Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-64-2021.pdf
PDF · 142.62 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/64/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a Mgr. Miloša Greguša vo veci starostlivosti súdu o maloletú W. Z. M. nar. XX.XX.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťa rodičov E.. E. H. nar. XX.X.XXXX bytom v H. na A. XXXX/XX zastúpenej Mgr. Petrom Troščákom, advokátom so sídlom v Prešove na Hlavnej 50 a O.. F. M. nar. X.X.XXXX bytom v P. na M. XX zastúpeného JUDr. Jolanou Fuchsovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej 20 v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 30.4.2021 č.k. 23P/323/2016-1728 takto
rozhodol:
Sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 23P/323/2016.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, uložení výchovného opatrenia a trovách konania.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zrušení neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 z 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8CoP/240/2017-279 z 18.1.2018.
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom maloletú W. Z. M. zveril do osobnej starostlivosti otca. Rozhodol, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Matka je povinná prispievať na výživu maloletej W. Z. sumou vo výške 30 % životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona mesačne, ktorú je povinná poukazovať k rukám otca vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred odo dňa vyhlásenia rozsudku súdu opakovane do budúcna. Styk matky s maloletou W. Z. neupravil. Nariadil rodičom MVDr. E. H. a O.. F. M. ako aj maloletej W. Z. M. výchovné opatrenie - povinnosť podrobiť sa psychologickému a sociálnemu poradenstvu na Referáte poradensko - psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice po dobu 12 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018. O trovách štátu rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdu. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Okresný súd Košice II spolu s odvolaním predložil aj námietku zaujatosti, ktorú podala matka maloletej.
3. Matka v uvedenom konaní vzniesla, po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie, námietku zaujatosti voči sudkyni Krajského súdu v Košiciach JUDr. Frederike Zozuľákovej a všetkým ostatným sudcom Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II, Okresného súdu Košice - okolie a Krajského súdu v Košiciach. Uviedla, že dňa 9.5.2021 bola neznámou osobou oslovená W. A., ktorá je jej matkou a starou matkou maloletej W., kde od tejto neznámej osoby jej bolo uvedené, že dlhodobo pôsobí v justičnom prostredí v Košiciach (preto neuvedie svoje meno a priezvisko, aby z toho nemala problémy), že vie o súdnom konaní ohľadom maloletej W., pričom táto osoba upozornila na to, že celý problém spočíva v tom, že JUDr. Frederika Zozuľáková (predsedníčka Krajského súdu v Košiciach a zároveň predsedníčka senátu 7CoP) a JUDr. Jolana Fuchsová, advokátka otca majú blízky priateľský vzťah, trvajúci mnoho rokov, ktorý je na úrovni najlepších priateliek, často sa stýkajú, navštevujú a trávia spolu čas, dokonca aj spoločné dovolenky absolvovali. W. A. o týchto skutočnostiach informovala matku bezodkladne dňa 9.5.2021. Keďže sa o vyššie uvedených skutočnostiach zakladajúcich dôvody vylúčenia JUDr. Frederiky Zozuľákovej dozvedela až dňa 9.5.2021, teda skoro dva mesiace po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/128/2020 zo 7.1.2021, je zrejmé že nemohla uplatniť námietku zaujatosti v zmysle ust. § 52 ods. 1 CSP a tým realizovať svoje právo podať námietku zaujatosti v zmysle ust. § 52 ods. 1 CSP. Zvýrazňuje, že ona ako účastníčka konania má v zmysle ust. § 52 ods. 1 CSP „len právo uplatniť (podať) námietku zaujatosti“, čo je závislé len od toho v akom čase (a či vôbec) sa dozvie nejaké závažné skutočnosti o pomere sudcov, advokátov a podobne, zatiaľ čo sudca je „priamo povinný“ oznámiť skutočnosti, pre ktoré je vylúčený v zmysle ust. § 50 ods. 1 CSP. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, podľa ktorej rozhodujúce nie je stanovisko sudcu o tom, že sa necíti byť zaujatý, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti, práve takéto skutočnosti vzbudzujú u nej dôvodnú a objektívnu pochybnosť o nezaujatosti JUDr. Frederiky Zozuľákovej a ostatných sudcov Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II, Okresného súdu Košice - okolie a sudcov Krajského súdu v Košiciach, pretože možno dôvodne predpokladať, že aj iní sudcovia majú blízky priateľský vzťah s JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou a stýkajú sa s ňou, resp. mohli byť účastný spoločných dovoleniek či iných spoločných aktivít. Na základe uvedeného preto žiada, aby sudkyňa JUDr. Frederika Zozuľáková a všetci ostatní sudcovia Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II, Okresného súdu Košice - okolie a Krajského súdu v Košiciach boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23P/323/2016.
4. Vo vzťahu k námietke zaujatosti matky voči sudkyni Krajského súdu v Košiciach JUDr. Frederike Zozuľákovej rozhodoval Najvyšší súd uznesením z 12.8.2021 č.k. 9Nc/7/2021 - 1886 tak, že nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7CoP/64/2021. O vylúčení ostatných sudcov krajského súdu Najvyšší súd nerozhodoval a uviedol, že nenastala situácia, že by došlo k vylúčeniu všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach, a tým nebol daný dôvod rozhodovať o prikázaní veci inému súdu tej istej inštancie v zmysle § 39 ods. 1 CSP.
5. Vo veci konajúca sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania osobne nepozná a nemá žiadny vzťah k sporu, stranám a ani k ich zástupcom. Právnu zástupkyňu otca JUDr. Jolanu Fuchsovú osobne nepozná, mimo pracovného prostredia nie sú v žiadnom kontakte. Z týchto dôvodov považuje námietku zaujatosti zo strany matky voči jej osobne ako sudcovi Okresného súdu Košice II za neopodstatnenú.
6. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP) na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa § 49 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo ako osoba zúčastnených na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho zaujatosti.
8. Podľa § 52 ods. 1, 2 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20210801> uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na
preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.
9. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
10. Podľa § 54 ods. 2 CSP súd predloží vec s vyjadrením namietaného sudcu nadriadenému súdu do siedmich dní od uplatnenia námietky zaujatosti. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd do siedmich dní. Ak je namietaný sudca senátu najvyššieho súdu, rozhodne o námietke zaujatosti iný senát najvyššieho súdu.
11. podľa § 56 CSP lehoty podľa § 54 sa neuplatnia, ak sa vec zároveň predkladá na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.
12. Sudcu možno vylúčiť z prednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka konania (§ 52 ods. 1 CSP), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 50 ods. 1 CSP). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., článok 48 ods. 1 Ústavy SR uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), je potrebné trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) judikatúru Európske súdu pre ľudské práva (ESĽP) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) k danej problematike.
13. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce však nie je subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti, to znamená, že nestačí že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti resp. necíti byť zaujatý, ale v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. V každom jednotlivom prípade je potrebné rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto
závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (napr. I. ÚS 332/08).
14. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
15. Nadriadený súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 49 ods. 1 CSP, ktorého účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom, alebo k ich zástupcom, prípadne zúčastneným osobám a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významný vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci) alebo k účastníkom konania (napr. v prípade príbuzenského, priateľského či nepriateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania) alebo k ich zástupcom či osobám zúčastneným na konaní. Zákonom predpokladané dôvody podmieňujúce zaujatosť alebo nezaujatosť sudcu na prejednávaní a rozhodovaní pridelenej veci zároveň musia vyplývať z objektívnych skutočností. Pre vylúčenie sudcu z prejednávania rozhodovania veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu, z dôvodu ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu na prejednávaní a rozhodovaní mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku zaujatosti.
16. Nadriadený súd má za to, že na základe tvrdení matky, ktoré neboli preukázané žiadnymi dôkazmi a zostali len v rovine subjektívnych tvrdení matky nemožno dospieť k záveru o zaujatosti zákonnej sudkyne. Matka žiadnym spôsobom nepreukázala skutočnosti tvrdené v námietke zaujatosti o tom, že by sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová mala blízky priateľský vzťah s JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou otca.
