Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 439/2020
PDF · 354.67 KB
No categories available
III. ÚS 439/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta
Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
, , ,
zastúpeného JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou, Malacká 2/B, Pezinok, proti postupu
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 11/2015 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 439/2020-11 z 12. novembra 2020 prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 11/2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom
pred okresným súdom, v ktorom je sťažovateľ obžalovaným „pre zločin subvenčného
podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona“, dochádza k zbytočným prieťahom.
Poukázal na to, že prokurátor podal v predmetnej veci obžalobu 5. februára 2015,
pričom ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nie je vo veci riadne a zákonným spôsobom
rozhodnuté v dôsledku neefektívneho a svojvoľného konania okresného súdu. Z ústavnej
sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol
rozsudkom č. k. 5 T 11/2015-2103 zo 6. septembra 2018, ktorým bol sťažovateľ oslobodený
spod obžaloby. Sťažovateľ vytkol, že okresný súd uvedený rozsudok nevypracoval
a nevyexpedoval v zákonom ustanovenej lehote a doručil mu ho až 11. marca 2019.
Taktiež namieta, že v dôsledku obštrukčného konania okresného súdu nebola vec urýchlene
predložená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu odvolaciemu,
ergo vinou okresného súdu odvolací súd mohol nariadiť termín verejného zasadnutia
až na 21. október 2020.
3. Sťažovateľ konštatoval, že vec nie je po skutkovej ani právnej stránke zložitá
a svojím konaním neprispel k prieťahom v konaní.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu vo veci
konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 500 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1SprV/1141/2020 z 12. januára 2021
doručeným ústavnému súdu 15. januára 2021 vyjadril k ústavnej sťažnosti podpredseda
okresného súdu, pričom k nemu priložil chronologický prehľad jednotlivých úkonov
okresného súdu v danej veci, ako aj vyjadrenie zákonného sudcu. Podpredseda okresného
súdu vo vyjadrení poukázal na to, že okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom
zo 6. septembra 2018, ktorý v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 21. októbra 2020. Pokiaľ ide o vypracovanie a doručenie uvedeného
rozsudku okresného súdu sťažovateľovi, bola predĺžená lehota na jeho vypracovanie
a 19. decembra 2018 bol daný a realizovaný pokyn na jeho doručenie. Súdu
však nie je jasné, prečo bol rozsudok doručený sťažovateľovi až 11. marca 2019.
6. Podpredseda okresného súdu tiež uviedol, že úkony boli zo strany okresného súdu
vykonávané kontinuálne a k prieťahom v konaní nedošlo. Avšak podotkol, že sťažovateľ
významnou mierou prispel k celkovej dĺžke konania, a to vychádzajúc z celkového počtu
jeho podaní, ktoré značne prispeli k celkovej dĺžke konania, predovšetkým pre potrebu
ich predkladania, pokiaľ to zákon stanovuje, nadriadenému súdu, a jednak bolo nevyhnutné
sa s týmito podaniami vysporiadať pre potrebu ďalšieho pokračovania v už stanovených
termínoch úkonov. Taktiež poukázal aj na duplicitné podania sťažovateľa, ktoré rovnako
ovplyvnili celkovú dĺžku konania.
7. Z priloženého vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že „k samotnej dĺžke konania
prispel hlavnou mierou obžalovaný, ktorý sa z mnohých pojednávaní ospravedlňoval
z dôvodov, ktoré nie sú akceptovateľné Trestným poriadkom (napríklad účasť na turnaji
v karate, kde mal byť údajne trénerom svojho syna a ktorom mal vedomosť viac ako rok
č.l. 1879, č.l. 1891), rovnako podával nevykonateľné návrhy na vykonanie dokazovania,
ako vykonanie výsluchov mŕtvych osôb“. Zákonný sudca tiež poukázal
na to, že „po vyhotovení písomného rozsudku, si tento obžalovaný prevzal so značným
časovým odstupom, pričom svoje odvolanie a vyjadrenia k nim procesné strany zasielali
tiež zo značným časovým odstupom a žiadali aj predĺženia lehôt, ako napríklad obhajkyňa
obžalovaného (č.l. 2143) viac ako 5 mesiacov po doručení rozsudku“.
8. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj sťažovateľ. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 25. januára 2021
uviedol, že s obsahom vyjadrenia okresného súdu nesúhlasí, išlo o jednoduchú trestnú vec
na základe šikanózne podanej obžaloby, kde došlo päťkrát k zmene senátu,
a teda k zmareniu prejednania a rozhodnutia veci v primeranej lehote.
9. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho
pojednávania v danej veci, pretože na základe ústavnej sťažnosti, vyjadrenia okresného
súdu, stanoviska sťažovateľa k tomuto vyjadreniu a predloženého súdneho spisu je zrejmé,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
10. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
12. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd skúma vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska
charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa
v priebehu konania a napokon aj postup konajúceho súdu.
13. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania je trestné
stíhanie vedené pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 a 5 Trestného zákona.
Ústavný súd je toho názoru, že predmetnú trestnú vec nemožno považovať za skutkovo
a právne zložitú, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti
prerokovávanej veci.
14. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa. Z vyjadrenia okresného súdu,
z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu a z predloženého súdneho spisu
vyplýva, že sťažovateľ závažným spôsobom negatívne ovplyvnil priebeh konania,
pretože sa opakovane nezúčastňoval nariadených hlavných pojednávaní, čím významnou
mierou prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľ sa nedostavil
na pojednávania nariadené na 25. máj 2015, 5. november 2015, 23. november 2015,
6. jún 2016, 30. október 2017 a 29. január 2018. Tieto okolnosti ústavný súd jednoznačne
pripísal na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.
15. Pokiaľ okresný súd poukazuje na procesnú aktivitu sťažovateľa a spomaľovanie
priebehu napadnutého konania množstvom podaní, ústavný súd poukazuje na to, že využitie
možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na presadzovanie a uplatňovanie
jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno
ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy
(m. m. I. ÚS 31/01).
16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v dôsledku uplatnenia procesných
práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba,
ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto ústavný súd
dobu potrebnú na konanie a rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach
nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu a nepovažoval
ju za prieťahy v konaní okresného súdu, pretože sťažovateľ musí strpieť predĺženie konania,
ktoré je sprievodným znakom využitia jeho procesných práv.
17. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Z obsahu predloženého súdneho
spisu a z prehľadu jednotlivých úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd
v napadnutom konaní postupoval v zásade promptne a aktívne, pričom svoje úkony
vykonával v primeraných lehotách. Na ťarchu okresného súdu možno pričítať odročenie
hlavného pojednávania 21. januára 2016 z dôvodov na strane zákonného sudcu, zrušenie
hlavného pojednávania nariadeného na 29. máj 2017, ako aj obdobie dvoch mesiacov
pred predložením veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaniach proti rozsudku
vydanému v napadnutom konaní. V kontexte správania sťažovateľa v konaní však
tieto nedostatky v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, aby im bolo
možné pripísať ústavný rozmer a prijať záver o porušení sťažovateľovho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupu
okresného súdu nezistil, že sa okresný súd dopustil zbytočných prieťahov,
a tým aj porušenia označených práv sťažovateľa, preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu