Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 591/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Emilom Vaňkom, Bystrický rad 11, Zvolen, ktorou namietal porušenie základných

práv podľa a 3, a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I č. k. -139 z 19. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -174 z 31. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Emilom Vaňkom, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3, (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -139

z 19. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -174 z 31. októbra

2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o náhradu škody vo výške 5 557,68 € s príslušenstvom podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“). Dôvodom

bolo, že sťažovateľ bol trestne stíhaný, pričom trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené,

no v období od 10. apríla 2013 do 26. júla 2013 bol celkovo 108 dní vo väzbe. Jeho žalobu

ale okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol a krajský súd svojím napadnutým

rozsudkom tento rozsudok okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu záver, podľa ktorého si mal zaviniť väzbu sám

v zmysle § 8 ods. 6 zákona o zodpovednosti štátu (sťažovateľ bol v čase vzatia do väzby

šesťkrát súdne trestaný, boli proti nemu vedené iné trestné stíhania, popritom bol

obžalovaný zo zločinu vydierania, skutku, pre ktorý bol v tom čase obvinený, sa mal

dopustiť v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody). Samotné konštatovanie sťažovateľa o zásahu do jeho súkromného

a rodinného života a o obmedzení jeho slobody pohybu nepovažoval okresný súd

za postačujúce na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy na jeho strane. Sťažovateľ sa

s týmto záverom okresného súdu nestotožnil, pričom podľa jeho názoru bola nezákonnosť

rozhodnutia o jeho vzatí do väzby daná v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona

o zodpovednosti štátu ex lege samotným zastavením trestného stíhania bez potreby ďalšieho

dokazovania. Okresný súd podľa sťažovateľa nerešpektoval ustálenú súdnu prax a prekročil

svoju právomoc. Sťažovateľ tiež uviedol, že záver o tom, že si väzobné stíhanie zapríčinil

sám nemôže byť založený na výpočte jeho predchádzajúcich trestných odsúdení, pretože

pokiaľ by sa za zavinenie väzby považovala aj predchádzajúca recidíva, nárok na náhradu

škody podľa zákona o zodpovednosti štátu by mohol byť priznávaný iba prvopáchateľom,

ktorí ešte neboli súdne trestaní. Taktiež podľa sťažovateľa samotná skutočnosť,

že v predmetnom čase bol nezamestnaný, nemôže znamenať, že mu nevznikla žiadna škoda.

4. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, a to jednak, že si väzbu

sťažovateľ zapríčinil sám, a jednak, že nepreukázal ani vznik škody ako ušlého zárobku

a nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnuté rozsudky sú v rozpore

s koncepciou zákona o zodpovednosti štátu, podľa ktorej je štát povinný odškodniť každú

nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Napadnuté rozhodnutia považuje

za diskriminačné a tvrdí, že civilné súdy postupovali neprípustným a nezákonným

spôsobom, ak preskúmavali skutkové okolnosti v čase, keď bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie, resp. keď bol vzatý do väzby. Týmto spôsobom mali okresný súd a krajský súd

porušiť ním označené práva.

5. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces podľa ,3 a Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

, rozhodnutiami:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 9.02.2018, č. k. -139

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave Č.k.:3Co/272/2018 - 174 z 31.10.2019

porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa

19.02.2018, č. k. -139 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

Č.k.:3Co/272/2018 – 174 z 31.10.2019 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v celom

rozsahu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.1 Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

10.2 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

12. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

13.1 Podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bolo proti nemu

zastavené trestné stíhanie.

13.2 Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu právo na náhradu škody

nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

III.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu, bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom namietaným postupom okresného súdu.

Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo

potrebné v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

[ ].

III.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , II. ,

III. , I. Ú S 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom

súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

IV. , II. ).

20. Ústavný súd telefonickým dožiadaním v informačnej kancelárii okresného súdu

zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského

súdu nadobudol právoplatnosť už 2. januára 2020. Zároveň ústavný súd zistil,

že v predmetnej veci sťažovateľ nepodal dovolanie. Sťažovateľ podal svoju ústavnú

sťažnosť elektronicky až 25. marca 2020. Ústavná sťažnosť bola v tomto prípade podaná

zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v . Napriek tomu

sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto súvislosti neuvádza žiadne skutočnosti,

ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu umožňovali ohraničiť iným časovým údajom alebo ktoré by odôvodňovali zachovanie

dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti počítanej od právoplatnosti ústavnou

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

21. S poukazom na uvedene ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

́

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

22. Ústavný súd zároveň podotýka, že pri posudzovaní nároku uplatneného

sťažovateľom vychádzali súdy primárne z ustanovení zákona o zodpovednosti štátu.

V rámci predmetnej situácie bolo namieste zobrať do úvahy podmienky, na základe ktorých

vzniká nárok na náhradu škody (§ 8 ods. 5 zákona o zodpovednosti štátu), ako aj na nich

nadväzujúce podmienky, ktoré vylučujú vznik tohto nároku (§ 8 ods. 6 zákona

o zodpovednosti štátu). Základ argumentácie sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti je jeho

presvedčenie, že súdy mali po ustálení existencie podmienky podľa § 8 ods. 5 písm. a)

zákona o zodpovednosti štátu ignorovať zákonnú podmienku podľa § 8 ods. 6 písm. a)

zákona o zodpovednosti štátu, za splnenia ktorej nárok na náhradu škody nevznikne. Inými

slovami, sťažovateľ vytýka súdom (v tomto prípade konkrétne krajskému súdu),

že postupovali podľa zákona. Paradoxne tento postup krajského súdu označuje

za nezákonný a na základe toho aj rozporný s ním označenými článkami a dohovoru.

23. Ústavný súd konštatuje, že argumenty, ktoré sťažovateľ prezentoval vo svojej

ústavnej sťažnosti nemajú žiadnu právnu relevanciu (sťažovateľovo presvedčenie, že súd

nemal aplikovať právnu úpravu komplexne, ale iba vybrané zákonné ustanovenia, ktoré

mali viesť k osvedčeniu jeho nároku, pozn.), ba dokonca sú absurdné [sťažovateľovo

tvrdenie, že postup súdu, ktorým prihliadol na § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti

štátu je nezákonný, pozn.]. Vzhľadom na uvedené nemohol byť v tomto prípade naplnený

žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania podľa a

v znení neskorších predpisov. Ak by teda ústavný súd neodmietol

ústavnú sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú, musel by ju odmietnuť podľa § 56

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú, pretože v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

sťažovateľom označených článkov , resp. dohovoru.

24. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu