Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 515/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , a , ,

obaja , zastúpených advokátom Mgr. Matejom Blaškom, Zuzany

Chalupovej 10B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. mája 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť a vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. mája 2020 p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 11. mája 2016.

3. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť a o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, a , , obaja (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. mája 2016 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia

boli stranami sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. o určenie

neplatnosti právnych úkonov a vlastníckeho práva. Sťažovatelia vystupovali v procesnom

postavení žalovaných v 2. a 3. rade, a to na základe skutočnosti, že boli vlastníkmi

nehnuteľností zapísaných na , katastrálne územie

ako parcely registra „C“, parcela č. – orná pôda s výmerou 574 m², parcela

– zastavané plochy a nádvoria s výmerou 576 m² a rodinný dom, súpisné č.

postavený na parcele č. (ďalej len „nehnuteľnosti“), ktoré pôvodne patrili žalobcovi

, , (ďalej len

„žalobca“).

3. Podstatou sporu bolo, že žalobca uzatvoril 12. augusta 2005 so spoločnosťou

(pôvodne žalovaný v 1. rade) zmluvu o úvere, ako aj zmluvu

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ďalej len „zmluva“).

Pretože žalobca nesplnil dohodnuté zmluvné povinnosti, žalovaný v 1. rade realizoval

výkon zabezpečovacieho prevodu práva a odpredal predmetné nehnuteľnosti žalovanému

v 4. rade, ktorý ich následne predal sťažovateľom. Okresný súd v rámci predbežnej otázky

posúdil zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade z 12. augusta 2005

ako absolútne neplatnú, pretože v nej absentovala náležitosť – dojednanie, akým spôsobom

má byť dlžníkovi (žalobcovi, pozn.) zabezpečené vydanie tzv. hyperochy, a z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi, pretože predmet zabezpečenia úveru bol hodnotnejší

ako poskytnutý úver. S poukazom na uvedené boli posúdené ako neplatné aj ostatné

nadväzujúce zmluvy, t. j. kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným vo 4. rade,

ako aj kúpna zmluva medzi žalovaným v 4. rade a sťažovateľmi, pretože žalovaný v 1. rade

sa nestal vlastníkom nehnuteľností, a preto nemohol ďalej previesť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam.

4. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. z 12. novembra

2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že prvým a druhým výrokom konanie proti

žalovanému v 1. rade a konanie o vzájomnom návrhu žalovaného v 1. rade proti žalobcovi

zastavil, tretím výrokom zamietol žalobu proti žalovanému vo 4. rade, štvrtým výrokom

určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca, piatym výrokom žalobu vo zvyšnej časti

zamietol a šiestym výrokom rozhodol o trovách konania.

5. Proti rozsudku okresného súdu v rozsahu štvrtého výroku, ktorým bolo určené

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, podali sťažovatelia odvolanie. O odvolaní rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2016, ktorým rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil. Krajský

súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného

súdu obsiahnutými v odôvodnení jeho rozsudku. Sťažovatelia podali proti napadnutému

rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2017

(ďalej aj „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol z dôvodu podľa

.

6. Sťažovatelia podali 8. decembra 2017 ústavnú sťažnosť, ktorou namietali

porušenie ich základných práv podľa a , práv podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a prvým uznesením

najvyššieho súdu. Ústavný súd uznesením č. k. -25 z 28. marca 2018 prvým

výrokom prijal sťažnosť sťažovateľov vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a , práv podľa a listiny,

ako aj porušenia ich práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a prvým uznesením najvyššieho súdu na ďalšie konanie, druhým výrokom

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a tretím výrokom

v prevyšujúcej časti (vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, pozn.) ústavnú sťažnosť

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

7. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 5. septembra 2018 (ďalej len „nález

ústavného súdu“) rozhodol, že základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru boli prvým uznesením najvyššieho súdu porušené. Zároveň toto uznesenie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej

sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

8. Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie tento vo veci rozhodol

napadnutým uznesením, a to tak, že dovolanie sťažovateľov odmietol podľa § 447 písm. c)

ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné a podľa , keďže sťažovatelia nevymedzili dovolacie dôvody

spôsobom uvedeným v až .

9. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia namietajú,

že tento sa ich dobromyseľnosťou pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností,

ktorú považujú v konaní za podstatnú, venoval „až jednou vetou“, keď uviedol,

že vzhľadom na predchádzajúci absolútny neplatný právny úkon nemožno uvažovať

o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného vlastníka. Sťažovatelia namietajú,

že konkrétnym okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

v ich prípade sa krajský súd vôbec nevenoval.

10. Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „ignoruje“

nález ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazujú na , v zmysle ktorého

sú všeobecné sudy viazané rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských

práv a slobôd.

11. Vo vzťahu k nim uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa

sťažovatelia poukazujú, že otázka ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľností mala

pre vec podstatný význam, na čo podľa ich názor názoru poukázal aj ústavný súd v ich veci.

V tomto kontexte preto považovali napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný

a arbitrárny. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu však obsahuje v tomto smere

len „mimoriadne stručné odôvodnenie“, keď najvyšší súd konštatuje, že táto námietka

sťažovateľov je nedôvodná s poukazom na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že odvolací súd sa k tejto námietke vyjadril, a to tak,

že keďže na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho

práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

12. Sťažovatelia k tejto argumentácii najvyššieho súdu vyjadrujú svoj názor o jeho

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, s poukázaním na skutočnosť, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu.

13. Vo vzťahu k ním uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c)

namietajú, že tento dovolací dôvod bol jednoznačne daný, a to aj s poukazom na nález

ústavného súdu, v ktorom ústavný súd v bode 26 uviedol, že najvyšší súd dospel

k nesprávnemu záveru o absencii tohto dovolacieho dôvodu. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu považujú v tejto časti za „mimoriadne zmätočné a nezrozumiteľné“.

Najvyšší súd na jednej strane v bode 35 odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal

na skutočnosť, že dovolateľ je povinný označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých

dovolací súd rozhodoval rozdielne, inak by šlo o absenciu náležitosti dovolania podľa § 431

až , no na druhej strane tieto svoje úvahy najvyšší súd žiadnym spôsobom

neuzavrel v prejednávanej veci, a teda nie zrejmé, či mu v danom prípade chýbalo

označenie nejakých rozhodnutí dovolateľmi, či vymedzenie právnej otázky. Keďže však

najvyšší súd následne porovnával sťažovateľmi označené rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. s ustálenou rozhodovacou činnosťou, sťažovatelia predpokladajú,

že najvyššiemu súdu bolo dostatočne zrejmé, o akú rozdielne rozhodovanú právnu otázku

v danom prípade ide.

14. Sťažovatelia poukazujú, že najvyšší súd v bodoch 37 a 38 napadnutého uznesenia

citoval podstatné časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a následne pristúpil k posúdeniu námietky sťažovateľov, keď uviedol, že vzhľadom na to,

že v kontexte rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. musí byť dobrá viera

hodnotená veľmi prísne, považuje dovolací súd obranu sťažovateľov, poukazujúc

na ich dobrú vieru pri nadobúdaní sporných nehnuteľností, za nedôvodnú. V tejto súvislosti

sťažovatelia uvádzajú, že: «Ak teda Najvyšší súd spojil potrebu „veľmi prísneho“

hodnotenia dobrej viery s nedôvodnosťou obrany Sťažovateľov, očakávali títo

od Najvyššieho súdu logické a presvedčivé vyargumentovanie tohto jeho názoru.

K uvedenému názoru o nedôvodnosti obrany Sťažovateľov ako žalovaných 2/ a 3/ Najvyšší

súd nič bližšie neuviedol. Nezdôvodnil, prečo by pri „veľmi prísnom“ hodnotení dobrej

viery Sťažovatelia so svojou obranou nemali uspieť, v čom by prípadne mal spočívať

akýsi nedostatok opatrnosti Sťažovateľov pri nadobúdaní Nehnuteľností alebo z akých

dôvodov by Sťažovatelia (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) mali mať

dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti Žalovanému v 4. rade, ktorý bol ako vlastník

zapísaný v katastri nehnuteľností, toto právo nesvedčalo. Vecne o okolnostiach prevodu

vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam na Sťažovateľov neuviedol Najvyšší súd ani slovo.

Sťažovateľom preto nie je zrejmé, ako Najvyšší súd dospel k názoru o nedôvodnosti

ich obrany s poukazom na potrebu „veľmi prísneho“ hodnotenia dobrej viery.»

15. V prospech svojho sťažnostného návrhu argumentujú sťažovatelia aj vzájomným

rozporom prvých dvoch viet bodu 39 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší

súd v tomto bode následne uvádza, že nález ústavného súdu sp. zn.

zo 16. marca 2016, na ktorý poukázali sťažovatelia v podanom dovolaní, nie je možné

považovať za „dovolacie rozhodnutie“, no napriek tomu najvyšší súd poukazuje na závery

ústavného súdu plynúce z tohto nálezu, so záverom, že v danom prípade ústavný súd

posudzoval skutkovo a právne odlišný prípad ako v prípade sťažovateľov. Najvyšší súd

však neuviedol, v čom by mala spočívať táto rozdielnosť, keďže podstatnou otázkou

v obidvoch prípadoch bolo určenie vlastníckeho práva v kontexte ochrany dobrej viery

nadobúdateľov.

16. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že nevidia nič spravodlivé

na situácii, keď by mali prísť o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli

v dobrej viere a s dôverou v akty štátu a ktoré s nemalými nákladmi zrekonštruovali, pričom

vzhľadom na osobu žalobcu neexistuje ani len teoretická šanca, aby tieto investované

náklady niekedy získali späť. Z predloženého listu vlastníctva je vzhľadom na množstvo

exekučných záložných práv zriadených k nehnuteľnostiam po vydaní napadnutého rozsudku

krajského súdu zrejmé, že žalobca je „notorickým dlžníkom“, pričom jeho prípadné

vlastníctvo nehnuteľností bude trvať maximálne po dražbu vykonanú prvým z radu

exekútorov, pričom akákoľvek pohľadávka sťažovateľov voči nemu nebude reálne

vymožiteľná.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo a vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. mája 2016 č.k.

-478 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája

2020 č.k. -594 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2020 č.k.

-594 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. mája 2016 č.k.

-478 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

a , k rukám právneho zástupcu Mgr. Mateja Blaško, advokáta,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

18. Sťažovatelia vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 16 tohto uznesenia

a s poukázaním na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu vyvolal právne účinky priamo

v ich neprospech, keďže v jeho dôsledku žalobca previedol na seba vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam a môže akýmkoľvek spôsobom nakladať s nehnuteľnosťami, navrhli

vyhovieť ich návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Poukázali tiež na skutočnosť, že v súčasnosti hrozí, že výkonom exekučného záložného

práva zriadeného na nehnuteľnostiach im môže vzniknúť, ak nebude odložená

vykonateľnosť uvedeného rozsudku, nenávratná ujma, ktorá bude nereparovateľná, resp.

len ťažko reparovateľná.

II.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný

súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva

alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

22. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania

boli splnené.

23. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

24. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57,

prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

26. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

27. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

28. Tak, ako to vyplýva z bodu 7 tohto uznesenia, ústavný súd o namietanom

porušení sťažovateľmi označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

už rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. a vo vzťahu k nemu ústavnej

sťažnosti nevyhovel (bod 30 nálezu sp. zn. ).

29. Na základe uvedeného ústavný súd v súlade s § 55 písm. a) zákona o ústavnom

súde odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d)

ako neprípustnú, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd predtým rozhodol (bod 3

výroku uznesenia).

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

30. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti predbežne prerokoval

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa ,

a zisťoval pritom, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

31. Ústavný súd zistil, že sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady

na prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľov v tejto časti na ďalšie konanie, pričom otázku

opodstatnenosti tvrdení v nej obsiahnutých bude potrebné posúdiť v konaní vo veci samej,

a preto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

32. V konaní o prijatej ústavnej sťažnosti ústavný súd následne rozhodne aj o ďalších

požiadavkách sťažovateľov uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.

III.3 K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu

33. Sťažovatelia navrhli odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu na základe skutočností uvedených v bodoch 16 a 18 tohto uznesenia.

34. Podmienky uvedeného ustanovenia sú podľa názoru ústavného súdu vzhľadom

na sťažnostnú argumentáciu splnené, pretože v opačnom prípade by ochrana označených

práv sťažovateľov ústavným súdom mohla byť poskytnutá neskoro, čím by stratila

prakticky význam, a preto ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu (bod 2 výroku uznesenia).

35. Odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu zaniká podľa § 131

, a teda najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

36. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že účinky ochrany

práv sťažovateľov tak, ako sa ich domáhajú, by boli dosiahnuteľné aj odkladom

právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu primeranou aplikáciou Civilného

sporového poriadku. Ústavný súd viazaný v zmysle návrhom

sťažovateľov, ktorí sa domáhajú odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu, o odklade jeho právoplatnosti rozhodnúť nemohol, čo však zároveň nevylučuje

možnosť takýto návrh počas tohto konania pred ústavným súdom podať.

37. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 2 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 1. októbra 2020

z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Rastislava Kaššáka prejednaná a rozhodnutá

prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Ivan

Fiačan a Miloš Maďar (sudca spravodajca) – členovia senátu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 18. novembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu