Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-494-2016.pdf
PDF · 109.01 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/494/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO:36 038 351, zastúpeného JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach, Hlavná 25, proti žalovanému: Obec Lentvora, 985 13 Ábelová, IČO: 00 316 164, zastúpenému Ing. JUDr. Vojtechom Keselým, CSc., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Bratislave, Košická 56, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/146/2010 - 420 zo dňa 20. 05. 2016 takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 100 pre katastrálne územie F., obec F., okres F., špecifikovaných vo výroku rozsudku. O trovách konania okresný súd nerozhodol s tým, že o nich podľa ustanovenia 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „OSP“) rozhodne až po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči žalovanému domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, špecifikovaným vo výroku rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný si dal na základe „Protokolu o prechode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z vlastníctva SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národného výboru ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu F. , vyhotoveného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „Protokol“) zapísať v katastri nehnuteľností vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Uvedený Protokol bol daný na zápis do katastra nehnuteľností ako záznamová listina, pričom kataster neskúmal obsah listiny, ale len formu podania, ktorá podľa všetkého bola dodržaná. Jednalo sa tak o zápis približne 1 ha neknihovaného majetku a majetku uvedeného v priloženom zozname k Protokolu, v ktorom bolo ďalej uvedených len 333 ha lesnej pôdy.
1.1. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe uviedol, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto má naliehavý právny záujem na tom, aby sa zosúladil faktický stav so stavom právnym. Faktický stav je taký, že vlastníkom nehnuteľností by mala byť Slovenská republika, právny stav je taký, že ako vlastník predmetných nehnuteľností naďalej vystupuje na liste vlastníctva nesprávne žalovaný. Postavenie žalobcu je tak bez určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam neisté, pretože názory strán sporu na vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sú rozdielne. Výrok rozsudku súdu v tejto veci by preto vytvoril pevný základ pre právny vzťah strán sporu. V súvislosti s aktívnou legitimáciou žalobcu, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe uviedol, že ho v konaní budú v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 OSP v znení účinnom od 01. 07. 2007 zastupovať LESY Slovenskej republiky, š. p so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, pričom poukázal tiež na ustanovenie § 50 ods.3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch a na ustanovenie § 50 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého správca vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy, preto sú Lesy Slovenskej republiky, š. p. oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v tomto konaní priamo zo zákona.
1.2. Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku ďalej uviedol, že uznesením č. k. 6C/146/2010-59 zo dňa 12. 07. 2011 konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil, pretože mal za to, že „ďalšiemu priebehu konania bráni absencia aktívnej legitimácie na strane žalobcu a teda ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť“. Okrem toho okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol, že „Lesy Slovenskej republiky, š. p. nie sú subjekt, ktorému by zo zákona vzniklo oprávnenie zastupovať štát v tomto konaní, pretože v prípade sporných nehnuteľností sa nejedná o nehnuteľnosti, ktoré by v čase podania žaloby boli vo vlastníctve štátu a žalobca ani nepreukázal výkon faktickej správy k nim“. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože okresný súd nesprávne vyložil ustanovenie § 21 OSP ako aj ustanovenie § 50 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o odvolaní žalobcu uznesením č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného zrušujúceho uznesenia krajský súd uviedol, že Lesy Slovenskej republiky, š. p. sú právnickou osobou oprávnenou konať za štát - Slovenskú republiku v spore o určenie vlastníctva k lesným pozemkom tak, ako sú tieto vymedzené v ustanovení § 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov. Správca lesného pozemku (§ 50 ods. 3 citovaného zákona) tým, že nesmie previesť vlastníctvo k lesným pozemkom (§ 50 ods. 1 citovaného zákona), je povinný zisťovať, či sa tak nestalo protiprávne a v kladnom prípade domáhať sa aj súdnou cestou navrátenia vlastníctva štátu“. Následne rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 6C/146/2010-340 zo dňa 14. 06. 2013 tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13Co/608/2013-365 zo dňa 12. 03. 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
1.3. Po zrušení veci a vrátení na ďalšie konanie okresný súd vykonal dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka, na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a na ustanovenie § 50 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. a uviedol, že z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. vyplýva, že do vlastníctva obcí prechádzal len majetok vo vlastníctve SR, ku ktorému patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu a ktoré tvoria lesný majetok štátu nemal v minulosti príslušný národný výbor právo hospodárenia. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva, že v danom prípade neboli splnené kumulatívne dve podmienky, ktoré vyžadoval zákon č.138/1991 Zb. k prechodu majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obcí (v tomto prípade do majetku obce Lentvora).
1.4. Na základe vykonaného dokazovania a v zmysle citovaných zákonných ustanovení okresný súd dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre k. ú. F., obec F., okres F., špecifikovaným v petite žaloby je dôvodná, preto žalobe vyhovel a určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu.
2. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že „žalobca svojim najvyšším zákonodárnym orgánom prijal zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého v zákone uvedené štátne orgány delimitovali do majetku obcí v zákone určený majetok štátu (§ 2 citovaného zákona)“. Odovzdávajúci subjekt, ktorý do dňa prechodu majetku štátu mal v správe majetok, ktorý podľa zákona prechádza na obce, mal spísať písomný protokol o odovzdaní majetku. Protokol obsahoval presné vymedzenie odovzdávaného majetku a ak išlo o nehnuteľnosti, protokol obsahoval aj údaje z katastra nehnuteľností. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že presne v súlade s uvedeným zákonom prešiel predmet tohto sporu do vlastníctva žalovaného, tak ako to konštatuje aj Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia č. k. 13Co/608/2013 zo dňa 25. 02. 2014 na strane 4, predposledný odstavec, kde sa uvádza: „Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dňa 30. 04. 2003 bol vydaný Protokol o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národného výboru ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Predmetom Protokolu vyhotoveného podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov je odovzdanie a prevzatie v ňom špecifikovaných nehnuteľností z vlastníctva štátu, ku ktorým patrilo právo hospodárenia príslušnému národného výboru ku dňu 24.11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec. Na Protokole je uvedená ako odovzdávajúca organizácia: SR
- Okresný úrad Lučenec, zastúpený prednostom (s uvedením mena) a ako preberajúca organizácia: Obec F., zastúpená starostom (s uvedením mena)“. Z uvedeného je podľa žalovaného možné vyvodiť záver, že pre vznik vlastníctva žalovaného k predmetu sporu boli splnené materiálno - právne a aj formálno - právne podmienky.
2.1. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že predmetný Protokol možno považovať za zásah orgánu verejnej správy, spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že ak fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ukrátená, môže sa pred súdom v zmysle § 250 Občianskeho súdneho poriadku domáhať ochrany proti tomuto zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Pri posudzovaní žaloby mal súd prvej inštancie podľa žalovaného skúmať aj dôvody a skutočnosti súvisiace s podaním žaloby, najmä z hľadiska naliehavého právneho záujmu žalobcu na podaní žaloby podľa ustanovenia § 80 písm. c) OSP ako aj z hľadiska istoty v občianskoprávnych vzťahoch.
2.2. Žalovaný v odvolaní namietal ďalej tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom zaoberal s otázkou zastúpenia štátu - Slovenskej republiky štátnym podnikom Lesy Slovenskej republiky v spore o určenie vlastníckeho práva, ak predmetom sporu je lesný pozemok/ky. V uvedenej súvislosti žalovaný uviedol, že „nemôže byť celkom v poriadku, ak úkon štátneho orgánu (odovzdanie majetku na základe predmetného Protokolu), ktorý je štátnym orgánom kreovaným Ústavou SR, navrhuje prostredníctvom súdneho konania zmeniť alebo zrušiť „podnikateľská organizácia“, ktorá v špecifických prípadoch štát zastupuje, ale sama nie je štátnym orgánom. Jej právomoci by v takomto konkrétnom konaní mal súd preveriť a bez jasného a jednoznačného potvrdenia oprávnenia zastupovať štát, by súd nemal s touto „podnikateľskou organizáciou“ konať a rozhodnúť, najmä v konaní o určenie vlastníckeho práva, kde na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý nadobudol vlastnícke právo priamo zo zákona“. Podľa názoru žalovaného uvedeného v odvolaní, v danom spore na strane žalobcu zdanlivo vystupuje jeden subjekt a to Slovenská republika zastúpená štátnym podnikom Lesy Slovenskej, v skutočnosti však ide o dva odlišné subjekty, ktorých právne, ekonomické i spoločenské postavenie vylučuje totožný záujem. Uvedené skutočnosti podľa žalovaného jednoznačne preukazujú, že záujmy štátu a štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky nie sú konformné a už vôbec nie sú totožné. Štát zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí upravil, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do majetku obcí. Súčasťou tohto majetku boli aj lesné pozemky, ktoré pokiaľ sú vo vlastníctve štátu, sú základom podnikania štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a zdrojom príjmov tohto podnikateľského subjektu. Ak by súd podanú žalobu neposudzoval čisto formálne a posúdil by ju v súlade s § 41 ods. 2 OSP, dospel by podľa žalovaného k záveru, že „žalobcom nie je Slovenská republika a žalovaným Obec Lentvora, ale že Lesy Slovenskej republiky, š. p. žalujú Slovenskú republiku a Obec Lentvora je formálny a bezvýznamný štatista“. V závere odvolania žalovaný uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 49 599,90 Eur.
3. K obsahu odvolania žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 07. 07. 2016, kde uviedol, že tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní nemôžu pred súdom obstáť, pretože sú úplne v rozpore s podstatou samotného sporu, keďže sa v tomto konaní jedná o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a zákon každému, kto sa cíti, že bol ukrátený na svojich právach a že vlastníctvo patrí jemu umožňuje, aby sa v konaní o určenie vlastníckeho práva domáhal vlastníckou žalobou určenia, že je to on, ktorému patrí vlastnícke právo za splnenia podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že naliehavý právny záujem je daný vždy, ak je na príslušnom liste vlastníctva vyznačený iný vlastník ako ten, ktorý o sebe tvrdí, že on je vlastníkom predmetných nehnuteľností. V danom prípade žalobca jednoznačne preukázal svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako aj podstatnú skutočnosť pre vedenie tohto súdneho sporu a to, že Slovenská republika, ktorej patrí vlastnícke právo a ktorá ho v minulosti riadne nadobudla, nikdy o toto vlastníctvo zákonným spôsobom neprišla. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného týkajúce sa právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalovaným - „Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec“ zo dňa 30. 04. 2003, vyhotoveného podľa zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s touto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd už podrobne zaoberal a uviedol svoje právne úvahy, ktoré sú správne a zákonné a ktorými je súd prvej inštancie viazaný. Ide o právne úvahy, ktoré vyslovil Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí sp. zn. 13Co/608/2013 zo dňa 25. 02. 2014.
3.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že Slovenskú republiku nemôžu zastupovať Lesy Slovenskej republiky, š. p. so sídlom v Banskej Bystrici, pretože je to v rozpore s Ústavou SR a že ide v skutočnosti o dva odlišné subjekty, ktorých právne, ekonomické a spoločenské postavenie vylučuje totožný záujem, tak toto tvrdenie žalovaného je absolútne v rozpore s ustanovením § 21 ods. 4 OSP, so zákonom o štátnom podniku (č. 111/1990 Zb.), zákonom o lesoch (č. 326/2005 Z. z.) ako aj v rozpore s novelou zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, podľa znenia § 34 ods. 14 ktorého, pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lestných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že správcom lesných pozemkov, o ktoré v konaní ide je podľa zákona o lesoch v platnom znení štátny podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorý v tomto konaní zastupuje štát ako stranu sporu, ktorou je Slovenská republika. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania.
4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. V danom prípade bolo odvolanie podané za účinnosti zákona. č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2016, „ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa ustanovenia § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“.
6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného, v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 CSP. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pričom poukázal na to, že žalobca pred podaním žaloby nevyužil všetky právne prostriedky, ktoré mal k dispozícií (t. j., že sa v zmysle § 250 OSP nedomáhal ochrany proti predmetnému Protokolu ako nezákonnému zásahu organu verejnej správy, ak mal za to, že je nezákonný); zároveň namietal, že okresný súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu, respektíve oprávnenie štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky zastupovať štát v tomto konaní (čo sú dve rôzne právne situácie, pretože aktívna legitimácia Slovenskej republiky ako takej vyplýva z § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.; to či sú Lesy Slovenskej republiky, š. p. oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v tomto spore je už iná právna otázka, s ktorou sa súd prvej inštancie v konečnom dôsledku v odvolaním napadnutom rozhodnutí, tak ako je nižšie uvedené, správne vysporiadal).
7. Po prejednaní odvolania z hľadiska odvolacej námietky žalovaného týkajúcej sa nedostatočného posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v zmysle ustanovenie § 80 písm. c) OSP (podľa ktorého súd naliehavý právny záujem vzhľadom na čas podania žaloby, v ktorom bol platný a účinný zákon č. 99/1963 Zb. z hľadiska právnej istoty posudzoval), je daný vtedy ak podaná žaloba je vhodný a účinný prostriedok ochrany práva žalobcu. Naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP je spravidla daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za neprípustnú z hľadiska absencie naliehavého právneho záujmu možno považovať takú určovaciu žalobu, ktorá nerieši „potreby praktického života“, ale vedie len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná prípadne i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). V danom prípade okresný súd dospel k správnemu záveru, že žalobca mal a tiež osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Zápisy vlastníctva nehnuteľností v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo, pričom určovací výrok právoplatného rozsudku súdu je v každom prípade podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností. Ak mal žalobca za to, že na základe „Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec“ zo dňa 30. 04. 2003, vyhotoveného podľa zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí nemohlo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalovaného, pretože na to neboli kumulatívne splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1 citovaného zákona, mal v každom prípade možnosť podať túto určovaciu žalobu ako vhodne zvolený procesný nástroj ochrany svojho práva. Odvolacia námietka žalovaného, obsahom ktorej bolo namietané nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na podaní tejto určovacej žaloby súdom prvej inštancie, je preto neopodstatnená.
8. Pokiaľ ide o žalovaným opakovane namietané nesprávne posúdenie oprávnenia Lesov Slovenskej republiky, š. p. so sídlom v Banskej Bystrici zastupovať v tomto konaní žalobcu, odvolací súd poukazuje na to, že tak z obsahu spisu ako aj z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa už vo svojom prvom rozhodnutí vydanom v tejto veci s touto otázkou zaoberal, keď uznesením č. k. 6C/146/2010 - 59 zo dňa 12. 07. 2011 konanie podľa ustanovenia § 104 ods. 1 OSP zastavil konštatujúc, že „Lesy Slovenskej republiky, š. p. nie sú oprávnené zastupovať štát v tomto konaní, pretože sporné nehnuteľnosti v čase podania žaloby neboli vo vlastníctve štátu a žalobca nepreukázal ani výkon faktickej správy k nim“. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobcu uznesením č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 predmetné uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a podľa ustanovenia § 221 ods. 2 OSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v uvedenom zrušujúcom uznesení vyslovil odvolací súd pre okresný súd záväzný právny názor o tom, že „v súdenej veci ide o vlastnícky spor k lesným pozemkom v extraviláne obce Lentvora medzi v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom a štátom. Za štát v takomto spore má podľa § 21 ods. 4 OSP pred súdom konať právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Základným osobitným predpisom je zákon č. 330/1991 Zb., ktorý v ustanovení § 34 ods. 14 hovorí, že za štát koná pred súdom v prípade sporu o vlastníctvo k poľnohospodárskemu pozemku pozemkový fond; obdobne postupuje správca v prípade sporov o vlastníctvo k lesným pozemkom vo vlastníctve štátu“. Zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch v ustanovení § 50 ods. 6 upresňuje, že správca zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu je sporné“. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v uznesení č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 bol okresný súd v ďalšom konaní viazaný, preto odvolaciemu súdu neprináleží sa s touto už raz odvolacím súdom vyriešenou otázkou opätovne zaoberať a prehodnocovať ju. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd ani túto odvolaciu námietku žalovaného za opodstatnenú.
9. K samotnej podstate sporu, ktorou je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, špecifikovaným v petite žaloby, žalovaný v odvolaní uviedol len to, že tieto nehnuteľnosti v súlade s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva žalovaného na základe „Protokolu o prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam z vlastníctva Slovenskej republiky, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom ku dňu 24.11.1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec“, zo dňa 30. 04. 2003, vyhotoveného podľa zákona č. 138/1991 Zb., ktorý Protokol možno považovať za zásah orgánu verejnej správy, proti ktorému sa žalobca účinne, v zmysle ustanovenia § 250 OSP nebránil (ak ho považoval za nezákonný), a preto mu neprináleží ho spochybňovať v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam; žiadne iné relevantné odvolacie námietky vyvracajúce správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadne určenia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam žalovaný v odvolaní neuviedol. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného na LV č. 100 pre k. ú. Lentvora, obec Lentvora, okres Lučenec síce došlo na základe protokolu vyhotoveného v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.; v čase prechodu predmetných nehnuteľností z vlastníctva Slovenskej republiky do majetku žalovaného však neboli splnené kumulatívne dve podmienky vyžadované ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to okrem podmienky, že sa jedná o nehnuteľnosti (ktorú možno považovať za splnenú) nebola kumulatívne splnená aj podmienka, že k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu mal príslušný národný výbory ku dňu 24. 11. 1990 právo hospodárenia. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že odvolací súd je pri prejednaní odvolania viazaný rozsahom a konkrétnymi odvolacími dôvodmi odvolateľa, uvedenými v odvolaní, preto vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, mohol správnosť záverov súdu prvej inštancie preskúmať len z hľadiska v odvolaní namietaných skutočností. Pokiaľ teda žalovaný chcel spochybniť vyššie uvedený právny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalobcu, mal v odvolaní uviesť také relevantné odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie, čo žalovaný neurobil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že túto svoju povinnosť si žalovaný nesplnil ani odkazom na „konštatáciu“ Krajského súdu v Banskej Bystrici nachádzajúcu sa na strane 4, predposledný odstavec odôvodnenia jeho zrušujúceho uznesenia č. k. 13Co/608/2013 zo dňa 25. 02. 2014, týkajúcu sa práve predmetného Protokolu, pretože v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd len zhrnul súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci, pričom v nej nevyslovil žiadne právne závery, ktoré by boli pre súd prvej inštancie v ďalšom konaní záväzné a teda by mali vplyv na správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, pokiaľ by ich súd prvej inštancie nebol rešpektoval.
10. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením.
12. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).