17. Vychádzajúc z vyjadrenia zákonnej sudkyne, ako aj z celkového obsahu spisu nemožno vyvodiť z objektívneho hľadiska žiadne pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne, preto nadriadený súd nezistil žiadny relevantný dôvod v súlade s § 49 ods. 1 CSP, ktorý by zákonnú sudkyňu vylučoval z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nadriadený súd teda dospel k záveru, že matka (účastník konania), ktorá vzniesla námietku zaujatosti, žiadnym spôsobom nepreukázala také závažné okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o nedostatku zaujatosti konajúcej sudkyne, preto rozhodol tak, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. O vylúčení ostatných sudcov Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II a Okresného súdu Košice - okolie odvolací súd nerozhodoval a uvádza, že nenastala situácia, že by došlo k vylúčeniu všetkých sudcov okresných súdov v Košiciach, a tým nebol daný dôvod rozhodovať o prikázaní veci inému súdu tej istej inštancie v zmysle § 39 ods. 1 CSP.
18. Proti tomuto rozsudku proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 z 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 z 18.1.2018 podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP s odôvodnením, že pokiaľ súd uvádza, že v dôsledku meritórneho rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej W. Z. rozsudkom z 30.4.2021 odpadli dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie o zverení maloletej do striedavej osobnej starostlivosti nariadené, mýli sa. Tieto dôvody naďalej trvajú a odpadnú až po tom, keď bude meritórne rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej právoplatné. Výrok o zverení dcéry do jeho starostlivosti nie je výrokom, ktorý by bol predbežne vykonateľný a vykonateľným sa stane až nadobudnutím právoplatnosti. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote je možné konštatovať, že matka tento výrok ako aj ďalšie s ním súvisiace výroky napadne odvolaním. Výrok o zrušení neodkladného opatrenia je vykonateľný v zmysle § 238 ods. 3 CSP doručením. Za danej situácie súd vytvoril stav, kedy v dôsledku zrušenia neodkladného opatrenia a nevykonateľnosti výroku o zverení dcéry jemu, neexistuje nijaká vykonateľná úprava zverenia dcéry alebo úpravy jeho styku s dcérou, čo je pri viac ako
štvorročnom marení jeho kontaktu s dcérou matkou neprijateľné. Je zrejmé, že v tejto veci je nevyhnutná po celý čas konania existencia úpravy rodičovských práv a povinností, ktorá by mu zabezpečovala kontakt s dcérou.
19. Proti tomuto rozsudku proti všetkým jeho výrokom podala v zákonnej lehote odvolanie matka z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), h) CSP a ust. § 62 ods. 1 CMP a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.
20. Žiadne vyjadrenia podané neboli.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o výkone úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, uložení výchovného opatrenia a trov konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
23. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z matkou uvádzaných odvolacích dôvodov nebol naplnený. Predovšetkým skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania, pričom nebolo zistené, že by v jeho priebehu trpelo vadami brániacimi súdu v konaní a rozhodnutí vo veci samej. V danom prípade sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom nebol z rozhodovania vylúčený s poukazom na výrok odvolacieho súdu o nevylúčení sudkyne JUDr. Lenky Saksunovej vo veci 23P/323/2016. Taktiež v konaní nebolo zistené pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Čo sa týka odvolacieho dôvodu matky, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav veci je potrebné poznamenať, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde aj s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 Základných princípov CMP, z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu súd potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadne nevykonania výsluchu matky, vzhľadom na doterajší priebeh a hospodárnosť konania, nakoľko matka bola v konaní právne zastúpená, právny zástupca opakovane predkladal rozsiahle stanoviská k predmetu a priebehu konania aj vykonanému dokazovania. Ohľadom nevypočutia svedka starej matky uvádza, že ide o „blízku osobu“ matky, pričom je prirodzené, že ich pomer je charakterizovaný osobným vzťahom, s tým, že ujmu spôsobenú takejto blízkej osobe pociťuje príslušná osoba ako ujmu vlastnú a teda jej výpoveď by v tomto prípade nebola objektívna. V ďalšom sa odvolací súd stotožnil aj s nevypočutím svedkov - zamestnancov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, nakoľko títo sú nadriadení zamestnancovi vykonávajúceho funkciu kolízneho opatrovníka, a ich výpoveď vo vzťahu k predmetu konania by neviedla k objasneniu skutkového stavu. K výsluchu maloletého dieťaťa dodáva, že bolo vypočuté kolíznym opatrovníkom, znalcom a samotné dieťa uviedlo, že už nechce nič hovoriť. Vzhľadom na jeho vek a situáciu v rodine je potrebné zdôrazniť, že nie je vhodné dieťa opakovane psychicky zaťažovať prebiehajúcim sporom medzi rodičmi. Taktiež ďalšie doplnenie dokazovania vypracovaním nového znaleckého posudku nie je opodstatnené, nakoľko vypracovaný znalecký posudok v konaní poskytol dostatočný objektívny pohľad na stav v rodine maloletého dieťaťa, i napriek nesúhlasu matky s jeho závermi. K odvolaciemu dôvodu matky, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, odvolací súd podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tomto prípade súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine a správne ich aplikoval na zistený skutočný stav. K odvolaciemu dôvodu matky je v ďalšom potrebné uviesť, že podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným.
24. Odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, uložení výchovného opatrenia a trov konania účastníkov v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v týchto výrokoch a zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
25. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností odvolací súd dodáva (§387 ods. 2 CSP), že záujmom maloletého dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a len ak to nie je možné, tak v starostlivosti toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti, ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja majú aj rovnaké právo podieľať sa na výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá ich zo starostlivosti o dieťa vylučuje v tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozpore so záujmom dieťaťa. Zákon o rodine a ani Dohovor o právach dieťaťa nepriorizuje žiadneho z rodičov vo vzťahu k výkonu osobnej starostlivosti o maloleté deti, práve naopak, úprava rodičovských práv a povinností je koncipovaná na zásadne rovnoprávnom postavení oboch rodičov. Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich predstavou o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Súd prvej inštancie konštatoval, že je povinný rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, pričom pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa, možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča.
26. V tomto prejednávanom prípade sa matka návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.10.2016 domáhala úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a žiadala zveriť maloletú do jej osobnej starostlivosti a otca zaviazať prispievať na výživu maloletej sumou 850 Eur mesačne. Otec s návrhom matky nesúhlasil a navrhol zveriť maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti s
úpravou styku v čo najširšom rozsahu. Kolízny opatrovník po prešetrení pomerov v rodine maloletého dieťaťa uviedol, že obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloletú. Vzhľadom na rozdielne návrhy rodičov im navrhol, aby sa zúčastnili konzultácií v rámci referátu poradensko-psychologických služieb za účelom uzavretia rodičovskej dohody, ako aj zlepšenia vzájomnej komunikácie, s čím obaja súhlasili. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že otec sa s maloletým dieťaťom stretával v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.1.2017 č.k. 7CoP/274/2016-39 každý párny týždeň od soboty od 9:00 hod. do nedele do 19:00 hod., každý nepárny týždeň v utorok až štvrtok od 15:30 do 19:00 hod. Styk prebiehal pravidelne až na zriedkavé výnimky, pričom s maloletou plnohodnotne trávil čas. Matka v priebehu konania zmenila bydlisko a presťahovala sa s maloletou do Prešova. Uznesením z dňa 14.8.2017 č.k. 8CoP/227/2017-114 Krajský súd v Košiciach zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa mala realizovať v týždňových intervaloch s miestom striedania vždy v bydlisku toho z rodičov, u ktorého končí interval o 18:00 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedenej pod sp. zn. 23P/323/2016. Zároveň matke uložil povinnosť zdržať sa premiestnenia maloletej a zmeniť jej bydlisko do inej obce ako Košice do právoplatného skončenia vo veci samej. Napriek uvedenému matka spolu s maloletou sa presťahovala do Prešova bez súhlasu otca, resp. bez rozhodnutia súdu o nezhode rodičov. Od uvedeného obdobia otec nebol v kontakte s maloletým dieťaťom, prípadne len sporadicky. Súčasne došlo k zhoršeniu vzájomnej komunikácie medzi rodičmi. Vzhľadom na situáciu v rodine Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 18.1.2018 č.k. 7CoP/240/2017 - 279 zmenil neodkladné opatrenie v časti zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti tak, že do právoplatného skončenia konania vo veci samej pod sp. zn. 23P/323/2016 zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa mala realizovať v trojdňových intervaloch s miestom striedania vždy v bydlisku matky o 18:00 hod. Podstatnou okolnosťou bolo, že rodičia maloletej spolu nežijú, práva a povinnosti voči maloletej neboli právoplatne upravené, pričom rodičia nie sú prístupní dohode a je zrejmé, že ich vzťahy sú značne problematické, tvrdenia protichodné s odlišným hodnotením situácií. Preukázaná bola aj dlhodobá absencia otca pri výchove maloletej vzhľadom na jej vek, ktorá môže spôsobiť odcudzenie maloletej od otca v čase, kým nebude rozhodnuté v merite veci a takýto následok nie je v záujme maloletého dieťaťa. Medzi rodičmi vznikol spor i ohľadne zápisu maloletej do materskej školy. V priebehu konania matka poukazovala na nevhodnosť striedavej osobnej starostlivosti predloženými psychologickými správami MUDr. S., PhDr. E. G., z ktorých vyplýva okrem iného, že maloletá prežíva ťažký stres z dôvodu nevhodného správania otca. Z predložených lekárskych správ nepochybne vyplýva, že od podania návrhu postupne dochádzalo k zhoršeniu psychického stavu maloletého dieťaťa.
27. Z dôvodu neprebiehajúceho styku ako aj za účelom zlepšenia komunikácie medzi rodičmi bolo rozhodnutím Okresného súdu Košice II účastníkom konania uložené výchovné opatrenie - odborné poradenstvo na RPPS ÚPSVaR Košice počas obdobia deviatich mesiacov. Zo správy kolízneho opatrovníka bolo zistené, že rodičia sa rozchádzali v názore na formu starostlivosti aj aktuálnu realizáciu styku. Počas realizácie poradenstva sa striedavá starostlivosť ani styk nerealizovali, u rodičov nedošlo k podstatnejšiemu posunu postojov a naďalej sa v názoroch rozchádzajú. Počas realizácie výchovného opatrenia došlo k stretnutiu otca a maloletého dieťaťa, pričom reakcie dieťaťa na otca boli spontánne, dieťa počas stretnutí s otcom bolo uvoľnené s pozitívnou vzťahovou väzbou k otcovi a pozitívne emocionálne naladené.
28. Napriek snahe dospieť k vyriešeniu sporu medzi rodičmi vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, nedošlo k naplneniu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa spočívajúcemu v jeho práve byť vychovávané oboma rodičmi. Zo záverov vypracovaného znaleckého posudku č. 29/2018 bolo zistené, že obaja rodičia sú schopní rešpektovať a napĺňať vývinové potreby maloletého dieťaťa. Vzťah maloletej k otcovi je kladný, spontánny a bez negatívnych emócií, otca má úprimne rada. Vzťah k matke je taktiež kladný, spontánny, má ju úprimne rada, ale podiel kladných emócií môžu situačne prekryť silné negatívne emócie ako strach, úzkosť a lakrimozita, kedy v dôsledku emočnej závislosti na matke má problém sa od nej aj na krátku dobu separovať, pričom uvedené emócie sú iba ťažko korigovateľné alebo usmerniteľné a naviac vykazujú aj výrazne regresívne prvky. V znaleckom posudku je indikovaný začínajúci nepriaznivý psychický stav maloletého dieťaťa v dôsledku správania matky a jej tvrdošijného záveru o neschopnosti otca starať sa o dieťa. Je však neprípustné, aby matka opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňovala otcovi styk s dieťaťom, nerealizovala sa striedavá osobná starostlivosť a to aj napriek existencii rozhodnutia o jeho zverení do striedavej osobnej starostlivosti. Ďalším dôkazom preukazujúcim skutočnosť, že matka popiera právo dieťaťa na
starostlivosť oboch rodičov, bolo aj konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19Em 2/2018. Napokon ani nariadením výkonu rozhodnutia nedošlo k zmene postoja matky a dieťa dobrovoľne otcovi neodovzdala za účelom realizácie striedavej osobnej starostlivosti, čo je v príkrom rozpore so záujmami maloletého dieťaťa. Matka naďalej svojvoľne nerešpektuje rozhodnutia súdov a preto jej obranu poukazujúcu na psychický stav maloletého dieťaťa považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko ju svojim správaním sama privodila a hrubo zasiahla do života maloletého dieťaťa. Zjavne by k vyhroteniu situácie až do takej miery nedošlo, keby matka umožnila otcovi stretávať sa s dieťaťom. K matkou predloženým psychologickým správam je dôležité uviesť, že psychologické správy vychádzajú zo subjektívnych informácií poskytnutých matkou bez toho, aby sa otec k uvedenému vyjadril, resp. bol pri vyšetrení prítomný. Je celkom možné, že pokiaľ by bol otec prítomný pri uvedených vyšetreniach, správy by mali iný odporúčací charakter. Ďalej je dôležité uviesť, že záujem maloletého dieťaťa nemožno vidieť iba v tom, že za každú cenu bude rešpektovaný faktický stav, pretože takéto výchovne nespôsobilé prostredie nemôže byť pre dieťa prínosom. Zákon na prvom mieste v ustanovení § 24 ods. 4 určuje ako podmienku pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností, rešpektovanie práva maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom. Od tejto podmienky sa odvíjajú ostatné kritériá pre posudzovanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, s ohľadom najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a s ohľadom na schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. S prihliadnutím na podstatné okolnosti prejednávaného prípadu, kedy sa maloletá naďalej nachádza v starostlivosti matky, ktorá neuznáva rolu druhého rodiča, neumožňuje otcovi podieľať sa na starostlivosti o maloleté dieťa, je takéto konanie matky jednoznačne v rozpore s právom dieťaťa na výchovu a starostlivosť obidvoch rodičov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie takto plne rešpektuje zákonnú úpravu vyplývajúcu z ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine, ktorá implementuje práva dieťaťa vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa (predovšetkým jeho článok 7 a 8), ako aj čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.
29. Vo vzťahu k úprave styku odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie aplikoval ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine a neupravil styk matky s dieťaťom, nakoľko počas konania ani jeden z rodičov ho upraviť nežiadal .
30. K výroku rozsudku o zastupovaní maloletého dieťaťa odvolací súd uvádza, že zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne a v iných než bežných veciach (Zákon o rodine ich v § 35 nazýva podstatné veci), sú rodičia povinní sa dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa predstavuje právo rodiča obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo patrí rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony, ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností môže súd rodičovi výlučne z dôvodov, ktoré sú vedené v ust. § 38 Zákona o rodine, a to buď pozastavením výkonu, obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv. Z uvedeného dôvodu možno v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností rozhodnúť tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom zachované. Realizovať ho budú v bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia, v podstatných veciach môže zastúpiť dieťa aj jeden z rodičov, avšak len po dohode s druhým rodičom, keďže o podstatných veciach musia rozhodovať spoločne. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu, ktorým oprávnenie a povinnosť zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok vymedzil obom rodičom, bolo v súlade so zákonom.
31. Vzhľadom na preukázaný vysoko konfliktný vzťah medzi rodičmi navzájom, je v danom prípade indikované aj uloženie výchovného opatrenia v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine, ktoré sa bude realizovať po dobu 12-tich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku. V konaní bolo preukázané, že práve dlhotrvajúci negatívny vzťah medzi rodičmi a ich nespracované emócie veľmi výrazne ovplyvňujú ich vzťahy navzájom ako aj vzťah dieťaťa k otcovi. Nakoľko rodičia v otázke zabezpečovania starostlivosti o maloletú majú protichodné postoje, pričom nedostatok ich kooperácie vo vzťahu k zabezpečovaniu potrieb maloletej a neriešenie (neodstránenie) týchto problémov môže byť hrozbou pre ďalší zdravý psychický a fyzický vývoj maloletej i popretím jej práv vyplývajúcich z Dohovoru o právach dieťaťa, predovšetkým jej práva na starostlivosť oboch rodičov, súd prvej inštancie správne z úradnej povinnosti nariadil obom rodičom a maloletému dieťaťu povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu v trvaní 12 mesiacov. Účelom poradenstva je odstránenie komunikačných problémov medzi rodičmi vyplývajúcich z ich výrazne negatívneho vzťahu, manifestovaného aj pred maloletým dieťaťom.
Je preto nevyhnutné bezodkladne vykonať opatrenia na odstránenie týchto negatívnych vplyvov, ktoré by mohli mať vplyv na výchovu dieťaťa. Opätovné uloženie výchovného opatrenia rodičom a maloletej je dôvodné.
32. Odvolací súd stručným zhrnutím vyššie uvedeného konštatuje, že i keď obaja rodičia majú predpoklady zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa, obaja majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti a aj rovnaké právo podieľať sa na výchove dieťaťa, je posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa vždy výsledkom právnej úvahy súdu. Posúdením všetkých relevantných okolností daného prípadu jednotlivo, ale i vo vzájomných súvislostiach dospel odvolací súd k záveru, že zverenie maloletej do výchovy a starostlivosti otca, ktorý rešpektuje rolu druhého rodiča v živote maloletého dieťaťa, je v súlade s rozhodovacou súdnou praxou. Pokiaľ rodičia absolvujú rodičovskú terapiu, ktorá povinnosť im bola uložená napadnutým rozhodnutím s cieľom osvojenia si princípov zodpovedného rodičovstva a tieto sa naučia uvádzať do svojho každodenného života, vytvorí sa priestor na zlepšenie ich vzájomných vzťahov. Záverom je potrebné upozorniť matku, že pokiaľ bude naďalej manipulovať maloletú vo vzťahu k odmietaniu otca, môže to byť dôvodom na výrazné obmedzenie jej styku s maloletou, prípadne až jeho zákaz.
33. Odvolací súd preskúmal aj súvisiaci výrok o výživnom. Keďže odvolateľka žiadne argumenty spochybňujúce závery súdu v tejto časti nevzniesla, odvolací súd dospel k záveru, že určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného rodičov k dieťaťu vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine citovaných v napadnutom rozsudku s prihliadnutím na ust. § 62 ods. 3 zákona o rodine. Výživné na maloleté dieťa bolo stanovené v minimálnom rozsahu, aj keď nevyhnutné potreby na maloleté dieťaťa sú nepochybne vyššie, súd prvej inštancie vychádzal z citovaného ustanovenia s poukazom na príjem matky, ktorý jej nedovoľuje prispievať v inom rozsahu.
34. Odvolanie podala matka aj proti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 CMP), okrem prípadov, kedy náhradu trov konania možno priznať v prípade, ak to ustanovuje zákon a vo všetkých konaniach podľa CMP, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Nakoľko neboli preukázané okolnosti pre aplikáciu ustanovenia § 53 alebo 55 CMP rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania je vecne správne.
35. Vzhľadom k tomu, že matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, nariadenému výchovnému opatreniu a náhrade trov konania, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
36. Podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
37. Odvolací súd preskúmal výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018 a dospel k záveru, že tento výrok je nadbytočný.
38. Z obsahu spisu vyplýva, že súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom dňa 30.4.2021, ktorým upravil rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu. Odvolací súd k stručnému odôvodneniu súdom prvej inštancie prijatého výroku o zrušení neodkladného opatrenia dodáva, že uznesením nariadené neodkladné opatrenie Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018 bolo časovo obmedzené a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej (viď č.l. 279). Vychádzajúc z uvedeného má za to, že nebolo potrebné pristúpiť k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia, nakoľko má trvať do právoplatného skončenia vo veci vedenej pod sp. zn. 23P/323/2016, a teda napadnutý výrok zrušil ako nadbytočný podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, nakoľko nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré rozhodol o zrušení neodkladného opatrenia neexistovali.
39. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a ) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.
40. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku týkajúcom sa trov štátu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na zmenu, preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
41. Z § 58 CMP vyplýva, že o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V danom prípade súd prvej inštancie o trovách štátu nerozhodol s odôvodnením, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o nároku znalca na jeho odmenu, ktoré si uplatnil vyúčtovaním. Právna úprava vyplývajúca z CMP a podporne z CSP neumožňuje súdu, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy OSP, vymieniť si rozhodnutie o trovách konania, či trovách štátu alebo účastníkov konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne ustanovením § 58 CMP, keď nerozhodol o nároku na náhradu a o výške trov štátu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie opäť o nároku na náhradu a výške trov štátu rozhodnúť podľa príslušných zákonných ustanovení.
42. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).