Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/146/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcov: 1/ T.. P. W., rod. X., nar. XX. XX. XXXX, 2/ C. W., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom X. č. XX, B. X., adresa pre doručovanie žalobcu 2/: K. W. XX/XX, XXX XX Z., proti žalovaným: 1/ SIMPLEX Business, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 104, Nitra, IČO: 46 869 565, 2/ 1. konsolidačná, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova 9, Nitra, IČO: 43 987 397, žalovaní 1/ a 2/ v konaní právne zastúpení JUDr. Miroslavom Belicom, advokátom, P. O. XX, B., 3/ Hugo reality s. r. o., so sídlom M. R. Štefánika 4, Žiar nad Hronom, IČO: 48 133 825, v konaní právne zastúpený JUDr. Tomášom Hauptvogelom, advokátom, B. P. XXXXX/XH., X., v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/176/2016 - 138 zo dňa 08. 02. 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20C/176/2016 - 138 zo dňa 08. 02. 2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu zamietol (výrok I. rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. rozsudku). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1/, 2/ sa žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa 12. 12. 2016 domáhali určenia, že je neplatná dobrovoľná dražba uskutočnená v B. dňa 13. 09. 2016, ktorej priebeh bol osvedčený notárskou zápisnicou č. N 277/2016 zo dňa 13. 09. 2016 vyhotovenou notárom - JUDr. Miriam Danczi a ktorej predmetom boli nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, kat. územie X. ako rodinný dom súp. č. XX a pozemky C-KN parc. č. XX a č. XX. Žalobcovia tvrdili, že zmluva o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam zo dňa 03. 10. 2008, ktorú uzavreli ako dlžníci s právnym predchodcom žalovaného 1/, ako veriteľom a ktorá bola podkladom vykonania dražby, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku narušujúcu rovnováhu zmluvného vzťahu medzi nimi ako spotrebiteľmi a žalovaným 1/. Zmluvu o zriadení záložného práva si individuálne nevyjednali a nemali možnosť ovplyvniť jej obsah. Namietali platnosť úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva aj z toho dôvodu, že žalobkyňa 1/ sa v čase ich uzavretia nachádzala v zlom psychickom stave, rozrušená a po psychickej stránke zdravotne nespôsobilá. Napokon žalobcovia poukázali aj na to, že miesto konania dražby bolo neprimerane vzdialené od miesta situovania dražených nehnuteľností, čo je v rozpore s

§ 11 ods. 1 Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 08. 02. 2018 bez prítomnosti riadne predvolaných žalobcov. Po vykonanom dokazovaní mal za preukázanú nespornú skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 03. 10. 2008 s C. X. U., a. s., ako veriteľom, Zmluvu o poskytnutí úveru na financovanie bývania, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru žalobcom vo výške 46.471,48 Eur na účel rekonštrukcie ich rodinného domu súp. č. XX vedeného na LV č. XXXX, kat. územie X.. Návratnosť úveru bola zabezpečená zriadením záložného práva k tomuto rodinnému domu a súvisiacim pozemkom C-KN parc. č. XX a č. XX žalobcov (ktoré následne boli predmetom napadnutej dražby), ako to vyplýva z čl. IV. úverovej zmluvy, ako aj zo samotnej zmluvy o zriadení záložného práva (ktorej vklad bol povolený dňa 10. 11. 2008), ktorú súčasne dňa 03. 10. 2008 žalobcovia s C. X. U., a. s., uzatvárali. Žalobcovia tvrdili, že záložná zmluva je neplatným právnym úkonom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pretože predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade zmluvy o poskytnutí úveru sa nepochybne jedná o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. OZ., nakoľko ju žalobcovia 1/ a 2/ uzatvárali ako spotrebitelia (§ 52 ods. 4 a banka ako dodávateľ. Nešlo ale o úver spotrebiteľský podľa § 2 písm. a/ v tom čase účinného zákona č. 258/2001, nakoľko ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona určovalo, že zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V danom prípade bol úver žalobcom poskytnutý na rekonštrukciu domu, pričom išlo o právny vzťah, ktorého základ vychádza z ust. § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Súd prvej inštancie v ďalšom obsahu odôvodnenia poukázal na demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok upravených v § 53 ods. 1 ku dňu 03. 10. 2008 a poukázal na rozhodnutie v tejto otázke už riešené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/798/2014 - 97 zo dňa 25. 11. 2015, v ktorom bolo na odvolanie rozhodované proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní sp. zn. 4C/150/2013, v ktorom žalobkyňa 1/ napadla platnosť predmetnej záložnej zmluvy s C. bankou, pričom v uvedenom rozsudku krajského súdu bolo konštatované, že záložnú zmluvu zo dňa 03. 10. 2008 samu osebe nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo vychádza z kogentného vnútroštátneho ustanovenia. Záložné právo podľa § 151a a nasl. zriadené záložnou zmluvou je prípustným a treba povedať aj tradičným spôsobom zabezpečenia splnenia pohľadávky dlžníkom aj v rámci spotrebiteľského právneho vzťahu. Niet preto rozumného dôvodu považovať záložnú zmluvu za niečo, čo spôsobuje nerovnováhu v takomto vzťahu. Podstatou je zabezpečenie si finančných prostriedkov poskytnutých veriteľom dlžníkovi titulom úveru, takže nemožno hovoriť o nerovnováhe v rámci uvedeného inštitútu. Preto za stavu, keď záložná zmluva sama osobe nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a súčasne neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by bol vyvoditeľný zákaz zabezpečenia pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi formou záložného práva na základe záložnej zmluvy, súd považoval takéto tvrdenia žalobcov za neopodstatnené. Súd zároveň nezistil (a žalobcovia nič také ani netvrdili), že by či už úverová zmluva, alebo záložná zmluva obsahovali také podmienky, ktoré by boli podkladom pre vymáhanie neprijateľných plnení na úkor žalobcov ako spotrebiteľov. Pokiaľ ide o tvrdenia, že žalobkyňa 1/ uzatvárala obe zmluvy psychicky nespôsobilá na tieto právne úkony, je potrebné uviesť, že podľa § 38 ods. 2 skutočne platí, že je neplatným právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. V prejednávanej veci úverovú zmluvu, ako aj záložnú zmluvu neuzatvárala len žalobkyňa 1/ samotná, ale aj žalobca 2/. Ak by potom bolo preukázané, že žalobkyňa skutočne konala pri podpise zmlúv v duševnej poruche, znamená to, že obe zmluvy (úverová aj záložná) by boli neplatnými len čiastočne podľa § 41 OZ, a to úverová zmluva v tej časti, kde sa ako dlžníčka na vrátenie úveru zaviazala žalobkyňa 1/ a záložná zmluva v tej časti, ktorou žalobkyňa 1/ zakladala svoj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k predmetným nehnuteľnostiam. Nijak by sa to teda nedotklo platného záväzku žalobcu 2/ vrátiť poskytnutý úver a jeho zabezpečenie záložným právom k nehnuteľnostiam o veľkosti 1. Vzhľadom na uvedené a na tú skutočnosť, že žalobkyňa 1/ tvrdenia o svojej duševnej poruche predostrela až v rámci tohto súdneho konania (pričom tak mohla urobiť už v konaní Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 4C/150/2013) a že okrem lekárskych správ dokumentujúcich jej duševný stav až od konca roka 2009 nepredložila žiadne lekárske vyjadrenie o tom, že jej psychický zdravotný stav bol nepriaznivý už v roku 2008, kedy zmluvy uzatvárala, súd považoval za nadbytočné nariaďovanie znaleckého dokazovania (psychologického, či psychiatrického), ako to žiadali žalobcovia podaním zo dňa 25. 08. 2017. Nič totiž nebránilo žalobcom, aby si takýto znalecký posudok nechali vypracovať aj sami a tento priložili buď k žalobe, alebo ho súdu predložili počas konania. V aktuálnej situácii súd súčasne návrh na takýto dôkaz považoval len za možnosť predĺžiť konanie, lebo vypracovanie posudku a ďalší priebeh konania by evidentne záviselo od súčinnosti žalobkyne. V ďalšom obsahu rozsudku sa súd zaoberal oznámením o konaní dražby a jej samotným priebehom a výsledkom, pričom konštatoval,

že v dražobnom postupe nezistil žiadne pochybenie, či rozpor s ustanoveniami Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, žalobcovia okrem už uvedených výhrad nič také ani netvrdili. Ich ostatnou námietkou bola tá okolnosť, že dražba sa konala v mieste neprimerane vzdialenom od obce X., v ktorej sú predmetné nehnuteľnosti situované. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že Zákon o dobrovoľných dražbách nemá ustanovenie o tom, ako ďaleko od predmetu dražby sa môže táto konať a kedy má začať. Zákon tak určuje len to, že miesto (v § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.), dátum a čas začatia dražby musia byť také, aby umožnili záujemcom o predmet dražby ich účasť. Súd nepovažoval dopravnú vzdialenosť 55 km medzi obcou X. a mestom B. za takú, ktorá by seriózneho záujemcu o dražbu mala odradiť od účasti, či ho z účasti vylúčiť. Ide o výborne dopravne dostupné spojenie trvajúce osobným motorovým vozidlom nie viac než 50 minút a nemožno tak povedať, že by krajské mesto B. bolo miestom úplne nevhodným pre konanie dražby v tomto prípade. Sami žalobcovia netvrdili, že by im (resp. konkrétnym reálnym záujemcom) práve táto vzdialenosť znemožnila účasť na dražbe ako reálnym záujemcom o draženie. Pokiaľ tiež žalobcovia odkazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/108/2011, tak práve toto naopak nepodporuje ich argumentáciu, nakoľko v danej veci sa dražba konala vo vzdialenosti vyše 300 km od miesta situovanej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie tak záverom konštatoval, že nemal preukázané, že by napadnutá dražba bola výsledkom procesu, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a že by bolo potrebné vysloviť jej neplatnosť. Z uvedených dôvodov žalobu žalobcov zamietol. Pre úplnosť dodal, že nebol viazaný výsledkom konania sp. zn. 4C/150/2013, pretože tam bola žaloba žalobkyne 1/ zamietnutá len kvôli nedostatku pasívnej vecnej legitimácie účastníkov (nesprávne určeného okruhu účastníkov). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený žalobcovi 2/ na adresu ním označenú na doručovanie dňa 23. 03. 2018.

3. Z adresy vyplývajúcej z Registra obyvateľov sa rozsudok súdu prvej inštancie doručovaný ako žalobkyni 1/, tak aj žalobcovi 2/, vrátil dňa 17. 04. 2018 Okresnému súdu Žiar nad Hronom, preto sa zásielka považuje v prípade žalobkyne 1/ za doručenú uvedeným dňom v zmysle § 111 ods. 3 CSP.

4. Dňa 05. 04. 2018 bolo Okresnému súdu Žiar nad Hronom doručené odvolanie žalobkyne 1/, ako aj žalobcu 2/ voči rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 08. 02. 2018, pričom žalobcovia zhodne uviedli, že rozsudok napádajú v celom rozsahu. Namietali, že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol bez ich účasti. Majú za to, že z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé, z akých konkrétnych dôvodov sa súd prvej inštancie rozhodol konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti a majú za to, že v tomto smere došlo zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k nim k odňatiu možnosti zúčastniť sa prejednania v predmetnej právnej veci. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebnú ich účasť a neodročil predmetné pojednávanie za účelom ich opätovného predvolania. Žalobcovia sú presvedčení, že v prípade ak by ich súd prvej inštancie vypočul, rozhodol by v ich prospech. Postup súdu prvej inštancie tak považujú za svojvoľný a arbitrárny, v dôsledku ktorého došlo k závažnému porušeniu práva na spravodlivý proces. V ďalšom obsahu odvolania žalobcovia poukázali na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3, 4 OZ, ďalej ustanovenie § 52a ods. 1, 2 a ustanovenie § 53 OZ, upravujúce neprijateľné podmienky. Zotrvali na názore, že zmluva o zriadení záložného práva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá narúša rovnováhu zmluvného vzťahu medzi nimi a žalovaným 1/, resp. jeho právnym predchodcom, pričom žalovaného 1/ táto zvýhodnila na úkor žalobcov, ako spotrebiteľov, a vytvorila nerovné faktické podmienky ich práv. Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj ustanovenie článku IV. Zmluvy o úvere si žalobcovia individuálne nevyjednali, nemali možnosť ovplyvniť jeho obsah, a to vzhľadom na celkový formulárový (typový) charakter oboch zmlúv. O tom, že obe zmluvy sú formulárového charakteru a neboli individuálne dojednané, svedčí aj to, že tieto sú číselne označené, čo znamená, že právny predchodca žalovaného 1/ uzatvoril pred žalobcami, ako aj po nich, obdobné zmluvy s obdobnými ustanoveniami. Pokiaľ sa týka tvrdenia súdu prvej inštancie, že záložná zmluva sama osebe nemôže predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko vychádza z kogentnej vnútroštátnej úpravy, s uvedeným žalobcovia nesúhlasili, nakoľko predmetná je bezpochyby spotrebiteľskou zmluvou a každá spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. V tomto smere žalobcovia poukázali, na to, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal tým, či bola predmetná záložná zmluva dojednaná individuálne alebo nie. Ďalej mali žalobcovia za to, postupom súdu prvej inštancie došlo k takej procesnej chybe, ktorá mohla porušiť právo účastníka na spravodlivý súdny proces, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnuté znalecké dokazovanie, ktoré by preukázalo nimi deklarovaný psychický stav žalobkyne. Odôvodnenie súdu prvej inštancie, z akého dôvodu súd

nevykonal nimi navrhované znalecké dokazovanie, považujú za vágne, irelevantné a arbitrážne, nakoľko je podľa ich názoru neprípustné, aby došlo zo strany súdu k svojvoľnému konštatovaniu do budúcnosti založeného iba na jednej skutočnosti, a to že predvolanie žalobkyne sa vrátilo späť súdu prvej inštancie. Taktiež namietali, že predmetný rozsudok má vady, ktorými bolo porušené ich právo na spravodlivý proces, nakoľko napadnutému rozsudku vyčítajú nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia. Predmetný rozsudok, podľa ich názoru, nespĺňa predpoklady obsiahnuté v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V tejto súvislosti poukázali i na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby postupom podľa ust. § 388 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcov vyhovie.

5. K odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa podaním zo dňa 03. 09. 2018 vyjadrili žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ohľadom prejednania a rozhodnutia veci bez prítomnosti žalobcov, na ktoré žalobcovia v podanom odvolaní poukazujú, namietali, že žalobcovia sa spoliehali evidentne na skutočnosť, že pokiaľ neprevezmú predvolanie na pojednávanie a nezúčastnia sa tak predmetného pojednávania, dôjde k odročeniu pojednávania a k ich opätovnému predvolaniu, ktoré by však opätovne nemuseli prevziať. Žalovaní 1/, 2/ dali do pozornosti odvolacieho súdu, že naopak žalobcovia následne na rozdiel od predvolania na pojednávanie prevzali rozsudok súdu prvej inštancie, proti ktorému podali odvolanie, a preto žalovaní tvrdenia žalobcov považujú za účelové, keďže žalovaní 1/, 2/ nemajú žiadnu vedomosť o ospravedlnení neúčasti žalobcov z pojednávania z dôležitých dôvodov v zmysle § 183 CSP. K tvrdeniu žalobcov, že záložná zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, žalovaní 1/, 2/ uvádzajú, že predmetná problematika je už vyriešená judikatúrou najvyšších súdnych autorít, pričom bolo konštatované, že zmluva o zriadení záložného práva, resp. jej podmienka uzatvorenia ako zabezpečenie záväzku nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedené tvrdenie žalobcov navyše ani nesúvisí s platnosťou alebo neplatnosťou dobrovoľnej dražby, pretože záložná zmluva môže síce nedopatrením obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, ale záložná zmluva nemôže byť považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku, tak ako to tvrdia žalobcovia. Pokiaľ sa týka namietaného nevykonania dôkazu znaleckého dokazovania - vyšetrenia duševného stavu žalobkyne 1/, žalovaní 1/, 2/ uviedli, že už vo vyjadrení k žalobe poukazovali na to, že lekárske správy, ktoré mali preukazovať okolnosti zlého psychického stavu žalobkyne 1/, sú datované niekoľko mesiacov po uzatvorení zmluvy o úvere a záložnej zmluvy. Z týchto nie je možné zo žiadnych okolností odvodzovať, či žalobkyňa 1/ v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a záložnej zmluvy konala alebo nekonala v duševnej poruche, najmä keď tieto očividne poukazujú až na obdobie po uzatvorení predmetných zmlúv a nie k momentu ich uzatvorenia. Z tohto dôvodu považuje predmetné tvrdenie žalobcu za bezpredmetné, nakoľko vôbec nie je preukázané, či žalobkyňa 1/ trpela v čase uzatvorenia predmetných zmlúv, resp. či vôbec trpí takou duševnou poruchou, ktorá by robila právny úkon neplatným. Na dôvažok žalovaní 1/, 2/ poukázali, že ak bola žalobkyňa 1/ spôsobilá podať odvolanie, resp. žalobu, bola podľa názoru žalovaných spôsobilá aj na uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva, pričom predmetné tvrdenia považujú len za účelové, pretože žalobkyňa 1/ mohla postupovať v zmysle ust. § 209 ods. 1 a predložiť súkromný znalecký posudok. V ďalšom žalovaní uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako i jeho odôvodnenie považujú za vecne správne, dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné. Žalovaní 1/, 2/ majú za to, že súd prvej inštancie postupoval podľa ich názoru správne, keď preskúmal proces dražby najmä so zameraním na žalobcami tvrdené pochybenia, s ktorými sa náležite vysporiadal, a preto aj toto tvrdenie žalobcov považujú za účelové. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, pričom je aj dostatočne podrobne odôvodnený, a preto žalovaní 1/, 2/ navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a uložil žalobcom povinnosť nahradiť žalovaným 1/, 2/ trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný 3/ sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.

7. Žalobcovia 1/, 2/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/, 2/ k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.

8. V dôsledku podaného odvolania žalobcov krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 z dôvodu vecnej správnosti ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Na základe podaného odvolania žalobcov tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcov a odvolacie dôvody žalobcov odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní vecí odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; pokiaľ sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcov dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

12. Nad rámec uvedeného a k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcov obsiahnutých v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:

13. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie vec prejednal a meritórne rozhodol v ich neprítomnosti, pričom uvedené považujú za porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke poukazuje na postup súdu pred vykonaním pojednávania, keď tento ako žalobkyňu 1/, tak aj žalobcu 2/, na pojednávanie vytýčené na deň 08. 02. 2018 riadne predvolával, jednak oboch žalobcov z adresy, ktorá jediná vyplýva z Registra obyvateľov SR a zároveň túto adresu uviedli samotní žalobcovia v žalobe (B. X., X. XX). Súd však predvolanie na pojednávanie doručoval žalobcovi 2/ zároveň i na adresu určenú na doručovanie uvedenú žalobcom v žalobe, a to na adresu K. W. XX/ XX, XXX XX Z.. Na tejto adrese predvolanie na pojednávanie prevzal splnomocnenec, a to dňa 12. 01. 2018, o čom svedčí doručenka na č. l. 129. Z adresy vyplývajpúcej z Registra obyvateľov SR sa zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie na dňa 08. 02. 2018 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote súdu dňa 06. 02. 2018. V zmysle § 111 ods. 3 CSP, podľa ktorého, ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Z uvedeného vyplýva, že jednak s poukazom na fikciu doručenia predvolania na pojednávanie v zmysle § 111 ods. 3 CSP, ako aj riadne doručenie cestou splnomocnenca na adresu označenú na doručovanie žalobcovi 2/ možno konštatovať, že žalobcovia 1/, 2/ boli na pojednávanie dňa 08. 02. 2018 predvolaní riadne a včas. Uvedené otázky riešil i konajúci sudca súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 08. 02. 2018, kedy pred otvorením pojednávania konštatoval, že na pojednávanie sa nik zo žalobcov nedostavil a zároveň žalobcovia svoju neprítomnosť neospravedlnili a nežiadali pojednávanie z akéhokoľvek dôvodu odročiť. Odvolací súd tak konštatuje, že bol správny následný postup súdu prvej inštancie, keď tento mal splnené podmienky pre vykonanie pojednávania v neprítomnosti žalobcov 1/ a 2/ pre prejednanie veci a rozhodnutie vo veci meritórne. Súd postupoval v zmysle ust. § 180 CSP, podľa ktorého súd po vyvolaní veci zistí, či sa dostavili osoby na pojednávanie predvolané; ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti. Navyše, súd prvej inštancie pritom rozhodoval na podklade žaloby podanej práve žalobcami a k nej pripojených listinných dôkazov. Odvolací súd zároveň zvýrazňuje, že bolo právom, nie povinnosťou žalobcov zúčastniť sa na pojednávaní v predmetnej veci, ktorú sami iniciovali podanou žalobou, pričom zároveň predvolanie na pojednávanie obsahovalo poučenie o možnosti odročiť pojednávanie na návrh strany len z dôležitých dôvodov a zároveň poučenie o procesných následkoch nedostavenia sa na pojednávanie. Uvedené predvolanie spolu s poučením sa reálne dostalo do dispozície žalobcu 2/ (viď doručenie cestou splnomocnenca dňom 12. 01. 2018). Žiada sa tiež uviesť, že právu strany sporu na verejné prejednanie veci je tiež rovnocenné právo na rýchle a hospodárne prejednanie veci a jej rozhodnutie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zároveň

základnou zásadou civilného sporového procesu obsiahnutou v čl. 17 (Základných princípov civilného sporového poriadku). V zmysle uvedeného súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Súd prvej inštancie konal na základe žaloby žalobcov a nimi predložených listinných dôkazov, títo boli na pojednávanie riadne predvolaní a zároveň poučení, preto súd prvej inštancie nemal žiadnu zákonnú prekážku (a ani dôvod) pojednávanie vo veci odročiť. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd odvolaciu námietku vznesenú žalobcami nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, týkajúcej sa samotnej Zmluvy o zriadení záložného práva, ako aj ustanovenia čl. IV. zmluvy o úvere - zabezpečenie úveru, ktoré žalobcovia považujú za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá podľa ich názoru narušila rovnováhu zmluvného vzťahu medzi žalobcami a žalovanými, k uvedenej otázke odvolací súd konštatuje, že touto argumentáciou sa zaoberal už súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací v konaní o neplatnosť záložnej zmluvy vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4C/150/2013, o ktorom rozsudku z dôvodu podaného odvolania rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 17Co/797/2014 - 97 zo dňa 25. 11. 2015. Je pravdou, že v predmetnom konaní bola žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 03. 10. 2008 zamietnutá pre nesprávne určený okruh účastníkov konania, avšak odvolací súd na str. 7 a 8 vyššie uvedeného rozsudku uviedol, že otázkou Zmluvy o zriadení záložného práva ako neprijateľnej podmienky, sa už zaoberala súdna prax a dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo spotrebiteľských zmlúv touto formou, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie. Tento záver vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudok zn. C-43/2013 zo dňa 10.09.2014, v zmysle ktorého ustanoveniam smernice 93/13/EHS neodporuje vnútroštátna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na nekalých zmluvných podmienkach mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva uvedená smernica, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie sp. zn. PL.ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014). V obidvoch prípadoch tieto súdne orgány dospeli k tomuto záveru len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje. Vo veci sp. zn. PL.ÚS 23/2014 posudzoval ústavný súd súlad ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky, keď návrh okresného súdu síce odmietol z procesných dôvodov, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že je úlohou všeobecného súdu, aby posúdil vplyv pravdivosti vyhlásenia veriteľa podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách na platnosť dobrovoľnej dražby (z hľadiska posúdenia, či bol porušený zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách). Pokiaľ ide o tvrdenie o neplatnosti spornej zmluvy o zriadení záložného práva je potrebné uviesť, že záložnú zmluvu samú osebe nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože vychádza z kogentného vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je vylúčené spod aplikovateľnosti smernice 93/13/EHS, nakoľko možno legitímne predpokladať, že v prípade ustanovení, na ktoré sa vzťahuje výnimka aplikovateľnosti uvedenej smernice, vnútroštátny zákonodarca našiel rovnováhu medzi všetkými právami a povinnosťami zmluvných strán, t.j. skúmanie charakteru zmluvnej podmienky, ktorá odráža platné zákonné ustanovenie, by sa minulo akémukoľvek účinku; preto v prípade, že si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu dojednajú zabezpečenie pohľadávky veriteľa záložným právom, ustanovenie § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka by sa uplatnilo, aj keby si zmluvné strany v rámci svojho zmluvného vzťahu nedohodli nič iné; toto ustanovenie pritom platí na všetky kategórie zmlúv zabezpečených záložným právom vrátane spotrebiteľských zmlúv (porovnaj body 25 až 28 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-92/11 zo dňa 21.03.2013). Z týchto rozhodnutí teda vyplýva, že samotná zmluva o zriadení záložného práva na zabezpečenie splnenia povinností zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane samotného výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby) nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. právnymi predpismi na úseku ochrany spotrebiteľa a je vždy vecou (úlohou) súdu v príslušnom súdnom konaní posúdiť, či prostredníctvom týchto inštitútov nie sú od spotrebiteľa v konkrétnom posudzovanom prípade vymáhané plnenia, ktoré majú svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach.

14. Odvolací súd navyše uvádza, že jediným dôvodom, pre ktorý považujú žalobcovia Zmluvu o zriadení záložného práva za neprijateľnú podmienku je tá skutočnosť, že táto nebola so žalobcami dojednaná individuálne , že sa jedná o typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (o čom svedčia číselné označenia zmluv, čo znamená, že právny predchodca žalovaného uzatvoril pred žalobcami, ako

aj po nich obdobné zmluvy s obdobnými ustanoveniami). Odvolací súd uvádza, že Zmluva o zriadení záložného práva, nachádzajúca sa i v predmetnom spisovom materiáli, má povahu samostatnej zmluvy, pričom je prirodzené, že od ostatných zmlúv uzatváraných C. X. U., a. s. rovnakého zmluvného typu, je odlíšená číselne a je logické, prirodzené a súladné so zákonom, že vo všeobecných podmienkach zmluvy je obsahom obdobná ako v prípade iných, tretích osôb, ktoré rovnako zabezpečujú poskytnutý úver bankou prostredníctvom zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti. Samotná zmluva o zriadení záložného práva je však individualizovaná, a to špecifikáciou zmluvných strán, takisto zabezpečovanou pohľadávkou, výškou úveru, ako i samotným zálohom, t. j. čl. I. a II. zmluvy, sú prísne individualizované, pričom žalobcovia podpisovali zmluvu každý samostatne a bolo výlučne na ich slobodnej vôli, či k takémuto spôsobu zabezpečenia svojho záväzku pristúpia, a teda bolo na ich slobodnej vôli, či zmluvu o zriadení záložného práva každý za seba uzatvorí alebo nie. V prípade predmetnej záložnej zmluvy (ako i zmluvy o poskytnutí úveru) je evidentné, že prebehol osobitný kontraktačný proces, pričom zmluva má z formálneho hľadiska charakter osobitného právneho úkonu (nie je súčasťou akejkoľvej inej zmluvy), pričom z čl. VII. Ods. 6 Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zároveň vyplýva, že „zmluvné strany túto zmluvu prečítali, vyhlasujú, že sú spôsobilé na právne úkony, že zmluvu podpisujú slobodne, vážne, bez nátlaku a nie sú im známe okolnosti, ktoré by ju robili neplatnou. Na znak súhlasu pripájajú podpisy osôb oprávnených za ne konať.“ Zmluva je podpísaná ako žalobkyňou 1/, tak žalobcom 2/. Odvolací súd uvedené uviedol len nad rámec a zároveň konštatuje, že ani v tejto otázke nevzhliadol nesprávny právny záver konajúceho prvoinštatnčného súdu, nakoľko zo strany veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) bol použitý bežný, zákonom aprobovaný a upravený spôsob zabezpečenia pohľadávky (resp. záväzku žalobcov, ako dlžníkov), ktorý zodpovedá i výške úveru poskytnutého žalobcom 1/, 2/ ( 46 471, 48 eur). V podanom odvolaní žalobcovia k tejto čiastkovej otázke neuviedli žiadne také argumenty a odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.

15. Pokiaľ sa týka žalobcami namietaného postupu súdu prvej inštancie, ktorý nenariadil znalecké dokazovanie za účelom zisťovania psychického stavu žalobkyne 1/, v dôsledku ktorého žalobkyňa mohla byť podľa tvrdení žalobcov nespôsobilá na právny úkon (uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva, ako aj samotnej zmluvy o poskytnutí úveru), odvolací súd uvádza, že žalobcovia uvedenú okolnosť tvrdili už v samotnej žalobe zo dňa 12. 12. 2016, kedy však len veľmi okrajovo uviedli, že namietajú i „platnosť právneho úkonu žalobcu 1/, nakoľko tento sa v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva a zmluvy o úvere nachádzal v zlom psychickom stave, bol rozrušený a zdravotne nespôsobilý“. O tejto skutočnosti spolu so žalobou predložili konajúcemu súdu i lekárske správy, ktoré mali verifikovať psychický stav žalobkyne 1/. Viac k uvedenej problematike žalobcovia v žalobe neuviedli, pričom prílohou žaloby boli lekárske správy zo dňa 16. 12. 2009, 27. 11. 2011, prepúšťacia správa zo psychiatrického oddelenia Nemocnice Z. zo dňa 17. 02. 2011, a prepúšťacia správa zo Psychiatrickej nemocnice V. zo dňa 03. 12. 2010. Vzhľadom na to, že Zmluva o úvere, ako aj záložná zmluva boli uzavreté dňa 03. 10. 2008 bolo na žalobcoch, aby preukázali, že i v čase uzatvorenia predmetných zmlúv bola žalobkyňa 1/ v takom psychickom stave, ktorý by mohol mať vplyv na platnosť právneho úkonu. Žalobkyňa v podanej žalobe uvedené tvrdenie preukazovala lekárskymi správami pochádzajúcimi z časového obdobia v rozmedzí jedného až troch rokov následne od uzatvorenia predmetných zmlúv. Nemožno mať teda za to, že by lekárskymi správami, ako listinnými dôkazmi preukazovala, či dokonca preukázala svoje tvrdenie obsiahnuté v žalobe o nespôsobilosti žalobkyne 1/ na uzatvorenie zmluvy o úvere či záložnej zmluvy v roku 2008. Bolo preto povinnosťou žalobkyne uniesť bremeno dôkazu ohľadom tvrdenia, že bola psychicky nespôsobilá na uzavretie predmetných zmlúv, nakoľko z ňou predložených listinných dôkazov takýto záver prijať nemožno. Žalobca ako strana sporu má v konaní povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenie preukázať označenými dôkazmi, pričom žalobcovia v konaní žiadali nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zistenia (nie preukázania), či bola žalobkyňa 1/ spôsobilá na určitý právny úkon (pričom z ostatných listinných dôkazov - Zmluvy o zriadení záložného práva - vyplýva jej vlastné vyhlásenie o spôsobilosti na právne úkony). Pokiaľ súd navrhované znalecké dokazovanie nenariadil, postupoval plne v intenciách § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého len súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Žalobkyni 1/, ani žalobcovi 2/ totiž nič nebránilo preukázať tvrdenie o nespôsobilosti na právny úkon v rozhodnom období predložením súkromného znaleckého posudku, ktorý v zmysle § 209 ods. 1 môže byť predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariaďoval súd. Keďže zo žalobcami predložených listinných dôkazov nijako nevyplývala opodstatnenosť a pravdivosť tvrdenia o nespôsobilosti na právne úkony osvedčujúcimi stav žalobkyne v čase uzatvárania Zmluvy o úvere a predovšetkým Zmluvy o zriadení záložného práva a listinné dôkazy preukazovali stav z podstatne neskoršieho časového obdobia (rok 2009, 2010 a 2011),

bol postup súdu súladný s právnou úpravou civilného sporového procesu. S uvedenou okolnosťou sa vysporiadal súd prvej inštancie na strane 4 napadnutého rozsudku, kedy dôvodil prečo nepovažoval za vhodné, nutné a ani účelné nariadiť znalecké dokazovanie v predmetnej otázke, pričom poukázal i na tú okolnosť, že žalobkyňa tvrdenie o svojej duševnej poruche predostrela až v rámci predmetného konania, pričom tak mohla urobiť už v konaní o neplatnosť záložnej zmluvy vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 4C/150/2013. Zároveň súd prvej inštancie riadnym spôsobom odôvodnil i neúčelnosť navrhovaného znaleckého dokazovania. Odvolací súd tak ani uvedenú čiastkovú odvolaciu námietku nevyhodnotil ako dôvodnú, keď navyše žalobcovia ani v odvolacom konaní nepredložili taký dôkaz, ktorý svedčil o pravdivosti a opodstatnenosti tvrdenia žalobcov.

16. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní namietali arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie a nedostatok jeho odôvodnenia, odvolací súd uvedenej odvolacej námietke nemôže v nijakom smere prisvedčiť, nakoľko súd prvej inštancie sa podrobne a detailne zaoberal všetkými rozhodnými skutočnosťami, ktoré žalobcovia v žalobe uviedli, tieto vecne preskúmal a zaoberal sa i všetkými námietkami vznesenými sporovými stranami počas konania. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, čoho sa žalobcovia domáhali, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesného útoku použili a ako sa vo veci vyjadril žalovaný. Súd prvej inštancie zrozumiteľne, detailne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je tak dostatočné, detailné, jasné, zrozumiteľné a tiež presvedčivé a spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

17. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil ako vecne správny.

19. Odvolací súd preskúmal i výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, nakoľko sa jedná o závislý výrok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď s poukazom na ust. § 255 ods. 1 priznal žalovaným 1/, 2/ a 3/ ako procesne úspešnej strane/procesne úspešným stranám sporu nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/, 2/ v celom rozsahu. Rozsudok súdu prvej inštancie preto odvolací súd ako vecne správny potvrdil i vo výroku o trovách konania.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia, ktorí odvolanie proti rozsudku podali a iniciovali odvolacie konanie, neboli v odvolacom konaní úspešní ani v časti a strane žalovanej tak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu žalobcov 1/, 2/ sa prostredníctvom svojho právneho žalobcu vyjadrili žalovaní 1/, 2/, žalovaný 3/ sa k doručovanému odvolaniu nevyjadril. Žalovanému 1/, 2/, 3/ ako procesne úspešnej strane sporu prináležal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s odvolacím konaním, avšak vzhľadom na to, že v odvolacom konaní vznikli trovy konania len žalovanému 1/ a 2/ a tieto nevznikli žalovanému 3/, odvolací súd rozhodol tak, že právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/ priznal žalovanému 1/, 2/ v rozsahu 100 % a žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/ nepriznal.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .