Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 515/2020
PDF · 451.52 KB
No categories available
I. ÚS 515/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , a , ,
obaja , zastúpených advokátom Mgr. Matejom Blaškom, Zuzany
Chalupovej 10B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 231/2015
z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 31/2020
z 27. mája 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť a vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 31/2020 z 27. mája 2020 p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11 Co 231/2015 z 11. mája 2016.
3. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť a o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,
, a , , obaja (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 31/2020 z 27. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia
boli stranami sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 C 47/2006 o určenie
neplatnosti právnych úkonov a vlastníckeho práva. Sťažovatelia vystupovali v procesnom
postavení žalovaných v 2. a 3. rade, a to na základe skutočnosti, že boli vlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na , katastrálne územie
ako parcely registra „C“, parcela č. – orná pôda s výmerou 574 m², parcela
– zastavané plochy a nádvoria s výmerou 576 m² a rodinný dom, súpisné č.
postavený na parcele č. (ďalej len „nehnuteľnosti“), ktoré pôvodne patrili žalobcovi
, , (ďalej len
„žalobca“).
3. Podstatou sporu bolo, že žalobca uzatvoril 12. augusta 2005 so spoločnosťou
(pôvodne žalovaný v 1. rade) zmluvu o úvere, ako aj zmluvu
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ďalej len „zmluva“).
Pretože žalobca nesplnil dohodnuté zmluvné povinnosti, žalovaný v 1. rade realizoval
výkon zabezpečovacieho prevodu práva a odpredal predmetné nehnuteľnosti žalovanému
v 4. rade, ktorý ich následne predal sťažovateľom. Okresný súd v rámci predbežnej otázky
posúdil zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade z 12. augusta 2005
ako absolútne neplatnú, pretože v nej absentovala náležitosť – dojednanie, akým spôsobom
má byť dlžníkovi (žalobcovi, pozn.) zabezpečené vydanie tzv. hyperochy, a z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi, pretože predmet zabezpečenia úveru bol hodnotnejší
ako poskytnutý úver. S poukazom na uvedené boli posúdené ako neplatné aj ostatné
nadväzujúce zmluvy, t. j. kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným vo 4. rade,
ako aj kúpna zmluva medzi žalovaným v 4. rade a sťažovateľmi, pretože žalovaný v 1. rade
sa nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto nemohol ďalej previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam.
4. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 31 C 47/2006 z 12. novembra
2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že prvým a druhým výrokom konanie proti
žalovanému v 1. rade a konanie o vzájomnom návrhu žalovaného v 1. rade proti žalobcovi
zastavil, tretím výrokom zamietol žalobu proti žalovanému vo 4. rade, štvrtým výrokom
určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca, piatym výrokom žalobu vo zvyšnej časti
zamietol a šiestym výrokom rozhodol o trovách konania.
5. Proti rozsudku okresného súdu v rozsahu štvrtého výroku, ktorým bolo určené
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, podali sťažovatelia odvolanie. O odvolaní rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 231/2015 z 11. mája 2016, ktorým rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného
súdu obsiahnutými v odôvodnení jeho rozsudku. Sťažovatelia podali proti napadnutému
rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 163/2016 z 28. septembra 2017
(ďalej aj „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol z dôvodu podľa
6. Sťažovatelia podali 8. decembra 2017 ústavnú sťažnosť, ktorou namietali
porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a prvým uznesením
najvyššieho súdu. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 92/2018-25 z 28. marca 2018 prvým
výrokom prijal sťažnosť sťažovateľov vo veci namietaného porušenia ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj porušenia ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu a prvým uznesením najvyššieho súdu na ďalšie konanie, druhým výrokom
odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a tretím výrokom
v prevyšujúcej časti (vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, pozn.) ústavnú sťažnosť
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
7. Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 92/2018 z 5. septembra 2018 (ďalej len „nález
ústavného súdu“) rozhodol, že základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru boli prvým uznesením najvyššieho súdu porušené. Zároveň toto uznesenie
najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.
8. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie tento vo veci rozhodol
napadnutým uznesením, a to tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol podľa § 447 písm. c)
CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné a podľa § 447 písm. f) CSP, keďže sťažovatelia nevymedzili dovolacie dôvody
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
9. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia namietajú,
že tento sa ich dobromyseľnosťou pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností,
ktorú považujú v konaní za podstatnú, venoval „až jednou vetou“, keď uviedol,
že vzhľadom na predchádzajúci absolútny neplatný právny úkon nemožno uvažovať
o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného vlastníka. Sťažovatelia namietajú,
že konkrétnym okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
v ich prípade sa krajský súd vôbec nevenoval.
10. Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „ignoruje“
nález ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazujú na § 193 CSP, v zmysle ktorého
sú všeobecné sudy viazané rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských
práv a slobôd.
11. Vo vzťahu k nim uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP
sťažovatelia poukazujú, že otázka ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností mala
pre vec podstatný význam, na čo podľa ich názor názoru poukázal aj ústavný súd v ich veci.
V tomto kontexte preto považovali napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný
a arbitrárny. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu však obsahuje v tomto smere
len „mimoriadne stručné odôvodnenie“, keď najvyšší súd konštatuje, že táto námietka
sťažovateľov je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že odvolací súd sa k tejto námietke vyjadril, a to tak,
že keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho
práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.
12. Sťažovatelia k tejto argumentácii najvyššieho súdu vyjadrujú svoj názor o jeho
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, s poukázaním na skutočnosť, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu.
13. Vo vzťahu k ním uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c)
CSP namietajú, že tento dovolací dôvod bol jednoznačne daný, a to aj s poukazom na nález
ústavného súdu, v ktorom ústavný súd v bode 26 uviedol, že najvyšší súd dospel
k nesprávnemu záveru o absencii tohto dovolacieho dôvodu. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu považujú v tejto časti za „mimoriadne zmätočné a nezrozumiteľné“.
Najvyšší súd na jednej strane v bode 35 odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal
na skutočnosť, že dovolateľ je povinný označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých
dovolací súd rozhodoval rozdielne, inak by šlo o absenciu náležitosti dovolania podľa § 431
až § 435 CSP, no na druhej strane tieto svoje úvahy najvyšší súd žiadnym spôsobom
neuzavrel v prejednávanej veci, a teda nie zrejmé, či mu v danom prípade chýbalo
označenie nejakých rozhodnutí dovolateľmi, či vymedzenie právnej otázky. Keďže však
najvyšší súd následne porovnával sťažovateľmi označené rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 71/2011 s ustálenou rozhodovacou činnosťou, sťažovatelia predpokladajú,
že najvyššiemu súdu bolo dostatočne zrejmé, o akú rozdielne rozhodovanú právnu otázku
v danom prípade ide.
14. Sťažovatelia poukazujú, že najvyšší súd v bodoch 37 a 38 napadnutého uznesenia
citoval podstatné časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 71/2011
a následne pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľov, keď uviedol, že vzhľadom na to,
že v kontexte rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 71/2011 musí byť dobrá viera
hodnotená veľmi prísne, považuje dovolací súd obranu sťažovateľov, poukazujúc
na ich dobrú vieru pri nadobúdaní sporných nehnuteľností, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
sťažovatelia uvádzajú, že: «Ak teda Najvyšší súd spojil potrebu „veľmi prísneho“
hodnotenia dobrej viery s nedôvodnosťou obrany Sťažovateľov, očakávali títo
od Najvyššieho súdu logické a presvedčivé vyargumentovanie tohto jeho názoru.
K uvedenému názoru o nedôvodnosti obrany Sťažovateľov ako žalovaných 2/ a 3/ Najvyšší
súd nič bližšie neuviedol. Nezdôvodnil, prečo by pri „veľmi prísnom“ hodnotení dobrej
viery Sťažovatelia so svojou obranou nemali uspieť, v čom by prípadne mal spočívať
akýsi nedostatok opatrnosti Sťažovateľov pri nadobúdaní Nehnuteľností alebo z akých
dôvodov by Sťažovatelia (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) mali mať
dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti Žalovanému v 4. rade, ktorý bol ako vlastník
zapísaný v katastri nehnuteľností, toto právo nesvedčalo. Vecne o okolnostiach prevodu
vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam na Sťažovateľov neuviedol Najvyšší súd ani slovo.
Sťažovateľom preto nie je zrejmé, ako Najvyšší súd dospel k názoru o nedôvodnosti
ich obrany s poukazom na potrebu „veľmi prísneho“ hodnotenia dobrej viery.»
15. V prospech svojho sťažnostného návrhu argumentujú sťažovatelia aj vzájomným
rozporom prvých dvoch viet bodu 39 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší
súd v tomto bode následne uvádza, že nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016, na ktorý poukázali sťažovatelia v podanom dovolaní, nie je možné
považovať za „dovolacie rozhodnutie“, no napriek tomu najvyšší súd poukazuje na závery
ústavného súdu plynúce z tohto nálezu, so záverom, že v danom prípade ústavný súd
posudzoval skutkovo a právne odlišný prípad ako v prípade sťažovateľov. Najvyšší súd
však neuviedol, v čom by mala spočívať táto rozdielnosť, keďže podstatnou otázkou
v obidvoch prípadoch bolo určenie vlastníckeho práva v kontexte ochrany dobrej viery
nadobúdateľov.
16. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že nevidia nič spravodlivé
na situácii, keď by mali prísť o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli
v dobrej viere a s dôverou v akty štátu a ktoré s nemalými nákladmi zrekonštruovali, pričom
vzhľadom na osobu žalobcu neexistuje ani len teoretická šanca, aby tieto investované
náklady niekedy získali späť. Z predloženého listu vlastníctva je vzhľadom na množstvo
exekučných záložných práv zriadených k nehnuteľnostiam po vydaní napadnutého rozsudku
krajského súdu zrejmé, že žalobca je „notorickým dlžníkom“, pričom jeho prípadné
vlastníctvo nehnuteľností bude trvať maximálne po dražbu vykonanú prvým z radu
exekútorov, pričom akákoľvek pohľadávka sťažovateľov voči nemu nebude reálne
vymožiteľná.
17. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo a vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. mája 2016 č.k.
11Co/231/2015-478 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája
2020 č.k. 7Cdo/31/2020-594 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2020 č.k.
7Cdo/31/2020-594 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. mája 2016 č.k.
11Co/231/2015-478 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
a , k rukám právneho zástupcu Mgr. Mateja Blaško, advokáta,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
18. Sťažovatelia vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 16 tohto uznesenia
a s poukázaním na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu vyvolal právne účinky priamo
v ich neprospech, keďže v jeho dôsledku žalobca previedol na seba vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam a môže akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami, navrhli
vyhovieť ich návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
Poukázali tiež na skutočnosť, že v súčasnosti hrozí, že výkonom exekučného záložného
práva zriadeného na nehnuteľnostiach im môže vzniknúť, ak nebude odložená
vykonateľnosť uvedeného rozsudku, nenávratná ujma, ktorá bude nereparovateľná, resp.
len ťažko reparovateľná.
II.
Relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný
súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva
alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
22. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania
boli splnené.
23. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57,
prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
26. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.
27. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
28. Tak, ako to vyplýva z bodu 7 tohto uznesenia, ústavný súd o namietanom
porušení sťažovateľmi označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
už rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 92/2018 a vo vzťahu k nemu ústavnej
sťažnosti nevyhovel (bod 30 nálezu sp. zn. I. ÚS 92/2018).
29. Na základe uvedeného ústavný súd v súlade s § 55 písm. a) zákona o ústavnom
súde odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d)
ako neprípustnú, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd predtým rozhodol (bod 3
výroku uznesenia).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu
30. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
a zisťoval pritom, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Ústavný súd zistil, že sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady
na prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľov v tejto časti na ďalšie konanie, pričom otázku
opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých bude potrebné posúdiť v konaní vo veci samej,
a preto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).
32. V konaní o prijatej ústavnej sťažnosti ústavný súd následne rozhodne aj o ďalších
požiadavkách sťažovateľov uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.
III.3 K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu
33. Sťažovatelia navrhli odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu na základe skutočností uvedených v bodoch 16 a 18 tohto uznesenia.
34. Podmienky uvedeného ustanovenia sú podľa názoru ústavného súdu vzhľadom
na sťažnostnú argumentáciu splnené, pretože v opačnom prípade by ochrana označených
práv sťažovateľov ústavným súdom mohla byť poskytnutá neskoro, čím by stratila
prakticky význam, a preto ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu (bod 2 výroku uznesenia).
35. Odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu zaniká podľa § 131
zákona o ústavnom súde, a teda najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu
vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.
36. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že účinky ochrany
práv sťažovateľov tak, ako sa ich domáhajú, by boli dosiahnuteľné aj odkladom
právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu primeranou aplikáciou Civilného
sporového poriadku. Ústavný súd viazaný v zmysle § 45 zákona o ústavnom súde návrhom
sťažovateľov, ktorí sa domáhajú odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu, o odklade jeho právoplatnosti rozhodnúť nemohol, čo však zároveň nevylučuje
možnosť takýto návrh počas tohto konania pred ústavným súdom podať.
37. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Ivan
Fiačan a Miloš Maďar (sudca spravodajca) – členovia senátu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 18. novembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu