Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/5/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.2.2019, v trestnej veci obžalovaného V. V. pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 10.12.2018, sp. zn. 3 T 123/18, takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. Obžalovaného V. V., nar. XX.XX.XXXX v I., J., bytom I. XXX, Praha 9, Česká republika, štátna príslušnosť J., toho času v ÚVV Košice

u z n á v a v i n n ý m, ž e

dňa 08.07.2018 v ranných hodinách za sľúbenú finančnú odmenu najmenej 200,- eur prevážal na osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Superb EČ: X AD XXXX "CZ" z presne nezisteného miesta od štátnej hranice medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou po ceste smerom do vnútrozemia štyroch nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti, pričom v čase o 07.35 hod. 50 m od obce O., okres X., bol zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou z RHCP, MZJ Sobrance,

t e d a

v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, osobe, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, pomáhal pri jej prechode cez územie Slovenskej republiky, a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách.

č í m s p á c h a l

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. v spojení s ust. § 138 písm. j/ Tr. zák.

Z a t o m u u k l a d á:

Podľa § 355 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 36 písm. l/, § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. V..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obž. V. V. vinným zo zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

- dňa 08.07.2018 v ranných hodinách za sľúbenú finančnú odmenu najmenej 200,- eur prevážal na osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Superb EČ: 4 AD XXXX "CZ" z presne nezisteného miesta od štátnej hranice medzi J. a Slovenskou republikou po ceste smerom do vnútrozemia štyroch nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti, pričom v čase o 07.35 hod. 50 m od obce O., okres X., bol zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou z RHCP, MZJ Sobrance.

Za to mu uložil podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obžalovanému tiež uložil trest prepadnutia vecí, a to:

- mobilný telefón zn. Prestigio MUZE B7 so SIM kartou a mobilný telefón zn. iPhone 6 S so SIM kartou, a súčasne podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. rozhodol, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

Proti uvedenému rozsudku, po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, podal obžalovaný priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie proti výroku o treste, ktoré následne písomným podaním (21.12.2018) prostredníctvom ustanovenej obhajkyne rozšíril aj proti výroku o vine, pričom súčasne na hlavnom pojednávaní v rovnakom rozsahu, proti výroku o vine a treste odvolanie podal aj prokurátor, ktoré taktiež písomne odôvodnil.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní si síce osvojil záver, že svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a to po stránke subjektívnej i objektívnej a uznal ho vinným z inak kvalifikovaného skutku ako obžaloba prokurátora, no aj napriek tomu má za to, že jeho konanie malo byť správne právne kvalifikované iba ako prečin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zák. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie totiž nemal za preukázané, aby mu bola odovzdaná finančná výhoda alebo iná materiálna výhoda. Suma 200 Eur mala predstavovať iba príspevok na cestovné náklady (pohonné hmoty Praha - Ukrajina; diaľničné známky; prenájom použitého motorového vozidla; náklady na občerstvenie pre migrantov, ako to upresnil na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní a odvolaní okresného prokurátora). Suma 200 Eur mu napokon ani odovzdaná nebola a všetky vyššie uvedené cestovné náklady hradil z vlastných finančných prostriedkov. Nebol k dispozícii žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že došlo k vyplateniu finančnej odmeny za vykonanie prevozu. Z výpovedi svedkov nevyplýva, že mu vyplatili nejakú sumu a nebolo preukázané, aby prevzal akúkoľvek finančnú alebo inú materiálnu odmenu od migrantov, pričom absentujú aj dôkazy, ktoré by preukazovali vyplatenie finančnej odmeny skôr a inými osobami. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania taktiež nevyplynulo, že by svojím konaním pomáhal pri nedovolenom prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na výpovede migrantov a svoju výpoveď z prípravného konania, ktoré boli v súdnom konaní v rámci dokazovania prečítané, a ktoré boli podrobne rozobraté v napadnutom rozsudku. Štyroch nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti cez štátnu hranicu medzi Ukrajinou a SR prevádzali traja maskovaní prevádzači a jeho osobou bol zabezpečený iba prevoz po vnútrozemí SR. Rozsudok pokladal za nezákonný aj vo výroku o treste. Nezákonnosť videl v tom, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu

nezohľadnil dôsledne všetky zásady pre ukladanie trestu uvedené v § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. Prvostupňový súd vyššie uvedené zákonné ustanovenia podľa jeho názoru zohľadnil nesprávne a neprihliadol na jeho osobné pomery, hodnotenia jeho osoby, dĺžku doby strávenej v ústave na výkon väzby a možnosť jeho nápravy. V prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní sa ku skutku priznal a vyjadril ľútosť. Plne si uvedomil protiprávnosť svojho konania, pretože konal neuvážene, čím si zapríčinil trestné stíhanie a odsúdenie. Doterajší výkon väzby bol preňho dostatočným ponaučením do jeho ďalšieho života a uvedomil si, že takýto život ďalej viesť nechce. Prvostupňový súd pri oboznamovaní sa s hodnoteniami jeho osoby na hlavnom pojednávaní konštatoval, že hodnotenia sú kladné, vo výkone väzby je jeho správanie slušné a disciplinované, úlohy a nariadenia si plní, režim dodržiava, doposiaľ nebol súdne trestaný, v registri nemá nijaký záznam. V Európskom informačnom systéme - ECRIS má síce záznamy o dvoch odsúdeniach v Českej republike, zastáva ale názor, že slovenský súd nie je oprávnený prihliadať na odsúdenie iného-členského štátu a túto skutočnosť považovať za priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona. Do pozornosti súdu dal aj tú skutočnosť, že v Českej republike bol uznaný vinným za iný trestný čin. Vyčítal prvostupňovému súdu, že na žiaden z ním tvrdených argumentov neprihliadol. Uviedol, že si uvedomuje protiprávnosť svojho konania, avšak vzhľadom na všetky uvedené okolnosti s dôrazom na prevahu dvoch poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. I), n) Tr. zák. a neexistenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti mu súd, podľa jeho názoru uložil neprimerane prísny nepodmienečný trest odňatia slobody. Súd prvej inštancie pochybil aj pri uvedení paragrafového znenia vo výrokovej časti rozsudku: „ ... podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 36 písm. I), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 4 /štyroch/ rokov nepodmienečne ... „, ktorý je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 38 ods. 3 Tr. zák.), v dôsledku čoho prvostupňový súd nepristúpil k úprave trestnej sadzby. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu súd prvého stupňa uložil aj trest prepadnutia veci, a to: mobilný telefón zn. Prestigio MÚZE B7 so SIM kartou a mobilný telefón zn. iPhone 6 S so SIM kartou. Vykonaním dokazovaním však nebolo preukázané, aby mobilné telefóny boli použité na spáchanie súdeného trestného činu a nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval použitiu spomínaných mobilných telefónov pri páchaní trestnej činností. Žiaden z vykonaných dôkazov nesmeruje ani k záverom o použití mobilných telefónov na páchanie trestnej činnosti a nebola preukázaná žiadna komunikácia o dohováraní sa v súvislosti so spáchaním prejednávaného skutku. Znalecký posudok č. 32/2018 vypracovaný znalcom G.. X. Q. po preskúmaní predložených mobilných telefónov taktiež nepreukázal žiadne okolností, ktoré by mohli mať súvis s vyšetrovanou vecou, preto súd prvej inštancie, podľa jeho názoru, nepostupoval správne, ak vyslovil trest prepadnutia veci - mobilných telefónov. Na základe uvedeného požiadal krajský súd, aby starostlivo zvážil všetky ním uvádzané skutočnosti, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti uloženia trestu a prihliadal na jednotlivé hľadiska ukladania trestu a jeho účel vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák. A. ešte, aby Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok zrušil, posúdil právnu kvalifikáciu skutku a následne sám vo veci rozhodol tak, že mu uloží trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorého výkon mu podmienečne odloží na primeranú skúšobnú dobu.

V písomných dôvodoch odvolania prokurátor po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol, že s rozsudkom Okresného súdu Humenné pokiaľ u obžalovaného uznal vinu oproti podanej obžalobe len podľa § 355 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., a teda nie aj podľa ods. 3 písm. d/ citovaného ustanovenia zločinu prevádzačstva, sa nestotožnil, považoval ho za nezákonný. Vyjadril názor, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku tak, ako je uvedený v obžalobe okresného prokurátora priznal v celom rozsahu, keď uvádzal, že kritického dňa prevážal od štátnej hranice s Ukrajinou štyroch migrantov - občanov Vietnamskej štátnej príslušnosti, a to za sľúbenú finančná odmenu, z čoho ho usvedčujúcu aj uvádzaní svedkovia - migranti, včítane službukonajúcich policajtov. Z uvedeného, podľa jeho názoru, vyplýva, že obžalovaný Juriy Yurchak spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania v zmysle ust. § 138 písm. j/ Tr. zák., teda na viacerých osobách. Viacerými osobami sa na účely trestného zákona rozumejú najmenej 3 osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zák.) V danom prípade mal preto okresný súd pri uznaní viny u obžalovaného aplikovať ustanovenie § 138 písm. j/ Tr. zák. a skutok kvalifikovať aj podľa odseku 3 písm. d/ § 355 Tr. zák. a nie len podľa odseku 2 písm. a/ citovaného ustanovenia a teda podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. a obžalovanému uložiť trest odňatia slobody zodpovedajúci tejto právnej kvalifikácií, pri ktorej dolná hranica prípustnej trestnej sadzby je 7 (sedem) rokov. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol preto, aby Krajský súd v Prešove zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Humenné v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok

podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.

Napriek tomu krajský súd na verejnom zasadnutí, konanom o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora, dokazovanie doplnil, a to na podnet obžalovaného, ktorý namietal, že doposiaľ nebol produkovaný žiaden dôkaz - riadny úradný doklad totožnosti, ktorý by preukazoval štátnu príslušnosť osôb spolu s ním zadržaných, ktoré prevážal v motorovom vozidle, a teda, že ide osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky alebo osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ale občanmi Vietnamskej republiky, čím nemala byť dokázaná jedna zo skutkových okolností stíhaného trestného činu.

Za tým účelom boli na spomínanom verejnom zasadnutí prečítané listinné dôkazy, a to záznamy o zabezpečení výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny na čl. 85-88 spisu, z obsahu ktorých plynie, že štyri osoby, ktoré obžalovaný prevážal v motorovom vozidle boli vyhostené z územia republiky dňom 9.7.2018, pričom sami uvádzali, ako štátnu príslušnosť a posledné bydlisko štátneho príslušníka tretej krajiny - Vietnam.

Súčasne z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa napr. z úradných záznamov na čl. 81-84 spisu o predvedení osoby vyplýva, že všetky označené osoby zhodne uviedli ako trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť - Vietnam, rovnako, počas realizácie úkonov trestného konania, ich výsluchu v procesnom postavení svedka, tieto skutočnosti o osobnom stave uviedli totožne, a napokon do konania bol za účelom tlmočenia pribratý tlmočník z jazyka vietnamského do jazyka slovenského a naopak, ktorý bol pri ich výsluchu reálne prítomný a v spomínaných jazykoch aj tlmočil.

Krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod, a opak nevyplýva ani z obsahu spisu, pre ktorý by štyria svedkovia - migranti uvádzali nepravdu o svojej štátnej príslušnosti.

Ustálený záver o tom, že niet pochýb o tom, že označené osoby nie sú občanmi Slovenskej republiky, no ani osobami s trvalým pobytom na území republiky, ale vietnamskými štátnymi občanmi napokon podporuje aj samotné vyjadrenie obžalovaného v odvolaní, v ktorom sám argumentuje, že on sa nepodieľal na prevedení cez štátnu hranicu štyroch nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti, a k časti skutku, kde sa uvádzajú nelegálni migranti vietnamskej štátnej príslušnosti sa priznal, vrátane ich prevozu cez územie republiky.

A nakoniec tejto časti je potrebné ešte uviesť, že až do konania verejného zasadnutia pred krajským súdom nikto, vrátane obžalovaného, nespochybňoval štátnu príslušnosť označených osôb, preto aj z tohto pohľadu sa javia námietky obžalovaného v tomto smere ako neopodstatnené.

Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak ako bol prvostupňovým súdom ustálený, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný.

Samotný obžalovaný sa k spáchaniu stíhaného skutku v podstatnej časti priznal, keď aj na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2018 potvrdil, že prijal ponuku od známeho odviezť štyroch migrantov, pričom na náklady s tým spojené mu mal prispieť sumou 200,- eur s tým, že štyroch Vietnamcov, ktorí vyšli z krovia, aj skutočne 20-30 minút viezol, pričom v zhode s jeho výpoveďou vypovedali aj vietnamskí štátni príslušníci, ktorí každý zo svojho pohľadu a skúsenosti opísali ako sa dostali do skupiny štyroch osôb, ktoré boli na územie Slovenskej republiky cez noc prevedení im neznámymi troma osobami v kuklách, kde na ich pokyn sa skryli v kríkoch s tým, že majú počkať na vozidlo, ktoré ich prevezie ďalej územím republiky, a ktoré riadil obžalovaný.

V nadväznosti na tieto tvrdenia potom v ich zhode vypovedali aj službu konajúci príslušníci RHCP MZJ Sobrance P. M. a P. L., ktorí v rámci výkonu služby obžalovaného a Vietnamských štátnych občanov zastavili, pričom pred nimi obžalovaný potvrdil, že migrantov mal odviesť do mesta Snina za odmenu 200 eur.

Napokon svedkyňa S.a vysvetlila rovnako ako obžalovaný, že vozidlo, ktoré použil na prevoz migrantov a bol s ním zastavený, mu požičal za dohodnutú cenu (odmenu) jej manžel Q. X., nemali ale žiadnu vedomosť za akým účelom si auto požičiava, dopĺňajúc, kto bol pôvodným majiteľom vozidla, a že auto kúpila dňa 23.2.2018 a nestihla ho na seba prepísať.

Obžalovaný dožadujúc sa posúdenia jeho konania len podľa ods. 1 §-u 355 Tr. zák. sa v podstate bránil len tým, že suma 200,- eur, sľúbenie poskytnutia ktorej priznal aj na vyššie spomínanom hlavnom pojednávaní, bola určená len na pokrytie jeho nákladov (najmä benzínu, diaľničných poplatkov, požičanie auta a pod., ako to zdôraznil na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní a odvolaní okresného prokurátora) a kúpu bagety pre migrantov, pričom na ich celkovú úhradu by určite nepostačovala a napokon mu ani vyplatená nebola. K tomu krajský súd uvádza, že ust. § 355 ods. 2 Tr. zák. pre naplnenie znakov tam uvedeného trestného činu nepožaduje, aby k vyplateniu finančnej, či materiálnej výhody aj došlo, ale postačí, ak páchateľ uvedeného trestného činu koná v úmysle takúto výhodu získať, a že v takomto úmysle obžalovaný konal, preukazuje najmä jeho výpoveď na spomínanom hlavnom pojednávaní, kedy potvrdil, že suma 200,- eur za prevoz migrantov mu sľúbená bola.

Pokiaľ sa obžalovaný bránil tým, že išlo len o príspevok na jeho náklady, a to ani nie v plnej výške, k tomu krajský súd uvádza, že obžalovaný sám na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2018 okrem iného uviedol, že na Ukrajinu cestovať mal, teda ním vymenované náklady by musel pre seba vynaložiť tak, či tak a pokiaľ mu na ich úhradu mal prispieť objednávateľ za prevoz migrantov, sľúbil mu tým finančnú výhodu (úhradu časti nákladov), ktorú by bez prevozu migrantov sľúbenú nemal. Hodnota 4 bagiet pre migrantov, ktorá s jeho cestou na Ukrajinu nesúvisela, nepochybne sumu 200 eur nedosahuje.

Obsah sumarizovaných dôkazov vo svojom súhrne potom dáva spoľahlivý podklad pre ustálenie skutkového stavu veci tak, ako sa premietol do skutkovej vety výroku odvolaním napadnutého rozsudku, ktorý si osvojil aj krajský súd.

Súd prvého stupňa však pochybil pri právnom posúdení takto ustáleného skutkového stavu tak, ako to správne namietal prokurátor.

V obžalobnom návrhu totožný skutkový stav bol totižto súdom prvého stupňa vo výroku rozsudku právne kvalifikovaný rozdielne, keď konanie obžalovaného posúdil len ako zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a nie aj podľa ods. 3 písm. d/ Tr. zákona, teda ako zločin spáchaný závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona - na viacerých osobách.

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. <aspi://module='ASPI'&link='300/2005 Z.z.%2523355'&ucin-k-dni='30.12.9999'> (v základnej skutkovej podstate) sa dopustí ten, kto v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, a) organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha, alebo b) na účel podľa písmena a) vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti a potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Objektom žalovaného trestného činu je záujem štátu na tom, aby sa štátne hranice prekračovali v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, a teda (konkrétne) záujem na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu, a to v oboch smeroch.

Objektívna stránka tohto trestného činu, ako to plynie z ust. § 355 ods. 2 Tr. zákona teda spočíva v konaní páchateľa, ktorý v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobu s trvalým pobytom na jej území, buď organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej

republiky alebo prechod cez jej územie, alebo jej také konanie umožní alebo v ňom pomáha [písm. a)], alebo na takýto účel vyrobí, zaobstará, prípadne poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti [písm. b)].

Podľa tejto základnej skutkovej podstaty sa teda objekt tohto trestného činu napĺňa hore opísaným konaním páchateľa pre jedinú (konkrétnu) osobu, ktorá nedovolene prekračuje hranicu, resp. po jej nedovolenom prekročení prechádza územím republiky.

V prejednávanej veci však reálnym výsledkom (následkom) konania páchateľa (obžalovaného) v danom prípade bolo poskytnutie pomoci štyrom osobám, pri prechode cez územie Slovenskej republiky, ktoré predtým nedovolene prekročili štátne hranice republiky, a o ktorých vedel, že nie sú občanmi Slovenskej republiky, alebo osobami s trvalým pobytom na jej území, inak povedané následkom jeho konania bolo porušenie právneho záujmu štátu na kontrole hneď štyroch osôb pri (po) prekročení štátnej hranice, čo predstavuje porušenie objektu tohto trestného činu.

Vo vzťahu k uvedenému potom platí, že rozsah spôsobeného následku určuje počet osôb, pre ktoré páchateľ konal, čo zase logicky vymedzuje rozsah skutku a súčasne podmieňuje (spoluurčuje) závažnosť konania páchateľa.

Poskytnutím pomoci pri prechode cez územie republiky každému nelegálnemu migrantovi teda obžalovaný nedovolene zasiahol do Trestným zákonom chráneného záujmu na ochrane štátnej hranice Slovenskej republiky pred nelegálnou migráciou, keďže objektom tohto trestného činu, ako už bolo ustálené je záujem štátu na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu.

V tomto prípade potom ustálené zistenie znamená, že uvedený záujem na ochrane štátnej hranice Slovenskej republiky bol porušený ohľadom prevozu štyroch osôb, čím bol naplnený aj obžalovaným namietaný (pred súdom prvého stupňa) kvalifikačný znak upravený v ust. § 138 písm. j/ Tr. zákona, lebo trestný čin bol spáchaný na viacerých osobách, ktorými sa podľa § 127 ods. 12 Tr. zák. na účely Trestného zákona rozumejú najmenej tri osoby - t. j. závažnejším spôsobom konania, a preto konanie obžalovaného malo byť správne právne posúdené ako zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ale aj podľa ods. 3 písm. d/ Tr. zákona.

V reakcii na argumentáciu obhajoby v konaní pred prvostupňovým súdom, o ktorú súd prvého stupňa oprel aj svoj záver pri právnom posúdení konania obžalovaného, krajský súd uvádza, že v tomto ohľade je nepodstatnou skutočnosť, že nelegálne prevážaní migranti nie sú poškodenými osobami, resp. že trestný čin nebol spáchaný na ich ujmu, keďže ako už bolo skôr naznačené, zo znenia skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. (rovnako ako aj základnej skutkovej podstaty podľa § 355 ods. 1 Tr. zák.) vyplýva, že pri tomto trestnom čine je postihované konanie uskutočňované vo vzťahu k osobám nedovolene prekračujúcim štátnu hranicu, teda trestnosť konania páchateľa sa viaže k určitej osobe, resp. osobám - ľuďom, ktoré nie sú - štátnymi občanmi Slovenskej republiky alebo osobami s trvalým pobytom na jej území, ktoré nedovolene prekročia štátnu hranicu (bez požiadavky, aby išlo o poškodeného osoby).

Vychádzajúc zo znenia ust. § 355 ods. 2, resp. ods. 3 písm. d/ Tr. zák. zákonodarca mal na mysli prísnejšie postihnutie konania páchateľa vo vzťahu k viacerým osobám, než vo vzťahu k jednej jedinej osobe, čo vyjadril v ods. 2 doslovne (kto pre osobu....) a v ods. 3 písm. d/ tohto ustanovenia odkazom na osobitný kvalifikačný pojem - závažnejší spôsob konania - na viacerých osobách (primerane uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo 52/2018 z 11.12.2018).

V tejto súvislosti pokiaľ obžalovaný svoju argumentáciu, v konaní pred súdom prvého stupňa, opieral aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/75/2012 ohľadom kvalifikačného momentu spáchania trestného činu na viacerých osobách, ktorú si prvostupňový súd osvojil, krajský súd uvádza, že uvedené rozhodnutie bolo prekonané stanoviskom Najvyššieho súdu SR publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 13/2015.

Navyše rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ohľadom skutočnosti, či trestný čin môže byť spáchaný na viacerých osobách aj pri trestnom čine, v prípade ktorého dotknuté osoby nie sú poškodenými v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por., už bola výslovne ustálená uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 2Tdo/35/2014 zo dňa 8.7.2014, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako R 15/2015, podľa ktorého pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák. je možné spáchať trestný čin na osobe, hoci táto osoba nie je poškodeným vrátane spáchania takého trestného činu na viacerých osobách podľa § 138 písm. j) Tr. zák.

Ustálené skutkové zistenia a na ne nadväzujúca argumentácia potom vyvolali, na podklade odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného, potrebu zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu a úpravy výroku o vine v podobe zmeny právnej kvalifikácie konania obžalovaného v spojení so zmenou znenia právnej vety, čo bolo spôsobené pristúpením k základnej skutkovej podstate žalovaného zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, aj odseku 3 písm. d/ Tr. zákona a osobitného kvalifikačného znaku - závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zák.- na viacerých osobách.

Zrušenie výroku o vine si nevyhnutne vyžiadalo aj zrušenie výroku o treste, o čom krajský súd na podklade už vykonaného dokazovania taktiež sám rozhodol.

Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z cestovného dokladu je zrejmé, že obž. V. V. je občanom Ukrajinskej republiky, Ukrajinskej národnosti. K svojej osobe uviedol, že je rozvedený, má deti v Petrohrade v Rusku a stará sa o ne finančne. Vo výkone väzby je hodnotený kladne. Na území SR podľa odpisu registra trestov nemá záznam a záznam nemá ani v registri priestupkov.

Zo záznamov Európskeho informačného systému registrov trestov vyplýva, že obžalovaný v období rokov 2015-2018 bol v dvoch prípadoch - v jednom na území Česka, a v druhom na území Rakúska - uznaný vinným zo spáchania úmyselnej majetkovej trestnej činnosti, za ktorú mu bol aj ukladaný trest odňatia slobody, ktorý nebol spojený s jeho výkonom.

Krajský súd pri hodnotení uvedených súdne trestaných činov obžalovaného z hľadiska priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., teda, že už bol obžalovaný za trestný čin odsúdený zistil, že pre takýto záver v danom prípade nemá dostatočný podklad.

Podľa § 7b ods. 2 Tr. zákona sa totižto právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Zo znenia citovaného ustanovenia plynie, že pre zohľadnenie cudzozemského rozhodnutia štátu EÚ na účely trestného konania je podmienkou obojstranná trestnosť, t.j. musí ísť o čin, ktorý je trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pre bezchybné ustálenie záveru o obojstrannej trestnosti činov spáchaných obžalovaným, pre ktoré bol uznaný vinným a sankcionovaný súdmi v krajinách patriacich do EÚ, podľa hore uvedeného registra, je nevyhnutné riadne posúdenie skutkových okolností (skutku), za akých sa mal dopustiť činov, pre ktoré bol odsúdený, na účely čoho je, podľa názoru krajského súdu, potrebné, aby sa súd oboznámil s rozsudkami týkajúcimi sa uvedených trestných činov.

Podľa § 488a ods. 2 Tr. por. pre účely zohľadnenia právoplatného odsúdenia súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní môže orgán činný v trestnom konaní alebo súd požiadať generálnu prokuratúru o zabezpečenie kópie právoplatného rozsudku a ďalších súvisiacich informácií vydaných súdom tohto členského štátu Európskej únie; kópie právoplatných rozsudkov a ďalšie súvisiace informácie sa vyžiadajú vždy, ak sa postupuje podľa § 47 ods. 2 Tr. zákona.

Vzhľadom na to, že kópie spomínaných rozsudkov v zmysle citovaného ustanovenia zabezpečuje GP, bolo potrebné, aby ich ešte v prípravnom konaní zabezpečili a do spisu založili orgány činné v

trestnom konaní. Krajský súd, keďže ide o dôkaz v neprospech obžalovaného, nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mali súdy nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere v súdnom konaní nahrádzať, navyše, keďže išlo o vec väzobnú, by zabezpečovanie takýchto podkladov až v súdnom konaní mohlo toto konanie neprimerane predĺžiť. Nemajúc teda dostatočný podklad pre záver o existencii priťažujúcej okolnosti vyplývajúcej z ust. § 37 písm. m/ Tr. zák., krajský súd vyhodnotil túto skutočnosť „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a existenciu tejto priťažujúcej okolnosti u obžalovaného nekonštatoval, no súčasne nepriznal ani poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a spočívajúcu v tom, že pred spáchaním činu by mal obžalovaný viesť riadny život, práve s prihliadnutím na už spomínané odsúdenia obžalovaného mimo územia republiky podľa citovaného registra, pretože aj keď v prejednávanej veci podkladu pre konštatovanie, že obžalovaný sa v minulosti dopustil trestných činov, ako najzávažnejších protiprávnych konaní, niet, záznamy v spomínanom registri nepochybne svedčia o opakovanom protiprávnom konaní obžalovaného, aj keď bez spoľahlivej identifikácie stupňa ich závažnosti, zistenie čoho záveru, že obžalovaný pred spáchaní stíhaného trestného činu viedol riadny život, bráni.

Krajský súd v konaní obžalovaného nezistil ani poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by obžalovaný napomáhal príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti (na účel tejto poľahčujúcej okolnosti priznanie nie je možné použiť, keďže sa zohľadňuje ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.)

Na druhej strane priznanie sa obžalovaného k podstatným základným skutkovým okolnostiam, a jeho následné oľutovanie svojho konania, aj krajský súd považoval za dôvod pre naplnenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona.

Za danej situácie, keď podľa ust. § 34 ods. 6 Tr. zák. ani iný druh trestu, ako trest odňatia slobody, krajský súd ukladať nemohol, pri prevahe poľahčujúcich okolností následným postupom podľa pravidla upraveného v ust. § 38 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého sa znižuje horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v tomto prípade podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona od sedem do desať rokov o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.), v prejednávanej veci na úroveň deviatich rokov, potom krajský súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov.

S ohľadom na vyššie uvedené zásady a hľadiská ukladania trestov najmä, že u obžalovaného ide o prvotrestanú osobu na území Slovenskej republiky a s ohľadom na skutočnosť, že uňho neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti, svojím konaním nespôsobil závažný, ťažko napraviteľný, či nenapraviteľný následok, zohľadňujúc aj okolnosti, za akých ku skutku došlo, spočívajúce v tom, že obžalovaný sa zjavne na prekročení štátnych hraníc nelegálnymi migrantmi skutočne nepodieľal, dospel krajský súd k záveru, že na nápravu obžalovaného tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, bude určená výmera trestu postačujúca.

Krajský súd potom podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vzhľadom na to, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Napokon, ako to aj správne namietal obžalovaný, vzhľadom na to, že v posudzovanej veci nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by sa aj preniesol do dokazovania na hlavnom pojednávaní, svedčiaci o tom, že obžalovaný sa prostredníctvom zaistených mobilných telefónov dohováral s kýmkoľvek v súvislosti so spáchaním prejednávaného skutku, resp. tieto telefóny, či telefónne karty akokoľvek použil, krajský súd neuložil obžalovanému, na rozdiel od prvostupňového súdu, trest prepadnutia vecí popísaných v rozsudku podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Na záver v reakcii na doposiaľ nezodpovedané právne relevantné odvolacie námietky obžalovaného krajský súd ešte dodáva, že obžalovanému sa v posudzovanej veci nikdy nekládlo za vinu, že mal prevádzať nelegálnych migrantov cez štátnu hranicu, či im inak pri prechode hranice pomáhať; ako je zrejmé, k čomu sa aj priznal, kládlo sa mu za vinu, že im po ich prechode hranice pomáhal sa prepravovať (prechádzať) cez územie republiky.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.