Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_76S-38-2021.pdf
PDF · 428.72 KB
Case nature
Area
Subarea
76S/38/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: R.. C. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX/X, XXX XX. A., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 118836/2021 zo dňa 22.marca 2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca ako štátny zamestnanec v stálej štátnej službe požiadal žiadosťou zo dňa 25.012021 o udelenie služobného voľna podľa ust. § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a ods. 4 písm. d) a e) zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o finančnej správe“ alebo „zákon č. 35/2019 Z. z.“), a to o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat na nevyhnutne potrebný čas odo dňa 27.01.2021 do 29.01.2021 vrátane, z dôvodov prekážok všeobecného záujmu podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Žalobca poukázal na uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 k návrhu na prijatie opatrení na pokles ochorení COVID-19 na území SR a na zmenu prijatých opatrení podľa článku 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.01. 2021“ alebo „uznesenie vlády č. 30“), ako aj na uznesenie vlády SR č. 44 zo dňa 20.01.2021 k návrhu na predĺženie trvania opatrení prijatých uznesením vlády SR č. 1 zo dňa 06.01.2021 podľa článku 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov a na zmenu a doplnenie uznesenia vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 (ďalej aj len „uznesenie vlády SR č. 44 zo dňa 20.01.2021“ alebo „uznesenie vlády č. 44“ ) a na vyhlášku č. 14 Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa, zverejnenú vo Vestníku vlády SR, ročník č. 31, čiastka 8 zo dňa 21.02.2021 (ďalej aj len „vyhláška č. 14“) s tým, že na základe týchto uznesení a vyhlášky bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám, a to vydaním zákazu vychádzania od 27.01.2021 do 07.02.2021. Podľa žalobcu jednorazové celoslovenské testovanie nazvané „skríning“ bolo vykonávané a mediálne prezentované na báze dobrovoľnosti a žalobcovi nebola známa žiadna právna povinnosť uložená príslušníkom finančnej správy v súlade s článkom 13 ods. 1 Ústavy SR povinne sa zúčastniť celoplošného testovania. Ďalej poukázal na odporučenia zverejnené na stránke Ministerstva zdravotníctva SR vo vzťahu k postupu pri podozrení na ochorenie COVID-19 v časti, kde sa nachádzali odporúčania pre výber vhodného testu a na odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie zo dňa 13.01.2021, v ktorom bolo uvedené, že ani
pozitívny test RT PCR nie je sám o sebe známkou infekcie COVID-19 a je vyžadovaný kontrolný test spolu s klinickou diagnózou a anamnézou testovaného. Žalobca ďalej uviedol, že v čase podania žiadosti nemá žiadne klinické príznaky ochorenia COVID-19, nebol v predchádzajúcich dvoch až piatich dňoch, a ani odo dňa 18.01.2021, v úzkom kontakte s pozitívnou osobou, a pokiaľ nevedomky ku kontaktu došlo, išlo zjavne o epidemiologicky bezvýznamný kontakt. Podľa žalobcu je osobou, ktorá nespĺňa podmienky na aplikáciu diagnostických pomôcok, jeho zdravotný stav ani relevantným spôsobom neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19, preto sa celoplošného testovania nezúčastnil. Uzneseniami vlády bola reálne obmedzená jeho sloboda pohybu od 27.01.2021 do 29.01.2021 napriek tomu, že u neho nebolo možné legálnym spôsobom prezumovať akékoľvek ochorenie. Splnením občianskej povinnosti spočívajúcej v zákaze vychádzania, ktoré bolo pre žalobcu nariadené uzneseniami vlády a na ich základe vyhláškou hlavného hygienika z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19, vznikla pre žalobcu bez jeho zavinenia taká neprekonateľná prekážka, na základe ktorej stratil reálne prístup k riadnemu výkonu štátnej služby, ktorá spĺňa všetky podmienky na priznanie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe z dôvodu prekážok všeobecného záujmu podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Z uznesenia vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 vyplýva, že v právnom vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec vláda preferuje prácu z domácnosti zamestnanca, a až alternatívne, pokiaľ to povaha práce zamestnanca neumožňuje, o čom má rozhodnúť zamestnávateľ, obmedzuje uznesenie vlády slobodu pohybu a pobytu zamestnanca zákazom vychádzania od 27.01.2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, pričom toto obmedzenie končí uplynutím 07.02.2021. Podľa žalobcu povaha a charakter jeho služobných činností jednoznačne umožňujú prácu z domácnosti, čoho dôkazom je nariadenie práce z domácnosti v predošlých mesiacoch. Pokiaľ teda služobný úrad resp. príslušný nariadený považuje uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.02.2021 za právne záväzné a bude mať za to, že charakter a povaha žalobcom vykonávaných služobných činností, uvedených v písomnom právnom úkone označenom ako „OPIS SLUŽOBNÝCH ČINNOSTÍ“ zo dňa 01.07.2019, sa oproti minulosti nezmenila, na základe pokynu nadriadeného je pripravený plniť služobné povinnosti vo forme práce z domácnosti (tzv. home office), a to dňom 27.01.2021 do odvolania.
2. O žiadosti žalobcu rozhodol prezident finančnej správy ako oprávnený orgán podľa § 280 ods. 1 a 2 zákona o finančnej správe a čl. 2 bod 1 písm. be) prílohy personálneho opatrenia ministra financií SR č. 1/2019 v znení dodatku č. 1 rozhodnutím č. 36618/2021 zo dňa 26.01.2021 tak, že žiadosti žalobcu zo dňa 25.01.2021 o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat od 27.01.2021 do 29.01.2021 nevyhovuje z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle § 153 v spojení s § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na znenie ustanovení § 153 ods. 1 a 2 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Ďalej uviedol, že uvedené prekážky vo výkone služby sú objektívne okolnosti, s ktorými zákon o finančnej správe spája nemožnosť príslušníka finančnej správy riadne si plniť svoje povinnosti, teda nemožnosť príslušníka finančnej správy vykonávať štátu službu. Občiansku povinnosť vo všeobecnom zmysle možno definovať ako činnosť fyzickej osoby vykonávanú na základe zákonom ustanovenej povinnosti. Pojem „plnenie občianskej povinnosti“ podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe treba posudzovať ako konanie/činnosť príslušníka finančnej správy, ktorá vyplýva z opatrenia/opatrení proti prenosným chorobám. Opatrenia proti prenosným chorobám nariaďujú v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia“ alebo „zákon o ochrane verejného zdravia“ alebo „zákon č. 355/2007 Z.z.“) Úrad verejného zdravotníctva SR, regionálne úrady verejného zdravotníctva, a počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného zdravia aj Ministerstvo zdravotníctva SR. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej poukázal na ust. § 12 ods. 2 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, v ktorom sú vymedzené opatrenia proti prenosným ochoreniam. Ďalej uviedol, že žalobca vo svojej žiadosti neuviedol žiadnu informáciu, ani nedoložil žiaden doklad, vydaný niektorým z uvedených orgánov, ktorým by preukázal existenciu uloženého opatrenia proti prenosným chorobám, ktoré by mu bránilo vo výkone štátnej služby, a preto mu nie je možné poskytnúť služobné voľno podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe. Pokiaľ ide o vyhlášku č. 14, na ktorú žalobca poukazoval, touto boli uložené povinnosti služobnému úradu ako zamestnávateľovi a nie priamo osobe žalobcu, keď touto právnou normou bola všetkým zamestnávateľom uložená povinnosť zamedziť vstup do priestorov zamestnávateľa tým osobám, ktoré nespĺňajú niektorú z podmienok uvedených v § 2 ods. 2 vyhlášky č. 14. Žalobca v žiadosti uviedol, že sa celoplošného skríningu nezúčastnil a súčasne splnenie žiadnej z výnimiek uvedených v § 2 ods. 2 vyhlášky č. 14 vo svojej žiadosti nepreukázal. Tvrdenie, že nemal klinické príznaky ochorenia a nebol v posledných dvoch až piatich
dňoch v úzkom kontakte s pozitívnou osobou, čiže nespĺňal podmienky pre aplikáciu antigénového, resp. RT PCR testu (v zmysle informácií zverejnených na stránke Ministerstva zdravotníctva SR), bolo podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa právne irelevantné, nakoľko v čase podania žiadosti bola už vydaná vyhláška č. 14, v zmysle ktorej musel mať žalobca vedomosť, že mu s účinnosťou od 27.01.2021 bude odopretý vstup do priestorov zamestnávateľa na vykonávanie štátnej služby z tohto dôvodu. Žalobca zo svojho vlastného rozhodnutia nesplnil podmienky na vykonávanie štátnej služby v zmysle podmienok určených služobným úradom. Prekážka vo výkone štátnej služby vznikla v dôsledku vlastného konania resp. nekonania žalobcu a nie z rozhodnutia príslušného orgánu v zmysle zákona o finančnej správe, ktorým by mu bolo uložené opatrenie proti prenosným chorobám, ktoré sa na účely preukázania prekážky v štátnej službe z dôvodu § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe vyžaduje. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v minulom období vykonával štátnu službu aj formou „home office“, túto skutočnosť nemožno bez ďalšieho vyhodnotiť tak, že žalobca nebol povinný podrobiť sa celoplošnému testovaniu pre účely ďalšieho výkonu štátnej služby. Takýto výkon štátnej služby bol umožnený z dôvodu zabezpečenia ochrany zdravia zamestnancov finančnej správy, a to elimináciou ich počtu na pracovisku, pričom o umožnení výkonu štátnej služby touto formou rozhodoval vždy v konkrétnom prípade nadriadený v súlade s aktuálne vydanými operatívnymi pokynmi služobného úradu. Podľa aktuálneho stavu následne služobný úrad prehodnotil svoje predošlé stanovisko vo vzťahu k umožneniu výkonu štátnej služby formou „home office“ a dôvodom tohto rozhodnutia bola aj skutočnosť, že v rámci svojej pôsobnosti služobný úrad zabezpečil vo viacerých miestach priamo vo svojich priestoroch (aj v mieste výkonu štátnej služby žalobcu) vykonávanie antigénových testov, čím umožnil svojim zamestnancom splniť podmienky určenej výnimky zo zákazu vychádzania. Týmto spôsobom prijal opatrenia pre zaistenie bezpečného výkonu štátnej služby v priestoroch služobného úradu. Pokiaľ žalobca uvádzal dôvod pre poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe, v tejto súvislosti poukázal orgán verejnej správy prvého stupňa na zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), v ktorom je definovaná zdravotná starostlivosť ako súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícky pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú starostlivosť. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiaden relevantný doklad preukazujúci vykonávanie iných naliehavých opatrení zdravotnej starostlivosti, nesplnil zákonné podmienky na poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe.
3. O odvolaní žalobcu rozhodol prezident finančnej správy podľa § 280 ods. 3 druhá veta zákona o finančnej správe na základe návrhu ustanovenej osobitnej komisie rozhodnutím č. 118836/2021 zo dňa 22.03.2021 tak, že podľa § 294 ods. 4 zákona o finančnej správe odvolanie žalobcu zamieta a rozhodnutie vydané v prvom stupni potvrdzuje. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že podstatou prekážok v štátnej službe na strane príslušníka finančnej správy je právom uznaná nemožnosť alebo obtiažnosť pri plnení základnej povinnosti príslušníka vyplývajúca zo služobného pomeru - vykonávať štátnu službu. Zákon o finančnej správe rozlišuje prekážky z dôvodu všeobecného záujmu, dôležité osobné prekážky a dôležité študijné prekážky, pričom ak príslušník finančnej správy nemôže pre tieto prekážky vykonávať štátnu službu, má nárok na udelenie služobného voľna (§ 153 ods. 1 zákona o finančnej správe). Prekážku v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu žalovaný vyložil ako prekážku príslušníka finančnej správy presahujúcu rámec jeho individuálnych práv a záujmov, dôležitú z hľadiska záujmu spoločnosti, pričom táto prekážka zahrňuje výkon verejných funkcií, občianskych povinností a iných úkonov vo všeobecnom záujme, ak ich nemožno uskutočniť mimo času štátnej služby (§ 154 ods. 2 zákona o finančnej správe). Okrem prekážok v štátnej službe zákon o finančnej správe rozširuje poskytnutie služobného voľna bez nároku na služobný plat na nevyhnutne potrebný čas príslušníkovi finančnej správy z dôvodov podľa § 157 ods. 1 písm. a) až d) tohto zákona a tiež pre ďalšie dôležité osobné a študijné prekážky, o ktorých môže rozhodnúť príslušný nadriadený podľa § 157 ods. 2 a 3 zákona. Podľa žalovaného sa žalobca osobne rozhodol, že sa testovať na ochorenie COVID-19 nedá, keďže celoplošné testovanie na ochorenie COVID-19 bolo nariadené na dobrovoľnej báze. Na základe tohto vlastného rozhodnutia si bol vedomý, že v období od 27.01.2021 do 29.01.2021 nemôže nastúpiť na výkon štátnej služby, keďže nedisponuje negatívnym výsledkom testu na COVID-19 a nesplnil ani inú výnimku zo zákazu vychádzania stanovenú
v uznesení vlády SR č. 30, a súčasne bol povinný splniť povinnosť, ktorou je obmedzenie slobody pohybu zákazom vychádzania na základe B.1 uznesenia vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v znení uznesenia vlády č. 44 zo dňa 20.01.2021. Zároveň bolo žalobcovi zrejmé, že výkon štátnej služby z domácnosti mu nebol v dané obdobie umožnený a že pokiaľ sa nedostaví na výkon štátnej služby z dôvodu neabsolvovania testovania na ochorenie COVID-19, de facto zostáva v domácej izolácii. Podľa žalovaného prekážku, pre ktorú vo vymedzených dňoch žalobca nemohol vykonávať štátnu službu, nie je možné subsumovať pod prekážku z dôvodu plnenia občianskych povinností podľa § 154 zákona o finančnej správe, keďže prekážka nepresahuje individuálne záujmy žalobcu a bola dôležitá len pre žalobcu a nie pre spoločnosť. Túto prekážku žalovaný posúdil ako ďalšiu dôležitú osobnú prekážku podľa § 157 zákona o finančnej správe, keďže vznikla výhradne z osobného rozhodnutia žalobcu nezúčastniť sa testovania na ochorenie COVID-19 s vedomím toho, že bez negatívneho výsledku testu sa počas vyhláseného zákazu vychádzania nemôže dostaviť na výkon štátnej služby a zostáva v domácej izolácii. Pri nenaplnení základnej zákonnej podmienky, že prekážka sa má týkať „všeobecného záujmu“ a nie „osobného záujmu“ túto nie je možné následne subsumovať ani pod ust. § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe a ani pod ust. § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe. Odvolacie námietky o tom, že prvostupňové rozhodnutie je nezákonné, pretože nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný vyhodnotil ako irelevantné. Konanie sa začalo na návrh žalobcu, pričom v návrhu uviedol skutočnosti, pre ktoré sa domnieval, že mu vznikli prekážky v štátnej službe odôvodňujúce nárok na služobné voľno s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. K návrhu nepredložil iný doklad preukazujúci vznik a trvanie ním uvádzanej prekážky, čo mu ustanovovalo ust. § 153 ods. 2 zákona o finančnej správe. Prvostupňový orgán rozhodol o dôvodoch uvedených žalobcom v rozsahu podanej žiadosti, za dôkaz použil jeho písomné vyjadrenie v žiadosti (v súlade s § 286 ods. 2 zákona o finančnej správe) a skutočnosť, že žalobca nevykonával štátnu službu v uvedenom období formou home office, bola prvostupňovému orgánu známa z jeho úradnej činnosti. Rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vychádzalo zo skutočného stavu veci, odôvodnenie obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, ako aj úvahy, ktorými bol prvostupňový orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití všeobecne záväzných právnych predpisov. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že ide o identickú situáciu, ktorá bola popísaná na webovej stránke Národného inšpektorátu práce, žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a ďalej na to, že vo veci žalobcu oprávnený orgán koná a rozhoduje v samostatnom konaní, vo veci služobného pomeru, zákonom o finančnej správe stanoveným postupom a podľa zásady zákonnosti môže ako vykonávateľ verejnej správy uplatňovať verejnú moc len spôsobmi, ktoré sú zákonom pre jeho rozhodovanie stanovené. Informácia Národného inšpektorátu práce nie je prameňom práva, nie je pre oprávnený orgán právne záväzná, a preto z hľadiska dodržiavania zásady zákonnosti nie je možné, aby bolo rozhodované na jej podklade. Pokiaľ žalobca namietal, že pojem „občianska povinnosť“ nie je definovaný v zákone o finančnej správe a že prvostupňový orgán dotvoril právny predpis svojvoľne, podľa žalovaného tak v administratívnom ako aj súdnom konaní dochádza k interpretácii právnych noriem ako aj k ich aplikácii. Nie každý zákonný pojem je v právnej norme presne špecifikovaný, čo však neznamená, že príslušný orgán bez zákonnej definície nemôže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami, vychádzajúc pritom z účelu a zmyslu právnej úpravy. Prvostupňový orgán konal zákonne, keď vyložil tento pojem, v zákone o finančnej správe nedefinovaný, v odôvodnení rozhodnutia uviedol úvahu, ktorú pri výklade použil a táto úvaha nevybočuje z medzí logiky a zákonom stanoveného významu právnej normy. Námietku o tom, že v konaní bolo potrebné najskôr vyriešiť ako prejudiciálnu otázku, či uznesenie vlády SR malo alebo nemalo vplyv na obmedzenie slobody pohybu žalobcu vo vzťahu k plneniu jeho služobných povinností, žalovaný vyhodnotil ako irelevantnú. Poukázal na to, že prejudiciálnu otázku nemožno zamieňať s interpretáciou právnej normy a aplikáciou práva. Poukázal na charakter prejudiciálnej otázky podľa teórie práva s tým, že v tomto konaní nevyvstala potreba riešiť prejudiciálnu otázku. Interpretácia a teda aj výklad právnej normy patrí do právomoci orgánu aplikácie práva a v rámci konania si oprávnený orgán uznesenie vlády SR, na ktoré žalobca poukazuje, ako normatívny akt sám vyložil, a v rámci procesu aplikácie práva vydal rozhodnutie ako výsledok jeho aplikačnej činnosti. K námietke o nerešpektovaní princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní žalovaný poukázal na to, že odborná literatúra otázku legitímnych očakávaní vykladá tak, že správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Pandemická situácia spôsobila vznik nových skutočností, ovplyvňujúcich aj právne vzťahy vyplývajúce zo služobného pomeru. Žalovaný uviedol, že neeviduje súdne rozhodnutia alebo iné svoje rozhodnutia, skutkovo zhodné alebo podobné danej veci, preto nie je možné, aby bola táto zásada oprávneným orgánom porušená. V masovokomunikačných prostriedkoch
sú uvádzané rôzne nezáväzné informácie a právne analýzy, avšak tieto výklady nie sú pre oprávnený orgán právne záväzné a na základe nich ani nerozhodoval. K námietkam, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vykazuje znaky diskriminácie a šikanózneho výkonu práva, s poukazom na text usmernenia služobného úradu pri evidovaní dochádzky, žalovaný uviedol, že ani táto námietka nie je dôvodná. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne tvrdenie, ktoré by zásadu nerovného zaobchádzania spôsobmi uvedenými v § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe oprávneným orgánom načrtávali alebo preukazovali, pričom možno konštatovať, že žalobca za diskrimináciu považuje tú subjektívnu skutočnosť, že v konaní nebolo rozhodnuté v súlade s jeho žiadosťou. Podľa žalovaného v danej veci nebola naplnená hypotéza právnej normy § 75 ods. 1 druhá veta zákona o finančnej správe. Ak sa žalobca domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním uvedenej zásady, môže sa domáhať právnej ochrany spôsobom ustanoveným osobitným predpisom. Pokiaľ žalobca namietal, že nebol objektívne posúdený návrh na plnenie služobných povinností z domácnosti, ani túto námietku nepovažoval žalovaný za dôvodnú. Poukázal na to, že predmetom konania bolo rozhodovanie o žiadosti žalobcu týkajúcej sa poskytnutia služobného voľna s nárokom na služobný plat pre prekážku v štátnej službe a nie o výkone štátnej služby z domácnosti. O umožnení výkonu štátnej služby z domácnosti rozhodujú príslušní nadriadení s personálnou právomocou a nie oprávnený orgán. Nadriadení najlepšie poznajú aktuálnu situáciu na pracoviskách pri umožňovaní výkonu štátnej služby formou home office svojim podriadeným, pričom musia dbať aj na zabezpečenie riadneho výkonu štátnej služby na úseku výberu daní, ciel, a na plnenie ďalších úloh vyplývajúcich jednotlivým orgánom finančnej správy z osobitných predpisov. Taktiež musia dozerať na to, aby druh služobných činností, ktoré príslušník finančnej správy má v určitom období vykonať, mu umožňoval výkon práce z domácnosti, a to aj s ohľadom na dodržanie daňového a obchodného tajomstva, prípadne dodržania ochrany osobných údajov. Nadriadený žalobcovi umožnil vykonávať štátnu službu formou práce z domácnosti v mesiaci január 2021 celkovo 9 pracovných dní z celkového počtu 19 pracovných dní, čo je takmer polovica pracovných dní daného mesiaca. Pokiaľ žalobca argumentoval, že z opatrnosti subsumoval prekážku vo výkone štátnej služby aj pod ust. § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe, žalovaný uviedol, že žiadosť bola posudzovaná v rozsahu v žiadosti uvedených dôvodov, a to bez ohľadu na to, aký úmysel žalobca sledoval. Podľa žalovaného neboli dané dôvody pre zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia, preto na základe návrhu ustanovenej komisie zamietol odvolanie a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa a ich zrušenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
5. V správnej žalobe žalobca namietal, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. z nesprávnej aplikácie celého zákona o finančnej správe s tým, že žalovaný nespravil všestranný a dôkladný rozbor aplikovaného ustanovenia § 153 ods. 1 zákona o finančnej správe z hľadiska postavenia žalobcu, z hľadiska praktickej aplikácie právneho pojmu „nárok na udelenie služobného voľna“ a ani rozbor nadväzujúcich ust. § 154 ods. 1 a § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe z hľadiska toho, kto je oprávnený a v akej forme vydávať opatrenia proti prenosným chorobám, v akom predpise je uvedený zoznam prenosných chorôb alebo čo znamená právny pojem naliehavé opatrenia zdravotnej starostlivosti a na základe akej právnej úvahy sa takéto opatrenia prijímajú. Žalovaný sa nevenoval tomu, či tieto ustanovenia majú kogentný alebo fakultatívny charakter. Konanie vo veciach služobného pomeru na rozdiel od občianskoprávnej úpravy má prísne formálny charakter a sleduje zaistenie správnej aplikácie hmotného práva. Nie je možné pripustiť taký výklad dotknutých ustanovení zákona o finančnej správe, podľa ktorého by v prípade negatívneho stanoviska žalovaného k riadne podanej žiadosti žalobcu postačovalo jej formálne zamietnutie z nejasných subjektívnych dôvodov a svojvoľné vyznačenie druhu neprítomnosti žalobcu v dochádzkovom systéme bez riadneho procesného postupu stanoveného zákonom a odôvodneného rozhodnutia. Konanie vo veciach služobného pomeru riadne začalo dňa 25.01.2021, podaním žiadosti o priznanie nároku na čerpanie služobného voľna, a táto žiadosť nebola nikdy vzatá späť.
6. Právna úprava v § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe neupravuje formu akou má žalobca požiadať o uplatnenie nároku na čerpanie služobného voľna a žalobca mal za to, že splnil svoju zákonnú povinnosť tým, že oznámil nadriadenému prekážku vo výkone štátnej služby ešte pred jej vznikom. Výkladom skutkových a právnych okolností došlo k odňatiu ústavného práva žalobcu na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „Dohovor“). Ústava SR v čl. 46 ods. 1 priznáva každému právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva tiež na inom orgáne Slovenskej republiky a súčasťou tohto práva nie je len právo „domáhať sa“ svojho práva, ale aj právo na skončenie konania právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, prípadne iným plnením, ktoré právne predpisy s týmto právom spájajú. Teda nie je to iba právo na riadne a spravodlivé vedenie administratívneho procesu, ale aj na jeho skončenie zákonom predpokladaným spôsobom. Až právoplatné a vykonateľné administratívne rozhodnutie vo veci služobného pomeru môže byť právnym titulom na to, aby žalovaný vo vzťahu k žalobcovi mohol jeho žiadosť legálne zamietnuť a na dobu neprítomnosti vo výkone štátnej služby zo zákonných dôvodov nariadiť čerpanie iného druhu služobného voľna. Totožný záver možno odvodiť aj z čl. 17 ods. 1 Odporúčania Rady Európy CM/Rec (2007) 7. Na túto vadu konania podľa názoru žalobcu je správny súd povinný prihliadať ex offo. Nie je možné pričítať na jeho ťarchu, že žalovaný nesprávne aplikoval právne predpisy a svojou nečinnosťou, resp. nesprávnym úradným postupom spôsobil protiprávny stav, ktorý naďalej udržiava.
7. Žalobca namietal aj porušenie legitímnych očakávaní ako užšej kategórie princípu právnej istoty. Uviedol, že očakával, že žalovaný bude postupovať predvídateľným a hlavne legitímnym a čitateľným spôsobom. Jeho legitímne očakávania boli porušené, keď právo na čerpanie služobného voľna v mesiaci január 2021 žalovaný bez ukončenia administratívneho procesu nepriznal a bez právneho dôvodu považoval neprítomnosť vo výkone štátnej služby za služobné voľno bez nároku na služobný plat podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, o ktoré žalobca nikdy nepožiadal. Aj konanie podľa § 153 ods. 1 v spojení s § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, ako aj konanie podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, sú konaniami návrhovými, kde sa vyžaduje aktívne prejavená vôľa navrhovateľa vo forme právneho úkonu. Žalovaný svojim konaním prekvalifikoval jasný, zrozumiteľný a v slovenskom jazyku podaný právny úkon vo forme žiadosti o služobné voľno na úplne iný právny úkon, ktorý nemožno subsumovať ani pod ust. § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe tak, ako to žalovaný sám dokázal. Takýto právny úkon žalovaného je potrebné v zmysle § 299 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o finančnej správe považovať za absolútne neplatný. Konanie žalovaného je zmätočné a popiera elementárne právne pravidlá. V príčinnej súvislosti s konaním žalovaného vzniká žalobcovi škoda, nakoľko žalovaný eviduje vo svojom dochádzkovom systéme neprítomnosť žalobcu ako neplatené voľno, a to v čase od 27.01.2021 do 29.01.2021 vrátane, a táto škoda predstavuje sumu služobného platu, ktorá žalobcovi nebola vyplatená, sumu, ktorý žalovaný neodviedol do systému zdravotného a sociálneho poistenia, ako aj dovolenka na zotavenie a oddych v trvaní 2,5 dňa, o ktorú bol skrátený žalobcov nárok na dovolenku za kalendárny rok. Žalovaný porušil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 158 zákona o finančnej správe a svojim konaním môže naplniť všetky znaky pojmu bezdôvodné obohatenie uvedené v § 300 zákona o finančnej správe. V tejto súvislosti poukázal žalobca na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2013, v zmysle záverov ktorého služobný úrad vo veciach služobného pomeru vykonáva štátnu moc, preto môže konať iba to, čo mu zákon stanovuje - odchýlka od zákonom stanoveného spôsobu konania služobného úradu je porušením zákona bez toho, aby to musel zákon explicitne deklarovať.
8. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutia žalovaného nespĺňajú hmotnoprávne ani procesnoprávne podmienky stanovené v zákone o finančnej správe. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je právnym vzťahom, ktorý má verejnoprávny charakter, kde služobný úrad je nositeľom oprávnení rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch podriadených - príslušníkov finančnej správy a títo sú v tomto vzťahu nositeľmi právnej povinnosti. Tieto vzťahy vždy podliehajú súdnemu prieskumu a spravujú sa všeobecnými zásadami platnými pre oblasť správneho práva. Preto nemožno upustiť od vyžadovania požiadaviek kladených na konanie a rozhodnutie správnych orgánov vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru, Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77) 31 zo dňa 28.09.1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov vo vzťahu k správnym aktom, Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R(80) členským štátom o používaní správnej úvahy správnymi orgánmi, resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec (2007) 7 zo dňa 20.06.2007 o dobrej verejnej správe, konkrétne z čl.17, v zmysle ktorého správne rozhodnutia musia byť formulované v jednoduchej, jasnej zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané. Tieto pramene, ktoré sú opakovane citované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, je nutné interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“.
9. Žalobca ďalej uviedol, že upozorňuje, že jednorázové celoslovenské testovanie nazvané „skríning“ bolo vykonávané a mediálne prezentované na báze dobrovoľnosti a ku dňu podania žaloby žalobcovi nie je známa žiadna právna povinnosť uložená príslušníkom finančnej správy v súlade s čl. 13 ods. 1 Ústavy SR povinne sa zúčastniť celoplošného testovania a účasť na takomto testovaní nie je podľa žalobcu ani zákonnou podmienkou na výkon štátnej služby. Poukázal na odporúčania zverejnené na stránke Ministerstva zdravotníctva SR označené ako „COVID-19: Ako postupovať pri podozrení na ochorenie“ v časti označenej ako „Ktorý test si vybrať“, kde bolo uvedené, že antigénový test sa odporúča pri objavení príznakov ochorenia/v prípade úzkeho kontaktu s pozitívnou osobou minimálne po dvoch dňoch od tohto stretnutia a RT PCR testovanie sa odporúča pri objavení príznakov ochorenia/pri návrate z rizikovej krajiny/v prípade úzkeho kontaktu s pozitívnou osobou minimálne po 5-tich dňoch od tohto stretnutia. Poukázal aj na odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie zo dňa 13.01.2021, v ktorom sa uvádza, že ani pozitívny test RT PCR nie je sám o sebe známkou infekcie COVID-19 a je vyžadovaný kontrolný test spolu s klinickou diagnózou a anamnézou testovaného. Uviedol ďalej, že k 25.01.2021 nemal žiadne klinické príznaky ochorenia COVID-19, nebol v predchádzajúcich 2 - 5 dňoch a evidentne ani od 18.01.2021 v úzkom kontakte s pozitívnou osobou, a pokiaľ nevedomky ku kontaktu došlo, išlo o zjavne epidemiologicky bezvýznamný kontakt. Preštudoval si príbalové letáky diagnostických pomôcok použitých pri celoplošnom testovaní, rešpektoval odporúčania Ministerstva zdravotníctva SR a dospel k záveru, že je osobou, ktorá nielen že nespĺňa podmienky na aplikáciu uvedených diagnostických pomôcok, ale zároveň osobou, ktorej zdravotný stav ani relevantným spôsobom neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19. Účasť na celoplošnom testovaní by tak bola v rozpore s odporúčaniami Ministerstva zdravotníctva SR, nezodpovedným čerpaním prostriedkov zo štátneho rozpočtu, keď zbytočne použitá diagnostická pomôcka by pri dodržaní návodu uvedeného v príbalovom letáku mohla reálne odhaliť skutočne chorého na ochorenie COVID-19 a v neposlednom rade aj prípadný vykonaný medicínsky úkon by bol mrhaním ľudského potenciálu zdravotníckych pracovníkov, ktorí v kalendárnych mesiacoch január a február 2021 zažívali neobyčajne náročné obdobie.
10. Žalobca namietal, že preskúmavané rozhodnutia nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pretože žalovaný nezistil v súlade so zásadou materiálnej pravdy všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu a neaplikoval vyhľadávaciu zásadu, neobstaral si potrebné podklady, resp. na ne v konaní samotnom neprihliadal. Namietal tiež, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a poukázal na to, že požiadal o priznanie práva čerpať služobné voľno s nárokom na služobný plat v súlade s § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe a žalovaný riadne začaté administratívne konanie neukončil tak, aby mohol relevantným spôsobom v relevantnom čase uzavrieť v dochádzkovom systéme žalobcov výkaz dochádzky spôsobom, ako to spravil žalovaný. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 26.01.2021 a týmto rozhodnutím nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti zo dňa 25.01.2021, avšak toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené až 08.02.2021. Rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi nemohlo nadobudnúť účinky skôr ako jeho doručením a keďže bol žalobcovi uložený zákaz vychádzania, prevzal si písomnosť na pošte hneď po ukončení zákazu. V čase od 26.01.2021 do 08.02.2021 nebol voči žalobcovi vykonaný žiadny relevantný pokus o doručenie písomnosti. Keďže odvolanie voči tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok, rozhodnutie sa stalo podľa § 291 ods. 8 zákona o finančnej správe vykonateľné dňom doručenia žalobcovi, teda dňom 08.02.2021. Vykonateľnosť rozhodnutia teda nemohla nastať pred 08.02.2021 a už vôbec nie v kalendárnom mesiaci január 2021. Do 31.01.2021 nebol administratívny proces vo veci žiadosti podanej žalobcom ukončený a neexistoval preto dôvod na posúdenie neprítomnosti žalobcu vo výkone štátnej služby ako služobné voľno bez nároku na služobný plat. Rozhodnutie zo dňa 26.01.2021 obsahuje konštatáciu, že žalovaný žalobcovu žiadosť zo dňa 25.01.2021 zamieta, ale zároveň nenariaďuje žalobcovi žiadnu právnu povinnosť čerpať iný druh služobného voľna na čas odo dňa 27.01.2021 do 29.01.2021, preto tento čas výkonu služby žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť riadne ospravedlnil, zostal „právne nevysporiadaný“, čo nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že výroky preskúmavaných rozhodnutí len v rovine formálnej a deklaračnej spĺňajú požiadavku, že výrok rozhodnutia má v stručnej, jasnej a zrozumiteľnej forme obsahovať záver orgánu rozhodujúceho o prejednávanej veci. Poukázal na to, že výrok napadnutého rozhodnutia je v podstate nevykonateľným, nakoľko v prvostupňovom rozhodnutí je uvedené, že žiadosti žalobcu nie je vyhovené „... z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle § 153 v spojitosti s § 154 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. ...“. Takto formulovaným výrokom žalovaný de jure konštatoval, že žalobca svoju osobnú neúčasť vo výkone štátnej služby na čas od 27.01.2021 do 29.01.2021 fakticky vôbec neospravedlnil. Výrok prvostupňového rozhodnutia vôbec neobsahuje konštatáciu, či konkrétny nárok uplatnený žalobcom podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe žalovaný zamieta
alebo potvrdzuje a či neprítomnosť žalobcu vo výkone štátnej služby v rozhodujúcom období považuje za ospravedlniteľnú prekážku vo výkone štátnej služby z iného právneho dôvodu alebo nie. Ust. § 153 zákona o finančnej správe taxatívne vymenováva prekážky v štátnej službe, s ktorými tento zákon spája oprávnený nárok príslušníkov finančnej správy na udelenie služobného voľna, pričom § 154 ods. 1 tohto zákona len upravuje platové nároky príslušníka finančnej správy, ktorému bolo služobné voľno pre prekážky v štátnej službe vo všeobecnom záujme priznané. Žalobca svoju neprítomnosť v štátnej službe riadne odôvodnenou žiadosťou relevantným spôsobom ospravedlnil, na čo žalovaný vôbec nereagoval. Žalovaný vyhodnotil právnu situáciu úplne opačne, čoho výsledkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí a zrejme na ich podklade i zásah žalovaného do majetkových práv žalobcu (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) a práv na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ako aj do základného práva žalobcu na odmenu za vykonanú prácu (čl. 36 ods. 1 písm. a) Ústavy SR), keď bez právneho dôvodu v lehote splatnosti riadne priznaného služobného platu rozhodnutím žalovaného, zvýšeného právnym úkonom valorizácie, v rozpore s § 181 v spojení s § 182 zákona o finančnej správe, nevyplatil žalobcovi časť služobného platu, resp. bez právneho dôvodu vykonal neoprávnené zrážky zo služobného platu, a to za obdobie od 27.01.2021 do 29.01.2021.
11. Podľa žalobcu rozhodnutiami žalovaného došlo k nezákonnému zásahu do základného práva žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu, pričom je nutné prihliadnuť aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Pri posudzovaní zásahu do základného práva vlastniť majetok môže ísť tak o majetok existujúci, ako aj o majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých žalobca môže tvrdiť, že má legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp. konkretizované. Žalobca s poukazom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko zo dňa 29.11.1991 a vo veci Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko zo dňa 20.11.1995 tvrdil, že za majetok možno považovať aj majetok, nadobudnutie ktorého možno legitímne očakávať. Ďalej uviedol, že podľa judikatúry Ústavného súdu SR možnosť porušenia základných práv hmotného charakteru (práva vlastniť majetok, práva na ochranu majetku) treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zo strany žalovaného došlo ku takému konaniu, že poprel legitímne očakávania žalobcu na zhmotnenie jeho majetkových očakávaní v smere odmeňovania a porušil tým základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu v spojení s porušením základného práva na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/13/2011, z ktorého odcitoval časť týkajúcu sa otázky, kedy konania vo veciach štátnych zamestnancov spadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
12. Žalobca žiadal v zmysle § 132 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) o posúdenie prejudiciálnej otázky, či prvostupňové rozhodnutie, ktoré sa stalo vykonateľným dňa 08.02.2021, ktorým žalovaný neprávoplatne zamietol žiadosť žalobcu o udelenie služobného voľna z 25.01.2021, avšak zároveň legitímnym spôsobom nenariadil žalobcovi čerpanie iného druhu služobného voľna, postačuje na to, aby žalovaný bez právneho titulu a dôvodu nahradil vôľu žalobcu a v dochádzkovom systéme neformálnym spôsobom vyznačil žalobcovi za mesiac január 2021 čerpanie ľubovoľného druhu služobného voľna.
13. Žalobca namietal, že nesúhlasí s výkladom pojmu „prekážky všeobecného záujmu“ v spojení s výkladom pojmu „výkon občianskych povinností“ tak, ako je to uvedené v napadnutých rozhodnutiach, pretože nemá oporu v platných právnych predpisoch. Žalobca poukázal na výklad ustanovení Zákonníka práce, ktorý na webových stránkach zverejnil Národný inšpektorát práce: „Ak sa zamestnanec na základe vlastného rozhodnutia testovania nezúčastní (a nespĺňa inú z výnimiek), je povinný vzhľadom na podmienky obmedzenia slobody pohybu osôb a podmienky účasti osôb na celoplošnom testovaní na ochorenie COVID-19 dodržať zákaz vychádzania, čo v praxi znamená, že sa nemôže dostaviť na svoje pracovisko. Podľa Zákonníka práce sa táto situácia považuje za prekážku v práci na strane zamestnanca z dôvodu všeobecného záujmu, a to plnenie občianskej povinnosti v zmysle § 137 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas súvisiaci s výkonom tejto občianskej povinnosti a iných úkonov vo všeobecnom záujme. Ak z kolektívnej zmluvy alebo z dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom nevyplýva inak, zamestnancovi za túto prekážku v práci nepatrí náhrada mzdy.“ Podľa žalobcu ide o identickú situáciu ako tú, v ktorej sa on bez svojho zavinenia ocitol, pričom jediný rozdiel oproti prípadu riešenému
Národným inšpektorátom práce je v tom, že v služobnom pomere je táto prekážka vo výkone štátnej služby podľa § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe poskytovaná s nárokom na služobný plat. Výklad pojmu „občianska povinnosť“ tak ako je uvedený na strane 2 prvostupňového rozhodnutia, a ďalej rozvíjaný v druhostupňovom rozhodnutí žalovaného, nemá oporu v zákone o finančnej správe a per analogiam ani v žiadnom inom právnom predpise. Rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádza z usmernenia osobného úradu žalovaného zo dňa 10.11.2020 zaslaného e-mailom riaditeľke Colného úradu Banská Bystrica, ktoré bolo žalobcovi sprístupnené na základe žiadosti o sprístupnenie informácii. Žalobca ďalej poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré žalovaný potvrdil, sa uvádza, že „plnenie občianskej povinnosti“ treba posudzovať ako konanie/činnosť PFS vyplývajúca z opatrenia proti prenosným chorobám“. Ďalej sa v prvostupňovom rozhodnutí popisuje ako vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva nemá na výkon štátnej služby žalobcu žiaden vplyv a uznesenia vlády SR, ktoré obmedzujú slobodu pohybu, nie sú opatrením proti prenosným chorobám. Žalovaný sa odvolal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/07-13, ktoré podľa žalovaného umožňuje vykladať pojem „občianska povinnosť“ a zrejme i ďalšie neurčité právne pojmy podľa vlastnej úvahy. Žalovaný sa v ďalších častiach rozhodnutia len utvrdzuje v tom, že jeho rozhodnutie je zákonné a že legálne sám vyložil uznesenia vlády SR, ktoré žalobca označuje za prekážku v jeho osobnej účasti na výkone štátnej služby. Podľa žalobcu si žalovaný svojvoľne v aplikačnej praxi dotvoril právne predpisy podľa vlastnej úvahy, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zákon o finančnej správe a ani iný právny predpis nedeleguje žalovanému právomoc kreovať právne predpisy, resp. ich podľa vlastnej úvahy dotvárať, ale práve naopak z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyplýva pre žalovaného právna povinnosť konať len v medziach platných právnych predpisov.
14. Žalobca ďalej namietal, že z hľadiska právneho môže byť konanie akéhokoľvek subjektu s právnou subjektivitou komisívne alebo omisívne. V predmetnej veci ide o omisívne konanie, pretože žalobca si plnil občiansku povinnosť, ktorá mu vyplynula z uznesení vlády SR a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva, nakoľko v čase jeho obvyklého výkonu štátnej služby bol vyhlásený zákaz vychádzania, resp. zákaz vstupu do priestorov žalovaného. K § 154 ods. 4 zákona o finančnej správe žalobca uviedol, že nesúhlasí s predloženou definíciou a praktickou aplikáciou pojmu „občianska povinnosť“ tak, ako je prezentovaná v preskúmavaných rozhodnutiach, nakoľko tu ide nielen o činnosť, ale práve naopak ide o pasívne konanie subjektu, ktorému je uložená povinnosť niečo nekonať alebo sa nejakého konkrétneho konania zdržať. Nesúhlasil s tvrdením, že musí ísť o „činnosť fyzickej osoby vykonávanú na základe zákonom uloženej povinnosti“. Je nutné vychádzať z čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, kde okrem zákonných povinností existujú aj povinnosti uložené na základe zákona, a to pod zákonnými právnymi predpismi, prípadne správnymi aktami alebo právnymi úkonmi vydanými štátnymi orgánmi, na ktoré je táto právomoc legálne prenesená. Pri definovaní pojmu „výkon občianskej povinnosti“ podľa § 154 ods. 4 zákona o finančne správe ide o exemplifikatívny výpočet činností, ktoré zákonodarca považuje pre účely tohto zákona za prekážky na strane príslušníka finančnej správy. Slovné spojenie „o výkon občianskych povinností ide najmä“ teda neznamená, že zákonodarca taxatívne vymedzil situácie, v ktorých ide o výkon občianskych povinností a nevymedzil ani okruh subjektov, ktoré môžu výkon občianskych povinností príslušníkovi finančnej správy uložiť alebo nariadiť. Žalovaný opakovane svojvoľne zúžil okruh subjektov, ktoré môžu prijímať opatrenia proti prenosným chorobám len na Úrad verejného zdravotníctva a takéto tvrdenie nemá oporu v platných právnych predpisoch a ani v konaní samotného žalovaného. V dotknutom ustanovení ide len o demonštratívny výpočet určitých činností a zákonodarca zrejme predpokladal i ďalšie činnosti, ktoré môžu vyplývať z osobitných právnych predpisov. Občianska povinnosť ustanovená osobitnými právnymi predpismi má potom charakter právnej povinnosti. Žalobca mal za to, že splnenie právnej povinnosti z jeho strany tým, že niečo nekoná alebo sa zdržal určitého konania, ktoré by obzvlášť v čase vyhláseného núdzového stavu mohlo mať pre neho negatívne následky, nemôže ísť na jeho ťarchu tak, ako si to opakovane vykladá žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/1/2010 (R102/2011), podľa ktorých nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.
15. Žalobca ďalej poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, kde orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že žalobca v žiadosti neuviedol žiadnu informáciu ani nedoložil žiaden doklad vydaný niektorým z uvedených orgánov, ktorým by preukázal existenciu uloženého opatrenia proti prenosným chorobám, ktoré by mu bránilo vo výkone štátnej služby s tým, že žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí ďalej takýto názor rozvíja. Žalobca poukázal na to, že mu je známa skutočnosť, že v právnickej obci v Slovenskej republike existujú dva zásadne antagonistické názory na
to, či uznesením vlády SR, vydaným na základe čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu, možno legálne obmedziť základné práva a slobody vrátane slobody pohybu podľa čl. 23 Ústavy SR. Podľa žalobcu v konaní o jeho žiadosti bolo potrebné najskôr vyriešiť ako prejudiciálnu otázku to, či uznesenie vlády SR malo alebo nemalo vplyv na obmedzenie slobody pohybu žalobcu vo vzťahu k plneniu jeho služobných povinností, a až po vyriešení tejto otázky bolo možné v konaní pokračovať a zákonným spôsobom rozhodnúť. Žalovaný podľa žalobcu takto nepostupoval a uspokojil sa len s tvrdením, že žalobca si svoju neúčasť v štátnej službe spôsobil sám, keď sa dobrovoľného testovania nezúčastnil.
16. Žalobca ďalej namietal zásah do jeho legitímnych očakávaní z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú zmienku o tom, ako bola vyhodnotená a právne posúdená prekážka vo výkone štátnej služby vo forme zákazu vychádzania. Podľa žalobcu práve uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v doplnenom znení uznesením č. 44 zo dňa 20.01.2021 sú práve tým opatrením proti prenosným chorobám, ktoré nielen svojim označením ale aj obsahom spĺňa všetky zákonné podmienky pre výkon občianskych povinností žalobcu podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe. Podľa žalobcu opačný výklad by znamenal, že žalovaný buď nepovažuje ochorenie COVID-19 za prenosnú chorobu alebo tak, ako to vyplýva z kontextu celého konania a napadnutých rozhodnutí, sa konkludentným spôsobom priklonil k právnemu názoru, podľa ktorého uznesením vlády slobodu pohybu obmedziť nemožno, čo je však v rozpore s uznesením vlády SR č. 30 v znení uznesenia vlády SR č. 44, za ktoré hlasoval aj minister financií SR ako nadriadený orgán žalovaného. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie označil žalobca za arbitrárne s právne neudržateľným výkladom jednotlivých ustanovení zákona o finančnej správe v spojení s osobitnými predpismi.
17. Žalobca žiadal, aby správny súd z hľadiska procesnej ekonómie podľa § 132 ods. 1 SSP posúdil prejudiciálnu otázku, a to či uznesenie vlády SR č. 30, ako aj uznesenie vlády SR č. 44, a na ich základe vydaná vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, ktorými bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám vrátane žalobcu, a to vydaním zákazu vychádzania, spĺňajú podmienky prekážok vo výkone štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu podľa ust. § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe.
18. K vydaniu vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva došlo na základe odporúčania uvedeného v uznesení vlády SR, preto podľa žalobcu vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, o ktorú je v podstate opreté celé konanie žalovaného v napadnutých rozhodnutiach, bola vydaná až na základe odporúčania vlády SR uvedenom v jej uznesení a nie opačne. Podľa žalobcu v odôvodnení správnou žalobou napadnutých rozhodnutí orgány verejnej správy v podstate odignorovali uznesenie vlády SR a od ignorovali aj to, že žalobca bez porušenia zákazu vychádzania nemohol opustiť svoje bydlisko a vstúpiť do objektov žalovaného, preto rozhodnutia nevychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu v zmysle § 291 ods. 1 zákona o finančnej správe. Rozhodnutia taktiež nerešpektujú časový odstup medzi vydávaním jednotlivých právnych aktov, hierarchické usporiadanie štátnych orgánov oprávnených na ich vydanie, ako aj zákonné kompetencie. Žalobca poukázal na čl. 1 ods. 1 a 2 Zásad vydávania Vestníka vlády SR platných a účinných do 06.04.2021 s tým, že vláda SR prijala dňa 07.04.2021 uznesenie č. 180, kde stanovila nové zásady vydávania Vestníka vlády SR tak, že Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva zaradila medzi subjekty oprávnené publikovať vo Vestníku vlády. Vláda novelizovala čl. 1 ods. 1 písm. b), keď tento doplnila odkazom na ust. § 59 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., na základe ktorého sa tieto vyhlášky vydávajú. Žalobca v tejto súvislosti žiadal zodpovedať správnym súdom prejudiciálnu otázku, a to či Úrad verejného zdravotníctva, ktorý podľa platných právnych predpisov nie je ústredným orgánom štátnej správy, ani iným štátnym orgánom uvedeným vo Vestníku vlády SR, ale je rozpočtovou organizáciou napojenou na rozpočet Ministerstva zdravotníctva SR, má danú osobitnú právomoc vydávať všeobecne záväzné vykonávacie predpisy v súlade s čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. a pokiaľ áno, tak či vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva SR zverejnená vo Vestníku vlády SR, ročník č. 31, čiastka 8 zo dňa 21.01.2021 bola pred 07.04.2021 legálne zverejnená subjektom oprávneným publikovať vo Vestníku vlády SR i bez toho, aby to Vestník vlády SR pripúšťal.
19. Podľa žalobcu žalovaný sa dostatočne neriadil procesnou časťou zákona o finančnej správe, konkrétne podľa § 294 ods. 2 tohto zákona má odvolací orgán vo veci rozhodnúť až po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii. V druhostupňovom rozhodnutí formálne žalovaný konštatuje, že odvolanie bolo prerokované v osobitnej komisii, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sa neodkazuje na žiadne konkrétne stanovisko ani návrh poradnej komisie označený dátumom vyhotovenia a spisovou značkou, neuvádza, ktoré námietky žalobcu považuje za mylné a prečo. Povinnosť uvádzať v rozhodnutiach žalovaného stanovisko poradnej komisie a aj potrebu vysporiadať sa s jeho obsahom opakovane judikovali súdy rôznych inštancií práve vo vzťahu k žalovanému už v minulosti. Z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR vyplýva povinnosť orgánov verejnej správy konať len v súlade s ústavou, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Ďalej žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/173/2015 zo dňa 08.11.2016, kde najvyšší súd uviedol, že pred súdom nemôže obstáť dodatočné zdôvodnenie alebo rozšírenie dôvodov napadnutého rozhodnutia urobené v rámci vyjadrenia k žalobe žalovaným, pretože keď nebol riadnym procesným postupom v konaní pred orgánom prvého stupňa zistený úplne skutočný stav veci, nie je možné ho takto dopĺňať a správny orgán nemôže svojim vyjadrením v správnom súdnictve nahrádzať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 291 ods. 2 a 4 zákona o finančnej správe s tým, že obsahom písomného vyhotovenia rozhodnutia žalovaného malo byť aj stanovisko poradnej komisie uvedené ako podklad rozhodnutia, a to s vyznačeným dátumom vyhotovenia, spisovou značkou, výsledkom, ktorý poradná komisia vo veci navrhovala a aj so spôsobom, ako sa žalovaný s výsledkom rokovania poradnej komisie vysporiadal. Žalobca namietal aj zloženie poradnej komisie s odkazom na ust. § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe a s odkazom na čl. 26 kolektívnej zmluvy platnej a účinnej na obdobie od 01.01.2021 do 31.12.2021. V zmysle zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní sa kolektívna zmluva po podpise oprávnenými osobami stáva záväzným právnym aktom s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon, je záväzná, má normatívny charakter a nároky z nej vyplývajúce je možné vymáhať súdnou cestou (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/10/2007 zo dňa 27.05.2008). Žalobca namietal, že minimálne zástupca odborovej organizácie Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, sídlo Hviezdoslavova 274/9, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 42 307 104 nebol do poradnej komisie v rámci odvolacieho konania prizvaný. V tejto súvislosti žalobca žiadal, aby správny súd posúdil prejudiciálnu otázku, a to či čl. 26 kolektívnej zmluvy platnej a účinnej na rok 2021 v spojení s § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe zakladá legitímne právo účasti zástupcov odborových organizácii v poradných orgánoch prezidenta finančnej správy a iných tam uvedených nadriadených, ako aj skutočnosť, či žalovaný už pri kreovaní takéhoto poradného orgánu má povinnosť poskytnúť riadne registrovaným odborovým organizáciám pôsobiacim u žalovaného možnosť účasti ich zástupcov v takomto poradnom orgáne.
20. V tejto súvislosti žalobca ďalej poukázal na povahu interného riadiaceho aktu s tým, že tento platí do vnútra organizácie a je záväzným pre jeho adresátov, preto nemôže mať silu zákona v otázkach, ktoré upravuje odlišne kolektívna zmluva. Ustanovenie kolektívnej zmluvy (článok 26) má nepochybne prednosť pred akýmkoľvek interným riadiacim aktom, ktorý za účelom kreovania poradnej komisie vydal žalovaný, na čo by mal správny súd prihliadať ex offo v súlade s § 5 ods. 4 SSP. Nemožno prisvedčiť takému právnemu názoru správneho súdu, vyslovenému v obdobnej právnej veci, podľa ktorého v otázke kreovania poradnej komisie zákon o finančnej správe „mlčí“. Odborové orgány by nemohli reálne vykonávať kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach služobného pomeru podľa § 276 ods. 1 písm. a) zákona o finančnej správe bez aktívnej účasti svojich zástupcov v poradných orgánoch zriadených žalovaným tak, ako to predpokladá ust. § 276 ods. 1 písm. c) zákona o finančnej správe v spojení s čl. 26 platnej a účinnej kolektívnej zmluvy na rok 2021. Podľa žalobcu je na základe zásady analógie legis potrebné prihliadať na obdobnú právnu úpravu zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. I keď ide o menej prísnu právnu úpravu ako je služobný pomer vo forme zákona o finančnej správe, tak zákon č. 55/2017 v ust. § 89 ods. 3 § 118 ods. 2 a § 169 ods. 1 písm. b) upravuje presný postup a spôsob kreovania poradných orgánov, ako aj počet zástupcov zamestnancov v týchto orgánoch zriaďovaných generálnym tajomníkom. Žalobca poukázal aj na závery Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2017 o odstraňovaní nedostatkov zákonnej právnej úpravy výkladom orgánov aplikujúcich správne právo. Podľa žalobcu rozhodovanie o ním legitímne uplatnených nárokoch spĺňa kritériá opatrení v oblasti sociálneho a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy. Účasť zástupcov odborových organizácii v poradnej komisii, ktorú zriaďuje žalovaný ako poradný orgán za účelom posúdenia odvolania žalobcu, žalobca považoval za nevyhnutný predpoklad dodržania zásady zákonnosti konania vo veciach služobného pomeru. Opomenutie práva odborových organizácii pôsobiacich u žalovaného na nomináciu svojho zástupcu pri zriaďovaní poradnej komisie považoval žalobca za nesplnenie hmotnoprávnej podmienky pre ďalšie konanie vo veci služobného pomeru a za porušenie § 276 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s čl. 26 platnej a účinnej kolektívnej zmluvy s tým, že
porušenie týchto ustanovení má za následok neplatnosť samotného rokovania poradnej komisie, z čoho vyplýva aj nulita jej prípadného návrhu alebo stanoviska pre účely odvolacieho konania. V súvislosti so záväznosťou obsahu kolektívnej zmluvy poukázal žalobca na ust. § 277 zákona o finančnej správe a poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2019.
21. Žalobca ďalej poukázal na zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov s tým, že v tomto právnom predpise je implementovaná Smernica Rady č. 2000/78/EC z 27.11.2000 a cieľom uvedenej smernice je v rozsahu jej úpravy dosiahnuť všeobecný zákaz diskriminácie. V zmysle právnej úpravy antidiskriminačného zákona sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej udeľovanie služobného voľna, resp. nariaďovanie služobného voľna príslušníkom finančnej správy, sa musí riadiť určitými zásadami, ktoré sú obsiahnuté nielen vo vnútroštátnej úprave ale aj v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to obzvlášť v situáciách, ktoré môžu mať negatívny dopad na ekonomickú sféru príslušníka finančnej správy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/13/2011 zo dňa 28.09.2011, v ktorých najvyšší súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplynulo všeobecné pravidlo, že veci týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s uvedením ako príklad takých činností ozbrojené sily a políciu, teda, že všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci budú vyňaté z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, upozorňujúc však, že Súdny dvor vyslovil, že pokiaľ ide o otázky ekonomické, v týchto nie je možné vylúčiť aplikáciu čl. 6 Dohovoru. Podľa žalobcu porušenie § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe malo a má priamy súvis so zákonnosťou preskúmavaných rozhodnutí, pričom z hľadiska procesnej ekonómie nemalo pre žalobcu právny význam podávať obsahovo totožnú diskriminačnú žalobu na civilnom súde.
22. Žalobca ďalej v rámci tejto žalobnej námietky namietal, že rozhodnutia a postup žalovaného pri právnom posúdení a aplikácii ust. § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe vykazuje vo vzťahu k žalobcovi všetky znaky diskriminácie a šikanózneho výkonu práva, čo je v rozpore s ust. § 75 ods. 1 a 2 zákona o finančnej správe. Žalobca poukázal na usmernenie zverejnené na internetovej stránke žalovaného „Neprítomnosť z dôvodu testovania“ a v súvislosti s týmto poukázal na to, že neprítomnosť vo výkone štátnej služby z dôvodu účasti na testovaní sa podľa usmernenia žalovaného vyznačila v dochádzkovom systéme ako neprítomnosť ospravedlnená ako prekážka vo všeobecnom záujme podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. s nárokom na plat. Podľa žalobcu žalovaný vytvoril dve nerovnocenné kategórie zamestnancov, s ktorými v identickej právnej situácii zaobchádza rozdielne. Prvú kategóriu tvoria zamestnanci, ktorí sa dobrovoľne zúčastnili „dobrovoľného“ plošného testovania, dokonca počas výkonu štátnej služby, a druhú kategóriu tvoria zamestnanci, ktorí sa tohto testovania nezúčastnili. Pre prvú kategóriu zamestnancov považuje žalovaný uznesenie vlády SR č. 30 v doplnení uznesením vlády SR č. 44 za prekážku z dôvodov vo všeobecnom záujme podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe, a teda zrejme aj predmetné uznesenie vlády za opatrenie proti prenosným chorobám, kým pre druhú skupinu zamestnancov v identickej právnej situácii takáto prekážka vo výkone štátnej služby nie je, s odôvodnením uvedeným v preskúmavaných rozhodnutia. Uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v bode B1 obsahuje všeobecný zákaz vychádzania od 27.01.2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa a toto obmedzenie končí uplynutím 07.02.2021. Takto formulované uznesenie vlády SR, ktoré primárne obmedzuje slobodu pohybu vo forme všeobecne formulovaného zákazu vychádzania pre všetky osoby na území SR, je opatrením na pokles ochorení COVID-19 na území SR. Až sekundárne v bode B1 ods. 1 až 22 uznesenie vlády SR obsahuje výnimky zo zákazu vychádzania, avšak vymenované výnimky svojou podstatou nie sú opatrením proti prenosným chorobám ale práve conditio sine qua non „beztrestného“ pohybu fyzických osôb vo vopred zadefinovaných situáciách. Žalovaný v rozpore so svojim vlastným právnym názorom prezentovaným v usmernení zo dňa 10.11.2020 ospravedlnil v mesiaci január a február 2021 dobrovoľnú účasť 1 734 príslušníkov finančnej správy na dobrovoľnom testovaní, kým uznesením vlády explicitne uložený zákaz vychádzania neuznal ako výkon občianskych povinností. Žalovaný v priebehu troch kalendárnych mesiacov zmenil svoj postup. Žalovaný disponuje diskrečnou právomocou v prípadoch, kedy mu to zákon o finančnej správe umožňuje, avšak diskrečná právomoc neznamená svojvôľu pri posudzovaní, či určité právne skutočnosti nastali tak, ako to žalovaný urobil v prejednávanej veci.
Žalovaný použil neodôvodnene selektívny prístup k právu a ústavne nekomfortný výklad uznesení vlády SR, nakoľko bez právneho dôvodu preferuje práve skupinu zamestnancov, ktorí sa dobrovoľne zúčastnili celoslovenského testovania, ktoré bolo dobrovoľné. Vytvorenie objektívne menej priaznivých podmienok v služobnom pomere pre druhú kategóriu príslušníkov finančnej správy napĺňa všetky znaky diskriminácie v spojení s konaním, ktoré je podľa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi podľa § 75 ods. 1 a 2 zákona o finančnej správe. Konanie žalovaného má nepopierateľne sankčný charakter, keďže má postihovať predovšetkým ekonomickú stránku príslušníkov finančnej správy druhej kategórie. Žalovaný zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo ako s porovnateľnými príslušníkmi finančnej správy (komparátormi) v celkovom počte 1 734, ktorí sa dobrovoľne zúčastnili na dobrovoľnom testovaní v čase výkonu štátnej služby a žalovaný uznal ich neprítomnosť vo výkone štátnej služby za výkon občianskych povinností podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe s nárokom na služobný plat, pričom žalobcovu žiadosť na základe tých istých skutočností zamietol. Následkom diskriminácie žalobcu je porušenie subjektívneho verejného práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej správy (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR), právo na odmenu za vykonanú prácu (čl. 36 ods. 1 písm. a) Ústavy SR), právo na udelenie a čerpanie služobného voľna podľa § 153 ods. 1 s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe z dôvodu prekážok všeobecného záujmu podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe. Dôsledkom nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania sa žalobcovi v zamestnaní znížila jeho vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vznikol a pretrváva dojem, ako keby bezdôvodne odmietal vykonávať štátnu službu a plniť si tak služobné povinnosti, na rozdiel od preferovanej skupiny príslušníkov finančnej správy, ktorí sa dobrovoľne zúčastnili dobrovoľného testovania. Jeden z výslovne upravených dôvodov zakázaného odlišného zaobchádzania je podľa § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe iné postavenie. Žalobca v podanej žalobe poukazuje práve na svoje postavenie, označil žalovaného ako osobu, ktorá porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ako aj komparátorov, t.j. porovnateľných príslušníkov finančnej správy, ktorí spĺňajú všetky kritériá pre termín „porovnateľný stály pracovník“. Žalobca si splnil svoju dôkaznú povinnosť a poukázal aj na takzvané prenesené dôkazné bremeno v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona.
23. Žalobca žiadal, aby správny súd posúdil prejudiciálnu otázku, a to, či diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi podľa § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi podľa § 75 ods. 2 zákona o finančnej správe tak, ako ho žalobca popísal, má vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a či toto konanie považuje správny súd za splnenie povinnosti žalovaného vydať obe preskúmavané rozhodnutia v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi tak, ako je to uvedené v § 291 ods. 1 zákona o finančnej správe.
24. Z uznesenia vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 vyplýva, že vláda SR v právnom vzťahu zamestnanec - zamestnávateľ preferovala prácu v domácom prostredí, preto nemožno žalobcom navrhnutý spôsob výkonu služobných činností vyhodnotiť jednostranne v neprospech žalobcu len s odôvodnením, že žalovaný zabezpečil antigénové testovanie aj v mieste výkonu štátnej služby a týmto umožnil žalobcovi splnenie podmienky určenej výnimky zo zákazu vychádzania. Týmto konštatovaním žalovaný len zdôraznil svoj nesprávny úradný postup, keď vybočil z medzí právomocí, pretože ako orgán verenej moci mimo jeho právomoci zverenej Ústavou SR a zákonom o finančnej správe tvrdí, že má kompetenciu nahradiť slobodné rozhodnutie žalobcu o jeho dobrovoľnej účasti na testovaní a na základe ekonomického nátlaku od žalobcu vynucuje správanie slúžiace na potvrdenie zákonnosti jeho konania a rozhodovania. Žalovaný nemôže rozširovať svoje právomoci obzvlášť v situácii, keď je medicínska účinnosť testovania prinajmenšom sporná (podnet generálneho prokurátora SR na Ústavný súd SR zn. GÚp 18/21/1000-7 zo dňa 23.03.2021). Žalobca namietal, že výrok oboch správnou žalobou napadnutých rozhodnutí neobsahuje záver o uplatnenom návrhu pokračovať vo výkone štátnej služby formou výkonu štátnej služby z domácnosti.
25. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2020 zo dňa 24.09.2020 sa označujú vyhlášky vydané Úradom verejného zdravotníctva za opatrenia s povahou hybridného správneho aktu, ktoré svojou právnou silou nemôžu odporovať právnym predpisom vyššej právnej sily. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nariadenie 2016/679 a uviedol, že Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, sídlo: Hviezdoslavova 274/9, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 42 307 104 zaslala žalovanému „Upozornenie“ zo dňa 08.11.2020, v ktorom upozornila, že dochádza ku kolízii právnych predpisov s pokynmi žalovaného v súvislosti s ochorením COVID-19 a na toto upozornenie žalovaný nijako nereagoval. Povinnosť ukladaná príslušníkom finančnej správy a iným
osobám preukazovať sa pri vstupe do objektov finančnej správy, prípadne v iných situáciách, negatívnym testom, prípadne inou obdobnou zdravotnou dokumentáciou alebo jej časťou, nemá oporu v slovenskom právnom poriadku, konkrétne v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 576/2004“), jej uplatňovanie nespĺňa podmienky čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (vyhláška č. 14 nie je zákonom ale hybridným správnym aktom) a praktická aplikácia takýchto pokynov je podľa názoru žalobcu v rozpore so základným právnom na nedotknuteľnosť súkromia dotknutej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR. Ide o zdravotné záznamy fyzických osôb, čo sú z právneho hľadiska osobné údaje, resp. informácie o zdravotnom stave, ktoré požívajú osobitnú ochranu spadajúcu pod právny režim nariadenia 2016/679. Negatívny test alebo obdobný zdravotný záznam je v konečnom dôsledku možné vyhodnotiť ako výsledok diagnostiky druhovo vymedzeného ochorenia, či ako výpis zo zdravotnej dokumentácie, pričom tieto pojmy sú upravené v zákone č. 576/2004 Z. z. Podľa žalobcu je potrebné dôsledne prihliadať na ustanovenia zákona o bezpečnosti štátu a tento právny predpis povinné poskytovanie informácií o zdravotnom stave neupravuje, preto striktné vyžadovanie takýchto informácií, dokonca pod hrozbou nevpustenia príslušníka finančnej správy do objektu - miesta výkonu služby je contra legem a v konečnom dôsledku by to mohlo znamenať obchádzanie čl. 51 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca poukázal aj na závery Úradu na ochranu osobných údajov zverejnené na webovej stránke s tým, že zákonné spracúvanie osobitnej kategórie osobných údajov (teda údaja o konkrétnej osobe, že je v karanténe alebo nakazená) je možné vykonať len ak je splnená aspoň jedna z dodatočných podmienok pre spracovanie podľa čl. 9 ods. 2 všeobecného nariadenia o ochrane údajov a zároveň je vždy nutné mať pre spracúvanie právny základ podľa čl. 6 ods. 1 všeobecného nariadenia o ochrane údajov.
26. Žalobca žiadal, aby správny súd posúdil prejudiciálnu otázku, a to či vyhláška č. 14, resp. obdobné vyhlášky vydávané Úrad verejného zdravotníctva, podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2020 zo dňa 24.09.2020 považované za opatrenia s povahou hybridného správneho aktu, môžu svojim obsahom ukladať zamestnávateľovi povinnosti bez ďalšieho spracúvať osobitnú kategóriu osobných údajov, konkrétne zdravotné údaje o zamestnancovi uvedené v jeho zdravotných záznamoch, konkrétne zdravotný záznam o tom, či je v karanténe alebo jeho zdravotný záznam o výsledku testovania na ochorenie COVID-19, a či takto uložená povinnosť je v súlade s čl. 9 ods. 2 nariadenia č. 2016/679 a spĺňa podmienku zákonnosti podľa čl. 6 ods. 1 tohto nariadenia.
27. Princíp viazanosti žalovaného právom vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a úkony žalovaného ako orgánu verejnej správy mali oporu v právnom poriadku a ich obsah bol s ním v súlade. Žalobca poukázal na § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Z tohto ustanovenia vyplýva zásada o poznateľnosti právnych predpisov. Podľa žalobcu do obsahu základného práva na spravodlivé konanie vo veciach služobného pomeru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa relevantnej právnej normy, ktorá buď môže mať základ v právnom poriadku SR alebo v medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Žalobca mal súčasne právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Pri výklade a aplikácii relevantnej právnej úpravy sa žalovaný natoľko odchýlil od platnej právnej úpravy a ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, že zásadne poprel účel a zmysel zákona o finančnej správe.
28. Podľa žalobcu pojem „výkon občianskej povinnosti“ tak ako je uvedený v § 154 ods. 4 písm. b) zákona o finančnej správe nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý tento zákon sleduje. Je potrebné prihliadať v širšom kontexte aj na iné ustanovenia použitého právneho predpisu, a to predovšetkým na hmotné ustanovenia upravujúce zákaz diskriminácie podľa § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe, ktorá sa z celospoločenského hľadiska javí ako neprípustná.
29. Žalobca ďalej namietal, že jeho právo na spravodlivý proces garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené, nakoľko prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii zákona o finančnej správe zo strany žalovaného vyústil do nesprávneho právneho posúdenia veci a nezákonného rozhodnutia.
30. Žalobca poukázal na odporúčania č. Rec (2004) 20 výboru Ministrov Rady Európy členským štátom o súdnom preskúmavaní administratívnych aktov, konkrétne na bod B (1) (b), v zmysle ktorého súd má byť
schopný preskúmať akékoľvek porušenia práva, vrátane nedostatku právomoci procesných pochybení a zneužitia moci, a na bod B (4) (e), v zmysle ktorého súd musí byť v takej pozícii, aby mohol preskúmať všetky faktické aj právne otázky týkajúce sa predmetu konania prezentované účastníkmi. Žalovaný nesprávne právne posúdil vec, nakoľko dôkazy sú v zjavnom rozpore so zisteniami, o ktorého sa výrok opiera. Žalovaný pri aplikácii zákona o finančnej správe a jeho výklade a súvisiacich právnych predpisov sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení, zásadne poprel ich účel a význam.
31. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby správny súd správnou žalobou napadnuté rozhodnutia ako nepreskúmateľné zrušil a vec vrátil na nové konanie, pretože vychádzajú nielen z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci, ale nerešpektujú ani všeobecne záväzné právne predpisy a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.
32. V rámci samostatne uvedeného petitu správnej žaloby v bode XI. žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutia napadnuté správnou žalobou, bez toho aby žiadal, aby správny súd vec vrátil na ďalšie konanie.
33. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že na základe žiadosti žalobcu riadne začal a viedol konanie v súlade s ustanoveniami zákona o finančnej správe a toto konanie bolo ukončené vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, preto sú nelogické a účelové námietky, ktorými sa žalobca domáha riadneho konania a rozhodnutia vo veci jeho podanej žiadosti. Nie je možné sa stotožniť ani s námietkou spočívajúcou v tzv. legitímnom očakávaní, na základe ktorej žalobca očakával, že žalovaný bude postupovať takým spôsobom, že nepochybne vyhovie žiadosti žalobcu o udelenie služobného voľna. Ani subjektívna nespokojnosť žalobcu s rozhodnutím žalovaného neznamená a priori vydanie nezákonného rozhodnutia.
34. K ďalším námietkam žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v druhostupňovom rozhodnutí, a to, že žalobca sa osobne rozhodol, že sa testovať na ochorenie COVID-19 nedá, keďže podľa neho celoplošné testovanie bolo nariadené na dobrovoľnej báze. Na základe jeho vlastného rozhodnutia si bol vedomý (podal žiadosť), že v období od 27.01.2021 do 29.01.2021 nemôže nastúpiť na výkon služby, keďže nedisponuje negatívnym výsledkom testu na COVID-19 a inú výnimku zo zákazu vychádzania stanoveného v uznesení vlády SR č. 30 nespĺňa a súčasne je povinný splniť povinnosť, ktorou je obmedzenie slobody pohybu zákazom vychádzania na základe bodu B1 uznesenia vlády SR č. 30 v znení uznesenia vlády SR č. 44. Žalobcovi bolo taktiež zrejmé, že výkon štátnej služby v domácnosti mu nebol v danom období umožnený a že pokiaľ sa nedostaví na výkon štátnej služby z dôvodu neabsolvovania testovania na ochorenie COVID-19, de facto zostáva v domácej izolácii.
35. Podľa žalovaného prekážku, pre ktorú žalobca vo vymedzených dňoch nemohol vykonávať štátnu službu, nie je možné subsumovať pod prekážku z dôvodu plnenia občianskych povinností podľa § 154 zákona o finančnej správe, keďže prekážka nepresahuje individuálne záujmy žalobcu a bola dôležitá len pre neho a nie pre spoločnosť. Žalovaný túto prekážku posúdil ako ďalšiu dôležitú osobnú prekážku podľa § 157 zákona o finančnej správe, keďže vznikla výhradne z osobného rozhodnutia žalobcu nezúčastniť sa testovania s vedomím toho, že bez negatívneho testu sa počas vyhláseného zákazu vychádzania nemôže dostaviť na výkon štátnej služby a zostáva v domácej izolácii. Žalobca túto svoju osobnú prekážku zaradil pod ust. § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, avšak nenaplnením základnej podmienky, že prekážka sa má týkať „všeobecného záujmu“ a nie „osobného záujmu“, nie je možné ju následne subsumovať ani pod žalobcom uplatnený výkon občianskych povinností pri opatreniach proti prenosným chorobám podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe a ani pod výkon občianskych povinností pri iných naliehavých opatreniach zdravotnej starostlivosti podľa § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe.
36. Podľa žalovaného na pravde sa nezakladá tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojvoľne rozhodol o priznaní iného voľna, o ktoré žalobca nežiadal, s tým, že aj v tomto prípade sa jedná o návrhové konanie. Z výroku prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že bolo rozhodnuté len o žiadosti žalobcu, ktorej nebolo vyhovené a iný výrok, ktorý by sa týkal iného druhu voľna/prekážky v rozhodnutí uvedený nie je. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je individuálnym právnym aktom, ktorý je výsledkom procesu aplikácie práva, v ktorom orgány verejnej moci rozhodujú o subjektívnych právach a povinnostiach. Rozhodnutie žalovaného nie je právny úkon, a preto naň nie je možné aplikovať ust. § 299 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o finančnej správe o neplatnosti právnych úkonov ako to prezentuje žalobca.
37. K námietkam o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci žalovaný uviedol, že konanie sa začalo na základe návrhu - žiadosti žalobcu a vo svojej žiadosti uviedol skutočnosti, pre ktoré sa domnieval, že sú splnené podmienky stanovené v § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Žalobca k návrhu nedoložil žiadny doklad preukazujúci vznik a trvanie uvádzanej prekážky ako mu to ukladá ust. § 153 ods. 2 zákona o finančnej správe. Žalovaný rozhodoval o dôvodoch uvedených žalobcom v rozsahu podanej žiadosti, za dôkaz použil jeho písomné vyjadrenie k žiadosti, čo je v súlade s § 286 ods. 2 zákona o finančnej správe a skutočnosť, že žalobca nevykonával štátnu službu v uvedenom období formou home office bola žalovanému známa z jeho úradnej činnosti. Napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vychádzajú zo skutočného stavu veci, odôvodnenie v dostatočnej miere obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, ako aj úvahy, ktorými boli orgány oboch stupňov vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe ktorých bolo rozhodované.
38. Konanie o žiadosti žalobcu bolo riadne ukončené vydaním rozhodnutí, ktoré boli žalobcovi doručené v súlade s § 292 zákona o finančnej správe. Keďže žalobca v čase vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu štátnu službu nevykonával a osobné doručenie rozhodnutia v jeho byte nebolo možné z epidemiologického hľadiska vykonať, doručenie poštovým podnikom bola jediná možnosť ako rozhodnutie doručiť.
39. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho žiadosť bola zamietnutá, avšak nebola nariadená žiadna právna povinnosť na iný druh služobného voľna, žalovaný uviedol, že žalobca podal žiadosť o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 a ods. 4 zákona o finančnej správe, ktorá je podnetom na začatie konania vo veciach služobného pomeru podľa § 278 písm. b) bod 16 zákona o finančnej správe. Výsledkom konania je vydanie rozhodnutia žalovaným, ktorým bolo možné žiadosti vyhovieť alebo ju zamietnuť. V prejednávanej veci došlo k zaniknutiu žiadosti a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím orgánom. Žalobca žiadnu inú žiadosť v súvislosti so svojou neprítomnosťou v rozhodujúcom období, týkajúcu sa iného druhu služobného voľna, nepodal, preto na strane žalovaného neexistoval podnet, na základe ktorého by žalovaný viedol iné konanie vo veci služobného pomeru, ktorého výsledkom by bolo vydanie ďalšieho rozhodnutia. Skutočnosť, že v dochádzkovom systéme žalobcu došlo v dňoch 27.01. až 29.01.2021 k vyznačeniu neprítomnosti žalobcu ako služobné voľno bez nároku na služobný plat, vyplynula z nutnosti uzatvoriť dochádzku žalobcu za tento mesiac, aby bolo možné pristúpiť k spracovaniu a výplate služobného platu. Nakoľko žalobca nepreukázal existenciu inej prekážky vo výkone štátnej služby v uvedených dňoch, žalovaný vychádzal zo skutočnosti uvedených žalobcom v jeho žiadosti a na základe príslušných ustanovení zákona o finančnej správe vyhodnotil neprítomnosť žalobcu ako služobné voľno podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe bez nároku na služobný plat.
40. Pokiaľ žalobca žiadal, aby správny súd vyriešil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa posúdenia skutočností vyznačenia inej neprítomnosti v dochádzkovom systéme ako bola považovaná, túto označil žalovaný za irelevantnú. Uzatvorenie dochádzky bolo nevyhnutné pre spracovanie služobného platu a bolo vykonané neformálne na základe skutočností známych žalovanému zo žalobcovej žiadosti a príslušnej právnej úpravy. Ak by žalobca preukázal existenciu a trvanie inej prekážky vo výkone štátnej služby v dotknutom období, je možné túto zmenu v dochádzkovom systéme vykonať.
41. Pokiaľ žalobca poukazoval na stanovisko zverejnené na webovej stránke Národného inšpektorátu práce, žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že žalovaný ako oprávnený orgán koná a rozhoduje v samostatnom konaní vo veciach služobného pomeru, zákonom o finančnej správe stanoveným procesným postupom a podľa zásady zákonnosti môže ako vykonávateľ verejnej správy uplatňovať verejnú moc len spôsobmi, ktoré sú zákonom pre jeho rozhodovanie stanovené. Informácia Národného inšpektorátu práce nie je prameňom práva, nie je pre žalovaného právne záväzná a preto z hľadiska dodržiavania zásady zákonnosti nie je možné, aby žalovaný na podklade takejto informácie konal a rozhodoval. Žalovaný poukázal na názor generálneho prokurátora prezentovaný v návrhu na začatie konania podľa čl. 126 ods. 2 Ústavy SR a § 190 písm. e) zákona č. 314/2018 o ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov zn.1GÚp 18/21/1000-7 zo dňa 23.03.2021o súlade uznesenia vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 s návrhmi na opakované predĺženie núdzového stavu, podľa ktorého za takto štátom vytvorenú prekážku v zamestnaní nemajú zamestnanci nárok na uznanie pandemickej práceneschopnosti, či uznanie nároku na ošetrovné pri ošetrovaní člena rodiny, musia
požiadať zamestnávateľa o dovolenku alebo neplatené voľno, pretože zamestnávateľ im nemôže umožniť vstup na pracovisko ... .
42. Pokiaľ žalobca namietal, že si plnil občiansku povinnosť, ktorá mu vyplynula z uznesení vlády a z vyhlášky č. 14, žalovaný uviedol, že tento zákaz vychádzania neplatil absolútne, nakoľko uznesenie vlády SR pripúšťalo výnimky z nariadeného zákazu vychádzania. Žalobca nevyužil možnosť získať výnimku zo zákazu vychádzania na základe negatívneho výsledku antigénového testu a slobodne a dobrovoľne sa rozhodol nezúčastniť sa celoslovenského testovania na COVID-19, pričom bol vopred uzrozumený s následkami, ktoré sú s touto jeho neúčasťou spojené. Žalobca sa sám rozhodol nevyužiť ponúknutú možnosť získania výnimky zo zákazu vychádzania, a preto nie je možné stotožniť sa s jeho právnym záverom o tom, že dodržaním zákazu vychádzania plnil občiansku povinnosť.
43. Pokiaľ žalobca namietal, že pojem „občianska povinnosť“ nie je definovaný v zákone o finančnej správe ani v iných predpisoch a že žalovaný dotvoril svojvoľne právny predpis, žalovaný uviedol, že nielen v súdnom ale aj v administratívnom konaní dochádza k interpretácii právnych noriem, ako aj k ich aplikácii v príslušnom konaní. Nie každý zákonný pojem je v právnej norme presne špecifikovaný, čo však neznamená, že bez zákonnej definície príslušný orgán nemôže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi predpismi, vychádzajúc pritom z účelu a zmyslu právnej úpravy. Žalovaný konal zákonne, keď vyložil pojem občianska povinnosť v zákone o finančnej správe nedefinovaný, v odôvodnení uviedol svoju úvahu, ktorú pri výklade použil a táto úvaha nevybočuje z medzí logiky a zákonom stanoveného významu právnej normy.
44. Pokiaľ žalobca žiadal, aby správny súd vyriešil prejudiciálnu otázku, či uznesenie vlády SR č. 30 v spojení s uznesením vlády SR č. 40 a vyhláška č. 14 spĺňajú podmienky prekážok vo výkone štátnej služby z dôvodu uvedeného v § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe, tento návrh označil žalovaný za právne irelevantný. Poukázal na to, že prejudiciálnu otázku nemožno zamieňať s interpretáciou právnej normy a aplikáciou. Predbežnou otázkou treba rozumieť takú otázku, zodpovedanie ktorej podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom daného konania. Súčasne musí ísť o otázku, ktorej rozhodnutie nepatrí do kompetencie príslušného orgánu, ktorý vo veci rozhoduje a odpoveď na ňu môže byť daná iba v samostatnom inom konaní. Interpretácia a teda aj výklad právnej normy patrí do právomoci orgánov aplikácie práva. V rámci konania vo veci služobného pomeru žalovaný uznesenie vlády SR ako normatívny akt sám vyložil a na podklade toho v rámci procesu aplikácie práva vydal napadnuté rozhodnutie ako výsledok jeho aplikačnej činnosti.
45. Žalovaný sa nestotožnil s námietkami žalobcu, že boli odignorované uznesenia vlády SR č. 30 a č. 44, na základe ktorých bola vydaná vyhláška č. 14, a tým mal odignorovať tú skutočnosť, že žalobca bez zákazu vychádzania nemohol opustiť svoje bydlisko a vstúpiť do objektov žalovaného. Z rozhodnutí je zrejmé, že žalovaný aplikoval aj uznesenia vlády č. 30 a č. 44, ktoré spolu s vyhláškou č. 14/2021 V.v. SR preniesol do ich obsahu. Žalobca sa opätovne účelovo snaží poukázať na jeho nemožnosť opustiť bydlisko bez porušenia zákazu vychádzania, avšak zámerne ignoruje citovanými právnymi predpismi zakotvenú výnimku zo zákazu vychádzania, ktorú na základe vlastného rozhodnutia nevyužil.
46. Za irelevantnú označil žalovaný aj žalobcom navrhovanú prejudiciálnu otázku, či Úrad verejného zdravotníctva má právomoc na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov a pokiaľ áno, či vyhláška č. 14/2021 V.v. SR bola pred dňom 07.04.2021 legálne zverejnená vo Vestníku vlády SR. Žalovaný poukázal na to, že jediným oprávneným orgánom rozhodovať o súlade právnych predpisov s Ústavou SR je výlučne Ústavný súd SR a nie správny súd. Poukázal ďalej na to, že ústavný súd už posudzoval opatrenia prijaté vládou na predchádzanie a zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19 aj vo forme obmedzenia slobody pohybu zákazom vychádzania a jednotlivých výnimiek z neho, pričom odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, v ktorom bol konštatovaný ich súlad s ústavou a ústavnými zákonmi.
47. Za nedôvodné označil žalovaný aj námietky žalobcu, že sa žalovaný neriadil procesnou časťou zákona o finančnej správe. Poukázal na ust. § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe s tým, že zriadenie a činnosť osobitnej komisie prezidenta finančnej správy upravuje Interný riadiaci akt č. 177/2019
- Smernica o zriadení a rokovaní osobitnej komisie prezidenta finančnej správy, poradnej komisie prezidenta finančnej správy a poradnej komisie generálneho riaditeľa sekcie, sekcia colná a generálneho riaditeľa sekcie, sekcia daňová. V zmysle tohto interného aktu je osobitná komisia prezidenta poradným
orgánom, osobitná komisia prerokováva odvolanie na základe zhromaždeného spisového materiálu vzťahujúceho sa na odvolanie a tak, aby bola zabezpečená objektivita prerokovanej veci. Snahou je, aby výsledkom zasadnutia bolo prijatie návrhu pre prezidenta finančnej správy vo veci rozhodovania o odvolaní. Platí, že rokovanie osobitnej komisie je neverejné. Z týchto ustanovení vyplýva, že osobitná komisia je pre prezidenta finančnej správy poradným orgánom, z čoho je zrejmé, že aj návrh osobitnej komisie, ktorý príjme ako výsledok prejednania podaného odvolania, má pre prezidenta finančnej správy len odporúčací charakter a tento ním nie je viazaný. Samotné rozhodnutie o odvolaní totiž zákon zveruje do výlučnej právomoci odvolacieho orgánu, ktorým je v zmysle § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe výlučne prezident finančnej správy. V zmysle § 291 zákona o finančnej správe nie je nevyhnutnou náležitosťou rozhodnutia uvedenie údajov a záverov zo zasadnutia osobitnej komisie tak ako to požaduje žalobca. Ich neuvedenie v rozhodnutí preto nie je možné považovať za vadu vydaného rozhodnutia ani za nedodržanie procesného postupu odvolacieho orgánu, a preto táto skutočnosť nemôže byť dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Závery osobitnej komisie sú súčasťou administratívneho spisu.
48. K námietkam o zložení osobitnej komisie žalovaný poukázal na čl. 26 Kolektívnej zmluvy platnej v období od 01.01.2021 do 31.12.2021 a na ustanovenia Interného riadiaceho aktu č. 177/2019. Uviedol, že Interný riadiaci akt č. 241/2019 - rozhodnutie prezidenta finančnej správy o menovaní členov osobitnej komisie prezidenta finančnej správy, ktorý bol v platnosti v čase rozhodovaní o odvolaní žalobcu, obsahuje zoznam členov osobitnej komisie a z tohto zoznamu možných členov určuje predseda osobitnej komisie už konkrétnych členov osobitnej komisie na prerokovanie jednotlivých odvolaní, a to s prihliadnutím na obsah prerokovaného odvolania a na služobné zaradenie člena osobitnej komisie s tým, že ich počet musí byť nepárny. Z čl. 26 Kolektívnej zmluvy a výkladu slova umožní podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť pre nadriadeného iniciatívne oslovovať jednotlivých členov odborového orgánu a je v záujme každej odborovej organizácie, aby si toto právo realizovala. Pokiaľ ide o druh komisií, tak nie je možné čl. 26 Kolektívnej zmluvy vykladať tak, že sa vzťahuje ku každému poradnému orgánu, ale že sa jedná len o poradné orgány „na prerokovávanie návrhov niektorých personálnych opatrení a na zásadné opatrenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, liečebnej, kúpeľnej, rekreačnej a inej starostlivosti a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy“. Pokiaľ ide o vymedzenie „komisie na prerokovanie návrhov niektorých personálnych opatrení“ za tieto je potrebné považovať také, pri ktorých nevyplýva povinnosť osobitného prerokovávania podľa § 273 zákona o finančne správe, resp. súhlasu odborových orgánov, nakoľko by sa jednalo o duplicitu úpravy. Jedná sa o personálne opatrenia, ktoré nadriadený zveril, predtým ako sám rozhodne, do posúdenia poradného orgánu. V prípade prejednania odvolania žalobcu sa nejedná o žiadnu z oblastí, ktoré vymedzuje § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe. Taktiež zo žiadnych právnych predpisov, zákonných alebo interných, ako aj z uzatvorenej kolektívnej zmluvy, nevyplýva pre žalovaného povinnosť, aby zástupcovia odborových organizácii museli byť členmi osobitnej komisie prezidenta finančnej správy. Osobitná komisia bola menovaná v súlade s predpismi, na ktoré žalovaný poukázal, zákonným spôsobom a bol dodržaný zákonný procesný postup, ktorý spočíva v rozhodnutí odvolacieho orgánu o podanom odvolaní až po predchádzajúcom prerokovaní v osobitnej komisii. Žalovaný v súvislosti s týmito námietkami žalobcu a s posúdením prejudiciálnej otázky, či čl. 26 Kolektívnej zmluvy v spojení s § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe zakladá legitímne právo účasti zástupcov odborových organizácii v poradných orgánoch prezidenta finančnej správy a iných tam uvedených nadriadených, poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/246/2019 zo dňa 30.09.2020.
49. K námietkam o porušení § 75 zákona o finančnej správe a k námietkam týkajúcim sa diskriminačného postupu žalovaný uviedol, že tieto námietky nemajú byť predmetom súdneho prieskumu, pretože spor týkajúci sa zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou je v zmysle § 307 Civilného sporového poriadku antidiskriminačným sporom, preto v prípade, ak sa žalobca domnieva, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, má právo domáhať sa ochrany na základe antidiskriminačnej žaloby pred všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/3/2019. Ďalej k týmto námietkam uviedol, že usmernenie, na ktoré poukazoval žalobca, sa vzťahovalo len na príslušníkov finančnej správy, ktorí prejavili záujem zúčastniť sa testovania a tým využili legálne definovanú výnimku zo zákazu vychádzania na cestu do zamestnania a späť. Ak títo príslušníci mali záujem vykonávať služobné povinnosti v mieste výkonu štátnej služby, t.j. na pracoviskách žalovaného, ich povinnosťou bolo preukázať sa negatívnym výsledkom antigénového testu. Absolvovanie testovania spĺňa definíciu výkonu občianskej povinnosti, ktorá ako jediná podmienka umožnila týmto príslušníkom finančnej správy
cestu do práce a späť. Táto prekážka sa vo vzťahu k uvedeným príslušníkom uplatňovala len v nevyhnutnom rozsahu, ktorý zasahoval do času výkonu štátnej služby. Existenciu tejto prekážky bol príslušník povinný preukázať výsledkom testovania bezprostredne nadriadenému. Preto nie je možné konštatovať, že sa jedná o príslušníkov, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii ako žalobca, ktorý sa rozhodol dobrovoľne neabsolvovať testovanie a rešpektovať zákaz vychádzania, ktorý mu neumožnil výkon štátnej služby na pracovisku žalovaného. Preto nie je možné túto skupinu príslušníkov finančnej správy považovať za komparátora, t.j. za porovnateľných príslušníkov finančnej správy, ktorí spĺňajú všetky kritériá pre termín „porovnateľný stály pracovník“. K súvisiacej žalobcom navrhovanej prejudiciálnej otázke žalovaný uviedol, že je irelevantná, nakoľko posúdiť určité konanie ako diskriminačné môže iba súd v predpísanom konaní, na čo správny súd nie je oprávnený.
50. K námietkam týkajúcim sa neumožnenia výkonu štátnej služby v domácom prostredí žalovaný poukázal na to, že na výkon práce z domácnosti nie je právny nárok. O umožnení takéhoto výkonu práce rozhodujú príslušní nariadení s personálnou právomocou, ktorí najlepšie poznajú aktuálnu situáciu na pracoviskách a pri umožňovaní výkonu štátnej služby formou home office svojich podriadených musia dbať aj na zabezpečenie riadneho výkonu štátnej služby na úseku výberu daní, ciel, a na plnení ďalších úloh vyplývajúcich jednotlivým orgánom finančnej správy z osobitných predpisov. Taktiež podľa aktuálnych okolností a personálnych stanov musia dozerať na to, aby druh služobných činností, ktoré príslušník finančnej správy má v určitom období vykonať, mu umožňoval výkon práce z domácnosti, a to aj z ohľadu na dodržiavanie daňového, obchodného tajomstva, prípadne dodržania ochrany osobných údajov. Táto skutočnosť preto nebola predmetom konania a rozhodnutia, ktoré zákon zveril do výlučnej právomoci prezidenta finančnej správy.
51. Pokiaľ žalobca namietal povinnosti uložené vyhláškou č. 14/2021 V.v. SR s tým, že ich uplatňovanie je v rozpore so základným právom na nedotknuteľnosť súkromia dotknutej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, podľa žalovaného tieto námietky sú irelevantné, pretože nesúvisia s prejednávanou vecou. Predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia a postup, ktorý im predchádzal, vo veciach udelenia služobného voľna žalobcovi.
52. Rovnako za bezpredmetnú označil žalovaný prejudiciálnu otázku týkajúcu sa vyhlášky č. 14, a to či môže ukladať zamestnávateľovi povinnosti spracovať osobitnú kategóriu osobných údajov - zdravotné údaje o zamestnancoch a či takto uložená povinnosť spĺňa podmienku zákonnosti. Žalovaný uviedol, že táto vyhláška bola riadne vydaná a zverejnená vo Vestníku vlády SR a stala sa platnou a účinnou. Posúdiť súlad s ústavou alebo jej neplatnosť je oprávnený výlučne Ústavný súd SR.
53. V replike žalobca uviedol, že nerozporuje skutočnosť, že je diskrečnou právomocou žalovaného rozhodovať vo veciach služobného pomeru. Naopak tvrdí, že prísne formalizovaný postup, ktorým je v skutočnosti zviazaný služobný pomer príslušníkov finančnej správy, nedáva žalovanému legitímnu možnosť rozhodovať (konať) vo veciach služobného pomeru neformálnym spôsobom tak, ako to opakovane spravil žalovaný aj v právnej veci žalobcu. Vo vzťahu k vyjadreniu týkajúcemu sa uzatvorenia dochádzkového systému žalobca uviedol, že sa opakovane odvoláva na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a takéto neformálne konanie vyznieva skôr vtipne ako vážne, pretože zákon o finančnej správe takýto „neformálny postup“ v žiadnom zo svojich ustanovení nepripúšťa. Žalovaný mohol žalobcovej žiadosti buď vyhovieť v plnom rozsahu alebo žiadosť zamietnuť s riadnym odôvodnením a v tomto prípade aj nariadiť iný druh čerpania služobného voľna. Akýkoľvek iný postup, s ktorým sa žalovaný vo svojom vyjadrení snaží konvalidovať svoje protiprávne konanie, nemá oporu v platných právnych predpisoch.
54. Žalobca zopakoval argumentáciu o tom, že došlo síce k zamietnutiu jeho žiadosti, avšak zároveň žalovaný nenariadil žalobcovi žiadnu právnu povinnosť čerpať iný druh služobného voľna, pričom tento čas zostal „právne nevysporiadaný“, čo nemôže ísť na ťarchu žalobcu.
55. K časti vyjadrenia žalovaného, v ktorej reagoval na žalobcom namietanú absolútnu neplatnosť v zmysle § 299 ods. 1 písm. a) až c) zákona o finančnej správe, žalobca uviedol, že neoznačil preskúmavané rozhodnutia za „právne úkony“ a ani sa nedomáhal vyslovenia ich absolútnej neplatnosti. Na strane 10 žaloby sa v zmysle § 299 ods. 1 písm. a) až c) zákona o finančnej správe domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti neformálneho úkonu žalovaného, ktorým svojvoľne vyznačil vo svojom dochádzkovom systéme neprítomnosť žalobcu ako „neplatené voľno“, ktorého existenciu sám žalovaný
na strane 5 svojho vyjadrenia doznal a označuje ho ako „neformálny úkon“, pričom žalobca poukazuje na to, že ide o úkon, ktorý nemôže reálne vyvolať žiadne právne účinky.
56. Vo vzťahu k postaveniu poradnej komisie žalobca poukázal na názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v bode 59 rozsudku sp. zn. 1S/299/2015 zo dňa 01.02.2018 v obdobnej veci.
57. Všetky prejudiciálne otázky, ktoré žalobca navrhoval v správnej žalobe, majú podľa neho zásadný právny význam pre ďalší postup žalovaného v obdobných veciach služobného pomeru, nakoľko pri cca 9 000 príslušníkoch finančnej správy sú tieto právne skutočnosti bežne riešené alebo v najbližšom čase sa na riešenie môžu dostať. Malo by byť v záujme žalovaného, aby nastolené prejudiciálne otázky boli správnym súdom ako oprávneným orgánom zodpovedané. Nie je totiž v kompetencii žalovaného vykladať právne predpisy, uznesenia vlády SR a neurčité právne pojmy na základe vlastných subjektívnych úvah, ako to vo vyjadrení žalovaný sám opakovane deklaruje.
58. Podľa žalobcu žalovaný na viacerých miestach svojho vyjadrenia rozporuje skutočnosti, ktoré žalobca nikdy netvrdil a ani sa preskúmavania správnym súdom podanou žalobou nedomáhal a opomenul sa vyjadriť akým „formálno - neformálnym“ spôsobom vybavil alternatívny návrh žalobcu uvedený v žiadosti zo dňa 25.01.2021 týkajúci sa takzvaného „home office“. Obrana žalovaného je účelová a neobsahuje žiadne dôkazy o opaku a ani žiadnu relevantnú právnu analýzu tvrdených skutočností, ktorá by vyvracala žalobcom uplatnené žalobné dôvody, a preto na rozhodovanie súdu nemôže mať takáto obrana žalovaného zásadný vplyv. Žalovaný svoje vyjadrenia zakladá len na úvahe, že žalobca nevyužil akúsi „výhodu“, ktorá mala spočívať v tom, že žalovaný zabezpečil „testovanie“ vo vlastných priestoroch, čím sa dobrovoľne dostal do domácej „izolácie“. Ust. § 2 písm. m) zákona č. 355/2007 Z.z. definuje izoláciu ako oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb a na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia. Keďže u nikoho nemožno prezumovať akékoľvek ochorenie, platí prezumpcia zdravia. Z toho vyplýva, že izolovať alebo dokonca „samoizolovať“ nemožno zdravých tak ako to prezentuje žalovaný, pretože je to právny nezmysel. Testovanie bolo dobrovoľné a doteraz neexistuje právna povinnosť tohto sa zúčastniť.
59. Žalovaný v duplike k námietkam žalobcu o konaní neformálnym spôsobom vo vzťahu k uzavretiu dochádzkového systému uviedol, že v zmysle § 278 zákona o finančnej správe toto ustanovenie taxatívnym spôsobom upravuje výpočet právnych vzťahov, o ktorých sa má rozhodovať v konaní vo veciach služobného pomeru. V rámci tohto taxatívneho výpočtu absentuje oblasť prekážok v štátnej službe v zmysle § 153 až § 157 zákona o finančnej správe, preto je zrejmé, že toto nie je predmetom konania vo veciach služobného pomeru. Vyplýva to aj z formulácie uvedených zákonných ustanovení, podľa ktorých sa príslušníkovi finančnej správy poskytne služobné voľno v prípade preukázania existencie príslušnej prekážky v práci. To znamená, že ak príslušník preukáže existenciu prekážky v práci uvedenú v zákone o finančnej správe, bude mu poskytnuté služobné voľno podľa konkrétnej prekážky, a to s nárokom na služobný plat alebo bez tohto nároku, pričom táto skutočnosť sa vyznačí v dochádzkovom systéme bez toho, aby sa o tom viedlo konanie vo veciach služobného pomeru (na to nie je právny základ). Tieto námietky preto žalovaný označil za účelové. Účelovosť a protichodnosť vyjadrení žalobcu preukazuje aj skutočnosť, že v replike žalobca uviedol, že žalovaný v prípade zamietnutia žiadosti mu mohol nariadiť iný druh čerpania služobného voľna, pričom v správnej žalobe vytýkal, že žalovaný svojvoľne rozhodol o priznaní iného voľna, o ktoré on nežiadal, s poukazom na to, že sa jedná o návrhové konanie. Z výroku prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že bolo rozhodnuté len o žiadosti žalobcu, ktorej nebolo vyhovené a iný výrok, ktorý by sa týkal udelenia iného druhu voľna/ prekážky v rozhodnutí nie je uvedený.
60. Pokiaľ žalobca namietal, že obdobie od 27.01.2021 do 29.01.2021 zostalo „právne nevysporiadané“, žalobca podal žiadosť o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 a 4 zákona o finančnej správe, ktorá je podnetom na začatie konania vo veciach služobného pomeru podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe. Výsledkom tohto konania je rozhodnutie, ktorým bolo možné žalobcovej žiadosti vyhovieť alebo túto zamietnuť. V tomto prípade došlo k zamietnutiu žiadosti žalobcu, čo bolo potvrdené odvolacím orgánom. Žalobca inú žiadosť v súvislosti so svojou neprítomnosťou v dotknutom období, týkajúcu sa iného druhu služobného voľna, nepodal, preto na strane žalovaného neexistoval podnet, na základe ktorého by viedol iné konanie vo veci služobného pomeru, výsledkom ktorého by bolo vydanie ďalšieho rozhodnutia.
61. K námietkam týkajúcim sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu žalovaného žalovaný poukázal na to, že pri vybavovaní žiadosti žalobcu postupoval výlučne spôsobom, ktorý svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonu ani ho neobchádza. Žalovaný vychádzal zo skutočností uvedených žalobcom v jeho žiadosti a vyhodnotil jeho neprítomnosť ako služobné voľno podľa § 157 zákona o finančnej správe bez nároku na služobný plat, čo aj zaznamenal v dochádzke žalobcu. Ak by žalobca preukázal existenciu a trvanie inej prekážky vo výkone štátnej služby v dotknutom období, je túto možné v dochádzkovom systéme žalobcu vykonať.
62. Pokiaľ žalobca poukázal na závery Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 1S/299/2015 zo dňa 01.02.2018, tak žalovaný poukázal na to, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/37/2014 zo dňa 25.06.2015, ktorý súvisí s týmto rozsudkom, najvyšší súd vytýkal, že v administratívnom spise, ktorý bol predložený, sa nenachádzali doklady preukazujúce ustanovenie osobnej komisie a obsah jej návrhu, preto nebolo možné zistiť splnenie zákonných predpokladov pre vydanie rozhodnutia, v dôsledku čoho sa rozhodnutie žalovaným stalo nepreskúmateľným. Najvyšší súd sa stotožnil so žalovaný, že osobitná komisia je len poradným orgánom a na jej závery nemusí prezident prihliadať, nič to však nemení na tom, že osobitná komisia zriadená byť musí a prezident rozhoduje na základe návrhu ním ustanovenej komisie. Pre dodržanie zákonom stanoveného procesného postupu pre vydanie rozhodnutia bolo potrebné, aby bola osobitná komisia ustanovená a aby prezident finančnej správy rozhodol na základe návrhu ustanovenej osobitnej komisie, čo v prejednávanej veci bolo zachované. Ust. § 291 zákona o finančnej správe medzi obligatórnymi náležitosťami obsahu rozhodnutia neuvádza aj uvedenie stanoviska poradnej resp. osobitnej komisie oprávneného orgánu. K prejudiciálnym otázkam žalovaný uviedol, že tieto nie sú relevantné, resp. že nepatria do právomoci správneho súdu.
63. K vyjadreniu v časti týkajúcej sa nariadenia home office žalovaný uviedol, že vo vyjadrení k správnej žalobe sa jednoznačne k otázke výkonu práce v domácom prostredí žalovaný vyjadril. V podanej žiadosti o udelenie služobného voľna žalobca len v závere uviedol, že na základe pokynu nariadeného je pripravený plniť služobné povinnosti vo forme práce z domácnosti, ak žalovaný bude mať za to, že charakter a povaha jeho služobných činností umožňujú výkon práce z domácnosti. Žalovaný tiež poukázal na to, že nariadený umožnil žalobcovi vykonávať štátnu službu formou práce z domácnosti v predchádzajúcom mesiaci január 2021 celkovo 9 pracovných dní z celkového počtu 19 pracovných dní, čo je takmer polovica pracovných dní daného mesiaca. Poukázal aj na to, že na výkon práce z domácnosti nie je právny nárok a že o umožnení takéhoto výkonu práce rozhodujú príslušný nadriadení s personálnou právomocou, ktorí najlepšie poznajú situáciu na pracoviskách. Z týchto dôvodov nebola táto skutočnosť predmetom konania.
64. Správny súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, nakoľko žalobca nežiadal o prejednanie veci na pojednávaní a žalovaný sa na výzvu správneho súdu vyjadril, že súhlasí s rozhodnutím veci bez prejednania na pojednávaní. Správny súd nezistil iné dôvody podľa § 107 ods. 1 SSP pre nariadenie pojednávania, preto rozsudok vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.02.2022 a oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu podľa § 137 ods. 4 SSP odo dňa 15.02.2022.
65. Správny súd preskúmal správnu žalobu napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a po preskúmaní dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
66. Podľa § 2 ods. 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
67. Podľa § 6 ods. 1 SSP; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
68. Podľa § 132 SSP; (1) Otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. (2) Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, správny súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
69. Podľa § 134 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
70. Podľa § 190 SSP; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
71. Podľa č. 2 ods. 2 Ústavy SR; Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
72. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR; Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
73. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR; Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
74. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
75. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR; Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
76. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
77. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
78. Podľa čl. 3 zákona o finančnej správe; Príslušník finančnej správy pri výkone štátnej služby a nadriadený v služobných vzťahoch koná a rozhoduje v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, právne záväznými aktmi Európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky a vnútornými predpismi.
79. Podľa čl. 4 zákona o finančnej správe; Nadriadený riadi príslušníka finančnej správy efektívne a hospodárne. Nadriadený a služobný úrad vytvárajú podmienky na riadne vykonávanie štátnej služby príslušníkmi finančnej správy.
80. Podľa § 75 zákona o finančnej správe; (1) Práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom (§ 204 ods. 6) pri vstupe do štátnej služby a príslušníkom finančnej správy pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným predpisom.106) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu osobného stavu alebo rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického, náboženského alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (2) Výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého. Príslušník finančnej správy nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného príslušníka finančnej správy alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu alebo podnet na začatie trestného stíhania alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. (3) Ak sa občan pri vstupe do štátnej služby, príslušník finančnej správy alebo občan, ktorého služobný pomer podľa tohto zákona sa skončil, domnievajú, že ich práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1, môžu sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným predpisom.106) (4) Služobný úrad alebo nadriadený nesmie príslušníka finančnej správy postihovať alebo znevýhodňovať preto, že príslušník finančnej správy uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo služobného pomeru. (5) Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 príslušníkom finančnej správy sa považuje za porušenie služobnej povinnosti príslušníka finančnej správy. (6) Na štátnu službu a právne vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby sa použije osobitný predpis; ustanovenia tohto zákona tým nie sú dotknuté.
81. Podľa § 153 zákona o finančnej správe; (1) Ak príslušník finančnej správy nemôže pre prekážky z dôvodu všeobecného záujmu, pre dôležité osobné prekážky alebo pre dôležité študijné prekážky vykonávať štátnu službu, má nárok na udelenie služobného voľna. Služobné voľno sa poskytuje na nevyhnutne potrebný čas v dňoch, ktoré sú inak obvyklými dňami služby príslušníka finančnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Prekážku v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu, dôležitú osobnú prekážku, dôležitú študijnú prekážku a prekážku podľa § 157 ods. 1 a jej trvanie je príslušník finančnej správy povinný preukázať. (3) Ak má príslušník finančnej správy nárok na služobné voľno bez nároku na služobný plat, nadriadený je povinný mu umožniť odpracovanie zameškaného času služby, ak tomu nebránia vážne dôvody výkonu štátnej služby.
82. Podľa § 154 zákona o finančnej správe; (1) Príslušník finančnej správy, ktorému sa poskytlo služobné voľno pre prekážky v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu, má počas tohto služobného voľna nárok na služobný plat, ak mu nebola poskytnutá iná náhrada. (2) Na účely tohto zákona sa za prekážky v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu považujú výkon verejných funkcií, občianskych povinností a iných úkonov vo všeobecnom záujme, ktoré nemožno uskutočniť mimo času štátnej služby. (3) Výkonom verejnej funkcie sa rozumie najmä výkon povinností vyplývajúcich z funkcie člena orgánu územnej samosprávy. (4) O výkon občianskych povinností ide najmä a) pri predvolaní na konanie na súde alebo inom štátnom orgáne, alebo orgáne územnej samosprávy okrem činnosti súdneho znalca a tlmočníka, b) pri poskytnutí prvej pomoci, c) pri povinných lekárskych prehliadkach,
d) pri opatreniach proti prenosným chorobám, e) pri iných naliehavých opatreniach zdravotnej starostlivosti, f) pri izolácii z dôvodu veterinárnych ochranných opatrení, g) pri poskytnutí osobnej pomoci pri požiarnej ochrane, živelných udalostiach, záchrannej akcii horskej služby v teréne alebo v iných obdobných mimoriadnych prípadoch a v prípadoch, keď je fyzická osoba povinná podľa všeobecne záväzných právnych predpisov osobnú pomoc poskytnúť. (5) Služobné voľno na výkon verejných funkcií alebo občianskych povinností sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas. (6) Ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby, poskytne sa služobné voľno aj na iné úkony vo všeobecnom záujme v rozsahu, za podmienok a na činnosti a) darcu krvi pri odbere krvi a pri aferéze služobné voľno za čas cesty na odber, čas odberu, cesty späť a zotavenia po odbere, ak uvedené skutočnosti zasahujú do času štátnej služby v rámci 24 hodín od nástupu cesty na odber; ak na cestu na odber, odber a na cestu späť nestačí 24 hodín, poskytne sa služobné voľno za preukázaný nevyhnutne potrebný ďalší čas, ak zasahuje do času štátnej služby, b) darcu ďalších biologických materiálov služobné voľno za čas cesty na odber, čas odberu, cesty späť a zotavenia po odbere, ak uvedené skutočnosti zasahujú do času štátnej služby v rámci 48 hodín od nástupu cesty na odber; podľa odobratého objemu, charakteru odberu a zdravotného stavu darcu lekár môže určiť, že služobné voľno sa skráti alebo predĺži, pri predĺžení však najviac o čas zasahujúci do času štátnej služby v rámci 96 hodín od nástupu cesty na odber, c) člena volebných komisií pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky, pri voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, do orgánov územnej samosprávy a orgánov pre referendum; služobné voľno sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, d) príslušníka finančnej správy pri prednáške alebo výučbe vrátane skúšobnej činnosti; služobné voľno sa poskytne najviac v rozsahu 12 dní v kalendárnom roku, e) vedúceho tábora pre deti a mládež, jeho zástupcu pre hospodárske a zdravotné veci, oddielového vedúceho, vychovávateľa, inštruktora alebo zdravotníckeho pracovníka v táboroch pre deti a mládež; služobné voľno sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac však tri týždne v kalendárnom roku, f) súvisiace so športovou reprezentáciou Slovenskej republiky; služobné voľno sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas. (7) Ak k odberu podľa odseku 6 písm. a) alebo písm. b) nedôjde, poskytne sa služobné voľno len za preukázaný nevyhnutne potrebný čas neprítomnosti v štátnej službe. (8) Služobné voľno podľa odseku 6 písm. e) sa poskytne, len ak príslušník finančnej správy najmenej po dobu jedného roka pred poskytnutím služobného voľna pracoval sústavne a bezplatne s deťmi alebo s mládežou; táto podmienka sa nevyžaduje u zdravotníckych pracovníkov, alebo ak ide o tábory pre deti so zdravotným postihnutím.
83. Podľa § 157 zákona o finančnej správe; (1) Služobné voľno bez nároku na služobný plat sa príslušníkovi finančnej správy poskytne na nevyhnutne potrebný čas z dôvodu a) nepredvídaného prerušenia premávky alebo meškania hromadných dopravných prostriedkov, b) činnosti registrovaného kandidáta vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a vo voľbách do orgánu územnej samosprávy, c) predvolania príslušníka finančnej správy na konanie pred súdom alebo iným štátnym orgánom alebo orgánom územnej samosprávy, ak ide o konanie v osobnom záujme príslušníka finančnej správy alebo na ktoré dal podnet príslušník finančnej správy svojím zavinením, d) iných úkonov vo všeobecnom záujme, ak tak ustanovujú osobitné predpisy.158) (2) Príslušníkovi finančnej správy sa môže poskytnúť služobné voľno bez nároku na služobný plat na nevyhnutne potrebný čas, ak o to požiada pre ďalšie dôležité osobné prekážky v štátnej službe a ďalšie dôležité študijné prekážky. (3) O žiadosti podľa odseku 2 rozhoduje nadriadený. Pri služobnom voľne v rozsahu dlhšom ako 30 kalendárnych dní rozhoduje prezident.
84. Podľa § 180 ods. 1 zákona o finančnej správe; Služobný príjem je splatný pozadu za mesačné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.
85. Podľa § 273 zákona o finančnej správe; (1) V súlade s týmto zákonom vystupujú na ochranu práv a oprávnených záujmov príslušníkov finančnej správy príslušné odborové orgány. (2) Služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom
a) podklady potrebné na zostavenie systemizácie na príslušný kalendárny rok, b) návrh na prevedenie alebo na preloženie príslušníka finančnej správy z dôvodu podľa § 107 ods. 1 písm. a) až d) alebo z dôvodu právoplatne uloženého trestu zákazu činnosti, c) návrh na prepustenie príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo ods. 3 alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti, d) služobné hodnotenie, v ktorom je príslušník finančnej správy hodnotený ako nespôsobilý na výkon doterajšej funkcie alebo na výkon akejkoľvek funkcie v štátnej službe, pred jeho schválením. (3) Ak sa príslušný odborový orgán nevyjadrí vo veciach uvedených v odseku 2 do troch pracovných dní odo dňa ich písomného doručenia, považujú sa za prerokované.
86. Podľa § 276 zákona o finančnej správe; (1) Súčinnosť nadriadených s odborovými orgánmi sa uskutočňuje najmä tým, že nadriadení umožnia príslušným odborovým orgánom a) vykonávať spoločenskú kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov finančnej správy,
b) vyžadovať od nadriadených informácie o hospodárení so mzdovými prostriedkami a podieľať sa na dodržiavaní zásad spravodlivého odmeňovania, c) navrhovať svojich členov do poradných orgánov zriaďovaných na prerokúvanie návrhov niektorých personálnych opatrení a na zásadné opatrenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, liečebnej, kúpeľnej, rekreačnej a inej starostlivosti a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy, d) vyjadrovať sa k návrhom na rozvrhnutie základného času služby v týždni. (2) Služobný úrad poskytuje bezplatne na zabezpečenie činnosti odborového orgánu nevyhnutné materiálno-technické zabezpečenie.
87. Podľa § 278 zákona o finančnej správe; Konaním vo veciach služobného pomeru je a) konanie, v ktorom sa rozhoduje o vzniku, zmene alebo zániku služobného pomeru, b) prieskumné konanie podľa § 272, c) konanie vo veci služobného hodnotenia podľa § 102, d) konanie, v ktorom sa rozhoduje o 1. poverení zastupovať príslušníka finančnej správy v riadiacej funkcii alebo vykonávať dočasne neobsadenú riadiacu funkciu podľa § 112, 2. zaradení do zálohy podľa § 113, 3. dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby a o skončení dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 117, 4. o záveroch z previerky spoľahlivosti podľa § 121, 5. uložení disciplinárneho opatrenia podľa § 128, 6. uložení výčitky podľa § 129, 7. zahladení disciplinárneho opatrenia podľa § 135, 8. určení kratšieho času služby v týždni alebo o jeho inej vhodnej úprave podľa § 137, 9. vyslaní na štúdium podľa § 216, 10. povinnosti uhradiť náklady na vzdelávanie podľa § 218, 11. čiastočnom znížení alebo odpustení nákladov na vzdelávanie podľa § 218, 12. vyslaní príslušníka finančnej správy na preventívnu rehabilitáciu podľa § 220, 13. náhrade škody podľa § 232 až 254, 14. nepovolení opravnej skúšky v kurze zameranom na získanie profesijného vzdelania, 15. vylúčení z kurzu zameraného na získanie profesijného vzdelania, 16. žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3 a § 185 až 203, 17. zrážkach zo služobného príjmu podľa § 303 ods. 1 a 2.
88. Podľa § 280 zákona o finančnej správe; (1) Vo veciach služobného pomeru koná a rozhoduje oprávnený orgán. (2) Oprávneným orgánom príslušným na konanie v prvom stupni je nadriadený; ak ide o prieskumné konanie podľa § 272, oprávneným orgánom je služobný posudkový lekár. (3) Oprávneným orgánom príslušným na konanie o odvolaní (ďalej len "odvolací orgán") je nadriadený oprávneného orgánu, ktorý vydal prvostupňové rozhodnutie, ak § 271 ods. 5 neustanovuje inak. O odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu
ním ustanovenej osobitnej komisie. O odvolaní proti rozhodnutiu ministra v prvom stupni rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.
89. Podľa § 291 zákona o finančnej správe; (1) Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vychádzať zo skutočného stavu veci. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie účastníka konania. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, a ak rozhodnutie vydal oprávnený orgán, ktorý je ozbrojeným príslušníkom finančnej správy, aj s uvedením jeho hodnosti a musí byť opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom. Rozhodnutie musí byť oznámené účastníkovi konania. (2) Rozhodnutie obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní; to neplatí, ak ide o služobné hodnotenie. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť plniť, ustanoví sa aj rozsah plnenia a lehota na plnenie. (4) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. (5) Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a v ktorom oprávnenom orgáne. (6) Chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia oprávnený orgán aj bez návrhu opraví a oznámi to účastníkovi konania. (7) Rozhodnutie, proti ktorému už nemožno podať odvolanie, je právoplatné. (8) Rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok. (9) Rozhodnutie, ktorým sa uložila povinnosť plniť, je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok a zároveň uplynula lehota na plnenie.
90. Podľa 294 zákona o finančnej správe; (1) Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, najneskôr do 60 kalendárnych dní odo dňa podania odvolania. V odôvodnených prípadoch môže odvolací orgán lehotu podľa prvej vety primerane predĺžiť. O tejto skutočnosti je odvolací orgán povinný účastníka konania písomne upovedomiť. (2) Odvolací orgán rozhoduje po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii; to neplatí, ak ide o odvolací orgán podľa § 271 ods. 5. (3) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní alebo zistené nedostatky odstráni. (4) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (5) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
91. Podľa B., B.1., body 1. a 2. uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 30 zo dňa 17.01.2021 (zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 8/2021 Z. z. ) v poslednom znení; vláda obmedzuje s účinnosťou od 27. januára 2021 podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov do pondelka, ktorý najbližšie nasleduje po dni, v ktorom Ministerstvo zdravotníctva SR potvrdilo pokles počtu hospitalizovaných pacientov s ochorením COVID-19 na celonárodnej úrovni pod hodnotu 2 500, pričom táto hodnota nebola prekročená kontinuálne 7 kalendárnych dní nasledujúcich v rade po sebe
- to, s účinnosťou od 3. februára 2021, neplatí pre územný obvod okresu Bratislava I. až V., okresu Skalica, okresu Myjava, okresu Piešťany, okresu Nitra, okresu Trenčín, okresu Ilava, okresu Púchov, okresu Považská Bystrica, okresu Žilina, okresu Kysucké Nové Mesto, okresu Čadca, okresu Turčianske Teplice, okresu Martin, okresu Dolný Kubín, okresu Námestovo, okresu Tvrdošín, okresu Ružomberok, okresu Banská Bystrica, okresu Banská Štiavnica, okresu Veľký Krtíš, okresu Lučenec, okresu Rimavská Sobota, okresu Liptovský Mikuláš, okresu Poprad, okresu Kežmarok, okresu Stará Ľubovňa, okresu Spišská Nová Ves, okresu Levoča, okresu Sabinov, okresu Bardejov, okresu Svidník, okresu Gelnica, okresu Prešov, okresu Stropkov, okresu Vranov nad Topľou, okresu Michalovce, okresu Sobrance - slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 27. januára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00
hod. nasledujúceho dňa, toto obmedzenie končí uplynutím 7. februára 2021, pričom toto obmedzenie sa nevzťahuje na: 1. od 27. januára 2021 do 2. februára 2021 cestu do a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže vzhľadom na povahu práce podľa rozhodnutia zamestnávateľa vykonávať ako prácu z domácnosti a cestu späť a na cestu na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná ako práca z domácnosti a cestu späť, ak sa táto osoba preukáže negatívnym výsledkom RT- PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 vykonaného od 18. januára 2021 alebo ak táto osoba prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, 2. od 3. februára 2021 do 7. februára 2021 cestu do a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže vzhľadom na povahu práce podľa rozhodnutia zamestnávateľa vykonávať ako prácu z domácnosti a cestu späť a na cestu na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná ako práca z domácnosti a cestu späť, ak sa táto osoba preukáže negatívnym výsledkom RT- PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 vykonaného od 27. januára 2021 alebo ak táto osoba prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní,
92. Podľa § 2 ods. 1, 2 a 3 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 14, zverejnenej vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, čiastka 8/2021; (1) Podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z) zákona sa v období od 27. januára 2021 05:00 hod. do uplynutia 2. februára z dôvodu ochrany života a zdravia všetkým zamestnávateľom, v pracoviskách a iných priestoroch zamestnávateľa nariaďuje zakázať vstup zamestnancom, okrem zamestnancov podľa § 2 ods. 2, na tieto pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa. (2) Zákaz podľa § 2 ods. 1 sa nevzťahuje na: a) osobu, ktorá sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu alebo potvrdením o negatívnom výsledku antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 vykonaného v období od 18. januára, b) osobu, ktorá prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, c) osobu, ktorá sa preukáže, že jej bolo diagnostikované ochorenie COVID-19 v období od 2. novembra 2020 do 17. januára 2021, d) osobu zaočkovanú proti ochoreniu COVD-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, e) dieťa do desiatich rokov veku, f) osobu, ktorej zdravotný stav alebo zdravotná kontraindikácia neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19, g) osobu, ktorej bolo diagnostikované stredne ťažké alebo ťažké mentálne postihnutie, h) osobu dispenzarizovanú so závažnou poruchou autistického spektra, i) osobu dispenzarizovanú pre ťažký, vrodený alebo získaný imunodeficit, j) onkologických pacientov po chemoterapii alebo transplantácii, ktorí majú leukopéniu alebo osoby s onkologickou liečbou alebo inou liečbou ovplyvňujúcou imunitný systém (napr. biologickou liečbou) z dôvodu rizika z omeškania pravidelného podania liečby, rádioterapie alebo inej plánovanej liečby napr. onkológom, hematológom alebo rádiológom plánovanej liečby, k) osobu, ktorá bola počas dní 18. januára 2021 až 26. januára 2021 v izolácií v domácom prostredí alebo karanténnom ubytovacom zariadení alebo bola uznaná za dočasne práceneschopnú z dôvodu karantény svojím všeobecným lekárom pre dospelých alebo všeobecným lekárom pre deti a dorast a nemusela sa podrobiť testu na ochorenie COVID-19. (3) Za účelom overenia, že sa na zamestnanca nevzťahuje zákaz vstupu podľa § 2 ods. 1 je zamestnávateľ oprávnený požadovať od zamestnanca vstupujúceho na pracovisko alebo do iných priestorov zamestnávateľa predloženie príslušného dokladu, ktorý preukazuje niektorú zo skutočností podľa § 2 ods. 2; do tohto dokladu je zamestnávateľ oprávnený nahliadnuť.
93. Žalobca sa všeobecnou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa vydané vo veci služobného pomeru žalobcu podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona o finančnej správe. Žalobca žiadosťou zo dňa 25.01.2021 požiadal o udelenie služobného voľna na nevyhnutne potrebný čas, a to na obdobie od 27.01.2021 do 29.01.2021 podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. b) a e)
zákona o finančnej správe z dôvodu prekážok všeobecného záujmu. O tejto žiadosti žalobcu rozhodol prezident finančnej správy ako orgán oprávnený podľa § 280 ods. 1 a 2 zákona o finančnej správe a čl. 2 bod 1 písm. b) prílohy personálneho opatrenia ministra financií SR č.1/2019 v znení dodatku č. 1, ktorý rozhodnutím č. 36618/2021 zo dňa 26.01.2021 žiadosti žalobcu nevyhovel. O odvolaní žalobcu rozhodol prezident finančnej správy podľa § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe na základe návrhu ustanovenej osobitnej komisie rozhodnutím č. 118836/2021 zo dňa 22.03.2021 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Náležitosti rozhodnutí vydaných v konaní vedenom vo veciach služobného pomeru podľa zákona o finančnej správe sú vymedzené v § 291 zákona o finančnej správe. Preskúmavané rozhodnutia obsahujú všetky zákonom o finančnej správe stanovené formálne a obsahové náležitosti a v rámci odôvodnenia rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ako aj úvahy orgánov verejnej správy, ktorými boli vedené pri hodnotení dôkazov a z nich zistených skutkových okolností, ako aj pri aplikácii všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe ktorých bolo rozhodované.
94. Žalobca namietal, že žalovaný nespravil všestranný a dôkladný rozbor ust. § 153 ods. 1 zákona o finančnej správe a nadväzujúcich ustanovení právnych predpisov. V odôvodní rozhodnutí orgány verejnej správy uviedli hodnotenie skutkových okolností veci a aj jej právne posúdenie, ktoré bolo výsledkom úvah, ktoré orgány verejnej správy zaujali pri aplikácii právnych predpisov. Úlohou orgánov verejnej správy nebolo uviesť žalobcom požadovaný rozbor právnych predpisov, ale v zmysle požiadavky vyslovenej v § 291 ods. 4 zákona o finančnej správe úvahy, ktorými boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri aplikácii všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom tieto sú v rozhodnutiach uvedené. Žalovaný a aj orgán verejnej správy prvého stupňa uviedli v rozhodnutiach úvahy a argumentáciu týkajúcu sa hodnotenia dôkazov a aplikácie rozhodnej právnej úpravy.
95. Žalobca namietal, že došlo k formálnemu zamietnutiu žiadosti z nejasných subjektívnych dôvodov a k svojvoľnému vyznačeniu druhu jeho neprítomnosti v dochádzkovom systéme bez riadneho procesného postupu stanoveného zákonom a odôvodneného rozhodnutia. Tieto námietky žalobcu nie sú dôvodné. Žalobca podal žiadosť o poskytnutie služobného voľna z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe zo dňa 25.01.2021. O tejto žiadosti bolo rozhodnuté preskúmavanými rozhodnutiami, v ktorých sú uvedené dôvody - hodnotenie skutkových okolností, ako aj právne posúdenie veci, preto nie je zrejmé, na základe čoho žalobca tvrdí, že bolo rozhodnuté formálne na základe nejasných subjektívnych dôvodov. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa faktického úkonu - uzavretia dochádzkového systému žalobcu za mesiac január 2021, tieto presahujú rámec tohto súdneho konania, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o žalobcovej žiadosti zo dňa 25.01.2021, ktorou si žalobca uplatnil nárok na služobné voľno s nárokom na služobný plat. Správnemu súdu je známe, že vykonanie úkonov v dochádzkovom systéme, teda uzavretie dochádzkového systému žalobcu za mesiac január 2021, bolo predmetom samostatného konania pred správnym súdom, a to na základe správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
96. K požiadavke, aby boli v preskúmavanom rozhodnutí uvedené rozbory relevantných ustanovení právnych predpisov je potrebné ešte uviesť, že žalobca prednáša v správnej žalobe také žalobné body, ktoré si navzájom odporujú. Kým v úvode správnej žaloby žalobca vytýkal orgánom verejnej správy, že neurobili dostatočný rozbor ust. § 153 ods. 1 zákona o finančnej správe a naň nadväzujúcich ustanovení, na iných miestach správnej žaloby vytýka, že orgány verejnej správy svojvoľne dotvárali právne predpisy, keď v rámci ich aplikácie uviedli úvahy, ktorými sa riadili pri aplikovaní právnych noriem, v rámci čoho uviedli aj význam a výklad jednotlivých ustanovení právnych noriem, aby bolo zrejmé, z čoho pri aplikácii vychádzali. Na jednej strane teda požaduje rozbor relevantných ustanovení právnych predpisov (význam slova rozbor je rozloženie predmetu alebo javu, v tomto prípade pojmu použitého v právnom predpise, na jednotlivé časti, výklad podstatných znakov, analýza, a pod.), na druhej strane pri uvedení úvah a argumentácie súvisiacich s aplikáciou relevantných ustanovení právnych predpisov v rozhodovacom procese (hľadanie významu a obsahu v právnom predpise použitých pojmov) vytýka, že došlo k svojvoľnému dotváraniu právnych predpisov.
97. V § 278 zákona o finančnej správe sú taxatívne vymedzené prípady, kedy ide o konanie vo veciach služobného pomeru a z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že predmetom konania môže byť podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe aj konanie o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa zákona o finančnej správe, s výnimkou plnení podľa § 117 ods. 7 zákona o finančnej správe (dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby), § 149 ods. 3 (služobný plat počas
dovolenky) a § 185 až § 203 (náhrady pri služobnej ceste, pri prijatí a preložení, pri presťahovaní a pod. ). Žalobca si uplatňoval nárok na služobné voľno z dôvodov uvedených v § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) v spojení s § 153 ods. 1 a § 154 ods. 4 zákona o finančnej správe s nárokom na služobný plat, teda išlo o konanie, v ktorom uplatňoval priznanie plnenia podľa zákona o finančnej správe na základe podanej žiadosti, a preto vo veci na základe takejto žiadosti žalobcu aj prebehlo administratívne konanie. Z tohto dôvodu nie sú namieste žalobné námietky o tom, že vo veci neprebehlo riadne administratívne konanie, ukončené vydaním rozhodnutia. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na to, že bol nesprávnym postupom žalovaného uzavretý jeho dochádzkový systém za mesiac január 2021, tento postup bol predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy a námietky voči tomuto postupu nemôže žalobca opakovane predniesť v tejto správnej žalobe, ktorá je iným druhom správnej žaloby, nastoľujúca odlišný predmet súdneho prieskumu.
98. Námietky, v ktorých žalobca poukazoval na článok 46 ods. 1 Ústavy SR s tým, že právo upravené v tomto článku ústavy zahŕňa v sebe nielen právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne SR, ale aj právo na ukončenie konania právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, prípadne iným plnením, ktoré právne predpisy s týmto právom spájajú, sú nedôvodné z už vyššie uvedených dôvodov. Žalobca v tomto smere nebol ukrátený na svojich právach, keďže na základe jeho žiadosti bolo začaté administratívne konanie podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe a toto bolo ukončené individuálnym správnym aktom - rozhodnutím. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol o žiadosti žalobcu rozhodnutím č. 36618/2021 zo dňa 26.01.2021, proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a o tomto odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 118836/2021 zo dňa 22.03.2021 na základe návrhu osobitnej komisie. Žalobca napokon aj podal všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní vo veci jeho služobného pomeru, preto nie sú opodstatnené jeho námietky, ktorými namietal vadu v postupe orgánu verejnej správy, nečinnosť a nesprávny postup z toho titulu, že administratívne konanie malo byť ukončené rozhodnutím o žiadosti. Ako bolo uvedené aj v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, pokiaľ išlo o uzavretie dochádzkového systému, faktický postup žalovaného pri uzavretí dochádzkového systému za mesiac január 2021 žalobca napadol samostatnou správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy a s ohľadom na predmet administratívneho konania, ktorého výsledné rozhodnutia sú predmetom prieskumu správneho súdu na základe žalobcom podanej všeobecnej správnej žaloby v tomto konaní, postup pri uzavretí dochádzkového systému nesúvisí s preskúmavanými rozhodnutiami a tieto žalobné námietky sú mimo predmet súdneho prieskumu v tomto konaní.
99. Predmet administratívneho konania bol daný žiadosťou žalobcu zo dňa 25.01.2021, ktorou žiadal o udelenie služobného voľna z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe a uplatňoval si s tým súvisiaci nárok na služobný plat. Zákon o finančnej správe v § 153 ods. 2 ustanovuje, že prekážku v štátnej službe a jej trvanie je povinný preukázať príslušník finančnej správy. Žalobca predložil žiadosť, v ktorej uviedol, ktoré prekážky pre výkon štátnej služby podľa neho nastali. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol, že podmienky stanovené v § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe pre priznanie služobného voľna z dôvodov uvádzaných žalobcom neboli splnené a toto posúdenie sa prenieslo aj do uzavretia dochádzkového systému. V zmysle ustanovení zákona o finančnej správe povinnosť preukázať, že prekážka vo výkone štátnej služby nastala, ako aj jej trvanie, zaťažuje žiadateľa - v tomto prípade žalobcu. Žalobca uplatnením nároku podľa zákona o finančnej správe vymedzil predmet konania vo veci služobného pomeru a žalovanému zo žiadneho ustanovenia zákona o finančnej správe, prípadne iného právneho predpisu, nevyplynula povinnosť uložiť mu výslovne povinnosť čerpať iný druh služobného voľna. Žalovaný posúdil žalobcom preukazovanú a uplatňovanú prekážku vo výkone štátnej služby s nárokom na služobný plat a jej trvanie a nestotožnil sa s právnym posúdením uplatňovaným žalobcom, preto jeho žiadosť zamietol a dôvody nesúhlasu uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Nedošlo k žalobcom tvrdenému následku, že obdobie, na ktoré žalobca žiadal služobné voľno a ktoré mu nebolo poskytnuté z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, zostalo nevysporiadané, pretože je zrejmé, že žalovaný neprítomnosť žalobcu ospravedlnil podľa § 157 zákona o finančnej správe. Zároveň aj samotná skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobca, že došlo k uzavretiu dochádzkového systému za mesiac január 2021, je dôkazom toho, že toto obdobie bolo zo strany žalovaného vyhodnotené a nie je neospravedlnené, resp. „právne nepokryté“.
100. Pokiaľ žalobca namietal porušenie práva na legitímne očakávanie spočívajúce v tom, že bez ukončenia administratívneho procesu (konanie vo veci služobného pomeru) mu nebolo priznané právo
na služobné voľno, ktoré si uplatňoval a bez právneho dôvodu bola jeho neprítomnosť vo výkone štátnej služby považovaná za služobné voľno bez nároku na služobný plat podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, o ktorú nepožiadal, ani táto námietka nie je dôvodná. Predmetom administratívneho konania bola žiadosť žalobcu o udelenie služobného voľna z dôvodov uvedených v § 153 ods. 1 a 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe a o tejto žiadosti bolo rozhodnuté v administratívnom konaní preskúmavanými rozhodnutiami. Ako už bolo uvedené, postup pri uzavretí dochádzky žalobcu za mesiac január 2021 a vyznačenie dôvodu jeho neprítomnosti v dochádzkovom systéme boli vyhodnocované v rámci správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
101. Pokiaľ žalobca opakovane v správnej žalobe namietal, že žalovaný mu mal nariadiť služobné voľno z iného dôvodu, je potrebné uviesť, že žalovanému zo zákona o finančnej správe takáto kompetencia v administratívnom konaní vedenom podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe, ktoré bolo vedené na základe žiadosti žalobcu, nevyplýva. K tejto žalobnej námietke je potrebné ďalej uviesť, že žalobca na niektorých miestach správnej žaloby vytýka žalovanému, že mu nenariadil čerpanie iného druhu služobného voľna. Na druhej strane, pokiaľ žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oznámenú prekážku vo výkone štátnej služby na strane žalobcu vyhodnotil v zmysle § 157 zákona o finančnej správe (aj s ohľadom na to, že bol uzavretý dochádzkový systém žalobcu za mesiac január 2021), reagujúc na tieto časti odôvodnenia rozhodnutia a na uzavretie dochádzkového systému za mesiac január 2021, žalobca na iných miestach správnej žaloby žalovanému vytýka, že neprípustne prekvalifikoval jeho žiadosť o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe na takú formu žiadosti, o akú on nepožiadal a vykonal uzavretie dochádzkového systému neprípustne. Táto argumentácia žalobcu prednesená v správnej žalobe si potom odporuje, pretože žalobca nepovažuje za správny postup žalovaného, keď nenariadil čerpanie iného druhu služobného voľna, ale ani postup, keď vyhodnotil a posúdil oznámenú prekážku vo výkone štátnej služby inak ako ju žalobca uplatnil a v rámci tohto uplatnenia právne kvalifikoval.
102. V úvode bodu V. správnej žaloby žalobca namietal, že preskúmavané rozhodnutia nespĺňajú hmotnoprávne ani procesné právne podmienky stanovené zákonom o finančnej správe a poukázal na právnu úpravu (vnútroštátnu aj medzinárodnú), v ktorej sú formulované požiadavky, ktoré sú kladené na rozhodnutia orgánov verejnej správy vydané v administratívnom konaní, ako aj na súvisiacu judikatúru súdov, najmä z hľadiska naplnenia princípu „dobrej správy“. K tejto časti správnej žaloby je potrebné uviesť, že žalobca správne poukazuje na pramene, v ktorých sú kodifikované požiadavky kladené na rozhodnutia orgánov verejnej správy a na súvisiacu judikatúru súdov, avšak táto časť správnej žaloby je všeobecná a nekonkrétna, pretože žalobca túto argumentáciu v tejto časti správnej žaloby neprepája so skutkovou a právnou argumentáciou priliehajúcou prejednávanej veci, teda neuvádza, v čom konkrétne došlo v prípade preskúmavaných rozhodnutí a administratívneho konania, ktoré im predchádzalo, k porušeniu zákona o finančnej správe (prečo rozhodnutia nespĺňajú hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky), a v čom boli porušené požiadavky kladené na rozhodnutia orgánov verejnej správy vymedzené v žalobcom uvádzanej právnej úprave a súvisiacej judikatúre. Žalobca v rámci tejto časti správnej žaloby neprednáša konkrétne žalobné námietky, ktorými by vyčítal konkrétnu nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
103. Pokiaľ žalobca poukazoval na charakter celoplošného testovania, na odporúčania Ministerstva zdravotníctva SR, zverejnené na jeho webovej stránke, ako aj na stanovisko Svetovej zdravotníckej organizácie zo dňa 13.01.2021 a uvádzal dôvody, pre ktoré sa celoplošného testovania nezúčastnil, správny súd vo vzťahu k týmto častiam správnej žaloby považuje za potrebné poukázať na závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021. Toto konanie pred ústavným súdom bolo začaté na základe návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR ako aj na základe návrhu generálneho prokurátora SR a v tomto konaní bola posudzovaná otázka súladu uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov s Ústavou SR a so zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o bezpečnosti štátu“ alebo „zákon č. 227/2002 Z.z.“). Predmetom tohto konania bolo aj posudzovanie otázky opakovaného predlžovania núdzového stavu, a zároveň sa v
tomto rozhodnutí ústavný súd zaoberal aj otázkou celoplošného antigénového testovania. Generálny prokurátor v rámci návrhu na začatie konania poukazoval na permanentný charakter celoplošného antigénového testovania v podstate od 18.01.2021 a v návrhu uviedol aj argumentáciu o tom, že vzhľadom na súvisiace obmedzenia nastupujúce v prípade, ak osoba testovanie nepodstúpi, nemožno ho považovať za dobrovoľné. Ústavný súd sa teda vo svojom rozhodnutí venoval aj otázke posúdenia celoplošného testovania a závery tejto argumentácie, zaujatej ústavným súdom v jeho náleze, považuje správny súd za podstatné aj pre toto súdne konanie. Konkrétne ide o tie závery, v ktorých ústavný súd uviedol, že v prípade splnenia ostatných ústavných podmienok by vláda SR z formálneho uhla pohľadu mohla in abstracto nariadiť zákaz vychádzania aj bez akejkoľvek výnimky. Ústavný súd uzavrel, že núdzový stav bol vyhlásený a aj predlžovaný odôvodnene a že vláde SR prináleží v zmysle zákona č. 277/2002 Z. z. aj také oprávnenie, aby nariadila za splnenia zákonných podmienok vymedzených v ústavnom zákone zákaz vychádzania aj bez akejkoľvek výnimky. Zároveň ústavný súd poukázal na to, že v záujme dôsledného rešpektovania nevyhnutnosti obmedzenia základného práva boli aj stanovené výnimky. Ústavný súd ďalej poukázal na to, že skúmanie povinnosti testovania si vyžaduje zohľadniť, že v praxi núdzových stavoch nemožno vylúčiť situácie, keď snaha vlády o dôsledné rešpektovanie nevyhnutnosti aprobovaného obmedzenia jedného základného práva vyvolá sekundárnu inváziu aj do iného základného práva (obmedzenie slobody pohybu a pobytu a v tejto línii potom sekundárne aj obmedzenie nedotknuteľnosti osoby), ktoré buď je alebo nie je zahrnuté do taxatívneho výpočtu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Druhovo popísaných situácii môže byť veľké množstvo a ak by vláda bola limitovaná za každých okolností požiadavkou, podľa ktorej môže obmedzenia využiť len ak tým (hoci nepriamo) nezasiahne do iného základného práva a slobody (napr. aj do základného práva vlastniť majetok, náboženskej slobody a pod.), tak by sa pružnosť a efektívnosť jej rozhodovania v krízových situáciách (čo je účel konceptu krízových stavov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu) natoľko ohraničila, že je diskutabilné, či by sa zmyslel obmedzovania základných práv a slobôd regulovaného v krízových stavoch, a tým aj účel ústavného zákona, podstatne nepoprel. Ústavný súd ďalej uviedol, že by nemohol akceptovať také sekundárne dopady na základné práva a slobody, ktoré by v realizačnej rovine vecne vôbec nesúviseli s primárnym obmedzením aprobovaným ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, a tým by sa dostali do konfliktu s požiadavkou nevyhnutnosti ako ústavným kritériom ich hodnotenia, a že skôr ako na izolovane a formálne chápanú povinnosť nazerá na testovanie ako na súčasť súboru pravidiel obmedzujúcich slobodu pohybu a pobytu formou zákazu vychádzania, pričom z generálneho obmedzenia vláda zaviedla výnimky, ktoré svojou priamou realizačnou nadväznosťou na všeobecné pravidlo (zákaz vychádzania) dotvárajú jeho celkovú skutočnú podobu. Testovanie je povinnou podmienkou, ktorá je svojou povahou zjavne prejavom snahy o rešpektovanie požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovorí ústavný zákon o bezpečnosti štátu). Ide o diagnostický zákrok, ktorý prispieva k čo najvčasnejšej možnej identifikácii infikovaných, a tým umožňuje na celkom adresnej báze podrobiť ich nadväzujúcim obmedzeniam (karanténa) efektívne brániacim ďalšiemu šíreniu infekcie. Ďalej ústavný súd uviedol, že nemožno opomenúť, že v prípade pozitívneho vývoja epidemickej situácie predpokladá nastavený režim - COVID AUTOMAT postupné a primerané adresné uvoľňovanie testovania ako povinnej podmienky na uplatnenie výnimiek zo zákazu vychádzania. Ústavný súd nedospel k záveru, že vláda SR podmienením niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania negatívnym výsledkom testu dostatočne nerešpektovala požiadavku nevyhnutnosti (racionality) formulovanú ústavným zákonom a že nejde o podmienku reflektujúcu akúkoľvek svojvôľu vlády. Ústavný súd vnímal podmienenie výnimky negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Ďalej sa ústavný súd vyjadril k tým okolnostiam, na ktoré poukazoval generálny prokurátor, a to konkrétne na vyjadrenia odborníkov, ktoré by mohli spochybňovať účelnosť čiastkových opatrení, medzi ktoré bolo zaradené antigénové testovanie, zákaz cestovania do zahraničia a za rekreačným účelom a pod., pričom v nadväznosti na túto skutkovú argumentáciu generálneho prokurátora uviedol, že tieto čiastkové opatrenia sami o sebe nie sú obmedzením základných práv, ale práve nástrojom na ich zmiernenie.
104. Žalobca ďalej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, konkrétne nezistenie rozhodujúcich skutočností v súlade so zásadou materiálnej pravdy a neaplikovanie vyhľadávacej zásady. Tieto námietky sú všeobecné a nekonkrétne, bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie, pretože žalobca v správnej žalobe neuviedol, v čom konkrétne nebol zistený skutkový stav dostatočne, teda v akom smere a aké skutočnosti mali byť prípadne zisťované, čo ešte prípadne malo byť predmetom dokazovania. V tejto súvislosti je potrebné opakovane uviesť, že v zmysle § 153 ods. 2 zákona o
finančnej správe je povinnosťou príslušníka finančnej správy oznámiť a preukázať, že prekážka vo výkone štátnej služby nastala a preukázať aj jej trvanie.
105. Opakovane prednášané námietky o tom, či žalovaný mohol vyznačiť v dochádzkovom systéme neprítomnosť žalobcu za obdobie od 27.01.2021 do 29.01.2021, pred doručením prvostupňového rozhodnutia zo dňa 26.01.2021, nesúvisia s predmetom súdneho prieskumu v tejto veci a presahujú rámec tohto súdneho konania, nakoľko uzavretie dochádzkového systému bolo predmetom posúdenia v rámci konania pred správnym súdom na základe správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
106. Žalobca ďalej namietal, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje konkrétnu konštatáciu, či orgán verejnej správy prvého stupňa konkrétny nárok uplatnený žalobcom podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe zamieta alebo potvrdzuje a či neprítomnosť žalobcu v čase od 27.01.2021 do 29.01.2021 považuje za ospravedlniteľnú prekážku vo výkone štátnej služby z iného dôvodu. K tejto časti žalobcovej argumentácie je potrebné uviesť, že je v rozpore s argumentáciou prednášanou v inej časti správnej žaloby, čo už správny súd uviedol v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia. Na jednej strane žalobca žalovanému vytýka, že požiadal o udelenie služobného voľna z dôvodov podľa § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe a žalovaný túto žiadosť neprípustne prekvalifikoval na iný právny úkon, ktorý nemožno subsumovať ani pod § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, zdôrazňujúc, že žalovaný bez právneho dôvodu považoval neprítomnosť žalobcu vo výkone štátnej služby za služobné voľno podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, o ktoré nikdy nepožiadal. V tejto časti správnej žaloby teda žalobca zdôrazňoval, že požiadal o udelenie služobného voľna z dôvodov uvedených v § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe a nie podľa § 157 ods. 1 písm. d) zákona o finančnej správe, teda namietal, že jeho žiadosť bola jasná a zrozumiteľná a žalovaný mal rozhodnúť o predmete zadefinovanom v žiadosti a nie úkon žalobcu - žiadosť rozširovať resp. prekvalifikovať. V rámci vyššie uvedenej argumentácie žalobca opačne namieta, že v prípade, ak podľa žalovaného neboli splnené podmienky pre udelenie služobného voľna podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, žalovaný mal zároveň vo výroku rozhodnutia uviesť, či neprítomnosť žalobcu je považovaná za inú ospravedlniteľnú prekážku vo výkone štátnej služby z iného dôvodu, prípadne na inom mieste správnej žaloby žiada, že žalovaný mal vo výroku rozhodnutia nariadiť žalobcovi čerpanie iného druhu služobného voľna. Na základe vyššie uvedeného zhrnutia námietok prednášaných v správnej žalobe považuje správny súd túto argumentáciu žalobcu uvedenú v správnej žalobe za zmätočnú a navzájom si odporujúcu. Žalobca podal žiadosť zo dňa 25.01.2021, v ktorej si uplatnil nárok na služobné voľno s nárokom na poskytnutie služobného platu s odkazom na § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Touto žiadosťou vymedzil predmet administratívneho konania vo veci jeho služobného pomeru v zmysle § 278 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe a niet pochýb o tom, že orgán verejnej správy prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím rozhodol tak, že žiadosti zo dňa 25.01.2021 o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat od 27.01.2021 do 29.01.2021, podanej neozbrojeným príslušníkom finančnej správy - žalobcom, z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle § 153 v spojitosti s § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe nevyhovuje. Aj keď vo výroku tohto rozhodnutia nie je uvedené aj ust. § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, nemá to za následok neurčitosť, neúplnosť alebo iný závažný nedostatok rozhodnutia, ktorý by mohol mať za následok jeho nezákonnosť. Z ust. § 153 ods. 1 zákona o finančnej správe vyplýva, že ak príslušník finančnej správy nemôže pre prekážky z dôvodu všeobecného záujmu vykonávať štátnu správu, má nárok na udelenie služobného voľna na nevyhnutne potrebný časť v dňoch, ktoré sú inak obvyklými dňami služby príslušníka finančnej správy. Podľa § 154 ods. 1 zákona o finančnej správe má príslušník finančnej správy, ktorému sa poskytlo služobné voľno pre prekážky v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu, počas trvania služobného voľna z tohto dôvodu nárok na služobný plat, ak mu nebola poskytnutá iná náhrada. Z výroku prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že nebol uznaný žalobcom uplatňovaný nárok na služobné voľno pre prekážky v štátnej službe z dôvodu všeobecného záujmu vymedzené v žiadosti žalobcu zo dňa 25.01.2021 a s tým súvisiaci uplatňovaný nárok na služobný plat, teda že bolo rozhodnuté o žalobcovej žiadosti zo dňa 25.01.2021, v ktorej formuloval svoj uplatňovaný nárok na plnenie. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy uviedol, prečo žiadosti žalobcu nevyhovel, odkazujúc aj na prekážky všeobecného záujmu definované v § 154 ods.1 a 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe.
107. Pokiaľ žalobca poukazoval na nezákonný zásah do jeho práva vlastniť majetok, resp. do jeho legitímneho očakávania na zhmotnenie jeho majetkového očakávania, ani tieto námietky nie sú dôvodné.
Takýto následný dopad by mohlo mať rozhodnutie len vtedy, ak by bolo nezákonné, teda ak by bol nezákonnosťou postihnutý dôvod, pre ktorý služobný plat nebol vyplatený, k čomu správny súd nedospel.
108. Pokiaľ žalobca žiadal, aby správny súd vyriešil prejudiciálnu otázku, a to či prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 36618/2021 zo dňa 26.01.2021, ktoré sa stalo vykonateľným dňom 08.02.2021, a ktorým žalovaný neprávoplatne zamietol žiadosť žalobcu o udelenie služobného voľna zo dňa 25.01.2021, avšak zároveň legitímnym spôsobom nenariadil žalobcovi čerpanie iného druhu služobného voľna postačuje na to, aby žalovaný bez právneho titulu a bez právneho dôvodu nahradil vôľu žalobcu a v dochádzkovom systéme žalovaného neformálnym spôsobom svojvoľne vyznačil žalobcovi za kalendárny mesiac január 2021 čerpanie ľubovoľného druhu služobného voľna, táto otázka je mimo predmet tohto súdneho prieskumu a nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože (ako už bolo uvedené) uzavretie dochádzkového systému bolo preskúmavané v rámci iného súdneho konania na základe správnej žaloby žalobcu proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
109. Pokiaľ žalobca poukazoval na odporúčania Národného inšpektorátu práce, k týmto je potrebné uviesť, že tieto boli uverejnené vo vzťahu k Zákonníku práce a neboli záväzné pre žalovaného konajúceho na základe žalobcom podanej žiadosti vo veci služobného pomeru žalobcu. Zároveň je potrebné uviesť, že nejde o výklad, ktorý by bol podaný najvyššími súdnymi autoritami a toto stanovisko preto samo o sebe nemá relevanciu pre toto súdne konanie.
110. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný svojvoľne v aplikačnej praxi dotvoril právne predpisy podľa vlastnej úvahy, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a zákon o finančnej správe ani iný predpis nedelegujú žalovanému právomoc kreovať právne predpisy, resp. podľa svojej úvahy ich dotvárať. K týmto námietkam je potrebné uviesť, že v administratívnom konaní, teda v rozhodovacom procese, orgán verejnej správy v prvom rade zisťuje skutkový stav, za účelom čoho sa zhromažďujú dôkazy. Vo finálnej fáze zisťovania skutkového stavu orgán verejnej správy zhrnie, ktoré skutočnosti považuje na základe vykonaného dokazovania za preukázané a tieto následne právne posúdi z hľadiska relevantných právnych noriem, ktoré sa na daný skutkový stav vzťahujú. Pri právnom posúdení dochádza k aplikácii právnych noriem. V procese aplikácie právnych noriem (rovnako aj v procese sumarizácie skutkového stavu) orgán aplikácie práva na základe právnymi predpismi formulovaných požiadaviek uvedie aj úvahy, ktorými bol vedený pri posúdení veci. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že právna norma je pravidlo správania sa, ktoré je vyjadrené s určitou mierou zovšeobecnenia, pretože reguluje prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu. Právna norma je pravidlo správania sa, ktoré upravuje konkrétne situácie, ale je vyjadrená prostredníctvom určitej miery zovšeobecnenia, pretože pri formulovaní jej tvorcom nemožno očakávať, že v štádiu tvorby právnej normy jej tvorca vychádza z uvedomenia si všetkých konkrétnych situácií, ktoré môžu nastať a ktoré je potrebné právnou normou regulovať. Z týchto dôvodov sú v právnych normách používané v texte pojmy, ktoré pripúšťajú aj širší výklad a následne v konkrétnej veci je potrebné hľadať ich význam, a to práve v procese aplikácie práva. V niektorých prípadoch sú v právnych predpisoch obsiahnuté legálne definície použitých pojmov, avšak nemožno vylúčiť situácie, že aj pri existencii legálnych definícií je potrebné pri aplikácii práva hľadať obsah a význam použitých slov v texte právnej normy, čo je procesom aplikácie práva. Orgány verejnej správy v prejednávanej veci nedotvárali a nekreovali právne predpisy, nešlo ani o ich svojvoľnú úvahu pri aplikácii práva. Rozhodli v zmysle zákonom o finančnej správe zverejnenej kompetencie a pri právnom posúdení veci uviedli úvahy, ktorými sa pri právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku spravovali - uviedli úvahy, ktoré ozrejmovali aplikáciu právnych noriem na rozhodovanú vec.
111. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že ust. § 154 ods. 4 zákona o finančnej správe demonštratívne vypočítava situácie, ktoré možno považovať za výkon občianskych povinností, s takýmto tvrdením je potrebné súhlasiť. Zároveň je ale potrebné uviesť, že žalobca si uplatnil nárok na služobné voľno podľa § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe, teda z dôvodu, že podľa jeho názoru nastala situácia zákonodarcom výslovne pomenovaná - označená a žalovaný rozhodol o takto uplatnenom nároku.
112. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že konanie subjektu s právnou subjektivitou môže byť komisívne alebo omisívne a že v jeho prípade išlo o formu omisívnu, pretože si plnil povinnosti vyplývajúce z uznesení vlády SR a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva, a preto sa nestotožnil so záverom žalovaného, že musí ísť o komisívne konanie, a nestotožnil sa s konštatovaním, že musí ísť o „činnosť fyzickej osoby“ vykonávanú na základe zákonom uloženej povinnosti, ani tieto námietky nie sú relevantné. Orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
občiansku povinnosť vo všeobecnom zmysle možno definovať ako činnosť fyzickej osoby definovanú na základe zákonom ustanovenej povinnosti a ďalej, že pojem „plnenie občianskych povinností“ podľa § 154 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe treba posudzovať ako konanie/činnosť príslušníka finančnej správy, ktorá vyplýva z opatrenia (opatrení) proti prenosným chorobám. Ďalej uviedol, že opatrenia proti prenosným chorobám nariaďujú v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia Úrad verejného zdravotníctva, regionálne úrady verejného zdravotníctva a počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného zdravia aj Ministerstvo zdravotníctva SR. Ďalej odkázal na opatrenia proti prenosným chorobám tak, ako sú definované v § 12 ods. 2 uvedeného zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Orgán verejnej správy prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobca nepredložil žiadnu informáciu a ani žiaden doklad, vydaný niektorým z uvedených orgánov, ktorými by preukázal existenciu uloženého opatrenia proti prenosným chorobám, ktoré by mu bránilo vo výkone štátnej služby. K vyhláške Úradu verejného zdravotníctva č. 14 uviedol, že táto ukladá povinnosť služobnému úradu ako zamestnávateľovi a nie priamo žalobcovi, pretože touto vyhláškou bola zamestnávateľom uložená povinnosť zamedziť do priestorov zamestnávateľa vstup osôb, ktoré nespĺňali podmienky uvedené v § 2 ods. 2 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. 14. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že žalobca sa celoplošného testovania nezúčastnil a nesplnil žiadnu s výnimiek uvedenú v § 2 ods. 2 vyhlášky č. 14. Tvrdenia o tom, že žalobca nemal klinické príznaky ochorenia a nezaznamenal epidemiologicky významný kontakt s osobou pozitívnou, označil orgán verejnej správy prvého stupňa za irelevantné, s tým, že v čase podania žiadosti žalobcu bola v platnosti vyhláška č. 14, v zmysle ktorej musel mať vedomosť o tom, že mu bude odopretý prístup do priestorov zamestnávateľa. Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa žalobca z vlastného rozhodnutia nesplnil podmienku výkonu štátnej služby určenú služobným úradom, prekážka mu preto vznikla v dôsledku jeho vlastného konania, resp. nekonania, nie z rozhodnutia príslušného štátneho orgánu v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorým by mu bolo uložené opatrenie proti prenosným chorobám. Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že orgán verejnej správy prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by mu orgánom verejnej správy bolo uložené opatrenie proti prenosným chorobám, pretože sám z vlastného rozhodnutia nesplnil podmienky pre výkon štátnej služby. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný, ktorý k prekážke vo výkone štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu uviedol, že ide o takú prekážku príslušníka finančnej správy, ktorá presahuje rámec jeho individuálnych práv a záujmov, dôležitú z hľadiska spoločnosti. Uviedol, že žalobca sa osobne rozhodol, že sa testovania nezúčastní, keďže podľa neho bolo na dobrovoľnej báze a bol si teda vedomý toho, že v dotknutom období nemôže nastúpiť na výkon štátnej služby, keďže nedisponoval negatívnym výsledkom antigénového testu a nesplnil inú výnimku zo zákazu vychádzania stanovenú v bode 1. B1 uznesenia vlády SR č. 30 a súčasne bol povinný splniť povinnosť zákazu vychádzania ako obmedzenie slobody pohybu na základe bodu B1 uznesenia vlády. Zároveň podľa žalovaného žalobcovi bolo známe, že mu výkon štátnej služby v domácnosti nebol umožnený. Uviedol, že prekážku nie je možné subsumovať za prekážku z dôvodu plnenia občianskych povinností podľa § 154 zákona o finančnej správe, pretože nepresahuje individuálne záujmy žalobcu a je dôležitá len pre neho a nie pre spoločnosť. Zároveň túto prekážku posúdil ako ďalšiu dôležitú osobnú prekážku podľa § 157 zákona o finančnej správe, keďže vznikla výhradne z osobného rozhodnutia žalobcu nezúčastniť sa testovania s vedomím toho, že bez negatívneho testu sa nemôže počas zákazu vychádzania dostaviť na výkon štátnej služby a zostáva v domácej izolácii. Keďže prekážka sa týkala „osobného záujmu“ a nie „všeobecného záujmu“, nebolo možné ju podľa žalovaného podradiť pod § 154 ods. 4 písm. d) a e) zákona o finančnej správe. Z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, že žalovaný rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil a uviedol aj vlastné úvahy pri posúdení vecí pri zodpovedaní odvolacích námietok žalobcu. Žalobca svoje námietky prenesené na strane 15 správnej žaloby smeroval skôr voči prvostupňovému rozhodnutiu a reagoval na čiastkovú argumentáciu prvostupňového rozhodnutia, pričom opomenul závery žalovaného v druhostupňovom rozhodnutí. Rozhodnutia orgánov verejnej správy vydané v rámci dvojinštančného postupu v administratívnom konaní pritom tvoria jeden celok. Pokiaľ ide o výklad pojmu občianskej povinnosti v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, je potrebné uviesť, že výklad tohto pojmu nemožno chápať izolovane a reštriktívne tak, že by mohlo ísť len o aktívne konanie (komisívne), pretože môže ísť aj o omisívne správanie sa subjektu (zdržať sa konania), ktorému môže byť uložená povinnosť, ktorú možno zadefinovať ako občiansku povinnosť. Keďže ide o výkon občianskych povinností, vždy pôjde o povinnosť uloženú zákonom, podzákonným právnym predpisom alebo individuálnym správnym aktom alebo iným úkonom príslušného orgánu vydaným na základe zákonom zverenej kompetencie. Je pravdou, že orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumentáciu, že pojem „plnenie občianskej povinnosti“ je potrebné posudzovať ako konanie/činnosť príslušníka finančnej správy, ktorá vyplýva z opatrenia/
opatrení proti prenosným chorobám. Z tejto čiastkovej argumentácie ale nie je možné vyvodiť záver, že by nebola pripustená aj forma omisívneho konania. Aj v rámci teórie práva je používaný pojem konanie s tým, že sa ním má na mysli aktívne komisívne a aj omisívne konanie ( napr. v rámci teórie trestného práva sa za znak skutkovej podstaty trestného činu považuje v rámci objektívnej stránky konanie, ktoré môže byť komisívne alebo omisívne).
113. Zo správnej žaloby žalobcu vyplýva, že nesúhlasí s právnym posúdením veci orgánmi verejnej správy oboch stupňoch v preskúmavaných rozhodnutiach, a že podľa jeho názoru zákaz vychádzania, ktorý bol uložený uznesením vlády SR č. 30 v spojení s uznesením vlády č. 44, v ktorom boli zároveň stanovené výnimky podmienené aj účasťou na antigénovom testovaní, sú tými opatreniami proti prenosným chorobám, ktoré spĺňajú podmienku pre udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 154 ods. 1, 2 a 4 písm. d) alebo e) zákona o finančnej správe. Žalobca vychádzal z toho, že tým, že sa nezúčastnil testovania, vzťahovala sa na neho v zmysle uznesení vlády SR občianska povinnosť zákazu vychádzania, a teda bez svojho zavinenia sa nemohol dostaviť na výkon štátnej služby. Pri posudzovaní opatrení a obmedzení stanovených v uzneseniach vlády SR a vo vyhláške č. 14 Úradu verejného zdravotníctva správny súd vychádzal zo záverov, ktoré boli prijaté Ústavným súdom SR vo vyššie citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, a to aj vo vzťahu k antigénovému testovaniu a vo vzťahu k stanoveným výnimkám zo zákazu vychádzania. Na opatrenia, ktoré boli prijaté za účelom, aby sa predišlo šíreniu ochorenia COVID-19, medzi ktoré patrí aj podmienka antigénového testovania, nie je možné nahliadať izolovane a formálne, ale je potrebné nahliadať na ne ako na súbor pravidiel obmedzujúcich základné práva, ktoré boli prijaté za účelom predchádzania šíreniu ochorenia COVID-19 s tým, že zavedením výnimiek a stanovením ďalších podmienok sa dotvoril celkový komplex opatrení. Aj ústavný súd v uvedenom náleze antigénové testovanie označil ako čiastkové opatrenie, ktoré bolo nástrojom na zmiernenie zákazu vychádzania, a teda ako zmierňujúce čiastkové opatrenie, ktoré práve prispelo k tomu, že zákaz vychádzania bol uložený len v nevyhnutnej miere. Preto pri komplexnom náhľade na uložené opatrenia a pri náhľade na celoplošné antigénové testovanie tak, že ide o opatrenie na zmiernenie zákazu vychádzania, potom podľa správneho súdu obstoja závery, ku ktorým pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku dospeli orgány verejnej správy. V rámci popísania dôvodov, pre ktoré sa nezúčastnil antigénového testovania žalobca síce uviedol aj to, že je osobou, ktorej zdravotný stav neumožnil vykonanie antigénového testu na ochorenie COVID-19, avšak ani v administratívnom konaní a ani v správne žalobe neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti na objasnenie tohto svojho tvrdenia. Uznesenie vlády SR uložilo občiansku povinnosť, teda zákaz vychádzania, ale zároveň na zmiernenie tohto zákazu zaviedlo aj výnimky, jednou z ktorých bolo aj podrobenie sa celoplošnému antigénovému testovaniu, ktoré potom v prípade negatívneho výsledku umožňovalo aj cestu do zamestnania a späť, ak prácu nebolo možné vykonávať mimo pracoviska, teda formou tzv. home office. Pri komplexnom náhľade na súbor takýchto opatrení je potom na mieste argumentácia, že žalobca sa z vlastného rozhodnutia testovania nezúčastnil, teda nevyužil opatrenia, ktoré mu umožňovali výkon štátnej služby v celej ich šírke a takýto dôvod nie je dôvodom (to že sa nezúčastnil antigénového testovania, v dôsledku čoho sa na neho vzťahoval zákaz pohybu), pre ktorý by mohlo ísť o ospravedlnenú nemožnosť výkonu štátnej služby z dôvodov podľa § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 a 4 písm. d) príp. e) zákona o finančnej správe. Pokiaľ sú opatrenia na ochranu verejného zdravia dané ako súbor vzájomne súvisiacich opatrení, nemožno sa odvolávať len na ich vybranú časť a na ostatné neprihliadať. Je pravdou, že vláda vo svojich uzneseniach uprednostňovala výkon práce z domáceho prostredia, avšak išlo o odporúčanie a ako uvádza aj sám žalobca, rozhodnutie či bolo možné prácu vykonávať v domácom prostredí bolo na konkrétnom zamestnávateľovi, pričom toto rozhodnutie nepochybne ovplyvňovali povaha a druh vykonávanej práce, aktuálne zverené pracovné úlohy, ale aj konkrétna situácia na konkrétnom pracovisku (počet neprítomných zamestnancov na pracovisku z dôvodu práceneschopnosti, ošetrenia člena rodiny a pod.). Preto nemožno na odporúčania týkajúce sa povolenia práce v domácom prostredí nazerať tak, že zamestnávateľ bol „automaticky“ povinný povoliť prácu v domácom prostredí.
114. Vo vzťahu k argumentácii uvedenej v preskúmavaných rozhodnutiach k žalobcom v žiadosti uvedenému dôvodu v zmysle ust. § 154 ods. 4 písm. e) zákona o finančnej správe, žalobca v správnej žalobe neprednáša konkrétne žalobné námietky, ktoré by priliehali tomu, ako sa orgány verejnej správy vysporiadali s takto zadefinovaným nárokom.
115. Nie sú dôvodné ani žalobné námietky o tom, že žalovaný si svojvoľne zúžil okruh subjektov, ktoré môžu prijímať opatrenia proti prenosným chorobám len na Úrad verejného zdravotníctva. Z rozhodnutia
orgánu verejnej správy prvého stupňa vyplýva, že vychádzal zo zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a ako subjekty oprávnené vydávať opatrenia proti prenosným chorobám vymedzil Úrad verejného zdravotníctva, regionálne úrady verejného zdravotníctva a v čase núdzového stavu, výnimočného stavu a krízovej situácie Ministerstvo zdravotníctva SR. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí vychádzal aj z povinností, ktoré boli uložené v uzneseniach vlády, nie len z vyhlášky č. 14. Nie je pravdou, že žalovaný sa nevysporiadal s uznesením vlády, nakoľko na strane 4 v poslednom odseku sa žalovaný zaoberá uznesením vlády a z neho vyplývajúcim obmedzením slobody pohybu vo vzťahu k žalobcovi.
116. Žalobca polemizoval s názormi, či uznesením vlády SR vydaným na základe čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu možno legálne obmedziť základné práva a slobody vrátane slobody pohybu podľa čl. 23 Ústavy SR alebo nie, a taktiež žiadal, aby sa správny súd zaoberal posúdením vzťahu uznesení vlády SR a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva. Žalobca žiadal zodpovedanie týchto otázok zrejme v tom kontexte, či boli pre neho záväzné obmedzenia a povinnosti uvedené v uzneseniach vlády SR a následne vo vyhláške Úradu verejného zdravotníctva. K týmto častiam správnej žaloby správny súd uvádza, že žalovaný a orgán verenej správy prvého stupňa vychádzali z aktuálne platných právnych noriem, platných a účinných v čase ich rozhodovania, na ktoré bolo a je potrebné nahliadať cez prezumpciu ich ústavnosti. Pre úplnosť považuje správny súd za potrebné poukázať na už v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, v ktorom sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnosti predlžovania núdzového stavu, a aj otázkou celoplošného testovania. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na bod 69. tohto nálezu, kde ústavný súd nespochybnil oprávnenie vlády Slovenskej republiky obmedzovať základné práva a slobody, medzitým aj slobodu pohybu a pobytu na základe kompetencie zverenej v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu. Z čl. 5 ods.1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyplýva, že vláde prináleží kompetencia na vyhlásenie núdzového stavu za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, pričom núdzový stav možno vyhlásiť na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky. Z čl. 5 ods. 3 v spojení s ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyplýva vláde SR kompetencia na obmedzenie vymedzených základných práv a slobôd a na uloženie povinností na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, medzi tým aj kompetencia obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Ústavná udržateľnosť tohto postupu je konštatovaná aj v iných rozhodnutiach ústavného súdu súvisiacich s pandémiou COVID-19. Prieskum súladu rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a naň nadväzujúcich rozhodnutí, vrátane predĺženia núdzového stavu, s ústavou a ústavným zákonom patrí do kompetencie ústavného súdu (§129 ods. 6 Ústavy SR a § 189 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
117. Žalobca namietal zásah do legitímnych očakávaní v tom, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, že práve povinnosti zakotvené v uznesení vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v spojení s uznesením vlády SR č. 44 zo dňa 20.01.2021 sú tými opatreniami, ktoré napĺňajú predpoklady § 156 ods. 4 písm. d) zákona o finančnej správe. Žalobca ďalej poukazoval na to, že pokiaľ žalovaný takýto argument neuzná, popiera, že ochorenie COVID-19 je prenosným ochorením alebo sa prikláňa k názoru, že uznesením vlády SR nemožno obmedziť slobodu pohybu. Tieto námietky neobstoja, pretože na strane 4 svojho rozhodnutia žalovaný vychádzal z posúdenia povinností, ktoré boli uložené v uznesení vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 v spojení s uznesením vlády č. 44 zo dňa 20.01.2021. Žalovaný vo vzťahu k týmto povinnostiam uviedol, že žalobca sa osobne rozhodol, že sa testovať nedá, bol si vedomý, že nespĺňa podmienky na výkon štátnej služby, pretože nedisponuje negatívnym výsledkom testu a nespĺňa ani inú výnimku v zmysle bodu 1. B1 uznesenia č. 30, a bol súčasne povinný splniť povinnosť spočívajúcu v obmedzení slobody pohybu zákazom vychádzania na základe bodu B1 uznesenia vlády. Nie je teda dôvodná argumentácia, že žalovaný sa priklonil k názoru, že uznesením vlády nemožno obmedziť slobodu pohybu a že by neuznal charakter ochorenia COVID-19 ako prenosného ochorenia. Žalovaný vyhodnocoval žalobcovu žiadosť v odvolacom konaní v reflexii na žalobcom v odvolaní prednesené námietky, a to aj z hľadiska povinností uložených v uzneseniach vlády, a zároveň uviedol, prečo argumentácii žalobcu prednesenej v odvolaní nevyhovel.
118. Pokiaľ žalobca žiadal o vyriešenie otázky žalobcom označovanej ako prejudiciálnej v zmysle § 132 ods. 1 SSP, či uznesenie vlády SR č. 30 zo dňa 17.01.2021 a č. 44 zo dňa 21.01.2021, a na ich základe
vydaná vyhláška č. 14, ktorými bola obmedzená sloboda pohybu tam uvedeným osobám vydaným zákazom vychádzania, spĺňajú podmienky prekážok výkonu štátnej služby z dôvodu všeobecného záujmu podľa § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 a 4 písm. d) zákona o finančnej správe, táto požiadavka prednesená žalobcom v správnej žalobe nie je dôvodná. Predovšetkým je potrebné poukázať na charakter prejudiciálnej otázky v zmysle § 132 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 131, si môže správny súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy ako individuálnych správnych aktov vydaných v administratívnom konaní. Konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania a správne súdy nenahrádzajú činnosť orgánov verejnej správy. Správny súd je v takomto druhu konania viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (okrem prípadov výslovne vymedzených v SSP). Správny súd preskúmava rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy v rozsahu a v medziach správnej žaloby, na základe prednesených žalobných námietok, teda posudzuje zákonnosť postupu a záverov obsiahnutých v rozhodnutiach alebo opatreniach orgánov verejnej správy. Správny súd vykonáva právne posúdenie skutkových okolností v nadväznosti na prieskum správnou žalobou napadnutého rozhodnutia/opatrenia pri prieskume ich zákonnosti v rozsahu a medziach správnej žaloby. Správny súd nie je súdom skutkovým. Prvotné právne posúdenie musí vykonať orgán verejnej správy a správny súd preveruje zákonnosť tohto posúdenia, nemôže právne posúdenie orgánov verejnej správy nahradiť. V tomto zmysle potom žalobcom nastolená otázka nenapĺňa charakter prejudiciálnej otázky podľa § 132 ods. 1 SSP. Prejudiciálna otázka, ktorú žalobca nastolil, bola zodpovedaná v rámci prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutých rozhodnutí, v rámci merita prejednávanej veci.
119. Pokiaľ žalobca namietal, že orgány verejnej správy odignorovali povinnosti uložené v uzneseniach vlády, tieto námietky nie sú dôvodné, pretože orgány verejnej správy sa vysporiadali s povinnosťami uloženými v uznesení vlády, konkrétne žalovaný v reflexii na odvolacie námietky žalobcu reflektoval aj na povinnosti uložené v uznesení vlády a pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku posúdil, či povinnosti vyplývajúce z uznesení vlády SR sú občianskymi povinnosťami, ktoré boli uložené žalobcovi a pre ktoré by mu vznikol ním uplatňovaný nárok na služobné voľno s nárokom na služobný plat. Aj na str. 6 žalovaný uvádza, že uznesenia vlády ako normatívny akt sám v rámci aplikácie práva vyložil a vydal rozhodnutie ako výsledok jeho aplikačnej činnosti.
120. Pokiaľ ide o vyriešenie prejudiciálnej otázky o tom, či Úrad verejného zdravotníctva má danú osobitnú právomoc vydávať všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s čl.123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ak áno, či vyhláška č. 14 Úradu verejného zdravotníctva bola pred 07.04.2021 legálne zverejnená vo Vestníku vlády SR bez toho, aby to Vestník vlády SR pripúšťal, správny súd poukazuje na to, že táto otázka bola vyriešená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021, v ktorom sa ústavný súd vysporiadal s charakterom Úradu verejného zdravotníctva, s jeho kompetenciu na vydávanie vyhlášok, ako aj s ich zverejňovaním vo Vestníku vlády SR v rámci konania o návrhu o súlade niektorých častí ustanovenia § 59b ods. 1 a 2, ako aj ustanovení § 59b ods. 3,4,5 a 6 a § 63l zákona o ochrane verejného zdravia v znení zákona č. 286/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Ústavný súd aj s odkazom na závery svojej predošlej rozhodovacej činnosti potvrdil, že Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva, čo je v zmysle § 1 písm. f) tohto zákona legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ide o orgány štátnej správy. V prípade Úradu verejného zdravotníctva ide o orgán štátnej správy (nie ústredný, pretože ho takto neoznačuje zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) a je vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov na základe čl. 123 Ústavy SR. Ústavný súd „zadefinoval“ postavenie Úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstva zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci, pričom zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva je vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. Ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia je potom v čl. 123 Ústavy SR požadovaným zákonným
splnomocnením, na základe ktorého môže Úrad verejného zdravotníctva (a aj regionálne úrady verejného zdravotníctva) vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Toto ustanovenie zároveň určuje medze, v ktorých môžu tieto orgány štátnej správy vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, pričom ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo 48 zákona o ochrane verejného zdravia, buď na celom území SR, alebo na určitej časti územia, alebo pre určitú skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení. Podľa ústavného súdu sú tak Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Ústavný súd sa zaoberal aj Vestníkom vlády SR, ako publikačným nástrojom vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva so záverom, že vyhlasovanie vyhlášok touto formou obstojí, pretože ide o dostupný publikačný nástoj, ktorý legitímne zvolil zákonodarca a Ústava SR explicitne neustanovuje, že vyhlášky správnych orgánov sa majú vyhlasovať resp. publikovať v Zbierke zákonov, a zároveň ústava nevylučuje viacero publikačných nástrojov. K preskúmateľnosti vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva ústavný súd uviedol, že na účely zabezpečenia preskúmateľnosti týchto všeobecne záväzných právnych predpisov v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti je potrebné Úrad verejného zdravotníctva zaradiť do klasifikácie formulovanej v čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a v súvislosti s pandemickou normotvorbou je potrebné Úrad verejného zdravotníctva potrebné považovať (pre účely čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy SR) za ústredný orgán štátnej správy napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone č. 575/2001 Z. z, teda vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva budú preskúmateľné ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR. Navyše je potrebné poukázať na to, že v zmysle zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, bola zavedená povinnosť publikovať všeobecne záväzné právne predpisy Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vo Vestníku vlády SR ako v publikačnom nástroji a teda v čase namietanom žalobcom (pred 07.04.2021) boli tieto všeobecne záväzné právne predpisy zverejňované vo Vestníku vlády SR na základe zákonom stanovenej povinnosti.
121. Námietky žalobcu, že boli porušené procesné ustanovenia zákona o finančnej správe, keď žalovaný v rozhodnutí neuviedol stanovisko poradnej (osobitnej) komisie, identifikované spisovou značkou a dátumom s uvedením, ako sa s týmto návrhom vyrovnal, nie sú dôvodné. Z administratívneho spisu vyplýva, že v odvolacom konaní osobitná komisia zasadala a prijala stanovisko - návrh, ktoré bolo predložené prezidentovi finančnej správy. Neuvedenie tohto stanoviska - návrhu v rozhodnutí žalovaného tak, aby bolo identifikované spisovou značkou a dátumom, nie je vadou, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Zákon o finančnej správe v rámci ustanovení o konaní a náležitostiach rozhodnutia výslovne takúto požiadavku neustanovuje. Z dôvodu zachovania zákonom o finančnej správe predpísaného postupu v administratívnom konaní je podstatné, aby osobitná komisia zasadala a stanovisko - návrh pre prezidenta finančnej správy prijala, čo sa v súdenej veci nepochybne stalo. Stanovisko - návrh osobitnej komisie je súčasťou administratívneho spisu a žalobca mal možnosť sa s ním oboznámiť. Orgánom rozhodujúcim o odvolaní bol v prejednávanej veci podľa § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe prezident finančnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Správne uviedol žalovaný, že takáto komisia je poradným orgánom prezidenta finančnej správy a jej stanovisko z titulu poradného charakteru tejto komisie nepredstavuje taký podklad rozhodnutia, s ktorým by sa mal žalovaný vysporiadať v tom zmysle, s čím v tomto stanovisku súhlasí a s čím nie. Zákon o finančnej správe nepožaduje od prezidenta finančnej správy vysporiadať sa so stanoviskom osobitnej komisie takým spôsobom, ako to požaduje žalobca. Je zrejmé, že v prejednávanej veci osobitná komisia zasadala, návrh, ktorý je súčasťou administratívneho spisu prezidentovi finančnej správy predložila a tento následne ako príslušný odvolací orgán rozhodol. Takýmto postupom bol dodržaný procesný postup požadovaný zákonom o finančnej správe v odvolacom konaní. Nie je zrejmé, ako by v tomto smere malo dôjsť k „dotváraniu“ rozhodnutia žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe a napokon z obsahu vyjadrenia žalovaného takýto postup, namietaný žalobcom v správnej žalobe s poukazom na súvisiace rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ani nevyplýva. Pokiaľ žalobca v replike poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/299/2015 zo dňa 01.02.2018, skutkové okolnosti veci, ktorá bola riešená v tomto rozhodnutí boli iné, nakoľko išlo o rozhodnutie vo veci, kedy správny súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia správnym súdom a osobitná komisia uviedla v rámci administratívneho konania prebiehajúceho po zrušení predošlého rozhodnutia orgánu verejnej správy odlišné stanovisko ako uviedla prvotne. Význam stanoviska osobitnej komisie bol preto vo veci riešenej Krajským súdom v Bratislave posudzovaný v iných súvislostiach, keď navyše
bolo v rámci predchádzajúceho konania (pri prieskume prvotne vydaných rozhodnutí) vytýkané, že v administratívnom spise sa nenachádzali dôkazy o zriadení osobitnej komisie.
122. Pokiaľ žalobca namietal zloženie osobitnej komisie a to, že nebolo umožnené, aby členmi tejto osobitnej komisie boli zástupcovia odborových orgánov, podľa správneho súdu ani tieto námietky nie sú dôvodné. Správny súd zotrváva na záveroch svojej rozhodovacej činnosti, ktorú prijal k obdobne vznesenej námietke v inej veci prejednávanej správnym súdom (sp. zn. 24S/246/2019), zrejme vo vzťahu ku ktorým žalobca vyjadril v správnej žalobe aj nesúhlas (bez uvedenia konkrétnej spisovej značky). Z obsahu správneho spisu vyplýva, že Finančné riaditeľstvo SR dňa 30.7.2019 prijalo interný riadiaci akt č. 177/2019 - Smernicu o zriadení a rokovaní osobitnej komisie prezidenta finančnej správy, poradnej komisie prezidenta finančnej správy a poradnej komisie generálneho riaditeľa sekcie, sekcia colná a generálneho riaditeľa sekcie, sekcia daňová, ktorý v oddiely 1 stanovil, že osobitná komisia je poradný orgán prezidenta finančnej správy a zriaďuje sa za účelom návrhu rozhodnutia pre prezidenta finančnej správy vo veci odvolania účastníkov konania proti rozhodnutiu prezidenta finančnej správy vydanému v prvom stupni v zmysle § 280 ods. 2 zákona 35/2019 Z.z.. Smernica ďalej upravuje zloženie a rokovanie osobitnej komisie. Tento predpis stanovil, že členov osobitnej komisie prezidenta na prerokovania jednotlivých odvolaní určuje predseda osobitnej komisie prezidenta a v prípade jeho neprítomnosti tajomník s prihliadnutím na obsah prerokúvaného odvolania a na služobné zaradenie člena poradnej komisie prezidenta, pričom predsedu, tajomníka a ostatných členov poradnej komisie prezidenta vymenúva a odvoláva prezident finančnej správy rozhodnutím. Interným riadiacim aktom č. 241/2019 zo dňa 30.09.2019 - rozhodnutím prezidenta finančnej správy o menovaní členov osobitnej komisie prezidenta finančnej správy boli za členov osobitnej komisie menované tam uvedené osoby. Osobitná komisia zasadala dňa 19.03.2021, o čom svedčí zápisnica, ktorá je súčasťou administratívneho spisu a obsahuje aj stanovisko s návrhom rozhodnutia osobitnej komisie s jeho odôvodnením. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď prerokoval odvolanie žalobcu v osobitnej komisii, ktorá bola zložená a ustanovená tak, ako stanovili interné riadiace akty. Správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach a právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 7 písm. b/ SSP).
123. Zákon o finančnej správe neobsahuje úpravu kreovania osobitnej komisie, v ktorej je odvolací orgán povinný prerokovať odvolanie v zmysle § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe. Ustanovenia § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe, z ktorých žalobca odvodzuje námietku nesprávneho personálneho zloženia osobitnej komisie s tým, že minimálne zástupca odborovej organizácie Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, sídlo : Hviezdoslavova 274/9, 956 01 Žiar nad Hornom, IČO: 42 307 104, nebol do tejto komisie prizvaný, nič neustanovujú o zložení osobitnej komisie, ktorá je zostavovaná na účely postupu podľa § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe na prejednanie odvolaní. Z textu zákona obsiahnutého v § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe o tom, že súčinnosť nadriadených s odborovými organizáciami sa uskutočňuje najmä tým, že nadriadení umožnia príslušným odborovým orgánom : a) vykonávať spoločenskú kontrolu dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov finančnej správy a c) navrhovať svojich členov do poradných orgánov zriaďovaných na prerokúvanie návrhov niektorých personálnych opatrení a na zásadné opatrenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, liečebnej, kúpeľnej, rekreačnej a inej starostlivosti a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy, je zrejmé, že zákon v týchto ustanoveniach neupravuje spôsob kreovania osobitnej komisie ako poradného orgánu prezidenta finančnej správy na prerokovanie odvolania podľa § 280 ods. 3 zákona o finančnej správe druhá veta. Zákonodarca v rámci ust. § 276 ods. 1 písm. a) zákona o finančnej správe vymedzuje súčinnosť nadriadených s odborovými organizáciami pri výkone spoločenskej kontroly dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov finančnej správy, čo neznamená, že táto úloha odborových organizácii by mala byť naplnená cestou účasti zástupcu odborovej organizácie v poradnom orgáne odvolacieho orgánu a ani nie je zrejmé, ako konkrétne by v takomto administratívnom procese mala byť táto spoločenská kontrola pri prejednávaní konkrétnej veci realizovaná. V ustanovení § 276 ods. 1 písm. c) zákona o finančnej správe sú vymedzené poradné orgány, do ktorých v rámci súčinnosti nadriadení odborovým orgánom umožňujú nominovať svojich zástupcov. Tieto poradné orgány sú vymedzené účelom a predmetom ich činnosti. V zásade ide o poradné orgány, ktoré si nadriadení zriaďujú ad hoc za účelom a predmetom uvedeným v tomto ustanovení, pričom osobitná komisia podľa § 280 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z.z. má účel a
predmet odlišný. Jej predmetom nie sú návrhy personálnych opatrení a ani žiadne opatrenia v oblastiach sociálneho zabezpečenia, liečebnej, kúpeľnej, rekreačnej a inej starostlivosti a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy.
124. Pokiaľ žalobca poukazoval na čl. 26 kolektívnej zmluvy, platnej a účinnej na rok 2021, tento znie : Zamestnávateľ umožní PV sekcie colnej správy a PV sekcie územných finančných orgánov, NOOZ, ZO OZ MO AIOS v osobitných prípadoch aj zástupcom závodných výborov účasť v stálych a dočasných poradných orgánoch prezidenta finančnej správy (členov zastupujúcich SLOVES určí PV). Riaditelia colných úradov, riaditelia daňových úradov, riaditeľ Kriminálneho úradu finančnej správy umožnia zástupcom závodných výborov, NOOZ a ZO OZ MO AIOS účasť v stálych a dočasných poradných orgánoch riaditeľov colných úradov, riaditeľov daňových úradov, riaditeľa Kriminálneho úradu finančnej správy (členov zastupujúcich základnú organizáciu SLOVES určí príslušný závodný výbor). Jedná sa o poradné orgány zriaďované na prerokúvanie návrhov niektorých personálnych opatrení a na zásadné opatrenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, liečebnej, kúpeľnej, rekreačnej a inej starostlivosti a hmotného zabezpečenia príslušníkov finančnej správy. Ani kolektívna zmluva neumožňuje odborovým organizáciám širší rozsah oprávnení ako to umožňuje zákon o finančnej správe, keď kolektívna zmluva v čl. 26, na ktorú poukazuje žalobca, v podstate kopíruje text ustanovenia § 276 ods. 1 písm. c) zákona o finančnej správe. Nie je na mieste ani analógia legis, konkrétne zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože právna úprava zákona o finančnej správe je nesporná a úplná, a kolektívna zmluva túto otázku neupravuje inak, teda širšie ako zákon o finančnej správe. Zákon o finančnej správe používa v ust. § 276 ods. 1 písm. c) pojem „opatrenia“ a v iných častiach tohto zákona je tento pojem používaný v súvislosti s disciplinárnymi opatreniami a potom v súvislosti s vykonaním určitých úkonov zabezpečujúcich dosiahnutie stanoveného cieľa - napr. organizačné opatrenia (zaradenie príslušníka finančnej správy do zálohy), opatrenie na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, opatrenia na odstránenie oznámených nedostatkov v podmienkach pre výkon štátnej služby, aby mal príslušník finančnej správy riadne podmienky na výkon štátnej služby a pod. Aj v zmysle uvedeného sa potom pod pojmom opatrenia myslia činnosti realizované v rámci finančnej správy za účelom riešenia iných otázok ako je prerokovanie odvolania účastníka konania v konkrétnej veci. Z tohto ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by zástupcovia odborových orgánov mali byť členmi akýchkoľvek poradných komisii, ktoré sú činné v rôznorodých procesoch prebiehajúcich v rámci finančnej správy. Navyše zákon o finančnej správe vymedzuje v § 273 ods. 2 konkrétne prípady, kedy je služobný úrad povinný tam zadefinované veci vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom. Aj z toho možno vyvodiť, že zákon o finančnej správe nevychádza z tak širokej ingerencie odborových orgánov do akýchkoľvek procesov v rámci finančnej správy, ako to uvádza žalobca.
125. Žalobcom prednesená prejudiciálna otázka v zmysle § 132 ods. 1 SSP o tom, či čl. 26 kolektívnej zmluvy platnej a účinnej na rok 2021 v spojení s § 276 ods. 1 písm. a) a c) zákona o finančnej správe zakladá legitímne právo účasti zástupcov odborových organizácií v poradných orgánoch prezidenta finančnej správy a iných tam uvedených nadriadených, ako aj skutočnosť, či žalovaný už pri kreovaní takéhoto poradného orgánu má povinnosť poskytnúť riadne registrovaným odborovým organizáciám pôsobiacim u žalovaného možnosť účasti ich zástupcov na tomto poradnom orgáne, nespĺňa parametre prejudiciálnej otázky. Na prvú časť žalobcom prednesenej prejudiciálnej otázky správny súd odpovedal v rozsahu prednesených žalobných bodov pri vysporiadaní sa s námietkami žalobcu smerujúcimi voči zloženiu osobitnej komisie v tejto veci.
126. Za nedôvodné správny súd vyhodnotil aj žalobné námietky týkajúce sa diskriminácie. Podľa správneho súdu nedošlo k diskriminácii žalobcu, pretože žalobca nebol v porovnateľnej situácii s inými príslušníkmi finančnej správy, ktorí sa testovania zúčastnili. Námietky týkajúce sa nedodržania zákazu diskriminácie vychádzajú z nesprávneho východzieho postulátu žalobcu, a to že bol v rovnakej pozícii ako tí príslušníci finančnej správy, ktorí sa antigénového testovania zúčastnili. V porovnateľnej situácii by bol vtedy, ak by sa zúčastnil testovania a táto účasť na testovaní by sa mu neospravedlnila rovnako ako iným príslušníkom, ktorí sa testovania zúčastnili. Je nepochybné, že ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe zakazuje diskrimináciu z dôvodu iného postavenia, ale žalobca sa nenachádzal v rovnakom postavení ako tí príslušníci finančnej správy, ktorí sa celoplošného antigénového testovania zúčastnili a ktorí v úplnosti realizovali obmedzenia základných práv a slobôd aj so zmierňujúcimi opatreniami.
127. Žalobcom nastolená prejudiciálna otázka v zmysle § 132 ods. 1 SSP, a to či diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi podľa § 75 ods. 1 zákona o finančnej správe a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi podľa § 75 ods. 2 zákona o finančnej správe tak, ako ho žalobca popísal, má vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a či toto konanie považuje správny súd za splnenie povinnosti žalovaného vydať obe preskúmavané rozhodnutia v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi tak, ako je to uvedené v § 291 ods. 1 zákona o finančnej správe, podľa správneho súdu nespĺňa charakter prejudiciálnej otázky. Správny súd sa mohol zaoberať len konkrétnymi žalobnými námietkami, ktorými žalobca namietal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
128. K námietkam týkajúcim sa povolenia práce v domácom prostredí - tzv. home office správny súd uvádza, že ani tieto nie sú dôvodné. Je potrebné uviesť, že situácia s ochorením COVID-19 sa v priebehu dotknutého obdobia menila a mení sa, a vyžadovala si a aj naďalej si vyžaduje flexibilné riešenia s ohľadom na zabezpečenie ochrany verejného zdravia. Žalobca vo svojej žiadosti o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat uviedol, že je pripravený plniť svoje služobné povinnosti v domácom prostredí. Žalovaný k tejto jeho požiadavke uviedol, že o poskytnutí home office rozhoduje personálne nariadený, ktorý najlepšie vie zhodnotiť aktuálnu situáciu na pracovisku, so zohľadnením relevantných konkrétnych aktuálnych okolností, ktoré popísal. K týmto námietkam správny súd považuje za potrebné uviesť, že na vykonávanie práce v domácom prostredí nie je právny nárok. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia správny súd už uviedol, že aj keď z prijímaných opatrení na úrovni vlády SR vyplýva, že vláda odporúčala využívanie tejto formy výkonu práce v čo najširšom možnom rozsahu, konkrétne rozhodnutie o povolení vykonávať prácu v domácom prostredí bolo na posúdení konkrétneho zamestnávateľa, ktorého rozhodnutie nepochybne ovplyvňovali povaha a druh vykonávanej práce, aktuálne zverené pracovné úlohy konkrétnemu zamestnancovi, ale aj konkrétna situácia na konkrétnom pracovisku (počet neprítomných zamestnancov na pracovisku z dôvodu práceneschopnosti, ošetrenia člena rodiny a pod.). Aj podľa § 15 zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 počas obdobia pandémie môže nadriadený príslušníkovi finančnej správy umožniť vykonávať služobné úlohy v mieste jeho trvalého pobytu, prechodného pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, ak to povaha služobných úloh a podmienky ich vykonávania príslušníkom finančnej správy dovoľujú. Preto nemožno na odporúčania týkajúce sa povolenia práce v domácom prostredí a na zákonom zverenú možnosť umožniť výkon práce v domácom prostredí nazerať tak, že nadriadený bol „automaticky“ povinný povoliť prácu v domácom prostredí. Samotný poukaz na to, že sa nezmenil opis služobných činností žalobcu oproti tomu opisu služobných činností, ktorý mal v čase, kedy mu home office bol povolený, taktiež automaticky nezakladá nárok na povolenie práce v domácom prostredí, keďže podstatný je aj obsah aktuálne zverených pracovných úloh a celkovo situácia na pracovisku. Každé pracovné miesto, aj štátno- zamestnanecké, je charakterizované určitým rozsahom činností, ktoré sú zadefinované v opise činností. Skutočnosť, že výkon pracovnej náplne, resp. výkon služobných činností je z hľadiska všeobecného možné realizovať v domácom prostredí, nezakladá automaticky nárok na povolenie tejto formy výkonu práce. Zo zákona o finančnej správe, konkrétne z ust. § 278, v ktorom je zadefinované taxatívne čo je predmetom konania vo veci služobného pomeru, ani nevyplýva, že by takýto nárok mohol byť predmetom takéhoto konania.
129. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že opatrenia Úradu verejného zdravotníctva sú správnymi aktami hybridnej povahy a za takéto označoval v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2020 zo dňa 24 09. 2020 aj vyhlášku č. 14, k tomu je potrebné uviesť, že vyhláška Úradu verejného zdravotníctva č. 14 má iný režim ako bol ustálený vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom Úradu verejného zdravotníctva uvedeným uznesením ústavného súdu, pretože bola vydaná po novelizácii zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, k čomu správny súd odkazuje na závery už uvedeného nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021. Je nepochybné, že došlo k zmene zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia zákonom č. 286/2020 Z.z. a opatrenia Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva boli označené za všeobecne záväzné právne predpisy - vyhlášky s povinnosťou ich publikácie aj vo Vestníku vlády SR. Ústavný súd vyriešil aj otázku prieskumu tých opatrení, ktoré boli vydávané pred účinnosťou zákona č. 286/2020 Z. z., teda pred novelizáciou zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a zaoberal sa aj otázkou, akým spôsobom sú preskúmateľné vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré boli vydané po novele zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia zákonom č. 286/2020 Z. z., čo bolo uvedené aj v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia.
130. Pokiaľ žalobca poukazoval na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES s tým, že jeho ustanovenia sú v kolízii s pokynmi žalovaného a s vyhláškou č. 14 Úradu verejného zdravotníctva, tieto námietky nesúvisia s predmetom prieskumu v tejto veci. Rovnako s predmetom prieskumu nesúvisia námietky žalobcu o tom, že odborová organizácia Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, so sídlom Hviezdoslavova 274/9, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 742 307 104 upozornila písomne žalovaného na kolíziu právnych predpisov a tento nereagoval. Taktiež aj námietky o tom, že vyžadované plnenie povinnosti príslušníkmi finančnej správy preukazovať sa pri vstupe do objektov finančnej správy prípadne v iných situáciách negatívnym testom, prípadne inou zdravotnou dokumentáciou alebo jej časťou, nemá oporu v zákone č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nespĺňa podmienky čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a je v rozpore s právom na nedotknuteľnosť súkromia dotknutej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, nesúvisia s prejednávanou vecou. Navyše je potrebné uviesť, že žalobca sa testovania nezúčastnil, teda zamestnávateľovi ani nijaké výsledky testovania nepredkladal, preto tieto námietky nemajú relevanciu. Pokiaľ žalobca žiadal, aby správny súd posúdil prejudiciálnu otázku v zmysle § 132 ods. 1 SSP, a to či vyhláška č. 14, resp. obdobné vyhlášky vydávané Úradom verejného zdravotníctva, podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 411/2020 zo dňa 24.09.2020 považované za opatrenia s povahou hybridného správneho aktu, môžu svojim obsahom ukladať zamestnávateľovi povinnosti bez ďalšieho spracúvať osobitnú kategóriu osobných údajov, konkrétne zdravotné údaje o zamestnancovi uvedené v jeho zdravotných záznamoch, konkrétne zdravotný záznam o tom, či je v karanténe alebo jeho zdravotný záznam o výsledku testovania na ochorenie COVID-19, a či takto uložená povinnosť je v súlade s čl. 9 ods. 2 nariadenia č. 2016/679 a spĺňa podmienku zákonnosti podľa čl. 6 ods. 1 tohto nariadenia, táto nastolená otázka nesúvisí s predmetom súdneho prieskumu.
131. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
132. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.