Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2CoSr-1-2021.pdf
PDF · 114.78 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoSr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu I. S., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v R., W. XXX/X, zastúpeného JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Urbánkova 1562/6, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov č. k. 17Csr/1/2019- 168 zo dňa 13.5.2021 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trebišov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zrušil rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 357/01/2019 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že dňa 26.9.2019 mu bol doručený rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 357/01/2019 (ďalej len ,,rozhodcovský rozsudok“), predmetom ktorého bola pohľadávka žalovaného zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500117425 uzavretej dňa 29.5.2015. Žalobca namietal platnosť rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola nebola individuálne dojednaná, pretože bola vopred pripravená a naformulovaná, pričom žalovaný do nej vpísal len osobné údaje žalobcu. Zastával názor, že predmetná rozhodcovská zmluva je neplatná pre spôsob jej uzatvorenia, keď žalobcovi bola predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, pričom nemal možnosť ovplyvniť a meniť jej obsah, iba ju v celku prijať spolu so zmluvou o revolvingovom úvere. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcovského súdu ani rozhodcu. Zároveň tvrdil, že nebol dostatočne poučený o následkoch uzavretia takej zmluvy a následne riešenia prípadneho sporu pred rozhodcovským súdom, pričom za dostatočné poučenie nepovažoval popísanie priebehu rozhodcovského konania. Trval na tom, že nemal vôľu takú zmluvu uzavrieť o čom svedčí skutočnosť, že sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku. Poukázal na iba zdanlivú možnosť spotrebiteľa voľby súdu, nakoľko predmetná rozhodcovská zmluva stanovila možnosť voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom iniciátorovi konania. Vo väčšine prípadov spotrebiteľských sporov však na strane žalobcu vystupuje veriteľ, ako dodávateľ, preto spotrebiteľ nemá reálnu možnosť voľby, v prípade iniciovania sporu dodávateľom. V takom prípade sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu
proti svojej vôli. Rozhodcovské konanie považoval za netransparentné a neobjektívne, a tiež nevýhodné pre spotrebiteľa z hľadiska vzdialenosti od bydliska spotrebiteľa, oproti konaniu na všeobecnom súde, ktoré by sa viedlo v miesta bydliska spotrebiteľa. Podľa znenia rozhodcovskej zmluvy síce mal možnosť od zmluvy odstúpiť do 14 dní aj bez udania dôvodu, avšak skonštatoval, že odstúpiť možno len od zmluvy, ktorá je platná. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v krátkej časovej lehote po jej uzavretí možnosť od nej odstúpiť. Žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť rozhodnúť sa či rozhodcovskú zmluvu prijme, alebo nie. Tiež zdôraznil, že žalovaný mohol žalobcovi predložiť rozhodcovskú zmluvu až pri vzniku sporu, nie v čase uzavretia zmluvy, keď jediným zámerom spotrebiteľa bolo získať požadované finančné prostriedky. Ďalej poukázal na samotnú zmluvu o revolvingovom úvere, ktorú so žalovaným uzavrel dňa 29.5.2015 a na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 1.500 €. Predmetný úver sa žalovaný zaviazal splatiť v 42 mesačných splátkach po 46,99 €, pri RPMN vo výške 25,22 %, a ročnej úrokovej sadzbe vo výške 17,40 %. Žalovaný mu reálne vyplatil len 1.350 €, v dôsledku jednostranného započítania si poplatku za poskytnutie úveru vo výške 150 €, čo považoval za neprijateľné, pričom poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3.5.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, z ktorého vyplýva, že poplatky za poskytnutie úveru sú pre spotrebiteľov neprijateľné. Poplatok za poskytntie úveru preto považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. t/ a v/ Občianskeho zákonníka. Namietal nesprávnosť údaja o RPMN, absenciu doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti ako aj rozdelenie splátok na istinu a úroky, v dôsledku čoho zastával názor, že úver poskytnutý na základe tejto zmluvy je potrebné v súlade s § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. považovať za bezúročný a bez poplatkov.
3. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu a trval na tom, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v súlade so zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Námietku žalobcu ohľadom stanovenia možnosti voľby pre iniciátora sporu považoval za bezpredmetnú, nakoľko samotný zákon predpokladá možnosť iniciovania sporu dodávateľom, nejde tak o niečo protiprávne alebo v neprospech spotrebiteľa. Skonštatoval, že predmetný zákon bol prijatý s cieľom regulovať spotrebiteľské rozhodcovské konania vo vzťahu k spotrebiteľovi a jeho ochrane. Nevidel dôvod na obavu z netransparentnosti rozhodcovského konania vzhľadom na prísne podmienky zriadenia rozhodcovských súdov a schválenia rokovacieho poriadku, ktorý schvaľuje Ministerstvo spravodlivosti SR. Trval na tom, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa zákonom stanovené podmienky, keďže bola uzavretá písomne, obsahovo a formálne oddelene od spotrebiteľskej zmluvy a nebola podmienkou pre uzavretie úverovej zmluvy, o čom svedčí znenie bodu 2 zmluvy a právo na jednostranné odstúpenie od zmluvy do 14 dní v zmysle bodu 7 zmluvy. V prípade, ak by spotrebiteľ od rozhodcovskej zmluvy odstúpil nemalo by to vplyv na platnosť a trvanie úverovej zmluvy. Žalobca mohol vlastným právnym úkonom ovplyvniť vznik aj zánik tejto zmluvy, rozhodcovská zmluva tak má charakter individuálneho dojednania. Zmluva zároveň obsahovala poučenie o následkoch uzavretia takej zmluvy a aj napriek jej uzavretiu mal žalobca možnosť domáhať sa svojho práva podaním žaloby na všeobecný súd. V súvislosti s námietkami žalobcu ohľadom obsahu zmluvy uviedol, že stály rozhodcovský súd sa so všetkými skutočnosťami dôsledne vysporiadal a porušenie predpisov spotrebiteľského práva nezistil. Ohľadom absencie namietaných náležitostí zdôraznil, že súčasťou zmluvy je aj Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, v ktorom boli tieto údaje uvedené. Tvrdenia žalobcu považoval za nedôvodné a v rozpore s právnym stavom.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil skutkový stav nasledovne: Žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ, uzavreli dňa 29.5.2015 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500117425, na základe ktorej žalovaný poskytol žalovanému úver vo výške 1.500 €, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 42 mesačných splátkach po 46,99 €, pri RPMN vo výške 25,22 %, ročnej úrokovej sadzbe vo výške 17,40 % a priemernej RPMN 37,67 %. V deň uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere došlo aj k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy č. 8500117425. Na podklade tejto zmluvy žalovaný inicioval konanie pred rozhodcovským súdom, výsledkom ktorého bol rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z. z. p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 357/01/2019, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 1.253,19 € spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrok z omeškania vo výške 0,4 % ročne z dlžnej sumy, náklady mimosúdneho uplatnenia pohľadávky vo výške 83,99 €, trovy rozhodcovského konania vo výške 32,40 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 170,90 €. Za spornú otázku v tomto konaní považoval platnosť rozhodcovskej zmluvy a existenciu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku.
5. Súd prvej inštancie na vec aplikoval § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. r/, ods. 5 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 3 ods. 1, ods. 2, § 45 ods. 1 písm. e/ zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ,,ZoSRK“) dospejúc k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy pre nedostatok vôle žalobcu byť ňou viazaný a tiež obchádzanie zákona. Bol toho názoru, že všeobecné formulárové znenie bodu 2 rozhodcovskej zmluvy, nie je dostatočným a jasným dôkazom toho, že spotrebiteľ bol pri jej uzatváraní skutočne oboznámený s následkami, ktoré nastávajú jej uzavretím. Uvedené nevyvrátil žalovaný ani poukazom na uzavretie zmluvy na osobitnej listine, a tým pádom jej individuálne dojednanie. Ak má byť uzavretá rozhodcovská zmluva v súlade so zákonom, musí byť v zmluve zachytená slobodná vôľa oboch zmluvných strán, čo v danom prípade nemal za preukázané. Práve žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca prejavil svoju vôľu nebyť viazaný rozhodcovským rozsudkom ani rozhodcovskou zmluvou. V súvislosti s možnosťou spotrebiteľa odstúpiť od uzavretej rozhodcovskej zmluvy poskytol ochranu žalobcovi, ako slabšej strane, ktorý nebol zo strany veriteľa dostatočne informovaný o tejto možnosti, pričom znenie ustanovenia zmluvy, ktorého obsahom bolo toto právo spotrebiteľa považoval za nedostačujúce. Prihliadol tiež na to, že slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo jednotlivá voľba znamená. Z obsahu zmluvy mal za preukázané, že táto bola vopred pripravená bez možnosti ovplyvniť jej obsah, pričom sa do nej len vpisovali údaje žalobcu, bez uvedenia možnosti individuálneho dojednania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v ten istý deň ako úverová zmluva, teda nie v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu, kedy jej spotrebiteľ nevenoval pozornosť, ale zameral sa na získanie finančných prostriedkov. Možnosť voľby medzi konaním pred všeobecným súdom a rozhodcovským konaním vyhodnotil ako zdanlivú, keďže výber jednej z alternatív bol daný žalobcovi, ako iniciátorovi sporu. Skonštatoval, že vo väčšine prípadov je to dodávateľ, ktorý spor iniciuje a ktorý svojim konaním zjavne sledoval riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Aj takúto formuláciu však považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže spotrebiteľ je v takom prípade nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorý vopred vybral dodávateľ. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, a teda zákon obchádza. Súd prvej inštancie zastával názor, že predmetná rozhodcovská zmluva nútila spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, v ktorých by vystupoval na strane žalovaného, a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Na základe uvedených skutočností rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako neplatnú, čo zakladá dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. e/ ZoSRK. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie a tieto považoval za v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r/ OZ a zákonom 335/2014 Z. z.. Záver súdu, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nepredstavuje prejav vôle zmluvu uzavrieť je nielen v rozpore s § 35 ods. 2 OZ ale aj § 3 ZoSRK. Mal za to, že v právnom poriadku Slovenskej republiky sa v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy nenachádzala, a ani aktuálne sa nenachádza, právna norma, ktorá by písomný prejav vôle spotrebiteľa kvalifikovala inak a odlišne od ostatných právnych vzťahov. Zdôraznil, že pre rozhodcovskú zmluvu je stanovená požiadavka osobitnej listiny a písomnej formy. V zmysle úvah súdu prvej inštancie však nerozumel účelu právnej úpravy ZoSRK, keď spôsobom, akým uvažoval súd prvej inštancie, by sa dala spochybniť každá rozhodcovská zmluva, bez ohľadu na jej písomnú formu, prípadne prítomnosť svedkov pri jej uzavretí. Ohľadom vysloveného nedostatočného poučenia poukázal na prílohu č. 1 ZoSRK, ktorá obsahuje poučenie pre spotrebiteľa ktoré bolo obsahom predmetnej zmluvy v bode č. 7, čím sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Ak je zákonom určené, aké poučenie má byť v spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve, potom žalovaný nerozumel záverom súdu o tom, že by spotrebiteľ pri uzavretí spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy neprejavoval svoju vôľu na základe vedomosti o skutočnostiach zákonom stanoveným poučením. Trval na tom, že závery súdu o dodatočnom prejavení vôle nebyť viazaný spotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou nemajú oporu v žiadnom právnom predpise a žalovaný ich považoval za svojvoľné. Z napadnutého rozsudku mu nebolo zrejmé, prečo sa súd nezaoberal celým obsahom spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a súčasne z akého dôvodu opomenul pri rozhodovaní zohľadniť § 3 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. (keďže z uvedeného ustanovenia zohľadnil len odsek 1 a 2).
Nestotožnil sa so záverom, že predmetná rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a opätovne poukázal na to, že ZoSRK výslovne predpokladá začatie konania dodávateľom (§ 25 ods. 1, ods. 3, § 28 ods. 5, Príloha č. 2 ZoSRK,), preto nejde o protiprávnu skutočnosť, na čo súd neprihliadol. A keďže sa tak stalo za situácie, kedy žalovaný na dané ustanovenia poukazoval, považoval postup súdu za zjavné porušenie rovnosti procesných strán, keďže z postupu konajúceho súdu je zrejmé to, že súd nepristupoval k argumentom sporových strán, v tej istej otázke, rovnako a ustanovenia zákona č. 335/2014 Z. z., ktorých obsah popiera tvrdenia žalobcu, nezohľadnil ani z úradnej povinnosti a ani na základe vyjadrenia žalovaného. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r/, uviedol, že predmetná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré umožňovalo riešiť spor v rozhodcovskom konaní inak a za iných podmienok, ako upravuje osobitný predpis - zákon č. 335/2014 Z. z., preto je tento záver súdu v rozpore s Občianskym zákonníkom. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prejavil súhlas s napadnutým rozhodnutím a so závermi súdu prvej inštancie. Okrem toho tvrdil, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi všeobecným a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Rozhodcovská zmluva je neplatná, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda žalobcovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak žalovaný podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre žalobcu to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si žalovaný už predformuloval v rozhodcovskej zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Opätovne poukázal na spôsob jej uzavretia, keď žalobcovi bola zo strany veriteľa predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, pričom mohol obe zmluvy prijať ako celok, alebo ako celok odmietnuť. Obsah rozhodcovskej zmluvy nemohol nijako ovplyvniť, preto zastával názor, že nebola individuálne dojednaná. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannon, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predávajúceho alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Veriteľ tu nanútil spotrebiteľovi rozhodovanie sporu pred rozhodcovským súdom v sídle veriteľa, pričom spor nebude rozhodovať všeobecný súd, ktorého príslušnosť by bola stanovená podľa bydliska dlžníka - žalobcu. Nemožno predpokladať, aby si spotrebiteľ ako dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie dojednanie rozhodcovskej doložky, kde navyše, rozhodcovská zmluva v predtlači, do ktorej boli dopísané len osobné údaje žalobcu, vytvára zdanlivý súhlas spotrebiteľa s tým, aby jeho spory boli prejednané v rozhodcovskom konaní, nie pred všeobecnými súdmi. Poučenie o následkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy považoval za nedostatočné pre bežného spotrebiteľa, nakoľko nevysvetľuje spoľahlivým spôsobom rozdiel medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom a najmä neozrejmuje dopad na dlžníka v prípade rozhodovania rozhodcom. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
7. Žalovaný v replike skonštatoval, že žalobca neuviedol vo svojom podaní žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili dôvodnosť podaného odvolania. Žalovaný preto na podanom odvolaní zotrval a navrhol, aby odvolací súd podanému odvolaniu vyhovel v celom rozsahu.
8. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd (§ 34 CSP), posúdil odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, a h/ CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3.2.2022 o 10:10 hod v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
10. Žalovaný odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je, „rozmeniac ho na drobné“, pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.).
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a odvolacie dôvody neboli naplnené. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by pri rozhodovaní v merite veci vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, a ani inak nevyšli za konania najavo. Tiež nebolo zistené, že by
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súde porušujúce právo žalovaného na spravodlivý proces ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a tieto nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
16. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s § 387 ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:
17. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, pokiaľ tento napáda posúdenie rozhodcovskej zmluvy ako neplatného právneho úkonu z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že postup, akým bola táto rozhodcovská zmluva medzi účastníkmi uzavretá jednoznačne umožňuje, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní v prípade ak ide o žalobu podanou druhou zmluvnou stranou, teda dodávateľom. Takéto dojednanie je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa § 53 ods. 5 citovaného zákona je takáto neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Odvolací súd považuje k uvedeným dôvodom za potrebné dodať, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníka. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predkladanej zmluve sa prieči záverom o individuálnom jednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhodnotenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Evidentne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly a je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulovanú zmluvu meniť. Na strane žalovaného je preto dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ - navrhovateľ si individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. Odvolací súd má za to, že v tomto smere neboli zo strany žalovaného produkované žiadne relevantné dôkazy, podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Dôkazné bremeno na preukázanie, že došlo k individuálnemu vyjednaniu zaťažuje žalovaného. Odvolací súd sa preto stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tom, že sporná rozhodcovská zmluva nebola medzi účastníkmi individuálne dojednaná.
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania má protistrana, teda žalobca.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).