Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 530/2020
PDF · 464.27 KB
No categories available
II. ÚS 530/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavné sťažnosti
, , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Kpt. Jaroša 29, Trenčín, v mene
ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Barbora Koncová, LL.M., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 49 Er 2952/2013
a pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 a pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 a pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 591,89 € (slovom
päťstodeväťdesiatjeden eur a osemdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie KONCOVÁ
& PARTNERS, s. r. o., Kpt. Jaroša 29, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. PLs. ÚS 61/2020 zo 4. novembra 2020 spojil ústavné sťažnosti sťažovateľky
,
(ďalej len „sťažovateľka“) na spoločné konanie podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 166 ods. 1 prvej
vety zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) s tým, že ústavné sťažnosti sťažovateľky vedené
pod sp. zn. Rvp 1388/2020 a pod sp. zn. Rvp 1389/2020 budú ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 1388/2020.
2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 530/2020-20 z 19. novembra 2020 prijal
podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie ústavné sťažnosti
sťažovateľky, ktorými namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 a sp. zn. 49 Er 2954/2013 ( ďalej len „napadnuté konania“).
3. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej
je okresným súdom vedené exekučné konanie pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 o vymoženie
2525,08 € s príslušenstvom a pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 o vymoženie 2554,86 €
s príslušenstvom. Okresný súd prvým výrokom uznesení sp. zn. 49 Er 2952/2013
a sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 25. augusta 2015 zamietol návrhy sťažovateľky na zastavenie
exekúcie. O odvolaniach sťažovateľky z 29. októbra 2015 v oboch exekučných konaniach
rozhodol odvolací súd tak, že prvoinštančné rozhodnutia v napadnutom výroku,
ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, zrušil a vrátil veci
okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľke boli 3. apríla 2019 doručené uznesenia okresného súdu
sp. zn. 49 Er 2952/2013 a sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 9. októbra 2018, ktorými vyhlásil
exekúcie vedené proti sťažovateľke za neprípustné a obe konania zastavil. Sťažovateľka
v ústavných sťažnostiach uviedla, že oprávnený sa proti týmto uzneseniam neodvolal.
5. Podľa názoru sťažovateľky dochádza v napadnutých konaniach okresného súdu
k prieťahom, pričom argumentuje, že od podania jej návrhov na zastavenie exekúcií
do podania ústavných sťažností uplynulo takmer päť rokov. K prieťahom v konaniach
okresného súdu došlo podľa názoru sťažovateľky i v súvislosti s doručovaním jeho uznesení
sp. zn. 49 Er 2952/2013 a sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 9. októbra 2018, ktoré trvalo takmer
šesť mesiacov a ktorých právoplatnosť nebola ku dňu podania ústavných sťažností
vyznačená.
6. Sťažovateľka uviedla, že podala 10. augusta 2017 sťažnosť na prieťahy v konaní
vedenom pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 predsedovi okresného súdu, ktorý konštatoval,
že jej sťažnosť je dôvodná. Na opakovanú sťažnosť na prieťahy v napadnutých konaniach
z 24. januára 2020 však predseda okresného súdu nijakým spôsobom nereagoval.
7. Sťažovateľka namieta, že v napadnutých konaniach ide o nútený výkon
rozhodnutia a prieťahy zo strany okresného súdu jej spôsobujú „značné komplikácie“,
pretože súdny exekútor stále vykonáva úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku
sťažovateľky ako povinnej.
8. Nečinnosťou súdu a pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktoré „zapríčinila
neoprávnene vedená exekúcia, sú mimoriadne negatívne ovplyvnené životné a sociálne
podmienky nielen sťažovateľky, ale tiež celej jej rodiny“.
9. Na základe argumentácie uvedenej v ústavných sťažnostiach sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezmi rozhodol, že jej základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutých konaniach porušené boli, a prikázal okresnému súdu konať
v napadnutých konaniach bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka sa domáha tiež priznania
finančného zadosťučinenia v každom z napadnutých konaní v sume po 2 000 € a náhrady
trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
10. Pred prijatím ústavných sťažností na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu
okresného súdu písomnými výzvami zo 7. septembra 2020 a z 9. septembra 2020
na vyjadrenie k ústavným sťažnostiam a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá na ústnom
pojednávaní vo veci.
11. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu vo vzťahu
k napadnutému konaniu vedenému pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 podaním
sp. zn. Spr 383/2020 z 12. októbra 2020, súčasťou ktorého bol chronologický prehľad
úkonov v napadnutom konaní zostavený zákonnou sudkyňou:
„- dňa 16. 06. 2015 bol súdu doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie
a odklad exekúcie
- dňa 25. 08. 2015 súd rozhodol o procesnom návrhu podľa predchádzajúceho bodu
uznesením č. 1. 25
- dňa 22. 11. 2015 povinná podala voči uzneseniu čl. 25 odvolanie v časti, ktorou súd
zamietol návrh na zastavenie exekúcie
- dňa 23. 03. 2016 bol daný pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému
- dňa 07. 06. 2016 doručené vyjadrenie oprávneného k odvolaniu
- dňa 01. 08. 2016vec predložená KS BA
- dňa 29. 09. 2017 KS BA uznesením rozhodol čl. 53 a uznesenie tunajšieho súdu
z čl. 25 zrušil v časti prvého výroku
- dňa 23. 10. 2017 spis vrátený tunajšiemu súdu
- dňa 09. 10. 2018 súd rozhodol uznesením čl. 54 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zastavil ju
- dňa 16. 04. 2019 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu čl. 54
- dňa 12. 03. 2020 dal sudca pokyn na doručenie odvolania povinnej + predloženie
veci KS BA na rozhodnutie o odvolaní.“
12. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 49 Er 2952/2013 bolo naviac
zistené a upresnené:
- pokyny zákonného sudu boli realizované s výraznými časovými odstupmi
(23. marca 2016 pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému realizovaný
13. mája 2016, rozhodnutie z 9. októbra 2018 doručované povinnému až 3. apríla 2019,
12. marca 2020 – pokyn sudcu na doručenie odvolania povinnej realizovaný
29. septembra 2020),
- vyjadrenie sťažovateľky (povinnej) k odvolaniu oprávneného bolo doručené súdu
7. októbra 2020.
13. Predseda okresného súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu vedenému
pod sp. zn. 49 Er 2954/2013 reagoval na výzvu ústavného súdu podaním
sp. zn. Spr 385/2020 z 12. októbra 2020, súčasťou ktorého bol chronologický prehľad
úkonov v napadnutom konaní zostavený zákonnou sudkyňou:
„- dňa 16. 06. 2015 bol súdu doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie
a odklad exekúcie
- dňa 25. 08. 2015 súd rozhodol o procesnom návrhu podľa predchádzajúceho bodu
uznesením č. l. 25
- dňa 02. 11. 2015 povinná podala voči uzneseniu čl. 25 odvolanie v časti, ktorou súd
zamietol návrh na zastavenie exekúcie
- dňa 19. 09. 2016 bol daný pokyn sudcu na doručenie odvolania oprávnenému
- dňa 19. 10. 2016 doručené vyjadrenie oprávneného k odvolaniu
- dňa 01. 08. 2016 vec predložená KS BA
- dňa 24. 04. 2018 KS BA uznesením rozhodol čl. 53 a uznesenie tunajšieho súdu
z čl. 25 zrušil v časti prvého výroku
- dňa 21. 05. 2018 spis vrátený tunajšiemu súdu
- dňa 09. 10. 2018 súd rozhodol uznesením čl. 54 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zastavil ju
- dňa 16. 04. 2019 bolo súdu doručené odvolanie voči uzneseniu čl. 54
- dňa 12. 03. 2020 dal sudca pokyn na doručenie odvolania povinnej + predloženie
veci KS BA na rozhodnutie o odvolaní.“
14. Zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 49 Er 2954/2013 bolo naviac
zistené a upresnené:
- v súvislosti s odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 25. augusta 2015 bola vec predložená odvolaciemu súdu
až 12. septembra 2017,
- uznesenie okresného súdu sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 9. októbra 2018 bolo
expedované až 3. apríla 2019,
- 7. októbra 2020 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky
k odvolaniu oprávneného.
15. Sudkyňa, ktorá je zákonnou sudkyňou v oboch napadnutých konaniach,
vo vyjadreniach k ústavným sťažnostiam poukázala na svoju nadmernú zaťaženosť
a pripojila štatistický prehľad ňou rozhodnutých vecí v rokoch 2015 – 2019. Ďalej uviedla,
že exekučné oddelenia sú na okresnom súde zriadené pre vyššieho súdneho úradníka
a sudca v nich vykonáva iba zákonom predpokladané úkony, o ktorých nemôže rozhodnúť
vyšší súdny úradník. Zákonná sudkyňa nepovažuje sťažovateľkou požadované finančné
zadosťučinenie za primerané.
16. Predseda okresného súdu v závere oboch svojich stanovísk k ústavným
sťažnostiam sťažovateľky uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
ústavného súdu.
17. Po prijatí ústavných sťažností na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2020
oznámil predsedovi okresného súdu, že môže v prípade, ak to uzná za vhodné, doplniť svoje
predchádzajúce stanoviská k ústavným sťažnostiam v lehote 10 dní. Predseda okresného
súdu možnosť doplniť svoje predchádzajúce stanoviská k ústavným sťažnostiam
po ich prijatí na ďalšie konanie nevyužil.
18. Na výzvu ústavného súdu zaslala právna zástupkyňa sťažovateľky k stanoviskám
predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 383/2020 a sp. zn. Spr. 385/2020 z 12. októbra 2020
vyjadrenie, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. januára 2021.
19. Právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že je toho názoru, že nadmerná
zaťaženosť súdu ako vykonávateľa súdnej moci a jeho nedostatočné personálne obsadenie
nemôže byť na ťarchu subjektov, ktorých nároky priznané rozhodnutím súdu sú prakticky
nevykonateľné z dôvodu nedostatkov formálnych náležitostí rozhodnutia,
ako je tomu v prípade sťažovateľky. Považuje za neprijateľné, aby „rozhodnutie,
ktoré bolo vydané po viac ako dvoch rokoch odo dňa začatia konania, nenadobudlo
právoplatnosť ani po ďalších troch rokoch, naopak po troch rokoch odo dňa vydania
rozhodnutia bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené odvolanie protistrany“.
20. V súvislosti s vyjadrením okresného súdu, ktorý považuje požadované finančné
zadosťučinenie za neprimerané, sťažovateľka uvádza, že je primerané ujme, ktorá jej bola
spôsobená porušením jej základných práv okresným súdom. Po zopakovaní argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľky poukázala
na to, že primeranosť výšky finančného zadosťučinenia je výlučne vecou posúdenia
ústavného súdu, a na záver uviedla, že trvá na podaných ústavných sťažnostiach v celom
rozsahu a netrvá na ústnom prejednaní veci ústavným súdom.
21. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde (berúc do úvahy
aj predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej
do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,
keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Sťažovateľka sa ústavnými sťažnosťami domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutých konaniach.
25. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
27. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
28. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
29. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
30. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z čl. 17 CSP v znení neskorších
predpisov, ktorý súdom prikazuje, aby postupovali v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzali zbytočným prieťahom, konali
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. Pri posudzovaní otázky, či v súdnych konaniach došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
32. Predmetom oboch napadnutých konaní je vymoženie peňažného plnenia
s príslušenstvom. Pokiaľ ide o posudzovanie zložitosti vecí, ústavný súd konštatuje,
že exekučné konanie (a v rámci neho rozhodovanie o návrhu na zastavenie exekúcie) tvorí
štandardnú súčasť agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto veci sťažovateľky nepovažuje z právneho
hľadiska za zložité. Zároveň ústavný súd uvádza, že v konkrétnych okolnostiach
posudzovaných vecí nezistil, že by vykazovali črty mimoriadnej skutkovej zložitosti.
33. V konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma
aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade možno konštatovať, že sťažovateľka svojím
správaním v napadnutých konaniach pred okresným súdom žiadnym spôsobom
neovplyvnila jeho dĺžku.
34. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutých konaniach, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle
ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
35. Ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutých konaniach
spoločne, pretože v oboch exekučných konaniach postupoval takmer identicky a odchýlky
sú len minimálne. Z doterajšieho priebehu napadnutých konaní popísaného v bodoch 11
až 14 odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že v procesnom postupe okresného súdu
dochádzalo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. k nepružnému konaniu, keď časové odstupy
medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu boli neprimerane dlhé (pokyn na doručenie
odvolania sťažovateľky na vyjadrenie oprávnenému bol realizovaný po pol roku od podania
odvolania, predloženie veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní trvalo dva roky
od podania odvolania a rok od doručenia vyjadrenia oprávneného k odvolaniu sťažovateľky,
po zrušení rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom a vrátení veci trvalo rok,
kým okresný súd znova rozhodol, pričom rozhodnutie expedoval po vyše polroku, rok
po podaní odvolania oprávnenej proti rozhodnutiu okresného súdu doručoval sťažovateľke
jej odvolanie na vyjadrenie a dal pokyn na následné predloženie veci odvolaciemu súdu).
V napadnutých konaniach však boli podľa názoru ústavného súdu prieťahy spôsobené tiež
neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu spočívajúcim
v rozhodnutiach o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, ktoré okresný súd
uzneseniami sp. zn. 49 Er 2952/2013 a sp. zn. 49 Er 2954/2013 z 25. augusta 2015 zamietol
a ktoré následne odvolací súd zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že ich odôvodnenia
boli nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľky
na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľky konať pred súdom. Napokon
ústavný súd konštatuje, že o procesných návrhoch sťažovateľky v napadnutých konaniach
nie je ani po vyše piatich rokoch právoplatne rozhodnuté.
36. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali
ako objektívne príčiny spôsobiť prieťahy v konaní, ústavný súd s odkazom na svoju
ustálenú judikatúru neakceptoval. Vysoká zaťaženosť sudcov či jednotlivých súdnych
oddelení nemôžu byť na ťarchu strany sporu a nemajú povahu okolnosti,
ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie
vo veci samej.
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že dĺžka napadnutých
konaní okresného súdu je celkom zjavne neprimeraná a že jeho nečinnosťou,
ale i neefektívnym a nesústredeným postupom v napadnutých konaniach vedených
pod sp. zn. 49 Er 2952/2013 a sp. zn. 49 Er 2954/2013 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).
IV.
Prikázanie vo veci konať a priznanie finančného zadosťučinenia
38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
39. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou vo veci konal.
40. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v predmetných veciach bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku rozhodnutia).
41. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
42. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
43. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
44. Podľa § 135 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva alebo slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí,
zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
45. Sťažovateľka v každej z ústavných sťažností žiadala priznať primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré odôvodnila pretrvávajúcim stavom právnej neistoty,
ktorý „zapríčinila neoprávnene vedená exekúcia“, pričom uviedla, že napadnutými
exekučnými konaniami boli „mimoriadne negatívne ovplyvnené životné a sociálne
podmienky nielen sťažovateľky, ale tiež celej jej rodiny“.
46. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
47. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy, nesústredený a neefektívny
postup okresného súdu a neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu v napadnutých
konaniach, berúc do úvahy ich predmet, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daných
prípadov, ústavný súd, majúc na pamäti to, že cieľom priznania finančného zadosťučinenia
je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených
ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, považoval priznanie sumy 2 000 € spolu
za obe napadnuté konania za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku
rozhodnutia).
VI.
Trovy konania
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom,
ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.
50. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie
ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1062 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavovala sumu 177 €. Podľa § 13
ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny
určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Takto zvýšená
odmena (236 €) spolu s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
246,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 493,24 €. Uvedená
suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ ide o ďalší úkon právnej služby – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu
z 12. januára 2021, ústavný súd konštatuje, že neobsahuje nové, resp. ústavnoprávne
relevantné skutočnosti, ktoré nie sú obsiahnuté v samotnej ústavnej sťažnosti,
preto jej odmenu za uvedený úkon nepriznal. Ústavný súd teda priznal úspešnej
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 591,89 € (bod 4 výroku nálezu).
51. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu