Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Sa-3-2022.pdf
PDF · 127.05 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: G. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: R. Z. N., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava (ďalej v texte len ako: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava), v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.11.2021, č.: PPZ-HCP- BA5-292-027/2021-AV, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava zo dňa 28.10.2021, č. PPZ-HCP- BA5-292-010/2021-AV, bol žalobca ako účastník konania z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Pakistanskej republiky. Súčasne tým istým rozhodnutím bol žalobcovi podľa ust. § 82 ods. 3, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Žalobcovi taktiež v predmetnom rozhodnutí, postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nebola určená lehota na vycestovanie.
2. V ten istý deň t. j. 28.10.2021, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA5-292-013/2021-AV zaistila žalobcu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (na účel výkonu administratívneho vyhostenia) na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 27.11.2021 a umiestnila ho do Útvaru policajného zaistenia v Sečovciach.
3. Dňa 26.11.2021 rozhodla Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava/žalovaný (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA5-292-027/2021-AV) podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o predĺžení zaistenia žalobcu, pričom stanovila dĺžku doby jeho zaistenia na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 28.04.2022.
4. Z odôvodnenia rozhodnutia o predĺžení zaistenia vyplýva ucelený priebeh udalostí, kedy dňa 27.10.2021 v čase o 16.35 hodine bol účastník konania/žalobca za obcou Rusovce pri vychádzaní z lesného porastu na Petržalskú cestu v smere do obce Čunovo vyzvaný hliadkou Obvodného Oddelenia PZ Bratislava - Dúbravka k preukázaniu totožnosti, pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky. Následne bol v čase o 19:20 v zmysle § 79 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov predvedený a odovzdaný správnemu orgánu Mobilnej jednotky PZ Bratislava za účelom konania o administratívnom vyhostení. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania/žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 27.10.2021 konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko sa účastník konania/žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, správny orgán dňa 28.10.2021 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o jeho administratívnom vyhostení. Správny orgán v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným a to dňa 28.10.2021. Účastník konania/žalobca bol vyhostený na územie Pakistanskej islamskej republiky. Následne bol účastník konania/žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, za účelom výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnený do ÚPZC so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 27.11.2021. Dňa 28.10.2021 bola s účastníkom konania/žalobcom spísaná zápisnica o jeho vyjadrení pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle § 22 ods. I správneho poriadku vedená pod číslom PPZ-HCP-BA5-292-012/2021-AV, v ktorej sa tento vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby jeho zdržiavania sa na území schengenského priestoru. Uviedol priebeh a okolnosti jeho cesty z Pakistanu, ako aj to, že mu v Pakistane nehrozí smrť a z Pakistanu vycestoval z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky účastník konania/žalobca nežiada. Zároveň mu bola daná v zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a v rozhodnutí o zaistení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, pričom účastník konania/žalobca sa k predloženým podkladom vyjadriť nechcel. Účastník konania/žalobca bol taktiež vypočutý dňa 26.11.2021 pred vydaním rozhodnutia o predlžení zaistenia podľa § 22 odsek 1 zákona o správnom konaní, kedy v zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Správnemu orgánu bola dňa 23.11.2021 z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov zaslaná informácia k úkonom, ktoré boli so žalobcom/účastníkom konania vykonané. Po umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov bol žalobca umiestnený do karantény na základe platnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Na Kriminalistický a expertízny ústav Prezídia Policajného zboru v Bratislave bola zaslaná žiadosť o lustráciu žalobcu a taktiež bola spracovaná daktyloskopická karta jeho osoby. Po vykonaní povinnej karantény bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, ktorého účelom bolo zistiť jeho totožnosť, počas ktorého žalobca poskytol potrebné informácie k žiadosti o readmisiu prostredníctvom Readmission case managment system RCMS Pakistan. Tieto informácie poskytol žalobca aj napriek tomu, že sa do domovskej krajiny nechce vrátiť. Správnemu orgánu bola dňa 24.11.2021 z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov zaslaná informácia ohľadne vykonaných úkonov, za účelom realizácie administratívneho vyhostenia. Následne bude zaslaná elektronická žiadosť o readmisiu prostredníctvom systému RCMS (Readmission case management system Pakistan). Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nedisponuje platným cestovným dokladom alebo iným dokladom preukazujúcim jeho totožnosť a ani fotokópiou dokladu totožnosti, či cestovného dokladu, bude žalobca/ účastník konania spracovaný v RCMS ako typ 3, kde sú poskytnuté identifikačné údaje osoby vo forme odtlačkov prstov. O žiadosti zaslanej cez systém RCMS bude rozhodovať Ministerstvo vnútra Pakistanu na základe poznatkov Národnej databázy a registračného úradu Pakistanu. Všetky postupy sú v súlade s Dohodou medzi európskym spoločenstvom a Pakistanskou islamskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt. Následne po vydaní náhradného cestovného dokladu prostredníctvom RC MS Pakistan, bude možné zo strany Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, začať úkony potrebné na výkon vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky. V nadväznosti na znenie ust. § 89 ods. 1, písm. a/ a b/ a § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré žalovaný v rozhodnutí citoval, ďalej uviedol, že je zrejmé, že žalobca/účastník konania nemá na území Slovenskej republiky zabezpečené žiadne ubytovanie, a nemá a ani si nevie zabezpečiť dostatočné finančné prostriedky. Preto je nespochybniteľne preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a z tohto dôvodu nemohol žalobcovi takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu.
Správny orgán pri tom vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania č. PPZ-HCP- BA5-292-012/2021-AV, ako aj zápisnice pred vydaním rozhodnutia o predlžení zaistenia č. PPZ-HCP- BA5-292-026/2021-AV. V uvedených zápisniciach účastník konania neuviedol, že by mal zabezpečené ubytovanie, resp. že disponuje potrebnými finančnými prostriedkami. Podľa žalovaného, prostriedky správneho orgánu určené na dodržiavanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. V prípade, ak by žalovaný nepredĺžil zaistenie žalobcu, žalobcovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany žalobcu. Žalobcovi by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov bez potrebného oprávnenia. Podľa názoru žalovaného, je záujem spoločnosti potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, teda účastníka konania/žalobcu. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania/žalobcu v súlade s článkom 5 ods. l písm. f) Dohovoru a je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. I písm. f) predmetného Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA5-292-010/2021-AV zo dňa 28.10.2021. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.
II. Priebeh správneho súdneho konania
5. Proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-292-027/2021-AV zo dňa 26.11.2021, ktorým, ako už bolo vyššie spomenuté, sa predĺžilo zaistenie žalobcu, podal tento dňa 14.01.2022 správnu žalobu a v nej správnemu súdu navrhol rozhodnutie žalovaného zo dňa 26.11.2021, č.: PPZ-HCP-BA5-292-027/2021- AV zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vo výške 151,24 eur.
6. V správnej žalobe dôvodil, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru ako aj v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu zaoberať sa prekážkami vyhostenia je preto napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nepreskúmateľné. Na základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia, žalovaný vec následne nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalovaný za zákonný účel zaistenia žalobcu stanovil § 88 ods. 1, písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Pakistane. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a držanie cudzinca v zaistení za danej situácie znamená porušenie čl. 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru. Žalobca poukazuje na zlú bezpečnostnú situáciu v Pakistane a odkazuje pri tom na informácie uverejňované na internetovom sídle Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, aktualizované ku 10.11.2021, z ktorých okrem iného vyplýva, že „Veľvyslanectvo SR v Teheráne neodporúča turistické cesty do Pakistanu. Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v krajine a možné riziká Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dôrazne neodporúča občanom SR smerujúcim do Pakistanskej islamskej republiky cestovať do oblastí severozápadného Pakistanu susediacich s Afganistanom (provincia Khyber - Pakhtunkhwa, provincia Balučistan s vysokým rizikom sektárskeho a etnického násilia, Lahore, kde hrozia bombové atentáty). Upozorňujeme, že teroristické útoky a násilie majú stále vysokú tendenciu a nie sú teritoriálne obmedzené iba na uvedené najviac rizikové územia. Útok aj na civilné ciele je v súčasnosti možný prakticky na ktoromkoľvek mieste v Pakistane. Hrozí vysoké riziko útoku na zahraničné osoby a objekty, prevažne z krajín západného sveta. Únosy s cieľom získania výkupného majú stúpajúcu tendenciu. Aj oblasti, ako napr. Gilgit-Baltistan. ktoré boli považované za bezpečné, zaznamenali útoky teroristov, ktorých obeťami
boli už aj slovenskí občania. Ohrozené sú budovy západných spoločností, vládne objekty a úrady, kresťanské zariadenia. Vyhýbajte sa veľkým zhromaždeniam ľudí, správajte sa nenápadne, dbajte na opatrnosť aj v reštauráciách, na trhoviskách, pri prehliadke pamätihodností a v hoteloch. Mimoriadne vysoké riziko sektárskeho a etnického násilia je v meste Karáči, kde je aj vysoká úroveň bežnej kriminality. Veľvyslanectvo neodporúča cesty autom z Iránu do Pakistanu. (zdroj: https://www.mzv.sk/ cestovanie_a_konzularne_info)“ V nadväznosti na žalobcom prezentovanú situáciu, má tento za to, že za súčasnej bezpečnostnej situácie v Pakistane, by jeho vyhostenie do Pakistanu znamenalo jednoznačné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca vytkol žalovanému, že nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v jeho domovskej krajine a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Pakistane ani nijako neskúmal prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný si nezabezpečil žiadne informácie či správy o bezpečnostnej situácii v Pakistane, prípadne iné dôkazy, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré právne názory vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudkoch sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sža/34/2010 a súčasne tiež na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR, ktorá je jednotná v názore, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania (Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sza/8/2015, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, Rozsudok NS SR sp. zn. 1SZa/7/2016, Rozsudok NS SR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, Rozsudok NS SR 1SZa/9/2016). Žalobca preto konštatoval, že jeho vyhostenie na územie Pakistanu nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Európskeho Dohovoru a svoje zaistenie považuje za nezákonné aj pre jeho rozpor s čl. 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu vzhľadom na existujúcu prekážku vyhostenia a tou je bezpečnostná situácia v Pakistane. Napadnuté rozhodnutie je tak podľa žalobcu nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v predmetnej veci.
7. K správnej žalobe zaujal stanovisko žalovaný a vo svojom vyjadrení datovanom ku dňu 18.01.2022 uviedol, že žalobca na otázku možnej hrozby mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ako aj prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, odpovedal, že mu nič nehrozí a z Pakistanu odišiel kvôli lepšiemu životu, z ekonomických dôvodov. Žalovaný si nie je vedomý porušenia svojich povinností, pokiaľ ide o jeho vedomosť o bezpečnostnej situácii v Pakistane a vychádzal z poznatkov uvedených na stránke ÚHCP PPZ k tejto situácii, ktorá reflektuje aj na stránku MZVaKZ SR, ktorá naposledy aktualizovala informácie k bezpečnosti v roku 2017-2018 a odvtedy je táto situácia viac menej nezmenená. Žalovanému je známy fakt, že sa na území Pakistanu nachádzajú oblasti, ktoré môžu predstavovať bezpečnostné riziko avšak uvedené by bolo možné uplatniť kdekoľvek na svete a tým pádom by celá procedúra strácala zmysel a opodstatnenie. Žalovaný argumentuje, že žalobca vo svojej výpovedi zlú bezpečnostnú situáciu, ako dôvod nemožnosti jeho vyhostenia neuvádza, naopak poukazuje na to, že do Pakistanu odkiaľ odišiel z ekonomických dôvodov sa vrátiť nechce, jeho záujmom je dostať sa do Rakúska, kde si chce nájsť prácu. Skutočnosť, že žalobca sa do Pakistanu vrátiť nechce, zástupca žalobcu vytrhol z kontextu a použil ho ako kľúčový argument, neznamená to však, že sa tam vrátiť nemôže z dôvodu bezpečnosti. Žalovaný uvádza príklady internetových zdrojov informácií o cestovaní do Pakistanu a je toho názoru, že bezpečnostná situácia v Pakistane nie je život ohrozujúca. Žalovaný má taktiež za to, že nebol porušený čl. 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru, vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá. Rovnako tak, nebol podľa žalovaného porušený čl. 3 Dohovoru, nakoľko rozhodnutím žalovaného nebol a nebude žalobca vystavený mučeniu a podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Žalovaný na záver svojho vyjadrenia uviedol, že v súčasnosti prebieha komunikácia z ÚPZC Sečovce, v zmysle zadovažovania si informácií k žalobcovi. Žalovaný považuje svoje rozhodnutie za vecne správne a odôvodnené a navrhuje preto správnu žalobu zamietnuť a žalobcu ponechať v zaistení.
8. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia (§ 221 až § 230 Správneho súdneho poriadku) preskúmal rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 26.11.2021, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. § 134 ods. 2, písm. e/ a ust. § 206 ods. 3 a 6 Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a preto potrebe jej zamietnutia postupom podľa ust. § 229 Správneho súdneho poriadku.
9. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 03.02.2022 so začiatkom o 13:10 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa pojednávania nariadeného na deň 03.02.2022 nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe pracovnou vyťaženosťou. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 03.02.2022 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku a preto správny súd dňa 03.02.2022 vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
10. Podľa ust. § 3 ods. 5, veta prvá Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
11. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
12. Podľa ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
13. Podľa ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. (o pobyte cudzincov), cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
14. Podľa ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
16. Podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
17. Podľa ust. § 90 ods. 1, písm. d/ Zákona č. 404/2011 Z. z., je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
18. V zmysle článku 5 ods. 1, písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, kedy sa tak stane na základe postupu stanového zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
19. Svoju žalobnú argumentáciu založil žalobca na spochybňovaní bezpečnostnej situácie v Pakistane, teda krajine z ktorej pricestoval a do ktorej bol administratívne vyhostený, pričom podľa neho práve táto bezpečnostná situácia bráni jeho faktickému vyhosteniu do Pakistanu a ak žalovaný rozhodol o jeho zaistení a následnom predĺžení zaistenia na účel výkonu takéhoto administratívneho vyhostenia, rozhodol nezákonne. Správny súd sa preto zaoberal otázkou trvania účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu aj v čase rozhodovania žalovaného o jeho predĺžení. Zisťoval teda, či aj v čase, kedy žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu, boli stále splnené predpoklady jeho vyhostiteľnosti do jeho domovskej krajiny, ktorou je Pakistan z hľadiska toho, či Pakistan nie je pre žalobcu tým štátom, na ktorý sa vzťahujú definičné znaky vyplývajúce z cit. ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúceho z jeho rozsudku sp. zn.: 10Szak/3/2021, podľa ktorého, keďže účelom zaistenia je realizácia administratívneho vyhostenia, potom tento účel možno splniť len vtedy, ak je vyhostenie potenciálne možné. Pokiaľ ide o prekážky, ktoré by bránili vyhosteniu žalobcu do jeho domovskej krajiny - Pakistanu, správny súd takéto nenašiel. Z obsahu vyjadrenia, ktoré žalobca predniesol v priebehu konania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj vyjadrení, ktoré žalobca podal na úrovni konania o jeho zaistení a predĺžení tohto zaistenia (zápisnice zo dňa 28.10.2021, č. PPZ-HCP-BA5-292-009/2021-AV, zo dňa 28.10.2021, č. PPZ-HCP- BA5-292-012/2021-AV, zo dňa 26.11.2021, č. PPZ-HCP-BA5-292-026/2021-AV) zhodne vyplýva, že mu v krajine jeho pôvodu (Pakistan) nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a ani prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Žalobca taktiež potvrdil, že mu v domovskej krajine nebol uložený trest smrti a že ani nie je predpoklad, aby mu trest smrti uložený bol a z tohto dôvodu sa preto nemohol alebo nechcel do domovskej krajiny (Pakistan) vrátiť. Žalobca v celom priebehu konania o jeho administratívnom vyhostení, jeho zaistení, ako aj predĺžení jeho zaistenia nikdy neuviedol zlú bezpečnostnú situáciu v Pakistane, ako dôvod jeho odchodu z tejto krajiny. Žalobca ani opakovane, napriek poučeniu zo strany žalovaného, nevzniesol vo vzťahu k ním získaným podkladom pre jeho rozhodnutia o administratívnom vyhostení, zaistení a predĺžení zaistenia, žiadne námietky a nenavrhol ani ich doplnenie. Z administratívneho spisu taktiež nevyplývajú žiadne náznaky o zmene bezpečnostnej situácie v Pakistane, na základe ktorých, by nebolo možné považovať žalobcovu domovskú krajinu za pre neho bezpečnú. Vyjadrenie žalobcu, na ktorom tento založil svoju neskoršiu argumentáciu, že sa do Pakistanu nechce vrátiť, považuje správny súd v tomto znení za skresľujúce, nakoľko túto informáciu je potrebné chápať v kontexte toho, čo žalobca uviedol vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach v priebehu správneho konania, kedy povedal, že z Pakistanu odišiel “kvôli lepšiemu životu z ekonomických dôvodov“. Ak žalobca na podporu svojej žalobnej argumentácie o nemožnosti jeho vyhostenia do Pakistanu z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v tejto krajine, odkázal na odporúčania z internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a tiež Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Teheráne správny súd tieto nespochybňuje, avšak už z ich označenia „Cestovné odporúčanie“ je zrejmé, že sú určené tým, ktorí uvažujú o návšteve Pakistanu ako turisti a boli by preto v Pakistane v postavení cudzincov. Žalobca vo svojich vyjadreniach označil Pakistan ako krajinu, z ktorej pochádza a kde žil a pracoval. Je preto zrejmé, že informácie o možných rizikách únosov a útokov na cudzincov v Pakistane, nemožno efektívne použiť na situáciu žalobcu. K žalobcom, v správnej žalobe namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu, správny súd podotýka, že ak žalovaný skutkový stav ustálil na podklade nemenných vyjadrení žalobcu, ktoré tento predniesol v procese rozhodovania o jeho administratívnom vyhostení, jeho zaistení, ako aj predĺžení jeho zaistenia, možno takýto postup žalovaného bez výhrad akceptovať. „Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho
konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné, žiadateľom neuplatnené dôvody a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/3/2015). Z obsahu rozhodnutí, ktoré žalobca uviedol na podporu svojej argumentácie v správnej žalobe vyplýva, že tieto sa týkali iných skutkových okolností, iné bolo aj právne posúdenie veci a preto správny súd nenašiel medzi nimi a predmetom tohto súdneho prieskumu podobnosť. To isté platí aj vo vzťahu k rozhodnutiu, na ktoré odkazuje žalobca v správnej žalobe, kde správny orgán posudzoval dôvodnosť udelenia azylu pakistanskému štátnemu príslušníkovi, na základe jeho obáv o vlastnú bezpečnosť pred rodinnými príslušníkmi, ktoré vznikli v rámci pozemkových sporov, pričom správny orgán v rozhodnutí konštatoval, že podmienky na udelenie azylu neboli splnené.
20. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES, pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
21. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi a správnu žalobu je povinný posudzovať neformálne (ust. § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku), správny súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj nad rámec žalobných námietok, pričom nenašiel v postupe orgánu verejnej správy, ako aj v napadnutom rozhodnutí pochybenie. Žalovaný podľa správneho súdu postupoval zákonným spôsobom aj keď sa zaoberal alternatívami k zaisteniu žalobcu, teda možnosťou uloženia miernejších prostriedkov podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom tieto vyhodnotil správne, ako nerealizovateľné nakoľko u žalobcu nezistil spôsobilosť splniť podmienku zabezpečiť si ubytovanie alebo zložiť peňažnú záruku. Správny súd vzhľadom na prebiehajúci proces prípravy výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu, takisto konštatuje, že u tohto existuje vzhľadom na jeho predchádzajúce vyjadrenia (odchod do Rakúska), riziko úteku (čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES).
22. Správny súd sa pozastavil aj nad tou časťou odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá sa venuje dôvodom, ktoré žalovaného viedli k nutnosti predĺžiť zaistenie žalobcu a dospel k presvedčeniu, že žalovaný potrebu predĺžiť zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný najviac do 28.04.2022 odôvodnil spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o včasnosti a účelnosti administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia žalobcu. Žalovaný prehľadným spôsobom uviedol, ktoré procesy už prebehli a s akým výsledkom, ako aj tie ktoré sa práve realizujú a na výsledok ktorých sa čaká, pričom vzhľadom na predpokladaný čas ukončenia týchto procesov, predĺžil zaistenie žalobcu na ním určený čas. V danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia žalobcu bola skutočnosť, že sa žalovanému v stanovenej dobe zaistenia, napriek vykonaným úkonom, nepodarilo ukončiť proces readmisie, pričom ale táto doba neprekročila po sčítaní s dobou zaistenia, zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia.
23. Zaistenie predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca a to do práva na slobodu jeho pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Žalobca však svojimi námietkami nedokázal spochybniť zákonnosť rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia, prípadne zákonnosť konania, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo. V preskúmavanej veci môže preto správny súd konštatovať, že závery žalovaného korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo sú v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Pokiaľ sa skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia o zaistení cudzinca nezmenili (k zaisteniu žalobcu došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia), postačí pri rozhodovaní o predĺžení doby zaistenia na toto odôvodnenie odkázať a uviesť dôvody, pre ktoré došlo k predĺženiu doby zaistenia, pričom tieto musia byť splnené (viď. Rozsudok NS SR 10SZa/16/2016). Z predchádzajúceho obsahu odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že žalovaný takýmto spôsobom postupoval.
24. Podľa názoru správneho súdu, žalovaný riadne zistil skutkový stav, zaistil žalobcu a následne predĺžil jeho zaistenie z dôvodu, že je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, na účel výkonu tohto vyhostenia, pričom existovalo a aj naďalej existuje riziko úteku žalobcu. Zákonným dôvodom je naďalej existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA5-292-010/2021-AV.
25. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ust. § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.