Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Pc-13-2016.pdf
PDF · 143.45 KB
Case nature
Area
Subarea
20Pc/13/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v právnej veci navrhovateľky K. E., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom X. XX/XX, F. Z., zastúpenej JUDr. Tamarou Maďarovou, advokátkou, so sídlom Tranovského 1, Liptovský Mikuláš proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné Z. E., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom S. XXX/XX, R., X. Z., zastúpenému JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou, so sídlom Andreja Kmeťa 28, Martin, IČO: 42216541, o zvýšenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu, takto
rozhodol:
I. Mení sa rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.: P 55/94 z 31. 5. 2000 tak, že sa zvyšuje vyživovacia povinnosť osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné voči navrhovateľke zo sumy 33,19 eur mesačne na sumu 300 eur mesačne, a to od 30. 11. 2016, ktoré výživné bude osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné uhrádzať vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca vopred, k rukám navrhovateľky .
II. Zameškané výživné za obdobie od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 v sume 7.401,66 eur sa povoľuje osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné splácať v mesačných splátkach po 100 eur vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca spolu s bežným výživným, pod podmienkou straty výhody splátok nezaplatením, čo i len jednej splátky včas a v plnej výške, pričom 1. splátka je splatná právoplatnosťou tohto rozsudku.
III. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
IV. Štát má nárok na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonávaním dokazovania v dôsledku prekladu listinných dôkazov z nórskeho jazyka do slovenského jazyka ustanovenou prekladateľkou vo výške 718 eur, a to od každého účastníka konania v rozsahu jednej polovice.
odôvodnenie:
1. Návrhom z 28. 11. 2016, doručeným na tunajší súd 30. 11. 2016, sa navrhovateľka domáhala rozhodnutia, ktorým by súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn.: P 55/94 z 31. 5. 2008 tak, že osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné (otec navrhovateľky) bude zaviazaná platiť zvýšené výživné na plnoleté dieťa (navrhovateľku) vo výške 300 eur mesačne, počnúc dňom podania tohto návrhu, vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca vopred, k rukám navrhovateľky. Navrhovateľka tiež požiadala, aby jej osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné nahradila trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Uvedený návrh vo veci samej odôvodnila nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Vyživovacia povinnosť osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné vo vzťahu k navrhovateľke bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.: P 55/1994 z 31. 5. 2000, kedy bolo výživné zvýšené na sumu 1.000 Sk (33,19 eur) mesačne, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. 6. 2000. Na základe mimosúdnej dohody osoba, ktorá je povinná platiť výživné dobrovoľne prispievala na výživu navrhovateľky výživným 120 eur mesačne do času spísania návrhu. Od času vyhlásenia rozsudku, ktorým bola naposledy upravená vyživovacia povinnosť však došlo k zásadnej zmene pomerov na strane navrhovateľky, súvisiacich nielen s jej vekom a tým zvýšením nákladov na základné životné potreby, ale aj súvisiacich so začatím štúdia na vysokej škole. Navrhovateľka po ukončení stredoškolského štúdia na Hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši sa od 1. 9. 2016 stala študentkou 1. ročníka Prešovskej univerzity v Prešove, Fakulty manažmentu. Okrem bežných výdavkov na stravu, oblečenie a drogériu, ktoré spolu predstavujú okolo 250 eur mesačne, navrhovateľke vznikli v dôsledku začatia štúdia na vysokej škole v inom meste, ako je miesto jej trvalého pobytu, ďalšie pravidelné výdavky, a to náklady na ubytovanie na vysokoškolskom internáte vo výške 45 eur mesačne, náklady na preukaz na dopravu vo výške 10 eur mesačne, výdavky na telefón s internetom, ktoré považuje navrhovateľka za nevyhnutné pre štúdium vo výške 30 eur mesačne, náklady na vitamíny a výživové doplnky vo výške 10 eur mesačne, mesačné náklady na cestovné v MHD vo výške 15 eur mesačne, ako aj výdavky na bývanie v mieste svojho trvalého pobytu, kde prispieva rodine priateľa svojej matky 50 eur mesačne. Navrhovateľka je nemajetná, stará sa o ňu jej matka E. R., pričom jej pomáha najbližšia rodina. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné pracuje v Nórsku ako vodič autobusu v spoločnosti UNIBUSS a.s., v Osle, a v období vykonávania práce v Nórsku sa zdržuje na adrese Q. XX, Q., XXXX, E.. Výšku jeho mesačného príjmu a majetkové pomery navrhovateľka síce nepozná, avšak domnieva sa, že je vlastníkom dvoch motorových vozidiel. Mimosúdne rokovania medzi navrhovateľkou a osoby, ktorá je podľa návrhu platiť výživné o zvýšení výživného neboli úspešné, preto sa obrátila na súd s týmto návrhom.
2. Dňa 10. 1. 2017 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie zo 6. 1. 2017, v ktorom osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné uviedla, že nesúhlasí s navrhovaným zvýšením výživného na sumu 300 eur mesačne, pretože z uvedeného návrhu nevyplynula zmena pomerov, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre zvýšenie výživného. Potvrdila pritom existenciu mimosúdnej dohody o výživnom vo výške 120 eur mesačne, ktorú výšku považuje za dostatočnú na úhradu potrieb navrhovateľky. Navrhovateľka už má 23 rokov a povinnú školskú dochádzku si už neplní. Navrhovateľka, napriek tomu, že ju o to osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné žiadala, nepredložila doklady o štúdiu, namiesto toho podala návrh na súd. Navrhovateľka v návrhu nešpecifikovala, ako sa jej zvýšili náklady v porovnaní s obdobím, keď navštevovala Hotelovú akadémiu v Liptovskom Mikuláši, ani neuviedla kedy štúdium na tejto škole ukončila a s akým výsledkom. Plnoletý jedinec by mal byť v zásade schopný postarať sa sám o seba a určenie vyživovacej povinnosti by malo byť odôvodnené konkrétnymi okolnosťami. Odporúčala súdu zamerať pozornosť na to, či navrhovateľka venuje štúdiu dostatočnú pozornosť a či jej študijné výsledky svedčia o skutočnom záujme o zvolený študijný odbor. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné nemá vedomosť o tom, akú školu navrhovateľka navštevuje a akými poplatkami je škola zaťažená. Položila si otázku, či navrhovateľka s prihliadnutím na jej vek už nie je objektívne schopná sama si uspokojovať potreby, a poukázala na to, že má ešte jednu vyživovaciu povinnosť - k maloletému U. E.Č., nar. XX. X. XXXX, vo výške 120 eur, mesačne, ktorá jej bola určená rozsudkom Okresného súdu Martin z 13. 5. 2010, sp.zn.: 12P/238/2009. Osoba ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné v tomto vyjadrení tiež potvrdila, že pracuje v Nórsku, avšak od decembra 2016 je práceneschopná.
3. Dňa 19. 1. 2017 doručila osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné na tunajší súd ďalšie vyjadrenie (z 18. 1. 2017), v ktorom uviedla, že pracuje v Nórsku ako vodič autobusu pre zamestnávateľa Unibuss TURAS AS, so sídlom v Osle, pričom jej mesačný čistý príjem predstavuje 1.610 eur (16.100 nórskych korún.) Pri menovom prepočte vychádzala osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné z kurzu 1 euro = 10 nórskych korún. V súčasnosti je stále dočasne práceneschopná, pričom v mesiaci január 2017 pravdepodobne bude práceneschopnosť naďalej pokračovať. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné ďalej (okrem tvrdení, ktoré už uviedla v predchádzajúcom vyjadrení) doplnila, že má výdavky vo výške 700 eur mesačne na nájom, 100 eur mesačne predstavujú jej náklady na elektrinu, 200 eur mesačne splátka na motorové vozidlo, ktoré využíva na dopravu do práce, keďže do práce dochádza 22 km, 150 eur mesačne predstavujú prevádzkové náklady na motorové vozidlo vrátane mýta, ktoré sa povinne platí pri vjazde do mesta Oslo a za jazdu po diaľniciach.
4. Dňa 21. 12. 2017 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie navrhovateľky z 21. 12. 2017, v ktorom uviedla, že je už študentkou 2. ročníka vysokej školy a (okrem tvrdení, ktoré už uviedla vo svojom návrhu na zvýšenie výživného) poprela tvrdenie otca, že ju požiadal o predloženie dokladov o štúdiu. Otec o ňu nikdy nemal záujem, od narodenia sa stretli asi len 5 krát. Doplnila, že má výdavky na školské pomôcky 15 eur mesačne a výdavky na lieky 5 eur mesačne. Navrhovateľka je poberateľkou sociálneho štipendia od vysokej školy vo výške 190 eur mesačne (v školskom roku 2017/2018), pričom v predchádzajúcom školskom roku (2016/2017) ho poberala v sume 175 eur mesačne. Vzhľadom na zárobkové možnosti svojho otca sa domnieva, že je v jeho možnostiach platiť navrhovateľke výživné 300 eur mesačne, a pokiaľ sa odvoláva na svoju momentálnu práceneschopnosť, tak poukazuje na to, že z ním predloženého potvrdenia vyplýva, že v čase práceneschopnosti mu je vyplácaná náhrada mzdy vo výške porovnateľnej s jeho príjmom. Ďalej navrhovateľka poukázala na to, že na maloletého U. bolo otcovi rozhodnutím Okresného súdu Martin sp.zn.: 19P/17/2016 od januára 2017 určené výživné vo výške 180 eur mesačne.
5. Vo vyjadrení doručenom na tunajší súd 16. 2. 2018 osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné uviedla, že navrhovateľka je od absolvovania maturitnej skúšky (2. 6. 2016) schopná sa sama živiť, čo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 13. 3. 2013, sp.zn.: I. ÚS 2306/2012, podľa ktorého teleologickým výkladom ust. § 85 ods. 1 (českého) zákona o rodine (v podmienkach Slovenskej republiky ust. § 62 ods. 1 zákona o rodine) od okamihu nadobudnutia schopnosti samostatne sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia“, záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a pod.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, a pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samo. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samo svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť. Vysokoškolské štúdium navrhovateľky pritom nenadväzuje na stredoškolské štúdium, a teda nejde o racionálnu prípravu na povolanie. Keďže je navrhovateľka plnoletá, mala by sa vedieť o seba postarať sama a dôvod na určenie vyživovacej povinnosti by mal byť konkrétne vyjadrený, čo nie je. Dňa 29. 8. 2017 sa navyše otcovi navrhovateľky narodil maloletý H. A., takže už má dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, pričom vyživovacia povinnosť k maloletým deťom predchádza vyživovaciu povinnosť k plnoletým deťom. Vzhľadom na narodenie maloletého H. A. bude otec od 5. 3. 2018 do 11. 5. 2018 na otcovskej dovolenke, ktorej čerpanie je v Nórsku povinné. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné odmietla tvrdenie, že má dve autá, má len jedno motorové vozidlo - Škodu Fabiu, ktorej sa týkajú vyššie uvedené výdavky.
6. Na pojednávaní 16. 4. 2018 navrhovateľka doplnila, že otec si plnil vyživovaciu povinnosť vo výške 120 eur mesačne (na základe mimosúdnej dohody) do podania návrhu na zvýšenie výživného, a od januára 2017 už plnila znova len vo výške 33,19 eur (podľa posledného súdneho rozhodnutia.) Navrhovateľka sa sústavne pripravuje na svoje budúce povolanie, a preto nie je schopná sa samostatne živiť. Odmietla závery otca poukazujúce na nález Ústavného súdu Českej republiky, pričom uviedla, že záujem oprávneného dieťaťa stojí nad záujmami povinného rodiča, dieťa sa má vždy právo vzdelávať sa a pripravovať tak na svoje budúce povolanie. Navrhovateľka bola prijatá na štúdium na Prešovskej univerzite v odbore turizmus, hotelierstvo a kúpeľníctvo, takže toto štúdium aj obsahovo nadväzuje na absolvované stredoškolské vzdelanie na Hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Poukázala tiež na to, že vo vzťahu k maloletému synovi U. si otec plní vyživovaciu povinnosť až vo výške 180 eur mesačne.
7. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné na pojednávaní 16. 4. 2018 zopakovala, že navrhovateľka nepreukázala potrebu navýšenia výživného v požadovanej výške, hoci uznala, že naposledy bolo výživné určované už pred dosť dlhým časom. Súčasne sa však domnieva, že navrhovateľka je schopná sa sama živiť, pretože absolvovala štúdium v odbore čašník a maturitné štúdium v oblasti stravovania, je plnoletá, a v štúdiu na vysokej škole by mohla pokračovať aj externou formou. Podľa otca aj na jeho strane došlo k podstatnej zmene pomerov, pretože mu pribudla vyživovacia povinnosť k ďalšiemu maloletému dieťaťu, ktoré sa mu narodilo minulý rok v auguste. Otec potvrdil, že vo vzťahu k maloletému U. E. bolo minulý rok určené výživné rozsudkom Okresného súdu Martin vo výške 180 eur, nakoľko začal študovať na strednej škole. Niekoľko dní po podaní návrhu na zvýšenie výživného až do apríla 2017 bol otec práceneschopný, a následne do júla 2017 bol nezamestnaný, pričom poberal dávky v nezamestnanosti až do 4. 7. 2017, kedy sa zamestnal u nového zamestnávateľa Schauss Buss, kde však už poberal nižší príjem ako u predchádzajúceho zamestnávateľa. U tohto zamestnávateľa vykonával prácu až do 5. 3. 2018, odkedy nastúpil na povinnú otcovskú dovolenku, na ktorej bude až do mája 2018, s tým, že následne má znovu nastúpiť do práce u tohto nového zamestnávateľa.
8. Na pojednávaní 2. 4. 2019 navrhovateľka vyhlásila, že na základe vykonaného dokazovania má za to, že návrh na zvýšenie výživného je dôvodný, a to minimálne v sume výživného 250 eur mesačne. Neskôr (po otázke sudcu) spresnila, že naďalej trvá na pôvodnej sume výživného vo výške 300 eur mesačne. Pre účely rozhodovania o zameškanom výživnom navrhovateľka uviedla, že v decembri 2016 otec ešte naposledy uhradil navrhovateľke (dobrovoľné) výživné vo výške 120 eur mesačne, a od 1. 1. 2017 až doteraz už navrhovateľke prispieval len sumou 33,19 eur mesačne v zmysle posledného súdneho rozhodnutia. Každý rodič si má byť vedomý svojej povinnosti starať sa o svoje deti, a to, že sa otcovi narodilo ďalšie dieťa je síce významná skutočnosť, ale nemôže byť na úkor jeho prvorodenej dcéry. Znovu poukázala na to, že otec poukazuje na svojho maloletého syna U. výživné vo výške 180 eur, čo považuje vo vzťahu k plnoletej navrhovateľke, ktorej platí výživné vo výške 33,19 eur za neadekvátne.
9. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné na pojednávaní 2. 4. 2019 vyhlásila, že návrh na zvýšenie výživného považuje za neadekvátny a neopodstatnený, nakoľko dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, pričom poukazovala na svoje sociálne, zárobkové a majetkové pomery svojho otca, a skutočnosť, že sa voči jeho osobe vedie konanie o dlženie, ktoré ešte nebolo skončené. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné nemá žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok vyššej hodnoty, a má len príjem zo závislej činnosti. Ďalej poukázala na to, že v Nórsku býva v sociálnom byte, ktorý má rozlohu 63m2, čo je len 2 a pol izbový byt. Okrem toho má vyživovaciu povinnosť voči dvom maloletým deťom. K maloletému U. má vyživovaciu povinnosť vo výške 180 eur mesačne, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Martin z januára 2017, sp.zn.: 19P/17/2016. V súčasnej dobe však prebieha na Okresnom súde Martin konanie o zníženie tejto vyživovacej, v ktorom otec požiadal o zníženie výživného o 50 eur, z dôvodu, že mu minulý rok pribudla nová vyživovacia povinnosť k maloletému H. A., na ktorého dobrovoľne (bez súdneho rozhodnutia) prispieva sumou 100 eur mesačne. Na maloletého U. prispieva sumou 180 eur mesačne len preto, že matka maloletého U. bola vo veľmi zlej sociálnej situácii. Poukazovať na výživné platené inému dieťaťu je podľa jeho názoru neadekvátne. V Nórsku má síce vyšší príjem, ale odišiel tam kvôli tomu, aby si uhradil všetky svoje dlžoby, ktoré mal v minulosti. Tento príjem nie je na nórske pomery nadštandardný, ale umožňuje mu úhradu životných nákladov a úhradu výživného na tri deti. Súhlasil s tým, aby súd zvýšil výživné v prospech navrhovateľky na sumu 150 euro mesačne od podania návrhu, pričom požiadal zohľadniť úhradu, ktorú urobil v mesiaci december 2016, keď poukázal navrhovateľke 120 eur, teda výživné nad rámec povinností podľa posledného súdneho rozhodnutia. Potvrdil, že následne, od januára 2017 až doposiaľ platil výživné iba vo výške 33,19 eur. Pokiaľ ide o výšku mesačných splátok zameškaného výživného, tie ponechal otec na úvahu súdu. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, poukázal na to, že § 52 CMP hovorí, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania a navrhol, aby o trovách konania súd rozhodol tak, že žiadnemu účastníkovi neprizná právo na ich náhradu.
10. Na pojednávaní 2. 4. 2019 súd vykonal dokazovanie prostredníctvom všetkých listinných dôkazov navrhnutých a pripojených účastníkmi konania v tejto veci, pričom na základe takto vykonaného dokazovania dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
11. Z pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn.: P 55/94 súd zistil, že 31. 5. 2000 bol vyhlásený rozsudok (právoplatný 30. 6. 2000), ktorým bola naposledy upravená vyživovacia povinnosť osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné voči navrhovateľke tak, že jej bola uložená povinnosť platiť zvýšené výživné na navrhovateľku v sume 1.000 slovenských korún (33,19 eur) mesačne, počnúc od 1. 9. 1999, k rukám matky vtedy maloletej navrhovateľky, čím došlo k zmene rozsudku Okresného súdu v Martine zo 6. 5. 1997, sp.zn.: 8C/27/1997, a súčasne bola osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné uložená povinnosť zaplatiť zameškané výživné za obdobie od 1. 9. 1999 do 31. 5. 2000 vo výške 1.800 slovenských korún v splátkach po 100 korún mesačne spolu s bežným výživným, počnúc od nasledovného mesiaca po právoplatnosti tohto rozsudku pod stranou výhody splátok. Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. P 55/94 ďalej vyplynulo, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku (31. 5. 2000) navrhovateľka bola maloleté dieťa vo veku 7 rokov, začínala študovať na základnej škole, bola nemajetná a príjem nemala žiadny. Jej výdavky (navrhovateľky samostatne) neboli osobitne vyčíslené. Pokiaľ ide o osobu, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, tak táto bola v čase vyhlásenia rozsudku z 31. 5. 2000 nemajetná, nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť, ani hnuteľnú vec vyššej hodnoty, bola podnikateľom s príjmom podľa daňového priznania za rok 1999 vo výške 0 eur, resp. podľa výpovede osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné na úrovni životného minima. Bývala pritom so svojimi rodičmi, ktorým prispievala na bývanie a stravu vo výške 2.000 Sk (66,38 eur) mesačne, pričom v tom čase nemala okrem navrhovateľky žiadne iné vyživovacie povinnosti.
12. Z potvrdenia o štúdiu z 8. 7. 2016 vydaného Prešovskou univerzitou v Prešove, fakultou manažmentu súd zistil, že navrhovateľka bola k 8. 7. 2016 študentkou 1. ročníka dennej formy bakalárskeho štúdia v študijnom programe na uvedenej fakulte.
13. Z potvrdenia o štúdiu zo 4. 9. 2017 vydaného Prešovskou univerzitou v Prešove, fakultou manažmentu mal súd preukázané, že navrhovateľka k 4. 9. 2017 bola študentkou 2. ročníka dennej formy bakalárskeho štúdia na uvedenej fakulte, ktorého štandardná dĺžka štúdia je 3 roky.
14. Zo zmluvy o ubytovaní č. 171 uzavretej 21. 9. 2016 medzi Prešovskou univerzitou v Prešove a navrhovateľkou vyplynulo, že navrhovateľka sa ako ubytovaná zaviazala v školskom roku 2016/2017 platiť druhej zmluvnej strane ako ubytovateľovi cenu za poskytnuté ubytovanie a služby s ním spojené v Študentskom domove Prešovskej univerzity vo výške 45 eur mesačne.
15. Z faktúry č. 1178647302 z 8. 12. 2017 vystavenej za november 2017 mal súd preukázané, že náklady spojené s prevádzkou telefónneho zariadenia navrhovateľky (vrátane internetových dátových služieb) predstavovali 34,24 eur.
16. Z čestného vyhlásenia S. Q. zo 17. 12. 2017 vyplynulo, že navrhovateľka prispieva na jeho domácnosť, kde býva so svojou matkou mesačne sumou 50 eur.
17. Z cestovných lístkov (na č. l. 168 spisu) vyplynulo, že cestovné autobusom z Liptovského Mikuláša do Ondrašovej (pre navrhovateľku) predstavuje 0,30 eur, resp. 0,45 eur.
18. Z cestovných lístkov (na č. l. 169 až 171) spisu súd zistil, že denný cestovný lístok v rámci MHD v Prešove (pre navrhovateľku) predstavuje 0,30 eur.
19. Z mesačného študentského lístka (na č. l. 171 spisu) súd zistil, že výška mesačného študentského cestovného v MHD v Prešove predstavovala za obdobie od 18. 10. 2016 do 17. 11. 2016 sumu 9,95 eur.
20. Z cestovných lístkov (na č. l. 172 až 178) spisu mal súd za preukázané, že cena cestovného lístka z Liptovského Mikuláša do Kysaku stojí (navrhovateľku) 1 euro.
21. Z výpisu z účtu navrhovateľky v K. K.Ľ. (na č. l. 186 spisu) súd zistil, že výška štipendiá vyplácaného Prešovskou univerzitou v Prešove navrhovateľke predstavovala od januára 2017 do júna 2017 (t.j. v rámci školského roku 2016/2017) sumu 175 eur, a od septembra 2017 do decembra 2017 (t.j. v rámci školského roku 2017/2018) vo výške 190 eur.
22. Z daňového priznania osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné k dani z príjmu za rok 2017 (na č. l. 323 spisu) súd zistil, že jej čistý ročný príjem predstavoval 34.822 eur, teda 2.901,83 eur mesačne netto. V uvedenom období (rok 2017) sú pritom zahrnuté všetky druhy príjmov, ktoré táto osoba poberala (mzda a aj dávky počas práceneschopnosti.)
23. Z potvrdenia od zamestnávateľa, spoločnosti Schauss Buss AS z januára 2018 (na č. l. 334 spisu) vyplynulo, že na účet osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné bolo za tento mesiac vyplatených v čistom 25.084 nórskych korún, čo predstavuje (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) 2.640,42 eur netto. Kurz týchto dvoch mien sa pohyboval v rozhodujúcom období (od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019) v rozmedzí od 9 NOK do 10 NOK za 1 euro, preto súd použil na prepočet vždy priemerný kurz v pomere 1 euro = 9,5 NOK.
24. Z potvrdenia zamestnávateľa Schaus Buss AS za február 2018 (na č. l. 337 spisu) vyplynulo, že čistý mesačný príjem v tomto mesiaci u osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné predstavoval 24.743 nórskych korún, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje 2.604,53 eur netto.
25. Z potvrdenia príslušného nórskeho úradu (na č. l. 345 spisu) súd zistil, že za obdobie marec 2018 bola osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné vyplatená suma finančnej pomoci (v súvislosti s čerpanou rodičovskou dovolenkou) v sume 17.664 nórskych korún, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje 1.859,37 eur netto.
26. Z rozhodnutia Nórskeho úradu pre sociálne dávky (na č. l. 278) súd zistil, že otcovský rodičovský príspevok mal byť vyplácaný osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné za obdobie od 5. 3. 2018 až do 11. 5. 2018.
27. Z nájomnej zmluvy na bytový priestor uzatvorenej medzi AURSKOG SPAREBANK EIKA ako prenajímateľom a osobou, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné ako nájomcom z 30. 10. 2016 (na č. l. 316 a nasl. spisu) súd zistil, že výška nájmu (pre obdobie od 1. 11. 2016) predstavovala sumu 11.100 nórskych korún mesačne, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje sumu 115,79 eur mesačne.
28. Z potvrdenia (na č. l. 319 spisu) súd zistil, že mesačné cestovné na dopravu pre dospelého vo všetkých zónach v mieste bydliska osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné predstavovala 188 eur.
29. Z faktúry týkajúcej sa spotreby elektrickej energie splatnej k 18. 4. 2018 vyplynulo, že mesačné náklady na elektrinu osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné predstavovala 735 nórskych korún, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje sumu 77,37 eur mesačne.
30. Z faktúry zo 6. 3. 2018 (na č. l. 360 až 361 spisu) súd zistil, že mesačná suma poplatkov osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné za vodu, odpad a iné súvisiace poplatky predstavuje 430,33 NOK (č. l. 361), čo (pri kurze 1 euro = 9,50 nórskych korún) predstavuje sumu 45,29 eur mesačne.
31. Z faktúry od Nórskej verejnoprávnej televízie (na č. l. 357 spisu) vyplynulo, že poplatok za vysielanie (v období od 1. 7. 2017 do 31. 12. 2017) predstavuje sumu 1.629,38 nórskych korún, čo je 271 nórskych korún mesačne, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje sumu 28,53 eur mesačne.
32. Z faktúry z 20. 4. 2018 (na č. l. 355 spisu) súd zistil, že poplatky osoby, ktorá uje podľa návrhu povinná platiť výživné súvisiace s bývaním predstavujú 1.800 nórskych korún mesačne, čo (pri kurze 1 euro = 9,5 nórskych korún) predstavuje sumu 189,47 eur mesačne.
33. Z rodného listu H. A. E. zo 6. 11. 2017 vyplynulo, že osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné sa XX. X. XXXX narodil druhý syn H. A. E..
34. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania (na pojednávaní 2. 4. 2019), o ktorých pravdivosti súd nemal pochybnosti podľa § 37 Civilného mimosporového poriadku (CMP) vyplynulo, že suma výživného, ktorú platí osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné na svojho maloletého syna U. (na základe súdneho rozhodnutia Okresného súdu Martin) predstavuje 180 eur mesačne.
35. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania na pojednávaní 2. 4. 2019, o ktorých súd nemal pochybnosti podľa § 37 CMP vyplynulo, že osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné za mesiac december zaplatila výživné v prospech navrhovateľky v sume 120 eur, a potom, od januára 2017 až do vyhlásenia rozsudku z 2. 4. 2019 platila každý mesiac výživné len vo výške 33,19 eur.
36. Takto (na základe vykonaného dokazovania a zhodných skutkových tvrdení účastníkov) zistený skutkový stav súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotno- právne ustanovenia.
37. Podľa § 157 Civilného mimosporového poriadku (zákona č. 161/2015 Z.z., ďalej len „CMP“) rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery.
38. Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. - o rodine v znení neskorších predpisov, (ďalej len „ZoR“) dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možná len na návrh.
39. Podľa § 62 ods. 1 ZoR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
40. Súd je v konaní o výživnom pre plnoleté osoby viazaný rozsahom návrhu na zvýšenie výživného. Preto, ak v tomto konaní žiadala navrhovateľka zvýšiť výživné na sumu 300 eur, nemohol súd túto sumu prekročiť a priznať jej viac ako sa dožadovala, ani ak by to zistené skutočnosti odôvodňovali. Takisto, ak navrhovateľka požadovala priznať zvýšené výživné za obdobie od podania návrhu (30. 11. 2016), musel súd takto vymedzené obdobie rešpektovať, a preto považoval za rozhodné obdobie, ktoré porovnával s dobou, kedy došlo k vyhláseniu rozsudku, ktorým sa naposledy upravovala vyživovacia povinnosť osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné voči navrhovateľke (31. 5. 2000), obdobie od podania tohto návrhu (30. 11. 2016) až do vyhlásenia rozsudku v tejto veci (2. 4. 2019). Súd pritom dospel k záveru, že v období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 došlo (v porovnaní s časom vyhlásenia rozsudku, ktorý naposledy upravoval vyživné - 31. 5. 2000) k podstatnej zmene pomerov, a to ako na strane osoby navrhovateľky, tak aj na strane osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, ktorá zmena pomerov podľa § 157 CMP, resp. § 78 ods. 1 ZoR jednoznačne odôvodňuje zmenu posledného rozhodnutia o výživnom, a to (minimálne) v rozsahu podaného návrhu na zvýšenie výživného (podľa názoru súdu by mohla mať navrhovateľka aj nárok na výživné v podstatne vyššom rozsahu ako si uplatnila, avšak keďže súd bol viazaný rozsahom uplatneného návrhu a nemohol prisúdiť navrhovateľke viac ako požadovaných 300 eur mesačne, vzhľadom na § 216 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP, z dôvodu hospodárnosti konania sa ustálením tejto možnej výšky už ani nezaoberal.)
41. Pokiaľ ide o pomery na strane navrhovateľky, tak kým čase vyhlásenia rozsudku, ktorý naposledy upravoval vyživovaciu povinnosť osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné voči navrhovateľke vo výške 33,19 eur mesačne (31. 5. 2000) mala navrhovateľka iba 7 rokov a začínala navštevovať základnú školu, tak v porovnávanom období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 už bola vo veku 23 až 25 rokov a začínala študovať na vysokej škole, navyše v inom meste ako je miesto jej trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené zmeny preto muselo dôjsť k výraznému zvýšeniu nákladov na obstarávanie jej základných životných potrieb. Kým v čase vyhlásenia rozsudku, ktorý naposledy upravoval vyživovaciu povinnosť neboli tieto výdavky osobitne (t.j. výlučne len za navrhovateľku) vyčíslené (v spise sp.zn.: P 55/1994 sa totiž uvádzali len výdavky spojené s domácnosťou matky, ktorá sa o maloletú navrhovateľku starala vo výške 1.800,-Sk mesačne, t.j. 59,75 eur mesačne), a preto mal súd pre účely tohto rozhodnutia za to, že tieto výdavky navrhovateľky boli obvyklými výdavkami 7 ročného dieťaťa, ktoré začínalo navštevovať základnú školu (žiadne tvrdenia, ktoré by odôvodňovali iný záver neboli v danom čase ani uvedené), tak v porovnávanom období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 zistené pravidelné mesačné relevantné výdavky navrhovateľky zhruba 400 eur, ktoré možno zjavne považovať za podstatne vyššie ako obvyklé výdavky 7 ročného dieťaťa, ktoré začínalo vtedy navštevovať základnú školu. Kým z obsahu spisu sp.zn.: P 55/1994 vyplynulo, že navrhovateľka bola nemajetná a nemala žiaden vlastný príjem (príjmy boli v čase posledného rozsudku zistené ako peňažná pomoc v materstve jej matky, s ktorou navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti predstavovala 3.757,-Sk, t.j. 124,71 eur mesačne, rodinné prídavky na dve deti 1.430,-Sk, t.j. 47,47 eur mesačne, a čistý príjem jej nového manžela, s ktorým žila v spoločnej domácnosti 7.240,-Sk, t.j. 240,32 eur mesačne), tak v porovnávanom období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 súd zistil, že navrhovateľka bola naďalej nemajetná, starala sa o ňu jej matka, a bola poberateľkou sociálneho štipendia od vysokej školy, ktoré v školskom roku 2016/2017 predstavovalo sumu 175 eur mesačne, a v školskom roku 2017/2018 sumu 190 eur mesačne. Výdavky na stravu spolu s oblečením a drogériou vo výške 250 eur mesačne, síce navrhovateľka nepreukázal, avšak túto sumu možno považovať za primeranú a obvyklú pre 23 až 25 ročnú ženu študujúcu na vysokej škole v krajskom meste. Preukázanie výdavkov tohto druhu v mesačných intervaloch by aj bolo v praxi ťažko predstaviteľné. Z uvedeného vyplýva, že na strane navrhovateľky došlo k výraznej zmene pomerov odôvodňujúcej výrazné zvýšenie vyživovacej povinnosti.
42. Pokiaľ ide o pomery na strane osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, tak porovnávajúc obdobie vyhlásenia rozsudku z 31. 5. 2000, kedy bola osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné nemajetná, teda nebola vlastníkom žiadnej nehnuteľnej veci ani hnuteľnej veci vyššej hodnoty, a bola podnikateľom s nulovým príjmom, resp. s príjmom na úrovni životného minima, bývajúca u rodičov, ktorým prispievala na bývanie a stravu len 66,38 eur mesačne (2.000,-Sk mesačne), ktorá nemala (okrem navrhovateľky) žiadnu inú vyživovaciu povinnosť, s obdobím od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019, kedy sčítaním všetkých výdavkov osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné súd zistil, že ide o (vrátane výživného na maloletého U.P. vo výške 180 eur a prihliadnutia na doteraz súdom neupravenú vyživovaciu povinnosti k maloletému H. A.) spolu sumu 2.000 eur mesačne, kedy čistý príjem osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné predstavoval v roku 2017 zhruba 2.900 eur mesačne netto, a v roku 2018 (až do 2. 4. 2019) zhruba 2.620 eur mesačne netto, nebol vlastníkom žiadneho nehnuteľného majetku ani hnuteľného majetku vyššej hodnoty (okrem motorového vozidla Fabia), mal za to, že aj na strane otca došlo k zásadnej zmene pomerov v prospech zvýšenia vyživovacej povinnosti. V období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 predstavoval rozdiel medzi čistými príjmami a výdavkami osoby podľa návrhu povinnej na výživné v roku 2017 sumu 900 eur, a v roku 2018 (až do 2. 4. 2019) vyše 600 eur. Uvedené sumy predstavujú možné úspory otca a tým aj potenciálny rezervoár pre určenie výšky vyživovacej povinnosti k navrhovateľke. Pokiaľ ide o motorové vozidlo značky Škoda Fabia, tak osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné zahŕňala do svojich výdavkov, ktoré mal súd zvážiť a posúdiť pre účely určenia výživného, aj výdavky vo výške 200 eur mesačne, ktoré predstavujú splátku za toto motorové vozidlo, ako aj náklady vo výške 150 eur mesačne, ktoré predstavujú prevádzkové náklady na toto motorové vozidlo (vrátane mýta pri vjazde do Osla a pri používaní diaľnic), nakoľko toto vozidlo osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné potrebuje na dochádzanie do práce v Osle. V tejto súvislosti súd uvádza, že náklady na prevádzkovanie motorového vozidla, resp. na splácanie zakúpeného motorového vozidla predstavujú náklady, ktoré z hľadiska posúdenia plnenia vyživovacej povinnosti predstavujú určitý nadštandard, pretože tu existuje možnosť dochádzania do práce prostredníctvom verejnej hromadnej dopravy, ktorá je lacnejšia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výška mesačného cestovného pre dospelého v mieste jeho bydliska pre všetky zóny predstavuje 1.874 nórskych korún (197,26 eur), preto do sumy výdavkov osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné zahrnul túto sumu, a nie sumu 350 eur súvisiacich s uvedeným vozidlom. Z vykonaného dokazovania síce vyplýva, že súd mal preukázané skutočnosti o majetkových a finančných pomeroch otca len k máju 2018, kedy mu skončila otcovská dovolenka, ale potom mala osoba znova nastúpiť späť do práce k zamestnávateľovi, u ktorého predtým vykonané dokazovanie svedčilo o čistom mesačnom príjme v januári a februári 2018 v priemere vo výške zhruba 2.620 eur. Vzhľadom na to, že zabezpečovanie prekladov písomných dôkazov v nórskom jazyku (aj pre neexistenciu dostupného prekladateľa z nórskeho jazyka do slovenského jazyka v Slovenskej republike) na to nadväzujúce úkony súdu vyžadovalo vždy dlhšie obdobie, súd vychádzal pre účely výšky platu po máji 2018 z príjmu, ktorý dosahoval v januári a februári 2018. Osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné v tomto smere ani neuvádzala skutkové tvrdenia, na základe ktorých by malo dôjsť k zmene vo výške príjmu (naopak vzhľadom na všeobecnú tendenciu rastu platov priebehu času možno dokonca uvažovať o náraste mzdy.) Súd napriek tomu, že to osoba, ktorá podľa návrhu nie je povinná platiť výživné vôbec ani netvrdila, zohľadnil v jeho prípade aj obvyklú výšku nákladov na stravovanie. Súd prihliadol na vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k U. tým, že ju zahrnul vo výške 180 eur mesačne do výdavkov osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, a keďže k maloletému H. A. nebola súdne doteraz povinnosť platiť výživné upravená, súd na túto vyživovaciu povinnosť prihliadal v rozsahu obvyklej výšky pre 1 až 2 ročné dieťaťa (od jeho narodenia dieťaťa v priebehu tohto konania v lete 2017.)
43. Vychádzajúc teda z uvedených zmien v osobných, majetkových a finančných pomerov navrhovateľky a súčasne aj osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné (a s prihliadnutím na rast životných nákladov od roku 2000) súd dospel k záveru, že nastala taká podstatná zmena pomerov, ktorá jednoznačne odôvodňuje zvýšenie vyživovacej povinnosti otca z doterajších 33.19 eur na (minimálne) navrhovateľkou požadovaných 300 eur mesačne. Podľa názoru súdu by mohla mať navrhovateľka aj nárok na výživné v podstatne vyššom rozsahu ako si uplatnila, avšak keďže súd bol viazaný rozsahom uplatneného návrhu a nemohol prisúdiť navrhovateľke viac ako požadovaných 300 eur mesačne (vzhľadom na § 216 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP), z dôvodu hospodárnosti konania sa ustálením tejto možnej výšky už ani nezaoberal.
44. Určenie výšky výživného je síce individuálne v každom jednom prípade, pretože paušálne určenie výšky výživného percentuálnou sadzbou z preukázaného príjmu povinného rodiča (objektivizácia výživného) náš zákon nepozná, ale len na podporu záveru, ku ktorému dospel tunajší súd v tejto veci (o tom, že zvýšenie výživného na minimálne na 300 eur je jednoznačne dôvodné) súd poukazuje na to, že táto objektivizácia výživného sa uplatňuje napríklad v Rakúsku. Podobnú tabuľku vypracovalo ako odporúčanie aj Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky v roku 2010. Odporúčaná percentuálna sadzba výživného (v obidvoch krajinách) závisí od veku dieťaťa a počtu vyživovacích povinností k deťom. Začína sa približne na sadzbe 8 % ročne príjmu povinného rodiča pri jednej vyživovacej povinnosti voči dieťaťu vo veku do 3 rokov a končí sa približne na 22 % príjmu rodiča pri plnoletom dieťati vo veku nad 20 rokov. Narodenie alebo existencia ďalších vyživovacích povinností povinného rodiča sa do zníženia percentuálnej sadzby prejavuje len minimálne, napríklad v Rakúsku znížením uvedenej percentuálnej sadzby pre každé ďalšie dieťa o 1 %. Teda aplikujúc túto objektivizáciu výživného na povinného otca v tejto veci, by sa od 22% sadzby (navrhovateľka je plnoleté dieťa nad 20 rokov) odpočítavali 2 % (za dve ďalšie vyživovacie povinnosti na maloletých synov), a otec by bol tak povinný platiť na navrhovateľku 20 % zo svojho čistého príjmu, teda za rok 2017 zhruba 580 eur (20 % z 2.900 eur) a v roku 2018 a 2019 (do 2. 4. 2019) zhruba 520 eur (20 % z 2.600 eur.)
45. Vo vzťahu k zameškanému výživnému za obdobie od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 v sume 7.401,66 eur súd podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP povolil otcovi splátky vo výške po 100 eur mesačne, nakoľko tieto splátky považoval vzhľadom na majetkové a finančné pomery účastníkov konania a výšku zameškaného výživného za primerané. Navrhovateľka požadovala splátky v uvedenej sume a otec pokiaľ ide o výšku splátok zameškaného výživného sa vôbec nevyjadril, len ponechal toto rozhodnutie na úvahu súdu. V súlade s § 232 ods. 4 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP súd tiež pri určení splátok rozhodol, že omeškanie s platením čo i len jednej splátky, bude mať za následok splatnosť celého plnenia zameškaného výživného.
46. Pokiaľ ide o námietku osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné podľa ktorej tým, že navrhovateľka dosiahla dospelosť a skončila stredoškolské vzdelanie považuje sa schopnú sama sa živiť, a preto nemá nárok na výživné od otca, je v hrubom rozpore s ustálenou judikatúrou, ktorá aj v prípade štúdia plnoletého dieťaťa na vysokej škole považuje takúto osobu za nie schopnú sa samostatne živiť podľa § 62 ods. 1 ZoR. Argument, otca že navrhovateľka na vysokej škole študuje iný odbor ako študovala na strednej škole, a že preto nejde o racionálnu prípravu na budúce povolanie neobstojí, alebo argument otca o tom, že výživné na maloleté deti má prednosť má prednosť pred výživným na plnoleté dieťa nemá žiadnu oporu v zákone ani v ustálenej judikatúre.
47. Pokiaľ ide o námietku osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné poukazujúcu na príjem navrhovateľky spočívajúci v sociálnom štipendiu, treba povedať, že ide o sociálne štipendium od vysokej školy, ktorého vyplácanie je odôvodnené zlou sociálnou situáciou navrhovateľky, na ktorej vzniku sa významnou mierou podieľala aj skutočnosť, že navrhovateľka od januára 2017 dostávala od svojho otca výživné iba v sume 33,19 eur mesačne. Účelom sociálneho štipendia však nie je suplovať plnenie vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Po tom ako začne otec prispievať na navrhovateľku výrazne vyššou sumou výživného možno očakávať, že výška sociálneho štipendia bude upravená, prípadne zrušené, či spätne odňaté (v závislosti od vnútorných predpisov školy.)
48. Pokiaľ ide o námietku otca, že matka navrhovateľky si neplní svoju vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke v dostatočnom rozsahu súd uvádza, že navrhovateľka býva s matkou (v čase, keď sa nezdržuje v škole, resp. na internáte), pričom matka si plní vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke inou formou ako peňažnou, a to starostlivosťou o navrhovateľku, poskytovaním bývania, stravovania a pod. (na tom sa zhodli obaja účastníci konania), a pokiaľ ide o spornú otázku rozsahu plnenia, resp. primeranosti tejto vyživovacej povinnosti, na základe vykonaného dokazovania takáto skutočnosť nebola preukázaná. Navyše, ak by si aj matka neplnila svoju vyživovaciu povinnosť v dostatočnej miere, ešte to neznamená, že súd z tohto dôvodu určí otcovi nižšiu vyživovaciu povinnosť, ako by mal na základe svojich schopností a možností plniť. Navrhovateľka má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho otca aj v prípade, ak by si voči nej matka neplnila vyživovaciu povinnosť v dostačujúcom rozsahu, a aj ak by riadne plnenie vyživovacej povinnosti matkou plne pokrylo všetky odôvodnené výdavky navrhovateľky. Predmetom tohto konania je určenie výšky výživného na navrhovateľku od otca, nie od matky.
49. V období od 30. 11. 2016 do 2. 4. 2019 výdavky navrhovateľky prevyšovali jej príjmy o zhruba 210 až 230 eur, teda navrhovateľka nemala pokrytých viac ako polovicu svojich výdavkov, avšak nemožno sa stotožniť s námietkou osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné, že iba v tomto rozsahu by mal byť otec zaviazaný na plnenie vyživovacej povinnosti, pretože podľa § 62 ods. 2, druhej vety ZoR, dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, a teda pokiaľ má povinný rodič extrémne vysoký príjem, má dieťa právo na primeraný podiel na jeho životnej úrovni bez ohľadu na výšku svojich výdavkov. Navyše to, že má navrhovateľka výdavky v určitej výške, tiež neznamená, že tieto výdavky nemusela prispôsobiť svojmu limitovanému rozpočtu, a že by nemohla mať nárok na vyššie výdavky.
50. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania (medzi účastníkmi konania navzájom) súd vychádzajúc z ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, nezistiac žiadne okolnosti, na základe ktorých by mal v súlade so zákonom rozhodnúť inak (účastníkmi konania takéto okolnosti vôbec neboli tvrdené) rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov tohto konania. Napriek tomu, že navrhovateľka bola plne úspešná, pretože ňou požadované zvýšenie vyživovacej povinnosti sa stalo súčasťou rozsudku súdu, ide o konanie o výživnom pre plnoleté osoby, teda konanie zaradené zákonodarcom (napriek jeho sporovým prvkom) do Civilného mimosporového poriadku, kde sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania neuplatňuje zásada úspechu ako v konaní podľa Civilného sporového poriadku.
51. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa náhrady trov konania štátu, súd v súlade s § 57 CMP aj bez návrhu rozhodol o náhrade trov konania štátu, ako aj o ich výške (§ 58 CMP) v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie končí, pričom dospel k záveru, že nemôže aplikovať ustanovenie § 155 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, pretože osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné nie je osobou, ktorá nerozumie slovenskému jazyku, ktorej nerovné postavenie treba kompenzovať postupom podľa § 155 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, a teda osoba, ktorá je povinná platiť výživné, ktorá rozumie po slovensky ako účastník konania, ktorý navrhol vykonať dôkazy, s ktorými sú spojené určité výdavky (na ich preklad) podľa § 253 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP, za situácie, že v predchádzajúcom konaní súd nevyužil možnosť výzvy podľa § 49 ods. 2 CMP na zloženie preddavku na trovy dokazovania týmito nórskymi listinami, súd podľa § 259 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP rozhodol v konečnom rozhodnutí ex offo o náhrade trov konania štátu, teda trov konania platených štátom ako treťou osobou spočívajúcich v sumách, ktoré štát prekladateľke uhradil z rozpočtových prostriedkov v súvislosti s vykonaným dokazovaním, na ktoré má štát nárok od účastníkov konania. Uvedená odmena prekladateľke predstavovala (za celé konanie) v úhrne sumu 718 eur. Túto sumu sú účastníci konania povinní nahradiť štátu každý v rovnakom diele, teda po jednej polovici, nakoľko takéto rozhodnutie súd považoval za spravodlivé, vzhľadom na to, že v prípade navrhovateľky išlo o dôkazy, ktoré boli v jej záujme, keďže na základe týchto dôkazov došlo k prisúdeniu ňou požadovanej sumy zvýšeného výživného, a v prípade osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné išlo o dôkazy, ktoré sama predkladala na zdokladovanie svojich majetkových pomerov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
- neboli splnené procesné podmienky,
- súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, alebo
- súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.