Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoPr/1/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobkyne E. P., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu B., B. XXXX/XX, zastúpenej R. kancelária - JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., so sídlom Vranov nad Topľou, 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, proti žalovanému U. X. O. Z., so sídlom X. O. Z., Dr. C. Y. XX/X, C.: XXX XXX, zastúpený JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou, Okulka 19/42, IČO: 37 943 324, v spore o náhradu funkčného platu a nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. -531 zo dňa 17.07.2020 takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I..

II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. v časti o zaplatenie 7.299,- Eur a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 134,- Eur mení rozsudok tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

III. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. v časti o zamietnutie žaloby o zaplatenie sumy 24.290,07 Eur a v prevyšujúcej zamietavej časti ruší rozsudok a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

IV. Ruší rozsudok vo výroku IV. a v tejto časti vracia súdu prvej inštancie vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie o nároku žalobkyne z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol takto:

„I. Súd konanie čo do úhrady sumy 14.796,38 eur z a s t a v u j e.

II. Žalovaný je p o v i n ý zaplatiť žalobkyni sumu 7.433,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadnej zo strán sporu súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“

2. Prvoinštančný súd rozhodoval o nároku žalobkyne na náhradu funkčného platu a ďalších náhrad v celkovej sume 46.519,45 Eur s príslušenstvom titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav:

„V prejedávanej veci mal súd preukázané, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol uzavretý dňa 1.8.1975, na dobu neurčitú. Rovnako mal súd za preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď podľa , pričom súd právoplatne rozhodol o neplatnosti výpovede a ďalšom trvaní pracovného pomeru. Rovnako tak mal súd za preukázané, že žalobkyni žalovaný vyplatil náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. do septembra 2014, čo žalobkyňa potvrdila a zobrala žalobu za toto obdobie čiastočne späť a súčasne, že žalobkyňa bola v období od X.X.XXXX zamestnaná u iných zamestnávateľov.

Žalovaný v rámci tohto konania požiadal súd, aby v zmysle v časti presahujúcej náhradu mzdy za 12 mesiacov žalobcovi nepriznal.

Na základe z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žiadosť žalovaného na zníženie náhrady mzdy je v tomto prípade dôvodná, nakoľko žalobkyňa sa po skončení práceneschopnosti zamestnala v obci M. a následne u C.. U. P. a v obci I.. V rozhodnom období pre možné priznanie nároku na náhradu mzdy, t.j. od marca 2013 do marca 2016 bola v podstate permanentne zamestnaná.

Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.10.2014 do 31.3.2015, spolu vo výške 7.433,- eur (6*1.216,50 eur + 2*67,- eur odmeny). Uvedená suma nepredstavuje konkrétny nárok žalobkyne za určité obdobie, ale predstavuje sumu zodpovedajúcu hrubej mzde za 6 mesiacov a tiež odmenu pri životnom jubileu 50 rokov veku a každých 5 rokov 67,- eur, odmenu pri pracovnom výročí pri odpracovaní 25 rokov. Nepriznanie odmeny pri životnom jubileu a pracovnom výročí by bolo voči žalobkyni diskriminačné, nakoľko nárok na uvedené odmeny bol dohodnutý v kolektívnej zmluve pre rok 2015 a v uvedenom roku žalobkyňa splnila podmienky pre ich priznanie. Súd má za to, že náhrada mzdy za ďalších 6 mesiacov, okrem už uhradeného obdobia do septembra 2014, je dostatočnou sankciou pre žalovaného ako zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru a zároveň satisfakciou pre žalobkyňu. Nakoľko mzda za obdobie 12 mesiacov bola žalobkyni uhradená, súd žalobkyni nepriznal ani príslušenstvo vo forme úroku z omeškania.

Keďže žalobkyňa si uplatnila náhradu mzdy vo výške 46.519,45 eur, po čiastočnom späťvzatí 31.723,07 eur, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.“

4. Vec bola právne posúdená súdom prvej inštancie v zmysle ustanovení , , , , v znení účinnom k 12.06.2013.

5. Prvostupňový súd považoval za nedôvodnú vznesenú kompenzačnú námietku na započítanie vyplateného odstupného s poukazom na skutočnosť, že tento nárok musí byť uplatnený v lehote troch rokov od jeho výplaty a nakoľko táto suma bola vyplatená žalobkyni 07.10.2013, bola táto kompenzačná námietka podaná po márnom uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty.

6. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle s poukazom na čiastočný úspech oboch strán sporu preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a náhradu trov konania stranám nepriznal.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, a to proti výrokom I., III., IV.. Žalobkyňa namietla odvolacie dôvody podľa , a s tým, že bolo porušené právo na spravodlivý proces, nakoľko odôvodnenie rozsudku nespĺňa náležitosti uvedené v . Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, arbitrárne. Súd prvej inštancie neodôvodnil to, z akého dôvodu došlo k zníženiu rozsahu náhrady mzdy aj napriek tomu, že ide o voľnú úvahu súdu a jeho konštatovanie, že od marca 2013 do marca 2016 bola v podstate permanentne žalobkyňa zamestnaná nie je dostačujúce. Zo samotnej žaloby ako aj z jeho rozšírenia je zrejmé, že bol uplatnený nárok na náhradu mzdy od októbra 2013 do septembra 2016 a nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že súd vec právne posúdil len v zmysle ustanovení a , pričom žalobkyňa zdôvodňovala výpočet nároku na náhradu funkčného platu aplikáciou . Zároveň zo strany súdu prvej inštancie došlo k zníženiu náhrady mzdy len s odôvodnením, že

žalobkyňa bola permanentne zamestnaná, čo však nie je dôvodom zo zákona pre zníženie požadovanej náhrady mzdy ako to vyplýva z rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Nemožno prijať obranu žalovanej, že je dôvodné znížiť rozsah náhrady mzdy, nakoľko dôkazné bremená preukázania podmienok pre takýto postup je na zamestnávateľovi. Tento v konaní nepredložil takéto dôkazy. Je nepochybné, že príjem žalobkyne u iných zamestnávateľov bol podstatne nižší než príjem, ktorý by dosiahla u žalovaného a z tohto je zrejmé, že podmienky, ktoré dosiahla žalobkyňa u iných zamestnávateľov ani zďaleka neboli rovnocennými s tými, aké mala poberať u žalovaného. Týmto konaním, keď došlo ku kráteniu jej nárokov na náhradu mzdy, bola ukrátená aj pri výške vypočítavaného starobného dôchodku. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tiež ďalšími nárokmi, a to príspevok na doplnkové dôchodkové sporenie a ostatné, kedy sa súd prvej inštancie zaoberal len odmenou pri životnom jubileu. Rovnako tak súd prvej inštancie nezdôvodnil svoje rozhodnutie o nepriznaní úrokov z omeškania, ktoré boli súčasťou žalobou uplatneného nároku. Právny nárok žalobkyne na vyplatenie úroku z omeškania vyplýva nepochybne aj z rozhodnutí vyšších súdnych autorít, nakoľko sa žalovaný nepochybne dostal do omeškania so zaplatením funkčného platu. Výšku úroku z omeškania nenamietal ani samotný žalovaný. Taktiež žalobkyňa namietla nesprávne rozhodnutie vo veci náhrady trov konania, nakoľko je zrejmé, že žaloba bola podaná dôvodne, žalovaný sám, dobrovoľne, čiastočne plnil nároky žalobkyne a čiastočne bola žalobkyňa úspešná. V danom prípade ak bol úspech strany sporu len čiastočný, no rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, nie je dôvod nepriznať stranám náhradu trov konania. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil v zamietavej časti a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, prípadne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil v napadnutom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovaného, a to proti výrokom II. a IV. s poukazom na ustanovenia , a . Žalovaný poukázal, že pri posúdení otázky primeraného zníženia či nepriznania náhrady mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov sa javí sporným priznanie osobného príplatku žalobkyne z 31.05.2013, kedy je zrejmé, že osobný príplatok sa poskytuje za ocenenie mimoriadnych, osobných schopností a dosahovanie pracovných výsledkov nad bežný rámec, pričom v konaní bolo preukázané, že osobný príplatok bol žalobkyni odobraný z dôvodu, že nespĺňala podmienky pre jeho priznanie a následne len jej bol priznaný z dôvodu, aby mala zvýšený základ pre priznanie odstupného, kedy súhlasila so skončením pracovného pomeru. Následne však žalobkyňa odmietla po prinavrátení osobného príplatku ukončiť pracovný pomer a bez zohľadnenie tohto osobného príplatku by v podstate jej mzda dosahovaná u iného zamestnávateľa v priebehu konania o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bola porovnateľná. Ako vyplýva z odseku 51 rozsudku súd vychádzal pri priznaní náhrady mzdy zo sumy 1.216,50 Eur, no po odpočítaní osobného príplatku vo výške 475,50 Eur by tento plat predstavoval sumu 741,- Eur a v takomto prípade by náhrada mzdy za pol roka činila 4.446,- Eur. Ak by bola priznaná náhrada funkčného platu za čas presahujúci dvanásť mesiacov aj plnením z titulu osobného príplatku, došlo by u žalobkyni k nadobudnutiu bezdôvodného obohatenia. Z týchto dôvodov žiadal žalovaný, aby bol zmenený rozsudok v dotknutej časti a nárok bol zamietnutý v celom rozsahu, eventuálne by bola jej priznaná náhrada nároku len v sume 4.446,- Eur.

9. Žalovaný rovnako namietol nesprávne právne posúdenie preklúzie pri uplatnení nároku na odstupné, pričom poukázal na skutočnosť, že pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa vychádza zo zásady uplatnenia tzv. relatívnej neplatnosti teda, že relatívne neplatný právny úkon má následky právneho úkonu platného, ak nebol týchto následkov zbavený rozhodnutím súdu. Z uvedeného dôvodu žalovaný nežiadal o vrátenie odstupného pred právoplatným skončením sporu o určenie neplatnosti pracovného pomeru, nakoľko išlo by o predčasne podanú žalobu. Žalovaný vyzval žalobkyňu na vrátenie odstupného podaním zo dňa 08.04.2019, ktoré bolo prevzaté 15.04.2019, pričom žalovaný až do 04.04.2019 nemal vedomosť o tom, že bola podaná žaloba žalobkyňou o nároky na náhradu z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorú uplatnila žalobkyňa 30.09.2016 na Okresnom súde Poprad. Žalovaný má za to, že odstupné by patrilo žalobkyni len v prípade, pokiaľ by sa nedomohla neplatného skončenia pracovného pomeru a v takomto prípade už nárok na odstupné nemá. Z tohto dôvodu podaním zo dňa 15.04.2020 žalovaný žiadal o vrátenie odstupného zo strany žalobkyne. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby bola žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanému odstupné vrátane úroku z omeškania. Žalobkyňa nebola pri uplatňovaní vrátenia vyplatenia odstupného dobromyseľná, nakoľko vzhľadom na svoju pracovnú pozíciu mala vedomosť o problematike, kedy je dôvodné vyplatenie odstupného, pričom na toto nemala právny nárok. Z uvedeného dôvodu je vznesená námietka premlčania aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko k vzniku bezdôvodného obohatenia žalobkyne došlo až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda dňom 26.03.2019 a až v tomto okamihu začína plynúť subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Žalovaný sa teda dozvedel o podaní žaloby na vyplatenie nároku z neplatne skončeného pracovného pomeru až 04.04.2019 a nespôsobil uplynutie premlčacej doby počítanej odo dňa vyplatenia odstupného. Ako vyplýva z charakteru inštitútu odstupného, ide o plnenie, ktoré poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi podľa pri skončení pracovného pomeru a v prípade, že dôjde k súdnej deklarácií neplatného skončenia takéhoto pomeru, je povinný zamestnanec toto plnenie zamestnávateľovi vrátiť. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa posúdenia námietky premlčania z hľadiska dobrých mravov.

10. Žalovaný tiež namietol nároky a ich dôvodnosť, ktoré boli uplatnené žalobkyňou z titulu odpracovania rokov, nakoľko je síce pravdou, že pracovala na U. od XX.XX.XXXX, no mesto X. O. Z. vzniklo Zákonom Slovenskej národnej rady o obecnom zriadení, pričom mesto X. nie je právnym nástupcom zrušeného U. O. V konaní nebolo preukázané, že medzi týmito subjektami došlo k prechodu práv a povinností, pričom tento záver vyplýva aj z rozhodnutí odvolacích súdov. Pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ ako právna entita existoval len XX rokov v mesiaci september 2015 nemohol vyplatiť zamestnancovi odmenu za odpracovaných 40 rokov u neho ako u zamestnávateľa. Rovnako tak v odseku 51 odôvodneného priznania nároku na odmenu pri pracovnom výročí odpracovania 25-tich rokov sa javí, že jedná sa o nárok ultra petitu. V tomto smere je bez právneho významu údaj uvedený v potvrdení o dĺžke zamestnania, nakoľko takáto listina nemôže konštituovať pracovnoprávny nárok. Z uvedeného je nedôvodné priznanie nároku v rozsahu 67,- Eur za 40 odpracovaných rokov. Zároveň žiadal o predĺženie doby vykonateľnosti rozsudku na 20 dní z dôvodu, že žalovaný ako subjekt územnej samosprávy má kontrolné mechanizmy, ktoré zabezpečujú jej povinnosti, a preto je dôvodné predĺžiť dobu vykonateľnosti rozsudku, čo nebude na neprospech druhej strany sporu. Zároveň namietol výrok o trovách konania s poukazom na to, že pomer úspechu a neúspechu je v prospech žalovaného.

11. Žalobkyňa k podanému odvolaniu žalovaného uviedla, že vo vzťahu k napadnutému výroku II. súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného na plnenie. Súdu neprislúcha skúmať okolnosti, za ktorých bol žalobkyni priznaný osobný príplatok a ani právne posudzovať rozhodnutie zamestnávateľa o určení funkčného platu v roku 2013, nakoľko takáto otázka nebola predmetom sporu medzi stranami. V čase dania výpovede bol funkčný plat vo výške 1.216,50 Eur a zamestnávateľ mohol určiť výšku funkčného platu len na základe dohody podľa , nie na základe akýchsi podmienok dohodnutých medzi stranami sporu. Niet pochybností, aký je základ pre výpočet jej nárokov, pričom nad rámec týchto skutočností možno uviesť, že žalovaný ani nemal právo osobný príplatok žalobkyni odňať, čo však vo svojom vyjadrení nespomína. Osobný príplatok potom bol riadne žalobkyni priznaný na základe písomného návrhu, ktorý bol schválený štatutárnym zástupcom žalovaného. Sám žalovaný žalobkyni riadne zaplatil aj túto zložku funkčného platu, preto nie je dôvod, aby súd vychádzal z iných skutočností. Pokiaľ sa týka posúdenia otázky preklúzie pri nároku žalovaného na zaplatenie odstupného, súd správne postupoval v zmysle ustanovenia , z ktorého nepochybne vyplýva, že zamestnávateľ môže požadovať tento nárok iba v lehote do 3 rokov od jeho výplaty k čomu nedošlo. Uviedla, že žalovaný sa domáha vyplatenia tohto nároku samostatnou žalobou, o ktorej koná Okresný súd v Poprade. V tomto smere správne súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalovaného. V odvolacom konaní nemožno žiadať, aby samostatným výrokom bola priznávaná akákoľvek suma v prospech žalovaného, pričom nie je pravdou, že žalovaný nemohol podať žalobu voči žalobkyni skôr než ju uplatnil ako kompenzačnú námietku, nakoľko už od roku 2013 vedel, že prebieha konanie o neplatné skončenie pracovného pomeru, preto mu nič nebránilo podať v lehote do 3 rokov od vyplatenia odstupného žalobu o vrátenie sumy odstupného a prípadne podať návrh na prerušenie tohto konania do skončenia konania o nároku žalobkyne o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Týmto spôsobom postupovala aj žalobkyňa, ktorá podala žalobu o nárok na náhradu nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej za účelom zabezpečenie svojich práv. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný nevyplatil odstupné vo výške 4.866,- Eur, nakoľko z tohto plnenia odpočítal daň a odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Nesúhlasila s tým, že by nebola dobromyseľná vo vzťahu k nárokom na odstupné, nakoľko len prijala to, čo jej žalovaný dobrovoľne plnil. To, že následne sa domáha nárokov, ktoré jej priznáva zákon, nemožno posúdiť ako nedobromyseľnosť z jej strany. Nie je možné prijať záver, že bezdôvodné obohatenie na jej strane vzniklo až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru. V tomto smere sa nárok posudzuje v zmysle špeciálneho zákona, a to a nie v zmysle ustanovení . Ustanovenie je zrejmé a výklad žalovaného je v tomto smere účelový.

12. Rovnako nesprávne sú námietky žalovaného vo vzťahu k nárokom žalobkyni na zaplatenie odmeny 67,- Eur pri pracovnom výročí, a to odpracovania 40-tich rokov a námietky ohľadom právneho nástupníctva sú irelevantné. Poukázala na skutočnosť, že odmeny za odpracované roky sú vyplácané podľa kolektívnej zmluvy, kedy aj ostatným spolupracovníkom žalobkyne, ktorí spĺňali rovnaké podmienky ako žalobkyňa boli vyplatené takéto plnenia. Zamestnávateľ musí zaobchádzať so všetkými zamestnancami v porovnateľných situáciách rovnako, teda aj so žalobkyňou a je preto zrejmé, že tieto nároky sú dôvodné. Ako nedôvodnú žiadala posúdiť žiadosť žalovaného o predĺženie doby vykonateľnosti na 20 dní. Poukázala na skutočnosť, že rovnako nesúhlasí s výrokom o náhrade trov konania ako to posúdil súd prvej inštancie, no určite nie je dôvod priznávať nárok na náhradu trov konania žalovanému.

13. Žalovaný vo svojej replike k podanému odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyni vyplatil náhradu funkčného platu za október 2013 až september 2014 vo výške 14.603,28 Eur, čím si splnil svoju povinnosť podľa a súd správne postupoval, pokiaľ krátil požadovanú náhradu platu zákonným spôsobom. Je nepochybné, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere s obcou M. a obcou I. a následne poberala od 06.01.2016 starobný dôchodok. V oboch prípadoch žalobkyňa v podstate z vlastnej iniciatívy ukončila pracovné pomeru u týchto zamestnávateľov, hoci mala uzatvorené pracovné pomery na čas neurčitý. Správne teda súd prvej inštancie postupoval v tomto smere. Pokiaľ sa týka prihliadnutia na osobný príplatok, žalovaný trval na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a poukázal na to, že neboli splnené podmienky pre priznanie osobného príplatku v sume 457,50 Eur mesačne. Pokiaľ sa týka príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie, žalovaný zastáva názor, že takéto plnenie žalobkyni nepatrí, čo vyplýva z ustanovenia , kedy za mzdu sa nepovažuje náhrada mzdy, odstupné, odchodné a okrem iného aj príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

14. Žalobkyňa k uvedenému svojím podaním doručeným súdu 11.03.2021 uviedla, že žalovaný vo svojich podaniach len opakuje skutočnosti, ktoré predniesol v priebehu súdneho konania s tým, že žalovaný účelovo spomína jej krátkodobé zamestnanie v obci M. či obci I., a to napriek tomu, že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce pre rozhodovanie súdu v tomto konaní, pričom uviedla, že v týchto krátkodobých zamestnaniach ani zďaleka nedosahovala príjem dosahovaný u žalovaného. Z jej aktivity a nevyplývajúcej povinnosti pracovať nemožno pre zamestnanca vyvodzovať nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia náhrady mzdy. K námietke osobného príplatku žalobkyňa uviedla, že trvá na svojich písomných vyjadreniach v odvolacom konaní a zotrvala na svojich argumentoch aj pokiaľ sa týka náhrady príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie.

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že v tomto sa nenachádzajú žiadne podstatné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu jeho reakcií. Poukázal na to, že žalobkyňa bola v oboch prípadoch zamestnaná v obci M. a v obci I. ako referent a je zrejmé, že tieto pracovné pomery ukončila na vlastnú žiadosť. Na tieto skutočnosti bolo nutné reagovať zo strany súdu, teda, že došlo k dobrovoľnému skončeniu pracovných pomerov žalobkyne a rovnako žalovaný trval na svojich dôvodoch, ktoré sa týkajú jeho tvrdení o osobnom príplatku žalobkyne, ktorý jej bol riadne odobratý a nemal byť priznaný, preto by mal súd na toto ex offo prihliadnuť. Rovnako tak trval na svojich námietkach, ktoré sa týkajú nárokov na doplnkové dôchodkové poistenie.

16. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní neboli predložené.

17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v a , vzhľadom na včas podané odvolania preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolania strán sporu sú dôvodné len čiastočne .

18. Odvolací súd potvrdil podľa žalobkyňou odvolaním napadnutý výrok I. o zastavení konania o zaplatenie sumy 14.796,38 Eur s poukazom na skutočnosť, že podaním zo dňa 17.02.2020 žalobkyňa žalobu čiastočne vzala späť, pričom právne teda postupoval súd prvej inštancie, keď postupom podľa v tejto časti konanie zastavil.

19. Je zrejmé, že po čiastočnom späťvzatí zo strany žalobkyne v časti istiny o zaplatenie sumy 14.796,38 Eur s poukazom na skutočnosť, že celkovo uplatnila žalobkyňa sumu 46.519,45 Eur, bola predmetom konania suma okrem príslušenstva vo výške 31.723,07 Eur.

20. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal vo výroku II. žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.299,- Eur ako náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2014 do 31.03.2015, a to 6x1.216,50 Eur.

21. Odvolací súd postupom podľa § 388 zmenil napadnutý výrok II., a to v časti o zaplatenie sumy 134,- Eur rozsudok tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Jedná sa o odmenu pri životnom jubileu 50.-tich rokov veku 67,- Eur a rovnakú odmenu pri výročí odpracovania rokov.

22. V tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne, respektíve nárok žalobkyne nesprávne právne posúdil. 23. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď skončí pracovný pomer. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Náhrada mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku a do budúcnosti - pre rozsudok je totiž určujúci stav v čase jeho vyhlásenia. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. , zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk;

24. Odvolací súd poukazuje na závery citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že náhrada mzdy, ktorá patrí zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť z dôvodu, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer. Zamestnanec môže mať súdom priznané len tie nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré definuje v ako to vyplýva zo znenia ustanovenia , podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Z uvedeného znenia je nepochybné, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy tak, ako ju definuje , teda v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné vychádzať z ustanovenia , ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.

25. K uvedenému odvolací súd uvádza, že iné skutočnosti nemožno v konaní o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru zohľadniť, nakoľko v danom prípade sa vychádza z priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, ktorého spôsob výpočtu je presne špecifikovaný a ktorý sa počíta zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období. Tieto skutočnosti zo spisu boli preukázané a v tomto smere nepripúšťa žiadne možnosti spätného prehodnocovania výšky priemerného zárobku, ktorý vyplýva zo mzdových listín.

26. Je teda dôvodné, aby pri nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol východiskom priemerný zárobok, ktorý bol správne súdom prvej inštancie ustálený v sume 1.216,50 Eur mesačne, pričom táto výška nebola medzi stranami sporná, okrem vznesenej námietky osobného príplatku.

27. V tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako irelevantné odvolacie námietky žalovaného ohľadom skutočnosti, že do tejto sumy by nemala byť zahrnutá suma osobného príplatku.

28. Práve s poukazom na uvedené skutočnosti spôsobu výpočtu nároku zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru preto bolo dôvodné zmeniť a zamietnuť žalobu v časti o zaplatenie sumy 134,- Eur titulom nárokov na odmeny za dosiahnutie životného jubilea a za odpracovanie rokov a zároveň z rovnakého dôvodu neboli dôvodné námietky žalovaného na nižšie ustálenie priemernej mzdy.

29. Pokiaľ sa týka posúdenia zamietnutia žiadosti o zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 je nepochybné, že ak celkový čas, za ktorý sa zamestnancovi má poskytnúť náhrada presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa povinnosť znížiť maximálne do rozsahu 36 mesiacov. Tento návrh bol zo strany súdu prvej inštancie rovnako správne posúdený, nakoľko ako vyplýva aj z komentára k k takémuto zníženiu môže súd pristúpiť po zhodnotení všetkých okolností prípadu a v prípade, že je možné dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u subjektu, ktorý s ním neplatne skončil pracovnú zmluvu v prípade, že by tento plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Významnou skutočnosťou je to, či zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce a či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa zapojila, respektíve mohla zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok zodpovedajúcich približne tým, za ktorých by vykonávala prácu u žalovaného v prípade, že by tento jej prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa u žalovaného pracovala v pozícií referentky v aparáte bývalého U. a následne ak odborná referentka a ako aj vedúca oddelenia ľudských zdrojov. Po neplatnom skončení pracovného pomeru ako to vyplýva z bodu 26 odôvodnenia súdu prvej inštancie bola od 01.01.2015 až do 30.11.2015 zapojená do výkonu práce na základe dohôd o vykonaní prác, pričom zo strany žalovaného jej bola vyplatená náhrady mzdy za 12 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru a zo strany súdu prvej inštancie bol priznaný nárok na náhradu mzdy za ďalších 6 mesiacov, teda spolu 18 mesiacov, teda cca do 31.03.2015. Následne ako vyplýva zo spisu žalobkyňa sa zapojila do pracovného pomeru, jej príjem v obci I. dosahoval sumu cca 820,- Eur až 1.000,- Eur mesačne až do 12.04.2016, pričom výška jej odmeny za prácu ako aj pracovné podmienky vychádzajúc z charakteru prác pre obce I., respektíve M. svedčí o tom, že v oboch prípadoch vykonávala administratívnu prácu, teda prácu porovnateľnú s prácou u žalovaného. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že správne v intenciách ustanovenia preto bola posúdená žiadosť žalovaného o zníženie náhrady mzdy presahujúce 12 mesiacov. Z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti hodné osobitného zreteľa, z ktorých by bolo zrejmé, že by bola žalobkyňa negatívnym a v rozpore so zásadou spravodlivosti považovaným správaním sa žalobcu dotknutá na svojich základných majetkových právach. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri porovnaní odmeny, ktorú dosiahla žalobkyňa u iného zamestnávateľa je dôvodné vychádzať zo skutočnosti, že pri tomto porovnaní sa nemusí brať do úvahy práve osobný príplatok namietaný žalovaným a pri porovnaní výšky dosiahnutej mzdy je teda dôvodné vychádzať z jej odmeny bez osobného príplatku.

30. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku III. v časti o zamietnutie žaloby o zaplatenie sumy 24.290,07 Eur, ktorá sa týka nároku na náhradu mzdy ako aj ďalších nárokov žalobkyne, ktoré špecifikovala ako nevyplatený príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie, pričom v tomto smere súd poukazuje na svoje odôvodnenie, v čom spočíva nárok zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktorý je nutné posudzovať je z hľadiska ustanovenia , a to a nasledujúcich.

31. Odvolací súd sa však nestotožňuje s právnym posúdením kompenzačnej námietky tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 53 svojho odôvodnenia, aj keď je pravdou, že započítanie nárokov v pracovných sporoch s poukazom na citované uznesenie Najvyššieho súdu nie je možné, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ako vyplýva z podania žalovaného zo dňa 04.12.2019 z č.l. 493 žalovaný v prípade, že by táto kompenzačná námietka nebola posudzovaná žiadal, aby samostatným výrokom súčasne bola zaviazaná žalobkyňa na zaplatenie sumy 4.866,- Eur s príslušenstvom. Odvolací súd sa nestotožňuje s odôvodnením, že kompenzačnej námietke nemožno vyhovieť, nakoľko sa

jedná o preklúziu tohto práva. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého k zániku práva, pretože sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádzalo len v taxatívne vymedzených prípadoch, pričom toto ustanovenie neobsahuje odkaz na , v zmysle ktorého súd prvej inštancie predmetný nárok správne právne posúdil. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok v zamietavej časti pokiaľ sa týka vzájomného nároku žalovaného zrušil podľa .

32. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nepochybne je porušením práva strany sporu na spravodlivý proces. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR vyplýva, že súdne rozhodnutie vyžaduje, aby obsahovalo odpoveď na námietky vznášané stranami sporu, pričom práve dostatočné dôvody musia byť uvedené ku skutočnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie.

33. Odvolací súd postupom podľa zrušil výrok o trovách konania ako aj výrok, ktorým bola zamietnutá žaloba v prevyšujúcej časti titulom uplatnených úrokov z omeškania tak, ako sú špecifikované žalobkyňou v čiastočnom späťvzatí (č.l. 451 a nasledujúce spisu zo dňa 17.02.2020). V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, nakoľko z formulácie, že nakoľko bola mzda za obdobie 12 mesiacov žalobkyni uhradená, súd žalobkyni nepriznal ani príslušenstvo vo forme úroku z omeškania, ako to vyplýva z bodu 51 odôvodnenia súdu prvej inštancie, nemožno zistiť dôvody pre zamietnutie tohto nároku s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa sa predmetných nárokov domáha titulom ustanovenia a nasledujúcich .

34. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch III. čiastočne a vo výroku IV.. Postupom podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude rozhodnúť o protinávrhu žalovaného a o nároku žalobkyne na príslušenstvo pohľadávky a následne aj o trovách konania s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu.

35. Na podporu uvedeného názoru porovnaj komentár k a nález Ústavného súdu:

nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu , ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (, a ), ale len dve (, ). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v (pomer úspechu).

Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, ). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.

Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ ( ), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. . 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.) 36. Zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v . 37. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu,

nemožno akceptovať a takáto interpretácia súdom nie je v súlade s . (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. 2. 2021, sp. zn. -31, zdroj: ustavnysud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk) 38. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil výrok o trovách konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).