Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 530/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavné sťažnosti

, , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Kpt. Jaroša 29, Trenčín, v mene

ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Barbora Koncová, LL.M., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn.

a pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom

pod sp. zn. a pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. a pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 591,89 € (slovom

päťstodeväťdesiatjeden eur a osemdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava III

p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie KONCOVÁ

& PARTNERS, s. r. o., Kpt. Jaroša 29, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. PLs. zo 4. novembra 2020 spojil ústavné sťažnosti sťažovateľky

,

(ďalej len „sťažovateľka“) na spoločné konanie podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s prvej

vety v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) s tým, že ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené

pod sp. zn. a pod sp. zn. budú ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 19. novembra 2020 prijal

podľa na ďalšie konanie ústavné sťažnosti

sťažovateľky, ktorými namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. ( ďalej len „napadnuté konania“).

3. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej

je okresným súdom vedené exekučné konanie pod sp. zn. o vymoženie

2525,08 € s príslušenstvom a pod sp. zn. o vymoženie 2554,86 €

s príslušenstvom. Okresný súd prvým výrokom uznesení sp. zn.

a sp. zn. z 25. augusta 2015 zamietol návrhy sťažovateľky na zastavenie

exekúcie. O odvolaniach sťažovateľky z 29. októbra 2015 v oboch exekučných konaniach

rozhodol odvolací súd tak, že prvoinštančné rozhodnutia v napadnutom výroku,

ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, zrušil a vrátil veci

okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke boli 3. apríla 2019 doručené uznesenia okresného súdu

sp. zn. a sp. zn. z 9. októbra 2018, ktorými vyhlásil

exekúcie vedené proti sťažovateľke za neprípustné a obe konania zastavil. Sťažovateľka

v ústavných sťažnostiach uviedla, že oprávnený sa proti týmto uzneseniam neodvolal.

5. Podľa názoru sťažovateľky dochádza v napadnutých konaniach okresného súdu

k prieťahom, pričom argumentuje, že od podania jej návrhov na zastavenie exekúcií

do podania ústavných sťažností uplynulo takmer päť rokov. K prieťahom v konaniach

okresného súdu došlo podľa názoru sťažovateľky i v súvislosti s doručovaním jeho uznesení

sp. zn. a sp. zn. z 9. októbra 2018, ktoré trvalo takmer

šesť mesiacov a ktorých právoplatnosť nebola ku dňu podania ústavných sťažností

vyznačená.

6. Sťažovateľka uviedla, že podala 10. augusta 2017 sťažnosť na prieťahy v konaní

vedenom pod sp. zn. predsedovi okresného súdu, ktorý konštatoval,

že jej sťažnosť je dôvodná. Na opakovanú sťažnosť na prieťahy v napadnutých konaniach

z 24. januára 2020 však predseda okresného súdu nijakým spôsobom nereagoval.

7. Sťažovateľka namieta, že v napadnutých konaniach ide o nútený výkon

rozhodnutia a prieťahy zo strany okresného súdu jej spôsobujú „značné komplikácie“,

pretože súdny exekútor stále vykonáva úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku

sťažovateľky ako povinnej.

8. Nečinnosťou súdu a pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktoré „zapríčinila

neoprávnene vedená exekúcia, sú mimoriadne negatívne ovplyvnené životné a sociálne

podmienky nielen sťažovateľky, ale tiež celej jej rodiny“.

9. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezmi rozhodol, že jej základné

právo podľa a právo podľa ods. dohovoru postupom okresného

súdu v napadnutých konaniach porušené boli, a prikázal okresnému súdu konať

v napadnutých konaniach bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka sa domáha tiež priznania

finančného zadosťučinenia v každom z napadnutých konaní v sume po 2 000 € a náhrady

trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky

10. Pred prijatím ústavných sťažností na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu

okresného súdu písomnými výzvami zo 7. septembra 2020 a z 9. septembra 2020

na vyjadrenie k ústavným sťažnostiam a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

11. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu vo vzťahu

k napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. podaním

sp. zn. Spr 383/2020 z 12. októbra 2020, súčasťou ktorého bol chronologický prehľad

úkonov v napadnutom konaní zostavený zákonnou sudkyňou:

„- dňa 16. 06. 2015 bol súdu doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie

a odklad exekúcie

- dňa 25. 08. 2015 súd rozhodol o procesnom návrhu podľa predchádzajúceho bodu

uznesením č. 1. 25

- dňa 22. 11. 2015 povinná podala voči uzneseniu čl. 25 odvolanie v časti, ktorou súd

zamietol návrh na zastavenie exekúcie

- dňa 23. 03. 2016 bol daný pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému

- dňa 07. 06. 2016 doručené vyjadrenie oprávneného k odvolaniu

- dňa 01. 08. 2016vec predložená KS BA

- dňa 29. 09. 2017 KS BA uznesením rozhodol čl. 53 a uznesenie tunajšieho súdu

z čl. 25 zrušil v časti prvého výroku

- dňa 23. 10. 2017 spis vrátený tunajšiemu súdu

- dňa 09. 10. 2018 súd rozhodol uznesením čl. 54 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a zastavil ju

- dňa 16. 04. 2019 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu čl. 54

- dňa 12. 03. 2020 dal sudca pokyn na doručenie odvolania povinnej + predloženie

veci KS BA na rozhodnutie o odvolaní.“

12. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. bolo naviac

zistené a upresnené:

- pokyny zákonného sudu boli realizované s výraznými časovými odstupmi

(23. marca 2016 pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému realizovaný

13. mája 2016, rozhodnutie z 9. októbra 2018 doručované povinnému až 3. apríla 2019,

12. marca 2020 – pokyn sudcu na doručenie odvolania povinnej realizovaný

29. septembra 2020),

- vyjadrenie sťažovateľky (povinnej) k odvolaniu oprávneného bolo doručené súdu

7. októbra 2020.

13. Predseda okresného súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu vedenému

pod sp. zn. reagoval na výzvu ústavného súdu podaním

sp. zn. Spr 385/2020 z 12. októbra 2020, súčasťou ktorého bol chronologický prehľad

úkonov v napadnutom konaní zostavený zákonnou sudkyňou:

„- dňa 16. 06. 2015 bol súdu doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie

a odklad exekúcie

- dňa 25. 08. 2015 súd rozhodol o procesnom návrhu podľa predchádzajúceho bodu

uznesením č. l. 25

- dňa 02. 11. 2015 povinná podala voči uzneseniu čl. 25 odvolanie v časti, ktorou súd

zamietol návrh na zastavenie exekúcie

- dňa 19. 09. 2016 bol daný pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému

- dňa 19. 10. 2016 doručené vyjadrenie oprávneného k odvolaniu

- dňa 01. 08. 2016 vec predložená KS BA

- dňa 24. 04. 2018 KS BA uznesením rozhodol čl. 53 a uznesenie tunajšieho súdu

z čl. 25 zrušil v časti prvého výroku

- dňa 21. 05. 2018 spis vrátený tunajšiemu súdu

- dňa 09. 10. 2018 súd rozhodol uznesením čl. 54 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a zastavil ju

- dňa 16. 04. 2019 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu čl. 54

- dňa 12. 03. 2020 dal sudca pokyn na doručenie odvolania povinnej + predloženie

veci KS BA na rozhodnutie o odvolaní.“

14. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. bolo naviac

zistené a upresnené:

- v súvislosti s odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 25. augusta 2015 bola vec predložená odvolaciemu súdu

až 12. septembra 2017,

- uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. októbra 2018 bolo

expedované až 3. apríla 2019,

- 7. októbra 2020 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky

k odvolaniu oprávneného.

15. Sudkyňa, ktorá je zákonnou sudkyňou v oboch napadnutých konaniach,

vo vyjadreniach k ústavným sťažnostiam poukázala na svoju nadmernú zaťaženosť

a pripojila štatistický prehľad ňou rozhodnutých vecí v rokoch 2015 – 2019. Ďalej uviedla,

že exekučné oddelenia sú na okresnom súde zriadené pre vyššieho súdneho úradníka

a sudca v nich vykonáva iba zákonom predpokladané úkony, o ktorých nemôže rozhodnúť

vyšší súdny úradník. Zákonná sudkyňa nepovažuje sťažovateľkou požadované finančné

zadosťučinenie za primerané.

16. Predseda okresného súdu v závere oboch svojich stanovísk k ústavným

sťažnostiam sťažovateľky uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

ústavného súdu.

17. Po prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2020

oznámil predsedovi okresného súdu, že môže v prípade, ak to uzná za vhodné, doplniť svoje

predchádzajúce stanoviská k ústavným sťažnostiam v lehote 10 dní. Predseda okresného

súdu možnosť doplniť svoje predchádzajúce stanoviská k ústavným sťažnostiam

po ich prijatí na ďalšie konanie nevyužil.

18. Na výzvu ústavného súdu zaslala právna zástupkyňa sťažovateľky k stanoviskám

predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 383/2020 a sp. zn. Spr. 385/2020 z 12. októbra 2020

vyjadrenie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. januára 2021.

19. Právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že je toho názoru, že nadmerná

zaťaženosť súdu ako vykonávateľa súdnej moci a jeho nedostatočné personálne obsadenie

nemôže byť na ťarchu subjektov, ktorých nároky priznané rozhodnutím súdu sú prakticky

nevykonateľné z dôvodu nedostatkov formálnych náležitostí rozhodnutia,

ako je tomu v prípade sťažovateľky. Považuje za neprijateľné, aby „rozhodnutie,

ktoré bolo vydané po viac ako dvoch rokoch odo dňa začatia konania, nenadobudlo

právoplatnosť ani po ďalších troch rokoch, naopak po troch rokoch odo dňa vydania

rozhodnutia bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené odvolanie protistrany“.

20. V súvislosti s vyjadrením okresného súdu, ktorý považuje požadované finančné

zadosťučinenie za neprimerané, sťažovateľka uvádza, že je primerané ujme, ktorá jej bola

spôsobená porušením jej základných práv okresným súdom. Po zopakovaní argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľky poukázala

na to, že primeranosť výšky finančného zadosťučinenia je výlučne vecou posúdenia

ústavného súdu, a na záver uviedla, že trvá na podaných ústavných sťažnostiach v celom

rozsahu a netrvá na ústnom prejednaní veci ústavným súdom.

21. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy

aj predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

22. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

23. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Sťažovateľka sa ústavnými sťažnosťami domáhala vyslovenia porušenia svojho

základného práva zaručeného a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutých konaniach.

25. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

27. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

28. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(, ).

29. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana

obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

30. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z v znení neskorších

predpisov, ktorý súdom prikazuje, aby postupovali v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzali zbytočným prieťahom, konali

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

31. Pri posudzovaní otázky, či v súdnych konaniach došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

32. Predmetom oboch napadnutých konaní je vymoženie peňažného plnenia

s príslušenstvom. Pokiaľ ide o posudzovanie zložitosti vecí, ústavný súd konštatuje,

že exekučné konanie (a v rámci neho rozhodovanie o návrhu na zastavenie exekúcie) tvorí

štandardnú súčasť agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto veci sťažovateľky nepovažuje z právneho

hľadiska za zložité. Zároveň ústavný súd uvádza, že v konkrétnych okolnostiach

posudzovaných vecí nezistil, že by vykazovali črty mimoriadnej skutkovej zložitosti.

33. V konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma

aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú

sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade možno konštatovať, že sťažovateľka svojím

správaním v napadnutých konaniach pred okresným súdom žiadnym spôsobom

neovplyvnila jeho dĺžku.

34. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutých konaniach, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle

ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

35. Ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutých konaniach

spoločne, pretože v oboch exekučných konaniach postupoval takmer identicky a odchýlky

sú len minimálne. Z doterajšieho priebehu napadnutých konaní popísaného v bodoch 11

až 14 odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že v procesnom postupe okresného súdu

dochádzalo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. k nepružnému konaniu, keď časové odstupy

medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu boli neprimerane dlhé (pokyn na doručenie

odvolania sťažovateľky na vyjadrenie oprávnenému bol realizovaný po pol roku od podania

odvolania, predloženie veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní trvalo dva roky

od podania odvolania a rok od doručenia vyjadrenia oprávneného k odvolaniu sťažovateľky,

po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom a vrátení veci trvalo rok,

kým okresný súd znova rozhodol, pričom rozhodnutie expedoval po vyše polroku, rok

po podaní odvolania oprávnenej proti rozhodnutiu okresného súdu doručoval sťažovateľke

jej odvolanie na vyjadrenie a dal pokyn na následné predloženie veci odvolaciemu súdu).

V napadnutých konaniach však boli podľa názoru ústavného súdu prieťahy spôsobené tiež

neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu spočívajúcim

v rozhodnutiach o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, ktoré okresný súd

uzneseniami sp. zn. a sp. zn. z 25. augusta 2015 zamietol

a ktoré následne odvolací súd zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že ich odôvodnenia

boli nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľky

na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľky konať pred súdom. Napokon

ústavný súd konštatuje, že o procesných návrhoch sťažovateľky v napadnutých konaniach

nie je ani po vyše piatich rokoch právoplatne rozhodnuté.

36. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali

ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy v konaní, ústavný súd s odkazom na svoju

ustálenú judikatúru neakceptoval. Vysoká zaťaženosť sudcov či jednotlivých súdnych

oddelení nemôžu byť na ťarchu strany sporu a nemajú povahu okolnosti,

ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie

vo veci samej.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že dĺžka napadnutých

konaní okresného súdu je celkom zjavne neprimeraná a že jeho nečinnosťou,

ale i neefektívnym a nesústredeným postupom v napadnutých konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).

IV.

Prikázanie vo veci konať a priznanie finančného zadosťučinenia

38. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

39. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou vo veci konal.

40. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal

okresnému súdu podľa a

konať v predmetných veciach bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku rozhodnutia).

41. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

42. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

43. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

44. Podľa a ak ústavný súd prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil

základné práva alebo slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí,

zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok

omeškania až do jeho zaplatenia.

45. Sťažovateľka v každej z ústavných sťažností žiadala priznať primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré odôvodnila pretrvávajúcim stavom právnej neistoty,

ktorý „zapríčinila neoprávnene vedená exekúcia“, pričom uviedla, že napadnutými

exekučnými konaniami boli „mimoriadne negatívne ovplyvnené životné a sociálne

podmienky nielen sťažovateľky, ale tiež celej jej rodiny“.

46. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

47. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy, nesústredený a neefektívny

postup okresného súdu a neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu v napadnutých

konaniach, berúc do úvahy ich predmet, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daných

prípadov, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania finančného zadosťučinenia

je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 2 000 € spolu

za obe napadnuté konania za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku

rozhodnutia).

VI.

Trovy konania

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

50. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie

ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1062 €, keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavovala sumu 177 €. Podľa § 13

ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny

určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby

tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Takto zvýšená

odmena (236 €) spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

246,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 493,24 €. Uvedená

suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ ide o ďalší úkon právnej služby – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu

z 12. januára 2021, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové, resp. ústavnoprávne

relevantné skutočnosti, ktoré nie sú obsiahnuté v samotnej ústavnej sťažnosti,

preto jej odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnej

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 591,89 € (bod 4 výroku nálezu).

51. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu