Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/46/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu VV-AGRO, s.r.o., so sídlom Krajná 37, 917 01 Trnava, IČO 36 250 678, zastúpeného spoločnosťou MV Legal s.r.o., so sídlom Jedenásta 16, Bratislava, proti žalovanému Daňovému úradu Trnava, so sídlom Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 100419482/2018 zo dňa 20.02.2018 takto

rozhodol:

I. Súd opatrenia žalovaného Daňového úradu Trnava č. 100016889/2018 zo dňa 03.01.2018 a č. 100419482/2018 zo dňa 20.02.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.

Žalovaný opatrením označeným ako oznámenie č.100016889/2018 zo dňa 03.01.2018 žalobcovi oznámil, že jeho žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 považuje za neopodstatnené, pretože zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ani neupravujú priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016 a teda nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Dôvodil, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bol vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly vo výške zistenej daňovým úradom v sume 18 156,32 eur dňa 19.2.2016, teda bol vrátený v zákonom stanovenej lehote a preto nárok na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nevznikol. Ďalej poukázal na novelu zákona č. 222/2004 Z. z. (zákon č. 298/2016 Z. z.), ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2017 zaviedlo ustanovenie § 79a upravujúce náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa však v zmysle prechodného ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z. neuplatní, nakoľko daňová kontrola bola v prípade žalobcu ukončená do 31. decembra 2016.

2.

Proti opatreniu zo dňa 03.01.2018 podal žalobca dňa 22. januára 2018 odvolanie s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. a požiadal správcu dane, aby v rámci autoremedúry podľa § 73 ods. 1 veta prvá daňového poriadku rozhodol tak, že žiadosti o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu vyhovie alebo, aby predložil v súlade s ustanovením § 73 ods. 2 daňového poriadku vec na rozhodnutie odvolaciemu orgánu - Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Žalobca v odvolaní poukázal na spornú okolnosť, ktorou je právne posúdenie otázky oprávnenosti nároku na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za dobu vykonávania daňovej kontroly a interpretácia príslušných ustanovení platných právnych predpisov, na ktoré sa odvoláva aj správca dane. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na rozhodovaciu prax správnych súdov, pričom odcitoval odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/1/2017 zo dňa 26.04.2017, ktoré vychádzalo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.10.2015, C-120/2015 Kovozber a uzavrel, že rozhodnutie správcu dane je nesprávne a nezákonné a preto očakáva, že na základe odvolania správca dane v rámci autoremedúry podľa § 73 ods. 1 veta prvá daňového poriadku rozhodne tak, že žiadosti vyhovie alebo odvolanie postúpi odvolaciemu orgánu. Apeloval na správcu dane, aby začal konať zákonným spôsobom, aby posudzoval fakty objektívne a aplikoval na ne správnym spôsobom platné právo. Záverom uviedol, že správca dane vybavil žiadosť „oznámením“, hoci mal vo veci rozhodovať rozhodnutím poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/304/2013 zo dňa 16.10.2014, ktorý už riešil túto otázku, pričom dôkladne objasnil, že takéto „oznámenie“ je v skutočnosti rozhodnutím a bez pochýb je proti nemu prípustné odvolanie. V tejto súvislosti požiadal správcu dane, aby v budúcnosti obdobné veci nevybavoval „oznámením“, keďže je povinný rozhodnúť rozhodnutím a aby neopomínal vo svojich rozhodnutiach uvádzať poučenie o opravných prostriedkoch, vrátane lehôt na ich uplatnenie.

3.

Žalovaný oznámením č. 100419482/2018 zo dňa 20.02.2018 oznámil žalobcovi s poukazom na ustanovenia § 63 ods. 1 a § 79 ods. 3 daňového poriadku, že z dôvodu, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bol vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly (daňová kontrola bola ukončená dňa 10.02.2016), daňovému subjektu nevznikol nárok na priznanie úroku v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, o čom bol oboznámený oznámením zo dňa 03.01.2018. Súčasne s odkazom na ustanovenie § 72 ods. 1 daňového poriadku žalobcu informoval o tom, že oznámenie zo dňa 03.01.2018 nie je rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 63 daňového poriadku a preto proti nemu nie je možné podať odvolanie.

4.

Včas podanou správnou žalobou žalobca napadol opatrenie zo dňa 20.02.2018 z dôvodu, že týmto bol dotknutý na svojich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch, konkrétne ním bolo porušené jeho právo na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Namietal, že napadnutým opatrením bolo porušené aj jeho právo na riadne odvolacie konanie, právo na spravodlivý proces, ako aj právo na predvídateľné rozhodnutie. Žalobca zastal názor, že oznámenie 2 vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, toto vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

5.

Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca dôvodil, že toto sa týka odmietnutia samotného hmotnoprávneho nároku na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 v zmysle jeho žiadosti, ako aj nesprávneho názoru žalovaného, že o predmetnom nároku nemá rozhodovať rozhodnutím, ale iba oznámením, proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok (odvolanie), ktorú skutočnosť skonštatoval v oznámení 2.

6.

Žalobca zastal názor, že oznámenie 2 vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, pretože žalovaný mohol o odvolaní rozhodnúť iba v rámci autoremedúry, nie však spôsobom, akým odvolanie vybavil, teda vydaním oznámenia 2. V tejto súvislosti zastal názor, že o odvolaní malo rozhodovať Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a preto v jeho prípade došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, najmä jeho práv ako účastníka konania, vrátane odvolacieho konania.

7.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný dňa 04.02.2016 vydal protokol č. 102492872016, ktorým mu určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 129,75 eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2014 a dňa 19.02.2016 mu vrátil nadmerný odpočet vo výške 18 156,32 eur, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Má však za to, že nadmerný odpočet mu mal byť v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vrátený najneskôr dňa 27.03.2015, nakoľko daňové priznanie za december 2014 podal dňa 26.01.2015 a daňové priznanie za január 2015 dňa 25.02.2015, preto sa dňa 28.03.2015 dostal žalovaný do omeškania, ktoré trvalo až do vrátenia nadmerného odpočtu dňa 19.02.2016, t.j. celkom 330 dní.

8.

Žalobca poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nárok na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty je daný odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený, ak by nebola vykonávaná daňová kontrola a to vo výške 10% ročne zo sumy nadmerného odpočtu (rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, sp. zn. 8Sžf/114/2014 zo dňa 25.10.2016).

9.

V súvislosti s dôvodmi nepriznania úroku z omeškania, ktoré uviedol žalovaný, konkrétne, že zákon č. 222/2004 Z. z. ani neupravujú priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly, ak bola skončená do 31.12.2016 a preto nemá zákonnú povinnosť na priznanie takéhoto úroku odvolávajúc sa na ustanovenie § 79a v spojení s ustanovením § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z. a tiež, že nadmerný odpočet vrátil do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., žalobca poukázal na to, že si žiadosťou neuplatňoval nárok na úrok za prekročenie 10 - dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu počítanej od skončenia daňovej kontroly, ale iný nárok a to nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za celé obdobie odo dňa, kedy by mu bol vrátený v prípade, ak by nebola začatá daňová kontrola, t.j. žiada finančnú náhradu za dočasnú nemožnosť užívania svojich finančných prostriedkov v zmysle európskej judikatúry. Na podporu svojej argumentácie citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/2015/2013 (správne malo byť uvedené 8Sžf/115/2013 - poznámka správneho súdu) zo dňa 11.12.2014, sp. zn. 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014 zo dňa 02.06.2015 a z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/256/2015 zo dňa 20.06.2015.

10.

Žalobca s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku zastával názor, že žalovaný mal aj v prípade nepriznania úroku z omeškania vydať rozhodnutie a to aj s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 4 daňového poriadku. Zopakoval, že oznámením 1 žalovaný rozhodol o žalobcovom práve na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a preto je ho potrebné považovať za rozhodnutie, ktorým sa zakladá, mení alebo zrušuje právo, respektíve ktorým môžu byť práva dotknuté. Preto proti oznámeniu 1 podal odvolanie. V súvislosti s povahou oznámení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/304/2013 zo dňa 16.10.2014.

11.

Uvádzal, že keďže slovenská právna úprava bola v čase pred 01.01.2017 (teda v čase rozhodnom pre rozhodnutie o veci) v posudzovanej otázke nedokonalá, musia správne súdy vychádzať z práva Európskej únie, a z judikatúry SDEÚ, ktorý napríklad v rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších dôvodil, že smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie, priamy účinok, teda vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a namiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo, konkrétne čl. 183 smernice musí byť teda priamo aplikovaný v slovenskom právnom prostredí. V súvislosti s čl. 183 smernice poukázal na to, že SDEÚ ho vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok, ktorý nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.

12.

S poukazom na uvedené navrhol správnemu súdu, aby zrušil oznámenie 1 a oznámenie 2 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby bol žalovaný zaviazaný k tomu, aby vec posudzoval a rozhodol v súlade s vyššie uvedeným závermi Súdneho dvora EÚ i vnútroštátnou judikatúrou tak, že mu prizná úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu a to v zmysle nároku uplatneného v žiadosti.

13.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. S poukazom na ustanovenie § 79a v spojení s § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z. uviedol, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2014 sa u žalobcu začala dňa 19.03.2015 a bola skončená dňa 10.02.2016 (t.j. do 31. decembra 2016) a preto nemôže žiadosť žalobcu o priznanie úroku posudzovať v zmysle uvádzaných zákonných ustanovení. Preto uzavrel, že žalobcovi nevznikol nárok na priznanie náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2014. Nakoľko správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 10.02.2016 a nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane (18 156,32 eur) vrátil v zákonnej 10-dňovej lehote, t.j. dňa 19.02.2016 , žalobcovi nevznikol nárok na priznanie úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku.

14.

S odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku žalovaný konštatoval, že rozhodnutie má konštitutívny účinok t.j. zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, pričom s prihliadnutím na obsah žiadosti o priznanie úroku túto vybavil listom - oznámením, proti ktorému nie je možné podať odvolanie, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie (§ 72 ods. 1 daňového poriadku).

15.

Vo vzťahu k citovaným rozhodnutiam žalovaný s poukazom na ustanovenie § 3 daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa uplatňuje zásada zákonnosti, čo znamená, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú, preto aj v danom prípade aplikoval ustanovenia daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z.z., svoj postup žalobcovi podrobne vysvetlil a podložil platnou právnou úpravou. Rovnako dodal, že súdne rozhodnutia sú právne záväzné pre dotknuté subjekty sporu, t.j. nie sú normatívnym právnym aktom a správcovi dane tak nemôžu slúžiť ako podklad pri jeho rozhodovacej činnosti.

16.

S poukazom na uvedené zastal názor, že oznámenia zo dňa 03.01.2018 a 20.02.2018 vydal správca dane v súlade s platnou právnou úpravou po dôkladnom oboznámení sa so skutkovou podstatou daného prípadu.

17.

Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného v celom rozsahu zotrval na dôvodoch správnej žaloby. Uviedol, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemohol subsumovať vec pod iné zákonné ustanovenie, pretože uplatnený inštitút platné právne normy SR neriešia, s tým, že v žalobe citovaná judikatúra vyvracia uvedený názor a jednoznačne potvrdzuje, že pokiaľ niektorá otázka nie je dostatočne riešená vo vnútroštátnom práve, je potrebné použiť priamo právo EÚ a tiež, že pokiaľ existujúce ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Tiež dodal, že aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ, pričom článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skočení daňovej kontroly.

18.

Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobcu uviedol (okrem iného), že v Slovenskej republike sa neuplatňuje systém precedentného práva, pričom s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 10 Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) zopakoval, že rozhodnutia súdov uvádzaných žalobcom nie sú pre neho v tejto konkrétnej veci záväzné, nakoľko v súdnom konaní iniciovaným žalobným návrhom žalobcu doteraz neexistuje právoplatné rozhodnutie vo veci samej.

19.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

20.

Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

21.

Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.

22.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

23.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.

24.

Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

25.

Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov 29b) v súhrne viac ako 1 000 eur.

26.

Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená;

ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

27.

Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.

28.

Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

29.

Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.

30.

Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

31.

Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

32.

Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

33.

Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak a doplnení niektorých zákonov.

34.

Podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak sa účastník konania odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.

35.

Súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté opatrenie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu, pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

36.

Medzi účastníkmi konania neboli sporné okolnosti týkajúce sa začatia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, výsledku a doby skončenia tejto daňovej kontroly, ako aj doby vrátenia ustálenej výšky nadmerného odpočtu žalobcovi.

37.

Z obsahu administratívneho súd mal správny súd za preukázané, že žalovaný vydal dňa 03.01.2018 opatrenie, označené ako Oznámenie č. 100016889/2018, ktorým nepriznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 , o ktorý žalobca požiadal žiadosťou o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty zo dňa 06.12.2017, s odôvodnením, že zákon o DPH ani neupravujú priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016, správca dane nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Proti Oznámeniu 1 podal žalobca včas odvolanie datované dňom 22.01.2018 podané elektronicky dňa 22.01.2018. Žalovaný vydal opätovne dokument označený ako Oznámenie č. 100419482/2018 zo dňa 20.02.2018, v ktorom poukázal na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku a uviedol, že oznámenie č. 100016889/2018 nie je rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku a preto nie je možné podať proti nemu odvolanie.

38.

Súd prioritne posudzoval povahu oznámenia 1 a oznámenia 2, konkrétne o aký druh individuálneho správneho aktu v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku (§ 3) ide. Správny súdny poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku už explicitne rozlišuje medzi rozhodnutím a opatrením orgánu verejnej správy. Za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý definíciu individuálnych správnych aktov neobsahoval, predmet súdneho prieskumu (s výnimkou rozhodnutí) s dopadom na subjektívne práva fyzických a právnických osôb vymedzovala judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 196/01 z 29. apríla 2002) s tým výsledkom, že súdnemu prieskumu podliehali napríklad aj oznámenia a listy, ak mali dopad na subjektívne práva a preto tieto boli označované za „rozhodnutia“, nakoľko pojem „opatrenie“ bol použitý iba v ustanovení § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom do jeho piatej časti, upravujúcej správne súdnictvo, sa nedostal.

39.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého oznámenia 2 v nadväznosti na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku súd uzavrel, že sa jedná o opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré podlieha súdnemu prieskumu. Súčasne je potrebné konštatovať, že konanie žalovaného nevykazuje nečinnosť v podobe nevydania rozhodnutia podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku, nakoľko žalovaný nebol nečinný v zmysle definície nečinnosti vymedzenej v ustanovení § 3 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku. Nečinnosť by bola daná, ak by žalovaný vôbec o žiadosti žalobcu nekonal. V záujme právnej čistoty, ako aj v záujme rovnakého postupu daňových orgánov v obdobných veciach je však namieste, aby daňové orgány vydávali rozhodnutie aj v prípade, ak budú považovať takýto nárok za nedôvodný. Tomuto záveru nepochybne zodpovedá extenzívny výklad ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, keď nepriznanie práva má pre dotknutú osobu častokrát väčší význam, nakoľko sa dotýka predovšetkým jeho vlastníckeho práva a preto by takýto záver správcu dane mal nepochybne podliehať kontrole zákonnosti zo strany odvolacieho orgánu, pričom tento inštančný postup sa zabezpečí výlučne prostredníctvom opravného prostriedku.

40.

S poukazom na bod 41 a 42 tohto rozsudku, ako aj s poukazom na obsah oznámenia 1 a 2 súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že oznámenie 2 vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený. Podľa názoru súdu, proti oznámeniu 1, ktoré má povahu opatrenia, nebol prípustný opravný prostriedok a toto bolo samotné spôsobilým predmetom správneho súdneho konania. Nakoľko však aj oznámenie 2 svojím obsahom zasahuje do subjektívnych práv žalobcu, správny súd, berúc na zreteľ záujem, aby žalobcovi nebol neprehľadným konaním žalovaného znemožnený prístup k súdu, vychádzal z toho, že oznámenie 2 je konečným opatrením vydaným v administratívnom konaní o žiadosti žalobcu a oznámenie 1 je svojou podstatou „prvostupňové opatrenie“. Iné vyhodnotenie tejto procesnej situácie by bolo na ujmu žalobcu, pretože tento by už nemal k dispozícii účinný prostriedok na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov, čo súd v danom prípade nepovažoval za prípustné a to práve z dôvodu nejednotného postupu konajúcich daňových orgánov. Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že v prípade pochybností vo vzťahu k predmetu súdneho prieskumu nie je vadou konania, ak poskytne žalobcovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/56/2008) tým spôsobom, že oznámenie 1 bude považovať za „prvostupňové opatrenie“.

41.

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t.j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§ 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.

42.

Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu, treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu smernice Rady 2006/112/ES, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom zaistiť v rámci ich právomocí úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporov, ktoré im boli predložené (pozri najmä rozsudok z 11. apríla 2013, Rusedespred, C-138/12, EU: C: 2013:233, bod 37 a citovanú judikatúru).

43.

Podľa ustálenej judikatúry má vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatniť právne predpisy Únie, povinnosť zabezpečiť ich plný účinok, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto ustanovenia zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (rozsudok z 5. júla 2016, Ognyanov, C-614/14, EU:C:2016:514, bod 34 a citovaná judikatúra, rozsudok Súdneho dvora, siedma komora, zo 6. júla 2017, Glencore Agriculture Hungary Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatóság, C-254/16).

44.

Z uvedeného je zrejmé, že čl. 183 Smernice Rady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly [rozhodnutie vo veci C-120/15 (Kovozber)]. V dôvodoch rozhodnutia C-120/15 Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (EnelMaritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteauaRomână, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary AutóalkatrészGyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že vykonávacie predpisy týkajúce sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH zavedené členským štátom, nesmú mať dosah na zásadu daňovej neutrality tak, že by zdaniteľná osoba musela znášať v celom alebo čiastočnom rozsahu bremeno tejto dane. Konkrétne, tieto vykonávacie predpisy musia umožniť zdaniteľnej osobe, aby jej bola vrátená za primeraných podmienok celá suma pohľadávky vyplývajúcej z tohto nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že k tomuto zaplateniu má dôjsť v primeranej lehote a že v každom prípade zakotvený spôsob zaplatenia nesmie spôsobovať žiadne finančné riziko zdaniteľnej osobe (rozsudky z 12. mája 2011, Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, a z 28. júla 2011, Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45, ako aj uznesenie zo 17. júla 2014, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, neuverejnené, EU:C:2014:2127, bod 31, C-254/16). Keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto vzniknuté finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (rozsudok z 24. októbra 2013, Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23).

45.

Nemožno spochybniť, že správca dane má právo kontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017 na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia.

46.

Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto otázke však už nie je v súčasnosti konzistentná, k čomu prispela aj novela zákona o DPH, ktorá reagovala práve na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ustanovenie § 79a, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania a výšku úroku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona o DPH v znení zákona č. 297/2016 Z. z., teda z aplikácie ustanovenia § 85ke nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Najvyšší súd uzavrel, že aj v prípade daňových kontrol skončených do 31.12.2016 je potrebné postupovať podľa zákonných podmienok nastavených v § 79a zákona o DPH.

47.

Správny súd sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu stotožnil. To konkrétne v danom prípade znamená, že žalobca má nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za obdobie a vo výške, ktoré budú určené v súlade s ustanovením § 79a zákona o DPH.

48.

Súd k argumentácii žalobcu súčasne dodáva, že podmienky, za ktorých sa majú platiť úroky z omeškania, musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra). Preto podľa súdu nie je možné na daný prípad použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko takto upravený úrok je sankciou za oneskorené vrátenie daňového preplatku, teda za porušenie povinnosti stanovenej zákonom, naproti čomu je zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, ale musí rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. V tejto súvislosti sa priznanie úrokov vo výške 10% ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa žalobca domáha, správnemu súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10% by totiž znamenalo také ich ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Z tohto pohľadu sa právna úprava výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, účinná od 01.01.2017 (úroková sadzba najmenej 1,5% ročne), javí ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality DPH.

49.

Vzhľadom na uvedené dospel súd po preskúmaní veci k záveru, že žalovaný vychádzal pri rozhodovaní o návrhu žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto dôvodu je napadnuté opatrenie zo dňa 20.02.2018, ako aj opatrenie zo dňa 03.01.2018 nezákonné. Súd preto obe opatrenia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný rozhodnúť o nároku žalobcu v súlade s právnym názorom súdu vysloveným v tomto rozsudku.

50.

Právnym názorom, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak by orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom súdu a súd by opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).

51.

V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

52.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.