Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 239/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky H.M.H. – Drevovýroba Kociha, s. r. o., Kociha 25, IČO 36 464 937, zastúpenej spoločnosťou AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica, IČO 47 233 940, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -212 z 15. decembra 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. februára 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na právnu pomoc podľa a základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -212 z 15. decembra 2022 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a pripojených príloh vyplývajú tieto skutkové okolnosti:

3. Sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala žalobami o preskúmanie rozhodnutí žalovaného – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zrušenia rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu – Daňového úradu Banská Bystrica.

4. Sťažovateľka v súhrne podala päť správnych žalôb na krajskom súde proti identickému žalovanému, ktoré podávala postupne.

5. Krajský súd uznesením č. k. -110 z 11. decembra 2019 všetky správne žaloby sťažovateľky proti žalovanému spojil na spoločné konanie.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -129 z 12. septembra 2021 v znení opravného uznesenia z 10. januára 2020 všetky rozhodnutia žalovaného, ako aj im predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v plnom rozsahu.

7. Uznesením krajského súdu č. k. -198 z 8. júna 2022 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) bola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania v celkovej sume 2 664,66 eur.

8. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka napadla sťažovateľka sťažnosťou, v ktorej poukázala na nesprávny výpočet trov konania z titulu právneho zastúpenia, a to z dôvodu, že za úkony vykonané v jednotlivých piatich veciach pred ich spojením na spoločné konanie bolo namieste sťažovateľke priznať plnú (vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny) odmenu za každý úkon právnej služby v každej z piatich vecí. Zníženie tarifnej odmeny v zmysle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je namieste len pri úkonoch vykonaných po vydaní uznesenia o spojení vecí na spoločné konanie.

9. O sťažnosti sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením č. k. -212 z 15. decembra 2022 tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol.

10. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že ustanovenie je potrebné aplikovať takým spôsobom, že sa použije len na určenie odmeny advokáta za úkony právnej služby vykonané po vydaní uznesenia správneho súdu o spojení vecí na spoločné konanie, keďže a ani žiadny iný všeobecno-záväzný právny predpis nemá právnu úpravu, ktorá by takýto výklad odôvodňovala. Uvedený záver nemožno vyvodiť ani zo žalobcom v sťažnosti uvádzaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, keďže tieto sa vzťahujú na skutkovo a právne odlišné prípady. Vyšší súdny úradník v napadnutom Uznesení dostatočne a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré aplikoval ustanovenie na všetky úkony právnej služby vykonané v spojených veciach. V prípade vecí spojených na spoločné konanie je rozhodujúcou skutočnosťou, že podmienky na spojenie vecí podľa boli dané počas celého konania bez ohľadu na to, kedy právny zástupca žalobcu poskytol jednotlivý úkon právnej služby. Rozhodnutie správneho súdu o spojení vecí na spoločné konanie na tejto skutočnosti nič nemení a nezakladá nový právny stav – je len procesným rozhodnutím upravujúcim vedenie konania bez toho, aby malo vplyv na procesné práva a povinnosti účastníkov konania (výrazom čoho je, mimo iného aj to, že nepripúšťa proti nemu žiadny opravný prostriedok). Správny súd taktiež nie je povinný ho vydať len čo zistí existenciu podmienok na spojenie vecí (aj keď vzhľadom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania je takýto procesný postup vhodný), ale môže ho vydať aj neskôr v konaní nezávisle od momentu vykonania jednotlivých úkonov právnej služby zo strany

právneho zástupcu účastníka. Vyšší súdny úradník tak pri určovaní výšky náhrady trov konania žalobcu postupoval správne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou správneho súdu.“.

11. Krajský súd v rámci sťažnostného prieskumu argumentoval identicky ako v uznesení vyššieho súdneho úradníka. Vyšší súdny úradník navyše odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. zo 16. marca 2011.

12. Právna veta rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. zo 16. marca 2011 znie tak, že ak došlo k spojeniu dvoch alebo viacerých právnych vecí podľa , bez ohľadu na spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny (, ) sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Logickým, gramatickým, systematickým výkladom a výkladom e ratione legis možno dospieť k záveru, že ak je hodnota veci vo všetkých spojených veciach rovnaká, určí sa hodnota ktorejkoľvek veci ako základná, ku ktorej sa následne pripočíta jedna tretina súčtu hodnôt ostatných spojených vecí.

II.

Argumentácia sťažovateľky

13. Argumentáciu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti možno zhrnúť takto.

14. Sťažovateľka sa stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu v rozhodnutí č. k. zo 16. marca 2011, na ktoré odkazuje krajský súd, avšak sa nestotožňuje s názorom krajského súdu o tom, že takéto zvýšenie sa má aplikovať aj na úkony, ktoré boli vykonané pred spojením vecí.

15. Z nevyplýva, že pri určení výšky tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby v konaní, v ktorom došlo k spojeniu vecí, nie je potrebné rozlišovať úkony vykonané pred a po spojení vecí.

16. Sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. z 23. mája 2012, v zmysle ktorého na účely určenia výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal poskytovať právne služby.

17. Napadnuté uznesenie nie je podľa sťažovateľky ústavne konformné.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na právnu pomoc podľa , ako aj práva podľa dohovoru:

18. Sťažovateľka považuje právny názor krajského súdu za neudržateľný a ústavne nekonformný, keďže nezohľadňuje časový moment poskytnutia právnej služby z pohľadu pred a po spojení vecí na spoločné konanie.

19. Zásadná námietka sťažovateľky sa týka posúdenia, či je možné aplikovať o základnej sadzbe tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých vecí aj pred spojením vecí na spoločné konanie alebo až po právoplatnosti uznesenia o spojení vecí na spoločné konanie.

20. Podľa pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

21. Ústavný súd konštatuje, že označená časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevykazuje znaky, ktoré možno považovať za popierajúce zmysel a podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru), keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Skutočnosť, že sa podstata právnych úvah sťažovateľky odlišuje od názoru krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať, ipso facto neposúva vec sťažovateľky do roviny ústavnosúdneho prieskumu.

22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne závery krajského súdu sú racionálne, rešpektujú účel príslušných ustanovení a , nemožno ich považovať za arbitrárne (svojvoľné). Právne závery krajského súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu predstavujú jeden z možných a ústavne akceptovateľných spôsobov právneho posúdenia aplikácie .

23. Rovnako ústavný súd nahliada aj na argumentáciu sťažovateľky, ktorá predstavuje ďalší z možných a ústavne akceptovateľných spôsobov právneho posúdenia aplikácie .

24. Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nie je v zásade oprávnený vstupovať do právneho posúdenia veci krajským súdom, ak krajský súd nevybočí z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade do výkladu aplikácie o základnej sadzbe tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých vecí.

25. Ústavný súd teda ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú postupom podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu:

26. K namietanému porušeniu označených práv je potrebné uviesť, že sťažovateľka namieta ich porušenie v spojení s alebo v nadväznosti na namietané porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto sťažovateľkou označených práv hmotného charakteru.

27. Na základe už uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie práv podľa a dodatkového protokolu napadnutým uznesením odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú postupom podľa .

28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o jej ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2023

Miroslav Duriš predseda senátu