Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-142-2018.pdf
PDF · 111.17 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/142/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, proti žalovanej: S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., N. XXXX/X, o zaplatenie 1 025,07 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 15Csp/13/2017- 77 zo dňa 07. júna 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 50,13 eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 03.02.2015 do zaplatenia, do 3 dní. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zhrnul skutkové okolnosti, zistené vykonaným dokazovaním. Pôvodný žalobca (Poštová banka, a.s.) ako veriteľ - banka uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom dňa 08.11.2011 zmluvu o úvere (ďalej len "zmluva o úvere"), na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 2.000,- eur. V čl. 3 zmluvy o úvere sú uvedené aj ďalšie náležitosti zmluvy, a to záväzok dlžníka zaplatiť úver v 48 mesačných splátkach po 67,- eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 24,5% s tým, že dátum splatnosti prvej splátky bol 25.12.2011, každá ďalšia splátka mala byť zaplatená k 25.temu dňu v mesiaci a dátum končenej splatnosti je dňa 25.11.2015. RPMN bola uvedená vo výške 27,43%, priemerná hodnota RPMN vo výške 20,65 % a celková výška nákladov bola uvedená vo výške 1.176,30 eur. Pod týmito náležitosťami zmluvy je drobnejším písmom uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Podľa bodu 2 v dolnej časti zmluvy, právne vzťahy neupravené touto zmluvou sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, sadzobníkom poplatkov, oboznámením o RPMN s niektorými zmluvnými podmienkami dostupnej pôžičky, oznámením o úrokových sadzbách a informáciami o poistení. Podľa bodu 6.2 obchodných podmienok - dostupná pôžička, ak klient je v omeškaní s platením čo i len jednej splátky v plnej resp. čiastočnej výške, alebo poskytol banke nepravdivé údaje, alebo na majetok klienta bol vyhlásený konkurz, alebo exekúcia, alebo klient zomrel, je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru, vrátane príslušenstva. Z výpisu z úverového účtu bolo preukázané, že žalovaná vyčerpala na úvere sumu 2.000,- eur a uhradila celkovo žalobcovi titulom splátok úveru od 25.12.2011 do 25.05.2014 celkovú sumu 1.949,87 eur. Žalobca vyzval žalovanú na úhradu dlžnej časti úveru výzvou zo dňa 15.01.2015 s upozornením, že ak nedôjde k úhrade úveru v lehote 15 dní, môže
žalobca využiť oprávnenie vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, táto výzva bola žalovanej doručovaná poštou, ako to vyplýva z poštových podacích hárkov. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 02.02.2015, adresovaným žalovanej žalobca z dôvodu, že žalovaná bola v omeškaní so splácaním úveru, vyhlásil ku dňu 02.02.2015 mimoriadnu - predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej čiastky vo výške 1.263,49 eur v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Podľa doručenky si žalovaná túto písomnosť prevzala dňa 09.02.2015 do vlastných rúk. Z listín predložených žalovanou mal súd zistené, že uvedeným písomnostiam predchádzalo i doručenie výzvy na úhradu (2.upomienky) zo dňa 04.08.2014. Výzva predložená žalovanou zo dňa 30.09.2014 sa netýka predmetnej úverovej zmluvy, a teda ani prejednávanej veci. Žalovaná zasielala žalobcovi prostredníctvom svojho zástupcu Attila FINANCIAL s.r.o. opakované návrhy riešenia situácie týkajúcej sa dlhu z úverovej zmluvy a navrhovala splátkový kalendár (listiny z 13.05.2016, 08.09.2017, 10.11.2017 a 19.01.2018). Žalobca oznámil, že vo veci riešenia situácie bude komunikovať výlučne so žalovanou a nie s uvedenou spoločnosťou.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52, §53 ods. 9, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a konštatoval, že právny vzťah medzi stranami predstavuje vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Po jej preskúmaní súd zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ tohto zákona, a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve o úvere je uvedená iba celková výška nákladov v sume 1.176,30 eur a drobnejším písmom pod základnými náležitosťami zmluvy je uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Tento údaj je však podľa názoru súdu nepostačujúci, nakoľko podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. medzi základné náležitosti zmluvy patrí aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a teda tento údaj musí byť vyčíslený a uvedený v zmluve a nie je možné používať iba odkaz na súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Celková čiastka splatná spotrebiteľom je významný údaj pre spotrebiteľa, pretože na základe neho môže spotrebiteľ poznať rozsah svojho záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navyše v danom prípade je údaj o celkovej výške nákladov v zmluve nesprávny, pretože pokiaľ mal dlžník zaplatiť 48 splátok po 67 eur, tak to celkovo predstavuje 3.216,- eur, a keďže úver bol poskytnutý vo výške 2.000,- eur, náklady potom predstavujú sumu 1.216,- eur a nie 1.176,- eur, ako je uvedené v zmluve. Rozdiel v uvedených sumách nemôže byť spôsobený ani prípadným nezohľadnením poistného pri výpočte celkových nákladov, nakoľko, ako vyplýva zo zmluvy, je v nej jednoznačne uvedené, že úver je nepoistený. Preto treba uzavrieť, že nielen, že zmluva neobsahuje údaj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom, ale aj celková výška nákladov (ktorá v súčte s poskytnutou istinou úveru má činiť celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom), nie je uvedená správne, a preto je tento údaj zavádzajúci, uvedený klamlivo v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ cit. zákona poskytnutý úver považuje z dôvodu absencie uvedených náležitostí za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený výklad je plné v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C -42/15 z 09.11.2016, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý konštatoval, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice 2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Takýto podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov, resp. bezúročnosť a bezpoplatkovosť by spôsobila absencia takej náležitosti, ktorá svojou povahou môže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku a takou je nepochybne aj neuvedenie celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, resp. nesprávne uvedenie celkových nákladov spotrebiteľa (v nižšej výške, než reálne náklady predstavujú), za použitia ktorých možno dospieť prepočtom opäť en k nesprávnemu údaju o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom. Nakoľko je úver bezúročný a bez poplatkov, je možné žalobcovi priznať len rozdiel medzi vyčerpanou istinou a zaplatenou sumou (bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov). Žalovaná podľa výpisu z úverového účtu vyčerpala sumu 2.000,- eur a uhradila sumu 1.949,87 eur, a teda nezaplatené ostalo 50,13 eur. Nakoľko nebolo v konaní preukázané, že by žalovaná uvedenú sumu žalobcovi čo i len čiastočne uhradila, v tejto časti súd žalobe vyhovel a vo zvyšku istiny súd žalobu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobu zamietol. Ďalej súd prvej inštancie z dôvodu bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru zamietol uplatnený nárok žalobcu o zaplatenie sumy 39,15 eur ako poplatkov, sumy 198,91 eur ako kapitalizovaných zmluvných úrokov do dňa predčasného zosplatnenia úveru, sumy 689,44 eur kapitalizované zmluvné úroky od zosplatnenia úveru do 31.10.2017 a o zaplatenie úroku 24,5% ročne z istiny od 01.11.2017 do zaplatenia. Pokiaľ ide o kapitalizované úroky z omeškania 5,25%
ročne zo sumy 1.025,07 eur, ktoré (v rámci celkovo uplatnenej sumy 837,17 eur) činili za obdobie od 03.02.2017 do 31.10.2017 sumu 147,74 eur a následne (za ďalšie bezprostredne nadväzujúce obdobie) úroky z omeškania 5,25% ročne zo sumy 1.025,07 eur od 01.11.2017 do zaplatenia, súd prvej inštancie konštatoval, že úroky z omeškania bolo možné priznať len z istiny 50,13 eur, ktorú súd vyhodnotil ako dôvodnú. Nakoľko zmluvný vzťah vznikol pred 01.02.2013, mal by žalobca nárok na úroky z omeškania určené súčtom základnej úrokovej sadzby ECB a 8%, ale keďže si uplatnil úroky z omeškania len v sadzbe 5,25% ročne, a súd je viazaný petitom, súd priznal úroky z omeškania v takto uplatnenej nižšej výške. Z nepriznanej dlžnej sumy žalobu v časti úrokov z omeškania súd zamietol. Úroky z omeškania boli priznané od 03.02.2015, ako od odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Vyhlásenie predčasnej splatnosti boli učinené v súlade s VOP a súčasne bol dodržaný postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná bola pred zosplatnením úveru vyzvaná na úhradu dlhu upozornená na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu, a to opakovane (výzva z 04.08.2014 a 16.01.2015). Pokiaľ žalovaná namietala premlčanie dlhu, súd prvej inštancie konštatoval, že priznaná suma vo výške 50, 13 eur sa stala predčasne splatnou v roku 2015, a pokiaľ žaloba bola podaná v roku 2017, pri použití 3-ročnej premlčacej doby, záväzok žalovanej nemôže byť premlčaný. Pokiaľ žalovaná žiadala o povolenie splátok vo výške 30,- eur mesačne, súd konštatuje, že povolenie splátok nevzhliadol ako dôvodné za situácie, keď žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 50,13 eur s úrokom z omeškania, teda ani jednorazová úhrada priznaného dlhu vzhľadom na jeho výšku nemôže dostať žalovanú do ťaživej sociálnej situácie, a to najmä za stavu, keďže žalovaná deklarovala svoj mesačný príjem vo výške 750,- eur. Navyše treba dodať, že na povolenie splátok je potrebné, aby pomery žiadateľa o splátky boli riadne preukázané, čo splnené nebolo, keďže žalovaná o svojej tvrdenej nepriaznivej sociálnej situácii nepredložila žiaden dôkaz.
4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa domáhal celkovo zaplatenia sumy 1.025,07 eur s príslušenstvom, pričom úspešný bol len čo do sumy 50,13 eur s príslušenstvom z čoho vyplýva, že jednoznačne bola v konaní úspešnejšou žalovaná, ktorá by mala voči žalobcovi právo na pomernú náhradu trov konania. Žalovaná sa však na pojednávaní výslovne vyjadrila tak, že náhradu trov konania nežiada od žalobcu pre prípad svojho úspechu priznať, a z tohto dôvodu súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. V odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie pochybil, keď ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nepostupoval podľa § 129 CSP. Taktiež nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci podľa § 157 CSP ani nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie. Celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, o čom bol žalovaný oboznámený v zmluve, v časti 3. Výklad súdu prvej inštancie je prílišným formalizmom, v tomto smere poukázal na rozsudok súdneho dvora EÚ sp.zn. C-42/15, v zmysle ktorého samotné neuvedenie číselnej celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a poplatkovosťou zmluvy o úvere, pretože celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Na túto skutočnosť bol žalovaný upozornený priamo v zmluve o úvere. Pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet RPMN, všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN, boli v zmluve obsiahnuté. V tomto smere sa javí odôvodnenie súdu ako nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve chýbajú bez bližšej špecifikácie. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo výpočte vidieť, že 47. splátka úveru bola len vo výške 59,74 eur a 48. Splátka vo výške 0,- eur. Súd určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedený na úverovej zmluve a výšku mesačnej splátky. Tento prepočet nie je správny, súd ho mal vykonať na základe rozpisu splátok, ktorý bol súdu zaslaný. Ak by tak súd urobil, vyšla by mu presná suma, pretože posledná splátka je v nižšej výške, ako mesačná splátka úveru. Banka pred poslednou celou splátkou zasiela dlžníkovi informáciu o výške poslednej splátky a zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Takto je nastavený bankový
systém. Celkové náklady na úver boli vo výške 3 141,74 eur ( 46 x 67 + 59,74 ). Celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, preto súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Zdôraznil, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.
6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
7. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/142/2018-118 zo dňa 14.01.2019 bolo pripustené, aby do konania namiesto žalobcu Poštová banka, a.s. vstúpila spoločnosť R Collectors, s.r.o.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
9. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.
11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
13. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Žalobca síce v odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP, avšak z hľadiska obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 CSP), odvolacia námietka žalobcu spočívala v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, tzv. inej vade, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie, v nesprávnych skutkových zisteniach a v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, teda v odvolacích dôvodoch podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Odvolacie námietky, týkajúce sa posúdenia správnosti výpočtu RPMN v zmluve, nemajú oporu v napadnutom rozsudku a je zrejmé, že sa netýkajú prejednávanej veci.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Podľa stanoviska, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudkom NS SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006 však bolo vyslovené, že vady konania vymedzené v § 237 písm. f/ a g/ OSP (dnes rozumej § 420 písm. e/ a f/ CSP), sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je faktom, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). I podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
19. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
21. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a čo do veci samej plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil.
22. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
23. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nesprávne posúdenie sumy celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že uvedená obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch), nie je v zmluve o úvere uvedená riadne. V zmluve je uvedená len výška úveru ( 2 000,- eur) a celková výška nákladov ( 1 176,30 eur) a drobným takmer nečitateľným písmom je následne v predmetnej zmluve uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Uvedená formulácia vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa k údaju, ktorý zákon od zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, dopracoval matematickými výpočtami a podľa názoru odvolacieho súdu je pre účely zákona nepostačujúca. Účelom povinného uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť v konkrétnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnúť spotrebiteľovi možnosť zvážiť tento údaj, prípadne ho porovnať s údajmi od iných poskytovateľov úverov a slobodne sa rozhodnúť, či za daných podmienok úverovú zmluvu s veriteľom uzavrie alebo nie. Postupom veriteľa, ktorý do textu zmluvy uvedie len výšku celkových nákladov na úver,
ale nie celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť, sa veriteľ podľa názoru súdu snaží obísť citované zákonné ustanovenia tak, aby sa ním poskytovaný úver javil spotrebiteľovi ako výhodný a danú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavrel. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi z danej zmluvy o úvere zaplatiť, nekorešponduje s ostatnými údajmi v zmluve. Ak je totiž mesačná splátka predstavuje sumu 67,- eur mesačne, čo pri dojednaných 48 splátkach predstavuje sumu 3 216,- eur; potom uvedené nekorešponduje so zmluvným dojednaním, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru ( 2 000,- eur) a celkových nákladov spojených s úverom (1 176,30 eur), t.j. sumu 3 176,30 eur. Na vec nemôže mať vplyv skutočnosť, či interný bankový systém pôvodného veriteľa umožňoval alebo neumožňoval počítať len so zaokrúhlenými čiastkami splátky, v dôsledku čoho mohla byť posledná splátka úveru v odlišnej výške, najmä keď dojednanie o nižšej výške poslednej splátky z textu zmluvy vôbec nevyplýva.
24. Relevantná nebola ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie tým, že vo veci nevytýčil termín predbežného prejednania veci v súvislosti s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potom pre neho „prekvapivé“, čím súd zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci, resp. porušil jeho právo na spravodlivý proces (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolací súd zdôrazňuje, že predbežné prejednanie sporu predstavuje možnosť, nie povinnosť súdu, ktorá má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si procesných možností pokračovania sporu vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom a v prejednávanom prípade, keď žalovaná sa písomne vyjadrila k žalobe tak, že poprela skutkovú i právnu argumentáciu žalobcu, by zrejme nebolo účelné. K predbežnému právnemu posúdeniu veci sa žalobca mohol vyjadriť na pojednávaní súdu dňa 07.06.2018, na ktoré sa nedostavil, pričom svoju neúčasť síce ospravedlnil, ale o odročenie pojednávania nepožiadal. Súd prvej inštancie tak vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Skutočnosť, že žalobca svoje právo nevyužil, nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, resp. ani inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie, predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho záveru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa 17.10.2011). Súd prvej inštancie však v danej veci postupoval v súlade s procesným právnym predpisom, Civilným sporovým poriadkom, ktorý žalobcom namietaný postup súdu umožňuje. Nemožno potom hovoriť o nepredvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok spĺňa i všetky zákonné náležitosti podľa § 220 CSP a v tomto smere je nedôvodná aj odvolacia námietka žalobcu o jeho nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti.
26. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
27. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).