Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 46/2021
PDF · 442.5 KB
No categories available
IV. ÚS 46/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou
Kušnírovou, Škultétyho 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 921/2013 a jeho rozsudkom
z 28. novembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cdo 153/2018 a jeho uznesením z 29. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľky“, v prípade potreby rozlíšenia s uvedením
dodatku „v 1. rade“, resp. „v 2. rade“), vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 921/2013
a jeho rozsudkom z 28. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 153/2018 a jeho uznesením z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľky
vystupovali v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 10 C 182/1993 spolu s ďalšími subjektmi na strane žalovaných, pretože
(ďalej len „žalobkyňa“) sa voči nim domáhala vydania časti špecifikovaného
pozemku. V priebehu konania sťažovateľky uplatnili vzájomný návrh na určenie hranice
medzi pozemkami. Okresný súd rozsudkom z 27. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) okrem iného určil priebeh hranice pozemkov podľa prílohy znaleckého posudku
súdneho znalca Ing. Antona Košíka č. 7/2007-Zn, zároveň sťažovateľkám a žalovanému
vo 4. rade uložil povinnosť vydať žalobkyni geometrickým plánom
2
súdneho znalca č. 7/2010-Zn novovytvorenú parcelu č. s výmerou 10 m. Voči
žalovanej v 1. rade okresný súd žalobu zamietol. Na odvolanie žalovaných (vrátane
sťažovateliek) krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie z dôvodu podľa
§ 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
3. Podľa sťažovateliek napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu prekračujú mieru únosnosti nesprávnosti, narúšajú istotu vo vlastníckych
vzťahoch k pozemkom v ich vlastníctve. Sťažovateľky vznášajú svoje výhrady proti
geometrickému plánu č. 63/1948-III z 10. októbra 1948 (resp. z roku
1951), z ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, z ktorého vychádzal súdny znalec
Ing. Košík a aj samotný okresný súd pri stanovení priebehu hranice a dôvodnosti
uplatneného nároku. Upriamujú pozornosť na neférový postup súdu voči nim, pretože
nemali vedomosť o prítomnosti súdneho znalca Ing. Košíka na pojednávaní 24. marca 2010
a možnosť pripraviť si preňho otázky. Ako účelové považujú tvrdenie súdu o možnosti
dozvedieť sa o jeho účasti nahliadnutím do súdneho spisu. V tomto postupe súdu vidia
porušenie princípu procesnej rovnosti strán, rovnosti zbraní a zámer oslabenia, resp.
znemožnenia preukázania nesprávností v konaní. Poukazujú aj na nepresvedčivosť
a zmätočnosť výpovede pred súdom, na nesprávnosť, jednostrannosť a účelovosť zistení
znalca Ing. Košíka, ktoré sťažovateľky viedli k strate dôvery v jeho úkony ako súdneho
znalca. Rovnakú výhradu majú aj k činnosti súdnych znalcov Ing. Miartuša
a Ing. Krišpinského.
4. Sťažovateľky vidia vadu, ktorá bola základom pre porušenie práva na spravodlivý
proces, v priebehu pojednávania z 30. mája 2012, pretože súd nenaznačoval, že mieni
vo veci rozhodnúť na ďalšom pojednávaní a že má byť ukončené dokazovanie. Na
pojednávaní 27. júna 2012 právna zástupkyňa žalobkyne svojím vyjadrením organizovala
priebeh konania a súd napriek žiadosti sťažovateliek o pokračovanie v konaní o ich
protinávrhu o určení hranice prekvapivo pristúpil k vyhláseniu rozsudku v ich neprospech.
Tento rozsudok okresného súdu považujú sťažovateľky za arbitrárny pre nezistenie
objektívneho skutkového stavu, za vychádzajúci len z tvrdení a dôkazov žalobkyne
a nereagujúci na námietky protistrany. Konajúci súd nevykonal sťažovateľkami navrhnutý
dôkaz na určenie priebehu spornej hranice medzi pozemkami a na správnosť geometrického
plánu č. 63/1948-III z 10. októbra 1957. Najvyšší súd dokonca dôkaz označil za
neprípustný.
5. Sťažovateľky s odvolaním sa na § 420 písm. f) CSP tvrdia, že im nebola umožnená
realizácia procesných práv, keď neočakávaným ukončením konania im bolo znemožnené
predložiť dôkaz na nesprávnosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu v prejednávanej
veci (na určenie priebehu vlastníckej hranice), ktorý by mal vplyv na posúdenie skutkového
stavu. Nevykonanie navrhovaného dôkazu sťažovateľky znevýhodnilo proti druhému
účastníkovi konania.
6. Z uvedených dôvodov sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 153/2018 a napadnutým
uznesením a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 921/2013
a napadnutým rozsudkom boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil obe rozhodnutia
napadnuté ústavnou sťažnosťou a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal
najvyšší súd a krajský súd nahradiť im trovy konania.
II.
Relevantná právna úprava a posúdenie procesných podmienok konania
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7.3 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
8.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,... c)
ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,... g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t)
alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený.
8.2 Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
9. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Ústavný súd predovšetkým pripomína,
že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
10. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K podmienkam konania pred ústavným súdom
12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateliek je ústavnou sťažnosťou
v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122 a nasl. zákona o ústavnom
súde. Pokiaľ ide o procesné podmienky konania, ústavný súd zistil, že ústavnú sťažnosť
podali oprávnené osoby – sťažovateľky ako žalované v civilnom súdnom spore (§ 122)
v zákonnej lehote (§ 124) a návrh je prípustný (§ 55). Sťažovateľka v 1. rade je advokátkou
(§ 34 ods. 2) a sťažovateľka v 2. rade je zastúpená advokátkou (§ 34 ods. 1) na základe
predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť sťažovateliek obsahuje všeobecné náležitosti
podania (§ 39), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43), ale neobsahuje
všetky osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123).
13. Ústavný súd je nútený konštatovať, že v sťažnosti chýbajú akékoľvek právne
a skutkové dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie týkajúcej sa
tvrdeného porušenia práv sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 Co 921/2013 a jeho napadnutým rozsudkom. V podstate celá argumentácia
ústavnej sťažnosti smeruje k tvrdenému porušeniu označených práv podrobne opísaným
procesným postupom okresného súdu a jeho rozsudkom. Námietky uvedené v ústavnej
sťažnosti navyše kopírujú námietky sťažovateliek uvedené v ich dovolaní.
14. Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej
sťažnosti a od jeho kvality sa odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej
sťažnosti by mali v konkrétnostiach korešpondovať namietaným porušeniam základných
práv alebo slobôd. V danom prípade je sťažovateľka v 1. rade advokátkou a sťažovateľka
v 2. rade je zastúpená advokátkou ako kvalifikovaným právnym zástupcom, no napriek
tomu v ústavnej sťažnosti absentuje podstatná zákonná náležitosť.
15. Predmetom prieskumu krajského súdu v odvolacom konaní bol rozsudok
okresného súdu a procesný postup, ktorý mu predchádzal. V ústavnej sťažnosti však chýba
akákoľvek polemika či reflexia odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a argumentov v ňom uvedených, hoci išlo o potvrdzujúci rozsudok. Ak by ústavný súd aj
odhliadol od predchádzajúcich úvah a považoval by námietky sťažovateliek smerujúce proti
postupu a rozhodnutiu okresného súdu aj za námietky smerujúce proti postupu
a rozhodnutiu krajského súdu, tak by došiel k záveru, že sa sťažovateľky ústavnou
sťažnosťou domáhajú ďalšieho preskúmania správnosti postupu krajského súdu a jeho
napadnutého rozsudku, ktorý už bol na podklade ich rovnakej argumentácie predmetom
prieskumu zo strany dovolacieho súdu.
16. Úplná absencia ústavnoprávnej argumentácie je neodstrániteľný nedostatok
náležitostí ústavnej sťažnosti, preto nie je možné ani uvažovať o výzve podľa § 56 ods. 3
zákona o ústavnom súde na odstránenie uvedeného nesúladu. Táto okolnosť viedla ústavný
súd k odmietnutiu ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre
nedostatok náležitosti ustanovenej v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu práv postupom a uznesením najvyššieho súdu
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je pokračujúca polemika sťažovateliek so závermi
všeobecných súdov, ktoré vychádzali zo znaleckých posudkov vypracovaných v súdnom
konaní a určili priebeh hranice, pričom sťažovateľky spochybňujú správnosť ich záverov,
osobitne súdneho znalca, ktorého geometrický plán sa stal aj súčasťou rozsudku okresného
súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu je možné v argumentácii sťažovateliek
identifikovať len výhradu k označeniu nevykonaného dôkazu za neprípustný, pričom
zároveň uvádzajú, že neočakávaným ukončením súdneho konania im bolo znemožnené
predložiť dôkaz na nesprávnosť a nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonaním
dôkazu boli znevýhodnené oproti druhému účastníkovi konania. Sťažovateľky odkázali na
dokument označený ako „Určenie priebehu vlastníckej hranice (spornej) medzi parcelami
zo dňa 26. 7. 2012“, z ktorého má vyplývať, že žalobkyňa je
2
povinná im vydať plochu s výmerou 7 m.
18. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateliek je potrebné najskôr
pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný
súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie
základných práv sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné a či výsledkom aplikácie právnych predpisov na konkrétny prípad nie je
zrejmá nespravodlivosť (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). O takú situáciu
v posudzovanom prípade nejde.
19. Bez potreby citovania jednotlivých častí odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu (ktoré je sťažovateľkám nepochybne známe) ústavný súd upriamuje ich
pozornosť na jeho body 9 až 11, ktoré obsahujú zrozumiteľné odpovede na ich námietky
proti postupu okresného súdu (nerozhodnutie o ich vzájomnej žalobe, tvrdené organizovanie
činnosti súdu právnou zástupkyňou žalobkyne, prekvapivé ukončenie konania,
neupovedomenie o prítomnosti znalca na pojednávaní 24. marca 2010).
19.1 Napadnuté uznesenie v bode 12 obsahuje aj odpovede na jedinú námietku
označenú v ústavnej sťažnosti, t. j. na otázku nevykonania sťažovateľkami navrhovaného
dôkazu, ktorý mal mať vplyv na zistený skutkový stav a jeho posúdenie. Najvyšší súd
v odôvodnení odkázal na relevantné ustanovenia § 185 ods. 1 CSP (a predtým § 120 ods. 1
druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku) a na z nich vyplývajúce výhradné oprávnenie
súdu rozhodnúť o rozsahu vykonávania navrhovaných dôkazov. Uviedol, že o tom súd
nevydáva rozhodnutie, ale je jeho povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej
objasniť dôvody nevykonania dôkazu. Následne najvyšší súd vyslovil záver o splnení tejto
podmienky v odôvodneniach okresného súdu a krajského súdu procesnoprávne
akceptovateľným spôsobom. K ustáleniu skutkového stavu došlo na základe presne
špecifikovaných vykonaných dôkazov, čo jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom
konštatovali súdy nižších stupňov, a navrhované dokazovanie nemohlo mať vplyv na iné
posúdenie skutkového stavu veci. Nevykonanie navrhovaného dokazovania preto podľa
najvyššieho súdu nemožno kvalifikovať ako porušenie základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i s odkazom na rozhodnutie vo veci sp. zn.
4 Cdo 100/2018. Napokon najvyšší súd dovolaciu námietku (formulovanú ako nedostatočné
vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov, spočívajúce v znemožnení predloženia
dôkazu preukazujúceho vadnosť geometrického plánu č. 63/1948-III) posúdil ako týkajúcu
sa de facto hodnotenia dôkazov, a preto neakceptovateľnú podľa § 420 písm. f) CSP
a neprípustnú.
19.2 Vo vzťahu ku kvalite odôvodnenia najvyšší súd považoval napadnutý rozsudok
za spĺňajúci náležitosti podľa § 393 CSP, objektívne uspokojivým spôsobom odôvodnený
a svojou presvedčivosťou nedávajúci možnosť pre opodstatnenie tvrdenia o znemožnení
uskutočňovania procesných práv v miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. K uvedeným záverom najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že všeobecné súdy
k svojim záverom dospeli po vykonanom znaleckom dokazovaní k otázke priebehu hranice
medzi pozemkami, resp. parcelami, počas ktorého sťažovateľky mali možnosť predkladať
svoje tvrdenia a dôkazy. Geometrický plán, ktorý sa stal podkladom pre rozsudok okresného
súdu, bol súčasťou kontrolného posudku v poradí tretieho znalca. Pozornosti ústavného
súdu neušlo, že dôkaz označený sťažovateľkami ako „Určenie priebehu vlastníckej hranice
(spornej) medzi parcelami zo dňa 26. 7. 2012“ v čase vyhlásenia
rozsudku okresným súdom 27. júna 2012 nemali sťažovateľky ani okresný súd k dispozícii.
Podľa časových údajov ani nemohol existovať, keďže bol vyhotovený 26. júla 2012. Preto
je otázne, či v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu išlo vôbec o dôkaz navrhnutý.
Uvedené potvrdzuje aj obsah súdneho spisu, osobitne zápisnica z pojednávania 27. júna
2012, resp. vyjadrenie sťažovateliek z 22. júna 2012, z ktorých vyplýva, že boli navrhované
iné dôkazy (ktoré okresný súd nevykonal, čo odôvodnil vo svojom rozsudku na strane 17),
hoci sťažovateľky avizovali zadanie vypracovania nového geometrického plánu.
21. Za takejto skutkovej situácie okresný súd a krajský súd spoľahlivo dospeli
k záveru, že došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zabratia pozemku
v zistenom rozsahu (bod 13 napadnutého rozsudku krajského súdu, strana 16 rozsudku
okresného súdu), ktorý odôvodňuje vydanie pozemku podľa zvolenej alternatívy, ktorú
považovali za vhodnú z pohľadu vznesenej požiadavky sťažovateliek na určenie hranice
(body 15 a 16 napadnutého rozsudku), ako aj z pohľadu rozumného usporiadania veci,
predídenia budúcim sporom či minimalizácie nákladov nutných zásahov (strana 17
rozsudku okresného súdu). Postup oboch súdov vo vzťahu k nepripusteniu, resp.
nevykonaniu ďalších dôkazov (body 9 a 10 napadnutého rozsudku, strana 17 rozsudku
okresného súdu) najvyšší súd vyhodnotil ako procesnoprávne súladný (bod 19.1). Ústavný
súd tak v postupe najvyššieho súdu ani v napadnutom uznesení (s výhradou k jeho
východiskám v bode 8 odôvodnenia, ktorá však v okolnostiach prípadu nemá vplyv na
vecnú správnosť rozhodnutia, pozn.) nezistil nedostatok znamenajúci porušenie práva na
súdnu ochranu sťažovateliek.
22. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateliek, ktorým napadli rozsudok krajského
súdu. Ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, rozhodol o jeho neprípustnosti podľa § 447 písm. c) CSP, v zmysle ktorého
dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pri dovolaní podanom z dôvodov zmätočnosti splýva jeho prípustnosť
s dôvodnosťou, keďže dôvodom odmietnutia dovolania je aj situácia, keď najvyšší súd po
jeho vecnom posúdení nezistí existenciu prípustných dovolacích dôvodov, v danej veci
neexistenciu kvalifikovaného zásahu do práva na spravodlivý proces. V posudzovanej veci
sa najvyšší súd nepochybne vecne zaoberal uplatneným dovolacím dôvodom (bod 15
odôvodnenia).
23. Ústavný súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že ho možno pokladať za ústavne akceptovateľné, jeho odôvodnenie nemožno
považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Úvahy najvyššieho
súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z namietaných nedostatkov
uvedených v dovolaní a z relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam
nepopierajú.
24. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti jeho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateliek v časti, v ktorej smerovala proti postupu a rozsudku krajského súdu, podľa
§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre absenciu zákonných náležitostí (bod 16)
a vo zvyšku podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy procesnej povahy postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tejto časti
ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietali porušenie základného práva podľa čl. 20
ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia. Okrem toho v danej veci vzhľadom na predmet konania ústavný súd ani
nevzhliadol nijakú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením
práva sťažovateliek vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, keď sťažovateľky porušenie tohto
práva v sťažnosti ani nijako nešpecifikovali.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek obsiahnutých v petite ich ústavnej
sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu