Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15CoPr-7-2021.pdf
PDF · 98.03 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoPr/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX J., právne zast.: Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., IČO: 47 232 293, so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: E. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. B. XXXX/X, XXX XX G., občan SR, právne zast. JUDr. Martin Landl, advokát, Rázusova 47/4825, 984 01 Lučenec, o zaplatenie mzdových nárokov vo výške 2.780,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18Cpr/4/2021-119 zo dňa 14. júla 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd o mzdových nárokoch žalobkyne voči žalovanému rozhodol tak, že: „I/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.780,62 Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy:
- 464,22 Eur od 01. 07. 2020 do zaplatenia,
- 484,21 Eur od 01. 08. 2020 do zaplatenia,
- 1.832,19 Eur od 01. 09. 2020 do zaplatenia,
- náklady spojené s uplatnením pohľadávky 146,20 Eur, to všetko v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II/ Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 (troch) dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.“ 1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie, právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na čl. 36 ods. 1 písm. a) zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov) upravujúcich pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, najmä vo vzťahu ku mzde zamestnanca. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.03.2003. K ukončeniu pracovného pomeru došlo výpoveďou zamestnávateľa v zmysle zákonného dôvodu ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce z výpovedného dôvodu zrušenie zamestnávateľa. Žalobkyni nebola vyplatená mzda počas trvania pracovného pomeru za obdobie máj, jún, júl/2020, rovnako jej nebola vyplatená náhrada za nevyčerpanú dovolenku, ktorú si žalobkyňa z
dôvodu skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa nemohla vyčerpať a nebol jej vyplatený ani nárok vo forme odstupného ako trojnásobok priemerného mesačného zárobku. Pri vyčíslení svojich nárokov žalobkyňa vychádzala zo mzdových podkladov - výplatné pásky za obdobie máj až júl 2020, z ktorých vyplynul celkový mzdový nárok žalobkyne vo výške 2 780,62 Eur netto. Žalovaný rozporoval nárok žalobkyne z dôvodu porušenia ústavnej zásady reciprocity, kedy nárok žalobkyne možno považovať za rozporný s dobrými mravmi, nakoľko žalovaná si uplatnila svoje nároky bez toho, aby poskytla adekvátne protiplnenie vo forme výkonu práce. Žalovaný sa proti žalobe bránil najmä poukazom na prebiehajúcu situáciu v súvislosti s pandémiou Corona vírusu. Žalovaný v rámci svojej obrany neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie o dopade opatrení prijatých v súvislosti s pandémiou Corona vírusu na finančnú situáciu jeho podnikania, a to konkrétne vo vzťahu k prevádzke H. u „D.“, ktoré bolo miesto výkonu práce žalobkyne. Uvedenú obranu súd vyhodnotil ako neúčinnú a nepreukázanú. Prisvedčil žalobkyni, že žalovaný prakticky necelé 2 mesiace po vzniknutí mimoriadnej situácie ukončil podnikanie a rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou, ako i s ďalšími svojimi zamestnancami, pričom nepreukázal, či tento krok bol skutočne nevyhnutným. Žalobca namietal aj svoju pasívnu legitimáciu s poukazom na predloženú zmluvu o združení, kedy podľa jeho názoru účastníci združenia mali byť v konaní žalovaní obaja na strane žalovaných z dôvodu, tzv. nerozlučného spoločenstva. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý bol uzavretý výlučne medzi sporovými stranami, kedy zamestnávateľom žalobkyne bol žalovaný. Aj túto námietku žalovaného preto okresný súd vyhodnotil ako právne nedôvodnú. Nárok žalobkyne na úhradu mzdy odstupného a náhrady za nevyplatenú dovolenku vo vyčíslenej čiastke 2 780,62 Eur považoval súd za plne dôvodný. Rovnako súd priznal žalobkyni aj príslušenstvo pohľadávky, a to úrok z omeškania v zákonnej výške 5% ročne z jednotlivých súm mesačnej náhrady mzdy, nakoľko náhrada mzdy za máj 2020 bola splatná podľa pracovnej zmluvy do 15. júna 2020, mzda za mesiac jún 2020 bola splatná do 15. júla 2020 a mzda za mesiac júl 2020 vrátane odstupného a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku bola splatná najneskôr do 15 augusta 2020. Žalobkyňa si nárok na úrok omeškania uplatnila od prvého dňa nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k splatnosti mzdových nárokov, preto jej súd takto uplatnený nárok v celom rozsahu priznal. Žalobkyňa si uplatnila aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a to za predžalobnú výzvu, ktorú zaslal žalovanému jej právny zástupca, ktorý si vyčíslil odmenu za úkon právnej pomoci a to 1x 111,21 Eur plus režijný paušál 10,62 Eur a DPH 20% čo je 24,36 Eur, čo spolu predstavuje sumu 146,20 Eur. Okresný súd skonštatoval, že tento nárok bol vyčíslený v súlade s advokátskou tarifou, preto aj v tejto časti nárok žalobkyne považoval za dôvodný. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobkyne rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP (zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok) a priznal žalobkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná, náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný v zákonom stanovenej lehote. Rozsudok okresného súdu navrhol zrušiť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní žalovaný namietol porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko v rámci procesnej obrany vzniesol viaceré podstatné argumenty, s ktorými sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa s nimi nevysporiadal dostatočne. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezobral do úvahy argumentáciu žalovaného týkajúcu sa predovšetkým existencie zmluvy, pričom zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že v prejednávanom prípade išlo o nerozlučné procesné spoločenstvo, kedy rozhodnutie súdu sa musí vzťahovať na oboch účastníkov združenia. Súd prvej inštancie však nijakým spôsobom neodôvodnil prečo na argumentáciu žalovaného neprihliadal, resp. prečo táto argumentácia bola nesprávna. V tejto súvislosti poukázal na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko žalovaným mal byť označený aj E. F., s ktorým žalovaný mal uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej za všetky záväzky vyplývajúce zo spoločnej činnosti - prevádzkovania H. u „D.“ a potravín „U D.“ zodpovedá spoločne a nerozdielne ako druhý účastník združenia. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa si voči žalovaného uplatňovala záväzok, na ktorého zaplatenie mal byť zaviazaný spoločne a nerozdielne s E. F. v rozsahu 50% zo sumy požadovanej žalobkyňou, nakoľko ide o nerozlučné procesné spoločenstvo, ktoré sa musí vzťahovať na oboch účastníkov združenia. Subjektom práv a záväzkov sú jednotliví členovia združenia, ktorí zodpovedajú za záväzky voči tretím osobám spoločne a nerozdielne. Podľa názoru žalovaného tak došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci prvostupňovým súdom, keďže súd prvej inštancie absolútne neprihliadol na jednotlivé ustanovenia zmluvy, predovšetkým článok V. bod 2. prvá veta zmluvy. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení z 09.09.2021 k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnila
sa s námietkami žalovaného ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ani s jeho tvrdeniami o tom, že zmluva o vzájomnej spolupráci má napriek jej označeniu charakter zmluvy o združení. Poukázala na ust. § 829 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) ohľadne právnej úpravy združenia. Argumentáciu žalovaného považuje za nesprávnu. Aj v prípade, keby zmluva o vzájomnej spolupráci bola považovaná za zmluvu o združení medzi žalovaným a E. F., nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, nakoľko podľa § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú účastníci združenia postavenie solidárnych dlžníkov, keďže na plnenie týchto záväzkov sú podľa uvedeného ustanovenia zaviazaní spoločne a nerozdielne. V prípade solidárnych dlžníkov je pasívne vecne legitimovaný ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Svoje tvrdenie žalobkyňa podporila poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/203/2005, v ktorom bolo uvedené, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Žalobkyňa rozsudok okresného súdu považovala za dostatočne presvedčivý a vecne správny, zákonný a nevykazujúci znaky arbitrárnosti. V tejto súvislosti poukázala aj na právny názor súdu prvej inštancie vyjadrený v odvolaním napadnutom rozsudku, v ktorom sa okresný súd zaoberal tvrdením žalovaného ohľadne existencie zmluvy o vzájomnej spolupráci so záverom, že žalobkyňa nevystupovala vo vzťahu k účastníkom predmetného združenia, ale svoj nárok uplatnila výlučne voči žalovanému ako zamestnávateľovi v zmysle Zákonníka práce. Konanie žalovaného považuje za účelové, ktorého cieľom je vyhnúť sa plneniu zákonných nárokov svojich zamestnancov, na ktoré je zaviazaný. 4. Krajský súd, ako súd odvolací, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1, 2 CSP), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania (a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov tohto rozhodnutia, s doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti. 7. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu danom odvolaním žalovaného zohľadňujúc relevantné argumenty, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, náležite zistil skutkový stav, vyjadril sa ku všetkým podstatným argumetnom strán sporu a vyvodil správne právne závery, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočné, jasné a zrozumiteľné a spĺňa predpokladané obsahové a kvalitatívne požiadavky odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to predpokladá ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli významné, na ktoré by bolo možné prihliadnuť s tým, že by odôvodňovali iný než záver prijatý súdom prvej inštancie. Námietku žalovaného ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 8. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s viacerými počas konania vznesenými argumentami, a to tak s existenciou zmluvy o vzájomnej spolupráci, ako aj s obmedzením podnikateľskej činnosti žalovaného spôsobenej pandémiou vírusu Covid-19, ide o tvrdenia účelové a nedôvodné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že okresný súd sa zaoberal tak existenciou zmluvy o spolupráci zo dňa 31.12.2014 medzi žalovaným a E. F., ako aj pandémiou Covid-19 a zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, že uvedené skutočnosti nespôsobili zánik záväzku žalovaného uhradiť žalobkyňou uplatnené pracovno-právne nároky. Uvedená zmluva o vzájomnej spolupráci upravovala len vzájomné vzťahy zmluvných strán, a to žalovaného a tretej osoby E. F.. Žalobkyňa účastníčkou predmetného zmluvného vzťahu nebola, a teda nebola a ani nie je v žiadnom právnom vzťahu k E. F.. Záväzkovo-právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený pracovnou zmluvou, z obsahu ktorej je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala závislú prácu v pracovnom pomere pre žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý bol povinný na základe ustanovení Zákonníka práce uspokojiť pracovno-právne nároky žalobkyne. Pasívna vecná legitimácia v spore tak svedčí výlučne žalovanému. Žalovaný i po uzavretí zmluvy bol zamestnávateľom žalobkyne naďalej tak, ako to bolo dojednané pracovnou zmluvou zo dňa 09.03.2003. Zmluva o spolupráci nemohla založiť práva a povinnosti voči žalobkyni, ktorá jej zmluvnou stranou nebola, pretože zmena obsahu pracovnej zmluvy podlieha podľa § 54 Zákonníka práce vzájomnej dohode zamestnanca a zamestnávateľa v písomnej forme. Odo dňa vzniku pracovného pomeru bol zamestnávateľ povinný platiť zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu (§ 47 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 118 ods. 1 Zákonníka práce). Žalovaný ako zamestnávateľ ukončil pracovný pomer so žalobkyňou ako zamestnankyňou podľa § 63 ods. 1 písm. a)
bod 1 Zákonníka práce. V dôsledku tejto skutočnosti bol povinný vyplatiť jej okrem mzdy za vykonanú prácu aj odstupné s ohľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku (§ 76 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku (§ 116 ods. 3 Zákonníka práce). Nakoľko zo strany žalovaného k dobrovoľnému plneniu nedošlo, svoje pracovno-právne nároky si žalobkyňa dôvodne uplatnila v súdnom konaní, správne len voči žalovanému ako jej jedinému zamestnávateľovi. 9. Uzatvorenie prevádzky na základe opatrení orgánov verejnej moci malo za následok, že zamestnankyňa žalovaného nemohla vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve. Ide tak o prekážku na strane zamestnávateľa, za trvania ktorej patrí zamestnancovi v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Pokiaľ tento nárok žalobkyňa uplatnila spolu s nárokom na odstupné a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v zmysle Zákonníka práce, nemôže žalovaný účelne namietať, že by pracovno-právny nárok žalobkyne uplatnený v tomto konaní bol v rozpore s princípom spravodlivosti a reciprocity. Zákonník práce zdôrazňuje ochrannú funkciu zamestnanca ako slabšej zmluvnej strany v pracovno-právnych vzťahoch. Táto predstavuje základný a najdôležitejší cieľ pracovného práva, a to najmä pri ukončení pracovného pomeru, kedy je ochrana zamestnanca nevyhnutná na preklenutie nepriaznivej situácie spôsobenej stratou zamestnania. V dôsledku pandémie Covid-19, vyhlásenia núdzového stavu a opatrení prijímaných na ochranu zdravia, sa síce sektor služieb dostal do hlbokej krízy, avšak ani tieto skutočnosti nezbavujú žalovaného ako zamestnávateľa povinnosti vyplývajúcich mu zo Zákonníka práce. 10. Na základe uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, a to aj v závislom výroku o náhrade trov konania. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie), v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci). V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 12. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.