Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 604/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

17. decembra 2020 prerokoval vyhlásenie sudkyne Ústavného súdu Slovenskej republiky

Jany Baricovej o jej (ne)zaujatosti vo veci ústavnej sťažnosti

, vedenej Ústavným

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sudkyňa I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Baricová

n i e j e v y l ú č e n á z konania a rozhodovania o námietke zaujatosti vo veci vedenej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a oznámenie možných dôvodov vylúčenia

1. Sudkyňa I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

Jana Baricová listom z 3. decembra 2020 v súlade s

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) oznámila predsedovi

ústavného súdu, že vo veciach vedených na ústavnom súde pod sp. zn.

a , spojených na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu

č. k. -41 z 5. novembra 2019, ktoré boli predtým pridelené sudcom

IV. senátu ústavného súdu Liborovi Duľovi a Miroslavovi Durišovi,

(ďalej len „sťažovateľka“) vzniesla 10. novembra 2020 námietku zaujatosti

voči všetkým členom IV. senátu ústavného súdu. Dôvodom námietky bol jej nesúhlas

so spôsobom rozhodnutia senátu vo veci vedenej pod sp. zn. ,

ktorým ústavný súd uznesením z 24. septembra 2020 odmietol jej ústavnú sťažnosť

proti uzneseniu Krajskej prokuratúry v Bratislave.

2. Rozhodovanie o námietke zaujatosti voči členom štvrtého senátu bolo pokynom

predsedu ústavného súdu z 26. novembra 2020 pridelené do senátu I. ÚS na ďalší postup

podľa čl. IV bodu 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. l z 27. mája 2020

a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 v zmysle ustanovenia .

3. Pri študovaní veci sp. zn. sudkyňa Jana Baricová zistila, že sa v nej

nachádza námietka zaujatosti vznesená sťažovateľkou proti jej osobe z dôvodu, že

v rokoch 1992 až 2004 vykonávala funkciu podpredsedníčky Krajského súdu v Bratislave

(ďalej aj „krajský súd“), a mala teda prístup k osobnému spisu sťažovateľky, a to v priebehu

jej výkonu justičnej čakateľky v pracovnoprávnom vzťahu, ako aj v priebehu výkonu

sťažovateľky ako sudkyne Okresného súdu Bratislava 1, ktorý bol podriadený krajskému

súdu. Vzhľadom na to, že sťažovateľka podala trestné oznámenie na neznámych páchateľov

pre neoprávnené poskytnutie, sprístupnenie, zverejnenie, neoprávnené zhromažďovanie

a zneužitie osobných údajov sťažovateľky a že podozrivými v trestných veciach

sú aj predstavitelia štátnej správy Krajského súdu v Bratislave v období od roku 1986

do 15. júna 2019, sťažovateľka žiada jej vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci

sp. zn. .

4. K tejto námietke zaujatosti sťažovateľky okrem toho, že vo veci sp. zn.

, ktorú prejednáva a rozhoduje štvrtý senát ústavného súdu, ktorého nie je

sudkyňa ani členkou, Jana Baricová uviedla, že takmer v rovnakom znení sťažovateľka

voči sudkyni vzniesla aj námietky v konaniach vedených na ústavnom súde vo veciach

sp. zn. a sp. zn. . O námietkach zaujatosti v týchto veciach

rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 12. mája 2020 tak, že sudkyňu

Janu Baricovú nevylúčil z konania a rozhodovania v predmetných veciach.

5. K obsahu tejto námietky zaujatosti sudkyňa Jana Baricová tiež uviedla, že nemala

žiadny prístup k osobnému spisu sťažovateľky, pretože funkciu podpredsedníčky Krajského

súdu v Bratislave vykonávala krátko, v čase od septembra 1992 do marca 1993, a potom

až po zlúčení Krajského súdu v Bratislave s Mestským súdom v Bratislave, v čase

od marca 1997 do januára 2005. O sťažovateľke uviedla, že bolo jej síce známe, že bola

sudkyňou Okresného súdu Bratislava I, avšak nebola s ňou v nijakom priamom služobnom

vzťahu a nemala možnosť a ani dôvod nahliadať do jej osobných spisov. K osobe

sťažovateľky tiež uviedla, že nemá k nej žiaden vzťah ani pomer, takisto ani k jej právnej

zástupkyni, ani k veci ako takej.

6. Pokynom predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana z 8. decembra 2020 bolo

oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. b) platného rozvrhu práce ústavného súdu

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatkov č. l z 27. mája 2020

a č. 2 z 1. októbra 2020 pridelené na rozhodnutie podľa

do II. senátu ústavného súdu v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu) a Jana Laššáková

a Peter Molnár – členovia senátu (ďalej len „príslušný senát“).

II.

Relevantná právna úprava

7. obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu

ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.

8. Podľa sudca ústavného súdu je vylúčený

z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom

konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach na ústavnom súde.

9. Podľa prvej vety ak ide o rozhodovanie

v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného

súdu určený rozvrhom práce.

10. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického

a právneho štátu.

11. Podľa sudca ústavného súdu je pri výkone

svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný , ústavnými zákonmi

a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom.

12. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote

konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému

súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.

13. Podľa sudca ústavného súdu je povinný

zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie

sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej

podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti

či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú

povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.

15. V zmysle , ako aj z pohľadu

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne

definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať

na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup,

pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom

vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné

záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. V prípade subjektívneho

hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku

[rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Piersack proti

Belgicku z 1. 10. 1982]. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom

správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti.

V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa

možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy

pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP vo veci Padovani proti Taliansku

z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu [(rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu)

m. m. ].

16. Z citovaných ustanovení a je zrejmé, že sudca

ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej

ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom.

Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného

odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa

rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná

posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.

17. Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je potrebné skúmať, či medzi

špecifikovanými osobami ide napr. o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti,

prípadne vzťah nadriadenosti a podriadenosti (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Steck –

Risch proti Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).

18. Z vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu

vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci,

k účastníkom konania, k zúčastnenej osobe alebo k ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy

explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu,

pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu

s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom

vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude

nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu

zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 26. 8. 2014, sp. zn. z 22. 10. 2014).

19. Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal v zásade

vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer

k účastníkom konania alebo k zúčastnenej osobe nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu.

Pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania, prípadne zúčastnenej osoby by spravidla

mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne, a to v závislosti od konkrétnych okolností

danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (porovnaj

Nemeškalová Rosinová, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch vzťahu sudcu

k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence 6/2017, s. 35 – 36; porovnaj

tiež tam uvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 26. 8. 2014).

20. Tieto kritériá nemožno vnímať ako jediné kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť

pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. V prípade ústavného súdu

ako (jediného) súdneho orgánu ochrany ústavnosti svojho druhu na území Slovenskej

republiky ( ) je namieste zohľadňovať otázku

spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť vo veci v prípade vylúčenia niektorých z jeho

sudcov. Súčasťou rozhodovania o vylúčení sudcu ústavného súdu vzhľadom na povahu

súdu, na ktorom pôsobí, bude aj doktrína nevyhnutnosti (doctrine of necessity), ktorá je

obsiahnutá aj v tzv. Bangalórskych zásadách správania sudcov. Podľa bodu 2.5

Bangalórskych zásad správania sudcov vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno

ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by

nečinnosť mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Zohľadnenie

týchto princípov by malo nevyhnutne viesť k reštriktívnemu výkladu dôvodov, pre ktoré

by sudca ústavného súdu mal byť vylúčený z konania a rozhodovania v konkrétnej veci.

21. Tieto praktické hľadiská týkajúce sa výkonu spravodlivosti a otázky funkčnosti

konkrétneho súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu zohľadnil aj ESĽP napr. v rozsudku

vo veci Ramljak proti Chorvátsku z 27. júna 2017, keď uviedol, že v prípade vylúčenia

sudcu odvolacieho súdu v Splite by nebol problém ho nahradiť iným sudcom, keďže

odvolací súd v Splite je jedným z najväčších v krajine, na ktorého civilnom úseku pôsobilo

v tom čase vyše 40 sudcov, prípadne aj v rozsudku vo veci Steck – Risch a ďalší proti

Lichtenštajnsku z 19. mája 2005, keď poukázal na rozlohu Lichtenštajnska a na fakt,

že sudcovia ústavného súdu vykonávajú túto funkciu popri inej právnickej činnosti, preto

väzby medzi sudcami ústavného súdu a inými právnickými profesionálmi sú prirodzené.

22. Napokon túto otázku je potrebné zohľadňovať aj pro futuro v tom zmysle,

že ak v neskoršej veci záujem zachovania spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť bude

vyžadovať, aby už skôr vylúčený sudca ústavného súdu v tejto veci rozhodoval (kde by

napr. bol účastník konania zastúpený tým istým právnym zástupcom), bolo by potrebné

dostatočne odôvodniť, prečo už skôr vylúčený sudca v tejto neskoršej veci nie je zaujatý

(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012).

23. Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová vo svojom vyhlásení zaujatosti špecificky

zdôraznila, že k veci samej alebo k sťažovateľke ako účastníčke konania ani k jej zástupkyni

nemá žiaden pomer.

24. Vzhľadom na uvedené príslušný senát ústavného súdu opätovne,

ako pri nevylúčení sudkyne pri rozhodovaní o takmer rovnakej námietke zaujatosti

sťažovateľkou už v iných konaniach pred ústavným súdom, dospel k rovnakému k záveru,

že sudkyňa neuviedla vo svojom vyhlásení také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

zo subjektívneho hľadiska domnienku jej zaujatosti. Napokon aj pri aplikovaní objektívneho

testu príslušný senát ústavného súdu rovnako dospel k tomu istému záveru, že jej vzťah

k sťažovateľke ani vo veci vedenej pod sp. zn. nemá takú povahu

a intenzitu, ktorá by aj pri použití tzv. teórie zdania mala vyvolávať pochybnosti o jej

nezaujatosti (bližšie ústavný súd odkazuje na podrobné odôvodnenie svojho uznesenia

sp. zn. z 12. mája 2020, pozn.).

25. Príslušný senát ústavného súdu preto po posúdení už uvedených dôvodov

konštatuje, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudkyne

Jany Baricovej, predsedníčky prvého senátu ústavného súdu, z prejednania a rozhodovania

veci vedenej pod sp. zn. .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu