Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 604/2020
PDF · 366.88 KB
No categories available
II. ÚS 604/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
17. decembra 2020 prerokoval vyhlásenie sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky
Jany Baricovej o jej (ne)zaujatosti vo veci ústavnej sťažnosti
, vedenej Ústavným
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1320/2019, a takto
rozhodol:
Sudkyňa I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Baricová
n i e j e v y l ú č e n á z konania a rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej
na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1320/2019.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia
1. Sudkyňa I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
Jana Baricová listom z 3. decembra 2020 v súlade s § 50 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámila predsedovi
ústavného súdu, že vo veciach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1320/2019
a Rvp 1644/2019, spojených na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 105/2019-41 z 5. novembra 2019, ktoré boli predtým pridelené sudcom
IV. senátu ústavného súdu Liborovi Duľovi a Miroslavovi Durišovi,
(ďalej len „sťažovateľka“) vzniesla 10. novembra 2020 námietku zaujatosti
voči všetkým členom IV. senátu ústavného súdu. Dôvodom námietky bol jej nesúhlas
so spôsobom rozhodnutia senátu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 463/2020,
ktorým ústavný súd uznesením z 24. septembra 2020 odmietol jej ústavnú sťažnosť
proti uzneseniu Krajskej prokuratúry v Bratislave.
2. Rozhodovanie o námietke zaujatosti voči členom štvrtého senátu bolo pokynom
predsedu ústavného súdu z 26. novembra 2020 pridelené do senátu I. ÚS na ďalší postup
podľa čl. IV bodu 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. l z 27. mája 2020
a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 v zmysle ustanovenia § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Pri študovaní veci sp. zn. Rvp 1320/2019 sudkyňa Jana Baricová zistila, že sa v nej
nachádza námietka zaujatosti vznesená sťažovateľkou proti jej osobe z dôvodu, že
v rokoch 1992 až 2004 vykonávala funkciu podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave
(ďalej aj „krajský súd“), a mala teda prístup k osobnému spisu sťažovateľky, a to v priebehu
jej výkonu justičnej čakateľky v pracovnoprávnom vzťahu, ako aj v priebehu výkonu
sťažovateľky ako sudkyne Okresného súdu Bratislava 1, ktorý bol podriadený krajskému
súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka podala trestné oznámenie na neznámych páchateľov
pre neoprávnené poskytnutie, sprístupnenie, zverejnenie, neoprávnené zhromažďovanie
a zneužitie osobných údajov sťažovateľky a že podozrivými v trestných veciach
sú aj predstavitelia štátnej správy Krajského súdu v Bratislave v období od roku 1986
do 15. júna 2019, sťažovateľka žiada jej vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci
sp. zn. Rvp 1320/2019.
4. K tejto námietke zaujatosti sťažovateľky okrem toho, že vo veci sp. zn.
Rvp 1320/2019, ktorú prejednáva a rozhoduje štvrtý senát ústavného súdu, ktorého nie je
sudkyňa ani členkou, Jana Baricová uviedla, že takmer v rovnakom znení sťažovateľka
voči sudkyni vzniesla aj námietky v konaniach vedených na ústavnom súde vo veciach
sp. zn. Rvp 379/2020 a sp. zn. Rvp 690/2020. O námietkach zaujatosti v týchto veciach
rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 220/2020 z 12. mája 2020 tak, že sudkyňu
Janu Baricovú nevylúčil z konania a rozhodovania v predmetných veciach.
5. K obsahu tejto námietky zaujatosti sudkyňa Jana Baricová tiež uviedla, že nemala
žiadny prístup k osobnému spisu sťažovateľky, pretože funkciu podpredsedníčky Krajského
súdu v Bratislave vykonávala krátko, v čase od septembra 1992 do marca 1993, a potom
až po zlúčení Krajského súdu v Bratislave s Mestským súdom v Bratislave, v čase
od marca 1997 do januára 2005. O sťažovateľke uviedla, že bolo jej síce známe, že bola
sudkyňou Okresného súdu Bratislava I, avšak nebola s ňou v nijakom priamom služobnom
vzťahu a nemala možnosť a ani dôvod nahliadať do jej osobných spisov. K osobe
sťažovateľky tiež uviedla, že nemá k nej žiaden vzťah ani pomer, takisto ani k jej právnej
zástupkyni, ani k veci ako takej.
6. Pokynom predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana z 8. decembra 2020 bolo
oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. b) platného rozvrhu práce ústavného súdu
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatkov č. l z 27. mája 2020
a č. 2 z 1. októbra 2020 pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde
do II. senátu ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu) a Jana Laššáková
a Peter Molnár – členovia senátu (ďalej len „príslušný senát“).
II.
Relevantná právna úprava
7. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu
ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.
8. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený
z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom
konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach na ústavnom súde.
9. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie
v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného
súdu určený rozvrhom práce.
10. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického
a právneho štátu.
11. Podľa § 22 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je pri výkone
svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom.
12. Podľa § 23 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote
konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému
súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.
13. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný
zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie
sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej
podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti
či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.
Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú
povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.
15. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne
definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať
na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,
pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom
vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné
záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. V prípade subjektívneho
hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku
[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Piersack proti
Belgicku z 1. 10. 1982]. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom
správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti.
V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa
možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy
pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP vo veci Padovani proti Taliansku
z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu
je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu [(rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu)
m. m. III. ÚS 24/05].
16. Z citovaných ustanovení § 22 a § 23 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že sudca
ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej
ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom.
Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného
odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa
rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná
posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.
17. Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je potrebné skúmať, či medzi
špecifikovanými osobami ide napr. o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti,
prípadne vzťah nadriadenosti a podriadenosti (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Steck –
Risch proti Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).
18. Z § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu
vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci,
k účastníkom konania, k zúčastnenej osobe alebo k ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy
explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu,
pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu
s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom
vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude
nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu
zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. 8. 2014, sp. zn. II. ÚS 2127/2014 z 22. 10. 2014).
19. Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal v zásade
vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer
k účastníkom konania alebo k zúčastnenej osobe nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu.
Pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania, prípadne zúčastnenej osoby by spravidla
mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne, a to v závislosti od konkrétnych okolností
danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (porovnaj
Nemeškalová Rosinová, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch vzťahu sudcu
k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence 6/2017, s. 35 – 36; porovnaj
tiež tam uvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013
z 26. 8. 2014).
20. Tieto kritériá nemožno vnímať ako jediné kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť
pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. V prípade ústavného súdu
ako (jediného) súdneho orgánu ochrany ústavnosti svojho druhu na území Slovenskej
republiky (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky) je namieste zohľadňovať otázku
spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť vo veci v prípade vylúčenia niektorých z jeho
sudcov. Súčasťou rozhodovania o vylúčení sudcu ústavného súdu vzhľadom na povahu
súdu, na ktorom pôsobí, bude aj doktrína nevyhnutnosti (doctrine of necessity), ktorá je
obsiahnutá aj v tzv. Bangalórskych zásadách správania sudcov. Podľa bodu 2.5
Bangalórskych zásad správania sudcov vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno
ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by
nečinnosť mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Zohľadnenie
týchto princípov by malo nevyhnutne viesť k reštriktívnemu výkladu dôvodov, pre ktoré
by sudca ústavného súdu mal byť vylúčený z konania a rozhodovania v konkrétnej veci.
21. Tieto praktické hľadiská týkajúce sa výkonu spravodlivosti a otázky funkčnosti
konkrétneho súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu zohľadnil aj ESĽP napr. v rozsudku
vo veci Ramljak proti Chorvátsku z 27. júna 2017, keď uviedol, že v prípade vylúčenia
sudcu odvolacieho súdu v Splite by nebol problém ho nahradiť iným sudcom, keďže
odvolací súd v Splite je jedným z najväčších v krajine, na ktorého civilnom úseku pôsobilo
v tom čase vyše 40 sudcov, prípadne aj v rozsudku vo veci Steck – Risch a ďalší proti
Lichtenštajnsku z 19. mája 2005, keď poukázal na rozlohu Lichtenštajnska a na fakt,
že sudcovia ústavného súdu vykonávajú túto funkciu popri inej právnickej činnosti, preto
väzby medzi sudcami ústavného súdu a inými právnickými profesionálmi sú prirodzené.
22. Napokon túto otázku je potrebné zohľadňovať aj pro futuro v tom zmysle,
že ak v neskoršej veci záujem zachovania spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť bude
vyžadovať, aby už skôr vylúčený sudca ústavného súdu v tejto veci rozhodoval (kde by
napr. bol účastník konania zastúpený tým istým právnym zástupcom), bolo by potrebné
dostatočne odôvodniť, prečo už skôr vylúčený sudca v tejto neskoršej veci nie je zaujatý
(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012).
23. Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová vo svojom vyhlásení zaujatosti špecificky
zdôraznila, že k veci samej alebo k sťažovateľke ako účastníčke konania ani k jej zástupkyni
nemá žiaden pomer.
24. Vzhľadom na uvedené príslušný senát ústavného súdu opätovne,
ako pri nevylúčení sudkyne pri rozhodovaní o takmer rovnakej námietke zaujatosti
sťažovateľkou už v iných konaniach pred ústavným súdom, dospel k rovnakému k záveru,
že sudkyňa neuviedla vo svojom vyhlásení také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť
zo subjektívneho hľadiska domnienku jej zaujatosti. Napokon aj pri aplikovaní objektívneho
testu príslušný senát ústavného súdu rovnako dospel k tomu istému záveru, že jej vzťah
k sťažovateľke ani vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1320/2019 nemá takú povahu
a intenzitu, ktorá by aj pri použití tzv. teórie zdania mala vyvolávať pochybnosti o jej
nezaujatosti (bližšie ústavný súd odkazuje na podrobné odôvodnenie svojho uznesenia
sp. zn. II. ÚS 220/2020 z 12. mája 2020, pozn.).
25. Príslušný senát ústavného súdu preto po posúdení už uvedených dôvodov
konštatuje, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudkyne
Jany Baricovej, predsedníčky prvého senátu ústavného súdu, z prejednania a rozhodovania
veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1320/2019.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu