Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 23/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2020

v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,

Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,

Roberta Šorla, Petra Molnára, Petra Straku a Ľuboša Szigetiho o návrhu skupiny

31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poverenou zástupkyňou

Mgr. Natáliou Blahovou, na začatie konania podľa

Slovenskej republiky o súlade ustanovenia Civilný

mimosporový poriadok v znení v časti slov „a proti právoplatnému

uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania“ s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 1 a v spojení s , Charty

základných práv Európskej únie, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2

a čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov deti, čl. 11

́

ods. 3 nariadenia Rady (ES) č . 2201/2013 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinnosti, ktorým sa

́

zrušuje nariadenie (ES) č . 1347/2000, a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 z 27. novembra 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie návrh

skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“

alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia Civilný

mimosporový poriadok v znení (ďalej aj „“) v časti slov

„a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) s čl. 1

ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení

s , Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),

čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov deti (ďalej len „Haagsky

́

dohovor“), čl. 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č . 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinnosti ,

́

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č . 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), a čl. 6

a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Časti

návrhu, v ktorom sa skupina poslancov domáhala pozastavenia účinnosti ustanovenia § 75

v časti slov „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do

cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“, ústavný súd nevyhovel.

II.

Návrh skupiny poslancov a ich argumentácia

2. Skupina poslancov v úvodnej časti svojho návrhu uvádza, že Národná rada

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) 10. mája 2019 schválila zákon č . 137/2019

Z. z., ktorým sa dopĺňa , ktorým boli

do ustanovenia upravujúceho prípustnosť žaloby na obnovu konania vložené

slová „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“. S účinnosťou od 1. júna 2019 tak

ustanovenie znie: „Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému

uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní

o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania,

ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.“

2.1 Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že prijatím ,

ktorým sa dopĺňa , bolo prelomené

veto prezidenta Slovenskej republiky, ktorý predchádzajúci zákon rovnakým spôsobom

novelizujúci ustanovenie vrátil národnej rade podľa pism. o)

́

s návrhom na jeho neprijatie ako celku.

3. Podľa navrhovateľov je napadnuté zákonné ustanovenie pripúšťajúce žalobu

na obnovu konania v tzv. návratových konaniach v rozpore s ,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ako aj s právom Európskej únie

„a tiež so základnými zásadami v nich vyjadrenými, a to najmä zásadou presadzovania

najlepšieho záujmu maloletých detí, zásadou právnej istoty a zásadnou rýchlosti konania

a bezprieťahovosti rozhodovania“. Skupina poslancov tvrdí, že dôsledky aplikácie

napadnutého zákonného ustanovenia budú v priamom rozpore s tým, čo deklarovali

predkladatelia návrhu zákona, ktorí ho odôvodňovali „prirodzenou nutnosťou chrániť životy

maloletých detí a konať v súlade s ich najlepším záujmom a presvedčením“.

4. Skupina poslancov v ďalšej časti návrhu popisuje právnu povahu inštitútu obnovy

konania a tzv. návratových konaní. Navrhovatelia v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:

„Predkladatelia sa v dôvodovej správe snažili dokázať, že žaloba

na obnovu konania je všeobecne uplatniteľným mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré

nie je viazané na žiadnu konkrétnu formu súdneho rozhodnutia, a teda, že je možné ňou

napadnúť tak právoplatné uznesenia ako aj právoplatný rozsudok či platobný rozkaz.

... Na rozdiel od toho, čo je uvedené v dôvodovej správe k ,

obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výnimku zo zásadnej

nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia, a preto je použitie žaloby na

obnovu konania obmedzené množstvom podmienok, a to najmä podmienok jej prípustnosti.

Základným účelom tohto mimoriadneho opravného prostriedku je náprava konečných

meritórnych rozhodnutí vo veci samej, ktoré trpia skutkovými pochybeniami, a ktoré

nemožno napraviť inak... V mimosporovom konaní bolo až do prijatia predmetnej spornej

novely takéto obmedzené použitie žaloby o obnovu

konania zvýraznené tým, že taká žaloba bola v prípade uznesení prípustná len proti

právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve ( a ). Aj

v mimosporovom konaní je tak možné hovoriť o výnimočnosti podania takejto žaloby proti

právoplatným uzneseniam. Je možné preto zhrnúť, že žaloba na obnovu konania je

prípustná len výnimočne, kde to stanovuje zákon, ktorý v tomto smere obsahuje negatívnu

alebo pozitívnu úpravu a že koncepcia mimoriadnych opravných prostriedkoch v civilnom

procese je postavená tak, že tieto nie sú prípustné proti rozhodnutiam predbežnej povahy.

Základným a primárnym cieľom Návratových konaní je odstrániť protiprávny stav

miesta pobytu maloletého dieťaťa a tiež minimalizovať negatívny dopad na dieťa v súvislosti

s jeho protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Pre Návratové konania je preto

kľúčové určiť obvyklý pobyt dieťaťa, pri čom sa zohľadňujú viaceré skutkové okolnosti, a to

kde sa dieťa zdržiava, kam chodí do školy, akú má štátnu príslušnosť, jeho jazykové znalosti

a mnoho iných faktorov. Obvyklý pobyt dieťaťa je tak determinovaný jeho rodinnými,

sociálnymi, kultúrnymi a inými väzbami v danom štáte. Tomu je prispôsobené aj

dokazovanie, ktoré sa vykonáva čo možno v najužšom možnom rozsahu a vzťahuje sa iba na

otázky súvisiace so skutočnosťami, či došlo k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu

dieťaťa a prípadne, či existujú dôvody pre jeho nenavrátenie do krajiny obvyklého pobytu.

Osobitným a charakteristickým znakom Návratových konaní je preto povinnosť súdu

rozhodnúť o návrhu na návrat maloletého urýchlene (vo forme uznesenia a spravidla do

6 týždňov odo dňa začatia konania), a to tými najrýchlejšími postupmi, ktoré mu

vnútroštátny právny poriadok umožňuje. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že v Návratových

konaniach súd nerozhoduje o tom, kto má právo starostlivosti o maloleté dieťa, resp.

o opatrovníckom práve vo vzťahu k dieťaťu. Naopak súd uznesením rozhoduje len o tej

skutočnosti, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého v cudzine

a o prípadnom následnom návrate maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu. Právo

starostlivosti o maloleté dieťa, ako aj opatrovnícke právo, sú predmetmi samostatných iných

konaní vo veci samej na súdoch v krajine obvyklého pobytu dieťaťa. S ohľadom na vyššie

uvedené je tak možné zhrnúť, že právoplatné uznesenie súdu v Návratových konaniach má

predbežnú povahu v tom zmysle, že sa ním určuje len miesto obvyklého pobytu maloletého

dieťaťa a nariaďuje sa jeho návrat do takejto krajiny, a teda sa v ňom v konečnom dôsledku

rieši len to, ktorý súd (slovenský alebo iný podľa krajiny obvyklého pobytu maloletého) má

následne v inom konaní právomoc rozhodnúť vo vzťahu k úprave rodičovských práv

a povinností.“

5. Navrhovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že do prijatia napadnutého zákonného

ustanovenia slovenský právny poriadok vylučoval v tzv. návratových konaniach akýkoľvek

mimoriadny opravný prostriedok. V tejto súvislosti uvádzajú, že „V prípade dovolania

zostala úprava ustanovenia nezmenená, t. j. aj

minulé aj súčasné znenie explicitne vylučuje podanie dovolania v takýchto konaniach,

pričom aj podľa komentárov k tomuto ustanoveniu je takáto úprava v plnej miere

opodstatnená, keďže pripustenie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

(a eventuálne aj odklad vykonateľnosti) by mohol zmariť význam Návratových konaní, kde

hrá mimoriadnu úlohu práve skoré rozhodnutie o návrate maloletého a jeho skorý návrat na

miesto jeho obvyklého pobytu... do účinnosti spornej novely Civilného mimosporového

poriadku bolo (aj, pozn.) podanie žaloby na obnovu konania v Návratových konaniach

neprípustné. Opodstatnenosť takejto úpravy bola pritom totožná ako v prípade dovolania,

t. j. pripustenie obnovy konania by mohlo zmariť význam Návratových konaní“.

6. Navrhovatelia ďalej argumentujú, že „pripustením žaloby na obnovu konania proti

právoplatnému uzneseniu v Návratovom konaní, ktoré má... predbežný charakter, došlo

k neprimeranému zásahu do stability právnych vzťahov založených takýmto rozhodnutím...

... došlo k absolútne neopodstatnenému rozšíreniu procesných možností tej strany,

ktorá v konkrétnom Návratovom konaní zapríčinila protiprávny stav, keďže táto nová

úprava fakticky umožňuje takej strane ďalšie predlžovanie Návratového konania, čo je

v rozpore so zásadami právneho štátu, dobrých mravov a tiež aj v zásadnom rozpore

s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a vedie k oslabeniu Haagskeho dohovoru

a Nariadenia Brusel IIa...

... Vzhľadom na to, že v Návratových konaniach je posudzovaný obvyklý pobyt

dieťaťa, môže neprimerané predlžovanie konania a tým aj odďaľovanie rozhodnutia

o návrate dieťaťa spôsobiť zmenu v parametroch rozhodovania vo veci samej pomocou

plynutia času, pretože čím dlhšie konanie o návrat dieťaťa trvá, tým väčšia je

pravdepodobnosť, že dieťa si počas takéhoto obdobia vytvorí pevnejšie sociálne a iné väzby

práve k jeho novému miestu pobytu (t. j. ku krajine, kde bolo neoprávnene premiestnené

alebo v ktorej bolo neoprávnene zadržané).

... Okrem dĺžky konania je obnova konania nevhodným procesným prostriedkom aj

z dôvodu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia, ku ktorému môže dôjsť na návrh alebo

následne zo zákona po povolení obnovy konania... prípustnosť žaloby na obnovu konania

vyvoláva u účastníkov konania pocit právnej neistoty, ktorý nie je žiadúci, a to najmä nie

v tak citlivých konaniach, akými sú práve rozhodovania vo veciach týkajúcich sa maloletých

detí.

... Je zásadné, že akékoľvek rozhodnutie (vyhovujúce aj nevyhovujúce) v Návratovom

konaní neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej (t. j. vec o práve na starostlivosť o dieťa),

a teda vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností nemá charakter res iudicata. Aj

preto v prípade porušenia práv účastníka konania v Návratovom konaní, nie je žaloba na

obnovu konania nevyhnutnou a jedinou možnosťou, pretože náprava takých porušení môže

byť zabezpečená aj v meritórnom konaní, avšak je zásadné, že o tom má rozhodovať súd

v krajine obvyklého pobytu dieťaťa.

... predmetná novela v zmysle zákona

č. nechráni najlepší záujem maloletého dieťaťa, pretože jej aplikáciou sa

v praxi predlžuje stav právnej neistoty, v ktorej sa dieťa nachádza, naopak umožňuje

predlžovať protiprávny stav a je spôsobilá naďalej zhoršovať podmienky pre zabezpečenie

najlepšieho záujmu dieťaťa, a to najmä vo forme stability, predvídateľnosti a ochrany

zdravého vývinu maloletého.“.

7. Skupina poslancov namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia

s článkami a dohovoru označenými v ich návrhu (a v záhlaví tohto uznesenia, pozn.)

odôvodňuje najmä takto:

«... v súvislosti s prijatím predmetného okrem iného nedošlo

k splneniu požiadavky stability a spravodlivého obsahu zákona a tiež podmienky jeho

primeranosti a predvídateľnosti, a to z dôvodu, že zákon vnáša do Návratových konaní

nestabilitu právnych vzťahov deklarovaných právoplatnými uzneseniami, t. j. rozhodnutiami

splňujúcimi atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti... Tento zákon ďalej neposkytuje rozumnú

mieru istoty a ochrany najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v tom zmysle, že nedôjde

k jeho zneužitiu zo strany toho účastníka, ktorý protiprávny stav v Návratovom konaní

zavinil a tiež k umelému predlžovaniu takýchto konaní, ktorých elementárnym znakom je

rýchlosť rozhodovania a tým aj záujem na okamžitom odstránení neistoty, v ktorej sa

maloleté dieťa nachádza.

... Podľa navrhovateľov je novela... v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok ( SR), a to najmä

z toho dôvodu, že neposkytuje maloletému dieťaťu, a „poškodenému“ účastníkovi konania

istotu, že sa voči ním bude zachovávať právo. Ako už bolo vyššie uvedené plynutie času má

v Návratových konaniach mimoriadny význam, pretože priamo zásadne ovplyvňuje

posudzovanie obvyklého pobytu maloletého. To znamená, že právo „poškodeného“

účastníka konania a maloletého dieťaťa v Návratových konaniach je zachované len v tých

konaniach, ktoré sú dostatočne rýchle (trvajú spravidla maximálne 6 týždňov), čo v prípade

pripustenia obnovy konania nemôže byť naplnené.

... predmetná sporná novela spôsobila, že Slovenská republika porušila svoj záväzok

uznávania, dodržiavania a viazanosti s Haagskym dohovorom, Nariadením Brusel IIa,

Dohovorom o právach dieťaťa, Dohovorom o ľudských právach a Chartou EÚ, ktoré

navyše podľa SR majú prednosť pred vnútroštátnou úpravou.

... Ústavná ochrana práva na súkromie a rodinný život sa priznáva aj vo fáze tvorby

práva. To znamená, že aj zákon, ktorý je prijímaný v riadnom legislatívnom procese nemôže

zasahovať do právneho postavenia účastníka konania nad nevyhnutnú mieru, t. j. tak, že by

takémuto účastníkovi nebolo zachované jeho právo na súkromný a rodinný život. Pokiaľ sa

tak stane a takýto zákon je prijatý v riadnom legislatívnom procese, dostáva sa do rozporu

s SR a Dohovoru o ľudských právach... Osobitná ochrana detí

a mladistvých sa okrem iného prejavuje aj vo všeobecnej zásade, ktorými je riadené každé

konanie týkajúce sa maloletých detí (t. j. aj Návratové konanie), a to v zabezpečení

a zachovaní najlepšieho záujmu takýchto detí. S právom na spravodlivé súdne konanie je

neodmysliteľne spojené aj právo na prístup súdu a právo na rozhodnutie bez zbytočných

prieťahov... Pomalá, nereálna a neefektívna spravodlivosť totiž nie je spravodlivosťou.

Z toho plynie, že všetko, čo by takúto reálnosť a efektívnosť súdnej ochrany narúšalo (napr.

pripustenie obnovy konania v Návratových konaniach), spôsobuje rozpor s čl. 46 ods. 1

a SR a tiež s Dohovoru o ľudských právach.

... novela... neoprávnene zasahuje do súkromného a rodinného života maloletého

dieťaťa a tiež toho účastníka konania, ktorého právo bolo porušené v dôsledku

neoprávneného premiestnenia dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu alebo jeho

neoprávneného zadržania v cudzine. Táto neoprávnenosť zásahu spornej novely spočíva

v tom, že jej zásah nemá základ v medzinárodných dokumentoch, ktorými je Slovenská

republika viazaná (najmä Haagsky dohovor a Nariadenie Brusel IIa), nesleduje ustanovený

cieľ urýchleného návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, nehľadí na najlepší

záujem dieťaťa a nie je nevyhnutným a primeraným opatrením nápravy prípadných

pochybení... Prijatá novela... ďalej porušuje právo na spravodlivý súdny proces a právo na

súdnu ochranu vo svojej podstate, pretože jej prostredníctvom sa nevykonáva spravodlivosť,

resp. sa spravodlivosť vykonáva oneskorene, čím sa ohrozuje činnosť a dôveryhodnosť

justície. Predmetná novela sa ďalej prieči aj účelu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, pretože v jej dôsledku sa predlžuje stav právnej neistoty maloletého

dieťaťa a v konečnom dôsledku aj toho účastníka, do ktorého práva bolo zasiahnuté

neoprávneným premiestnením alebo zadržaním dieťaťa.»

8. Namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia s čl. 24 charty (a následne

v podstate zhodne aj s čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa, pozn.) navrhovatelia

odôvodňujú najmä takto:

„... novela... nechráni blaho dieťaťa, naopak rozširovaním procesných možností

strany, ktorá v konkrétnom Návratovom konaní zapríčinila protiprávny stav, môže mať

výrazne negatívny vplyv na maloleté dieťa, pretože nová procesná možnosť podať žalobu na

obnovu konania zásadne ovplyvňuje dĺžku celého konania a tým aj prípadný protiprávny

stav vo vzťahu k pobytu maloletého dieťaťa. Navyše je možné dôvodne predpokladať, že

k podávaniu žalôb na obnovu konania (aj z účelových a špekulatívnych dôvodov) bude

dochádzať v zvýšenej miere a tiež že v dôsledku toho budú Návratové konania trvať

minimálne jeden rok, čo je časová hranica predpokladaná zákonom a medzinárodnými

dokumentami, kedy je možné predpokladať, že dieťaťa sa už zžilo s novým prostredím.

Novelizovaná úprava... tak v zásade nemôže byť a ani nie je v súlade s najlepším záujmom

maloletého dieťaťa. Okrem toho táto novelizovaná úprava porušuje právo dieťaťa na

udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s oboma rodičmi a tiež aj s inými

rodinnými príslušníkmi zo strany oboch rodičov.“

9. Skupina poslancov napokon namieta nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia

aj s čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Haagskeho dohovoru a s čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa, čo

odôvodňuje okrem iného tým, že

«... nová úprava prakticky znemožňuje okamžitý

návrat neoprávnene premiestnených alebo zadržaných detí a súčasne zavádza procesný

prostriedok, ktorý priamo umožňuje neustále predlžovať Návratové konanie a tým aj

zachovávať stav, v ktorom dochádza (môže dochádzať) k porušovaniu opatrovníckeho práva

a práva styku podľa právneho poriadku krajiny, kde má maloleté dieťa obvyklý pobyt.

Slovenská republika prijatou novelizovanou úpravou prijala fakticky opačné opatrenie

v porovnaní so základnou ideou Haagskeho dohovoru a Nariadenia Brusel IIa... Procesná

možnosť podať žalobu na obnovu konania preto neminimalizuje negatívny dopad

neoprávneného premiestnenia alebo neoprávneného zadržania na dieťa. Dôsledkom

aplikácie novej úpravy v praxi môže byť zmena v parametroch rozhodovania

v opatrovníckych veciach pomocou plynutia času, pretože čím dlhšie konanie o návrat

dieťaťa trvá, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dieťa sa počas takéhoto obdobia zžije

s novým prostredím, a preto jeho návrat do pôvodnej krajiny obvyklého pobytu už nebude

možný. Nová úprava tak zásadne ovplyvňuje posudzovanie súdnej právomoci

v opatrovníckych veciach, pretože v zmysle Haagskeho dohovoru aj Nariadenia Brusel IIa

má právomoc konať súd v krajine, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až kým

dieťa nezačne žiť prevažne v inej krajine. To inými slovami znamená, že predmetná nová

úprava spôsobuje, že „z nepráva môže vzniknúť právo“, čo je v právnom štáte neprípustné.

... Zásadný rozpor spornej novely s Haagskym dohovorom a tiež s Nariadením Brusel

IIa je možné vidieť aj v tom, že predlžovanie Návratového konania prostredníctvom obnovy

konania môže spôsobiť, že žiaden súd dlhší čas nebude rozhodovať o statuse dieťaťa,

pretože súdy v Slovenskej republike nebudú mať na to právomoc (túto právomoc nemajú, ak

SR nie je krajinou obvyklého pobytu dieťaťa) a súdy v krajine obvyklého pobytu nebudú mať

praktickú možnosť tak urobiť (pretože dieťa sa v takej krajine reálne nenachádza), čo je

stav, ktorý je nepochybne v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

... V kontexte s vyššie uvedenými argumentami, navrhovatelia ďalej poukazujú na

rozhodnutie ESĽP vo veci López Guió proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP výslovne

prihliadal na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného

únosu dieťaťa, že dostupnosť dovolania a mimoriadneho dovolania v právnom poriadku

Slovenskej republiky môže viesť k popretiu základného účelu a podstatu konania podľa

Haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlená obnova pôvodného stavu, ak je možná, inak

povedané návrat dieťaťa do jeho krajiny obvyklého pobytu v čo najkratšej možnej dobe. Na

základe uvedeného zaujal ESĽP v konečnom dôsledku stanovisko, že Slovenská republika

nezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života,

čoho dôsledku došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru o ľudských právach.

Toto rozhodnutie hoci okrem iného hovorí o prípustnosti dovolania a mimoriadneho

dovolania v Návratových konaniach je možné zovšeobecniť na mimoriadne opravné

prostriedky ako také, pretože argumentácia týkajúca sa dôvodnosti vylúčenia prípustnosti

dovolania a mimoriadneho dovolania z právneho poriadku Slovenskej republiky

v Návratových konaniach je v plnej miere aplikovateľná aj na dôvodnosť vylúčenia

prípustnosti žaloby na obnovu konania v takýchto konaniach ako ďalšieho mimoriadneho

opravného prostriedku.».

10. Na základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov žiada, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenie § 75 v slovách „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat

maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ zákona

č. v znení , ktorým sa

doplnil nie je v súlade s

- čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s SR,

- čl. 24 Charty základných práv Európskej únie,

- čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa,

- Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky

dohovor), najmä s čl. 1, čl. 2 a čl. 11,

- čl. 11 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (nariadenie Brusel IIa), a

- čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

III.

Ďalší priebeh konania

11. Po prijatí návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 86

ods. 1 a 2 vyžiadal stanovisko k návrhu skupiny poslancov

od národnej rady, vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“),

podpredsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), pričom

účastníkov konania zároveň požiadal, aby oznámili, či v zmysle § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde súhlasia s tým, aby ústavný súd v predmetnej veci upustil od ústneho

pojednávania.

III.1 Stanovisko národnej rady

12. Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. -38

zo 4. decembra 2020 bez vyjadrenia k návrhu skupiny poslancov zaslala podaním

z 23. januára 2020 ústavnému súdu „návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač

1270), návrh zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky (tlač 1438) a prepis

rozpravy zo 43. a 45. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.“. Národná rada zároveň

oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

III.2 Stanovisko vlády

13. V reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. -36 zo 4. decembra 2019

ministerstvo spravodlivosti oznámilo ústavnému súdu pomerne rozsiahle a štruktúrované

stanovisko vlády k návrhu skupiny poslancov, v ktorom vláda podrobne reagovala

na jednotlivé argumentačné línie navrhovateľov.

14. Vláda otvára svoje stanovisko k návrhu skupiny poslancov reakciou na ich

námietku, podľa ktorej žaloba na obnovu konania predstavuje mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým sa má napraviť predovšetkým konečné rozhodnutie vo veci samej

v prípade, ak trpí takými vadami, ktoré nemožno inak odstrániť. Keďže podľa

navrhovateľov rozhodnutie v návratovom konaní má len predbežnú povahu, tak žaloba

na obnovu konania nie je prípustná, pretože narúša koncepciu mimoriadnych opravných

prostriedkov v civilnom konaní ako takom. V súvislosti s touto námietkou navrhovateľov

vláda uvádza, že upravuje v rozhodnutia súdu osobitne

k všeobecnej úprave (ďalej len „“), a to tak, že „súd

rozhoduje rozsudkom vo veci samej a zákon presne ustanovuje, kedy súd rozhoduje

vo veci samej uznesením.“. Aj napriek tomu, že ustanovuje, že súd

v návratovom konaní rozhoduje uznesením bez uvedenia slov „vo veci samej“ na rozdiel

napr. od ustanovenia , ktorý presne vymedzuje, v ktorých konaniach vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých súd rozhoduje rozsudkom a v ktorých rozhoduje vo veci

samej uznesením, sa vláda nestotožňuje s tvrdením, že uznesenie vydané v návratovom

konaní je rozhodnutím predbežnej povahy. Podľa jej názoru je uznesenie vydané

v návratovom konaní „meritórnym rozhodnutím, keďže sa ním určuje miesto obvyklého

pobytu maloletého dieťaťa, či z neho bolo maloleté dieťa neoprávnene premiestnené, resp.

premiestnené oprávnene avšak v cudzine neoprávnene zadržané, a či existuje nejaký dôvod

na prípadné nariadenie jeho návratu.“.

15. Vláda ďalej poukazuje na to, že potrebu flexibilnejšej právnej úpravy

v situáciách, keď sa objavia nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré nebolo možné

v pôvodnom konaní uplatniť, potvrdzuje aj novoprijaté nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111

z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach

a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len

„nariadenie Rady EÚ č. 2019/1111“), ktoré v čl. 56 ods. 4 ustanovuje, že vo výnimočných

prípadoch možno prerušiť vykonávacie konanie, ak by bolo dieťa výkonom vystavené

vážnemu riziku fyzickej alebo psychickej ujmy z dôvodu dočasných prekážok, ktoré sa

vyskytli po vydaní rozhodnutia, alebo z dôvodu akejkoľvek významnej zmeny okolností.

V čl. 56 ods. 6 uvedeného nariadenia sa zavádza aj možnosť orgánu príslušného na výkon

rozhodnutia takýto výkon rozhodnutia na návrh zamietnuť, ak je vážne riziko uvedené

v odseku 4 trvalej povahy.

16. Podľa vlády má inštitút obnovy konania v návratových veciach svoj osobitný

význam v prípadoch keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení základných

práv a slobôd sťažovateľa, pričom dôsledky porušenia je potrebné napraviť zmenou

právoplatného rozhodnutia súdu. V danej situácii ide o jedinú možnosť, ako implementovať

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom podanie žaloby na obnovu konania

rozširuje procesné možnosti toho, v neprospech koho bolo uznesenie v návratovom konaní

vydané (a nie nevyhnutne iba toho, kto zapríčinil protiprávny stav, ako uvádzajú

navrhovatelia), a preto neznevýhodňuje žiadneho z účastníkov pôvodného návratového

konania.

17. K námietke navrhovateľov, podľa ktorej napadnuté ustanovenie zásadným

spôsobom ovplyvňuje posudzovanie súdnej právomoci v opatrovníckych veciach, pretože

v zmysle Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa má právomoc konať súd v krajine,

v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až do času, kým dieťa nezačne žiť v inej

krajine, vláda s poukazom na čl. 10 nariadenia Brusel IIa uvádza, že „[z]mena súdnej

právomoci v opatrovníckych veciach je... viazaná nie len na obvyklý pobyt ale i ďalšie

vyššie uvedené podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené.“.

18. Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov, že obnova konania je nevhodným

prostriedkom v návratových konaniach aj z dôvodu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia,

vláda konštatuje, že podľa súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a až právoplatnosťou

rozhodnutia o obnove konania sa podľa odkladá vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia. Z už uvedeného potom vyplýva, že prvá fáza konania o žalobe

na obnovu konania sama osebe nemá za následok odklad nariadeného návratu, a teda

automaticky nefixuje protiprávny stav miesta pobytu dieťaťa ani netrhá väzby dieťaťa

s krajinou obvyklého pobytu, pričom zo zákonnej formulácie „dôvody hodné osobitného

zreteľa“ k možnému odkladu vykonateľnosti uznesenia je zrejmé, že pôjde o výnimočné

a ojedinelé prípady. Vláda ďalej uvádza, že aj v štádiu povolenej obnovy konania (druhá

fáza) po tom, ako ex lege dôjde k odkladu vykonateľnosti, je súd podľa

oprávnený prijať opatrenia, ktoré sú vhodné na zabezpečenie podmienok pre návrat dieťaťa

do krajiny jeho obvyklého pobytu a ktoré by súd na účely ochrany najlepšieho záujmu

dieťaťa počas obnoveného konania mohol uplatňovať v prípadoch, v ktorých je to možné,

čím by mohol „eliminovať prípadný negatívny dopad predlžovania konania na dieťa ako aj

iného účastníka konania, a to do času kým nebude rozhodnuté ohľadne návratu dieťaťa

v obnovenom konaní.“.

19. K námietke týkajúcej sa rýchlosti a bezprieťahovosti návratového konania a s tým

súvisiacej povinnosti súdu rozhodnúť v návratovom konaní do 6 týždňov odo dňa začatia

konania vláda konštatuje, že lehota ustanovená v je „inštruktívna, t. z.

nevylučuje predĺženie návratového konania vzhľadom na jeho osobitosti...“, zákonodarca

v tomto smere len inštruuje súd k tomu, „aby rozhodol, ak je to možné, do šiestich týždňov

od začatia konania, a zároveň mu dal možnosť rozhodovať dlhšie, ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa.“.

20. Vláda sa vo svojom stanovisku tiež odvoláva na porovnávacie právo, z ktorého

má vyplývať európsky konsenzus v možnosti aplikácie mimoriadnych opravných

prostriedkov v návratových konaniach, keďže inštitút obnovy konania je súčasťou právnej

úpravy v Dánsku, vo Švajčiarsku, v Estónsku, pričom „[n]a rozdiel od Slovenskej republiky

viaceré štáty umožňujú v návratových konaniach dokonca dovolanie (napr. Nemecko,

Belgicko, Francúzsko).“. Niektoré zahraničné úpravy tiež „umožňujú poukázať na zmenu

skutkových okolností (ak sa objavia nové dôkazy, skutočnosti, rozhodnutia) i v rámci výkonu

rozhodnutia (napr. Nemecko, Rakúsko), čo v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky

zatiaľ nie je možné.“.

21. V súvislosti s namietaným nesúladom ustanovenia s právom Európskej

únie vláda uvádza, že ústavný súd nemá „zverenú právomoc posudzovať súlad

noriem práva EÚ s ustanoveniami vnútroštátneho poriadku.“, určitou výnimkou sú

«zakladajúce zmluvy Európskej únie tvoriace primárne právo Európskej únie, ktoré Ústavný

súd charakterizoval ako „osobitnú kategóriu medzinárodných zmlúv“ (). Vo

vzťahu k aplikovateľnosti charty v konaní o súlade právnych predpisov Ústavný súd prijal

záver, že charte je potrebné priznať postavenie aké majú podľa č. 7 ods. 5

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (). Avšak

pokiaľ ide o sekundárne právo Európskej únie, Ústavný súd judikoval, že hoci nariadenia

a smernice predstavujú právne záväzné akty orgánov Európskej únie, nie sú referenčnou

normou v konaní o súlade právnych predpisov podľa č. 125 ods. 1 ().

Preto považujeme časť návrhu týkajúcu sa namietaného nesúladu ustanovenia

s čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa za zjavne neopodstatnenú.».

22. V tejto súvislosti vláda aj s poukazom na historický vývoj inštitútu obnovy

konania konštatuje, že inštitút obnovy konania bolo možné využiť proti takmer všetkým

rozsudkom v kombinácii s negatívnym vymedzením odchýlok jeho prípustnosti a len proti

uzneseniam, proti ktorým to zákon vyslovene pripúšťal (pozitívne vymedzenie prípustnosti).

23. K námietke skupiny poslancov, podľa ktorej žaloba na obnovu konania vnáša

do prostredia opravných prostriedkov v návratových veciach významnú mieru neistoty

a zároveň neposkytuje rozumné záruky, že nedôjde k jej zneužitiu zo strany toho účastníka,

ktorý protiprávny stav vyvolal, sa vláda vyjadrila tak, že „pokusy o zneužívanie inštitútu

obnovy konania v návratových konaniach sú obmedzené samotnou povahou tohto inštitútu,

keďže ako taký pozostáva z dvoch častí – súd musí najprv rozhodnúť, či obnovu konania

povolí alebo zamietne (prvá fáza) a až v prípade povolenia obnovy konania súd vec znova

prejedná (druhá fáza).“. Vláda ďalej s poukazom na skutočnosť, že obnovené konanie tvorí

s pôvodným konaním jeden celok, zdôrazňuje, že „žalobu na obnovu konania prejednáva

podľa ten súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, t.z. súd ktorý je

s návratovým konaním oboznámený, a ktorý preto dokáže najlepšie posúdiť, či existuje

niektorý z dôvodov na obnovu konania, či povolenie obnovy konania je dostatočne

odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a prípadne či žalobca tento

inštitút nevyužíva len tendenčne.“, čím sú podľa jej názoru týmto vytvorené dostatočné

garancie pred jeho možným zneužitím z pozície neúspešnej procesnej strany.

III.3 Stanovisko generálneho prokurátora

24. Generálny prokurátor začína svoje vyjadrenie k návrhu námietkou jeho

nekonkrétnosti a kritikou jeho zamerania na spochybňovanie politického rozhodnutia

národnej rady, za ktoré Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) považuje aj rozsah voľby opravných prostriedkov v jednotlivých konaniach,

čo v prípade, ak nie je diskriminačné a neodporuje „základným zásadám právneho štátu“,

nie je spôsobilé „zasiahnuť do garantovaných základných práv a slobôd.“.

25. S poukazom najmä na znenie dôvodovej správy k generálna

prokuratúra vo vzťahu k povahe rozhodnutia v návratových konaniach uvádza,

že „predkladateľ zákona navrhol ustanoviť, pokiaľ ide o formu rozhodovania, výnimku

(meritórne uznesenie) z dôvodov procesnej ekonómie.“. V súvislosti s kritikou názoru

navrhovateľov o predbežnej povahe uznesenia vydaného v návratovom konaní generálna

prokuratúra ďalej poukazuje na to, že „návratové konanie s konečnou platnosťou meritórne

rieši, či bolo maloleté dieťa z krajiny obvyklého pobytu premiestnené nezákonne...“,

a v konaní o navrátenie maloletého dieťaťa „možno skúmať len otázky priam súvisiace

s únosom dieťaťa... a to len v rozsahu, v akom sa týkajú naliehavosti a bezprostrednej

budúcnosti dieťaťa, tieto otázky však v následnom konaní už riešené nie sú.“.

26. K navrhovateľmi namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 11 ods. 3

Haagskeho dohovoru generálna prokuratúra s poukazom na jeho znenie uvádza, že Haagsky

dohovor pripúšťa, aby v návratovom konaní rozhodoval aj správny orgán, z čoho následne

vyvodzuje, že ak je „autonómia zmluvného štátu v otázke výberu subjektu, ktorý bude

v predmetných konaniach rozhodovať, bezpochyby je v jeho právomoci aj stanovenie

procesných postupov, vrátane opravných prostriedkov, ktoré budú v návratovom konaní

prípustné“. Podľa generálnej prokuratúry Haagsky dohovor „neupravuje žiadne procesné

pravidlá, ktorými by boli zmluvné štáty viazané.“.

27. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 11 ods. 3

nariadenia Brusel IIa, generálna prokuratúra uvádza, že „[s]ystém existencie a prípustnosti

opravných prostriedkov v jednotlivých konaniach je striktne v právomoci jednotlivých

členských štátov.“, pretože „čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa predpokladá realizáciu

procesných postupov v zmysle vnútroštátneho práva členských štátov.“. V tejto súvislosti

ďalej generálna prokuratúra poukázala na stanovisko Komisie Európskej únie (ďalej len

„Komisia“) z 21. októbra 2019, ktorým reagovala na otázku predloženú poslankyňou

Európskeho parlamentu Luciou Ďuriš Nicholsonovou 12. augusta 2019 podľa čl. 138

rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu k súladu napadnutého ustanovenia Civilného

mimosporového poriadku s nariadením Brusel IIa, v názorovej línii s ktorým uvádza, že

„[n]ie je vylúčené, že by aplikácia ustanovenia o prípustnosti obnovy konania v návratových

konaniach mohla byť za určitých podmienok v rozpore s ochranou základných práv a slobôd

účastníkov konania, avšak takéto prípadné porušenie nemožno paušalizovať na celý právny

inštitút obnovy konania v návratových veciach“.

28. Generálna prokuratúra poukázala aj na judikatúru ústavného súdu v návratových

veciach, pričom v závere svojho stanoviska konštatuje, že „novelizácia ustanovenia § 75

Civilného mimosporového konania, ktorá upravila prípustnosť obnovy konania

v návratových konaniach je procesnou právnou úpravou, ktorá sama o sebe nie je spôsobilá

na porušenie základných práv a slobôd garantovaných a je v súlade s .“.

29. Z už uvedených dôvodov preto zastáva názor, že «ustanovenie § 75 zákona

č. v znení v časti slov

„a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach

neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2

ods. 2, . , a v spojení s

Slovenskej republiky, čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru

o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí, čl. 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2013 o súdnej

právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

III.4 Stanovisko podpredsedníčky najvyššieho súdu

30. Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom stanovisku k návrhu skupiny

poslancov doručenom ústavnému súdu 27. januára 2020 uvádza:

«Pokiaľ právna úprava procesných inštitútov, vrátane prípustnosti a dôvodov

opravných prostriedkov, teda aj obnovy konania spadá do právomoci členských štátov EU,

skúmanie otázky rozporu s Haagskym dohovorom a ďalšími medzinárodnými dokumentami,

považujem za značne problematické. Využívanie žaloby na obnovu konania, ako

mimoriadneho opravného prostriedku je reálne očakávať vo zvýšenej miere aj so zreteľom

na skutočnosť, že v tzv. návratových konaniach podľa a nasl. , nie je podľa

prípustné dovolanie.

Stotožňujem sa pritom s vymedzeným rozsahom medzinárodných záväzkov Slovenskej

republiky, ako je to uvedené v návrhu, ktorých plnenie môže byť prijatím novely

spochybnené, resp. sťažené, nie však v dôsledku samotnej legislatívnej úpravy, ale

v dôsledku nedôvodného uplatnenia uvedeného mimoriadneho opravného prostriedku

samotným účastníkom konania či v dôsledku zdĺhavého či nesprávneho rozhodovania

súdu...

... Predkladatelia návrhu považujú právoplatné uznesenie súdu v návratových

konaniach za rozhodnutie, ktoré „má predbežnú povahu v tom zmysle, že sa ním určuje len

miesto obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a nariaďuje sa jeho návrat do takejto krajiny,

a teda sa v ňom v konečnom dôsledku rieši len to, ktorý súd (slovenský alebo iný podľa

krajiny obvyklého pobytu maloletého) má následne v inom konaní právomoc rozhodnúť vo

vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností“. Práve rozhodovanie o mieste obvyklého

pobytu dieťaťa však nemožno vnímať ako riešenie predbežnej povahy ale len ako meritórne

rozhodnutie práve v samotnom návratovom konaní, s vážnym dopadom na posudzovanie

zákonnosti jeho premiestnenia (zadržiavania) dieťaťa, a teda aj o súdnej príslušnosti pre

prípadné ďalšie konanie o úprave práv rodičov k dieťaťu...

... Dôvody návrhu skupiny poslancov podľa SR vnímam

predovšetkým ako kritiku vhodnosti a účelnosti prijatia novely § 75 Civilného sporového

poriadku... pripustením možnosti žaloby na obnovu konania v návratových konaniach,

pričom bola opomenutá ucelenejšia analýza inštitútu návratového konania...

... Skúmanie úrovne súdneho rozhodovania v spojení so skúmaním výkladu

a účinnosti právnych predpisov by sa malo stať neoddeliteľnou súčasťou nielen

zjednocovacej praxe, ale aj ako potrebný a nevyhnutný podklad pre prípravu a prijatie

legislatívnych zmien. Z dôvodovej správy k návrhu novely však nevyplýva

existencia hlbšej analýzy problematiky konaní podľa § a nasl. , tzv. návratových

konaní, ktoré by jednoznačne odôvodňovali záver o potrebe pripustenia obnovy konania,

a nebol zvažovaný ani rozsah dôvodov prípustnosti žaloby na obnovu konania stanovený

v .

Podľa dôvodovej správy k návrhu novely cieľom legislatívneho návrhu

bolo samotné pripustenie obnovy konania. Podľa dôvodovej správy „v konaní, v ktorom

účastníci konania predkladajú súdu dôkazy, sú priamo súdom vyzvaní na predkladanie

dôkazov, navrhujú doplnenie dôkazov a súd tieto riadne vyhodnocuje, bolo by celkom

zrejme v rozpore so systémom procesného práva, ak by nemohol účastník konania po

právoplatne skončenom konaní, v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku

navrhovať obnovu konania, ak sa ukázalo, že dôkazy v konaní predložené sú nepravdivé, po

právoplatnosti konania sa zistí podstatná okolnosť, ktorá má celkom zrejme spôsobilosť

a obsahovú silu privodiť zmenu rozhodnutia - priaznivejšie rozhodnutie účastníka

návratového konania“...

Citovaná argumentácia nezodpovedá zákonným podmienkam prípustnosti obnovy

konania, tak ako je upravená v . Jej obsah vyvoláva

pochybnosti, či predkladatelia návrhu novely nevideli možné dôvody pre obnovu

konania aj nad rámec zákonom vymedzených dôvodov prípustnosti obnovy konania a či

nebude zvádzať k podaniu žaloby o obnovu konania aj z iných dôvodov. Poukazujem aj na

asymetrické riešenie mimoriadnych opravných prostriedkov zachovaním neprípustnosti

dovolania ale pripustením obnovy konania, čo je v civilnom procese ojedinelé riešenie. Nie

je však zdôvodnená potreba takého riešenia. V praktickej rovine je dôvodný predpoklad, že

sa súdy budú musieť vysporiadať aj s inými motivujúcimi skutočnosťami,

nezodpovedajúcimi zákonom stanoveným podmienkam prípustnosti žaloby na obnovu

konania.

Neujasnenosť vzájomného vzťahu konania o obnove alebo obnoveného návratového

konania a prípadného súbežného konania o výkone rozhodnutia o návrate alebo konania

o úprave rodičovských práv (v inom štáte) môže viesť k zložitým procesným situáciám

a výkladovým problémom s neefektívnym výsledkom.

Otázka „vhodnosti a účelnosti“ legislatívnej zmeny súvisí aj so stanovením lehôt na

rozhodnutie vo veci. Pokiaľ v samotnom návratovom konaní sú pre konanie súdu stanovené

lehoty zodpovedajúce zmyslu a účelu uvedeného konania, a súd musí zdôvodniť nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty (6 týždňov), je už zákonná úprava odvolacieho konania, bez

stanovenia lehoty na ukončenie odvolacieho konania, čiastočnou negáciou účelu

návratového konania. Aj odvolací súd by mal byť viazaný zdôvodniť trvanie tohto konania,

vrátane dopadu správania sa samotných účastníkov konania na dĺžku konania, aj keď

zákonodarca lehotu neupravil. Oprávnenosť otázky lehôt a zdôvodnení v súvislosti

s pripustením obnovy konania je potom viac ako zrejmá. V danej súvislosti je riešenie

ponechané opätovne len na súdny výklad.

Opakované vyvolanie konania pred súdom podaním žaloby na obnovu návratového

konania, rozhodovanie o samotnej prípustnosti obnovy konania a prípadne následné

opakované návratové konanie, môže nepochybne viesť aj k zmareniu akéhokoľvek výsledku

samotného konania o návrate. V konečnom dôsledku môže len utvrdzovať účastníkov

konania v tom, že vlastnú neochotu alebo neschopnosť k dohode v najlepšom záujme dieťaťa

môžu opakovane nahrádzať vyžadovaním autoritatívneho rozhodnutia súdu, a podľa

výsledku bude predmetom ich kritiky vždy len súdne rozhodnutie.

Ústavnoprávne aspekty danej problematiky vzhľadom na vyššie uvedené spočívajú

v realizovanom procese prípravy a v procese prijatia novely .

Zmena procesnej úpravy bez skúmania účinnosti existujúcej procesnej úpravy nectí

legislatívu právneho štátu, najmä ak výsledkom bude viac výkladových problémov

a vzájomne si konkurujúcich konaní. Rozhodnutie ústavného súdu o podanom návrhu

poslancov môže mať, a to bez ohľadu na samotný výsledok, osobitný význam pre budúcu

legislatívnu činnosť, ktorá by nemala opomínať dopady na súdnu prax.»

III.5 Možnosť repliky navrhovateľov a neuskutočnenie ústneho pojednávania

31. Ústavný súd listom č. k. -84 z 8. apríla 2020 zaslal

navrhovateľom vyjadrenie vlády, národnej rady, najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry

s možnosťou zaujať k nim lehote 15 dní svoje stanovisko. Zároveň vyzval navrhovateľov aj

na to, aby sa v tej istej lehote vyjadrili, či súhlasia s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3

upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Keďže sa

navrhovatelia k predmetnej otázke v uvedenej lehote nevyjadrili a ústavný súd zároveň

dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

vyzval navrhovateľov listom č. k. -91 zo 16. júna 2020, aby v dodatočnej

lehote 7 dní od jeho doručenia ústavnému súdu oznámili, či súhlasia s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Ústavný súd zároveň poučil

navrhovateľov, že v prípade, ak v určenej lehote nebude ústavnému súdu doručené

stanovisko k možnosti upustenia od verejného ústneho pojednávania, bude sa predpokladať,

že nemajú námietky k takému postupu ústavného súdu. Navrhovatelia do dňa meritórneho

prieskumu ich návrhu na označenú výzvu, ktorá im bola doručená prostredníctvom ich

právnej zástupkyne 1. júla 2020, nereagovali a ústavnému súdu nedoručili ani repliku.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že národná rada súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania a navrhovatelia ústavnému súdu nedoručili v ním určenej lehote svoje

námietky k možnosti upustenia od verejného ústneho pojednávania, ústavný súd

s prihliadnutím na skutočnosť uvedenú v bode 31 tohto nálezu postupom podľa § 58 ods. 3

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s návrhom, so stanoviskami vlády, národnej rady, generálnej prokuratúry

a najvyššieho súdu, ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci

IV.

Základné východiská pre meritórne rozhodnutie ústavného súdu

IV.1 Relevantné právne východiská

33. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

34. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

35. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

37. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

38. Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom

a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.

Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana

detí a mladistvých.

39. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

40. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

41. Podľa čl. 24 ods. 1 charty deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá

je potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú

do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.

42. Podľa čl. 24 ods. 2 charty pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej

moci alebo súkromnoprávnymi inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade

brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

43. Podľa čl. 24 ods. 3 charty každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie

osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore

s jeho záujmom.

44. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej

verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

45. Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

46. Podľa čl. 3 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť

a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä

v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj

kompetentného dozoru.

47. Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, robia opatrenia na potieranie nezákonného premiestňovania detí do zahraničia

a ich nenavracania späť.

48. Podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa budú štáty,

ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, usilovať o uzavretie dvojstranných a mnohostranných

dohôd a o prístup k existujúcim dohodám.

49. Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené

do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku

jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

50. Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané

opatrenia na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú

konania, ktoré zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.

51. Podľa čl. 11 Haagskeho dohovoru justičné alebo správne orgány zmluvných

štátov budú v konaní o návrat dieťaťa konať bez odkladu. Ak príslušný justičný alebo

správny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich týždňov odo dňa začatia konania, žiadateľ

alebo ústredný orgán dožiadaného štátu má právo na vlastný podnet alebo na požiadanie

ústredného orgánu dožadujúceho štátu dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania. Ak bola

ústrednému orgánu dožiadaného štátu doručená odpoveď, zašle ju podľa okolností

dožadujúcemu ústrednému orgánu alebo žiadateľovi.

52. Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo

po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa

preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa

bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť

o návrat dieťaťa.

53. Podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat

dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu

poskytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto

odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu

nebránia výnimočné okolnosti.

53.1 Pokiaľ ide o dotknuté ustanovenie, resp. právne záväzný akt Európskej únie,

ktorého je súčasťou, tento by sám osebe nemohol byť referenčnou normou na prieskum

podľa , pričom ústavný súd návrh skupiny poslancov prijal

v tejto časti na ďalšie konanie len v súvislosti s eurokonformným výkladom napadnutého

ustanovenia, možnou zónou prieniku pri posudzovaní jeho súladu s ustanoveniami charty

označenými v predchádzajúcich bodoch (teda vo vzťahu k výkonu európskeho práva

reprezentovaného nariadením Brusel IIa), ako aj v súvislosti s obsahovou paralelou

dotknutého ustanovenia s už citovanými ustanoveniami Haagskeho dohovoru. Vzhľadom

na výrok tohto nálezu o nevyhovení návrhu skupiny poslancov a podkladové závery

ústavného súdu sa ďalšia časť tohto odôvodnenia nebude naznačenou otázkou bližšie

zaoberať z pohľadu posudzovania popísanej prieskumnej diskvalifikácie (čo súvisí aj

s vyjadrením vlády v jeho časti reprodukovanej v bode 21 tohto odôvodnenia).

54. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

55. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

56. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

57. Podľa proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu

konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu

pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie

vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných

subjektov konania alebo inej osoby zúčastnenej na konaní,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku

k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené

základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli

odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie

alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo

f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním

alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.

58. Podľa žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému

uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve a proti právoplatnému uzneseniu v konaní

o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania,

ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nemožno dosiahnuť inak.

IV.2 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

59. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že predmetom abstraktnej kontroly noriem

nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti jednej z viacerých možností

zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či namietaná zákonná úprava (jej časť)

nie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom [ústavou, ústavnými

zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami, pozri ].

Ústavnému súdu preto neprislúcha reagovať na polemiku o optimálnom nastavení systému

mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

60. Ústavný súd zasahuje v rámci ústavného prieskumu do právnych úprav

predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu,

prípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených , osobitne

všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd.

IV.3 Poznatky o aplikácii napadnutého ustanovenia v praxi

61. Napadnutá novela nadobudla účinnosť

10. mája 2019, a preto ústavný súd pri príprave podkladov pre rozhodnutie vo veci samej

považoval za potrebné zistiť poznatky o jej uplatňovaní v aplikačnej praxi. Na účely zistenia

poznatkov o aplikácii napadnutého zákonného ustanovenia sa ústavný súd listom č. k.

-86 z 27. apríla 2020 obrátil na ministerstvo spravodlivosti, aby mu

poskytlo štatistické informácie o nasledujúcich skutočnostiach:

a) koľko bolo podaných žalôb na obnovu konania proti právoplatnému uzneseniu

v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo

zadržania po nadobudnutí účinnosti napadnutej novely

vykonanej ,

b) v koľkých prípadoch z prípadov uvedených pod písm. a) bol podaný návrh

na odklad vykonateľnosti právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania

( ) a

c) v koľkých prípadoch z prípadov uvedených pod písm. b) bola príslušným súdom

odložená vykonateľnosť právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania.

62. V súvislosti s uvedenou žiadosťou ministerstvo spravodlivosti oslovilo predsedov

troch okresných súdov, ktoré sú podľa kauzálne príslušné na konanie o návrat

maloletého, ktorý bol neoprávnene premiestnený alebo zadržaný, ako aj na konanie o žalobe

na obnovu konania podľa .

63. Ministerstvo spravodlivosti listom doručeným ústavnému súdu 15. mája 2020

oznámilo ústavnému súdu, že Okresnému súdu Bratislava I boli od účinnosti napadnutého

ustanovenia doručené dve žaloby na obnovu konania podľa a ani v jednom

z uvedených konaní nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti právoplatného uznesenia

napadnutého žalobou na obnovu konania. V sledovanom období nebola na Okresnom súde

Banská Bystrica podaná žiadna žaloba na obnovu konania. Na Okresnom súde Košice I boli

v rámci posudzovaného obdobia podané dve žaloby na obnovu konania podľa ,

avšak ani v jednom z týchto prípadov nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti

právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania.

V.

Relevantné námietky skupiny poslancov

64. Vychádzajúc z podrobného popisu námietok skupiny poslancov, na ktorých

zakladajú svoj názor o neústavnosti napadnutého zákonného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 a 2,

čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2

, charty, a Dohovoru o právach dieťaťa, , a

Haagskeho dohovoru, čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa a čl. 6 a čl. 8 dohovoru, možno ich

podstatné námietky rozdeliť do dvoch vzájomne súvisiacich častí:

a) námietky, v rámci ktorých poukazujú na určité parciálne problémy, ktoré sú podľa

ich názoru spojené s novozavedenou žalobou na obnovu konania aj pre návratové konania

a ktoré vytvárajú východiskovú argumentačnú bázu pre ich následné zovšeobecnenie

[námietky uvedené pod písm. b)]. Skupina poslancov v tejto súvislosti predovšetkým

namieta, že zavedenie žaloby na obnovu konania (i) predstavuje v návratových konaniach

systémovú výnimku, keďže sa podľa ich názoru zavádza pre rozhodnutia, ktoré majú

predbežnú povahu, (ii) rozširuje procesné možnosti tomu účastníkovi konania, ktorý

v návratovom konaní zapríčinil protiprávny stav, (iii) predstavuje nástroj, ktorým dochádza

k mareniu účelu návratového konania z pohľadu jeho úniovej a medzinárodnej regulácie,

(iv) umožňuje vytvoriť procesnú situáciu relevantnú z hľadiska Haagskeho dohovoru

a nariadenia Brusel IIa, ktorou dôjde k zmene právomoci súdu;

b) námietky, ktoré navrhovatelia všeobecne formulujú ako rozpor so zásadou

presadzovania najlepšieho záujmu maloletých deti, zásadou právnej istoty a zásadou

́

rýchlosti konania a bezprieťahovosti rozhodovania.

Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého zákonného ustanovenia

s označenými článkami , dohovoru, Haagskeho dohovoru, Dohovoru o právach

dieťaťa, charty a nariadenia Brusel IIa (k otázke prieskumu vo vzťahu k tomuto nariadeniu

sa vyjadruje bod 53.1 tohto odôvodnenia).

VI.

Analýza podstatných námietok skupiny poslancov a závery ústavného súdu

VI.1 Žaloba na obnovu konania, jej povaha a postavenie v systéme

mimoriadnych opravných prostriedkov

VI.1.1 Žaloba na obnovu konania všeobecne

65. V úvode tejto časti odôvodnenia nálezu ústavného súdu je vhodné uviesť,

že podstatou konania o žalobe na obnovu konania tak, ako je v súčasnosti normatívne

vyjadrená v , je (i) snaha o nápravu kvalifikovaných nedostatkov, ktoré nastali

v procese zisťovania skutkového stavu veci najmä v dôsledku neznalosti určitých

skutočností alebo dôkazov alebo nemožnosti ich vykonania v priebehu pôvodného konania

[ a ], (ii) odstránenie procesných pochybení, ktoré závažným

spôsobom spochybňujú súd [ ], ako aj (iii) zavedenie prostriedku

na implementáciu rozhodnutí medzinárodného súdneho orgánu [§ 397 písm. d), e) a f)

].

66. Žaloba na obnovu konania je v systéme opravných prostriedkov zaradená medzi

mimoriadne opravné prostriedky, prostredníctvom ktorej možno dosiahnuť nápravu vo veci

už právoplatne ukončenej. Žaloba na obnovu konania v tomto smere predstavuje systémovú

výnimku z pravidla o zásadnej nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia

z dôvodu zabezpečenia čo najvyššej miery súladu tohto rozhodnutia s objektívnou realitou.

Vzhľadom na uvedené je jej prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená ( až

). Podmienkami prípustnosti každej žaloby na obnovu konania sú: spôsobilý

predmet, proti ktorému návrh smeruje, zákonný dôvod obnovy, o ktorý sa žaloba musí

opierať, lehoty, počas ktorých musí byť žaloba na obnovu konania podaná, osoba spôsobilá

na jej podanie, osobitné náležitosti žaloby na obnovu konania a príslušnosť súdu

k prejednaniu žaloby na obnovu konania. Splnenie týchto podmienok je súd povinný

skúmať z úradnej moci.

VI.1.2 Žaloba na obnovu konania ako prostriedok korekcie skutkových deficitov

67. Postavenie inštitútu obnovy konania v procesnom práve vo svojom tradičnom

význame v sebe vyjadruje snahu o vyváženie napätia medzi požiadavkou pravdivosti

skutkových zistení a objektívnou neúplnosťou ľudského poznania. Tento inštitút je spojený

s akceptovaním skutočnosti, že akokoľvek sú náročné podmienky pre pravdivostné

hodnotenie vykonaných dôkazov opodstatňujúcich vyvodenie skutkových záverov a na ich

základe aj záverov normatívnych, nemožno nikdy prijať predstavu o absolútnej pravdivosti

výsledku takéhoto hodnotenia. Z pohľadu požiadavky na spravodlivý priebeh a výsledok

súdneho konania je preto nutné konštruovať procesný prostriedok, ktorý umožní zvrátiť aj

právoplatné rozhodnutie za predpokladu, že sa objaví nová skutočnosť alebo dôkaz, ktorý je

spôsobilý samostatne alebo v spojení s už vykonanými dôkazmi posunúť vec do iného

svetla (HOLLÄNDER, P. Právní kaleidoskop. Plzeň : Aleš Čeňek, 2020. 138 s. v tlači

a uverejnené so súhlasom autora).

68. V podmienkach sféry pôsobnosti požiadavka

na úplnosť zistenia skutočného stavu veci predstavuje významný a samostatný hodnotový

aspekt tohto konania ( ), ktorý vystupuje ako jeden z ťažiskových princípov, a to

predovšetkým z dôvodu zvýšenej miery presadzovania verejného záujmu na poskytovaní

ochrany právam účastníkov súdneho konania (porovnaj ). Výsledkom

poskytovanej ochrany v mimosporovom súdnom konaní má byť potom také rozhodnutie,

ktoré sa čo možno najúplnejšie približuje hmotnoprávnym pomerom účastníkov konania.

69. Aj napriek tomu, že poznanie skutočného stavu veci (princíp materiálnej pravdy)

je hodnotovou požiadavkou, ktorou sa realizuje právo na spravodlivé súdne konanie,

nemôže ísť nikdy o poznanie absolútne. Poznávanie objektívnej stránky reality sa dostáva

do obmedzení podmienených biologickou (obmedzenosť zmyslového vnímania, používania

intelektu, pamäte) a sociálnou povahou človeka, z ktorých nemôže nikdy vystúpiť, a preto

má vždy iba pravdepodobnostný charakter. Z podstaty obmedzenosti ľudského poznania ani

požiadavka na zistenie skutočného stavu veci nemôže mať absolútnu povahu a jej hodnota

je len inštrumentálna – je len prostriedkom, ku ktorému má súdne konanie smerovať.

70. Význam a zmysel žaloby na obnovu konania v naznačenom kontexte vyjadruje

snahu zákonodarcu o čo najúplnejšiu rekonštrukciu minulého skutkového deja, ktorý

z pohľadu hmotného práva predstavuje relevantnú bázu na určenie vzájomných práv

a povinností, a tým aj spravodlivé odstránenie právneho konfliktu o právne relevantných

otázkach.

VI.1.3 Žaloba na obnovu konania ako nástroj plnenia medzinárodných

záväzkov

71. Okrem už tradičného účelu, ktorému slúži žaloba na obnovu konania (náprava

kvalifikovaných nedostatkov pri zisťovaní skutkového/skutočného stavu veci a odstránenie

určitých javov závažne spochybňujúcich súd ako taký), možno jej ďalší význam nachádzať

najmä v situáciách, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom

rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody strany/účastníka konania, pričom závažné

dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením.

72. Požiadavka na nápravu Európskym súdom pre ľudské práva zisteného porušenia

dohovoru je implicitne vyvodzovaná z obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti

ochrany základných práv a slobôd nevyčerpáva len satisfakciou, prípadne kompenzáciou

za porušenie základného práva, ale takáto náprava sa zabezpečuje aj uvedením veci

do pôvodného stavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa jednotlivec nachádzal

pred porušením dohovoru (restitutio in integrum).

73. Z odporúčania č. R (2000)2 Výboru ministrov členským štátom o obnove alebo

opätovnom prejednaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni na základe rozsudkov

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré bolo prijaté 19. januára 2000 na 649. zasadnutí

delegátov ministrov [ďalej len „odporúčanie č. R (2000)2“] vyplýva, že obnova konania,

resp. opätovné prejednanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok

na dosiahnutie individuálnej implementácie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa rozhodnutím

vnútroštátneho orgánu súdneho typu alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

74. V naznačenom kontexte možno žalobu na obnovu konania vnímať ako reflexiu

inštitútu zodpovednosti štátu za porušenie medzinárodných záväzkov, ktorým sa

zabezpečuje procesný postup na elimináciu pretrvávajúcich negatívnych dôsledkov

majúcich pôvod v tomto porušení (skrytá kasácia rozhodnutia vnútroštátneho súdu

rozhodnutím vydaným Európskym súdom pre ľudské práva). V dôsledku naplnenia tejto

požiadavky pristúpila Slovenská republika k implementácii odporúčania č. R(2000)2, a to

tým, že na vnútroštátnej úrovni vytvorila procesnú možnosť prostredníctvom žaloby

na obnovu konania v prípadoch, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel

vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo,

boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto

porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením. Týmto postupom je

možné zvrátiť negatívne dopady právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu do sféry

právneho postavenia účastníkov pôvodného konania.

75. Inferenčným dôsledkom týchto záverov aj pre oblasť návratových konaní je to,

že žaloba na obnovu konania musí a má predstavovať pozitívnu súčasť systému opravných

prostriedkov, pretože v mnohých prípadoch bude jediným prostriedkom ako reagovať

na právny názor vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva, ktorým bolo rozhodnuté

o porušení základného práva sťažovateľa rozhodnutím vnútroštátneho orgánu súdneho typu

alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ku ktorému musí vnútroštátny orgán

pri prejednávaní individuálnej veci pristupovať ako k záväznému právnemu názoru –

princíp relatívneho účinku právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

VI.2 Posúdenie námietky porušenia princípu právnej istoty

76. Podľa navrhovateľov sa zavedením žaloby na obnovu konania oslabuje princíp

právnej istoty, pretože dotknutým účastníkom konania neposkytuje istotu, že sa voči nim

bude zachovávať právo konštituované právoplatným rozhodnutím súdu.

77. V tejto súvislosti možno súhlasiť s navrhovateľmi v tom rozsahu, že zavedením

procesného prostriedku, ktorým dochádza k derogácii už právoplatných rozhodnutí, sa

nepochybne oslabuje princíp právnej istoty. Nemožno s nimi už ale súhlasiť v tom smere,

že tento princíp by mal mať akúsi nedotknuteľnú pozíciu vo sfére aj ostatných princípov,

ktoré sa prostredníctvom civilného mimosporového konania sprostredkúvajú a ktorými sa

realizuje právo na spravodlivé súdne konanie, čo napokon vyplýva z povahy princípov ako

optimalizačných príkazov.

78. Okrem poznania skutočného stavu veci je nepochybne významnou hodnotou aj

stabilita súdneho rozhodnutia vyjadrená jeho právoplatnosťou. Táto požiadavka vyplýva

z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1

). V naznačenom kontexte možno parafrázovať slová Gustava Radbrucha prednesené

v jeho diele Päť minút právnej filozofie v tom smere, že aj zlé rozhodnutie má ešte stále

svoju hodnotu – hodnotu zaistiť istotu pred pochybnosťami. Ako už bolo uvedené,

nedokonalosť ľudského poznania neumožňuje v konkrétnom čase dosiahnuť za každých

okolností pravdivosť skutkových zistení, pretože tieto majú vždy len pravdepodobnostný

charakter, aj keď určitého kvalifikačného stupňa. Potom zostáva zvážiť, či kvôli právnej

istote možno prisúdiť platnosť nesprávnemu súdnemu rozhodnutiu alebo či mu pre jeho

nesprávnosť túto platnosť odoprieť, a ak áno, tak za akých podmienok.

79. Skutočnosť, že ani princíp právnej istoty nevystupuje ako jediná a ani

rozhodujúca hodnota, ktorá sa realizuje prostredníctvom civilného procesu, možno

dedukovať už zo samotnej koncepcie mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorých

normatívna existencia svedčí o tom, že pred právnou istotou je za určitých vopred

ustanovených podmienok (podmienky prípustnosti) priorizovaný princíp materiálnej pravdy

v podobe zistenia skutočného stavu veci a v tomto smere aj úplnejšia ochrana práv

účastníkov súdneho konania.

80. Z už uvedeného vyplýva, že princíp materiálnej pravdy/ochrany práv a právnej

istoty sa navzájom dopĺňajú (sú komplementárne) a ich konkrétne vzájomné nastavenie

zákonodarcom pre ten-ktorý typ súdneho konania je úzko spojené s právno-politickou

preferenciou zákonodarcu reflektujúcou snahu o nachádzanie optimálneho vyváženia

vzťahu v kolízii stojacich princípov a následne normatívne vyjadrenou v rámci celkovej

koncepcie mimoriadnych opravných prostriedkov.

81. Vzhľadom na skutočnosť, že aj v návratových konaniach sa pre účely vydania

konečného rozhodnutia vykonáva riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie

skutočností podľa , je potrebné zohľadniť, že súdy rozhodujúce

v návratových konaniach sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

povinne v týchto konaniach prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. V podmienkach

́

konkrétneho prípadu to znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať aj

celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné)

vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť. Berúc do

úvahy predovšetkým požadovaný rozsah dokazovania, štruktúru dôkazných prostriedkov,

vykonanie ktorých je nevyhnutné na zistenie skutočného stavu veci (napr. výsluch

účastníkov konania, znalecké dokazovanie, prípadne vykonávanie aj iných listinných

dôkazných prostriedkov a pod.), ako aj relatívne krátky časový úsek, v rámci ktorého je

všeobecný súd povinný vo veci rozhodnúť, možno konštatovať, že žaloba na obnovu

konania predstavuje s ohľadom na jej štandardnú konštrukciu podmienok prípustnosti

vhodný a aj nevyhnutný prostriedok korekcie prípadných pochybení v ustálení skutočného

stavu veci, ktorého náležité zistenie predstavuje nevyhnutnú skutkovú bázu na nájdenie

najlepšieho záujmu dieťaťa.

82. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že normatívna prítomnosť žaloby

na obnovu konania aj pre oblasť návratových konaní vytvára rozumný kompromis medzi

právnou istotou a požiadavkou na čo najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci v tých

prípadoch, keď je rešpektovanie právoplatnosti rozhodnutia v rozpore s povinnosťou orgánu

štátnej moci poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným právam účastníkov konania

a v tomto smere jej prítomnosť neznamená zásadný hodnotový posun z účelu, na ktorom je

vybudovaný celý systém návratových konaní.

VI.3 Posúdenie námietky porušenia požiadavky na rýchlosť konania

83. Skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že aj v návratových konaniach je

súd povinný konať urýchlene a vždy prihliadať pri rozhodovaní na najlepší záujem dieťaťa,

a preto sa aj na návratové konania okrem vnútroštátnej právnej úpravy aplikujú ustanovenia

nariadenia Brusel IIa, charty, dohovoru, Haagskeho dohovoru a Dohovoru o právach

dieťaťa. S týmto svojím tvrdením navrhovatelia prepájajú ďalšiu myšlienkovú líniu, v rámci

ktorej poukazujú na to, že žaloba na obnovu konania je spôsobilá ovplyvniť rýchlosť

rozhodovania, a tým sekundárne aj ohroziť ochranu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa.

84. Skupina poslancov v naznačenom kontexte túto svoju argumentáciu odôvodňuje

s poukazom na to, že súčasťou vnútroštátnej, úniovej, ako aj medzinárodnej právnej úpravy

je povinnosť súdu rozhodujúceho v návratových konaniach rozhodnúť v ustanovenej lehote

šiestich týždňov, pričom z povahy žaloby na obnovu konania je zrejmé, že táto lehota

nebude dodržaná. V dôsledku toho navrhovatelia zastávajú názor, že napadnutá právna

úprava nechráni najlepší záujem dieťaťa, pretože

„znemožňuje okamžitý návrat neoprávnene premiestnených alebo zadržaných detí

a... umožňuje neustále predlžovať Návratové konanie a tým aj zahovávať stav, v ktorom

dochádza (môže dochádzať) k porušovaniu opatrovníckeho práva a práva styku podľa

právneho poriadku krajiny, kde má maloleté dieťa obvyklý pobyt.“.

85. Túto svoju argumentáciu podporne odôvodňujú aj poukazom na časť

odôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Guió proti

Slovenskej republike (č. sťažnosti 10280/12), v rámci ktorej Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že dostupnosť dovolania alebo mimoriadneho dovolania vo veciach

medzinárodných únosov detí je systémovým problémom, ktorý môže viesť k popretiu

základného účelu a podstaty návratového konania podľa Haagskeho dohovoru, ktorým je

urýchlená obnova pôvodného stavu.

86. S uvedeným názorom skupiny poslancov nesúhlasí vláda, ktorá v rámci svojho

vyjadrenia uvádza, že lehota ustanovená v je len inštruktívna, teda

nevylučuje predĺženie návratového konania vzhľadom na jeho osobitosti.

87. Rovnako aj generálna prokuratúra vyjadrila s týmto názorom skupiny poslancov

nesúhlas a k namietanému porušeniu čl. 11 ods. 3 Haagskeho dohovoru v podstate uvádza,

že implikačným dôsledkom autonómie zmluvného štátu v otázke výberu kompetentného

subjektu pre oblasť rozhodovania v návratových konaniach je aj autonómia pri určovaní

procesných postupov vrátane opravných prostriedkov, ktoré budú v návratovom konaní

prípustné. Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietaný nesúlad s čl. 11 ods. 3 nariadenia

Brusel IIa, generálna prokuratúra poukázala na stanovisko Komisie z 21. októbra 2019,

s ktorým sa stotožnila.

88. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov, argumentácie

vlády a generálnej prokuratúry dospel k záveru, že ani tieto námietky navrhovateľov nie sú

dôvodné.

89. Pokiaľ ide o povahu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa (ktoré okrem

iného normujú lehotu, v rámci ktorej je oprávnený orgán členského/zmluvného štátu

povinný rozhodnúť), možno uviesť, že tieto predstavujú pre oblasť medzinárodných únosov

detí základné piliere justičnej spolupráce, pričom ich spoločným účelom je ochrana detí

pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania s cieľom

obnoviť pôvodný stav ustanovením postupov na zabezpečenie ich bezodkladného návratu

do krajiny ich obvyklého pobytu, a to prostredníctvom systému spolupráce na to určených

správnych alebo súdnych orgánov. V tejto súvislosti možno ďalej konštatovať, že nariadenie

Brusel IIa predstavuje úniový ekvivalent systému medzinárodnej ochrany detí pred ich

únosmi regulovaný Haagskym dohovorom, ktorý tento systém ochrany na úniovej úrovni

ďalej posilňuje a dopĺňa.

90. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že súčasťou obsahu

Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa nie sú žiadne pravidlá, ktoré by explicitným

spôsobom obmedzovali rozsah alebo koncepciu opravných prostriedkov prípustných

v návratových konaniach. Naopak, z čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa možno dedukovať,

že systém procesných postupov, účelom ktorých je v prípadoch únosu dieťaťa obnoviť

pôvodný stav, sa nachádza v autonómnej sfére vnútroštátneho zákonodarcu. V tejto

súvislosti možno poukázať aj na stanovisko Komisie z 21. októbra 2019, z obsahu ktorého

vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca disponuje v oblasti návratových konaní určitou

mierou diskrečnej právomoci, pričom k jej prekročeniu by „došlo len vtedy, ak by

uplatňovanie vnútroštátneho práva malo účinok s presahom na uplatňovanie práva Únie

v rozsahu, ktorý by obmedzoval účel dohovoru a/alebo nariadenia, čo sa dá zistiť len na

základe uplatňovania tejto novely v praxi.“. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje

za dôležité poznamenať, že výsledky doterajšej aplikačnej skúsenosti so žalobou na obnovu

konania v návratových veciach nenasvedčujú tomu, že by bol tento inštitút nadužívaný,

resp. že by aplikačná prax zaznamenala situácie, ktoré by negatívnym spôsobom

ovplyvňovali účel Haagskeho dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa (porovnaj štatistické

údaje aplikačnej praxe v čl. IV.3 tohto nálezu).

91. S navrhovateľmi možno čiastočne súhlasiť v tom smere, že aplikácia

napadnutého ustanovenia môže za istých okolností vytvárať stav, keď dôjde k predĺženiu

návratového konania nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, avšak nemožno s nimi

súhlasiť v tom zmysle, že normatívna existencia takého prostriedku na vnútroštátnej úrovni

je ipso facto aj porušením Haagskeho dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa a sekundárne

charty, dohovoru alebo Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,

že koncepcia Haagskeho dohovoru, ako aj nariadenia Brusel IIa nepristupuje k lehote

šiestich týždňov ako k absolútnej a neprekročiteľnej, ale, práve naopak, predpokladá,

že v určitých výnimočných prípadoch nemusí byť návratové konanie ukončené v rámci

ustanovenej šesťtýždňovej lehoty (s touto líniou koreluje aj vnútroštátna právna úprava

obsiahnutá v ). Haagsky dohovor a

v tomto smere s prekročením lehoty spája iba vznik oprávnenia pre dotknuté subjekty dostať

vyjadrenie o dôvodoch omeškania ( Haagskeho dohovoru a ).

92. Pokiaľ ide o nariadenie Brusel IIa toto v čl. 11 ods. 3 výslovne pripúšťa výnimku

zo všeobecného pravidla rozhodnúť v návratovom konaní v lehote šiestich týždňov

za predpokladu existencie výnimočných okolností. Ústavný súd tiež neprehliadol,

že na úrovni Rady Európskej únie došlo k prijatiu nariadenia Rady EÚ č. 2019/1111, ktoré

tiež počíta s kategóriou výnimočných okolností ako dôvodu ospravedlňujúceho vydanie

rozhodnutia nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, a to osobitne pre konanie na súdoch

prvého, ako aj druhého stupňa (čl. 24 ods. 1 a 2 nariadenia Rady EÚ 2019/1111). Označené

nariadenie navyše výslovne predpokladá situácie, keď v prípade výskytu výnimočných

okolností môže dôjsť k prerušeniu vykonávacieho konania alebo k zamietnutiu návrhu na

výkon rozhodnutia (čl. 56 ods. 4 a 6 nariadenia Rady EÚ 2019/1111).

93. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že normatívna konštrukcia

umožňujúca výnimku z povinnosti súdu členského/zmluvného štátu rozhodnúť vo veci

návratového konania mimo rámca ustanovenej šesťtýždňovej lehoty vylučuje akúkoľvek

zmysluplnú úvahu, podľa ktorej by k porušeniu Haagskeho dohovoru, nariadenia Brusel IIa

alebo vnútroštátneho práva ( ) mohlo dôjsť len tým, že na úrovni

vnútroštátneho právneho poriadku sa vytvorila procesná možnosť podať proti konečnému

rozhodnutiu v návratovom konaní žalobu na obnovu konania. Túto úvahu umocňuje aj fakt,

že podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania sú na úrovni právneho poriadku

Slovenskej republiky konštruované tak, že sa viažu na výnimočné situácie, ktoré možno

zaradiť do kategórie buď podstatných skutkových deficitov, alebo procesných excesov.

Navyše, inherentnou súčasťou inštitútu žaloby na obnovu konania sú aj ďalšie procesné

záruky pred jeho možným zneužívaním ako nástroja na tendenčné predlžovanie návratového

konania (napr. dvojfázovosť konania a koncepcia odkladu vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia).

94. Pokiaľ ide o navrhovateľmi podporne uvádzanú argumentáciu odôvodňovanú

na pozadí rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Guió

proti Slovenskej republike, ústavný súd zastáva názor, že závery formulované Európskym

súdom pre ľudské práva nemožno bez ďalšieho rozširovať na celý systém mimoriadnych

opravných prostriedkov. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že inštitút dovolania

a mimoriadneho dovolania na jednej strane a inštitút žaloby na obnovu konania majú

spoločné len to, že sú súčasťou subsystému opravných prostriedkov, ktorými možno

za ustanovených podmienok prelomiť právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov. Žaloba

na obnovu konania je z hľadiska jej prípustnosti, ako aj priebehu konania kvalitatívne iným

procesným prostriedkom ako dovolanie, prípadne mimoriadne dovolanie, a primárne je

zameraná na odstránenie skutkových nedostatkov civilného konania, predovšetkým

z pohľadu novozistených skutočností. To úzko koreluje aj s hodnotovým zameraním

civilného mimosporového konania ovládaným princípom materiálnej pravdy a zameraným

na zistenie skutočného stavu veci. Navyše, ďalším špecifikom žaloby na obnovu konania je

to, že na jej prerokovanie je kauzálne príslušný súd, ktorý rozhodoval v pôvodnom konaní,

ktorý je s vecou zároveň najlepšie oboznámený, a preto aj spôsobilý vyhodnotiť jej

prípustnosť, ako aj dôvodnosť a včas vo veci rozhodnúť. Nad rámec už uvedeného možno

uviesť, že žaloba na obnovu konania sa v podmienkach skráteného konania s obmedzenou

možnosťou predkladania dôkazných prostriedkov javí ako vhodný a častokrát aj jediný

možný procesný prostriedok, ktorým možno naplniť jeden z hlavných účelov civilného

mimosporového konania, ktorým je zistenie skutočného stavu veci, reagujúc tak na pôvodný

informačný a dôkazný deficit, a tým aj zohľadniť najlepší záujem dieťaťa.

95. Nad rámec už uvedeného je potrebné tiež uviesť, že koncepcia práva

na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.

základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

je vybudovaná na systéme autonómnych pojmov, čo z hľadiska jeho ratione temporis

znamená, že počiatok a koniec lehoty určitého typu konania sa nutne nemusí zhodovať

s počiatkom a koncom lehoty, ktorej posudzovanie je rozhodujúce pre vyhodnotenie,

či v okolnostiach daného prípadu došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z už uvedeného je zrejmé, že v ojedinelých

a svojou povahou výnimočných prípadoch prekročenie ustanovenej lehoty pre ten-ktorý typ

súdneho alebo administratívneho konania nemusí súčasne znamenať aj porušenie

označených článkov podľa a dohovoru.

VI.4 K možnosti zneužitia napadnutej právnej úpravy

96. Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že aplikáciou napadnutého

ustanovenia môže dochádzať k zneužívaniu žaloby na obnovu konania zo strany osoby,

ktorá zapríčinila protiprávny stav, a tým aj k oddialeniu návratu dieťaťa do krajiny jeho

obvyklého pobytu. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia navrhovateľov nie je

adekvátna, pretože stojí na predpoklade zlyhania zákonodarcu a orgánov aplikácie práva

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám a v tomto zmysle prezumuje

nefunkčnosť existujúcich ústavných mechanizmov deľby moci, ako aj zákonných garancií,

ktoré sú spojené so žalobou na obnovu konania, a to bez náznaku pravdepodobnosti tohto

stavu. Záruky proti možnému zneužitiu žaloby na obnovu konania vyplývajú z povahy tohto

inštitútu, ktorému procesné právo nepriznáva ani suspenzívny, ani devolutívny účinok,

a tým bezprostredne neovplyvňuje právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

a obmedzených a jasne formulovaných podmienok jeho prípustnosti. Špecifickosť konania

o podanej žalobe na obnovu konania spočíva okrem osobitných dôvodov, po splnení

ktorých môže dôjsť k obnove konania, predovšetkým v jej dvojfázovom priebehu

a konštrukcii odkladu vykonateľnosti uznesenia vydaného v návratovom konaní. V prvej

fáze konania (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná;

ak žalobu na obnovu konania v tejto fáze pre jej neprípustnosť neodmietne, obnovu konania

buď povolí, alebo žalobu na obnovu konania zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium)

predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá s pôvodným konaním tvorí

jeden celok, pričom súd v obnovenom konaní prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo

v pôvodnom, ako aj obnovenom konaní.

97. Pokiaľ ide o nastavenie zákonných podmienok, za splnenia ktorých možno

odložiť vykonateľnosť uznesenia vydaného v návratovom konaní, je potrebné uviesť,

že podľa je odklad vykonateľnosti viazaný na rozhodnutie súdu

za predpokladu, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. V prípade, ak súd návrhu

na odklad vykonateľnosti nevyhovie, k jej odkladu môže dôjsť až právoplatnosťou

rozhodnutia o povolení obnovy konania ( ). Z už uvedeného vyplýva,

že k odkladu vykonateľnosti nedochádza ex lege podaním žaloby na obnovu konania, ale

vždy až na základe rozhodnutia súdu o odklade vykonateľnosti podľa

alebo právoplatnosťou rozsudku o povolení obnovy konania podľa .

98. Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť, že podľa žalobu

na obnovu konania prerokuje súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, teda súd, ktorý

je s návratovým konaním oboznámený a ktorý preto dokáže najlepšie posúdiť, či existuje

dôvod hodný osobitného zreteľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutia vydaného

v návratovom konaní alebo niektorý z dôvodov na obnovu konania, či obnovenie konania je

dostatočne odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a či prípadne

žalobca tento inštitút nezneužíva v snahe oddialenia návratu dieťaťa do krajiny jeho

obvyklého pobytu. Bude preto vždy úlohou a zodpovednosťou súdu, ktorý vo veci

rozhodoval v pôvodnom konaní a ktorý je s vecou najlepšie oboznámený, aby bol v čo

najvyššej možnej miere naplnený účel žaloby na obnovu konania. Jeho úlohou je tiež

posúdiť, či sa tento procesný prostriedok nestal predmetom možného zneužívania zo strany

účastníka konania, v neprospech ktorého vyznelo rozhodnutie vydané v návratovom konaní,

a v okolnostiach veci zvoliť taký postup, aby bola zároveň naplnená z povahy predmetu

návratového konania vyplývajúca požiadavka na urýchlené rozhodnutie veci.

99. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že právnu úpravu nemožno

prijímať, resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude

zneužívaná. Na napadnuté zákonné ustanovenie je potrebné nazerať ako na normu, ktorá

platí bez ohľadu na to, kto zapríčinil protiprávny stav. V tejto súvislosti možno uviesť,

že žaloba na obnovu konania je, čo sa týka jej prípustnosti a podmienok odkladu

vykonateľnosti, výrazne limitovaná a v návratových veciach nie je procesne asymetrická

v tom zmysle, že nezvýhodňuje žiadneho z účastníkov návratového konania, pretože

možnosť jej využitia nie je výhradne k dispozícii tej strane, ktorá vyvolala protiprávny stav,

ale ktorejkoľvek, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie v návratovom konaní vydané,

čo môže nepochybne byť aj strana, ktorá vyvolala protiprávny stav, ale rovnako aj tá strana,

ktorá sa domáha návratu maloletého dieťaťa.

100. Všeobecne formulovaným tvrdením o možnom zneužití právnej úpravy by bolo

možné odmietať akúkoľvek právnu úpravu, pretože teoreticky je každá právna úprava

zneužiteľná. To, aby nedochádzalo k zneužívaniu právnej úpravy, by malo byť

v demokratickom a právnom štáte zabezpečované inými opatreniami než jej elimináciou

z právneho poriadku.

VI.5 K povahe rozhodnutia vydaného v návratovom konaní

101. Skupina poslancov argumentuje, že pripustením žaloby na obnovu konania aj

v návratových konaniach bola do právneho poriadku vnesená výnimka z koncepcie

mimoriadnych opravných prostriedkov v civilnom procese, keďže tento systém je

vybudovaný na ich neprípustnosti proti rozhodnutiam predbežnej povahy. Ani s touto

argumentáciou skupiny poslancov nemožno súhlasiť.

102. Povahu meritórnych rozhodnutí na rozdiel od ich náprotivku, ktorým sú

rozhodnutia procesnej povahy, možno vyjadriť tým, že tieto rozhodnutia sú zamerané

na riešenie konfliktu v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ktorý je predmetom konania,

a k vydaniu ktorých celé konanie smeruje (WINTEROVÁ, A. a kol. Civilní právo procesní.

Aktualizované vydanie. Praha : Linde Praha, 2011. 263 s. ISBN 978-80-7201-842-0.).

Meritórne rozhodnutie preto nemožno stotožňovať s formou rozhodnutia (rozsudok alebo

uznesenie) alebo v prípade meritórnych uznesení s ich explicitným označením, že ide

o uznesenie vo veci samej. Rozhodujúcim diferenčným kritériom je bez ohľadu na formálne

označenie rozhodnutia obsah jeho výroku a v tomto smere posúdenie toho, či smeruje

do sféry hmotnoprávnych vzťahov.

103. Podľa tento zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci

samej uznesením. Z obsahu vyplýva, že v konaní o návrat maloletého

do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní rozhoduje súd formou

uznesenia.

104. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá právna norma má svoj účel

a zmysel, ktorý možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov

vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová

správa.

105. Ústavný súd sa preto oboznámil aj so znením príslušnej časti dôvodovej správy

k , z obsahu ktorej vyplýva, že v danom prípade bolo úmyslom

zákonodarcu pri voľbe formy rozhodnutia, ktorým sa má rozhodovať v návratových

konaniach „ustanoviť výnimku vo forme meritórneho uznesenia... z dôvodov procesnej

ekonómie“.

106. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom právnej úpravy bolo

z dôvodu procesnej efektivity sa koncepčne odchýliť od všeobecného prístupu vyjadreného

pravidlom, že vo veci samej sa rozhoduje rozsudkom. Rozhodnúť vo veci samej uznesením

možno iba vtedy, ak je uznesenie ako forma rozhodnutia vo veci samej priamo vymedzené

v zákone. Aj napriek tomu, že v ustanovuje,

že v návratovom konaní súd rozhoduje uznesením bez výslovného uvedenia slov „vo veci

samej“ (porovnaj ), to ipso facto neznamená, že uznesenie vydané

v návratovom konaní nie je meritórnym rozhodnutím. Samotná povaha uznesenia nie je

definovaná podľa toho, ako a či vôbec ju zákonodarca v texte právnej úpravy pomenuje, ale

podľa charakteru okruhu právnych vzťahov, ktoré majú byť posudzované a o ktorých má

byť následne autoritatívne rozhodnuté.

107. Zo znenia vyplýva, že uznesením vydaným v návratovom

konaní sa určuje, či maloleté dieťa bolo z miesta svojho obvyklého pobytu neoprávnene

premiestnené, resp. premiestnené oprávnene, avšak v cudzine neoprávnene zadržané,

a či existuje nejaký dôvod na prípadné nenariadenie jeho návratu. Z už uvedeného je zrejmé,

že povaha prerokúvaných otázok, o ktorých súd autoritatívne rozhoduje formou uznesenia,

smeruje do oblasti riešenia konfliktu, ktorý nastal v oblasti hmotnoprávnych vzťahov

účastníkov návratového konania, a preto nemožno mať pochybnosti o meritórnej povahe

uznesenia vydaného podľa . Táto názorová línia je okrem iného

podporená aj zámerom zákonodarcu explikovaným v dôvodovej správe k § 133 ods. 1

. Navyše, je potrebné ďalej uviesť, že okruh spoločenských vzťahov, ktorý je

predmetom posudzovania súdu v návratovom konaní nemá žiadnu procesnú alebo

hmotnoprávnu spojitosť s okruhom tých otázok, ktoré sú predmetom konaní vo veciach

starostlivosti súdu o maloleté deti a v užšom zmysle konania o úprave výkonu rodičovských

práv a povinností k maloletým deťom. Inými slovami povedané, uznesenie vydané

v návratovom konaní nie je vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vo veciach úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom ani v postavení prejudiciality, teda,

že by sa ním riešili niektoré čiastkové otázky, ktoré sú predmetom konaní vo veciach

úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.

108. Z už uvedených dôvodov preto nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľov

o predbežnej povahe uznesenia vydaného v návratovom konaní, a teda ani s tým súvisiacou

argumentačnou líniou o excesívnom vybočení z celkovej konštrukcie mimoriadnych

opravných prostriedkov viazaných len na rozhodnutia vydávané vo veci samej.

VI.6 K námietke skupiny poslancov o možnej zmene právomoci súdu podľa

Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa

109. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia, ktorým sa

na vnútroštátnej úrovni zavádza možnosť podať žalobu na obnovu konania v návratových

veciach, s označenými článkami Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa, skupina

poslancov zastáva názor, že napadnutá právna úprava „zásadne ovplyvňuje posudzovanie

súdnej právomoci v opatrovníckych veciach, pretože v zmysle Haagskeho dohovoru aj

Nariadenia Brusel IIa má právomoc konať súd v krajine, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt

pred únosom, až kým dieťa nezačne žiť prevažne v inej krajine.“.

110. Vláda s týmto názorom skupiny poslancov nesúhlasí a s poukazom na znenie

čl. 10 nariadenia Brusel IIa uvádza, že zmena súdnej právomoci nie je viazaná len na

obvyklý pobyt dieťaťa, ale aj na ďalšie podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené.

111. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov a argumentácie

vlády dospel aj v tomto prípade k záveru, že námietky navrhovateľov nie sú relevantné.

112. Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietanú možnosť prostredníctvom žaloby

na obnovu konania docieliť zmenu v parametroch posudzovania súdnej právomoci, je

potrebné uviesť, že takéto konzekvencie nevyplývajú ani z Haagskeho dohovoru, ani

z nariadenia Brusel IIa. Z ustanovení Haagskeho dohovoru nevyplýva a navrhovatelia

v tomto smere ani neoznačili žiadne ustanovenie, ktoré by s plynutím času spájalo možnosť

zmeny v predpokladoch určovania právomoci súdu v už začatom návratovom konaní.

S mierne odlišnou koncepciou pracuje nariadenie Brusel IIa, avšak ani analýzou jeho

obsahu nemožno dospieť k záveru, že by plynutím času v spojitosti so zmenou obvyklého

pobytu dieťaťa mohlo zároveň dôjsť k zmene podmienok pre účely určenia právomoci súdu

členského štátu. Z čl. 10 nariadenia Brusel IIa vyplýva, že k navrhovateľmi uvádzanej

zmene môže dôjsť v dôsledku nadobudnutia obvyklého pobytu dieťaťa v inom členskom

štáte len vtedy, ak

a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa

zmierili s premiestnením alebo zadržaním

alebo

b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako

sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedeli alebo

mohli dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená

najmenej jedna z týchto podmienok:

i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo

mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné

orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote

stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;

iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt

bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa

článku 11 ods. 7;

iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne

pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom

práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.

113. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že zmena obvyklého pobytu

maloletého dieťaťa alebo situácia, keď sa maloleté dieťa zžije s novým prostredím, nie sú

samostatnými, a tým aj dostatočnými dôvodmi, ktoré by ovplyvňovali právomoc súdu

členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím

neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. Uvedená skutočnosť preto následne

vylučuje z okruhu relevantných úvah argumentáciu skupiny poslancov, v rámci ktorej

poukazujú na to, že žaloba na obnovu konania môže byť prostriedkom možnej zmeny

právomoci súdu členského alebo zmluvného štátu.

VI.7 Analýza obdobných inštitútov aplikovaných v návratových konaniach

v iných európskych štátoch

114. Pri hľadaní základných východísk pre rozhodovanie o ústavnosti napadnutého

ustanovenia, ktorým sa zavádza žaloba na obnovu konania v návratových konaniach,

považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na existenciu obdobných inštitútov v rámci

niektorých európskych štátov, a to aspoň v základných rámcoch ich recentnej legislatívnej

úpravy.

115. Porovnávacie právo je totiž nástrojom, ktorý pomáha pri výklade zákonov

a obohacuje rozhodovacie možnosti. Preskúmavanie cudzieho normatívneho riešenia

pre oblasť obdobných sociálnych javov je užitočné pre výklad právnych textov

a nachádzanie tohto najlepšieho konkrétneho riešenia (porovnaj BARAK, A. Sudca

v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016. 270 až 275 s. ISBN 978-80-811-921-0.).

116. Mimoriadne opravné prostriedky v návratových konaniach nie sú v zahraničnej

právnej úprave ojedinelým javom. Na rozdiel od súčasnej zákonnej úpravy platnej

v Slovenskej republike viaceré európske štáty umožňujú v únosových veciach aj podanie

dovolania. Navyše, zmenu skutkových okolností (t. j. ak sa objavia také nové skutočnosti

a dôkazy, ktoré nebolo možné zohľadniť v pôvodnom konaní) možno podľa právnych úprav

niektorých štátov zohľadniť aj v rámci výkonu rozhodnutia, čo v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky nie je možné.

117. Nemecko a Belgicko umožňujú v únosových veciach podať mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Navyše, nemecká právna úprava umožňuje

prihliadať na nové skutočnosti aj v rámci výkonu rozhodnutia a môže v ojedinelých

odôvodnených prípadoch odložiť výkon rozhodnutia ad acta, t. j. že návrat uneseného

dieťaťa do štátu, z ktorého bolo unesené, sa neuskutoční.

118. Dánska právna úprava počíta s možnosťou obnovy konania o návrat maloletého

v prípade, ak s tým súhlasia účastníci, alebo v prípade, ak to považuje konajúci súd

za nevyhnutné.

119. V rámci platnej právnej úpravy v Lotyšsku je možné zastaviť výkon rozhodnutia

v prípade novej podstatnej okolnosti. Za takúto sa považuje situácia, (i) ak nie je návrat

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu možný zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu

psychického stavu dieťaťa, ktoré sú potvrdené vyhlásením zdravotníckeho zariadenia alebo

psychiatra, (ii) ak dieťa vyjadrilo námietku proti návratu do krajiny obvyklého pobytu, ktorá

je zároveň potvrdená psychológom ustanoveným súdom, alebo (iii) ak oprávnený

neprejavuje žiadny záujem o obnovenie vzťahu s dieťaťom.

120. Estónsky právny systém umožňuje podať kasačnú sťažnosť adresovanú

najvyššiemu súdu. Dôvodom môže byť iba skutočnosť, že odvolací súd porušil procesné

pravidlá alebo nesprávne uplatnil hmotné právo. V prípade, ak sa vyskytnú nové skutočnosti

v návratovom konaní, možno na návrh účastníka konania alebo inej dotknutej osoby podať

návrh na jeho preskúmanie.

121. Možnosť podania mimoriadnych opravných prostriedkov v návratových

konaniach je tiež súčasťou právneho poriadku Švédska, a to z dôvodov potreby opravy

vecnej nesprávnosti, plynutia času, ako aj nápravy závažného procesného nedostatku.

Taktiež sa pripúšťa zastavenie výkonu rozhodnutia v prípade existencie nových skutočností.

122. Rakúska právna úprava umožňuje rovnako ako estónsky právny systém podanie

kasačnej sťažnosti. Za splnenia určitých zákonom ustanovených podmienok možno prerušiť

výkon rozhodnutia v návratovom konaní.

123. Švajčiarsky právny systém umožňuje súdu postupom podľa čl. 13 ods. 1

spolkového zákona o medzinárodných únosoch detí na základe žiadosti zmeniť rozhodnutie

nariaďujúce návrat dieťaťa v prípade podstatnej zmeny okolností (prípadne podľa čl. 13

ods. 2 prerušiť vykonávacie konanie). Na toto ustanovenie čl. 13 ods. 1 označeného zákona

odkázal Spolkový súd Švajčiarska pri výkone rozsudku vo veci Neulinger a Shuruk proti

Švajčiarsku, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v prípade výkonu

rozsudku o návrate maloletého by došlo k porušeniu čl. 8 dohovoru. Vzhľadom

na existenciu tohto osobitného ustanovenia neaplikoval ustanovenia o obnove konania

na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva.

124. Vzhľadom na uvedený komparatívny prehľad možno konštatovať, že aplikácia

mimoriadnych opravných prostriedkov vrátane obnovy konania v prípadoch

medzinárodných únosov detí nie je neštandardným právnym riešením. Vo výnimočných

situáciách, keď sa objavia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré nebolo možné zohľadniť

v pôvodnom konaní, môže prispieť k zabezpečeniu práv účastníkov konania, a tým presadiť

aj najlepší záujem dieťaťa. V niektorých prípadoch môže byť jedinou možnosťou, ako

implementovať rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré vyžadujú zmenu

právoplatného rozhodnutia súdu (napr. ak sa vyžaduje návrat do pôvodného stavu).

VII.

Záver

125. Sumarizujúc už uvedené konklúzie ústavného súdu formulované v čl. VI tohto

nálezu, ústavný súd konštatuje, že procesný inštitút v podobe žaloby na obnovu konania

konštruovaný aj pre oblasť návratových konaní je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s označenými

článkami , charty, dohovoru, nariadenia Brusel IIa, Haagskeho dohovoru a Dohovoru

o právach dieťaťa preto nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2020

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky