Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 569/2020
PDF · 143.5 KB
No categories available
II. ÚS 569/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , Česká republika, zastúpeného advokátom
JUDr. Milošom Gerom, Štefánikova 217, Bytča, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
29 Ek 143/2019 z 30. decembra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť , , Česká
republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 29 Ek 143/2019 z 30. decembra 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v exekučnom konaní vydal
uznesenie (vydané vyšším súdnym úradníkom) sp. zn. 29 Ek 143/2019 z 15. októbra 2019,
ktorým návrh sťažovateľa v pozícii oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu
existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, pretože z úradnej činnosti zistil, že
v predchádzajúcom exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou
na podklade totožného exekučného titulu (platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9 Cb 1832/96 z 21. októbra 1997, pozn.) bola konštatovaná nevykonateľnosť titulu
pre vznesenú námietku premlčania povinného.
3. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom
sťažnosť, v ktorej namietal nesprávnosť skutkového a právneho posúdenia veci, keďže jeho
návrh bol posúdený podľa nesprávneho právneho predpisu. Základ nároku spočíva
v Hospodárskom zákonníku, a preto ho nemožno posudzovať podľa Obchodného
zákonníka. Svoj právny názor podporil poukazom na rozhodnutie okresného súdu v trestnej
veci sp. zn. 1 T 197/04 z 24. augusta 2005 vzťahujúceho sa na danú vec.
4. Okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom sťažnosť sťažovateľa
zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení v podstatnom uviedol, že sa stotožnil s posúdením
veci vyšším súdnym úradníkom. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku nesprávneho posúdenia
premlčania nároku podľa Obchodného zákonníka, k tomu uviedol, že okresný súd v tomto
exekučnom konaní neposudzoval premlčanie nároku z exekučného titulu, pretože o tejto
otázke už bolo právoplatne rozhodnuté v predchádzajúcom exekučnom konaní sp. zn.
8 Er 93/2005 vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou. Pokiaľ sťažovateľ s tam
uvedeným právnym posúdením nesúhlasil, mal využiť opravné prostriedky proti
rozhodnutiu vo veci sp. zn. 8 Er 93/2005. Exekučný súd v tejto veci (v konaní o novom
návrhu oprávneného, pozn.) je povinný rešpektovať skoršie právoplatné rozhodnutie
a nemôže prehodnocovať opätovne otázku premlčania nároku, ktorá už bola právoplatne
vyriešená. Skoršie rozhodnutie meritórne posúdilo judikovanú pohľadávku z hľadiska
vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, a preto
nemožno začať novú exekúciu medzi tými istými účastníkmi na základe totožného
exekučného titulu.
5. Sťažovateľ v sťažnosti obšírne popisuje celý priebeh uplatnenia a judikovania jeho
pohľadávky s mnohými tvrdenými pochybeniami konajúcich súdov, ktoré boli v priebehu
konania naprávané využitím opravných prostriedkov. Vyjadruje podozrenie zo zneužívania
moci a navrhuje ústavnému súdu, aby preskúmal a zvážil vec porušenia práv sťažovateľa
v komplexe nachádzacieho skráteného konania, „prehodnotenia“ procesu Krajským súdom
v Košiciach na základe žaloby o zrušenie exekučného titulu s odstupom viac ako 10 rokov
od vydania platobného rozkazu, výkonu rozhodnutia v predchádzajúcich exekučných
konaniach, ako aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu v tejto exekučnej
veci. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu argumentuje najmä tým, že jeho vec je
nesprávne právne posudzovaná podľa Obchodného zákonníka, pretože jeho nárok má
základ v hospodárskom styku ešte za účinnosti Hospodárskeho zákonníka. V tomto
exekučnom konaní si uplatňoval nárok na príslušenstvo pohľadávky judikovanej
exekučným titulom, ktoré však vzniká priebežne a takto priebežne nastáva aj jeho
premlčanie. Preto nemôže prekážka res iudicata dopadať na teraz uplatnené príslušenstvo
pohľadávky, ktoré v čase skoršieho rozhodovania ešte ani nevzniklo, ani sa naň nemohla
v predchádzajúcom konaní uplatnená námietka premlčania vzťahovať. Inými slovami,
uplatňuje úroky z omeškania za iné obdobie ako v predchádzajúcom exekučnom konaní
s tým, že táto pohľadávka priebežne vznikala a začala plynúť premlčacia doba
po predchádzajúcom rozhodovaní exekučného súdu.
6. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny
napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Ek 143/2019 z 30. decembra 2019 a toto
uznesenie zruší.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
III.
Predbežné prerokovanie
12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých je táto aplikácia spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, ako aj prípady
svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať ako prípady,
keď všeobecný súd urobí záver v inom, než zákonom ustanovenom a v právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame, či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (m. m.
I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05,
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 100/2005).
13. Sťažovateľ argumentuje tým, že neodstrániteľná podmienka konania skôr
právoplatne rozhodnutej veci nedopadá na pohľadávku ním uplatňovanú v tomto
napadnutom exekučnom konaní, pretože ide o uplatnenie úrokov z omeškania vzniknutých
síce na podklade totožného exekučného titulu, ale až po právoplatnosti skoršieho
rozhodnutia exekučného súdu, vo vzťahu ku ktorým premlčanie nemohlo byť posudzované
v skoršom rozhodnutí. Za rozhodujúci moment považuje nesprávne posúdenie podľa
právneho predpisu, ktorý na vec nedopadá, pretože sa ním uplatnená pohľadávka neriadi.
14. Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku však musí upriamiť pozornosť
na všeobecné teoretické východiská záväzkového práva. Pri posudzovaní tejto veci
nemožno opomenúť povahu inštitútu úrokov z omeškania, ktoré tvoria príslušenstvo
základného nároku na plnenie, najmä jeho akcesorickú povahu. Práve akcesorická povaha
úrokov z omeškania spôsobuje nevyhnutnosť sledovania právneho osudu základnej
pohľadávky. To znamená, že ak bolo riadne a včas namietané premlčanie judikovaného
základného záväzku, stáva sa súdnou cestou nevymožiteľnou naturálnou obligáciou. Takúto
právnu kvalitu má potom aj jej príslušenstvo vrátane úrokov z omeškania, a to bez ohľadu
na to, či vznikli pred nastúpením účinkov vznesenej námietky premlčania primárneho
záväzku alebo po ňom. Sťažovateľom uplatňovaná pohľadávka na úroky z omeškania
za ďalšie obdobie v tomto exekučnom konaní už vznikla len v podobe naturálnej obligácie,
vo vzťahu ku ktorej exekučný súd nemôže poveriť exekútora vykonaním exekúcie, keďže
nárokovateľnosť súdnou cestou netvorí atribút tejto obligácie. Ústavný súd je teda
presvedčený o vecnej správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, aj keď vzhliadol
istú strohosť jeho odôvodnenia, ktoré mohlo a malo poskytnúť sťažovateľovi úplnejšie
a presvedčivejšie dôvody. Uvedený nedostatok však podľa názoru ústavného súdu
nedosahuje ústavne relevantnú intenzitu tak, aby mohol viesť k vysloveniu porušenia
označených práv sťažovateľa, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že ani doplnenie
dôvodov by nemohlo viesť k právne priaznivejšej situácii pre sťažovateľa.
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne
akceptovateľné dôvody napadnutého uznesenia ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Nad rámec uvedeného ústavný súd v reakcii na žiadosť sťažovateľa
o preskúmanie celého komplexu konaní týkajúcich sa jeho veci musí s poľutovaním
konštatovať, že prieskum ústavného súdu je limitovaný rámcom napadnutého exekučného
konania, pretože vo vzťahu k skôr právoplatne skončeným konaniam už lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti uplynuli a nie je prípustné cez nadväzujúce exekučné konanie
„prinavrátiť“ lehotu na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k pochybeniam a prípadným
porušeniam práv v iných predchádzajúcich či súvisiacich konaniach.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu