Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 46/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou

Kušnírovou, Škultétyho 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. novembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľky“, v prípade potreby rozlíšenia s uvedením

dodatku „v 1. rade“, resp. „v 2. rade“), vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľky

vystupovali v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. spolu s ďalšími subjektmi na strane žalovaných, pretože

(ďalej len „žalobkyňa“) sa voči nim domáhala vydania časti špecifikovaného

pozemku. V priebehu konania sťažovateľky uplatnili vzájomný návrh na určenie hranice

medzi pozemkami. Okresný súd rozsudkom z 27. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) okrem iného určil priebeh hranice pozemkov podľa prílohy znaleckého posudku

súdneho znalca Ing. Antona Košíka č. 7/2007-Zn, zároveň sťažovateľkám a žalovanému

vo 4. rade uložil povinnosť vydať žalobkyni geometrickým plánom

2

súdneho znalca č. 7/2010-Zn novovytvorenú parcelu č. s výmerou 10 m. Voči

žalovanej v 1. rade okresný súd žalobu zamietol. Na odvolanie žalovaných (vrátane

sťažovateliek) krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie z dôvodu podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“), ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

3. Podľa sťažovateliek napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu prekračujú mieru únosnosti nesprávnosti, narúšajú istotu vo vlastníckych

vzťahoch k pozemkom v ich vlastníctve. Sťažovateľky vznášajú svoje výhrady proti

geometrickému plánu č. 63/1948-III z 10. októbra 1948 (resp. z roku

1951), z ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, z ktorého vychádzal súdny znalec

Ing. Košík a aj samotný okresný súd pri stanovení priebehu hranice a dôvodnosti

uplatneného nároku. Upriamujú pozornosť na neférový postup súdu voči nim, pretože

nemali vedomosť o prítomnosti súdneho znalca Ing. Košíka na pojednávaní 24. marca 2010

a možnosť pripraviť si preňho otázky. Ako účelové považujú tvrdenie súdu o možnosti

dozvedieť sa o jeho účasti nahliadnutím do súdneho spisu. V tomto postupe súdu vidia

porušenie princípu procesnej rovnosti strán, rovnosti zbraní a zámer oslabenia, resp.

znemožnenia preukázania nesprávností v konaní. Poukazujú aj na nepresvedčivosť

a zmätočnosť výpovede pred súdom, na nesprávnosť, jednostrannosť a účelovosť zistení

znalca Ing. Košíka, ktoré sťažovateľky viedli k strate dôvery v jeho úkony ako súdneho

znalca. Rovnakú výhradu majú aj k činnosti súdnych znalcov Ing. Miartuša

a Ing. Krišpinského.

4. Sťažovateľky vidia vadu, ktorá bola základom pre porušenie práva na spravodlivý

proces, v priebehu pojednávania z 30. mája 2012, pretože súd nenaznačoval, že mieni

vo veci rozhodnúť na ďalšom pojednávaní a že má byť ukončené dokazovanie. Na

pojednávaní 27. júna 2012 právna zástupkyňa žalobkyne svojím vyjadrením organizovala

priebeh konania a súd napriek žiadosti sťažovateliek o pokračovanie v konaní o ich

protinávrhu o určení hranice prekvapivo pristúpil k vyhláseniu rozsudku v ich neprospech.

Tento rozsudok okresného súdu považujú sťažovateľky za arbitrárny pre nezistenie

objektívneho skutkového stavu, za vychádzajúci len z tvrdení a dôkazov žalobkyne

a nereagujúci na námietky protistrany. Konajúci súd nevykonal sťažovateľkami navrhnutý

dôkaz na určenie priebehu spornej hranice medzi pozemkami a na správnosť geometrického

plánu č. 63/1948-III z 10. októbra 1957. Najvyšší súd dokonca dôkaz označil za

neprípustný.

5. Sťažovateľky s odvolaním sa na tvrdia, že im nebola umožnená

realizácia procesných práv, keď neočakávaným ukončením konania im bolo znemožnené

predložiť dôkaz na nesprávnosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu v prejednávanej

veci (na určenie priebehu vlastníckej hranice), ktorý by mal vplyv na posúdenie skutkového

stavu. Nevykonanie navrhovaného dôkazu sťažovateľky znevýhodnilo proti druhému

účastníkovi konania.

6. Z uvedených dôvodov sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a napadnutým

uznesením a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a napadnutým rozsudkom boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, aby ústavný súd zrušil obe rozhodnutia

napadnuté ústavnou sťažnosťou a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal

najvyšší súd a krajský súd nahradiť im trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava a posúdenie procesných podmienok konania

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

7.3 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

8.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,... c)

ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,... g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t)

alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.2 Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

9. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Ústavný súd predovšetkým pripomína,

že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

10. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K podmienkam konania pred ústavným súdom

12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateliek je ústavnou sťažnosťou

v zmysle v spojení s a a nasl. zákona o ústavnom

súde. Pokiaľ ide o procesné podmienky konania, ústavný súd zistil, že ústavnú sťažnosť

podali oprávnené osoby – sťažovateľky ako žalované v civilnom súdnom spore (§ 122)

v zákonnej lehote (§ 124) a návrh je prípustný (§ 55). Sťažovateľka v 1. rade je advokátkou

(§ 34 ods. 2) a sťažovateľka v 2. rade je zastúpená advokátkou (§ 34 ods. 1) na základe

predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateliek obsahuje všeobecné náležitosti

podania (§ 39), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43), ale neobsahuje

všetky osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123).

13. Ústavný súd je nútený konštatovať, že v sťažnosti chýbajú akékoľvek právne

a skutkové dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie týkajúcej sa

tvrdeného porušenia práv sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho napadnutým rozsudkom. V podstate celá argumentácia

ústavnej sťažnosti smeruje k tvrdenému porušeniu označených práv podrobne opísaným

procesným postupom okresného súdu a jeho rozsudkom. Námietky uvedené v ústavnej

sťažnosti navyše kopírujú námietky sťažovateliek uvedené v ich dovolaní.

14. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej

sťažnosti a od jeho kvality sa odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej

sťažnosti by mali v konkrétnostiach korešpondovať namietaným porušeniam základných

práv alebo slobôd. V danom prípade je sťažovateľka v 1. rade advokátkou a sťažovateľka

v 2. rade je zastúpená advokátkou ako kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek

tomu v ústavnej sťažnosti absentuje podstatná zákonná náležitosť.

15. Predmetom prieskumu krajského súdu v odvolacom konaní bol rozsudok

okresného súdu a procesný postup, ktorý mu predchádzal. V ústavnej sťažnosti však chýba

akákoľvek polemika či reflexia odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a argumentov v ňom uvedených, hoci išlo o potvrdzujúci rozsudok. Ak by ústavný súd aj

odhliadol od predchádzajúcich úvah a považoval by námietky sťažovateliek smerujúce proti

postupu a rozhodnutiu okresného súdu aj za námietky smerujúce proti postupu

a rozhodnutiu krajského súdu, tak by došiel k záveru, že sa sťažovateľky ústavnou

sťažnosťou domáhajú ďalšieho preskúmania správnosti postupu krajského súdu a jeho

napadnutého rozsudku, ktorý už bol na podklade ich rovnakej argumentácie predmetom

prieskumu zo strany dovolacieho súdu.

16. Úplná absencia ústavnoprávnej argumentácie je neodstrániteľný nedostatok

náležitostí ústavnej sťažnosti, preto nie je možné ani uvažovať o výzve podľa § 56 ods. 3

na odstránenie uvedeného nesúladu. Táto okolnosť viedla ústavný

súd k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu podľa pre

nedostatok náležitosti ustanovenej v .

III.2 K namietanému porušeniu práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateliek so závermi

všeobecných súdov, ktoré vychádzali zo znaleckých posudkov vypracovaných v súdnom

konaní a určili priebeh hranice, pričom sťažovateľky spochybňujú správnosť ich záverov,

osobitne súdneho znalca, ktorého geometrický plán sa stal aj súčasťou rozsudku okresného

súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu je možné v argumentácii sťažovateliek

identifikovať len výhradu k označeniu nevykonaného dôkazu za neprípustný, pričom

zároveň uvádzajú, že neočakávaným ukončením súdneho konania im bolo znemožnené

predložiť dôkaz na nesprávnosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonaním

dôkazu boli znevýhodnené oproti druhému účastníkovi konania. Sťažovateľky odkázali na

dokument označený ako „Určenie priebehu vlastníckej hranice (spornej) medzi parcelami

zo dňa 26. 7. 2012“, z ktorého má vyplývať, že žalobkyňa je

2

povinná im vydať plochu s výmerou 7 m.

18. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateliek je potrebné najskôr

pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie

základných práv sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie právnych predpisov na konkrétny prípad nie je

zrejmá nespravodlivosť (napr. , , ). O takú situáciu

v posudzovanom prípade nejde.

19. Bez potreby citovania jednotlivých častí odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (ktoré je sťažovateľkám nepochybne známe) ústavný súd upriamuje ich

pozornosť na jeho body 9 až 11, ktoré obsahujú zrozumiteľné odpovede na ich námietky

proti postupu okresného súdu (nerozhodnutie o ich vzájomnej žalobe, tvrdené organizovanie

činnosti súdu právnou zástupkyňou žalobkyne, prekvapivé ukončenie konania,

neupovedomenie o prítomnosti znalca na pojednávaní 24. marca 2010).

19.1 Napadnuté uznesenie v bode 12 obsahuje aj odpovede na jedinú námietku

označenú v ústavnej sťažnosti, t. j. na otázku nevykonania sťažovateľkami navrhovaného

dôkazu, ktorý mal mať vplyv na zistený skutkový stav a jeho posúdenie. Najvyšší súd

v odôvodnení odkázal na relevantné ustanovenia (a predtým

druhú vetu ) a na z nich vyplývajúce výhradné oprávnenie

súdu rozhodnúť o rozsahu vykonávania navrhovaných dôkazov. Uviedol, že o tom súd

nevydáva rozhodnutie, ale je jeho povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej

objasniť dôvody nevykonania dôkazu. Následne najvyšší súd vyslovil záver o splnení tejto

podmienky v odôvodneniach okresného súdu a krajského súdu procesnoprávne

akceptovateľným spôsobom. K ustáleniu skutkového stavu došlo na základe presne

špecifikovaných vykonaných dôkazov, čo jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom

konštatovali súdy nižších stupňov, a navrhované dokazovanie nemohlo mať vplyv na iné

posúdenie skutkového stavu veci. Nevykonanie navrhovaného dokazovania preto podľa

najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa i s odkazom na rozhodnutie vo veci sp. zn.

. Napokon najvyšší súd dovolaciu námietku (formulovanú ako nedostatočné

vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov, spočívajúce v znemožnení predloženia

dôkazu preukazujúceho vadnosť geometrického plánu č. 63/1948-III) posúdil ako týkajúcu

sa de facto hodnotenia dôkazov, a preto neakceptovateľnú podľa

a neprípustnú.

19.2 Vo vzťahu ku kvalite odôvodnenia najvyšší súd považoval napadnutý rozsudok

za spĺňajúci náležitosti podľa , objektívne uspokojivým spôsobom odôvodnený

a svojou presvedčivosťou nedávajúci možnosť pre opodstatnenie tvrdenia o znemožnení

uskutočňovania procesných práv v miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. K uvedeným záverom najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že všeobecné súdy

k svojim záverom dospeli po vykonanom znaleckom dokazovaní k otázke priebehu hranice

medzi pozemkami, resp. parcelami, počas ktorého sťažovateľky mali možnosť predkladať

svoje tvrdenia a dôkazy. Geometrický plán, ktorý sa stal podkladom pre rozsudok okresného

súdu, bol súčasťou kontrolného posudku v poradí tretieho znalca. Pozornosti ústavného

súdu neušlo, že dôkaz označený sťažovateľkami ako „Určenie priebehu vlastníckej hranice

(spornej) medzi parcelami zo dňa 26. 7. 2012“ v čase vyhlásenia

rozsudku okresným súdom 27. júna 2012 nemali sťažovateľky ani okresný súd k dispozícii.

Podľa časových údajov ani nemohol existovať, keďže bol vyhotovený 26. júla 2012. Preto

je otázne, či v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu išlo vôbec o dôkaz navrhnutý.

Uvedené potvrdzuje aj obsah súdneho spisu, osobitne zápisnica z pojednávania 27. júna

2012, resp. vyjadrenie sťažovateliek z 22. júna 2012, z ktorých vyplýva, že boli navrhované

iné dôkazy (ktoré okresný súd nevykonal, čo odôvodnil vo svojom rozsudku na strane 17),

hoci sťažovateľky avizovali zadanie vypracovania nového geometrického plánu.

21. Za takejto skutkovej situácie okresný súd a krajský súd spoľahlivo dospeli

k záveru, že došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zabratia pozemku

v zistenom rozsahu (bod 13 napadnutého rozsudku krajského súdu, strana 16 rozsudku

okresného súdu), ktorý odôvodňuje vydanie pozemku podľa zvolenej alternatívy, ktorú

považovali za vhodnú z pohľadu vznesenej požiadavky sťažovateliek na určenie hranice

(body 15 a 16 napadnutého rozsudku), ako aj z pohľadu rozumného usporiadania veci,

predídenia budúcim sporom či minimalizácie nákladov nutných zásahov (strana 17

rozsudku okresného súdu). Postup oboch súdov vo vzťahu k nepripusteniu, resp.

nevykonaniu ďalších dôkazov (body 9 a 10 napadnutého rozsudku, strana 17 rozsudku

okresného súdu) najvyšší súd vyhodnotil ako procesnoprávne súladný (bod 19.1). Ústavný

súd tak v postupe najvyššieho súdu ani v napadnutom uznesení (s výhradou k jeho

východiskám v bode 8 odôvodnenia, ktorá však v okolnostiach prípadu nemá vplyv na

vecnú správnosť rozhodnutia, pozn.) nezistil nedostatok znamenajúci porušenie práva na

súdnu ochranu sťažovateliek.

22. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateliek, ktorým napadli rozsudok krajského

súdu. Ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, rozhodol o jeho neprípustnosti podľa , v zmysle ktorého

dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pri dovolaní podanom z dôvodov zmätočnosti splýva jeho prípustnosť

s dôvodnosťou, keďže dôvodom odmietnutia dovolania je aj situácia, keď najvyšší súd po

jeho vecnom posúdení nezistí existenciu prípustných dovolacích dôvodov, v danej veci

neexistenciu kvalifikovaného zásahu do práva na spravodlivý proces. V posudzovanej veci

sa najvyšší súd nepochybne vecne zaoberal uplatneným dovolacím dôvodom (bod 15

odôvodnenia).

23. Ústavný súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že ho možno pokladať za ústavne akceptovateľné, jeho odôvodnenie nemožno

považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Úvahy najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z namietaných nedostatkov

uvedených v dovolaní a z relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam

nepopierajú.

24. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti jeho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (m. m. , ).

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateliek v časti, v ktorej smerovala proti postupu a rozsudku krajského súdu, podľa

pre absenciu zákonných náležitostí (bod 16)

a vo zvyšku podľa ako zjavne neopodstatnenú.

26. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva podľa procesnej povahy postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tejto časti

ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie základného práva podľa čl. 20

, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia. Okrem toho v danej veci vzhľadom na predmet konania ústavný súd ani

nevzhliadol nijakú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením

práva sťažovateliek vlastniť majetok podľa , keď sťažovateľky porušenie tohto

práva v sťažnosti ani nijako nešpecifikovali.

27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek obsiahnutých v petite ich ústavnej

sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu