Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-110-2018.pdf
PDF · 150.77 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/110/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Ekonomické stavby, s.r.o., Pohranická 391, Štitáre, IČO: 36 544 493, zastúpený splnomocnenkyňou: JÁNSKÝ & PARTNERS s.r.o., Štúrova 13, Nitra, IČO: 47 249 650, proti žalovaným: 1/ F. P. A., nar. XX.XX.XXXX, V. XXX/ XX, K. 2/ V. R., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXXX/XX, S., zastúpení advokátkou: JUDr. Alena Arbetová, Námestie sv. Martina 3/A, Holíč, o zaplatenie 2.802,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu v zamietajúcej časti a žalovaných 1/ a 2/ vo vyhovujúcej časti proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 7Csp/113/2016-138 zo dňa 17. októbra 2017, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Skalica č.k. 7Csp/113/2016-177 zo dňa 17. januára 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo vyhovujúcom výroku m e n í tak, že žalobu zamieta a v zamietajúcej časti potvrdzuje.
II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a spoločne a nerozdielne voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.992 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.992 eur od 16.12.2015 do zaplatenia a to do 15. dní od právoplatnosti rozsudku. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania 42 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 489, § 50a ods. 1, 3, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53 ods. 4 písm. a), k), v), § 53 ods. 1, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov vecne odôvodnil tým, že „súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobca v danej veci vystupuje ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaní ako fyzické osoby, spotrebitelia nemajúci postavenie podnikateľa. Vzhľadom na uvedený charakter a postavenia účastníkov záväzkového vzťahu bol žalobca povinný rešpektovať a riadiť sa ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanoveniami o spotrebiteľských doložkách upravených v § 52 a nasl. OZ. Aj na takto dohodnuté záväzkové vzťahy je potrebné uplatniť primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka a výkladovo prihliadať i na smernice ES zaoberajúce sa právnym postavením účastníkov spotrebiteľského vzťahu. Občiansky zákonník v § 53 ods.3 obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ich uvedenie
v zmluve spája ( § 53 ods. 4 ) s právnym následkom ich neplatnosti. Smernica rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje širší výpočet príkladov neprijateľných podmienok. Smernica má podľa svojej povahy interpretačný význam pri uplatnení domácej právnej úpravy, ktorou bol implementovaná. Záväzok uzatvoriť v budúcnosti zmluvu o dielo zanikol lebo došlo k takej objektívnej zmene okolností na strane žalovanej v 1. rade (strata zamestnania), že nemožno spravodlivo požadovať uzatvorenie zmluvy. Nebolo sporným, že žalobca akceptoval vôľu žalovaných v zmluvnom vzťahu nepokračovať, zmluvu o dielo neuzatvoriť. Žalovaní v rámci svojej obrany žiadali vyhodnotiť obsah čl. III, ods. 3.5,3.6 za neprijateľné podmienky, preto sa súd najprv musel vyporiadať s predbežnou otázkou, či predmetné články sú neprijateľné a neplatné, alebo či boli individuálne dohodnuté. Súd je povinný v spore medzi spotrebiteľom a dodávateľom ex offo skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku ( Ro ESD z 27.6.2000, Oceáno grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, ECR I-4941, bod 25). Na vyporiadanie sa s týmito skutočnosťami súd použil výpovede sporových strán ako ich svedkov, ktorí boli osobne prítomní pri rokovaniach pred podpísaním zmluvy o budúcej zmluve o dielo. Z vyjadrení žalovaných ako aj otca žalovaného v 2. rade mal súd nesporne preukázané, že pred uzatvorením a podpísaním zmluvy mali najprv priestor porozmýšľať či vôbec zmluvu uzavrú, lebo po poskytnutí im prvotných informácií od žalovaného išiel žalobca za iným klientom a dal im čas. Súd mal z dokazovania preukázané , že samotní žalovaní išli späť za žalobcom ( jeho riaditeľom) s tým, že to zoberú. Súd mal tiež preukázané zhodnými vyjadreniami žalovaných ako aj svedka (otca žalovaného v 2. rade), že im bol daný návrh zmluvy na prečítanie a oboznámenie sa s obsahom. Podľa svedka bolo všetko v kľude. Ich zhodnými tvrdeniami mal súd potvrdené tvrdenie žalobcu, že bol daný žalovaným priestor aby sa s návrhom zmluvy oboznámili, dokonca im bolo ponúknuté vziať si návrh domov ešte pred jeho podpísaním, ale žalovaní túto možnosť odmietli a nechceli niečo v zmluve upraviť. Ďalej mal súd preukázané, že strany sporu sa bavili o jednorazovej odmene 1.660 eur bez DPH, teda vedeli o tejto sume. Z obsahu čl. III, ods. 3.5 zmluvy vyplýva, že suma „1660 eur + DPH“ predstavuje pre prípad neuzatvorenia zmluvy o dielo povinnosť žalovaných na jednorazovú odmenu ako ohodnotenie za činnosti budúceho zhotoviteľa zrealizované od podpisu zmluvy do doby ukončenia zmluvného vzťahu. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaných, že ide o zmluvnú pokutu, lebo predmetná suma je viazaná na zrealizovanú činnosť za presne vymedzené obdobie. O zmluvnej pokute pojednáva iný článok v zmluve. Súd má za to, že žalovaní ako aj prítomný rodinný príslušník sú spôsobilí na právne úkony a teda si museli byť vedomí záväzku, pokiaľ zmluvu podpíšu. Tvrdenia svedka (otca žalovaného v 2. rade) o prísľube žalobcu v budúcnosti roztrhať zmluvu, ak s ňou neskôr nebudú súhlasiť či tvrdenia že ak sa nezaplatí záloha, tak žalobca nič robiť nebude si súd nevyhodnotil ako pravdivé hlavne ak mal preukázané, že žalobca isté úkony aj realizoval. O tom, že žalobca isté úkony realizoval a žalovaní s nimi súhlasili bolo to, že žalovaní sa ako investori stretli s žalobcom na pozemku, kde plánovali stavať; dohadovali si úpravy, tie sa zaznamenávali na papier, e mailom žalovaní žiadali žalobcu o ďalšie zmeny, viac krát komunikovali s finančnou poradkyňou žalobcu. Súd vychádzal z myšlienkového pochodu, že pokiaľ by žalovaní s podpísanou zmluvou o budúcej zmluve nesúhlasili už od začiatku majúc vedomosť i o nezaplatenom preddavku z ich strany, tak by s žalobcom ani len nekomunikovali. Čiže súd si ustálil, že suma 1660 eur + DPH bola medzi stranami individuálne dohodnutá a preto aj tento čl. III, ods. 3.5 súd hodnotí ako prijateľný, platný. Súd vychádzal z myšlienkového pochodu, že za individuálne dojednané sa považujú nielen skutočne dojednané klauzuly, ale aj ktoré mohli byť dojednané, ale spotrebitelia nevyužili svoj vplyv na zmenu ich obsahu ako to bolo v tomto prípade keď bola žalovaným ponúknutá možnosť zobrať si návrh zmluvy aj domov, boli dotazovaní či chcú niečo v zmluve inak. Osobitne sa súd zaoberal obsahom čl. III, ods. 3.6 zmluvy, na základe ktorej sa žalobca domáha zaplatenia sumy 810,53 eur ako ceny realizovaných prípravných prác. V predmetnom článku sa žiadna konkrétna suma 810,53 eur nenachádza. Taktiež v článku nie je uvedený ani spôsob výpočtu, podľa ktorého by si spotrebiteľ mohol logicky zistiť, aká suma by sa mohla od neho požadovať. V rámci obrany sa žalobca odvoláva na aktuálny sadzobník UNIKA Bratislava spomínaný v predmetnom článku, pričom preukázateľne ani tento sadzobník nebol súčasťou zmluvy, nebol žalovaným odovzdaný so zmluvou. Pritom z tohto článku vyplýva záväzok žalovaných ako spotrebiteľov v prípade neuzatvorenia zmluvy o dielo uhradiť žalobcovi aj hotové výdaje a odmenu za činnosti spojené s prípravou projektovej dokumentácie a ďalšie činnosti. Súd kvalifikuje obsah predmetného čl. III ods. 3.6 za neprijateľnú zmluvnú podmienku , lebo v zmluve nebola upravená výška odmeny hotových výdajov za činnosti a ani len neboli činnosti presne špecifikované v plnom rozsahu, keďže v závere sa spomínaj len ako „ďalšie činnosti“. Takýto záväzok žalovaných platiť niečo, čoho charakter a číselné vyobrazenie alebo aspoň
spôsob výpočtu nebol o vymedzené súd hodnotí ako rozpor s dobrými mravmi. Vyhodnotiac podmienku za neprijateľnú súd ju kvalifikoval ako neplatnú a teda nenárokovateľnú. Na základe týchto skutočností súd zamietol žalobu v časti uplatnenej sumy 810,53 eur aj s príslušným úrokom z omeškania z tejto sumy. Žalobca neuniesol pri tejto časti zmluvy dôkazné bremeno, že by tento text bol obsahom individuálnej dohody a ani z výpovedí svedkov či žalovaných nevyplynul, že by sa o tom bavili. Tu sa nedá uvažovať vonkoncom o individuálnej dohode, lebo i napriek prejavenej vôli žalovaných nič na zmluve meniť ostal obsahom predtlačený nadiktovaný text žalobcu, o ktorého obsahu sa zmluvné strany ani nebavili. Súd prihliadal na zákonom dané pravidlo, podľa ktorého má v prípade pochybností o výklade platí výklad pre spotrebiteľa výhodnejší (§ 54 ods. 2 OZ). Z toho sa dá vyvodiť, že následkom nejasnej klauzuly má byť primárne jej výklad v prospech spotrebiteľa a nie jej neplatnosť. Keďže si súd túto podmienku vyhodnotil ako absolútne neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, považoval za nehospodárne vykonávať žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia prác a činností podľa sadzobníka UNIKA Bratislava (ktorý nie je všeobecným záväzným predpisom). Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti jednorazovej odmeny, ktorej výška bola individuálne dohodnutá. Individuálnosť dohody spočíva v tom, že sa zmluvné strany o jej výške bavili, nenamietali ju, mali návrh zmluvy k dispozícii na prečítanie. Súd priznal žalobcovi s sumou 1.992 eur aj uplatnený úrok z omeškania 5 % ročne od 16.12.2015. Súd sa vyporiadal aj s tvrdením žalovaných, že faktúru č. 215000248 dňa 1.12.2015 (splatná 15.12.2015) na sumu 2802,50 eur vrátane DPH im žalobca nedoručil. Samotný žalobca súdu nepreukázal , že by predmetnú faktúru žalovaným doručil alebo ju dal aspoň na poštovú prepravu. Z obsahu spisu súd zistil, že žaloba s predmetnou faktúrou bola doručená v konaní žalovanej v 1. rade dňa 16.11.2016 a žalovanému v 2. rade dňa 18.11.2016. Z obsahu listinných dôkazov súd zistil, že žalobca v rámci predžalobnej výzvy zo dňa 16.5.2016 vyzval žalovaných na zaplatenie sumy 2.802,50 eur odvolávajúc sa na čl. III., ods. 3.5 zmluvy o budúcej zmluve o dielo. Na predmetnú výzvu reagovali písomne žalovaní a preukázali doručenie vyjadrenia žalobcovi doručenkou z 7.12.2015. Z týchto zistení si súd uzavrel, že ak nie skôr tak minimálne 7.12.2015 mali žalovaní vedomosť o výške sumy a dôvode, pre ktorý žalobca sumu žiada. To, či im bola doručená aj faktúra, nie je pre toto konanie podstatné. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zmysle jeho žiadosti od 16.12.2015 , lebo tento dátum je neskorší než dátum 7.12.2015 ( súd neprihliadal na splatnosť faktúry), kedy mali žalovaní už preukázateľne vedomosť o žalobcom žiadanej sume v zmysle zmluvy.
3. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobcovi v konaní priznal náhradu trov konania v percentuálnom vyobrazení čistého úspechu 42 %. k tejto sume súd dospel nasledovným výpočtom: žalobca si uplatnil sumu 2802,50 eur, súd mu priznal sumu 1992 eur. Žalobca bol úspešný vo výške 71 % (1992 x 100/2802,50), žalovaní boli úspešní v časti 29 % ( 100-71) a čistý úspech žalobcu je potom 42 % (71-29). Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne o výške náhrady trov konania“.
4. Opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. opravil výrok rozsudku a to tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.992 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.992 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, a to do 15. dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania 42 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vyslovil, že v ostatnej časti predmetného rozsudku zostávajú nezmenené.
5. Vydanie opravného uznesenia odôvodnil podľa § 224 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že nakoľko pri vyhlasovaní predmetného rozsudku došlo k chybe, keď vo výroku rozsudku nedopatrením nebol uvedený výrok, ktorým súd rozhodol o časti sumy prevyšujúcej priznanú sumu vo výške 1 992,00 eur, čiže o sume vo výške 810,53 eur. Z odôvodnenia predmetného rozsudku (bod 44.) jednoznačne vyplýva, že súd o sume vo výške 810,53 eur rozhodol, nakoľko žalobu v tejto časti zamietol.
6. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom splnomocnenkyne z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) Civilného sporového poriadku. Za nesprávne považuje rozhodnutie súdu ohľadom bodu 3.5 zmluvy, pretože v tomto prípade ide o neprijateľnú podmienku, ktorej dojednanie vôbec nenesie znaky individuálnosti, pričom individuálnosť dojednaní nebola v konaní nielen preukázaná, ale dokonca ani žalobcom tvrdená. Súd nebral do úvahy argumentáciu žalovaných ani sa s ňou nevysporiadal v rámci odôvodnenia rozsudku. Do práv zasahuje aj bezdôvodný a
súdom nevysvetlený odklon súdu od dlhodobej súdnej praxe, najmä rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, Krajského súdu Prešov, Najvyššieho súdu SR, čím došlo k narušeniu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a toto rozhodnutie je preto nezákonné. Názor súdu nekorešponduje ani so skutkovým stavom, na ktorý bolo v celom konaní poukazované, čím je rozhodnutie v rozpore s platným právom. Súd nevyhodnotil dôkazy podľa zákonnej normy, nebral do úvahy zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, nerešpektoval procesné zásady Civilného sporového poriadku, dokonca vykonal výsluch žalobcu ako výsluch svedka a odmietol dlhodobé zásady ako aj zmysel spotrebiteľskej ochrany. Súd bez preukázania opaku odmietol zákonnú fikciu o neexistencii individuálnych dojednaní, ktorú môže vyvrátiť len a výhradne dodávateľ. Súd bez dôkazov a v rozpore so skutočne preukázaným skutkovým stavom bezdôvodne prijal individuálnosť dojednania bodu 3.5 zmluvy. Súd sa nevysporiadal ani s pôvodnými tvrdeniami žalobcu, keďže žalobca individuálnosť týchto dojednaní nikdy netvrdil. Súd neuviedol na základe akého dôkazu predloženého žalobcom dospel k záveru, že došlo k individuálnemu dohodnutiu bodu 3.5. zmluvy, vyhodnotil svedeckú výpoveď otca žalovaného 2/ ako nepravdivú, pričom to nijako nevysvetlil. Žalobca bol počas celého konania pasívny, tvrdil, že ustanovenia zmluvy boli individuálne dojednané. K zmene jeho tvrdení došlo až v rámci predbežného posúdenia individuálnosťou dojednaní, kedy svoje neurčité vyjadrenia o slobodnej vôli žalobca zmenil na údajné individuálne dojednania. Tvrdenia žalobcu, že si mohli žalovaní zobrať zmluvu domov, žalobca uviedol až na poslednom pojednávaní. Nikdy počas rokovania u žalobcu im nebolo ponúknuté zobrať si zmluvu ešte pred podpísaním domov, čo potvrdil aj otec žalovaného 2/. Nesúhlasia preto, že išlo o zhodné tvrdenie účastníkov konania, ako to nedôvodne uvádza súd vo svojom rozhodnutí. Podľa názoru žalovaných ani hypotetická možnosť zobratia zmluvy domov na preštudovanie by nebola splnením podmienky pre individuálnosť dojednania neprijateľných podmienok, pokiaľ žalobca nepreukáže skutočnú možnosť podľa zmluvy, čo nepreukázal. Pre spotrebiteľa musí byť táto zmluva zrozumiteľná, jasná. Ak súd akceptuje, že obsahu zmluvy nemohli rozumieť a mali sme si najať právnika, tak vlastne uvádza, že dojednania zmluvy sú nezrozumiteľné, nejasné a teda neplatné. Súd nakoniec nielenže neaplikoval príslušné kogentné normy, bez preukázania opaku odmietol zákonnú fikciu, ale ešte rozhodol v rozpore s uvádzanými skutočnosťami, ktoré žalobca nikdy nenamietal. Žalobca nikdy nepreukázal, že by s ním individuálne dojednával nejaké ustanovenia zmluvy, ako mu to ukladá § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka a z toho dôvodu mal súd aplikovať ust. § 192 Civilného sporového poriadku. V zmysle zákona individuálne dojednanie znamená, že dodávateľ spotrebiteľa poučí o právnych následkoch uzatvorenia podmienky, ktorá vytvára značnú nerovnováhu v jeho neprospech a naopak v prospech dodávateľa, čo logicky so sebou prináša nevyhnutnosť upozornenia spotrebiteľa na neprijateľnosť samotného dojednania ako aj o tom, že toto dojednanie je zo zákona neplatné. V konečnom dôsledku teda musí dodávateľ spotrebiteľa informovať o tom, že ako sa jeho postavenie oproti zákonu zhorší. Uvedeným spôsobom ich žalobca nielenže neinformoval, ale žalobca toto ani nikdy netvrdil a preto je rozhodnutie prekvapivé a nezákonné. Žalobca nepreukázal a nepredložil dokonca ani iné platné a účinné zmluvy, ktoré by potvrdili, že nejde o tzv. formulárovú štandardnú zmluvu.
7. V priebehu súdneho konania žalovaní poukazovali i na rozhodnutie Krajského súdu Prešov č.k. 9CoE 83/2014, ku ktorému sa súd taktiež nevyjadril. Ak žalobca uviedol, že zmluva je len predbežná, že pre jej záväznosť treba uhradiť ďalšiu sumu podľa bodu 3.3. zmluvy môže ju kedykoľvek roztrhať, potom v žiadnom prípade nemožno hovoriť o splnení podmienok individuálnych dojednaní. Navyše sám žalobca nikdy neuviedol, že by ich na bod 3.5 alebo 3.6 zmluvy upozornil, čo spoločne s nespochybnenou výpoveďou svedka znamená zhodné tvrdenia o žiadnom upozornení na neprijateľné podmienky, čo priamo vylučuje ich individuálne dojednanie. V prípade individuálnych dojednaní priamo vyžaduje aktívne konanie dodávateľa. Zámerom vloženia individuálne dojednaných ustanovení je primárne poškodenie spotrebiteľa a získanie neadekvátnej výhody pre dodávateľa. Ak by súd v predbežnom posúdení individuálnosť dojednaní neuviedol, tak by pravdepodobne dodnes individuálnosť dojednaní nebola zo strany žalobcu uvádzaná. Záver súdu ohľadom sumy 1.660,- eur + DPH považujú žalovaní za nesprávny z dôvodu, že súd neuviedol aké skutočnosti ho viedli práve k tomuto záveru, čo robí rozsudok nepreskúmateľným. Žalobca nepreukázal a ani na priamu otázku sa nevedel vyjadriť za čo by mu malo vôbec patriť uvedené plnenie, nemôže ísť o odmenu. Plnenie poskytnuté bez protiplnenia je zjavne sankciou, teda zmluvnou pokutou. Žalobca žiadne svoje protiplnenie nepreukázal a pre údajné určité činnosti a ani odmena za odpoveď na otázky alebo abstraktné blokovanie výrobných kapacít a materiál, absentujú nielen dôkazy, ale najmä určitosť a preskúmateľnosť. Súd sa nevysporiadal s poukazom žalovaných, že jediným zámerom ust. bodu 3.5 zmluvy je podľa jeho obsahu sankcionovanie spotrebiteľa a to za úplne každých možných okolností a to aj v tom prípade, že príde k porušeniu povinností na strane samotného dodávateľa. Nebral do úvahy skutočnosť, že peniaze na uhradenie
plnenia podľa bodu 3.3. zmluvy žiadal žalobca zabezpečiť pôžičkou od svojho vlastného spoločníka a zároveň zmenkami. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a preto spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Ak dodávateľ vznesie námietku, že štandardné podmienky boli individuálne dohodnuté, musí o tom podať dôkaz. Žiadnu z týchto skutočností žalobca v súdnom konaní nepreukázal. Z opatrnosti poukazujú na nesprávnosť rozhodnutia v časti omeškania, keďže faktúra nebola nikdy doručená. Navrhujú preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným nárok na náhradu trov konania.
8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj žalobca v časti, v ktorej súd žalobe nevyhovel z dôvodu, že súd nesprávne právne posúdil vec. Poukázal na to, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia absentuje výrok súdu o časti nároku prevyšujúceho priznanú sumu 1.992,- eur a preto navrhuje doplnenie rozsudku. Podľa žalobcu súd nesprávne posúdil časť žalovaného nároku priznania ktorého sa žalobca domáhal titulom odplaty za realizované prípravné práce podľa článku III. ods. 3.6. zmluvy. Poukázal na § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu uvedené ustanovenie zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvných právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ale predstavuje bežné zmluvné dojednanie. Ak žalobca v prospech žalovaných realizoval prípravné práce, je legitímne požadovať odplatu za toto plnenie. Žalobca tvrdí, že predmetné ustanovenie zmluvy je dohodnuté dostatočne jasne a určito a sporové strany sa jednoznačne dohodli na aplikácii sadzobníku pre navrhovanie ponukových cien pre projektovanie a inžinierske činnosti vydavateľstva UNIKA. Obsah zmluvy ako celok bol individuálne dohodnutý. K tomuto dospel aj súd prvej inštancie. Vzhľadom na úvahu súdu vo vzťahu článku III. ods. 3.5. zmluvy sa javí ako pomerne zarážajúce tvrdenie súdu, že vo vzťahu k článku III. bod 3.6 zmluvy konštatoval, že žalobca neuniesol v tejto časti zmluvy dôkazné bremeno, že by tento text bol obsahom individuálnej dohody ani z výpovedi svedkov či žalovaných nevyplynulo, že by sa o tomto bavili. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že individuálne zmluvné podmienky sú tie, ktoré bolo možno zo strany spotrebiteľa ovplyvniť. Potom za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku je treba považovať aj ustanovenie článku III. ods. 3.6 zmluvy, nakoľko žalovaným bol predložený na štúdium a pripomienky návrh zmluvy ako celok, jeho súčasťou bolo ako ustanovenie čl. III. ods. 3.5 zmluvy ako aj ust. čl. III. ods. 3.6 zmluvy. Pokiaľ ide už o správnosť rozsahu určenia realizovaných prípravných prác a ich hodnoty pri aplikácií dohodnutého sadzobníka UNIKA žalobca zdôvodnil určený rozsah ako aj cenu týchto prác. Naopak žalovaní uvádzali iba všeobecné tvrdenia a vyjadrili iba nezdôvodnený nesúhlas s určeným rozsahom prípravných prác ako aj ich cenou. Žalobca trvá na správnosti svojho nároku, navrhoval, aby súd nariadil vykonať znalecké dokazovanie v rámci ktorého by súdom ustanovený znalec objektívnym spôsobom určil rozsah realizovaných zmluvných prác. Žalobca teda podľa svojho názoru uniesol dôkazné bremeno jednak vo vzťahu k rozsahu ako aj k cene realizovaných prác. Žiada preto odvolací súd, aby rozsudok zmenil a to tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu.
9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní prostredníctvom splnomocnenkyne a zároveň sa vyjadrili aj k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaných. Žalobca nesprávne vykladá základné termíny spotrebiteľskej legislatívy. Fikcia o individuálnych dojednaniach nebola v súdnom konaní vyvrátená, pretože žalobca nielenže nepreukázal, že by ich poučil, ale nepreukázal ani to, že by mali reálnu možnosť neprijateľné podmienky skutočne akokoľvek v ich prospech meniť. Žalobca nerozporoval ani to, že by predložil zmluvu bez akéhokoľvek vysvetlenia jej obsahu, vylúčil aj to, že by ich poučil o obsahu záväzku. Žalobca netvrdil, že by na základe ich pripomienok bol ochotný zmeniť dotknuté ustanovenia zmluvy. Žalobca nikdy neupozornil na ustanovenie bodu 3.5 zmluvy, nerozporoval ani svedeckú výpoveď. Individuálne dojednanie netvoria samostatnú časť zmluvy ani nie sú od jej zvyšku oddelené. Podľa názoru žalovaných ide o skrytú zmluvnú pokutu. Už len z obsahu bodu 3.5 zmluvy je zrejmé, že neurčuje taxatívny výpočet prác, ale je len súhrnom ich nekonečného zoznamu, pričom posledná veta tohto bodu priamo uvádza, že táto sankcia nie je závislá od skutočne vykonaných prác. Súd neskúmal, či ide o neprijateľnú zmluvnú pokutu a nevyužil ani svoje moderačné oprávnenie. V zmysle zmluvy je suma vo výške 1.992,- eur sankciou, ktorou má byť zabezpečená suma vo výške 5.643,- eur. Zjavne ide o duplicitu a spotrebiteľ by mal niekoľkokrát žalobcovi uhradiť sumu za nejaké práce, ktoré by však v skutočnosti žalobca vôbec ani nemusel vykonať. V podstate za tie isté práce nechá zaplatiť celok trikrát. Prvý raz podľa bodu 3.3 sumu 5.643,- eur, ďalej podľa bodu 3.6 zmluvy za vykonané práce spojené s prípravou projektovej dokumentácie ako aj podľa bodu 3.5 zmluvy za práce od podpisu
zmluvy do jej zániku. Zmluva spotrebiteľom nedáva žiadne práva a ochranný mechanizmus. Žalobca už neuvádza, že žiadnymi výsledkami jeho práce nedisponujú žalovaní, ale neboli ani predložené súdu. Žalobca až dodatočne predložil architektonickú štúdiu, ktorá sa však zjavne netýkala žalovaných. Žalobcom poukazované náklady za vybavenie stavebného povolenia sú rovnako absurdné, nakoľko nikdy za týmto účelom im nebolo udelené plnomocenstvo. Zmluva neurčuje ani žiadnej z jej strán povinnosť zaslať výzvu na uzavretie zmluvy. Ak by žalobca výzvu nezaslal a bol by pasívny, tak by získal finančný prospech od spotrebiteľa a to vo výške minimálne 7.635,- eur, ktoré by musel spotrebiteľ uhradiť aj v prípade zániku zmluvy zo zákonných dôvodov. Uplatnenie práva nemôže byť sankcionované, čo opakovane uviedol Ústavný súd SR. K zániku zmluvy prišlo, nakoľko sa u žalovaných zmenili podmienky takým spôsobom, že nebolo možné spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.
10. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Žalobca nesúhlasí s tým, že by obsah zmluvy nebol sporovými stranami individuálne dojednaný. Zmluva bola individuálne dohodnutá ako celok, čo vyplýva z tvrdení žalobcu žalovanej 1/, žalovaného 2/ a svedka Q. R.. Žalovaní mali možnosť oboznámiť sa s obsahom predloženého návrhu zmluvy, rovnako mali priestor vzniesť ďalšie pripomienky k jej obsahu, keďže však nemali a návrh ako celok akceptovali. Žalobca ani nevyvíjal tlak na žalovaných, aby predložený návrh zmluvy prijali, neovplyvňoval ich, ani neobmedzoval ich slobodnú vôľu. Ak by aj nebol obsah zmluvy vyhodnotený ako individuálne dohodnutý, má za to, že ustanovenia zmluvy nie sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovaných. Výsledkom a účelom týchto ustanovení je upravenie vzájomných vzťahov medzi zmluvnými stranami a to najmä spôsobu uhradenia odplaty za činnosti a služby poskytnuté žalobcom v prospech žalovaných a to pre prípad, že nedôjde k uzavretiu zmluvy o dielo.
11. K vyjadreniu žalovaných k odvolaniu žalobcu ako aj k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Žalovaní tvrdia, že ustanovenie čl. III. bod 3.5 zmluvy je z hľadiska systematiky nejakým spôsobom ukryté, poukazujú na text predmetnej zmluvy z ktorého plynie, že ustanovenie čl. III. bod 3.5 zmluvy je uvedené v čl. III. označenie ktorého znie cena diela, platobné a fakturačné dohody. Svedok si toto ustanovenie zmluvy všimol. Poukázal na priebeh dokazovania ohľadom toho, či individuálne bola dohodnutá zmluvná podmienka. K tvrdeniu, že žalobca predložil návrh zmluvy treba dodať, že je bežné a najmä logické, že návrh zmluvy predloží jeden z potencionálnych účastníkov zmluvného vzťahu a odmieta takisto argumentáciu, že by trojnásobne ohodnocoval tie isté činnosti. Rozdiel medzi ustanoveniami čl. III. bod 3.5 zmluvy a 3.6 zmluvy vyčerpávajúco už vysvetlil pred súdom prvej inštancie a pokiaľ ide o platbu 5.643,- eur jedná sa o zálohu na krytie prípravných prác na ktorej sa zmluvné strany spoločne dohodli. Žalobca odmieta tvrdenia, že by ubezpečoval o nezáväznosti zmluvy.
12. Napokon zaslala právna zástupkyňa žalovaných stanovisko žalovaných k vyjadreniu žalobcu, z ktorého vyplýva, žalobca tvrdil, že ich prípadné pripomienky a námietky len zvážil, teda nie reálne zapracoval do zmluvy. Žalobca nikdy neposkytol možnosť zobrať si zmluvu domov, žalobca nikdy nepreukázal, že by pre nich aj nejaké práce skutočne vykonal. Súd neuplatnil ani moderačné právo. Žalobca nikdy netvrdil ani nespochybnil svedeckú výpoveď podľa ktorej boli neprijateľné podmienky pred podpisom samotným žalobcom zľahčované ako nezáväzné a kedykoľvek zrušiteľné. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vždy zarobí sumu 1.992,- eur a to bez ohľadu na to, či bude vôbec konať nejakým spôsobom dokonca i v prípade, že povinnosti poruší sám žalobca.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením nemožno považovať za vecne správny vo vyhovujúcej časti, a to predovšetkým pre nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 Civilného sporového poriadku) v tejto časti a pre jeho potvrdenie v zamietajúcej časti z dôvodu vecnej správnosti (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
14. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobcu voči žalovaným na zaplatenie sumy 2.802,50 eur s úrokom z omeškania 5% od 16.12.2015 do zaplatenia.
15. Súd prvej inštancie rozsudkom v spojení s opravným uznesením prvým výrokom súd uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.802,50 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 2.802,50 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, tretím výrokom súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania 42%, štvrtým výrokom rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. Žalobca podal odvolanie proti zamietajúcemu výroku a žalovaní 1/ a 2/ napadli odvolaním vyhovujúci výrok. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zistenia a či vec správne právne posúdil.
16. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, no vec čiastočne nesprávne právne posúdil, keď z obsahu spisu sú zrejme všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia.
17. Žalovaní 1/ a 2/ považujú rozhodnutie vo vyhovujúcej časti za nesprávne, pretože bod 3.5 zmluvy predstavuje neprijateľnú podmienku, pretože jej dojednanie nenesie znaky individuálnosti, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil, že individuálnosť bola preukázaná.
18. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
19. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
20. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
21. Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
22. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
23. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
24. Ničím nebol spochybnený správny záver súdu prvej inštancie, že zmluva má nepochybne charakter spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko túto uzatváral žalobca ako subjekt, konajúci pri jej uzatváraní a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (predmetom činností žalobcu zapísaným v obchodnom registri je o.i. uskutočňovanie stavieb a ich zmien, keď takáto činnosť mala byť podľa zmluvy predmetom
následnej zmluvy) a žalovaní 1/ a 2/ ako spotrebitelia, nekonajúci pri jej uzatváraní a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 Občianskeho zákonníka).
25. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho).
26. Odvolací súd vyhodnotil sporné ustanovenie článku III. bod 3.5 zmluvy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Žalobcovo tvrdenie, že by dané ustanovenie malo byť dojednané individuálne, však vykonané dokazovanie nepreukázalo, keďže žalovaní 1/ a 2/ zmluvu podpísali bez akýchkoľvek úprav (korekcií) jej textu a túto podpísali v tom znení, v akom im ju na podpis predložil žalobca. Výpovede žalovaných žalobca prostredníctvom svojho zástupcu nijako nepoprel. Pri osobnom jednaní, ktoré predchádzalo podpisu zmluvy sa ani nijako osobitne nebavili ohľadne toho, čo mal upravovať jej bod 3.5 zmluvy, teda sa ani nezaoberali situáciou, na ktorú malo toto ustanovenie dopadať. Žalobca podľa výpovede žalovaných ani neupozornil na možnosť meniť a dopĺňať predložený návrh zmluvy. Existujúca dôkazná situácia nemohla vyvrátiť právnu domnienku vyplývajúcu z cit. ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, stanovujúcu prezumpciu neindividuálneho dojednania daného zmluvného ustanovenia.
27. Z úpravy zmluvných práv a povinností vyplýva nevyváženosť v neprospech žalovaných v situácii, kedy by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, kedy zmluva obsahuje len saturovanie možných nákladov žalobcu, naviac bez rozlišovania konkrétnych dôvodov, pre ktoré k uzatvoreniu zmluvy o dielo, predpokladanej zmluvou, nedošlo a nijako proporcionálne neupravuje možné finančné nároky spotrebiteľa ani pre prípad, že nie v dôsledku konania žalovaných ako spotrebiteľov, alebo skutočností, ktoré sa vyskytli len na ich strane, nedošlo k uzatvoreniu zmluvy.
28. Okrem toho v spornom článku je úprava jednorazovej odmeny v paušálnej sume 1.992,- eur s DPH dojednaná bez akéhokoľvek rozlíšenia rozsahu skutočne vykonaných činností zo strany žalobcu a v takejto výške by mala žalobcovi prislúchať aj vtedy, kedy by žalobca po podpise zmluvy po dlhší čas nevykonal žiadnu činnosť, ktorú by inak vykonať mal (bol by absolútne nečinný), alebo kedy by žalovaní prejavili voči žalobcovi prakticky bezprostredne po uzatvorení zmluvy svoju vôľu, že zmluvu o dielo nechce uzatvoriť, kedy by ani objektívne nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k nejakej činnosti smerujúcej k naplneniu zmluvy, a teda ani k vzniku akýchkoľvek nákladov.
29. Otázku vyváženosti (nevyváženosti) zmluvných práv a povinností jej potrebné hodnotiť objektívne so zreteľom na všetky možné situácie, ku ktorým by mohlo dôjsť a pre ktoré dané zmluvné dojednanie predpokladá identické riešenie a nie len výlučne vo väzbe na konkrétnu situáciu, ku ktorej v zmluvnom vzťahu medzi jej zmluvnými stranami následne došlo. Dokonca v prípade, ak by došlo zo strany žalobcu k realizácii činností spadajúcich pod ust. bodu 3.6 zmluvy, v takom prípade by došlo aj k duplicite účtovania nákladov žalobcu, keďže časť činností príkladmo uvádzaných v bode 3.5 zmluvy je zohľadňovaná aj v rámci oceňovania cenníkom UNIKA podľa bodu 3.6 zmluvy, ako si to aj žalobca v danej veci uplatňoval. V zmluve si žalobca ako zhotoviteľ jednoznačne vo svoj prospech stanovil odmenu jednorazovo v uvedenej výške, pričom táto odmena nezávisí od hodnoty a rozsahu zrealizovaných prác. Z uvedeného ustanovenia zmluvy vyplýva, že pokiaľ by aj žalobca nevykonal žiadnu činnosť pre žalovaných, odmena by mu patrila, a to už okamihom uzavretia zmluvy. Odmena je v rozpore s dobrými mravmi a je neprimeraná k hodnote zrealizovaných prác. S prihliadnutím na ustanovenie bodu 3.6 zmluvy je zrejmé, že odmena podľa bodu 3.5 v sebe obsahuje náklady totožné s nákladmi na ktoré má žalobca nárok podľa bodu 3.6 zmluvy. Z obsahu oboch týchto ustanovení ako aj z ďalších ustanovení zmluvy, najmä bodu 1.2 vyplýva, že by išlo o duplicitné priznanie odmeny za rovnaké vykonané činnosti. Suma, ktorú si žalobca v konaní uplatnil ako odmenu za zrealizované práce podľa bodu 3.6 zmluvy, obsahuje v sebe taktiež hotové výdaje a odmenu za činnosti spojené s prípravou projektovej dokumentácie a ďalšie činnosti v tejto súvislosti zrealizované, ako napr. spracovanie štúdie domu, projektovej dokumentácie, spracovanie výkazu výmer, harmonogramu prác, modelu financovania. Takéto dojednanie je duplicitné a jednoznačne v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov.
30. Odvolací súd uvádza, že predmetná Zmluva o budúcej zmluve o diela uzavretá so spotrebiteľmi, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6MCdo 9/2012). Žalobca si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj daný prípad.
31. Vzhľadom na charakter sporných dojednaní a jeho začlenenia v texte zmluvy nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neboli v predmetnom prípade dojednané individuálne. O individuálne dojednanie by išlo vtedy, keby práve uvedená časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. Práve na strane žalobcu bolo dôkazné bremeno a mal preukázať, že žalovaní ako spotrebitelia si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek (nielen formálne) individuálne vyjednali. V tomto smere neboli zo strany žalobcu doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne dojednanie. Ani tento aspekt nebol v odvolaní žalobcom zohľadnený. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalobca si dôkazné bremeno o individuálnom zmluvy nesplnil. Odvolací súd sa preto s jeho záverom o individuálne dojednaní čl. 3.5 Zmluvy o budúcej zmluve o dielo č. 971/15 nestotožnil.
32. Podľa žalobcu súd nesprávne posúdil časť žalovaného nároku priznania ktorého sa žalobca domáhal titulom odplaty za realizované prípravné práce podľa článku III. ods. 3.6. zmluvy predstavujúcej sumu 810,53 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie v tejto časti nárok žalobcu zamietol, pretože žalobca neuniesol pri tejto časti zmluvy dôkazné bremeno, že by tento text bol obsahom individuálnej dohody a ani z výpovedí svedkov či žalovaných nevyplynul, že by sa o tom bavili, súd túto podmienku vyhodnotil ako absolútne neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
33. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil v uvedenej časti.
34. Žalobca argumentoval, že ustanovenie č.l. III bod 3.6. zmluvy bolo individuálne dohodnuté. Odvolací súd sa s uvedeným názorom nestotožňuje, dôvody uvedené súdom prvej inštancie v odôvodnení v bode 44., považuje odvolací súd za správne. Zároveň odvolací súd odkazuje aj na dôvody pre ktoré ustanovenie č.l. III bod 3.5. nemožno považovať za individuálne dojednané, pretože uvedené závery možno použiť aj ustanovenie č.l. III bod 3.6. zmluvy.
35. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neprijateľnosť zmluvnej podmienky nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
36. Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie nerozhodol správne, ak žalobe čiastočne vyhovel, a preto podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v uvedenej časti zmenil a v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
37. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
39. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
40. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
41. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil, je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
43. V dôsledku zvrátenia výsledku konania na súde prvej inštancie sa plne úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania stali práve žalovaní. Preto o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
45. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).