Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 721/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím, Štúrova 20, Košice, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo 16. marca 2021 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júna 2021 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na verejné prerokovanie veci podľa a základného práva na obhajobu podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé konanie podľa a práva na obhajobu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho súdu o dovolaní, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Namietaný rozsudok žiada zrušiť s tým, že vec sa vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon žiada finančné zadosťučinenie 1 500 eur.

II.

2. Sťažovateľovi bol rozsudkom zo 14. marca 2019 za prečin porušovania domovej slobody uložený nepodmienečný trest odňatia slobody 18 mesiacov. Uznesením okresného súdu z 1. augusta 2019 bol sťažovateľ podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Na podnet poškodeného podal minister spravodlivosti proti tomuto rozhodnutiu 12. februára 2020 dovolanie, keďže rozhodnutím okresného súdu mal byť v prospech sťažovateľa porušený zákon. Na účely obhajoby v dovolacom konaní bol sťažovateľovi 17. apríla 2020 ustanovený obhajca, ktorý sa k dovolaniu vyjadril podaním z 5. mája 2020, keď poukázal na to, že okresný súd nevybočil

z medzí zákona, ktorý umožňuje širokú mieru úvahy pri posúdení dôvodov podmienečného prepustenia z výkonu trestu. Obhajca sťažovateľa sa vyjadril aj k vyjadreniu okresnej prokuratúry.

3. O dovolaní rozhodol najvyšší súd na verejnom zasadnutí 16. marca 2021. Predtým sťažovateľa o verejnom zasadnutí upovedomil a uviedol mu, že jeho účasť na verejnom zasadnutí nie je nutná. Ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom najvyšší súd vyslovil, že uznesením okresného súdu bol v prospech sťažovateľa porušený a a uznesenie okresného súdu zrušil a prikázal mu vec znova prerokovať a rozhodnúť. Podľa najvyššieho súdu neboli splnené materiálne podmienky podmienečného prepustenia, keď okresný súd nevzal do úvahy okolnosti prípadu. Poukázal na vyjadrenie riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, podľa ktorého resocializačná prognóza sťažovateľa je menej priaznivá a riziko sociálneho zlyhania je stredné, neodporučil jeho podmienečné prepustenie s tým, že správanie a pracovná morálka sťažovateľa neboli na požadovanej úrovni. Na základe toho najvyšší súd vyhodnotil, že okresný súd rozhodol svojvoľne, pretože rozhodol v rozpore so skutkovým stavom.

III.

4. Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv v tom, že jeho obhajoba nebola vykonávaná účinne a zákonne, keďže sa s ustanoveným obhajcom nestretol, obhajca ho žiadnym spôsobom nekontaktoval a neprerokoval s ním možnosti obhajoby s tým, že podal bez jeho vedomia dve podania, čo malo za následok zhoršenie jeho pozície v dovolacom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že obhajoba nebola vykonávaná v jeho prospech. Sťažovateľovi nie je zrejmé, akým spôsobom mohol ustanovený obhajca presadzovať jeho práva v dovolacom konaní a riadiť sa jeho pokynmi, pokiaľ nevyvinul zákonom predpokladanú iniciatívu zistiť jeho postoj a argumentáciu k veci. Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, keďže napriek tomu, že mal ustanoveného obhajcu, tento vykonával obhajobu iba formálne, bez hlbšej znalosti veci a najmä bez záujmu o zistenie jeho stanoviska. Sťažovateľ dodal, že pokiaľ by s ním obhajca obhajobu konzultoval, mohol byť výsledok dovolacieho konania pre neho pozitívny. Okrem toho poukazuje na to, že pre pasivitu obhajcu nesprávne vyhodnotil upovedomenie najvyššieho súdu o verejnom zasadnutí, v ktorom mu bolo uvedené, že jeho účasť nie je nevyhnutná. To viedlo k tomu, že o jeho dovolaní bolo rozhodnuté bez jeho účasti.

IV.

5. Vo veci sťažovateľa, ktorá sa týka podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, nemožno dospieť k záveru o porušení jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, keďže pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, ktoré nie je rozhodovaním o oprávnenosti trestného obvinenia tak, ako to stanovuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je čl. 6 dohovoru zásadne neaplikovateľný (Enea proti Taliansku, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva – Veľká komora z 17. 9. 2009, sťažnosť č. 74912/01).

6. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci podľa , treba uviesť, že medze základných práv sa podľa upravujú zákonom. V prípade sťažovateľa je týmto zákonom , ktorý osobitne upravuje postup súdu i s ohľadom na realizáciu základného práva na verejné prerokovanie veci. Podľa predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých osobná účasť na ňom je nevyhnutná, a o verejnom zasadnutí upovedomí osobu, ktorá môže

byť priamo dotknutá rozhodnutím. Podľa verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti. Z uvedených ustanovení v spojení s okolnosťami veci sťažovateľa vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že nie je dôvod na predvolanie sťažovateľa na verejné zasadnutie, čo viedlo k tomu, že sťažovateľ bol o verejnom zasadnutí upovedomený. Tento postup najvyššieho súdu bol vykonaný v súlade s ako zákonom, v medziach ktorého sa vykonáva základné právo sťažovateľa. Úvaha najvyššieho súdu o nepredvolaní sťažovateľa na verejné zasadnutie zodpovedá tomu, že základom rozhodnutia najvyššieho súdu boli skutočnosti, ktoré vyplývali z listín v spise a aj po zrušení rozhodnutia okresného súdu bude nevyhnutné opätovné nariadenie verejného zasadnutia, na ktorom môže byť sťažovateľ vypočutý predtým, ako bude rozhodnuté o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Preto nemožno dospieť k tomu, že by rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho predchádzajúcim postupom bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa .

7. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa , ktorého obsahom je to, aby obvinenému bol poskytnutý čas a možnosť prípravy na obhajobu a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu, treba zopakovať, že medze základných práv sa podľa upravujú zákonom. Okresným súdom bol sťažovateľovi tak, ako to ustanovuje , ustanovený obhajca, ktorý sťažovateľa zastupoval v dovolacom konaní tak, že sa vyjadril ku všetkým podaniam, ktoré mu boli doručené, no bez toho, aby predtým so sťažovateľom akokoľvek komunikoval obsah týchto podaní. Tento postup súdom ustanoveného obhajcu nie je spôsobilý viesť k porušeniu práva na obhajobu v ústavnoprávnej intenzite. Jednak ústavnou sťažnosťou namietané rozhodnutie nie je konečné, keďže okresný súd bude opätovne posudzovať podmienečné prepustenie sťažovateľa. Na druhej strane bol ustanovený obhajca činný v prospech sťažovateľa, keď reagoval na doručené písomnosti a podal dve podania, v ktorých uviedol dôvody, pre ktorý nie je dôvod na zrušenie dovolaním napadnutého uznesenia. Z ústavnej sťažnosti nie je vôbec zrejmé, aké okolnosti zo strany sťažovateľa mali ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu. Sťažovateľ len všeobecne uvádza, že ustanovený obhajca nezisťoval jeho postoj k veci. Neuviedol však, o aké závažné okolnosti by malo ísť. Preto nemožno dospieť k tomu, že by rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

8. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa , treba uviesť, že základné právo na súdnu ochranu je výsledkové. To znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok (, ). Zrušením rozhodnutia okresného súdu o podmienečnom prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody nie je konanie v tejto veci skončené a okresný súd bude musieť znova rozhodnúť. Ďalšie konanie na okresnom súde si vyžiada nariadenie verejného zasadnutia, pričom sťažovateľ bude môcť v tomto konaní či už prostredníctvom obhajcu alebo sám komunikovať tie skutočnosti, ktoré sú podľa neho rozhodné pre uznesenie okresného súdu o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré nemohol komunikovať či už najvyššiemu súdu alebo ustanovenému obhajcovi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť súdne rozhodnutie nad rámec doteraz už okresným súdom vykonaných dôkazov a ktoré v konečnom dôsledku ani žiadnym spôsobom neuviedol v ústavnej sťažnosti. K tomu možno uviesť, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie najmä na tom, že rozhodnutie okresného súdu

nekorešponduje s okolnosťami prípadu, ktoré podrobne uviedol. Najvyšší súd poukázal na viaceré skutočnosti, pre ktoré sa rozhodol zrušiť rozhodnutie okresného súdu, ktoré vyhodnotil ako svojvoľné, keď okresný súd nezohľadnil kľúčové okolnosti prípadu. Sťažovateľ má zachované možnosti, aby tieto úvahy najvyššieho súdu vyvrátil uvedením skutočností, ktoré považuje za rozhodujúce a ktoré doteraz neboli zohľadnené. Preto nemožno dospieť k tomu, že by rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

9. Namietané rozhodnutie neviedlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa , a a ani práv podľa a 3 písm. c) dohovoru. Preto bola ústavná sťažnosť podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2021

Robert Šorl

predseda senátu