Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Cb-10-2017.pdf
PDF · 116.15 KB
Case nature
Area
Subarea
5Cb/10/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Senica sudkyňou Mgr. Stellou Al Khufash v spore žalobcu: Est 1, s.r.o., so sídlom Šenkvická cesta 12/F, 902 01 Pezinok, IČO: 36 682 420, zastúpený advokátom JUDr. Rastislavom Vranecom, so sídlom advokátskej kancelárie RVIURIS Mojmírova 13, 900 26 Slovenský Grob, IČO: 30 792 061 proti žalovanému: PK NET s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 46 918 353, zastúpený advokátskou kanceláriou Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03, Bratislava, IČO: 36 860 107 o určenie neplatnosti výpovede z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 5.4.2017 domáhal, aby súd určil, že výpoveď z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 1.1.2013 je neplatná, aby uložil žalovanému povinnosť naďalej plniť záväzky vyplývajúce z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov a zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. V odôvodnení žaloby uviedol, že žalobca je výlučným vlastníkom nebytového priestoru v spoluvlastníckom podiele 1/1, označeného ako „Priestor č. 12-1“, nachádzajúceho sa na I. nadzemnom podlaží haly súpisné č. 4886, postavenej na parcele registra „C“, parc. č. 2390/82 o výmere 1047 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria v obci Pezinok, v okrese Pezinok, v katastrálnom území Pezinok, zapísaných na Okresnom úrade v Pezinku, katastrálnom odbore na liste vlastníctva č. 9239; spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach haly a na spoločných zariadeniach haly, ktorého veľkosť činí 591/1000 a je určená podielom podlahovej plochy nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých nebytových priestorov nachádzajúcich sa v hale; spoluvlastníckeho podielu na pozemku - parcela registra „C“, parc. č. 2390/82 o výmere 1047 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria v obci Pezinok, v okrese Pezinok, v katastrálnom území Pezinok, zapísaných na Okresnom úrade v Pezinku, katastrálnom odbore na liste vlastníctva č. 9239, ktorého veľkosť činí 591/1000 (ďalej len „nebytový priestor“); pozemku v spoluvlastníckom podiele 1/1, parcely registra „C“, parc. č. 2390/81 o výmere 166 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria v obci Pezinok, v okrese Pezinok, v katastrálnom území Pezinok, zapísaných na Okresnom úrade v Pezinku, katastrálnom odbore na liste vlastníctva č. 9251, na ktorom sú vybudované parkovacie miesta. Žalobca nadobudol nebytový priestor na základe Zmiešanej zmluvy o predaji nebytového priestoru a pozemku pod parkovacími miestami (ďalej len „Zmiešaná zmluva“) uzatvorenej dňa 19.3.2007 medzi spoločnosťou Euroimmobiliare s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, a následne bola v súlade s Čl. 10. Zmiešanej zmluvy uzatvorená medzi predávajúcim a kupujúcim Zmluva, ktorej predmetom bola úprava práv a povinností v súvislosti s poskytovaním služieb pre žalobcu ako vlastníka nebytového priestoru spoločnosťou Euroimmobiliare s.r.o. Z dôvodu zmeny užívacieho práva došlo zo strany spoločnosti Euroimmobiliare s.r.o. k vypovedaniu Zmluvy, ktorej predmetom bola úprava práv a povinností v súvislosti s poskytovaním služieb pre žalobcu. Vlastníkom nebytových priestorov označených ako „Priestor č.12-2 a č. 12-3“ uvedených na liste vlastníctva č. 9239 je Tatra - Leasing s.r.o., Továrenská 10, 811 09 Bratislava a ako leasingový prenajímateľ prenajíma uvedené nebytové priestory žalovanému ako leasingovému nájomcovi. Dňa 1.1.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Dohoda o preúčtovaní prevádzkových nákladov (ďalej len „Dohoda“), ktorá „de facto a de iure“ prevzala práva a povinnosti z ukončenej Zmluvy, ktorej predmetom bola úprava práv a povinností v súvislosti s poskytovaním služieb. Predmetom Dohody je záväzok žalovaného na zabezpečenie dodávky energií/ médií a služieb do nebytového priestoru vo vlastníctve Est 1, s.r.o. a zabezpečením výkonu správy spoločných nebytových priestorov v objekte Hala. Žalovaný listom zo dňa 22.12.2016 zaslal žalobcovi výpoveď z Dohody bez udania dôvodu s 3-mesačnou výpovednou lehotou, s ukončením Dohody ku dňu 31.3.2017. Žalobca viackrát vyzýval žalovaného na osobné stretnutie za účelom prejednania dôvodov výpovede, ale k stretnutiu nedošlo, a preto listom zo dňa 21.2.2017 reagoval na výpoveď žalovaného. V zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov má vyššie uvedená Dohoda charakter zmluvy o výkone správy aj keď žalovaný túto skutočnosť popiera. Potvrdzuje to aj samotný obsah Dohody, kde Článok II pojednáva o „Refakturácii a úhrade nákladov za správu a za služby“, kde je uvedená aj samostatná položka správy objektu. Aj keď v zmysle § 8a zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zmenu alebo zánik zmluvy o výkone správy schvaľuje väčšinové kvórum vlastníkov nebytových priestorov, čo v prípade zo strany žalovaného je splnené, platnosti výpovede z Dohody bráni znenie § 8a ods. 7 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého ak správca vypovedal zmluvu o výkone správy, nemôže ukončiť výkon správy, ak vlastníci nebytových priestorov nemajú ku dňu skončenia výpovednej lehoty uzavretú zmluvu o výkone správy s iným správcom alebo nie je založené spoločenstvo. Žalovaný vo svojej výpovedi neuvádza, že zabezpečí po skončení výpovede iného správcu na zabezpečenie dodávky energií/médií a služieb a výkonu správcovskej činnosti pre nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalobca ako vlastník nehnuteľností prenajíma tieto priestory nájomcom a v prípade nesplnenia povinností zo strany žalovaného dôjde k škodám aj na majetku nájomcov. Na základe citovaného ustanovenia zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je výpoveď právne irelevantná, neúčinná a Dohoda podľa názoru žalobcu je platná a účinná. V súlade s § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku preukazoval naliehavý právny záujem, ak nevyplýva zo zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, na určení neplatnosti výpovede z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 1.1.2013, lebo počnúc dňom 1.4.2017 by vznikol stav, ktorý by bol nielenže v rozpore s platnou legislatívou, keďže žalobca ako vlastník nebytového priestoru by nemal uzatvorenú zmluvu o výkone správy s iným správcom, ale fakticky by bolo žalobcovi aj znemožnené využívanie jeho vlastníckeho práva a naviac nezabezpečením dodávky energií/médií a služieb správcu do jeho nehnuteľnosti by vznikla škoda okrem žalobcovi aj nájomcom, s ktorými má žalobca, ako prenajímateľ, uzatvorené nájomné zmluvy.
2. Žalovaný nesúhlasil so skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobe a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil, že na liste vlastníctva č. 9239, pre okres, obec a katastrálne územie Pezinok je evidovaná nehnuteľnosť: stavba súpisné č. 4866, postavená na pozemku parc. č. 2390/80, druh stavby: budova obchodu a služieb, popis stavby: Hala. Žalobca je výlučným vlastníkom (1/1) priestoru č. 12-1, nachádzajúceho sa vo vchode č. 12, na 2. poschodí Haly a vlastníkom podielu (591/1000) priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc. č. 2390/82 o výmere 1047 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria. Vlastníkom nebytových priestorov č. 12-2 a nebytového priestoru č. 12-3, a tomu prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov 202/1000 a 202/1000 priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podielov k pozemku parc. č. 2390/82 o výmere 1047 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria je spoločnosť Tatra - Leasing, s.r.o., Továrenská 10, 811 09 Bratislava, ktorý ako leasingový prenajímateľ prenajíma uvedené priestory žalovanému ako leasingovému nájomcovi. Taktiež potvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 1.1.2013 uzatvorená Dohoda o preúčtovaní prevádzkových nákladov (ďalej len „Dohoda"), a že žalovaný listom zo dňa 22.12.2016 Dohodu vypovedal s 3-mesačnou výpovednou lehotou, s ukončením Dohody ku dňu 31.3.2017. Žalobca v žalobe uviedol, že uvedená Dohoda prevzala práva a povinnosti z ukončenej „zmluvy“, ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobcu uzatvorená medzi spoločnosťou EUROIMMOBILIARE s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, a ktorej predmetom mala byť (podľa tvrdenia žalobcu) úprava práv a povinností v súvislosti s poskytovaním služieb pre žalobcu ako vlastníka nebytového priestoru č. 12-1 (ďalej len „Zmluva“). Žalovaný s uvedeným tvrdením nesúhlasil. Žalobca nepredložil súdu Zmluvu ani žiaden doklad o jej existencii. Žalovaný predložil súdu len dokument označený ako Predpis, Príloha ku kúpno-predajnej zmluve Euroimmobiliare s.r.o. - Est 1 s.r.o. (ďalej aj len „Predpis“), ktorý nemá charakter zmluvy a ani nie je nikým podpísaný. Hoci je dokument označený ako príloha ku kúpno-predajnej zmluve, zo samotnej kúpno- predajnej zmluvy, t.j. Zmiešanej zmluvy o predaji nebytového priestoru a pozemku pod parkovacími miestami zo dňa 19.3.2017 (ďalej len „Zmiešaná zmluva“) je zrejmé, že Zmluva žiadnu takúto prílohu neobsahuje (jej súčasťou je päť príloh, avšak v žiadnom prípade sa nejedná o vyššie uvedený Predpis). Žalobca nijakým spôsobom nezdôvodnil a nepreukázal, že by Dohoda mala prevziať úpravu práv a povinností z ukončenej Zmluvy. Nielenže žalobca nijako nepreukázal existenciu Zmluvy, ale ak by aj domnelá Zmluva existovala, zo žiadneho ustanovenia Zmiešanej zmluvy, Dohody, Predpisu, ani z iného dokumentu, ani zo zákona nemožno dôvodiť, že by mala úprava práv a povinností z údajnej Zmluvy prejsť na žalovaného. Žalovaný zásadne odmieta názor žalobcu, že by Dohoda bola „zmluvou o výkone správy“ v zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) z toho dôvodu, že nebola prerokovávaná na schôdzi a nebola schválená nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov nebytových priestorov v dome tak, ako to vyžaduje zákon č. 182/1993 Z.z. V tomto prípade bola Dohoda uzatváraná len s jediným vlastníkom nebytového priestoru a predmetom Dohody je úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami v súvislosti s užívaním len jedného nebytového priestoru č. 12-1; zjavne teda účelom Dohody nebolo, aby bola záväzná aj pre ostatných vlastníkov tak, ako tomu je v prípade zmluvy o výkone správy. Dohoda neobsahuje podstatné náležitosti vymedzené v § 8a ods. 1 písm. a) až f) zákona č. 182/1993 Z.z., ktoré musí obsahovať každá zmluva o výkone správy (napr. zásady hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky, údržby a opráv, vrátane rozsahu oprávnenia disponovať s nimi, rozsah a obsah správy o činnosti správcu a pod.). Z názvu Dohody ako aj z jej obsahu nepochybne vyplýva, že sa nejedná o zmluvu o výkone správy, ale o nepomenovanú zmluvu. V čase, keď zmluvné strany Dohodu podpisovali, t.j. ku dňu 1.1.2013, neexistovala, pokiaľ ide o iné ako bytové domy, právna povinnosť uzatvárať dohodu o výkone správy so správcom, prípadne založiť spoločenstvo vlastníkov. Zákon teda v tom čase problematiku výkonu správy domu vo vzťahu k iným ako bytovým domom neriešil. Ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. sa v tom čase síce primerane vzťahovali aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, avšak s výnimkou § 6 až § 8b (ktoré upravovali správu domu vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome, spoločenstvo a správcu). Preto ani Dohoda nemôže byť považovaná za zmluvu o výkone správy v zmysle zákona. S účinnosťou od 1.10.2014 síce platí, že ustanovenia § 8a a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. (ustanovenia o správcovi) sa primerane, teda analogicky vzťahujú aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, avšak ani v tomto prípade by sa na žalovaného nevzťahovala povinnosť vykonávať správu aj po vypovedaní zmluvy o výkone správy a žalobe by nebolo možné vyhovieť. Žalovaný tento svoj názor opiera o rozhodnutie NS SR sp. zn.: R 6 Cdo 05/2014, v zmysle ktorého: „Analógia je právne metodologický nástroj, ktorý slúži k uzavretiu otvorených medzier v zákone. Predstavuje nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu, a to tým, že spája právne následky (dispozície) právnych noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch. Analógia zákona spočíva v tom, že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú vztiahne ustanovenie zákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Použite analógie má však svoje medze. Nie je napríklad prípustná tam, kde zákon ukladá nejaké povinnosti. Neprípustnosť analógie v týchto prípadoch možno vyvodiť z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Rešpektovanie tohto ústavného príkazu znamená povinnosť súdov interpretovať právne predpisy ukladajúce povinnosti v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ustanovenie zákona ukladajúce povinnosť musí byť jasné (zrozumiteľné) a jednoznačné (bezrozporné). Jasnosť a bezrozpornosť zákona patria medzi základné požiadavky tzv. morálky práva pri tvorbe právnych predpisov. Dovolací súd zastáva názor, že článku 13 ods. l písm. a) ústavy odporuje, aby povinnosť bola vyvodzovaná len z analogického použitia zákona." Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR možno konštatovať, že aj za predpokladu, že by v danom prípade existovala zmluva o výkone správy, kde by žalovaný bol správcom, nemohla by byť len na základe použitia analógie (§ 24 ods. 1 druhej vety zákona č. 182/1993 Z.z.) žalovanému uložená povinnosť s odvolaním sa na ustanovenie § 8a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. pokračovať vo výkone správy, ak vlastníci nebytových priestorov v dome nemajú ku dňu skončenia výpovednej lehoty uzavretú zmluvu o výkone správy s iným správcom alebo nie je založené spoločenstvo. Žalovaný v neposlednom rade zdôraznil, že žalobca v žalobe neuviedol žiaden právny argument a neexistuje žiaden dôvod, prečo by výpoveď z Dohody bola neplatná. Dokonca ani keby išlo o prípad, kedy by správca vypovedal platne uzatvorenú zmluvu o výkone správy, nemohol by súd vyhovieť žalobe, v ktorej žalobca požaduje, aby bola výpoveď zo zmluvy neplatná. Výpoveď žalovaný podal v súlade s ustanovením § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. nemožno vyvodiť, že by výpoveď zmluvy o výkone správy podaná správcom mala byť automaticky neplatná; naopak, logickým výkladom predmetného ustanovenia § 8a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. možno dospieť k jednoznačnému názoru o platnosti výpovede; zákonodarca v predmetnom ustanovení totiž správcovi len ukladá zákaz ukončiť výkon správy; pričom základným predpokladom, aby sa tento zákaz mohol vôbec uplatniť, je predchádzajúca platná a účinná výpoveď zmluvy o výkone správy.
3. Súd poukázal na ustanovenie § 137 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v ktorom zákon jednoznačne ustanovuje čo môže žalobca žalobou požadovať. V danom konkrétnom prípade sa žalobca domáha neplatnosti právneho úkonu, a to Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 1.1.2013, pričom však tento petit žaloby je v rozpore s ustanovením § 137 CSP.
4. Právny zástupca žalobcu uviedol, že so znením ustanovenia § 137 CSP sa nestotožňuje a nesúhlasí s ním, pretože v prípade, ak by súd žalobu zamietol, príde i k ukončeniu platnosti neodkladného opatrenia nariadeného tunajším súdom, na základe ktorého žalovaný de facto vykonáva správu objektu pre žalobcu. Ak by bol tento spor ukončený zamietnutím žaloby nevie si predstaviť akým spôsobom by žalobca, resp. nájomníci žalobcu, ktorí prenajaté nebytové priestory užívajú naďalej fungovali. Žalovaný si kladie ako podmienku mimosúdnych rokovaní úhradu nejakých pohľadávok, ktoré podľa jeho názoru sú nedôvodné. Dohoda o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 1.1.2013 je už prežitá a nefunkčná, pretože nereflektuje na súčasný stav. Žalovaný si ani riadne neplní povinnosti správcu, ktoré by si plniť mal, a práve z tejto skutočnosti prichádza medzi žalobcom a žalovaným k novým a novým sporom. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu všetky spory medzi stranami pramenia zo skutočnosti, že žalovaný sa týmto spôsobom snaží získať pre seba podiel žalobcu v predmetných nehnuteľnostiach.
5. Právny zástupca žalovaného uviedol, že s predbežným právnym posúdením veci súdom ako i s ustanovením § 137 CSP sa stotožňuje. Nie je mu známy žiadny osobitný predpis, ktorý by umožňoval napriek ustanoveniu § 137 CSP podať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu tak, ako ju podal žalobca. Potvrdil, že tento spor je účelový, avšak poukázal na fakt, že bol vyvolaný žalobcom a nie žalovaným. Nevylúčil ani skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným príde k rokovaniam ohľadom ďalšieho postupu týkajúceho sa výkonu správy celého objektu. Žiadal autoritatívne rozhodnutie súdu, pretože bez rozhodnutia v danej veci k ďalším rokovaniam medzi stranami zrejme nepríde.
6. Právny zástupca žalobcu uviedol, že uzatvorená dohoda sa týka aj správy objektu a celý režim spadá pod zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V prípade zamietnutia žaloby vznikne právne vákuum ohľadne výkonu služieb a správy medzi žalobcom a žalovaným, a je zrejmé, že žalovaný tým porušuje zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, lebo nebude právny titul na výkon realizácie správy a služieb pre žalobcu. Jediným možným spôsobom, ktorý zákon síce nepripúšťa, je predĺžiť neodkladné opatrenie, ktoré bolo vydané v súvislosti s týmto konaním. Žalovaný, ako i jeho právny zástupca, pravdepodobne nemajú záujem na tom, aby vykonávali správu a služby pre žalobcu, resp. neoboznámili sa dôkladne zo znením Dohody o zabezpečení správy a služieb pre žalobcu, ktorá vlastne už ani neexistuje. Žalovaný nie je ochotný sa stretnúť zo žalobcom z dôvodu neuhradenia jemu vystavených faktúr, ktorých niektoré položky nekorešpondujú s dohodou, ktorá je k dnešnému dňu prežitá a nevychádza z reálneho a skutočného stavu. Preto aj fakturované čiastky zo strany žalovaného pre žalobcu nie sú odôvodnené, nemajú základ v doteraz platnej dohode a žalobca ich preto spochybňuje. Po meritórnom rozhodnutí v tomto konaní opätovne nedôjde k stretnutiu medzi žalobcom a žalovaným, a to z dôvodu, že žalobca nie je ochotný uhradiť faktúry vystavené žalovaným v tej výške, v ktorej mu boli predložené, a samotný právny zástupca žalovaného tvrdí, že neuhradenie týchto faktúr je dôvodom na neuzatvorenie dohody o ďalšom pokračovaní správy a služieb.
7. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného, výpismi z LV č. 9239 a LV č. 9251 pre Obec a k.ú. Pezinok, Zmiešanou zmluvou o predaji nebytového priestoru a pozemku pod parkovacími miestami zo dňa 19.3.2007, Predpisom - Príloha ku kúpno-predajnej zmluve Euroimmobiliare s.r.o. - Est 1 s.r.o., Dohodou o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 1.1.2013, neúplným Dodatkom č. 1 k Dohode o preúčtovaní prevádzkových nákladov, Výpoveďou Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 22.12.2016, odpoveďou na Výpoveď z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov zo dňa 21.2.2017, Nájomnou zmluvou zo dňa 20.6.2016, Nájomnou zmluvou zo dňa 16.12.2014, Ukončením regulatívu zo dňa 21.12.2012, faktúrami č. 189/2014, č. 13/2015, č. 7/2016, č. 11/2017, listom konateľa žalobcu bez uvedenia dátumu (č.l. 156 spisu), emailovou komunikáciou medzi právnymi zástupcami strán sporu, ako aj ostatným obsahom spisu.
8. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
9. Ustanovenie § 137 CSP zakotvuje pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb na viaceré druhy, a to:
- žalobu o splnení povinnosti,
- žalobu o nároku na usporiadanie práv a povinností, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z právneho predpisu,
- žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie je,
- žalobu na určenie právnej skutočnosti. Kritériom pre pozitívnoprávne členenie žalôb podľa § 137 CSP je (v zásade) žalobný návrh (petit). Avšak druhy žalôb uvedené v § 137 písm. b) a d) CSP identifikujeme nielen podľa žalobného návrhu, ale zároveň aj podľa právneho dôvodu tvrdeného práva. Ustanovenie § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne. Iná súkromnoprávna žaloba, teda v § 137 CSP neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva. Inými slovami, hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne) existencie práva, či právnej skutočnosti. Na identifikáciu, či ide o tzv. inú, v § 137 CSP nepomenovanú súkromnoprávnu žalobu je rozlišovacím kritériom žalobný návrh (petit neuvedený § 137 CSP) a zároveň aj právny dôvod tvrdeného práva. Častým znakom týchto žalôb je to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na ich základe má konštitutívne účinky. Význam ustanovenia § 137 CSP nie je len deskriptívny (vymenovanie niektorých druhov žalôb), ale predovšetkým normatívny. Jeho normatívny význam spočíva v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý právny záujem žalobcu. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná. Pri žalobách na plnenie nie je v § 137 CSP síce explicitne vyjadrená žiadna podmienka prípustnosti, interpretáciou však možno dospieť k záveru, že žaloba na plnenie je procesne prípustná, ak bude navrhovaný rozsudok vykonateľný podľa predpisov exekučného práva. Pri určovacej žalobe (§ 137 písm. c) CSP) znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba), alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe bude mať deklaratórne účinky. Určovací rozsudok nie je exekučným titulom. Vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou. Účinky určovacieho rozsudku sú relatívne a jeho záväznosť je subjektívna. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže užitočný (aby mal zmysel). Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak, zbytočné. Súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má pre žalobcu zmysel. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať. Žalobca (v zásade) nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva (zatiaľ) nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno (preventívne) odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) predmetného práva. Ak spor vznikol z ohrozenia subjektívneho práva, uplatňuje sa právo na súdnu ochranu (v zásade) žalobou na určenie, či tu právo je alebo nie je. Ak spor vznikol z porušenia subjektívneho práva, uplatňuje sa právo na súdnu ochranu (v zásade) žalobou na plnenie. Určovacia žaloba zakladá prekážku litispendencie za opísaných podmienok aj vtedy, ak žalobca v neskôr podanej určovacej žalobe tvrdí iný naliehavý právny záujem ako v skôr podanej určovacej žalobe. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade) absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať. Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť dôkazy. Podľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení práva vecnou legitimáciou žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku, nejde iba o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby, nie je dôvodom pre zastavenie konania, či pre odmietnutie žaloby.
10. Pôvodná právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku neobsahovala všeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti. Právna teória v tejto nebola jednotná. Prevažovali názory, že žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná iba za predpokladu, že jej prípustnosť vyplýva in concreto z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). V praxi sa však žaloby na určenie právnej skutočnosti (zvyčajne) pripúšťali vo všeobecnej rovine, ak žalobca preukázal na určení právnej skutočnosti naliehavý právny záujem. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami. Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva).
11. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť, a to najmä s poukazom na procesné ustanovenie § 137 CSP. Súd poukazuje na ustanovenie § 137 CSP a na procesné podmienky, ktoré musia byť splnené. Z dôvodu nesplnenia procesných podmienok nemožnosti aplikácie ustanovenia § 137 písm. d) CSP súd žalobu zamietol. Ak sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov, v zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia určenie neplatnosti výpovede z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov, teda právnej skutočnosti v súčasnej dobe je možné iba v prípade, ak takúto možnosť pripúšťa hmotnoprávny predpis (§ 137 písm. d) CSP). V danom prípade však nie je možné podľa tohto ustanovenia postupovať, nakoľko hmotnoprávny predpis (zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) neupravuje možnosť vyslovenia neplatnosti, resp. priamo zrušenie výpovede z Dohody o preúčtovaní prevádzkových nákladov. Z daného dôvodu, že hmotnoprávny predpis nepripúšťa expressis verbis vyslovenie neplatnosti výpovede, súd žalobe podľa § 137 písm. d) CSP vyhovieť nemohol. Na tomto názore súdu nezmení nič ani tá skutočnosť, že za účinnosti predošlej právnej úpravy (Občiansky súdny poriadok) bolo možné, resp. súdna prax pripúšťala domáhať sa určenia právnej skutočnosti, ak bol na tom naliehavý právny záujem, hoci takéto určenie bolo i vtedy v rozpore s ustanovením § 80 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko i vtedy sa malo určovať iba či tu právo je alebo nie je (§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku). Práve pre väčšiu právnu istotu zákonodarca v ustanovení § 137 CSP zaviedol nový obsah žaloby, a to ustanovenie § 137 písm. d) CSP, v zmysle ktorého sa môže dožadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Súd predošlú právnu úpravu civilného procesu (Občiansky súdny poriadok) nemôže brať vôbec do úvahy, nakoľko konanie sa začalo dňa 5.4.2017, kedy bola žaloba doručená súdu, a teda sa začalo za účinnosti CSP. Žalobca sa v danom prípade mal domáhať určenia práva podľa § 137 písm. c) CSP, ak na takomto určení má naliehavý právny záujem.
12. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14. Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
15. Súd rozhodne o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Senica.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku.