Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-105-2018.pdf
PDF · 107.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/105/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: F. J., Z. W.. G. XX, K., zastúpeného JUDr. Petrou Rumanovou, advokátkou, so sídlom Zámocká 5, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. mája 2017, č.k. 9C 51/2012-173 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.136,65 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.136,65 eur od 20.11.2011 do zaplatenia a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že žalobca sa domáhal žalobou náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu pri výkone verejnej moci v sume 1.136,65 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1.136,65 eur od 20.11.2011 do zaplatenia, a to proti žalovanému zastúpenému Ministerstvom vnútra SR. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením zo dňa 28.07.2007 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku vydané uznesenie o začatí trestného stíhania a súčasne začaté trestné stíhanie v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi ako obvinenému za prečin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Trestného zákona Okresným riaditeľstvom PZ v Senici, ÚJKP-ČVS: ORP-381/OVK-SE-2007. Žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola prokurátorom Okresnej prokuratúry v Senici zamietnutá ako nedôvodná uznesením zo dňa 07.09.2007; 2Pv 573/07. Dňa 02.08.2007 si žalobca zvolil obhajcu JUDr. Petru Rumanovú, advokátku; Okresný súd v Skalici, dňa 15.07.2008 vydal Trestný rozkaz, spis. zn.: 4T/220/2008, proti ktorému podal žalobca dňa 09.08.2008 v mene svojho obhajcu v zákonnej lehote odpor. Okresný súd v Skalici nariadil hlavné pojednávanie a rozsudkom Okresného súdu v Skalici, spis. zn. 4T/220/2008 bolo dňa 06.10.2010 rozhodnuté o oslobodení žalobcu spod obžaloby, a to v zmysle § 285 písm. b/ Trestného poriadku, teda že skutok nie je trestným činom. Listom zo dňa 01.05.2011 žalobca požiadal o prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo vnútra SR, ktoré jeho žiadosti nevyhovelo. Uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa zo dňa 12.09.2013 č.k. 9C 51/2012 - 98 tak, že žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.12.2014 č.k. 8Co/29/2014 - 132 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že sa dostatočne nevysporiadal s námietkou Ministerstva vnútra SR ohľadne nedostatku jeho procesnej spôsobilosti. V ďalšom konaní v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu a v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ustálil, že orgánom
konajúcim v danej veci v mene štátu je Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. a s týmto orgánom ďalej konal. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1, 2, 3, 4 č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prihliadol na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4 MCdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.1990 sp. zn. 1Cz 41/90 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016, z ktorých vyplýva, že zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a i keď je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V zmysle ustálenej judikatúry preto dospel k záveru, že uznesenie vyšetrovateľa PZ v Senici, ÚJKP, spis. zn.: ČVS: ORP-381/OVK-SE-2007 zo dňa 28.07.2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi ako obvinenému za prečin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. l Trestného zákona a za prečin neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Trestného zákona, je nezákonným rozhodnutím; právne účinky jeho zrušenia pre nezákonnosť nastali právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu v Skalici, spis. zn. 4T/220/2008 zo dňa 06.10.2010, ktorým bolo rozhodnuté o oslobodení žalobcu spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom. Je preto splnená aj podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.), ako aj podmienka bezvýsledného vyčerpania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 cit. zákona), pretože žalobca podal proti uzneseniu obvinenia sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol ako nedôvodnú. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Skalica sp. zn. 4 T 220/2008, zistil, že žalobcu obhajovala v trestnom konaní Mgr. Petra Rumanová, advokátka, na základe plnomocenstva udeleného žalobcom dňa 02.08.2007 a vykonala úkony v trestnom konaní, za ktoré si vyčíslila odmenu v sume 1.136,65 eur podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorú jej žalobca aj zaplatil, čo mal za preukázané predloženými faktúrami č. 03/2008 zo dňa 03.06.2008 a č. 26.08./2009 zo dňa 26.08.2009 a z predloženého výpisu z účtu žalobcu. Priznal preto žalobcovi titulom náhrady škody sumu 1.136,65 eur a úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, a to od 20.11.2012, t.j. od doručenia zamietavého stanoviska žalovaného k podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do zaplatenia vo výške zákonného úroku z omeškania 9.25 % podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol, pretože žalobca si žalobou uplatnil úroky z omeškania vo výške 9,50 %. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 C.s.p. v zmysle zásady úspechu strany vo veci. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, zmeniť a žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať trovy konania. Namietal nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uznesenie vyšetrovateľa PZ v Senici ÚJKP, spis. zn.: ČVS: ORP-381/OVK-SE- 2007 zo dňa 28.07.2017, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie žalobcovi, je nezákonným rozhodnutím, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa bez ďalšej právnej argumentácie, prečo považuje toto uznesenie za nezákonné, odvolal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR č.k. 4 M Cdo 15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cz 41/90 a nález Ústavného súdu I ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016. Existenciou nezákonného rozhodnutia sa súd nezaoberal, neuviedol argumentáciu podľa § 220 ods.2 C.s.p, na základe ktorej by súd mohol následne odkázať na súdnu prax. Namietal, že v konaní nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, a ustálenú prax Najvyššieho súdu SR nemožno vykladať extenzívne mechanicky, bez prihliadnutia na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci, skúmanie porušenia zásad trestného konania a vychádzať len z existencie oslobodzujúceho rozsudku. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či skutok, ktorého trestnosť nebola pri začatí trestného stíhania očividne vylúčená, sa stal a aké mal následky. Namietal, že Najvyšší súd SR aj v uznesení spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18.08.2010 uviedol, že pri uvedenom závere je potrebné vychádzať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody, a juditakúra, na ktorú poukázal súd prvej inštancie, je v súčasnosti prekonaná, pričom poukázal na rozsudok ESĽP č. 57404/08 z 20.06.2013 Lavrechov proti Českej republike a nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13.11.2013. Poukázal na to, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie z trestného činu podľa Trestného poriadku ešte v deň spáchania skutku, kedy úmyselne zrazil osobným motorovým vozidlom poškodeného a z miesta činu ušiel, poškodenému spôsobil zranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu v nemocnici a celkovú dobu liečenia v dĺžke 5 až 6 týždňov. Trestné stíhanie bolo vedené v medziach zákona primeranej závažnosti skutku a žalobca bol oslobodený na základe výsluchu znalca z odboru psychológie pribratého súdom do konania z dôvodu, že konal v značnom rozrušení. Súd však taktiež konštatoval, že obrana žalobcu bola zjavne neprimeraná útoku (osobné motorové vozidlo proti telu človeka) a že skutok sa stal. Zo znaleckého posudku z odboru doprava vyplýva, že žalobca mohol použiť taký spôsob pohybu vozidlom, že po rozídení sa mohol zabrzdiť, čo by spôsobilo pád poškodeného z vozidla a mohol následne s vozidlom odísť bez toho, aby poškodeného prešiel. Týmto konaním by žalobca predišiel celej situácii, avšak týmito okolnosťami sa súd nezaoberal, napriek tomu, že odôvodňujú záver, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zákonné rozhodnutie a v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Ak ide o štátny úkon, ktorý zasahuje pri plnení úloh štátu vyplývajúcich mu zo zákona, nie je možné hovoriť o neopodstatnenosti zásahu, ak došlo k zásahu v rámci úradného postupu, a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Zákonnosť trestného stíhania a konania príslušného orgánu teda nemožno posúdiť rýdzo na základe jeho výsledku, S poukazom na ust. 8, ods. 6, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že v danom prípade je namieste uplatnenie analógie vo vzťahu k trestnému stíhaniu, ktoré si žalobca zavinil sám, keď konal protiprávne, aj keď bolo súdom konštatované, že z dôvodu uvedenom v ustanovení § 25 ods. 3 Trestného zákona nie je za skutok trestne zodpovedný. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a priznal trovy právneho zastúpenia v trestnej veci, v ktorej nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, čím porušil ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Trval na tom, že uznesenie vyšetrovateľa PZ v Senici sp. zn. ČVS: ORP-381/OVK-SE-2007 zo dňa 28.07.2007, ktorým bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému je nezákonným rozhodnutím. S poukazom na ust. § 5 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, v dôsledku vznesenia obvinenia a následného podania obžaloby prokurátorom OP v Senici mu vznikol nárok na náhradu nákladov v spojení so vznikom obvinenia a ďalšieho konania (trovy obhajoby), ktoré sa právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom v končenom dôsledku ukázalo ako nedôvodné, keď spod obžaloby bol v plnom rozsahu oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa jeho názoru je argument žalovaného, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať okolnosťami trestného konania, neopodstatnený, pretože rozhodujúca pre konajúci súd a záväzná je skutočnosť, že skutok nebol trestným činom a žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Súd prvej inštancie konal správne, keď "nehodnotil" konanie žalobcu, pretože civilný súd nie je oprávnený suplovať postavenie trestného súdu. Podstatná je skutočnosť, že žalobca nespáchal trestný čin a že voči nemu nemohlo byť teda ani vznesené obvinenie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/48/2013 zo dňa 04.07.2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.08.2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 a rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 26.01.2005 sp. zn. 25 Cdo 1388/2004. Podľa jeho názoru v danom prípade boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, a to nezákonné uznesenie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia žalovanej istiny titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu pri výkone verejnej moci, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danom prípade boli splnené zákonom stanovené podmienky pre aplikáciu ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a priznanie žalobcovi náhrady škody vzniknutej mu v trestnom konaní jeho obhajobou advokátkou, keď bola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, ako aj podmienka bezvýsledného vyčerpania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu a podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť a žalobca preukázal vznik škody a jej výšku. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu, a aj ustálenú judikatúru, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po skutkovej, a aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatosti záverov, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. 6. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uznesením OR PZ v Senici, Úradu justičnej a kriminálne polície zo dňa 28.07.2007 sp. zn. ČVS: ORP-381/OVK-SE-2007 bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a za prečin neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 Trestného zákona, proti ktorému uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná uznesením Okresnej prokuratúry Senica zo dňa 7.9.2007 sp. zn. 2 Pv 573/07-7. Následne bol žalobca rozsudkom Okresného súdu v Skalici zo dňa 06.10.2010 sp. zn. 4T/220/2008 oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona nie je za skutok trestne zodpovedný. Správne súd prvej inštancie dôsledky oslobodenia žalobcu spod obžaloby vyhodnotil ako rovnaké s dôsledkami zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť vzhľadom na to, že aj právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení obžalovaného spod obžaloby sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, čo zároveň znamená, že predpoklad o spáchaní trestného činu, vyslovený v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, resp. v danom prípade trestná zodpovednosť obžalovaného za skutok, nebol potvrdený. Nedôvodne žalovaný s poukazom na okolnosti danej veci namietal, že trestné stíhanie bolo vedené v medziach zákona primerane závažnosti predmetného skutku a že žalobca bol oslobodený na základe výsluchu znalca z odboru psychológie pribratého súdom do konania, z dôvodu, že konal v značnom rozrušení a že súd zároveň konštatoval, že obrana žalobcu bola zjavne primeraná útoku a že skutok sa stal. K právnej otázke, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní obvinenému, ktorý bol spod obžaloby oslobodený, aj vtedy, keď vznesenie obvinenia (ako právny titul náhrady škody) bolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, alebo či v prípadoch, keď vznesenie obvinenia bolo dôvodné a zákonné (v súlade so všetkými zásadami trestného konania) štát za škodu nezodpovedá, sa naposledy vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.1,2019 sp. zn. 8 Cdo/177/2017 (predtým napr. v uznesení zo dňa 25.04.2018 sp. zn. 3Cdo/181/2017) tak, že relevantné pre jej zodpovedanie je jeho rozhodnutie sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R č. 37/2014, v súlade so závermi, ktorého bola uvedená otázka posudzovaná napr. aj v rozhodnutiach z 30.03. 2011 sp. zn. 3 Cdo/194/2010, z 30.01.2011 sp. zn. 4 Cdo/54/2011, z 12.12.2012 sp. zn. 7 Cdo/145/2011, z 19.06.2013 sp. zn.7Cdo/87/2012 a z 19.02.2014 sp. zn. 7M Cdo/27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom Ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp.zn. I. US 320/2016 konštatoval, že "nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania", a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že "pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora), sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca". Od publikovania judikátu R 37/214 sa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Uvedené sa vzťahuje na prípady zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia obžalovaného spod obžaloby nielen z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, alebo že ho nespáchal obvinený, ale aj z dôvodu, ak sa skutok stal, avšak nie je trestným činom, z čoho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že rovnako je potrebné dôsledky oslobodenia obžalovaného spod obžaloby posudzovať aj v prípade jeho oslobodenia z dôvodu, že za skutok nie je trestne zodpovedný podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona, to znamená z dôvodu, ak pri odvracaní útoku bola jeho obrana celkom zjavne neprimeraná útoku, ale konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. 7. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli zistené také konkrétne okolnosti a dôvody, ktoré by bránili posudzovaniu dôsledkov oslobodenia žalobcu spod obžaloby v danom prípade v zmysle vyššie uvedených právnych záverov, vyplývajúcich z ustálenej judikatúry, rovnako ako dôsledky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť; keď potrebné je vziať do úvahy nielen skutočnosti, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom odvolaní, že obvinenie voči žalobcovi bolo vznesené z dôvodu, že úmyselne zrazil osobným motorovým vozidlom poškodeného a z miesta činu ušiel; ale potrebné je vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti zistené v trestnom konaní, že uvedenému konaniu žalobcu predchádzali verbálne útoky a fyzický kontakt medzi žalobcom a poškodeným, po ktorom žalobca zostal ležať na zemi a keď zbitý nastúpil do svojho auta, s úmyslom úteku z miesta činu, a to motorovým vozidlom vzhľadom na jeho pohybové obmedzenie v dôsledku neuropatie, ktorou žalobca trpí, pričom konal v dôsledku strachu, zmätku a zľaknutia z pokračovania bitky pri fyzickej prevahe útočníkov, aj v dôsledku jeho menšej fyzickej zdatnosti ako poškodeného; poškodený mu skočil na kapotu auta, čo žalobca vnímal ako ohrozenie a reagoval bezhlavým útekom za každú cenu; jeho vnímanie bolo zúžené na jediný ciel, ktorým bol únik, čo vyplýva zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie PhDr. Tatiany Havlíkovej. Ďalej zo znaleckého posudku Ing. Jozefa Kaveckého, znalca z odboru doprava vyplýva, že v danom prípade došlo z obidvoch strán, teda zo strany žalobcu ako aj zo strany poškodeného, pravdepodobne k úmyselnému konaniu, ktoré je v rozpore s ustanoveniami zákona o prevádzke motorových vozidiel na pozemných komunikáciách. Znalec konštatoval, že z technického hľadiska mohol žalobca použiť aj taký spôsob pohybu s vozidlom, že po rozídení sa mohol zabrzdiť, čo by spôsobilo pád poškodeného z vozidla a mohol následne s vozidlom odísť bez toho, aby poškodeného prešiel. Zároveň však konštatoval, že z technického hľadiska potom, čo poškodený vyskočil na prednú časť vozidla žalobcu takým spôsobom, že naskočil zadnou časťou tela, nemohol predpokladať, že sa na tomto vozidle udrží dlhšiu dobu, a to aj vzhľadom na hladké, krátke a oblé tvary prednej časti vozidla. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať, že by si žalobca trestné stíhanie zavinil sám, a to vzhľadom na uvedený priebeh skutku, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, ako aj na okolnosti, ktoré tomu predchádzali, vrátane konania samotného poškodeného, ako aj vzhľadom na závery znaleckého dokazovania v trestnom konaní. 8. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 9. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).