Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-307-2018.pdf
PDF · 147.23 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/307/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: X. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XXX, XXX XX L. J., právne zastúpená JUDr. Vladimírom Sidorom, X. X/A, XXX XX Y., proti žalovanému: TELERVIS PLUS, a.s., Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený advokátom JUDr. Alanom Strelákom, L. XX, XXX XX J., v konaní o zaplatenie 4.794,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/31/2017-76 zo dňa 22.02.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%).
O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.794,31 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.794,31 Eur od 01.05.2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa svojím návrhom podaným na súd dňa 26.05.2017 žiadala súd, aby zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 4.794,31 Eur spolu s príslušenstvom a trovami konania. Žalobkyňa vo svojom návrhu uviedla, že dňa 27.08.2012 uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo 3412000011 (ďalej len zmluva), predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. Ide o spotrebiteľský úver s výškou úveru 6.500 Eur, výška úrokovej sadzby 21,58%, RPMN 42,50%, výška mesačnej splátky - prvá splatná pri poskytnutí úveru vo výške 262 Eur, ďalšie štyri splátky po 1 Eur, ďalších 55 splátok po 262 Eur, posledná splátka vo výške 252,50 Eur, počet splátok 60, dohodnutá odplata mimo úrok 1.153,65 Eur, celková čiastka splatná spotrebiteľom 14.666,50 Eur. Spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s právnymi predpismi: nesprávne uvedená výška RPMN, neprimeraná výška úrokovej sadzby, nesprávne a zmätočné určenie výšky poplatkov, neuvedenie výšky splátok, istiny, úrokov a poplatkov, z ktorého dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, absencia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a ďalšie nedostatky zmluvy pre rozpor so zákonom - adresa veriteľa, kde možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenie úveru pred lehotou splatnosti, spôsob zániku záväzku a atď. Okresný súd vykonával dokazovanie smerujúce najmä k sporným bodom, pretože nesporné nepovažoval za
potrebné preukazovať. Nespornými bodmi sú: že predmetom konania je bezdôvodné obohatenie, strany uzatvorili dňa 27.08.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o otvorení úverového účtu a poskytovaní domáceho servisu. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 11.032,31 Eur, a predčasne zaplatila dňa 29.05.2014 sumu 6.940,31 Eur. Spornými bodmi v konaní ostali: uvedená výška RPMN v zmluve, celková výška poskytnutého úveru, výška úrokovej sadzby, odplata v zmluve, či je nárok premlčaný, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o bezdôvodnom obohatení, teda kedy jej začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota. V danom prípade súd mal zato, že nie je sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52. Súd taktiež nemal pochybnosti, že ide o typovú zmluvu s predformulovaným znením, u ktorej je problematické individuálne vyjednávanie zmluvných podmienok, keďže typové zmluvy sa dojednávajú vo veľkom počte, čo potvrdzujú aj poznatky z vlastnej činnosti súdu. V bode I. zmluvy je uvedený predmet zmluvy - úver vo výške 6.500 Eur, pričom zmluvné strany sa mali dohodnúť, že úver bude dlžníkovi vyplatený bezhotovostným prevodom na účet dňa 29.08.2012, pričom prvá splátka je splatná už ku dňu vyplatenia úverov vo výške 262 Eur, teda dlžníkovi bude dňa 29.08.2012 vyplatená prevodom na účet suma 6.238 Eur. Poskytnutím úveru je odpísanie prostriedkov z účtu dodávateľa, a súd má zato, že skutočná výška úveru korešponduje so skutočne poskytnutou čiastkou úveru bez prvej splátky, keďže aj v zmysle § 497 Obchodného zákonníka veriteľ poskytne peňažné prostriedky na požiadanie dlžníka, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, a zaplatiť úroky. Úver možno definovať ako odloženú platbu za poskytnutie peňažných prostriedkov, keďže veriteľ ich má prebytok, a za zhodnotenie ich poskytuje niekomu, kto ich potrebuje. Poskytnutie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasoval nejakú časť (splátku), je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. V danom prípade teda v skutočnosti žalovaný poskytol úver nižší ako je uvedený v zmluve, a to o sumu, ktorá sa rovná splátke 262 Eur. Takéto poskytovanie úverov odporuje spotrebiteľskému právu, keďže spotrebiteľovi sa poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v skrátenej výške, a úroky by sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Súd má teda zato, že zmluvná podmienka o započítaní splátky 262 Eur v okamihu poskytnutia úveru má vlastnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože táto odporuje ratio legis inštitútu úveru. Nakoľko sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje ustanovenie úverovej zmluvy, ktoré veriteľovi umožňuje inkasovať prvú splátku už pri poskytnutí úveru, ako je to v danom prípade, považuje sa takéto ustanovenie zmluvy za neplatné, a nakoľko Zákon č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) vyžaduje, aby bola v zmluve určená celková výška a konkrétna mena spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, súd má zato, že táto podmienka nie je splnená, a z tohto dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd je toho názoru, že aj z ďalších článkov zmluvy by zistil vady, avšak nakoľko postačuje, že v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje zmluva neplatné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. g), považoval za nadbytočné vyhodnocovať ďalšie časti tejto zmluvy, napríklad nesprávne určenú výšku RPMN, ktorá vychádza z nejasne určenej výšky úveru, a to buď 6.500 Eur alebo 6.238 Eur. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd považoval návrh v celom rozsahu za dôvodný, keďže mal zato, že úver bol poskytnutý len v reálnej výške 6.238 Eur namiesto sumy uvedenej v bode I. zmluvy 6.500 Eur. Z uvedeného teda vyplýva aj nesprávne uvedená výška RPMN, z čoho vyplýva, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a prijatím plnenia bez právneho dôvodu by vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať. V priebehu konania podaním zo dňa 15.11.2017 vzniesol žalovaný námietku premlčania voči celému žalobkyňou uplatnenému nároku, keďže žalobkyňa uhradila predčasne záväzok vyplývajúci zo zmluvy zo dňa 27.08.2012 úhradou vo výške 6.940,31 Eur dňa 29.05.2014, pričom žaloba bola podaná dňa 26.05.2017. Poukázal na dvojročnú premlčaciu lehotu podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom mal zato, že žalobkyňa sa v danom prípade dozvedela o všetkých skutkových okolnostiach potrebných pre uplatnenie nároku na súde, t.j. kto sa obohatil a v akom rozsahu, najneskôr zaplatením poslednej splátky, t.j. 29.05.2014, z tohto dôvodu má zato, že žaloba bola podaná oneskorene. Okresný súd sa s týmto názorom jednoznačne nestotožňuje, nakoľko má zato, že právna úprava týkajúca sa plynutia subjektívnej lehoty pri premlčaní podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle judikatúry vyžaduje skutočnú, a nie iba predpokladanú vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Je logické, že ak by mala žalobkyňa vedomosť o tom, že zaplatením splátky sa žalovaný bezdôvodne obohacuje, a tým mu začína plynúť dvojročná subjektívna lehota, nikdy by predčasne takúto splátku neuhradila. Súd sa stotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalobkyne, že splatením splátok úveru začína plynúť objektívna lehota, a začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so skutočnosťou, kedy právny zástupca žalobkyne jej oznámil, že zmluva má také nedostatky, s ktorými zákon spája sankciu, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Podľa názoru súdu je jednoznačne týmto dňom deň udelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi, ktorý sa nachádza v súdnom spise, a to: 22.07.2016, pričom žaloba bola podaná do jedného roka dňa 26.05.2017 (rozsudok OS Žiar nad Hronom zo dňa
26.11.2014 sp.zn. 5C/109/2014-85 potvrdený rozsudkom KS Banská Bystrica zo dňa 15.03.2016 sp. zn. 13Co/90/2015). Súd má zato, že priemerný spotrebiteľ nemá právnické vzdelanie, a celé spotrebiteľské právo je založené na princípe ochrany práv spotrebiteľa, a z tohto dôvodu nedostatočná informovanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Súd má zato, že pokiaľ by aj právny zástupca oznámil žalobkyni svoj názor týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v rámci porady, nie je ešte stále konečným spôsobom vyriešená otázka, či žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto a v akej výške sa bezdôvodne na jej úkor obohatil, keďže až právoplatným rozhodnutím súdu sa definitívne ustáli skutkový stav a upravia pomery medzi stranami sporu. Žalovaný v konaní nedoložil jediný dôkaz o tom, že by žalobkyňa mala získať zaplatením poslednej splátky vedomosť o tom, že začala plynúť subjektívna lehota, alebo že by žalobkyňa mala vedomosť o bezúročnosti úveru, keďže sám žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov počas celého konania tvrdil, že zmluva je v súlade so zákonom, a má všetky zákonom predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú. Žalobkyňa bola tak povinná zaplatiť úver len do výšky skutočnej istiny požičanej sumy úveru vo výške 6.238 Eur. Súd mal preukázané dokladmi z č.l. 5 spisu, že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 2.096 Eur, dokladmi č.l. 6 až 13 spisu, že mu zaplatila spolu sumu 1.996 Eur, a z dokladu číslo 14, že mu dňa 29.05.2014 zaplatila sumu 6.940,31 Eur. Spolu teda sumu 11.032,31 Eur. Keďže bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté nad sumu 6.238 Eur je plnením bez právneho dôvodu, ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 4.794,31 Eur titulom bezdôvodného obohatenia aj spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 01.05.2016, teda odo dňa, kedy žalovanému uplynula lehota po márnej výzve na mimosúdnu dohodu (t.j. najneskôr v tento deň sa žalovaný dozvedel o bezdôvodnom obohatení, a mal možnosť ho vrátiť), až do celkového zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko mala žalobkyňa v konaní plný úspech, súd jej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) zákona č. 160/2015 CSP. Žalovaný so záverom súdu nesúhlasí a uvádza, že súd prvej inštancie nedostatočne zisťoval skutkový stav, keď z „Predsporovej výzvy" zo dňa 15.03.2016 (plnomocenstvo na zastupovanie zo dňa 22.07.2016) vyplýva, že žalobkyňa mala vedomosť, o bezúročnosti a bezpoplatkovosti oveľa skôr, nakoľko z predmetnej výzvy jednoznačne vyplýva vedomosť žalobkyne o ním tvrdenom bezdôvodnom obohatení. Ďalej žalovaný uvádza, že pokiaľ by súd prvej inštancie relevantne zisťoval skutkový stav z verejne prístupných registrov, zistil by, že z výpisu živnostenského registra Okresného úradu Čadca č. 502-15169 je zrejmé, že žalobkyňa od 03.03.2010 do 06.09.2014 (a teda aj v čase úhrady poslednej splátky úveru) vykonávala živnosť. Taktiež v čase od 23.05.2013 do 31.05.2013, teda ešte pred úhradou poslednej splátky úveru vykonávala činnosť viazaného finančného agenta v podregistri poskytovania spotrebiteľských úverov. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobkyňa keďže spĺňala podmienky pre vykonávanie finančného sprostredkovania, musela disponovať relevantnými informáciami a musela jej byť známa aj právna úprava upravujúca bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľských úverov a teda jej subjektívna vedomosť jej musela byť zrejmá už uhradením poslednej splátky t.j. 30.05.2014. Je teda zrejmé, že subjektívna premlčacia doba uplynula pred podaním žalobného návrhu zo strany žalobkyne. Prvostupňový súd sa absolútne nezaoberal ďalším právnym úkonom žalobkyne a to Zmluvou o poskytovaní domáceho a servisu a otvorení úverového účtu, ktorú žalovaný v rámci procesnej obrany predložil konajúcemu súdu spolu so žiadosťou žalobkyne, kde jasne a zrozumiteľne žiadala o poskytovanie takýchto služieb. Zo samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere totižto vyplýva, že prvá splátka je vo výške 1 Eur a nie 262 Eur ako to tvrdí prvostupňový súd. Čiže medzi zmluvnými stranami dohodnutým zápočtom bola uhradená prvá splátka úveru vo výške 1 Eur a prvá splátka odmeny v zmysle Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu a otvorení úverového účtu vo výške 261 Eur. Prvostupňový súd bez akéhokoľvek odôvodnenia určil ako bezdôvodné obohatenie aj plnenie z právneho úkonu, ktorým sa absolútne nezaoberal, pričom žalovaný má za to, že plnenie z tohto právneho úkonu je na základe ním vznesenej námietky premlčania premlčané, keďže odmena z uvedeného právneho úkonu bola uhradená dňa 21.11.2012. K samotnému zápočtu prvej splátky úveru žalovaný uvádza, že sa nestotožňuje s právny názorom súdu, pretože v odôvodnení absolútne opomína fakt, že túto prvú splátku žalobkyňa už nikdy nehradila a aj do výpočtu RPMN vstúpila ako uhradená už s dátumom poskytnutia úveru. Žalovaný má za to, že v zmluve je explicitne uvedená výška poskytnutého úveru 6.500 Eur a aj jeho mena a teda zmluva obsahuje náležitosť vytýkanú súdom prvej inštancie. Taktiež nie je pravdou, že v zmluve absentuje údaj o RPMN, údaj o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený je, konkrétne v článku II. tejto zmluvy. Podľa názoru žalovaného sa postupom prvostupňového
súdu odňala žalovanému možnosť konať pred súdom. Námietky/právna argumentácia žalovaného, hoci boli nosným pilierom vyjadrenia žalovaného vo veci samej a mali zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, ostali prvostupňovým súdom absolútne opomenuté. Súd ich pri svojom právnom posúdení veci jednoducho odignoroval a vôbec sa nimi „právne" nezaoberal. Jediné na čo sa súd obmedzil bolo, že súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný sa takýmto spôsobom vyjadril. Týmto svojim konaním prvostupňový súd podľa názoru žalovaného flagrantným spôsobom odmietol poskytnutie spravodlivosti žalovanému odignorovaním tak zásadných námietok i právnej argumentácie, ktorá si nevyhnutne žiada zaujatie stanoviska súdnej autority v rámci svojho rozhodnutia. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti žalovaný žiada odvolací súd, aby po preskúmaní tohto odvolania rozhodol v zmysle § 389 ods. 1 CSP a zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania, alternatívne: rozhodol v zmysle § 388 CSP a zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žalobkyňa rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. Podľa jej názoru nie je možné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť na základe odvolania podaného žalovaným. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie správne posúdil uplatnenú námietku premlčania (v súlade aj s rozhodovacou praxou nadriadeného súdu), ktorú žalovaný odôvodňuje iba odkazom na iné súdne rozhodnutia, ktoré však v žiadnom prípade nevykladajú ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to prezentuje žalovaný. Dôvodom prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere prichádza k bezdôvodnému obohateniu na strane poskytovateľa úveru je práve a výlučne to, že zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje v presne špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Teda bez toho, aby ktokoľvek (či už žalobkyňa alebo hoci aj sudca Ústavného súdu SR) vedel, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje táto fikcia, by nebolo možné v žiadnom prípade hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení (vedomosť by mohla byť len prezumovaná). V prípade, ak žalobkyňa (alebo ktokoľvek iný, vrátane sudcu Ústavného súdu SR) informáciu o uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti na zmluvu o úvere nemá, potom sa jej skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané
- t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa. Pri subjektívnej premlčacej dobe je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment, ako to zdôrazňujú takmer všetky rozhodnutia sudov najvyššieho stupňa; teda v žiadnom prípade nejde o pokus o automatizáciu posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako je to prezentované pri spotrebiteľských vzťahoch najmä zo strany poskytovateľov úverov a následne bez ďalšieho aj nesprávne prevzaté niektorými súdmi. V tomto prípade jednoznačne na začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, na základe ktorej žalobkyňa plnila svoje povinnosti (ako jej vyplývajú zo zmluvy). Vzhľadom na uvedené teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez právneho dôvodu (keďže právny dôvod existuje a je ním zmluva). Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ktoré sú mu na prospech (premlčanie nároku). Námietka premlčania je tak len formálna, žalovaný nepredložil jediný dôkaz o vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia (práve naopak, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že túto vedomosť nemal) a dokonca ani len neoznačil žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Žalovaný teda len predpokladá, že by žalobkyňa mohla mať tieto vedomosti, pričom len ich predpoklad nie je dostatočný na vyslovenie záveru, že by mala začať plynúť subjektívna premlčacia doba, čo podporuje i žalovaným citovaná judikatúra. Žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa mala vykonávať v čase od 03.03.2010 do 06.09.2014 „sprostredkovania poskytovania úverov alebo pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt“, pričom ako dôkaz predkladá výpis zo živnostenského registra a registra NBS. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (ustanovenie § 366 písm. d) CSP). Žalobkyňa však uvádza, že je totiž známe, že fyzické osoby
- podnikatelia si bežne do predmetu svojej činnosti uvádzajú množstvo podnikateľských aktivít, pričom tieto v skutočnosti nemusia ani vykonávať. Majú ich tam jednoducho z dôvodu, že ak by sa im naskytla príležitosť, mohli dosahovať zisk aj z tejto činnosti, hoci by bola jednorazová, aby sa tým vyhli následkom, napríklad neoprávnenému podnikaniu. Procesná obrana žalovaného je tak nielen neprípustná, ale tiež ju možno označiť iba za formálnu, pričom jeho tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukazuje. Žalobkyňa má za to, že rozhodnutie súdu je v celom rozsahu vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené. Na
základe uvedeného je potrebné považovať odvolanie žalovaného za nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, ktorý konajúci súd vecne správne právne posúdil. Rozhodnutie sleduje prevládajúcu názorovú líniu súdov SR, pričom je v súlade aj s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní. Žalobkyňa preto žiada odvolací súd, aby rozhodnutie Okresného súdu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Žalobkyňa si zároveň uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný na vyjadrenie žalobkyne uviedol, že má za to, že okrem faktu, že ním predložené údaje vyplývajúce z verejne prístupných registrov si mohol prvostupňový súd v rámci riadneho zisťovania skutkového stavu zaobstarať aj sám, tieto skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe, keďže vyplývajú z verejne dostupných registrov sa nedokazujú. Preto námietka žalobkyne týkajúca sa neskorého uplatnenia prostriedkov procesnej obrany je irelevantná. Ďalej uvádza, že nie je pravdou tvrdenie žalobkyne, že nevykonával finančné sprostredkovanie pričom k uvedenému ešte žalovaný dodáva, že uvedenú činnosť musela žalobkyňa skutočne vykonávať, keďže Národná banka Slovenska si za zápis do akéhokoľvek registra účtuje poplatok a je teda absolútne nelogické, aby navrhovateľ podával návrh na zápis, zaplatil poplatok za niekoho, kto finančné sprostredkovanie nebude vykonávať). Nie je pravdou ani to, že žalobkyňa nedisponovala dostatočnými vedomosťami, pretože musela mať absolvované osobitné finančné vzdelávanie, inak by nedošlo k zápisu do podregistra (z výpisu je zrejmé dokonca, že žalobkyňa figurovala vo viacerých podregistroch, čiže musela mať vedomosti ku každému predmetu činnosti). Žalovaný dopĺňa svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní a vo vzťahu k argumentácii žalobkyne týkajúcej sa prelomenia zásady vigilantibus iura scripta sunt v prípade spotrebiteľských vecí poukazuje na názor Ústavného súdu vyjadrený v náleze PL. ÚS 11/2016-60: „Zo stanoviska národnej rady a vlády možno jasne vnímať, že tieto veľmi zdôrazňujú silnú spoločenskú potrebu či tlak na ochranu dlžníckeho spotrebiteľa a táto spoločenská atmosféra má ovplyvňovať nielen normotvorbu, ale aj jej interpretáciu vrátane tej ústavnej. To je veľmi podnetná argumentácia, pretože ochrane spotrebiteľov priradzuje povahu takmer „verejného poriadku“ a vystihuje uvažovanie normotvorcu. K tomu možno uviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4)“ Práve preto, že spotrebiteľská ochrana je zakotvená prierezovo v celom právnom poriadku, nie je dôvod, aby sa expanzívne interpretovala aj vo vzťahu k ustanoveniam o premlčaní, ktoré nie sú jej súčasťou. Ďalej žalovaný vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu dodáva, že s ohľadom na vedomosti, ktoré žalobkyňa preukázateľne musela mať ako aj s ohľadom na argumentáciu uvedenú v odvolaní, je nárok žalobkyne premlčaný.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
10. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval odvolateľ aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.
11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:
12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení, ako i právneho posúdenia veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu považoval za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti vymedzenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení ku dňu uzatvorenia zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
13. Preštudovaním spisu odvolací súd zistil, že v bode I. zmluvy je uvedený predmet zmluvy - úver vo výške 6.500 Eur, pričom zmluvné strany sa mali dohodnúť, že úver bude dlžníkovi vyplatený bezhotovostným prevodom na účet dňa 29.08.2012. Prvá splátka za poskytnutý úver je splatná už ku dňu vyplatenia úverov vo výške 262 Eur, teda dlžníkovi bude dňa 29.08.2012 vyplatená prevodom na účet suma 6.238 Eur. Tak ako uviedol okresný súd, v zmysle § 497 Obchodného zákonníka veriteľ poskytne peňažné prostriedky na požiadanie dlžníka, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, a zaplatiť úroky. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, v ktorom vyslovil, že poskytnutie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasoval nejakú časť (splátku), je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. V danom prípade teda v skutočnosti žalovaný poskytol úver nižší ako je uvedený v zmluve, a to o sumu, ktorá sa rovná splátke 262 Eur. Takéto poskytovanie úverov odporuje spotrebiteľskému právu, keďže spotrebiteľovi sa poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v skrátenej výške, a úroky by sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd ďalej uvádza, že veriteľ mal v zmysle uzavretej zmluvy poskytnúť dlžníkovi celú dohodnutú sumu, t.j. 6.500 Eur, nezníženú o sumu, ktorá sa rovná hodnote prvej splátky (262 Eur). Nakoľko si veriteľ hneď od poskytnutej sumy odpočítal prvú splátku, odvolací súd konštatuje, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takéto ustanovenie zmluvy aj odvolací súd vyhodnotil za neplatné, v zmysle čoho považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
14. Čo sa týka ďalších ustanovení zmluvy odvolací súd uvádza, že niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.
15. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k) cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.
16. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne: musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.
17. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04. júla 2006, keď uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.“
18. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.
19. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).
20. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.
21. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorá má byť obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej úverovej zmluvy, predstavuje celkové náklady spotrebiteľa na úver (t.j. všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru) vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Údaj o RPMN má slúžiť spotrebiteľovi na porovnanie úverov
alebo pôžičiek s rovnakou dobou splatnosti a s rovnakou výškou spotrebiteľského úveru a vybrať si cenovo najvýhodnejší úver s čo najnižšou RPMN. Ročná percentuálna miera nákladov sa dá určiť na začiatku revolvingového vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádza z počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné.
22. Ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 215/2012 zo dňa 10.10.2012, cit: „Uvedený zákon (§ 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch) v rámci prístupového procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenia slobody služieb a sprehľadnenia finančných služieb - k čomu slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov, úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať“.
23. Aj odvolací súd je toho názoru, že z ďalších článkov zmluvy by tiež zistil vady, avšak nakoľko postačuje, že v zmysle § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. obsahuje zmluva neplatné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. g), považoval za nadbytočné vyhodnocovať ďalšie časti tejto zmluvy, napríklad vyššie spomínanú nesprávne určenú výšku RPMN, ktorá vychádza z nejasne určenej výšky úveru, a to buď 6.500 Eur alebo 6.238 Eur. Aj absencia presne určenej RPMN ako aj ďalších ustanovení zmluvy, ktoré súd považuje za neprijateľné zmluvné podmienky, súd považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
24. Odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak zmluvná strana zaplatí viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu vyššiu, ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné obohatenie, na ktoré nemá žiadny právny nárok. Na základe preštudovania spisu odvolací súd považoval návrh žalobkyne v celom rozsahu za dôvodný, keďže mal zato, že úver bol poskytnutý len v reálnej výške 6.238 Eur namiesto sumy uvedenej v bode I. zmluvy 6.500 Eur. Z uvedeného teda vyplýva aj nesprávne uvedená výška RPMN, z čoho vyplýva, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a prijatím plnenia bez právneho dôvodu vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať.
25. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania odvolací súd uvádza, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa teda môže premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1.
26. Pokiaľ ide o počítanie subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva z neoprávneného majetkového prospechu (§ 107 ods. 1 OZ), správne postupujú súdy vtedy, keď za začiatok jej plynutia považujú deň, keď účastník zistil neplatnosť ustanovení zmluvy. (R 1/1979)
27. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. V danom prípade splatením splátok úveru začína plynúť objektívna lehota, a začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so skutočnosťou, kedy právny zástupca oznámil žalobkyni, že zmluva má také nedostatky, s ktorými zákon spája sankciu, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Preto aj okresný súd spája vznik plynutia subjektívnej premlčacej doby s dňom udelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi, ktorý sa nachádza v súdnom spise, a to: 22.07.2016. Žaloba bola podaná do jedného roka dňa 26.05.2017, čo znemená že v danom prípade nemohlo ísť o premlčaný nárok.
28. Nakoľko bol úver vyhlásený za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa bola tak povinná zaplatiť úver len do výšky skutočnej istiny požičanej sumy úveru vo výške 6.238 Eur. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 11.032,31 Eur. Keďže bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov, plnenie prijaté nad sumu 6.238 Eur je plnením bez právneho dôvodu, ide teda o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať. Z tohto dôvodu okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 4.794,31 Eur titulom bezdôvodného obohatenia aj spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 01.05.2016, teda odo dňa, kedy žalovanému uplynula lehota po márnej výzve na mimosúdnu dohodu (t.j. najneskôr v tento deň sa žalovaný dozvedel o bezdôvodnom obohatení, a mal možnosť ho vrátiť), až do celkového zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa na základe uvedeného v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu.
29. Ak žalovaný uvádza, že pokiaľ by súd prvej inštancie relevantne zisťoval skutkový stav z verejne prístupných registrov, zistil by, že z výpisu živnostenského registra Okresného úradu Čadca č. 502-15169 je zrejmé, že žalobkyňa od 03.03.2010 do 06.09.2014 (a teda aj v čase úhrady poslednej splátky úveru) vykonávala živnosť. Taktiež v čase od 23.05.2013 do 31.05.2013, teda ešte pred úhradou poslednej splátky úveru vykonávala činnosť viazaného finančného agenta v podregistri poskytovania spotrebiteľských úverov. Žalovaný má za to, že žalobkyňa keďže spĺňala podmienky pre vykonávanie finančného sprostredkovania, musela disponovať relevantnými informáciami a musela jej byť známa aj právna úprava upravujúca bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľských úverov a teda jej subjektívna vedomosť jej musela byť zrejmá už uhradením poslednej splátky t.j. 30.05.2014. Žalobkyňa na toto tvrdenie žalovaného uviedla, že je totiž známe, že fyzické osoby - podnikatelia si bežne do predmetu svojej činnosti uvádzajú množstvo podnikateľských aktivít, pričom tieto v skutočnosti nemusia ani vykonávať. Majú ich tam jednoducho z dôvodu, že ak by sa im naskytla príležitosť, mohli dosahovať zisk aj z tejto činnosti, hoci by bola jednorazová, aby sa tým vyhli následkom, napríklad neoprávnenému podnikaniu. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade sa jedná o sporové konanie, čo znamená, že každá zo strán si musí zabezpečiť dôkazy na podporu svojich tvrdení v zmysle zásady kontradiktórnosti konania. Žalovaný si v tomto smere nesplnil dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia súvisu podnikateľskej činnosti (živnosti) a tomu podliehajúcich vedomostí žalobkyne so skutočnými vedomosťami žalobkyne o danej problematike bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Navyše okresný súd nemal dôvod skúmať takýto súvis nakoľko Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 3412000011 je uzatvorená so žalobkyňou ako s fyzickou osobou (nepodnikateľom) a netýka sa predmetu jej podnikania.
30. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany okresného súdu, odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, a preto odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)