Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoPr/1/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Andrey Dudášovej, v spore žalobcu: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/XX, XXX XX F. B., zastúpená JUDr. Evou Skačániovou, advokátkou so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému: CAFE GOLD, spol. s r. o., IČO: 43 865 330, so sídlom Hlavná 52, 931 01 Šamorín, zastúpený JUDr. Marcelou Kuchárikovou, advokátkou so sídlom Senecká cesta 2, 931 01 Šamorín, o zaplatenie istiny 2.327 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -562 zo dňa 25.8.2020 v časti výroku IV. o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni titulom nezaplatenej dovolenky za rok 2012 sumu 281,01 eura v hrubom s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 281,01 eura od 1.11.2012 až do zaplatenia a titulom stravného za obdobie od 1.1.2012 do 31.10.2012 sumu 388,67 eura s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 388,67 eura od 1.11.2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. konanie v časti nároku na zaplatenie 1.300,49 eura zastavil. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom IV. rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1 Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia , , , , , , , (ďalej len „“).

1.2 Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa uzavrela s pôvodným žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 01.01.2009, ktorý pracovný pomer jej skončil dohodou ku dňu 31.10.2012. V roku 2012 jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky, v ktorej časti si nárok uplatnila za 14,5 dní nevyčerpanej dovolenky, počítaný z dohodnutej hodinovej mzdy 2,- eur. Skutočnosť, že medzi žalobkyňou a pôvodným žalovaným bola dohodnutá hodinová mzda 2,- eur, potvrdil tak svedok Q. K., ako aj svedkyňa P. N., keď ostalo sporné čo uvedené ústne dojednanie hodinovej mzdy oproti nižšej v pracovnej zmluve obnášalo. Pracovná zmluva obsahovala základné dojednanie mzdových nárokov, keď ostatné boli dohodnuté ústne, čo potvrdil svedok K.. Minimálne mzdové nároky zamestnanca upravuje ust. a , podľa, ktorého zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku

určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Do mzdy podľa odseku 1 sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3), mzda za prácu nadčas (§ 121), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (§ 122), mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu (§ 123) a mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce ( § 124). Do počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Zhodnou výpoveďou žalobkyne a svedkyne N. mal súd prvej inštancie za preukázané, že čerpanie dovolenky záviselo od vzájomnej dohody, keď sa na pracovisku striedali. Evidencia dochádzky obsahovala všetky údaje, teda aj čerpanie dovolenky a práceneschopnosť, prácu počas sviatkov a j nadčasy. Túto skutočnosť nespochybnil ani svedok K., keď potvrdil účel evidencie na základe ktorej vyplácal mzdu v hotovosti zamestnankyniam. Podľa evidencie žalovaného, výplatné pásky, mala žalobkyňa čerpať v mesiaci júl 5 dní dovolenky a v mesiaci august 2012 10 dní dovolenky, keď jej mali ostať dva dni nevyčerpanej dovolenky. Znalkyňa konštatovala nezhodu v údajoch na výplatných pásky žalobkyne za mesiac august, keď v skutočnosti podľa evidencie dochádzky čerpala len dva dni dovolenky v uvedenom roku, 01.08.2012 a 02.08.2012, čo bolo zachytené aj v evidencii dochádzky. Svedkyňa N. potvrdila, že pre zamestnávateľa bola rozhodujúca evidencia dochádzky, ako podklad poskytnutia mzdy za uvedený mesiac, ktorý mal pravidelne kontrolovať, pred výplatou, čo nezodpovedalo tvrdeniam svedka Kamenára, ktorý tvrdil, že len príležitostne kontroloval dochádzkový zošit. Na základe týchto skutočností, s prihliadnutím aj na zistenie Inšpektorátu práce, keď zistil rovnaké nedostatky na pracovisku zamestnávateľa, súd prvej inštancie nároku žalobkyne na vyplatenie pomernej časti dovolenky za rok 2012, kde jej vznikol nárok 18 dní, pri skončení pracovného pomeru k 31.12.2012, pomerná časť predstavuje 16,5 dní, z čoho čerpala dva dni zostatok nevyčerpanej dovolenky predstavoval 14,5 dní. Znalkyňa v doplnení znaleckého posudku 1/2020, vyčíslila nárok na dovolenku za rok 2012 na 18 dní v sume 348,80 eura. Z toho náhrada za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky za rok 2012 predstavovala sumu pomerná časť 348,80 eura v hrubom (348,80 eur: 18/ x 14,5 dní).

1.3 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané z výpovedí žalobkyne, svedkyne N., žalovaným predložených výplatných pások, že žalovaný za čas trvania pracovného pomeru žalobkyni, neposkytol príspevok na stravu, keď svedkyňa N. konštatovala, že takom ani nevedela. Výplatné pásky neobsahovali údaj o úhradách tohto nároku žalobkyne. Nepreukázalo sa ani tvrdenie žalovaného, že v sume 2,00 eur bol zahrnutý aj príspevok na stravné. K tomuto záveru dospela aj znalkyňa Ing. Tánczosová a aj Inšpektorát práce Trnava. Vychádzajú z citovaného ustanovenia , je zamestnávateľ povinný prispievať na stravu zamestnanca minimálne 55% z ceny jedla, najviac však do 55% stravného. Súd prvej inštancie uložil žalovanému doplatiť žalobkyni titulom stravného za rok 2012 za stravné, počítané z dohodnutej hodinovej mzdy 2,00 eur najmenej 388,67 eura, v súlade so závermi doplneného znaleckého posudku č.1/2020, znalkyne Ing. Táncozsovej. Žalobkyňa sa pôvodne domáhala vyplatenia nevyčerpanej dovolenky za rok 2009 až do októbra 2012 celkom 1.174,- eur a príspevok na stravovanie za rovnaké obdobie celkom 1.153,- eur, keď v časti nároku na zaplatenie sumy 1.300,49 eura, vzala žalobu späť, potom čo žalovaný namietol premlčanie nároku v časti 24.03.2011 a trvala na sume 1026,51 eura, keď požadovala v prípade stravného priznať maximálnu výšku vyčíslenú v znaleckom posudku 518,10 eura, bez bližšieho zdôvodnenia, okrem toho, že príspevok žalobkyni poskytovaný nebol, a to len za obdobie od 01.01.2012 do 31.10.2012. Žalobkyňa nepredložila doklad o výdavkoch na stravu za rozhodné obdobie, od ktorej by sa mohla odvíjať výška príspevku, z dôvodu, ktorého súd prvej inštancie jej priznal minimálnu výšku, ktorú je povinný zamestnávateľ preplatiť zamestnancovi a čo do rozdielu žalobu zamietol. Čo do rozdielu uvedenej sumy, mala žalobkyňa si uplatniť mzdové nároky na odstupné, náhradu mzdy, odvolávajúc sa na závery znaleckého posudku ako aj doplnenia posudku Ing. Tánczosovej, tvrdiac, že tieto nároky boli uplatnené v pôvodnej žalobe. Súd prvej inštancie dal za pravdu žalovanému, že žalobkyňa si uplatnila mzdové nároky v pôvodnej žalobe len za nevyplatenú dovolenku počas trvania pracovného pomeru a príplatok za stravu za to isté obdobie. Už na pojednávaní dňa 03.09.2019 právna zástupkyňa žalovaného vyzvala žalobkyňu, aby si ujasnila čoho sa domáha, keď v podaní z decembra 2016 mala žiadať o náhradu nevyplatenej práce nadčas, ktorý nárok pôvodná žaloba neobsahovala. Súd prvej inštancie uviedol, že pojem premlčania neupravuje, pre pracovnoprávne vzťahy sa použije . Z ustanovenia a vyplýva, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak

sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, pričom sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, prihliadnuc na ust. § 101 citovaného zákona, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a to keď sa strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Žalobkyni skončil pracovný pomer k 31.10.2012. V prípade pochybností o uspokojení jej nárokov, mohla dňom nasledujúcim žalobu podať, keď z obsahu dohody o skončení pracovného pomeru jej muselo byť jasné, že okrem nezaplatenej nevyčerpanej dovolenky a odstupného, žalovaný iný nárok žalobkyne neuznal a žalobkyňa iné nároky si ani neuplatnila. Žalobkyňa tento nárok spomenula, až v podaní dňa 13.12.2016, keď trojročná premlčacia doba uplynula k 01.11.2015.

1.4 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s Civilný súdny poriadok (v ďalšom texte „CSP“). Súd prvej inštancie uviedol, že výška uplatneného nároku bola 2.327 eur, žaloba bola vzatá späť vo výške 1300,49 eura, z dôvodu vznesenej námietky premlčania časti nároku žalovaným, teda pre správanie sa žalobkyne bola vzatá žaloba späť. Vo zvyšku uplatneného nároku bola žalobkyňa úspešná v sume 669,68 eura, žalovaný bol úspešný čo do nároku 1.657,32 eura. Žalobkyňa bola úspešná v rozsahu uplatneného nároku 40,41 % a žalovaný 59,59 %. Pomer úspechu žalovaného bol 19,18 %, v ktorom rozsahu mu prislúchal nárok na náhradu trov konania. Súd s poukazom na ust. , môže výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, alebo výnimočné okolnosti, ktorým môže byť aj charakter konania. Predmetom sporu boli nároky z pracovnoprávneho vzťahu, kde žalobkyňa si uplatnila nároky po zániku pracovného vzťahu, kde zamestnávateľ, vedome porušil zákon, keď žalobkyni počas trvania pracovného pomeru neposkytol náhradu za nevyčerpanú dovolenku a neprispel na stravu, hoci mu to zákon výslovne ukladá. Zamestnancom vyplácal mzdu, z ktorej neodvádzal v celom rozsahu odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne. Žalobkyňa si uplatnila dôvodne nároky za uvedené obdobia, keď súd prvej inštancie musel prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania, v dôsledku ktorého potom v časti nároku vzala žalobu späť. Žalobkyňa, neznalá práva, podala a spísala sama žalobu, po konzultácii s ekonómom, pre výpočet výšky nároku, práve pre správanie sa žalovaného, bola nútená si podať žalobu, až po dvoch rokoch od skončenia pracovného pomeru, pre prísľub žalovaného, že jej nároky po ukončení pracovného pomeru budú vyrovnané, keď tak sa nestalo. Žalobkyňa presvedčená o svojom nároku, vynaložila náklady na zabezpečenie dôkazov, znaleckým posudkom, hoci zamestnávateľ mohol v priebehu konania zohľadniť časť uplatneného nároku, aj vzhľadom na závery Inšpektorátu práce Trnava, keď tak neurobil.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku IV. napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný poukazom na ustanovenie s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.

2.1 V dôvodoch odvolania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania v spore úspešnejšiemu žalovanému a odôvodnil to existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo výnimočnými okolnosťami, ktorými môže byť aj charakter konania, keď predmetom sporu boli nároky z pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že pomer úspechu žalovaného v ktorom by mu prislúchal nárok na náhradu trov konania je 19,18 %. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2.327,- eur, žaloba bola vzatá späť v časti 1.300,49 eura z dôvodu na strane žalobkyne po vznesení námietky premlčania žalovaným. Žalobkyňa bola úspešná v časti žalovaného nároku vo výške 669,68 eura a žalovaný bol úspešný v časti žalovaného nároku 1.657,32 eura. Žalobkyňa tak bola úspešná v rozsahu 28,78 % žalovanej sumy a žalovaný bol úspešný v rozsahu 71,22 % žalovanej sumy. Pomer úspechu žalovaného, v ktorom by mu prislúchal nárok na náhradu trov konania je 42,44 % a nie 19,18 = ako uviedol súd prvej inštancie. Žalovaný ďalej uviedol, že skutočnosť, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor a teda spor s ochranou slabšej strany sama o sebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa zakladajúcim možnosť nepriznať v spore úspešnejšej strane nárok na náhradu trov konania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore úspešnejšiemu žalovanému súd prvej inštancie odôvodnil iba tým, že žalovaný vedome porušil zákon, keď žalobkyni počas trvania pracovného pomeru neposkytol náhradu za nevyčerpanú dovolenku a neprispel na stravu a tým, že žalobkyňa bola nútená podať žalobu až po dvoch rokoch od skončenia pracovného pomeru

pre prísľub zamestnávateľa, že budú vyrovnané jej nároky. Žalovaný opakovane poukazoval v súdnom konaní na zmeny titulov či už stravné, nadčasy, dovolenka, zaplatenia ktorých sa žalobkyňa domáhala a ktoré menila podľa priebehu sporu. Toto konanie žalobkyne, ktoré preukazuje jej snahu získať finančné plnenie od žalovaného za každú cenu a ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie nevzal pri rozhodovaní nároku na náhradu trov konania vôbec do úvahy. Žalovaný navrhol, aby odvolací súdu zmenil napadnutý rozsudok v časti výroku IV. a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42,44 % a zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného predložila prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že sa nestotožňuje s tvrdeným žalovaného v tom, že bola úspešná v uplatnenom nároku do výšky 669,60 eura a neúspešná vo výške 1.657,32 eura. Stotožňuje sa s tým, že bola v spore len čiastočne úspešná a podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci. V danom prípade však súd aplikoval , pretože vzhliadal dôvody osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti vyplývajúce z charakteru konania. Žalobkyňa poukazuje na to, že nezákonný postup žalovaného mal za následok aj iné ujmy pre žalobkyňu, keďže mzda ktorú v nižšej výške žalovaný vykazoval mala vplyv nielen na výšku príspevku za prácu nadčas, vo sviatok a na dovolenku, ale aj na výšku nemocenského v prípade práceneschopnosti žalobkyne. Požadované finančné plnenie v tomto ohľade si však žalobkyňa žalobou neuplatnila správne ani včas, pričom pomoc jej neposkytol ani inšpektorát práce, na ktorý sa pred podaním žaloby obrátila. Naproti tomu žalovaný počas celého konania odmietal uznať nároky žalobkyne, pridržiavajúc sa svojho protiprávneho konania, ktorého sa dopúšťala vedome s úmyslom nielen krátiť nároky žalobkyni, ale aj nároky sociálnej a zdravotnej poisťovne, zabezpečujúce plnenia verejných zdrojov. Žalobkyňa v plnom rozsahu poukazuje na správne odôvodnenie výroku súdu prvej inštancie o trovách, ktoré považuje za zákonné. Odvolanie je podľa žalobkyne nedôvodné a navrhla, aby odvolací súd napadnutý výrok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nedoručili.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( v spojení s ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania s prihliadnutím na odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, pričom boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku v napadnutej časti výroku IV. o náhrade trov konania ( ).

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie o náhrade trov konania v preskúmavanom uznesení rozhodol správnym a zákonným spôsobom. Podaným odvolaním pritom žalovaný poukazuje na nesprávne konštatovanie pomeru úspechu žalovaného (v ktorom by mu prislúchal nárok na náhradu trov konania 42,44 % a nie 19,18 % ako uviedol súd prvej inštancie), ako aj na konanie žalobkyne, ktoré preukazuje jej snahu získať finančné plnenie od žalovaného a ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a preto o náhrade trov konania nemal rozhodnúť v zmysle .

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhala vyplatenia náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2009 až do októbra 2012 celkom 1.174,- eur a príspevku na stravovanie za rovnaké obdobie celkom 1.153,- eur, keď v časti nároku na zaplatenie sumy 1.300,49 eura, vzala žalobu späť, po tom čo žalovaný namietol premlčanie nároku v časti 24.03.2011 a trvala na sume 1.026,51 eura, keď požadovala v prípade stravného priznať maximálnu výšku vyčíslenú v znaleckom posudku 518,10 eura, bez bližšieho zdôvodnenia, okrem toho, že príspevok žalobkyni poskytovaný nebol, a to len za obdobie od 01.01.2012 do 31.10.2012.

8. V zmysle , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9. V zmysle , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

10. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu je zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. . V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa v medziach daných snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mal by jej odporca nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany a teda aj v rozpore s SR.

11. Výnimočné uplatnenie cit. je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. tak predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

12. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu. Okolnosti hodné osobitného zreteľa, kedy súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať, pritom nemožno vidieť iba v tom, že by ich priznanie privodilo neúspešnej strane väčšiu ujmu než úspešnej. Použitie citovaného ustanovenia neodôvodňuje ani fakt, že zárobková či majetková situácia je u úspešnejšej strany lepšia, než u neúspešnejšej. Ust. teda neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

13. Úspech v spore sa pritom zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie bola žalobkyňa úspešná v rozsahu uplatneného nároku 40,41% a žalovaný 59,59%. Pomer úspechu žalovaného bol 19,18%, v ktorom rozsahu mu prislúchal nárok na náhradu trov konania.

14. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval pomer úspechu žalovaného. Ako odvolací súd uviedol už vyššie, cit. ust. predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Prihliadnuc na uvedené má odvolací súd za to, že v danom prípade pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je relevantný presný matematický výpočet pomeru úspechu, nakoľko predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok a pri použití súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane.

15. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že skutočnosť, že ide o individuálny pracovnoprávny spor, a teda spor s ochranou slabšej strany sama o sebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa zakladajúcim možnosť nepriznať v spore úspešnejšej strane nárok na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie na takomto dôvode vôbec nezaložil, a preto je táto námietka nepodstatná.

16. Žalovaný v odvolaní poukázal na konanie žalobkyne v súdnom konaní, ktoré viedlo k zmene titulov, či už stravné, nadčasy, dovolenka, zaplatenia ktorých sa žalobkyňa domáhala a ktoré menila. Odvolací súd zastáva názor, že skutočnosť, že žalobkyňa menila právny titul uplatňovaného nároku, ale ani to, že nemala vedomosť o správnej právnej kvalifikácii tohto nároku, jej nemožno pričítať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho treba podotknúť, že na určenie presného základu žalobou uplatňovaného nároku bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, čo prirodzene takisto nemôže svedčiť o nepoctivom správaní žalobkyne. Naopak v kontexte toho, že sám žalovaný prisľúbil žalobkyni vyrovnanie nárokov po skončení pracovného pomeru, keď v skutočnosti sa tento nárok žalobkyni v dôsledku správania žalovaného premlčal, sa ako nepoctivé javí práve tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa sa snažila v konaní finančne obohatiť.

17. Po posúdení žalovaným označených skutočností, opierajúc sa pritom o vyššie uvedené právne a teoretické východiská, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre výnimočnú aplikáciu na rozhodnutie o náhrade trov konania cit. ust. . Súd prvej inštancie sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci vytýkaného odvolateľom. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. ako vecne správne, s použitím ust. , potvrdil.

18. V zmysle , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

19. V zmysle , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20. V zmysle , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, a preto podľa v spojení s žalobkyni vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).