Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/492/1995

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: Y.. Y. D., narodený XX. júla XXXX, trvalým pobytom v X., W. XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Stromová 1, IČO: 00 164 381, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 890,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 82,06 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 224,89 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 181,07 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 182,50 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.1. Žalobca sa žalobou podanou Obvodnému súdu Bratislava III 16. novembra 1995 po pripustení jej zmeny uznesením Okresného súdu Bratislava III zo 4. februára 2011 č. k. -151 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. augusta 2011 sp. zn. domáhal, aby súd (i) určil, že výpoveď daná žalobcovi 20. novembra 1995 listom právneho predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra z 20. novembra 1995 zn. E.-XXXX/X-XX/Vá je neplatná, (ii) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu ušlú mzdu za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996 vo výške 103 016 Sk (t. j. 3 419,51 eur), (iii) určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi 15. apríla 1996 listom právneho predchodcu žalovaného z 15. apríla 1996 zn. ÚIC-189/96-Vá je neplatné a (iv) určil, že pracovný pomer založený vymenovaním dňa 1. apríla 1995, zmenený dňa 5. apríla 1995, medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá. 1.2. Svoju žalobu v časti o zaplatenie nároku na ušlú mzdu odôvodnil tým, že každému zaradeniu do platovej triedy a platového stupňa podľa nariadenia vlády č. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) musí predchádzať dohoda o druhu práce. Výpoveď z pracovného pomeru z 20. novembra 1995 mu bola daná z dôvodu, že medzi ním a jeho zamestnávateľom Ústredným inšpekčným centrom (právnym predchodcom žalovaného - ďalej aj „ÚIC“), ktorý bol rozpočtovou organizáciou, k dohode o ďalšom jeho pracovnom zaradení nedošlo. Napriek tomu ho zamestnávateľ zaradil s účinnosťou spätne k 26. októbru 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznal mu tarifný plat vo výške 6 500 Sk, a to bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia alebo aspoň

určenia druhu práce, i keď nedohodnutého. Na základe uvedeného má za to, že mu zamestnávateľ vytvoril prekážku v práci, a preto mu je povinný poskytnúť náhradu mzdy vo výške jeho priemerného zárobku. Z tohto dôvodu sa domáha zaplatenia rozdielu medzi jeho zákonným mzdovým nárokom a skutočne vyplatenou mzdou. Pri vyčíslení výšky tohto nároku vychádzal z priemerného hodinového zárobku vo výške 132 Sk, ktorý vypočítal podľa o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z hrubej mzdy zúčtovanej mu na výplatu za predchádzajúci kalendárny štvrťrok a z doby odpracovanej v tomto štvrťroku.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu uviedol, že ju v celom rozsahu považuje za nedôvodnú a žiada ju zamietnuť.

3. Okresný súd Bratislava III ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom z 15. júna 2016 č. k. -771 tak, že (i) zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995 a o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, (ii) zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 15. apríla 1996, (iii) zamietol žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním 1. apríla 1995 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, a (iv) žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

4.1. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie žalobcu rozsudkom z 9. júla 2019 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (i) v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede z 20. novembra 1995, určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 15. apríla 1996 a určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného naďalej trvá, potvrdil ako vecne správny a (ii) v zamietajúcom výroku o náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4.2. Odvolací súd vo vzťahu k zrušujúcemu výroku o náhrade mzdy uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľný a takisto spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ak súd prvej inštancie aplikoval na vec , ktorého použitie vylučuje 4.3. Proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 28. mája 2020 sp. zn. odmietol.

5.1. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcich výrokoch o určení neplatnosti výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru a že pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť, a teda záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť (porov. - ďalej len „CSP“) 8. augusta 2019. 5.2. Predmetom konania tak naďalej zostal procesný nárok žalobcu na náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 26. októbra 1995 do 1. marca 1996.

6.1. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie žalobca podaním z 20. augusta 2021 a v listinnej forme doručeným súdu 2. septembra 2021 navrhol pripustenie zmeny žaloby v časti o zaplatenie mzdových nárokov (založenom v spise na č. l. 1289). 6.2. O tomto návrhu súd rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 3. februára 2022 za prítomnosti oboch sporových strán tak, že pripustil zmenu žaloby v časti o zaplatenie mzdových nárokov v navrhovanom znení: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 109,89 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 109,89 eur od 15. novembra 1995 do zaplatenia, sumu 219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 219,73 eur od 15. decembra 1995 do zaplatenia, sumu 558,64 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 558,64 eur od 15. januára 1996 do zaplatenia, sumu 648,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 648,38 eur od 15. februára 1996 do zaplatenia a sumu 574,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 574,01 eur od 15. marca 1996 do zaplatenia.“ Návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby vo zvyšku zamietol.

7. Súd prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkyne L.. J. P. a oboznámením sa so všetkými predloženými listinnými dôkazmi, a to predovšetkým vymenovacím dekrétom z 3. apríla 1995, pracovnou náplňou žalobcu z 5. apríla 1995, poverením žalobcu na výkon funkcie ekonmického námestníka z 26. mája 1995, rozhodnutím o poskytnutí odmeny z 11. júla 1995 a 24. augusta 1995, odvolaním a dočasným poverením žalobcu na výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny zo 6. septembra 1995, vzdaním sa funkcie ekonomického námestníka z 19. októbra 1995, zrušením poverenia pre výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny z 23. októbra 1995, odvolaním žalobcu z funkcie ekonomického námestníka z 26. októbra 1995, žiadosťou žalobcu o oznámenie pracovného zaradenia z 2. novembra 1995, záznamom o prerokovaní ďalšieho pracovného zaradenia žalobcu z 3. novembra 1995, rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, oznámením žalobu o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 20. novembra 1995, platovým dekrétom z 26. októbra 1995, upozornením žalobu z 1. decembra 1995 na neplatnosť vydaného platového dekrétu, mzdovými (platovými) listami za rok 1995 a 1996, rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou z 24. januára 1996, odvolaním výpovede z 26. februára 1996, vyjadrením žalobcu k odvolaniu výpovede z 26. februára 1996, okamžitým zrušením pracovného pomeru z 15. apríla 1996, odmietnutím okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 23. apríla 1996, organizačným poriadkom Ústredného inšpekčného centra z 15. novembra 1991 a jeho zmenami, príkazom ministerky školstva Slovenskej republiky č. 24/1996 zo 17. decembra 1996, protokolom o prevode majetku, práv, záväzkov a pracovnoprávnych vzťahov z dôvodu zrušenia organizácie ÚIC z 1. júla 1997, mailom žalobcu z 11. marca 2015 (založenom na č. l. 1296 spisu), ako aj ďalším obsahom spisu.

8. Na základe vykonaných dôkazov súd zistil tento skutkový stav: 8.1. Žalobca bol riaditeľkou Ústredného inšpekčného centra vymenovaný do funkcie „námestníka riaditeľa pre úsek personálny“ s účinnosťou od 1. apríla 1995, čím zároveň vznikol jeho pracovný pomer u právneho predchodcu žalovaného. 8.2. Žalobca bol riaditeľkou ÚIC poverený výkonom funkcie „námestníka riaditeľa ÚIC pre úsek ekonomický“ s účinnosťou od 27. mája 1995. 8.3. Riaditeľka ÚIC listom zo 6. septembra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny a súčasne ho s účinnosťou od 7. septembra 1995 poverila výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny na dobu troch mesiacov s tým, že platové náležitosti mu zostávajú nezmenené. 8.4. Žalobca sa listom z 19. októbra 1995 adresovaným riaditeľke ÚIC vzdal funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický. 8.5. Riaditeľka ÚIC listom z 23. októbra 1995 zrušila žalobcovi poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny s účinnosťou od 24. októbra 1995. 8.6. Riaditeľka ÚIC listom z 26. októbra 1995 odvolala žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický s účinnosťou od 26. októbra 1995. Zároveň oznámila žalobcovi, že jeho pracovný pomer zostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami . 8.7. Dňa 3. novembra 1995 sa uskutočnilo prerokovanie ďalšieho pracovného zaradenia žalobcu u svojho zamestnávateľa. Bolo mu ponúknuté miesto „právnik organizácie“ v odbore právnych služieb. Záznam o prerokovaní nie je žalobcom podpísaný, ale uviedol doň poznámku „vyjadrím sa písomne v zmysle “. Žalobca sa v ten istý deň vyjadril tak, že ponuka zamestnávateľa „nerešpektuje zákonné skutočnosti, je nekompletná, a preto nie je možné sa k nej vyjadriť. Navyše, ponúkané miesto nie je obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie a ani v Organizačnom poriadku organizácie.“. 8.8. Právny predchodca žalovaného listom z 20. novembra 1995 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa z dôvodu, že po odvolaní žalobcu z funkcie námestníka riaditeľa pre úsek ekonomický z 26. októbra 1995 nedošlo medzi stranami k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu. Výpoveď bola žalobcovi doručená v ten istý deň 20. novembra 1995. Výpovedná doba začala plynúť 1. decembra 1995 a uplynula 29. februára 1996. 8.9. Riaditeľka ÚIC na základe platového dekrétu z 26. októbra 1995 č. XXX/XX-PaM žalobcu zaradila s účinnosťou od 26. októbra 1995 do tarifnej triedy 9 a platového stupňa 7 a priznala mu podľa nariadenia vlády č. tarifný plat vo výške 6 580,- Sk. Tento dekrét bol žalobcovi doručený 30. novembra 1995. 8.10. Zo mzdového (platového) listu žalobcu za rok 1995 vyplýva, že od júna 1995 mu bola vyplácaná základná mzda (tarifný plat) vo výške 8 050 Sk, osobný príplatok 3 556 Sk a príplatok za riadenie vo výške 2 000 Sk, teda spolu 13 606 Sk (t. j. 451,64 eur).

8.11. Žalobcovi za mesiac október 1995 bola vyplatená hrubá mzda 11 134 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 6 568 Sk, osobného príplatku 2 910 Sk a príplatku za riadenie 1 638 Sk). 8.12. Žalobcovi za mesiac november 1995 bola vyplatená hrubá mzda 6 580 Sk. 8.13. Žalobcovi za mesiac december 1995 bola vyplatená hrubá mzda 6 831 Sk. 8.14. Zo mzdového (platového) listu žalobcu za rok 1996 vyplýva, že za mesiac január 2016 mu bola vyplatená hrubá mzda vo výške 8 151 Sk a za mesiac február 2016 vo výške 8 108 Sk. 8.15. Medzi stranami nebolo sporné, že počas rozhodného obdobia od októbra 1995 do februára 1996 bol výplatný termín dohodnutý na 14. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. 8.16. Ústredné inšpekčné centrum bolo k 30. júnu 1997 zrušené na príkaz ministersky školstva Slovenskej republiky č. 24/1996 zo 17. decembra 1996. Oprávnenia a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov prešli na základe protokolu o prevode majetku, práv, záväzkov a pracovnoprávnych vzťahov z dôvodu zrušenia organizácie z 1. júla 1997 na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (od 1. júla 2010 Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky - pozn. súdu).

9.1. Podľa o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „) zamestnancovi prislúcha za vykonanú prácu plat. 9.2. Podľa zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi plat podľa tohto zákona, nariadenia príslušnej vlády a v ich rámci podľa kolektívnej zmluvy, vnútorného platového predpisu, prípadne pracovnej zmluvy alebo inej zmluvy (ďalej len „“). 9.3. Podľa plat je splatný pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, pokiaľ nebolo v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve dohodnuté inak. 9.4. Podľa pri skončení zamestnania vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi na jeho žiadosť plat splatný za mesačné obdobie v deň skončenia zamestnania, ak to umožňuje technika výpočtu platov, inak mu poskytne primeraný preddavok. 9.5. Podľa nariadenia vlády č. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov zamestnanec sa zaradí na základe dohodnutého druhu práce (pracovných činností) a plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania () a kvalifikačných požiadaviek vzdelania () do platovej triedy podľa katalógu pracovných činností uvedeného v prílohe č. 1 tohto nariadenia (ďalej len „katalóg“) a podľa dĺžky praxe do jedného z desiatich platových stupňov uvedených v prílohe č. 2 tohto nariadenia. 9.6. Podľa nariadenia vlády č. zamestnancovi zaradenému podľa patrí tarifný plat vo výške platovej tarify určenej pre platovú triedu a platový stupeň. Platové tarify sú uvedené v prílohe č. 2 tohto nariadenia (ďalej len „príloha č. 2“). 9.7. Podľa nariadenia vlády č. zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje a ktorí nemôžu vykonávať podnikateľskú činnosť v zmysle , patrí tarifný plat podľa odseku 1 zvýšený o 25 % platovej tarify desiateho platového stupňa v platovej triede, do ktorej je zamestnanec zaradený. Okruh týchto zamestnancov určí zamestnávateľ v pracovnom poriadku. Obdobne sa postupuje u zamestnancov v služobnom pomere, ktorým výkon podnikateľskej činnosti neumožňujú osobitné predpisy.

10. Úvodom súd považuje za potrebné poznamenať, že v poradí prvým vyhláseným rozsudkom v rozhodovanom spore z 15. júna 2016 č. k. -771 v časti, ktorá nebola odvolacím súdom neskôr zrušená, je v zmysle viazaný a nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku v uvedenej časti sa tento rozsudok stáva pre strany záväzným a zásadne nezmeniteľným (porov. ). To znamená, že súd vyhlásený rozsudok v časti, v ktorej nadobudol právoplatnosť, už nemôže opätovne preskúmavať alebo spochybňovať jeho vecnú správnosť, ale musí z jeho záverov vychádzať. Týmto rozsudkom sa zamietla žaloba v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, čo teda znamená, že súd vyhodnotil túto výpoveď za platný právny úkon, ktorý je spôsobilý privodiť svoje zákonom predpokladané účinky v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby. Vo vzťahu k meritu sporu uvedené znamená, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného sa skončil (zanikol) uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie musí túto skutočnosť rešpektovať. 10.2. Z uvedeného dôvodu preto nemohla obstáť námietka žalobcu o tom, že žalovaný na pojednávaní konanom v roku 2015 v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. uznal účinnosť odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995, a preto sa jeho pracovný pomer

neskončil, ale naďalej trvá a v tom dôsledku mu od doručenia výpovede až doposiaľ patrí náhrada mzdy. Písomné uznanie odvolania (späťvzatia) výpovede z 20. novembra 1995 zo strany žalovaného nebolo v tomto konaní o prejednávanej veci súdu preukázané a uznávací prejav odvolania (späťvzatia) tejto výpovede pred súdom v inom konaní (v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. ) takýto účinok podľa názoru konajúceho súdu spôsobiť nemôže, pretože posudzovanie (ne)platnosti výpovede z 20. novembra 1995 je predmetom len tohto konania, a nie konania vedeného pod sp. zn. . Napokon žalovaný túto skutočnosť popieral a v tomto konaní (predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995 a určenie, pracovný pomer žalobcu naďalej trvá) vo všetkých svojich vyjadreniach a záverečnej reči prednesených až do vyhlásenia v poradí prvého rozsudku z 15. júna 2016 trval na tom, že výpoveď z 20. novembra 1995 stále považuje za platnú a pracovný pomer za skončený. V každom prípade je ale potrebné poznamenať, že výpoveď z 20. novembra 1995 bola konajúcim súdom v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. -771 vyhodnotená ako platný a účinný právny úkon, ktorý vyvolal účinok v podobe skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby, pričom tento právny názor bol potvrdený ako vecne správny aj v opravnom konaní. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie o tejto otázke už nadobudol (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu) právoplatnosť a zakladá tak opätovnému skúmaniu tohto procesného nároku prekážku veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei iudicatae). 10.3. Z obdobných dôvodov nemohla obstáť ani námietka žalobcu o tom, že právny predchodca žalovaného svoju výpoveď z 20. novembra 1995 odvolal, s čím žalobca súhlasil. S touto námietkou sa už súd vysporiadal v rozsudku z 15. júna 2016 č. k. -771 tak, že dospel k záveru, že zo strany žalobcu nedošlo k prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred uplynutím výpovednej doby a za takýto súhlas nemožno považovať jeho prejav uskutočnený po cca 19 rokoch od jej odvolania. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku z 9. júla 2019 sp. zn. .

11.1. Vykonaným dokazovaním teda mal súd preukázané, že pracovný pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovaného Ústredného inšpekčného centra vznikol na základe vymenovania podľa od 1. apríla 1995 a trval - ako už bolo uvedené - do uplynutia výpovednej doby 29. februára 1996. Preto nárok na doplatenie mzdy môže žalobcovi patriť najneskôr do 29. februára 1996 (a nie do 1. marca 1996, ako žalobca nesprávne vo svojej žalobe v pôvodnom znení uviedol). 11.2. Z vykonaného dokazovania mal súd ďalej preukázané, že žalobcovi bola jednostranne zamestnávateľom zmenená výška platu na základe platového dekrétu s účinnosťou k 26. októbra 1995. Na základe týchto skutočností súd ustálil, že rozhodné obdobie pre posúdenie nároku žalobcu na doplatenie mzdy je ohraničené trvaním od 26. októbra 1995 do 29. februára 1996, pretože v období od vzniku pracovného pomeru vymenovaním 1. apríla 1995 do 25. októbra 1995 bola žalobcovi riadne vyplácaná mzda (plat) v dohodnutej výške a v období od 1. marca 1996 žalobcovi nárok na zaplatenie mzdy (platu) už nepatrí, pretože uplynutím výpovednej doby 29. februára 1996 sa skončil jeho pracovný pomer na základe výpovede z 20. novembra 1995.

12. Následne bolo potrebné vyhodnotiť, či bývalý zamestnávateľ žalobcu mohol pristúpiť k takejto jednostrannej úprave určenia platu. Po tom, ako sa žalobca vzdal funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre ekonomický úsek a ako mu bolo zrušené poverenie pre výkon funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre personálny úsek, sa jeho pracovný pomer v zmysle ešte neskončil a zamestnávateľovi vznikla povinnosť dohodnúť sa so žalobcom o jeho ďalšom pracovnom zaradení na inú prácu. Keďže však k takejto dohode medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného nedošlo, vznikol podľa uvedeného zákonného ustanovenia výpovedný dôvod v zmysle Táto skutočnosť je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na doplatenie mzdy významná v tom smere, že pokiaľ nedošlo medzi stranami k vzájomnej dohode o zmene pracovného zaradenia na inú prácu, nemohlo potom dôjsť ani k zmene dohodnutých pracovných podmienok vrátane mzdových (platových) podmienok. Právny predchodca žalovaného preto nemal žiadny zákonný titul na to, aby jednostranne zmenil (určil) platové podmienky žalobcu prislúchajúce pre pracovné zaradenie „právnika organizácie“, ktoré ale žalobca neprijal. Ak teda bola žalobcovi daná výpoveď z dôvodu podľa v spojení s , pretože k zmene pracovného pomeru nedošlo, bolo povinnosťou právneho predchodcu žalovaného až do uplynutia výpovednej doby naďalej v pôvodnom rozsahu dodržiavať svoje záväzky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali z pracovného pomeru, a to vrátane záväzku vyplácať žalobcovi

plat v dohodnutej výške (resp. výške, ktorú mal platovým dekrétom dovtedy určenú ako námestník riaditeľa pre personálny a ekonomický úsek).

13. Ďalej sa súd zaoberal právnou kvalifikáciou mzdového (platového) nároku za rozhodné obdobie od 26. októbra 1995 do 29. marca 1996, a to či žalobcovi za toto obdobie patrí „náhrada mzdy“ (ako tvrdí žalobca) alebo „mzda“. 13.1. Zamestnancovi patrí náhrada mzdy vtedy, keď nemôže vykonávať prácu kvôli prekážke na strane zamestnávateľa. Súd ale v rozhodnom období po tom, čo sa vzdal funkcie ekonomického námestníka a bol odvolaný z funkcie personálneho námestníka, nemal preukázané, že by právny predchodca žalovaného neprideľoval žalobcovi vôbec žiadnu prácu, alebo že by mu úplne znemožnil vykonávať prácu, alebo že by mu fyzicky bránil vo vstupe na pracovisko. Práve naopak, v konaní bolo vykonaných viacero listinných dôkazov, ktoré zjavne preukazujú, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy (aj keď nie v dovtedajšom rozsahu). Samotný fakt, že zamestnávateľ mu sťažoval výkon práce tým, že mu neposkytol niektoré podklady pre plnenie úloh či zakázal ostatným zamestnancom spolupracovať s ním, ako aj fakt, že žalobca niektoré pracovné úlohy odmietol plniť so zdôvodnením, že nespadajú pod náplň dohodnutej práce z 5. apríla 1995, neznamená, že tu bola prítomná prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z týchto skutočností a okolností súd uzavrel, že žalobcovi za rozhodné obdobie patrí za vykonanú prácu „mzda“ (plat), a nie „náhrada mzdy“. Súd preto žalobou uplatnený mzdový nárok právne kvalifikoval ako nárok na doplatenie mzdy za vykonanú prácu, a nie ako nárok na zaplatenie náhrady mzdy. 13.2. K záveru, že žalobca počas rozhodného obdobia vykonával prideľovanú prácu na pracovisku, súd dospel na základe vyhodnotenia výsluchu svedkyne L.. J. P. a viacerých listinných dôkazov, ktorých pisateľmi (autormi) je aj žalobca, aj právny predchodca žalovaného. Žalobca v oznámení o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 20. novembra 1995 (č. l. 381 spisu) uviedol, že „(...) naďalej vykonávam riadiace a organizačné práce na personálnom a ekonomickom úseku, pretože Vami prijatí pracovníci nemajú ani vzdelanie ani prax na výkon týchto činností (...)“. Ďalej z knihy príchodov a odchodov vyplýva, že v decembri 1995 chodil do práce a čerpal dovolenku (č. l. 391 spisu). Žalobca v liste z 23. januára 1996 (č. l. 390 spisu) uvádza, že „dňa 22.1.1996 ste mi doručili Vašu žiadosť č. E.-XX/XX-Sekr. z 22.1.1996 (...) a žiadate ma, aby som v termíne do 21.1.1996 vypracoval právne stanovisko k príkazu riaditeľky E. č. X/XX, či je príkaz v súlade s právnymi normami“, pričom následné odstránenie prekážok, o ktoré žalobca viackrát žiadal, sa netýkalo toho, že zamestnávateľ mu vôbec prácu neprideľoval, ale toho, aby zamestnávateľ mu výkon práce nesťažoval tým, že mu neposkytol platné zbierky zákonov a interných predpisov, dostatočný časový priestor pre planenie úloh a aby zrušil ostatným zamestnancom zákaz spolupracovať s ním a poskytovať mu potrebné podklady. Právny predchodca žalovaného listom z 26. januára 1996 (č. l. 397 spisu) požiadal žalobcu o vypracovanie právneho stanoviska k všetkým zmluvám o nájme uzavretých s ÚIC vrátane posúdenia ich súladu s platnou legislatívou. Ďalej riaditeľka ÚIC v liste z 26. februára 1996 - odvolanie výpovede uviedla, že žalobca „skutočne vykonával v zmysle pokynov organizácie práce právnika aj v čase plynutia výpovednej doby“ (č. l. 398). Sám žalobca vo vyjadrení k odvolaniu výpovede z 26. februára 1996 (č. l. 399) potvrdil, že „sporadický výkon práce v období od novembra 1995 do marca 1996 sa dial na základe mojej pracovnej náplne z 5.4.1995“, z ktorej mu vyplývala pracovná úloha vypracúvať právne stanoviská pre riaditeľku organizácie a hlavnú školskú inšpektorku. Posudzujúc uvedené skutočnosti a okolnosti jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti možno podľa názoru súdu dôvodne nadobudnúť presvedčenie, že žalobca v rozhodnom období do práce chodil a že mu bola práca prideľovaná a boli mu zadávané rôzne pracovné úlohy, a preto mu za vykonanú prácu prináleží mzda.

14. Následne súd svoj prieskum zameral na zisťovanie výšky dohodnutej (resp. určenej) mesačnej mzdy (platu) žalobcu, ktorú považoval za preukázanú vo výške 13 606 Sk. 14.1. V konaní súdu síce nebol predložený platový dekrét, ktorý by bol žalobcovi vydaný po jeho vymenovaní do funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre personálny úsek, teda po 1. apríli 1995. Avšak súd mal výšku dohodnutého platu preukázanú z ďalších predložených listinných dôkazov, a to predovšetkým zo mzdového (platového) listu za rok 1995, ktorý aj sám žalobca bral ako podklad rozhodujúci pre vyčíslenie žalobou uplatňovanej náhrady mzdy. 14.2. Zo mzdového (platového) listu za rok 1995 vyplýva, že žalobcovi mala byť za rozhodné obdobie, t. j. od 26. októbra 1995 do 29. februára 1996, vyplatená mzda vo výške 13 606 Sk mesačne, ktorá pozostáva z tarifného platu 8 050 Sk, osobného príplatku 3 556 Sk a príplatku za riadenie 2 000 Sk. Nárok na príplatok za riadenie vo výške 4 000 Sk, ktorý bol vyplatený žalobcovi za mesiace apríl a máj 1995, súd nepovažoval za preukázaný aj vo vzťahu k mesiacom od októbra 1995 do februára 1996,

pretože z uvedeného mzdového (platového) listu vyplýva, že za obdobie od júna 1995 a následne bol tento príplatok pravidelne vyplácaný vždy už len vo výške 2 000 Sk. Takisto aj za mesiac október 1995, za ktorý mal byť tento príplatok žalobcovi riadne vyplatený, mu bol vyplatený v krátenej výške, avšak vyčíslenej len zo sumy 2 000 Sk. 14.3. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobcovi za vykonanú prácu v rozhodnom období patrí nárok na plat v dovtedy dohodnutej (určenej) výške 13 606 Sk mesačne, ktorá mu mala byť vyplatená v lehote splatnosti (t. j. vo výplatnom termíne) do 14. dňa nasledujúceho mesiaca.

15. Zo mzdových (platových) listov žalobcu za roky 1995 a 1996 vyplýva, že žalobcovi bola zúčtovaná hrubá mzda (i) za mesiac október 1995 len vo výške 11 134 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 6 568 Sk, osobného príplatku 2 910 Sk a príplatku za riadenie 1 638 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 11 134 Sk = 2 472 Sk (t. j. 82,06 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. novembra 1995 do zaplatenia; (ii) za mesiac november 1995 len vo výške 6 580 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 6 580 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 6 580 Sk = 7 026 Sk (t. j. 233,22 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra 1995 do zaplatenia; (iii) za mesiac december 1995 len vo výške 6 831 Sk (pozostávajúca z tarifného platu 4 073 Sk a náhrady za dovolenku 2 758 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 6 831 Sk = 6 775 Sk (t. j. 224,89 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. januára 1995 do zaplatenia; (iv) za mesiac január 1996 len vo výške 8 151 Sk (pozostávajúca zo základnej mzdy 5 436 Sk a náhrady za dovolenku 2 715 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 8 151 Sk = 5 455 Sk (t. j. 181,07 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. februára 1995 do zaplatenia; (v) za mesiac február 1996 len vo výške 8 108 Sk (pozostávajúca zo základnej mzdy 6 580 Sk a náhrady za dovolenku 1 528 Sk), a preto rozdiel, ktorý treba doplatiť, tak predstavuje 13 606 Sk - 8 108 Sk = 5 498 Sk (t. j. 182,50 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 15. februára 1995 do zaplatenia.

16. Žalobca si ale mzdový nárok za mesiac november 1995 uplatnil žalobou v znení jej zmeny v zmysle podania z 20. augusta 2021 doručeného súdu 2. septembra 2021 len vo výške 219,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 15. decembra 1995 do zaplatenia. Keďže súd je v zmysle viazaný žalobným návrhom žalobcu a nemôže žalobný návrh prekročiť a priznať viac, než čoho sa žalobca domáha, žalobcovi mohol priznať uvedený mzdový nárok v tejto časti (t. j. za mesiac november 1995) len v takto ním uplatnenej výške.

17. So zreteľom na uvedené, súd považoval žalobou uplatnený mzdový nárok za opodstatnený len v časti rozdielu medzi výškou platu, ktorá žalobcovi prináležala a výškou, ktorá mu bola skutočne vyplatená. Táto výška rozdielu za mesiace október 1995 až február 1996 bola na základe vykonaného dokazovania zistená v súhrnnej sume 890,25 eur, a preto súd žalobe žalobcu v tejto časti mzdového nároku ako dôvodnej vyhovel a uložil žalovanému ako právnemu nástupcovi bývalého Ústredného inšpekčného centra, ktorý bol žalobcovým zamestnávateľom, povinnosť uvedenú sumu doplatku mzdy žalobcovi zaplatiť aj spolu s ročným úrokom z omeškania v zákonom ustanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania z dlžnej sumy mzdy za jednotlivé odpracované mesiace, a to za dobu omeškania od prvého dňa po jej splatnosti až do zaplatenia. Žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku ako neopodstatnenú zamietol.

18. O trovách celého konania súd rozhodol podľa v spojení , pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Predmetom konania boli štyri procesné nároky, a to (i) nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 20. novembra 1995, (ii) nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením z 15. apríla 1996, (iii) nárok na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného založený na základe vymenovania z 1. apríla 1995 naďalej trvá a (iv) nárok na doplatenie mzdy za mesiace október 1995 až február 1996 v súhrnnej výške 2 110,65 eur s príslušenstvom, ktorý sa predmetom konania stal na základe uznesenia o pripustení zmeny žaloby z 3. februára 2021. 18.1. V „prvej, druhej a tretej štvrtine konania“, t. j. v časti o troch určovacích procesných nárokoch

- určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením a určenie, že

pracovný pomer naďalej trvá - bola žaloba zamietnutá, čo znamená, že v tejto časti konania mal žalovaný plný úspech. Tento nárok s ohľadom na to, že ide len o „tri štvrtiny“ predmetu konania, možno vo vzťahu k celému predmetu konania číselne vyjadriť pomerom 75 %. 18.2. V „štvrtej štvrtine konania“, t. j. v časti o zaplatenie mzdového nároku v súhrnnej výške 2 110,65 eur s príslušenstvom, mal žalobca úspech v časti o zaplatenie 890,25 eur s príslušenstvom, čo predstavuje 42,18 %. Žaloba vo zvyšku tohto nároku bola zamietnutá, čo treba považovať za úspech žalovaného v konaní; žalovaný teda mala úspech v časti o zaplatenie 1 220,40 eur s príslušenstvom, čo predstavuje 57,82 %. V tejto „štvrtine“ konania teda procesne úspešnejšou stranou bol žalovaný, a preto mu proti žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške rozdielu medzi ich čiastočnými pomermi úspechu v konaní (57,82 % - 42,18 %), ktorý je 15,64 %. Tento nárok s ohľadom na to, že ide len o „jednu štvrtinu“ predmetu konania, možno vo vzťahu k celému predmetu konania číselne vyjadriť pomerom 3,91 % (t. j. štvrtina z 15,64 %). 18.3. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný bol vo výsledku procesne úspešnejšou stranou v konaní, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na náhradu trov konania proti menej úspešnému žalobcovi vo výslednom pomere 78,91 % (t. j. 75 % + 3,91 %). Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle náhradu trov konania žalovanému nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu nevyplýva, že mu v tomto konaní súdne trovy alebo trovy právneho zastúpenia vôbec vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava III. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku).