Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-197-2018.pdf
PDF · 98.39 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/197/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: D. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F., T. XXX/XX, o zaplatenie 4.529,25 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 9. marca 2018 č. k. 16Csp/122/2017-55 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a vo výroku o náhrade trov konania (III.) p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.529,25 eura, úrok vo výške 252,05 eura, úrok z omeškania vo výške 4,20 eura, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 4.529,25 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 252,05 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom (II.) vo zvyšnej časti žalobu zamietol a tretím výrokom (III.) žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 a § 2 písm. a/, b/, d/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
1.1. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 20. 09. 2012 žalobca a žalovaný uzavreli úverovú zmluvu č. 000000000005793, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.900 eur a žalovaný sa ich zaviazal splácať v 120-tich pravidelných mesačných splátkach po 99,31 eura, splatných vždy 30. dňa kalendárneho mesiaca s tým, že prvá splátka bola splatná 22. 10. 2012. V zmluve bola dohodnutá úroková sadzba 15,90%, mesačný poplatok za správu úverového účtu vo výške 1,99 eura, RPMN 18%, priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy 19,59% a celkové náklady spotrebiteľa vo výške 12.156 eur. Žalovaný k dátumu zosplatnenia, t. j. k 23. 02. 2017 na istinu uhradil 1.370,75 eura a na úrokoch 3.495,44 eura, spolu 4.866,19 eura. Po predčasnom zosplatnení žalovaný neuhradil žiadnu splátku. Žalobca predložil v konaní upozornenie z 21. 12. 2016 a výzvu na predčasné splatenie úveru z 23. 02. 2017, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie celého dlhu vo výške 4.845,50 eura najneskôr do 05. 03. 2017.
1.2. Danú úverovú zmluvu súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, vzhľadom k tomu, že žalobca konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ. Nevyhnutné bolo preto posudzovať daný vzťah podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj predpisov, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením zmluvne dohodnutých splátok, žalobca dňa 23. 02. 2017 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na úhradu zostávajúcej sumy úveru jednorazovo. Keďže žalovaný po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby neuskutočnil žiadnu úhradu, žaloba je v plnom rozsahu dôvodná. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny poskytnutého úveru vo výške 4.529,25 eura, neuhradených úrokov z poskytnutého úveru vo výške 252,05 eura predstavujúcich dohodnutý úrok v zmysle zmluvy, ktorý bol žalovaný povinný zaplatiť v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia pri úrokovej sadzbe vo výške 15,90% ročne, dohodnutého úroku z omeškania vo výške 4,20 eura, vo výške 8% ročne z omeškaných splátok odo dňa nasledujúceho po splatnosti.
1.3. Žalobca sa domáhal aj zaplatenia úrokov z úveru vo výške 15,90% z nezaplatenej istiny 4.529,25 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia, t.j. po vyhlásení predčasnej splatnosti, ktoré mu súd nepriznal, nakoľko jednostranným právnym úkonom zo strany žalobcu, a to vyhlásením úveru za predčasne splatný ku dňu 23. 02. 2017 sa zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah, pretože dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria žalobcovi len do splatnosti dlhu a platenie úrokov aj po zosplatnení úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa (rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co 190/2014 zo dňa 30. 06. 2015). Zosplatnením úveru nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a preto niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014). Vzhľadom k uvedenému, má súd za to, že mu nárok na zmluvný úrok po zosplatnení nepatrí .
1.4. V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. žalovaný, keďže sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 24. 02. 2017, t. j. nasledujúci deň po zosplatnení úveru, má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu 24. 02. 2017 predstavovala 0,00%. Žalobca má tak popri priznanej dlžnej sume a úrokov z úveru aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8% ročne.
1.5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď neúspech žalobcu bol len v časti príslušenstva, ktoré považoval súd za nepatrný vo vzťahu k uplatnenej pohľadávke.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žalovaného súd zaviaže zaplatiť mu úrok vo výške 15,90% z nezaplatenej istiny 4.529,25 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia, ako aj trovy odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K názoru súdu, že veriteľovi patria dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu uviedol, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 497, § 502, § 503 a § 505 Obchodného zákonníka a uviedol, že pri úverovej zmluve pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. V tejto súvislosti odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, a to konkrétne rozsudok KS v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31. 01. 2017, ako aj rozsudok KS v Banskej Bystrici 43Co/23/2017-92 zo dňa 29. 11. 2017. Zdôraznil, že rozhodovacia prax, ale aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičke alebo úveru predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli dohodnuté zmluvne tak, ako to vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na rozsudok KS v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07. 12. 2017, ktorým priznal nárok na úrok po zosplatnení, aj úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Poukázal na návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014) z roku 2013, ktorým sa navrhovalo doplniť ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak, že úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565. Rozhodujúcou je skutočnosť, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z. z., ani žiadna iná zákonná novelizácia takéhoto, ani obdobného ustanovenia odopierajúca veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Napokon poukázal aj na rozsudok KS v Prešove 6Co/190/2014. Poznamenal, že ide o rozhodnutie v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov.
3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Vo vyhovujúcom výroku, ktorý nebol dotknutý odvolaním, rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.
5. Predmetom konania bol nárok žalobcu uplatnený na základe úverovej zmluvy č. 5793 zo dňa 20. 09. 2012, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 5.900 eur. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy podľa bodu 1.1. sú aj Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a. s. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, keď prestal uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas, a preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti úveru dňa 23. 02. 2017, a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného splatenia, druhou upomienkou - opakovaným upozornením zo dňa 21. 12. 2016.
Z pripojenej úverovej zmluvy č. 5793 zo dňa 20. 09. 2012 (na č. l. 7) vyplynulo, že žalobca - Prima banka Slovensko, a. s. poskytla žalovanému úver vo výške 5.900 eur ako bezhotovostný úver pri výške úrokovej sadzby 15,9%. Ďalej bol dohodnutý poplatok za správu úverového účtu 1,99 eura mesačne, výška anuitnej splátky 99,31 eura s termínom splatnosti prvej anuitnej splátky dňa 22. 10. 2012, počet anuitných splátok 120, pričom periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky bol stanovený na 20. deň kalendárneho mesiaca so splatnosťou úveru 20. 09. 2022. Výška RPMN bola stanovená na 18% a priemerná RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy na 19,59%. Celkovú čiastku, ktorú žalovaný musí zaplatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom) predstavuje sumu 12.156 eur. Žalovaný do dátumu zosplatnenia, t. j. do 23. 02. 2017 na istinu uhradil 1.370,75 eura a na úrokoch 3.495,44 eura, spolu 4.866,19 eura. Po predčasnom zosplatnení žalovaný neuhradil žiadnu splátku.
6. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 4.529,25 eura, úrok vo výške 252,05 eura, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 4.529,25 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 252,05 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.
7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je v súlade s § 379 ods. 1 CSP zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá časť žaloby a týkala sa uplatneného úroku vo výške 15,90% ročne z nezaplatenej istiny 4.529,25 eura od 24. 02. 2017 do zaplatenia, t. j. po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Predmetom prieskumu je aj výrok o trovách konania, ktorý je závislý od rozhodnutia vo veci samej.
8. Podstatným dôvodom podaného odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku bol jeho nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnuté zmluvné úroky z úveru patria žalobcovi len do splatnosti dlhu. Súd prvej inštancie zaujal názor, že po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru zaniká, pretože žalobca má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
9. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené aj predmetnú zmluvu o stavebnom - spotrebiteľskom úvere je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa tu vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno-právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013).
10. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti, a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
11. Pokiaľ žalobca vyhlásil splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom k 05. 03. 2017, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.
12. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo.
Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne dojednaný úrok.
13. Odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť iných krajských súdov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle čl. 2 základných princípov, na ktorých je postavený CSP, je potrebné pod ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít rozumieť rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ. To znamená, že rozhodnutia všeobecných súdov do pojmu ustálená rozhodovacia prax nespadajú. Odvolací súd preto poukazuje na rozhodnutie NS SR R 59/98, v zmysle ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, resp. do predčasnej splatnosti; následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už len úroky z omeškania. Takýto záver vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Obo 143/98.
14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, avšak mu žiadne trovy tohto konania nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).