Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 591/2020
PDF · 399.39 KB
No categories available
IV. ÚS 591/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Emilom Vaňkom, Bystrický rad 11, Zvolen, ktorou namietal porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I č. k. 20 C 7/2017-139 z 19. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Co 272/2018-174 z 31. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Emilom Vaňkom, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 7/2017-139
z 19. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 272/2018-174 z 31. októbra
2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o náhradu škody vo výške 5 557,68 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“). Dôvodom
bolo, že sťažovateľ bol trestne stíhaný, pričom trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené,
no v období od 10. apríla 2013 do 26. júla 2013 bol celkovo 108 dní vo väzbe. Jeho žalobu
ale okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol a krajský súd svojím napadnutým
rozsudkom tento rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu záver, podľa ktorého si mal zaviniť väzbu sám
v zmysle § 8 ods. 6 zákona o zodpovednosti štátu (sťažovateľ bol v čase vzatia do väzby
šesťkrát súdne trestaný, boli proti nemu vedené iné trestné stíhania, popritom bol
obžalovaný zo zločinu vydierania, skutku, pre ktorý bol v tom čase obvinený, sa mal
dopustiť v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody). Samotné konštatovanie sťažovateľa o zásahu do jeho súkromného
a rodinného života a o obmedzení jeho slobody pohybu nepovažoval okresný súd
za postačujúce na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy na jeho strane. Sťažovateľ sa
s týmto záverom okresného súdu nestotožnil, pričom podľa jeho názoru bola nezákonnosť
rozhodnutia o jeho vzatí do väzby daná v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona
o zodpovednosti štátu ex lege samotným zastavením trestného stíhania bez potreby ďalšieho
dokazovania. Okresný súd podľa sťažovateľa nerešpektoval ustálenú súdnu prax a prekročil
svoju právomoc. Sťažovateľ tiež uviedol, že záver o tom, že si väzobné stíhanie zapríčinil
sám nemôže byť založený na výpočte jeho predchádzajúcich trestných odsúdení, pretože
pokiaľ by sa za zavinenie väzby považovala aj predchádzajúca recidíva, nárok na náhradu
škody podľa zákona o zodpovednosti štátu by mohol byť priznávaný iba prvopáchateľom,
ktorí ešte neboli súdne trestaní. Taktiež podľa sťažovateľa samotná skutočnosť,
že v predmetnom čase bol nezamestnaný, nemôže znamenať, že mu nevznikla žiadna škoda.
4. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, a to jednak, že si väzbu
sťažovateľ zapríčinil sám, a jednak, že nepreukázal ani vznik škody ako ušlého zárobku
a nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ sa domnieva, že napadnuté rozsudky sú v rozpore
s koncepciou zákona o zodpovednosti štátu, podľa ktorej je štát povinný odškodniť každú
nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Napadnuté rozhodnutia považuje
za diskriminačné a tvrdí, že civilné súdy postupovali neprípustným a nezákonným
spôsobom, ak preskúmavali skutkové okolnosti v čase, keď bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie, resp. keď bol vzatý do väzby. Týmto spôsobom mali okresný súd a krajský súd
porušiť ním označené práva.
5. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1,3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutiami:
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 9.02.2018, č. k. 20C/7/2017-139
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave Č.k.:3Co/272/2018 - 174 z 31.10.2019
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
19.02.2018, č. k. 20C/7/2017-139 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave
Č.k.:3Co/272/2018 – 174 z 31.10.2019 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v celom
rozsahu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10.2 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
12. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
13.1 Podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bolo proti nemu
zastavené trestné stíhanie.
13.2 Podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti štátu právo na náhradu škody
nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
III.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu, bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným postupom okresného súdu.
Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo
potrebné v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. Ú S 33/02, II. Ú S 29/02,
III. Ú S 55/02, I. Ú S 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. Ú S 14/03, II. Ú S 695/2014).
20. Ústavný súd telefonickým dožiadaním v informačnej kancelárii okresného súdu
zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského
súdu nadobudol právoplatnosť už 2. januára 2020. Zároveň ústavný súd zistil,
že v predmetnej veci sťažovateľ nepodal dovolanie. Sťažovateľ podal svoju ústavnú
sťažnosť elektronicky až 25. marca 2020. Ústavná sťažnosť bola v tomto prípade podaná
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Napriek tomu
sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto súvislosti neuvádza žiadne skutočnosti,
ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu umožňovali ohraničiť iným časovým údajom alebo ktoré by odôvodňovali zachovanie
dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti počítanej od právoplatnosti ústavnou
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.
21. S poukazom na uvedene ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
́
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
22. Ústavný súd zároveň podotýka, že pri posudzovaní nároku uplatneného
sťažovateľom vychádzali súdy primárne z ustanovení zákona o zodpovednosti štátu.
V rámci predmetnej situácie bolo namieste zobrať do úvahy podmienky, na základe ktorých
vzniká nárok na náhradu škody (§ 8 ods. 5 zákona o zodpovednosti štátu), ako aj na nich
nadväzujúce podmienky, ktoré vylučujú vznik tohto nároku (§ 8 ods. 6 zákona
o zodpovednosti štátu). Základ argumentácie sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti je jeho
presvedčenie, že súdy mali po ustálení existencie podmienky podľa § 8 ods. 5 písm. a)
zákona o zodpovednosti štátu ignorovať zákonnú podmienku podľa § 8 ods. 6 písm. a)
zákona o zodpovednosti štátu, za splnenia ktorej nárok na náhradu škody nevznikne. Inými
slovami, sťažovateľ vytýka súdom (v tomto prípade konkrétne krajskému súdu),
že postupovali podľa zákona. Paradoxne tento postup krajského súdu označuje
za nezákonný a na základe toho aj rozporný s ním označenými článkami ústavy a dohovoru.
23. Ústavný súd konštatuje, že argumenty, ktoré sťažovateľ prezentoval vo svojej
ústavnej sťažnosti nemajú žiadnu právnu relevanciu (sťažovateľovo presvedčenie, že súd
nemal aplikovať právnu úpravu komplexne, ale iba vybrané zákonné ustanovenia, ktoré
mali viesť k osvedčeniu jeho nároku, pozn.), ba dokonca sú absurdné [sťažovateľovo
tvrdenie, že postup súdu, ktorým prihliadol na § 8 ods. 6 písm. a) zákona o zodpovednosti
štátu je nezákonný, pozn.]. Vzhľadom na uvedené nemohol byť v tomto prípade naplnený
žiadny z dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Ak by teda ústavný súd neodmietol
ústavnú sťažnosť v tejto časti ako oneskorene podanú, musel by ju odmietnuť podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
sťažovateľom označených článkov ústavy, resp. dohovoru.
24. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu