Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Čiastočný_rozsudok_18Cpr-5-2018.pdf
PDF · 179.79 KB
No categories available
18Cpr/5/2018
Čiastočný rozsudok
Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v právnej veci žalobcu: S. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX E., občan SR, právne zast.: JUDr. Alžbeta Slašťanová, advokátka so sídlom Opatovská 783/4, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 42 305 233, proti žalovanému: MSK Trading, s. r. o., so sídlom Areál PPS 1743, 962 12 Detva, IČO: 36 646 849, právne zast.: JUDr. Ing. Michal Ševčík, advokát a konateľ URBÁNI & Partners, s. r. o. /Advokátska kancelária/, IČO: 36 646 181, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I. Súd u r č u j e , že Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 18. 06. 2018, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala na tunajšom súde dňa 17. 08. 2018 žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd vyslovil, že Dohoda o ukončení pracovného pomeru zo dňa 18. 06. 2018 uzavretá medzi sporovými stranami je neplatná, a že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá. Ďalej žiadala zaviazať žalovaného uhradiť jej náhradu mzdy 448,-- €. Žalobu odôvodnila tým, že pracovala u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 30. 10. 2015 v znení zmien a dodatkov ako pomocný robotník. Dňa 18. 06. 2018 bolo žalobkyni oznámené, že je potrebné jej pracovný pomer ukončiť z organizačných dôvodov. Bola jej predložená vopred pripravená Dohoda o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce. Na stretnutí jej bolo prezentované, že iná možnosť ukončenia pracovného pomeru nie je možná, nakoľko už pre ňu nemajú prácu. V uvedený deň rovnakým spôsobom došlo k ukončeniu pracovného pomeru aj s ďalšími piatimi zamestnancami, v priebehu mája až júna 2018 bol obdobným spôsobom ukončený pracovný pomer s deviatimi zamestnancami. K predloženiu dohody žalovaný pristúpil napriek tomu, že z dôvodov organizačných zmien išlo o nadbytočnosť zamestnancov. Je zrejmé, že pri skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov patrí zamestnancovi odstupné. Zo skutkových okolností je potom zrejmé, že zamestnávateľ právnym úkonom - dohodou sledoval obídenie zákona. Žalobkyňa v tomto smere poukázala na neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako aj na článok 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno- právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Ďalej žalobkyňa uviedla, že dohoda je dvojstranný právny úkon, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom končí k dojednanému dňu. Jej obsahom je teda vzájomné vyjadrenie oboch zmluvných strán, že nechcú za dojednaných podmienok v pracovnom pomere pokračovať. Napadnutá dohoda trpí vadou a to nedostatkom vôle, pretože nebola podpísaná slobodne, ale pod psychickým donútením, preto je potrebné na ňu nahliadať ako na neplatnú podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ má byť právny úkon platný, subjekt musí navonok prejaviť tú vôľu, ktorú má, a ktorá je výsledkom jeho vlastného, slobodného vytvorenia. Nedostatkom slobody vôle môže byť postihnutá vôľa smerujúca ku konaniu (vôľa prejavovacia) ako aj vôľa, ktorá je prejavená navonok (vôľa prejavená). Vôľa konajúceho nie je daná v prípade, ak niekým podpísaná pretlač, ktorá nie je vyplnená podpísaným, nie je vyplnená v súlade s jeho pokynmi alebo bez jeho vedomia. Žalobkyňa sama nežiadala o skončenie pracovného pomeru, dohoda jej bola predložená a vypracovaná žalovaným. Žalovaná bola tiež uvedená do omylu, ktorý spočíval v tom, že jej bolo nepravdivo prezentované, že nie je možný iný spôsob ukončenia pracovného pomeru a teda je právny úkon neplatný s poukazom na § 49a Občianskeho zákonníka. Napokon žalobkyňa poukázala, že konanie žalovaného možno považovať aj za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, jedná sa o zneužitie práva na škodu zamestnanca. Účelom pracovno-právnych ustanovení je predovšetkým ochrana zamestnanca, ktorý je v pozícii slabšej strany. Je pravdou, že ekonomická situácia zamestnávateľa sa môže vyvinúť tak, že je nutné pracovný pomer ukončiť. V zákonom stanovených prípadoch je však so skončením pracovného pomeru spojená výpovedná doba, aj povinnosť poskytnúť odstupné a oba tieto inštitúty slúžia na to, aby zamestnávateľ (pozn. sudkyne: správne zamestnanec) nezostal bez finančných prostriedkov. Ak dohoda nereflektuje tieto skutočnosti, je odôvodnená pochybnosť o tom, či bol tento právny úkon urobený slobodne a bez uvedenia do omylu. Žalobkyňa teda považuje dohodu za neplatný právny úkon a má zato, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. O tomto poslala žalovanému oznámenie, kde uviedla, že trvá na ďalšom zamestnaní. Žalovaný však výkon práce žalobkyni do dnešného dňa neumožnil. Mesačná mzda podľa pracovnej zmluvy predstavuje sumu 2,80 € na hodinu, čo mesačne za 20 dní činí 448,-- € brutto. Žalobkyňa tak predbežne vyčíslila náhradu mzdy vo výške 448,-- €.
2. Žaloba žalobkyne bola doručená žalovanému do vlastných rúk dňa 03. 09. 2018 spolu s uznesením súdu zo dňa 21. 08. 2018, v ktorom bol vyzvaný na písomné vyjadrenie k žalobe. Žalovaný po súdom stanovenej lehote zaslal tunajšiemu súdu vyjadrenie zo dňa 22. 10. 2018, doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 10. 2018, v ktorom namietal podanú žalobu. Tvrdenia žalobkyne považoval len za jej subjektívne pocity a poukázal na to, že nikto ju nenútil uzavrieť dohodu a ukončiť pracovný pomer. Dohoda bola výsledkom konsenzu zmluvných strán, o čom svedčí znenie dohody, ktoré personalistka vytlačila a obe strany ju slobodne podpísali. Dohoda o skončení pracovného pomeru je platným a perfektným právnym úkonom, obsahuje všetky zákonné náležitosti. Skutkové tvrdenia žalobkyne žalovaný v celom rozsahu poprel s tým, že sa k tvrdeniam žalobkyne osobne vyjadrí na pojednávaní. Na základe uvedeného žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkov, listinnými dokladmi a zistil nasledujúci stav veci.
4. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že k ukončeniu pracovného pomeru u žalovaného došlo tak, že na pracovnej zmene, ktorá skončila o 14.30 hod., pred skončením tejto zmeny, bola predvolaná do kancelárie pánom X., pričom nevedela, o čo ide. Tento jej predložil listinu a povedal jej, že nie je práca, aby tú listinu rýchlo podpísala, lebo on nemá čas a potrebuje vybaviť veľa ľudí. Kázal jej, aby potom odovzdala veci, zobrala si svoje osobné veci a odišla. Žalobkyňa videla, že sa jedná o Dohodu o rozviazanie pracovného pomeru a len v rýchlosti rozmýšľala v obave, že pokiaľ by to nepodpísala, mohli by jej robiť nejaké prieky, napr. na úrade práce, dohodu podpísala napriek tomu, že nevedela, čo sa deje. Nikdy predtým skôr jej nebolo povedané, že nie je práca, nemala čas si to premyslieť. U žalovaného bola zamestnaná 2,5 roka, pracovný pomer mala na dobu neurčitú, robila ako pomocný robotník pri obsluhe strojov alebo pomocné práce vo výrobe. Pracovalo sa na dve zmeny, ona však chodila len na rannú zmenu. V tom čase pracovalo u žalovaného cca 50 pracovníkov. Na zmenách boli majstri Q. a H., ktorí prideľovali prácu. Stávalo sa, že upozorňovali zamestnancov, aby robili inak alebo rýchlejšie. Počas jej zamestnania jej nikdy nebolo výslovne vytýkané, že by niečo zlé urobila, alebo že by bola na pohovore ohľadne svojej výkonnosti v práci. Ku konkrétnej situácii pri podpise dohody žalobkyňa uviedla, že v kancelárii bol prítomný pán X., učtárka pani R. a pán E., ktorý je šoférom a sedel v tej kancelárii. Pán X. jej predložil listinu s tým, aby ju rýchlo podpísala. Je pravdou, že si túto listinu prečítala a pochopila, že sa jedná o rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Pri rozhodovaní uvažovala nad tým, že ak by ju nepodpísala, zamestnávateľ by jej mohol robiť problémy v tom smere, že by nemohla ísť do ďalšieho zamestnania alebo sa evidovať na úrade práce, keďže s takýmto postupom ešte nemala skúsenosť. Pokiaľ predtým ukončovala pracovný pomer, chcela zo zamestnania odísť sama a so zamestnávateľom sa korektne dohodli na ukončení pracovného pomeru. V tomto prípade uvažovala tak, že ak nie je práca, jedná sa o organizačné dôvody a teda by mala nárok na odstupné. Na základe týchto úvah sa rozhodla listinu podpísať. Následne si zobrala veci a odovzdala kľúče a kartu. Keď prišla domov, tak nad tým rozmýšľala a za pár dní sa stretla s kolegyňou pani Š., s ktorou obdobne bol rozviazaný pracovný pomer. Žalobkyňa mala vedomosť, že v priebehu dvoch dní asi desiati ľudia boli takto prepustení zo zamestnania. Po rozhovore s kolegyňou sa rozhodla podať žalobu. Obrátila sa na právnu zástupkyňu a podali žalobu na súd. Na otázku sudkyne, či teda trvá na zamestnaní u žalovaného, žalobkyňa uviedla výslovne, že do firmy žalovaného nechce ísť pracovať, žiada len, aby bolo v dohode doplnené, že sa jedná o ukončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a nárokuje si patriacu ušlú mzdu. Žalobkyňa uviedla, že sama neuvažovala o ukončení pracovného pomeru, pretože v tom čase inú prácu nemala a je samoživiteľkou maloletej dcéry vo veku 9 rokov. Čo sa týkalo ukončovania pracovného pomeru s inými zamestnancami, v ten deň bol obdobne ukončený pracovný pomer asi s piatimi zamestnancami, ktorí boli pred ňou aj za ňou v kancelárii, ona však pri tom nebola, dvere boli zatvorené, takže okrem prítomných v kancelárii nikto iný rozhovor so zamestnancom nepočul. Na záver uviedla, že ona sama sa nikdy nerozhodla dobrovoľne ukončiť pracovný pomer u žalovaného, k podpisu dohody pristúpila na základe informácií od pána X., že nie je robota a práve pod tým vplyvom rozmýšľala, čo by robila, ak by to nepodpísala s tým, že by sa nemohla zamestnať inde, pokiaľ by nemala podpísanú predmetnú výpoveď, ani s ísť evidovať na úrad práce. Ešte navrhla, že by si do konca mesiaca čerpala dovolenku, na čo však pán X. povedal, že to nie je možné, lebo nie je robota.
5. Žalovaný prostredníctvom konateľa k veci uviedol, že spoločnosť žalovaného funguje od roku 2006 a zamestnáva v priemere 80 až 120 zamestnancov. Firma sa zaoberá výrobou nábytkových komponentov. Doposiaľ spoločnosť nemala obdobné problémy so zamestnancami, vždy postupovali korektne pri prijímaní zamestnancov, aj pri ukončovaní pracovného pomeru. Sám konateľ prehlásil, že sa zúčastňuje pohovorov, či už pri prijímaní zamestnancov alebo aj pri ukončovaní pracovného pomeru. V spoločnosti sú vypracované normy na výkonnosť zamestnancov, ktoré sa týždenne vyhodnocujú. Tí, ktorí nespĺňajú normy, sú s nimi vykonané pohovory. Pokiaľ si zamestnanec uvedomí a mieni dodržiavať pracovné normy, je mu daný priestor. Ak uvedené schopný nie je alebo nechce, dohodnú sa, čo sa ďalším zamestnaním. V tomto konkrétnom prípade so žalobkyňou rovnako on osobne vykonával pohovor v danom čase, ešte aj asi cca s 20-timi zamestnancami. Žalobkyňa bola predvolaná do kancelárie, kde bol on osobne prítomný a upozornil ju na nedodržiavanie pracovných noriem. Bolo jej oznámené, že nespĺňa pracovné normy a dané na výber, že buď sa zlepší a bude dodržiavať normy ako iní zamestnanci, alebo sa môžu dohodnúť na ukončení pracovného pomeru. Žalobkyňa na to uviedla, že ak je nespokojný, nemá zmysel pokračovať v zamestnaní. Na to dal konateľ pokyn pani R. na vypracovanie dohody o skončení pracovného pomeru. Táto dohoda nebola vopred pripravená, pretože nevedel, ako sa zamestnanec konkrétne rozhodne. Celý pohovor trval cca 10 minút a následne do 5 minút bola dohoda pripravená, predložená žalobkyni na podpis. Táto si ju prečítala, podpísala a spýtala sa, čo ďalej. Na to bola vyzvaná, aby odovzdala všetky veci a opustila pracovisko. V tom čase došlo k obdobnému ukončeniu pracovného pomeru asi s tromi alebo štyrmi zamestnancami takýmto istým spôsobom. Avšak jedine žalobkyňa a ďalšia zamestnankyňa pani Š. podali žalobu. S pani Š. bol v ten deň robený rovnaký pohovor ako so žalobkyňou a rovnako bol s ňou ukončený pracovný pomer dohodou. Žalobca poukázal na to, že neskôr zamestnanci, s ktorými bol ukončený pracovný pomer, opätovne požiadali o prijatie do pracovného pomeru s tým, že si zlepšia výkony, čo im bolo umožnené. V uvedenom období neprebiehali žiadne organizačné zmeny a určite sa neznižovala výroba. Dokonca zamestnancom bolo umožnené robiť nadčasy. Firma dlhodobo nemá problém s odbytom a pravidelne vyhodnocuje situáciu, v spoločnosti určite nie je úpadok práce. Toho času evidujú 5 až 10 voľných pracovných miest v oblasti pomoci výroby a kontrolóra kvality. Pokiaľ sú aj obdobia nižšieho dopytu, tie výkyvy sú minimálne, väčšinou je však dopyt vyšší ako sú schopní vyrobiť. Pri pohovore so žalobkyňou bol v kancelárii prítomný pán X. ako vedúci výroby, pani R. a ďalej pán E., ktorý je logistom a v tejto kancelárii sedí. Písomné podklady k uvedenému pohovoru okrem písomnej Dohody o ukončení pracovného pomeru nie sú. Čo sa týka pracovných noriem k jednotlivým pracovníkom, tieto sú po dvoch týždňoch až mesiaci skartované, pretože výkazy pri danom počte zamestnancov nie je možné archivovať, to znamená, že žalovaný nemá k dispozícii výkazy o výkonnosti žalobkyne. K výpovedi konateľa žalovaného žalobkyňa poprela, že by s ňou bol vykonaný pohovor v znení, ako uvádzal konateľ žalovaného. Žalovaný sa len pri výplate spytoval zamestnancov, či majú pripomienky k práci. Pokiaľ sa ho ona pýtala na spokojnosť s jej osobou, konateľ uviedol, že výkonnosť je bodovaná, čo hodnotia majstri a následne on. Majster, ani konateľ žalovaného jej nikdy nevytkol, že by nedodržiavala nejaké normy, takýto pohovor, ktorý uvádzal žalovaný s ňou nikdy nebol vykonaný.
6. Svedok Y. X. pred súdom vypovedal, že u žalovaného je naďalej zamestnaný ako supervízor. Žalobkyňu poznal ako bývalú zamestnankyňu. K okolnostiam ukončenia jej pracovného pomeru svedok uviedol, že 18. 06. postupovali podľa toho, čo sa ráno dohodli. Robili sa pohovory s pracovníkmi, ktorí nespĺňali normy. Pohovory sa týkali toho, že zamestnanci boli vyzvaní, aby pracovali efektívnejšie alebo či chcú ukončiť pracovný pomer. S každým zamestnancom trval pohovor 10 až 15 minút. Obdobný pohovor bol so žalobkyňou vykonaný aj asi 2x pred uvedeným dátumom. Toho konkrétneho dňa pri pohovore bol prítomný aj konateľ žalovaného, ďalej pani R. a pán E., ktorý v tej kancelárii sedel, ale sa do tohto pohovoru nijako nezapájal. Pohovor spočiatku viedol svedok spolu s konateľom žalovaného s tým, že žalobkyni uviedli, že jej pracovné výsledky sú slabšie ako u ostatných a je potrebné, aby sa zlepšila. Ona uviedla, že nevie pracovať viac a efektívnejšie, a teda že radšej ukončí pracovný pomer dohodou. Na to konateľ dal pokyn pani R. vypracovať Dohodu o skončení pracovného pomeru. Táto bola žalobkyni následne predložená. Žalobkyňa mala čas si ju prečítať, skontrolovať svoje osobné údaje, rozhodla sa ju podpísať. K sledovaniu výkonnosti svedok uviedol, že každý zamestnanec má kontrolnú sprievodku, do ktorej si zapisuje časy výkonu práce. Do tejto sprievodky potom svedok zapisuje, koľko kusov za daný čas konkrétny zamestnanec vyrobil. Zamestnancom je známe, že sú interné normy vypracované konateľom, svedkom a majstrami vychádzajúce z práce všetkých pracovníkov, a že je kontrolovaná výkonnosť zamestnancov. Následne sa týždenne až dvojtýždenne vyhodnocuje výkonnosť a podľa jeho pokynov a následného oznámenia konateľovi, je svedok oprávnený toto riešiť. Upozorňuje pracovníka na zlepšenie, ak k zlepšeniu nedôjde, vykoná s pracovníkom pohovor. O danom pohovore sa nevykonáva zápis. Ak sa napriek pohovoru pracovník nezlepší, dostane posledné upozornenie s tým, že buď sa zlepší, alebo je mu predložená ponuka na ukončenie pracovného pomeru dohodou. Čo sa týkalo výkonnosti žalobkyne, táto sa niekedy snažila, ale niekedy pracovala menej. Pri predmetnom pohovore jej teda bolo ponúknuté, že môže zostať v spoločnosti, ale musí sa zlepšiť. Okrem toho je zamestnancom vždy daná aj ponuka, že ak neskôr zvážia svoj postoj, môžu sa do zamestnania aj vrátiť. V uvedený deň bol obdobný pohovor vykonaný s ďalšími 10-timi až 12-timi zamestnancami a ukončený pracovný pomer bol asi s tromi alebo štyrmi zamestnancami na základe dohody. Pracovné zmluvy aj dohody o ukončení pracovného pomeru podpisuje zrejme konateľ, pretože svedok takéto oprávnenie nemá. O predmetných pohovoroch so zamestnancami vopred nehovorili, dozvedeli sa to v daný deň počas pracovnej doby. Pracovná zmena v tom čase zamestnancom končila o 14.30 hod. Čo sa týka podkladov k hodnoteniu výkonnosti zamestnancov, vzhľadom na počet zamestnancov, sa doklady po ich vyhodnotení skartujú, pretože vzhľadom na dané množstvo by nebolo možné ich skladovať. Z pohľadu zamestnávateľa tieto doklady ďalej potrebné nie sú. Čo sa týka výsledku pohovoru, zamestnancovi je dané na výber, či je ochotný zvýšiť efektivitu svojej práce, alebo chce podpísať Dohodu o skončení pracovného pomeru. V tomto prípade žalobkyňa uviedla, že chce ukončiť pracovný pomer. Svedok ešte poukázal na to, že v daný deň 18. 06. 2018 sa prideľovali ochranné pomôcky zamestnancom a aj žalobkyni takéto pridelené boli.
7. Svedkyňa R. R. vypovedala, že je zamestnaná v spoločnosti žalovaného ako personalistka a mzdárka. Pamätá si okolnosti ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou dňa 18. 06. 2018, v čase okolo 14.15 až 14.20 hod. sa táto dostavila do kancelárie, kde sa vykonávali pohovory so zamestnancami a riešila sa ich výkonnosť. V spoločnosti je hodnotiaci a bodový systém, ktorým sa zisťuje dodržiavanie noriem zamestnancami. Po uvedených pohovoroch jej konateľ dá pokyn na vypracovanie Dohody o skončení pracovného pomeru s niektorým zamestnancom, na základe pokynu ona takúto dohodu vypracuje, následne je táto predložená zamestnancovi. Rovnako to bolo aj so žalobkyňou. O predmetnom pohovore boli zamestnanci upovedomení tesne pred skončením zmeny, ktorá končí o 14.30 hod., t. j. okolo 14.15 hod. Svedkyňa bola prítomná od začiatku pohovorov, ktorých sa zúčastňovala ona, pán X. ako supervízor, konateľ spoločnosti a bol tam aj pán E.. Zamestnanci chodili po jednom do kancelárie. Pohovor so žalobkyňou viedol konateľ spoločnosti a pán X.. Bol zhodnotený jej výkon, čo konkrétne jej bolo uvádzané si už svedkyňa nepamätala, ale vedela, že asi 2-3 krát predtým bola žalobkyňa upozornená, že nespĺňa požadovaný výkon, 1x svedkyňa bola pri tom osobne prítomná. K sledovaniu výkonnosti uviedla, že majstri a supervízor bodujú pracovníkov bodmi od 1 po 9, čím väčší počet bodov, tým je lepší výkon. Ako konkrétne bola hodnotená žalobkyňa, sa svedkyňa vyjadriť nevedela, nakoľko ona do týchto bodovacích systémov nenahliada, ani ich nemá k dispozícii. Žalobkyni však bolo navrhnuté, že buď zlepší svoj výkon alebo môže ukončiť pracovný pomer dohodou. Jej reakcia nebola žiadna, bola ticho, na to dal pokyn konateľ na vypracovanie dohody u zamestnancov, ktorých sa to týkalo. Svedkyňa odišla z kancelárie a následne priniesla predmetnú dohodu späť, ktorú pán X. dal žalobkyni na podpis. Táto si dohodu prečítala a bez slov podpísala, následne opustila pracovisko, iba sa spýtala, či má ísť na úrad práce, na čo jej svedkyňa povedala, že môže. Počas rozhovoru zo strany zamestnávateľa nebolo uvádzané, že by nemal dostatok práce pre zamestnancov. V spoločnosti je práce dosť. Keďže svedkyňa zastupuje aj účtovníčku, určite vie, že nebol dôvod prepúšťať zamestnancov pre nadbytočnosť, naopak, spoločnosť naďalej prijíma zamestnancov. Aj prepustení zamestnanci, ak zvážia svoju výkonnosť, môžu opätovne nastúpiť do zamestnania. V daný deň bol rozviazaný pracovný pomer aj s ďalšími štyrmi zamestnancami, okrem iných pani Š., pani Y.. Dvaja zamestnanci uviedli, že majú inú prácu a súhlasili s dohodou, jedna zamestnankyňa bola na dlhodobej PN a súhlasila s rozviazaním pracovného pomeru dohodou. K hodnoteniu formou bodovania svedkyňa ešte dodala, že uvedené majú k dispozícii len majstri a supervízor, doklady sa nezakladajú do zamestnaneckých dokladov. Nemá vedomosť o tom, že by okrem žalobkyne a pani Š. sa iní zamestnanci dožadovali neplatnosti uvedených dohôd. Čo sa týka podpisu pracovnej zmluvy alebo Dohody o ukončení pracovného pomeru, tieto podpisuje konateľ alebo svedkyňa na základe plnej moci. Dohodu o ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou podpísala svedkyňa. Vo všeobecnosti k pohovorom o výkonnosti svedkyňa uviedla, že tieto sa vykonávajú niekedy aj 3x do mesiaca, pretože výkonnosť sa sleduje. Ľudia pracovať chcú, pretože v Detve je málo možností sa zamestnať a majú záujem zlepšovať svoju výkonnosť. K dohodám o ukončení pracovného pomeru nedochádza často. Všetko sa kvartálne prehodnocuje, upozornenia zamestnancom dávajú majstri a supervízor.
8. Svedok J. E. pred súdom vypovedal, že je zamestnaný u žalovaného v logistike, pracuje tam štyri roky. Pamätal si okolnosti ukončovania pracovných pomerov so zamestnancami v júni 2018, bol osobne prítomný v kancelárii, kde on má miesto sedenia. Do pohovorov sa nijako nezapájal, nebola to jeho úloha, avšak pohovory sledoval. Tieto prebiehali tým spôsobom, že pán X. zavolal ľudí, ktorí mali slabšie výkony do kancelárie, poukázal na vyhodnotenie a na slabšie výkony, spýtal sa, či majú záujem o prácu a spolu s konateľom sa dotazovali, či zamestnanci mienia zvýšiť svoju výkonnosť alebo chcú ukončiť pracovný pomer. Takto konkrétne prebiehal aj pohovor so žalobkyňou, bolo to tesne pred koncom zmeny okolo 14.15 hod. až 14.20 hod. Najskôr hovoril pán X., potom konateľ. Pán X. hovoril žalobkyni, či má záujem zvýšiť svoju výkonnosť alebo chce ukončiť pracovný pomer dohodou. Žalobkyňa sa vyjadrila tak, že nevie zvýšiť svoju výkonnosť, že to nezvláda, takže ukončuje pracovný pomer. Konateľ sa jej spýtal to isté, či teda nemieni zvýšiť svoju výkonnosť, ona uviedla, že nie. Konateľ poslal personalistku pripraviť Dohodu o ukončení pracovného pomeru a medzičasom ešte pán X. hovoril žalobkyni, či si to nepremyslí, ona uviedla, že nevie pracovať v takom nasadení, ako sa tam vyžaduje. Celý pohovor mohol trvať 10 minút a asi pár minút trvalo, kým personalistka pripravila doklady. Keď sa vrátila, predložila žalobkyni dohodu na podpis, ona ju podpísala a odišla. V tom čase prebiehal pohovor s ďalšími štyrmi alebo piatimi zamestnancami napr. s pani Š., pánom Š., pani Q.. So všetkými prebiehal pohovor v tom význame, aby si zlepšili svoju výkonnosť, ak nie, dôjde k ukončeniu pracovného pomeru. Títo súhlasili s ukončením pracovného pomeru. Rovnako bol vykonaný aj pohovor napr. s pani Q., ktorej tiež bola vytýkaná výkonnosť. Čo sa týka sledovania výkonnosti, k tomu sa svedok vyjadriť nevedel, nakoľko to nemá na starosti. Svedok napokon uviedol, že každý zamestnanec mal dostatok času oboznámiť sa s listinou, ktorá obsahovala ukončenie pracovného pomeru.
9. Svedkyňa R. Š. uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná od roku 2015 do roku 2018, pracovný pomer mala uzavretý na dobu určitú. K ukončeniu pracovného pomeru došlo dňa 18. 06. 2018 o 14.25 hod. Pred skončením pracovnej zmeny jej majster zmeny uviedol, aby sa dostavila do kancelárie. Pred kanceláriou už bolo niekoľko ľudí. Keď ona vošla do kancelárie, bol dnu pán X., logista a personalistka. Pán X. uviedol, že nie sú objednávky a práca, že aby sa „nepoplietali“ na pracovisku, že končia a predložil jej papier na podpis. Ona si ho prečítala, jednalo sa o Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Opýtala sa, či má nejakú právnu ochranu a personalistka jej povedala, že nie. Pán X. uviedol, že sa má ísť na druhý deň hlásiť na úrad práce a oznámil jej, aby odovzdala všetky veci v zamestnaní. Svedkyňa sa nevedela rozhodnúť, či podpísať, avšak bola časová tieseň, aj pre neznalosť, napokon dohodu podpísala. Vedela o tom, že sa jedná o Dohodu o skončení pracovného pomeru, avšak nechcela ukončiť pracovný pomer a prestať pracovať. Následne si uvedomila, že zo strany zamestnávateľa zrejme malo byť niečo splnené a už skôr im malo byť oznámené, čo v danom prípade im patrí, napr. odstupné. Postup zo strany zamestnávateľa hodnotila ako podvod, aby sa zamestnancov rýchlo zbavil. Cítila sa ním zneužitá. Preto oslovila právnu zástupkyňu a rozhodla sa na ďalší postup. Poukázala na to, že ešte na druhý deň 19. 06. telefonovala s pánom X., kde mu uviedla, že pri ukončovaní takéhoto pracovného pomeru by jej patrilo niečo iné, a že to bolo zmanipulované. On však odmietol komunikovať a odkázal ju na právneho zástupcu konateľa. Preto sa ona obrátila na právnu zástupkyňu a rozhodli sa podať žalobu na súd. V čase výsluchu svedkyne nebol rozhodnuté o jej žalobe. Čo sa týkalo výkonnosti, vedela, že táto sa sledovala majstrami, niekedy boli slovne upozornení napr., že si neplnia prácu, že nebudú výplaty. Vedela, že to bolo stanovené tak, aby sa dodržal čas, aby práca bola na čas urobená. Jej osobne však nikdy nebola vytýkaná výkonnosť v práci. K postupu pri ukončení pracovného pomeru svedkyňa uviedla, že celý rozhovor trval 2 až 5 minút a ona sama predtým neuvažovala o ukončení pracovného pomeru. Dokonca pár dní predtým podpisovala zvyšovanie mzdy a v deň ukončenia pracovného pomeru dostávali aj nové pracovné oblečenie. Konateľ pri ukončovaní pracovného pomeru s ňou nebol prítomný, ani pri podpise dohody, každý zo zamestnancov bol v kancelárii sám a dvere boli zatvorené. Čo sa týkalo prípadných pohovorov k výkonnosti, je pravdou, že po jednom zamestnanci chodili do kancelárie a konateľ sa spytoval, či by sa dalo niečo zlepšiť na pracovisku a podobne, s ňou však takýto pohovor vykonávaný nebol a určite nie v deň ukončovania pracovného pomeru.
10. Svedok J. Š. vypovedal, že bol zamestnaný u žalovaného od roku 2017 do roku 2018 v pozícii robotníka. Pri ukončovaní pracovného pomeru bol predvolaný hlavným majstrom do kancelárie, kde mu bol predložený papier o výpovedi zo zamestnania, aby ho podpísal. Bolo to 18. 06. 2018, pol hodinu pred ukončením pracovnej zmeny, ktorá trvala do 14.30 hod. V kancelárii bol prítomný pán X., pani R. a pán E.. Nikto iný tam nebol, určite tam nebol prítomný konateľ žalovaného. Pán X. mu uviedol, že po dohode majstrov a vedenia sa dohodlo, že sa budú znižovať stavy zamestnancov a predložil mu dohodu na podpis. On si papier prečítal, hoci tam bol uvedený paragraf, nevedel o čo ide. Spytoval sa, či niečo zlé urobil, na čo mu nič neodpovedali, uviedli, aby doklad podpísal, tak ho podpísal. Pred tým o ničom takomto nebol upovedomený, k žiadnemu dohadovaniu o ukončení pracovného pomeru nedošlo. Ďalej svedok uviedol, že výkonnosť zamestnancov sledovali majstri formou bodovania od 1 do 9. On mal hodnotenie 8 až 9, niekedy aj 6, avšak tesne pred ukončením pracovného pomeru mal body 8 až 9. K uvedenému hodnoteniu svedok uviedol, že to sledujú majstri, toto však nebolo v deň ukončenia pracovného pomeru so svedkom spomínané, t.j. žiadne hodnotenie ani bodovanie. Nič také mu povedané v kancelárii nebolo, len mu uviedli, aby to podpísal, tak to podpísal, celé to mohlo trvať maximálne 5 až 7 minút. Dva krát dohodu podpísal, jednu si zobral so sebou, druhá zostala u zamestnávateľa. Doma potom zistil, že § 60 Zákonníka práce je dohoda a preto bol prepustený. Nedomáhal sa však nejakej neplatnosti skončenia pracovného pomeru, chcel na to zabudnúť. Bol sa hlásiť na úrade práce, kde bol asi dva mesiace a následne si našiel inú prácu. Je pravdou, že mu zamestnávateľ povedal, že ak bude neskôr potreba, budú ho kontaktovať, že môže opäť nastúpiť do zamestnania, ale určite ho nekontaktovali.
11. Svedkyňa B. Q. vypovedala, že pracovala u žalovaného od roku 2012 do 30. 06. 2018 na baliarni. Pri ukončení pracovného pomeru okolo 14.30 hod. jej majster uviedol, aby sa dostavila do kancelárie, kde bol vedúci X.. Tento jej oznámil, že bolo rozhodnuté o zmene štruktúry výroby, a teda že nebude práca, či nemá záujem prejsť na prácu na dielni. Svedkyňa uviedla, že v tom čase riešila zdravotné problémy a plánovala ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Aj zo zdravotných dôvodov nemohla prestúpiť na ponúknutú prácu, pretože by ju zdravotne nezvládla. Pri pohovore jej bola predložená dohoda, kde bol uvedený paragraf a bol tam uvedený dátum ukončenia pracovného pomeru v ten deň. Uviedla, že s tým nesúhlasí, že si chce dočerpať dovolenku, že by mohla ukončiť pracovný pomer ku koncu mesiaca. Uviedla, že sa chce poradiť doma, tak jej vedúci povedal, že si dohodu môže zobrať so sebou, a že to ešte predebatujú. Následne, keď sa s ním opätovne zhovárala, tento jej uviedol, že súhlasia s ukončením pracovného pomeru k 30. 06. a následne jej doniesol ďalšiu dohodu, ktorú ona podpísala. Pri uvedenom rozhovore v kancelárii, ktorý trval možno 3-4 minúty, sa nepreberalo bodové hodnotenie zamestnancov. Svedkyňa uviedla, že hodnotenie bolo vykonávané týždenne, bodovanie bolo na nástenke a každý zamestnanec sa mohol vidieť, akú má výkonnosť. Svedkyňa uviedla, že jej v zamestnaní nebola vytýkaná výkonnosť, len v poslednej dobe nerobila nadčasy kvôli zdravotnému stavu. Uviedla, že v ten deň boli do kancelárie volaní aj ďalší zamestnanci, avšak v kancelárii bol každý sám. V kancelárii bola len účtovníčka, pán X. a pán E.. Svedkyňa si nespomínala, či tam bol prítomný konateľ, tento zvykol sedávať za dverami. Nebola si však istá, či bol tam aj v uvedený deň. Rozprával sa s ňou však len pán X., ktorý jej konkrétne uviedol, že končí výroba nábytku a nebude mať ďalšiu prácu, preto jej navrhol prechod na dielňu. Keď s tým nesúhlasila a poukázala na zdravotné dôvody, predložil jej na podpis uvedenú dohodu, k čomu aj povedal, že sa jedná o Dohodu o skončení pracovného pomeru. Mala možnosť si ju prečítať a uviedla, že nesúhlasí s daným dátumom a neskôr, tak ako popísala, došlo k Dohode o ukončení pracovného pomeru k 30. 06. 2018.
12. Podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 30. 10. 2015 došlo k uzavretiu pracovného pomeru medzi sporovými stranami, kde žalobkyňa nastúpila do zamestnania u žalovaného ako zamestnanec - pomocný robotník od 01. 11. 2015. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú, bol dojednaný pracovný čas na 37,5 hodín týždenne. Podľa Dodatku k pracovnej zmluve z 30. 04. 2016 bola upravená dĺžka pracovného času na 38,75 hodín týždenne a pracovný čas bol rozvrhnutý na dvojzmennú prevádzku s účinnosťou od 01. 05. 2016. Podľa Dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 29. 02. 2016 bola dohodnutá dĺžka pracovného času na 40 hodín týždenne a pracovný čas bol rozvrhnutý na jednozmennú prevádzku. Bola dojednaná mzda 2,80 € na hodinu brutto. Dodatok bol účinný od 01. 03. 2016.
13. Podľa Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 18. 06. 2018 žalobkyňa a žalovaný sa dohodli na skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer končí dňom 18. 06. 2018. Iné okolnosti k ukončeniu pracovného pomeru v predmetnej dohode uvedené neboli.
14. Listom zo dňa 26. 07. 2018 oznámila žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalovanému, že Dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za neplatnú z dôvodu, že k Dohode o ukončení pracovného pomeru bolo pristúpené z dôvodov organizačných zmien pre nadbytočnosť zamestnancov, kedy má zamestnanec nárok na odstupné. Žalobkyňa uviedla, že uvedenou dohodou žalovaný sledoval obídenie zákona a poukázala na neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zamestnávateľ týmto spôsobom obchádzal zákonné nároky žalobkyne, ktoré by jej inak prislúchali pri skončení pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Uvedený právny úkon trpí ďalšou vadou a to nedostatkom vôle, nakoľko nebola podpísaná slobodne, ale pod donútením. Pri uzatváraní dohody bola žalobkyňa uvedená do omylu a poukázala na znenie § 49a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je právny úkon neplatný. Žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v záujme vzájomného riešenia navrhuje, aby jej bolo vyplatené odstupné vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku, v opačnom prípade sa obráti na súd so žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. K tomu žalobkyňa doložila kópiu podacieho lístka so zásielkou adresovanou žalovanému, podanú na pošte dňa 27. 07. 2018.
15. K hospodárskej situácii žalovaného žalobkyňa predložila správu - prehľad o firme žalovaného, získanú zo stránky www.finstat.sk <http://www.finstat.sk> a poukázala na položky zisku a tržieb, ktoré svedčia o nepriaznivej hospodárskej situácii spoločnosti. Podľa predloženého dôkazu za rok 2017 firma vykazovala tržby 1.180.582,-- €, zisk - 43.833,-- €. Právny zástupca žalovaného nesúhlasil s hodnotením predmetného dôkazu a poukázal na údaje, podľa ktorých firma neeviduje žiadne dlhy, nedoplatky ani pohľadávky štátu, čo svedčí skôr o dobrom stave spoločnosti, nie sú evidované žiadne konkurzy ani reštrukturalizácie. Uvedená správa sa týka roku 2017. Na vyčíslenie zisku majú vplyv aj ďalšie ekonomické ukazovatele, ktoré v danej správe zobrazené nie sú. Výsledný zisk však sám o sebe nesvedčí o tom, že by bola spoločnosť v stave, ako uvádza žalobkyňa, v júni 2018 tak, aby bola nútená žalobkyňu prepustiť.
16. Ďalej strana žalobkyne predložila výpis z inzertných stránok na internete a to stránky Istp.sk a Profesia.sk, ktoré sú najznámejšie stránky pri inzerovaní voľných miest pre zamestnancov, kde firma žalovaného neeviduje žiadne inzercie na voľné miesta pre zamestnancov, čo je v rozpore s tvrdením žalovaného, že má stále voľné miesta a tieto vyhľadáva. K tomu žalovaný predložil Pracovnú zmluvu s iný zamestnancom, ktorú uzavrel dňa 16. 11. 2018 na funkciu pomocného robotníka, t. j. obdobnú ako bola žalobkyňa, čím preukazoval, že do práce prijíma nových zamestnancov a preto nie je dôvod na znižovanie stavu zamestnancov.
17. Zo spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Cpr/6/2018, v ktorom sa vedie konanie o žalobe žalobkyne R. Š. proti žalovanému, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou z obdobných dôvodov ako v tu prejednávanej veci, súd na žiadosť žalobkyne oboznámil oznámenie sociálnej poisťovne z 05. 12. 2018 (čl. 54), podľa ktorého žalovaný z registra poistencov odhlásil v máji 2018 dvoch zamestnancov, v júni 2018 deviatich zamestnancov, v júli 2018 jedného zamestnanca.
18. Žalobkyňa ďalej uviedla a preukázala, že toho času pracuje na základe Dohody o pracovnej činnosti pre iného zamestnávateľa, uzavretú dňa 06. 09. 2018, na dobu určitú od 10. 09. 2018 do 09. 09. 2019.
19. Podľa § 59 ods.1 Zákonníka práce (ďalej len ZP), pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.
19.1 Podľa § 60 ods.1 ZP, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Podľa ods.2, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c). Podľa ods. 3, jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
19.2 Podľa § 63 ods.1 písm. a/ až c/ ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak a) sa zamestnávateľ alebo jeho časť 1. zrušuje alebo 2. premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce, b) sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, c) zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.
19.3 Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
19.4 Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 4, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa ods. 5, v prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
19.5 Podľa § 80 ZP, pri neplatnej dohode o skončení pracovného pomeru sa postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej mzdy obdobne ako pri neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom. Zamestnávateľ nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody.
19.6 Podľa § 17 ods.1 ZP, právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. Podľa ods. 2, právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa ods. 3, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.
19.7 Podľa § 1 ods.1 ZP, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Podľa ods. 4, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
19.8 Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
19.9 Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
19.10 Podľa § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
19.11 Podľa § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
20. Predmetom tohto súdneho konania je rozhodovanie súdu o neplatnosti žalobkyňou označeného právneho úkonu a to Dohody o ukončení pracovného pomeru a mzdových nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia pracovného pomeru. Na poslednom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že čo sa týka mzdových nárokov vyplývajúcich z ukončenia pracovného pomeru, tieto si v žalobe uplatnila podľa situácie v čase podania žaloby, avšak vzhľadom na čas, ktorý uplynul od podania žaloby, sa mieni domáhať aj svojich ďalších mzdových nárokov v prejednávanej veci. Súd z hľadiska procesnej hospodárnosti konania, ako aj s prihliadnutím na povinnosť súdu postupovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, má konať hospodárne (článok 17 C. s. p.), rozhodol tak, že vo veci vyniesol čiastočný rozsudok podľa § 213 s použitím článku 4 C. s. p., najskôr v časti konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Hoci ustanovenie § 213 C. s. p. pripúšťa vynesenie čiastočného rozsudku v prípadoch, kedy v priebehu konania sa niektorý nárok uplatnený žalobou stane nesporným, z vyššie uvedených dôvodov súd vyniesol čiastočný rozsudok aj v prípade, ak je potrebné, aby sa právoplatne vyriešila časť sporu - otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru, od ktorej sa odvíja aj druhá časť žaloby a to uplatnenie mzdových nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.
21. Predmetom posudzovania súdu v tomto rozsudku preto bude výlučne otázka platnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Súd konštatuje, že medzi stranami nebolo sporné to, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy bola zamestnancom žalovaného, nebolo sporné, že ku dňu 18. 06. 2018 mal byť ukončený pracovný pomer žalobkyne a to na základe Dohody o ukončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce. Rovnako nebolo sporné, že predmetnú dohodu obe sporové strany podpísali, a že od uvedeného dňa žalobkyňa nevykonávala žiadnu prácu v prospech žalovaného. Žalobkyňa tvrdila, že predmetnú Dohodu o ukončení pracovného pomeru podpísala výlučne z toho dôvodu, že krátko pred ukončením pracovnej zmeny bola predvolaná do kancelárie, kde jej majster oznámil, že nie je práca a predložil jej na podpis Dohodu o ukončení pracovného pomeru. Žalobkyňa tvrdila, že pod vplyvom tejto okolnosti uvažovala tak, že ak by predmetnú dohodu nepodpísala, mohla by sa dostať do situácie, kedy by mohla zostať bez príjmu, nemohla by sa evidovať na úrade práce, prípadne si nájsť nové zamestnanie, preto dohodu podpísala. Neskôr po zvážení situácie dospela k záveru, že v danej situácii mala od žalovaného finančné nároky vo forme odstupného, ktoré jej však žalovaným vyplatené nebolo, preto sa obrátila na právnu zástupkyňu a rozhodla sa podať žalobu na súd. Žalobkyňa uviedla, že predmetným konaním zo strany žalovaného sa cítila byť zneužitá, pretože žalobca ako zamestnávateľ v danom prípade mal postupovať v súlade so Zákonníkom práce, uvedený organizačný dôvod mal byť uvedený v dohode a mala by nárok na odstupné. Aj samotný spôsob ukončovania pracovného pomeru tesne pred ukončením pracovnej zmeny považovala za istú formu časového nátlaku tak, aby sa nevytvoril dostatočný časový priestor na to, aby si mohla zvážiť následky uvedeného právneho úkonu. Rovnako pokiaľ jej žalovaný neuviedol aj prípadný iný spôsob ukončenia pracovného pomeru, považovala jeho konanie za uvedenie do omylu. Celé konanie a postup žalovaného následne označila za obchádzanie zákona, ako aj rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný tvrdenia žalobkyne poprel a uviedol, že žalobkyňa nebola prepustená z organizačných dôvodov, ale z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov jej bolo dané na výber, buď zlepší svoj výkon alebo sa môže rozhodnúť ukončiť pracovný pomer u žalovaného. Žalovaný popísal priebeh prepustenia žalobkyne iným spôsobom a to tak, že so žalobkyňou bol vykonaný pohovor, kde bola upozornená na nedostatočné pracovné výsledky a bola jej daná možnosť, že zváži zlepšenie pracovných výkonov alebo možnosť ukončenia pracovného pomeru dohodou. Žalobkyňa sa sama dobrovoľne a bez nátlaku rozhodla ukončiť pracovný pomer, preto právny úkon - ukončenie pracovného pomeru dohodou žalovaný považoval za platný právny úkon, ktorý vyjadroval slobodnú a vážnu vôľu oboch zmluvných strán. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že ak by aj v predmetnej dohode nebol uvedený dôvod ukončenia pracovného pomeru - organizačné zmeny, táto okolnosť sama o sebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu s poukazom na § 17 Zákonníka práce, kedy nedodržanie písomnej formy predpísanej Zákonníkom práce môže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu len ak to uvádza Zákonník práce alebo iný osobitný predpis. Zákonník práce ani iný osobitný predpis pre takýto prípad neplatnosť právneho úkonu nevyslovuje, preto ani z tohto dôvodu Dohoda o ukončení pracovného pomeru nemôže byť neplatným právnym úkonom. Na preukázanie skutkových okolností ukončenia pracovného pomeru súd vypočul svedkov, ktorí boli účastní pohovoru pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou a to zamestnancov žalovaného - svedkovia X., R., E.. Všetci títo svedkovia zhodne popísali priebeh ukončovania pracovného pomeru so žalobkyňou tak, ako ho uviedol konateľ žalovaného a potvrdili, že žalobkyni boli vytknuté nedostatočné pracovné výkony a bola jej daná na výber možnosť zlepšenia alebo možnosť ukončiť pracovný pomer dohodou. Žalobkyňa sa dobrovoľne rozhodla pre ukončenie pracovného pomeru dohodou. Na druhej strane súd vypočul ako svedkov bývalých zamestnancov žalovaného, s ktorými v danom období bol ukončovaný pracovný pomer, aj v deň, keď bol ukončovaný pracovný pomer so žalobkyňou. Žalovaný sa vyjadril, že so všetkými týmito zamestnancami bol vykonaný obdobný pohovor ako so žalobkyňou a uvedení zamestnanci sa taktiež rozhodli pre ukončenie pracovného pomeru pred zlepšením výkonov. Uvedení svedkovia však vypovedali, že pri ukončovaní pracovného pomeru dňa 18. 06. 2018 im neboli vytýkané nedostatky vo výkonnosti a to ani nikdy predtým. Svedkyňa Š. vypovedala, že jej bola predložená Dohoda o ukončení pracovného pomeru, kde jej majster oznámil, že nie je práca a preto „aby sa zamestnanci neplietli na pracovisku“, tak končí v zamestnaní. Na základe uvedeného sa rozhodla podpísať Dohodu o ukončení pracovného pomeru. Svedok Š. vypovedal, že v kancelárii mu majster oznámil, že po dohode s vedením sa pristupuje k znižovaniu stavu zamestnancov a preto mu bola predložená predmetná dohoda na podpis. Uviedol, že sa ešte spytoval sám, či niečo zlé urobil, na čo mu uvedené nebolo nič, len aby predmetnú dohodu podpísal, tak ju podpísal. Svedkyňa Q. vypovedala, že si ju zavolal majster do kancelárie, kde jej oznámil, že došlo k rozhodnutiu o zmene štruktúry výroby, preto pre ňu nebude práca na jej pracovisku a bol jej ponúknutý presun na iné pracovisko, ktoré však vzhľadom na jej zdravotný stav bolo nevyhovujúce a preto pristúpila k ukončeniu pracovného pomeru, je pravdou, že po vzájomnej dohode došlo k neskoršiemu dátumu ukončenia pracovného pomeru. Uvedená svedkyňa však uvádzala, že v tom čase už sama zo zdravotných dôvodov avizovala ukončenie pracovného pomeru u žalovaného. Uvedení svedkovia zhodne potvrdili, že konateľ žalovaného pri tomto nebol prítomný ani s nimi nejednal a hoci svedkyňa Q. pripustila, že mohol sedieť v kancelárii, určite sa s ňou nerozprával. Všetci svedkovia zhodne vylúčili, že by v tom čase zo strany jednajúcich za zamestnávateľa boli upozorňovaní na nedostatočnú výkonnosť, a že by im bolo dané na výber zlepšiť svoju výkonnosť v zamestnaní alebo ukončiť pracovný pomer. K tvrdeniam o hodnotení zamestnancov žalovaný nedoložil žiaden písomný doklad o zápisoch na upozornenia zamestnancov pre slabšiu výkonnosť, ani samotné bodové hodnotenie výkonnosti zamestnancov, ktoré popisoval. Žalovaný uvádzal, že predmetné dôkazy ani nemá k dispozícii, nakoľko ich pravidelne skartuje, vzhľadom na počet zamestnancov by uvedené z kapacitných dôvodov nemohol archivovať. Súd preto tvrdenia sporových strán mohol hodnotiť len v súvislosti s dôkazmi vykonanými v tomto konaní. Boli tu teda dve skupiny svedkov, z ktorých niektorí svedčili v prospech tvrdenia žalobkyne a druhá skupina, ktorá svedčila v prospech tvrdenia žalovaného. K hodnovernosti výpovedí svedkov súd uvádza, že zamestnanci, ktorí svedčili v prospech žalovaného, sú naďalej zamestnancami žalovaného a teda ich výpovede môžu byť ovplyvnené lojalitou k svojmu zamestnávateľovi, t. j. k žalovanému, ako aj záujmom o udržanie zamestnania a preto ich výpovede majú pre súd nižšiu hodnovernosť, než ako výpovede svedkov, ktorí už u žalovaného nepracujú. Súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by títo svedkovia mali popierať okolnosti ukončenia pracovného pomeru tvrdené žalovaným. Súd tak uzatvára, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou, tejto boli vytknuté nedostatočné pracovné výsledky a bola jej daná možnosť zlepšiť svoj pracovný výkon a zotrvať v zamestnaní alebo si zvážiť odchod zo zamestnania formou dohody a na základe týchto okolností žalobkyňa pristúpila slobodne a dobrovoľne k podpisu Dohody o ukončení pracovného pomeru. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o skutkovom tvrdení, preto súd jeho tvrdenie považuje za nepreukázané. Za danej dôkaznej situácie potom súd vychádzal z tvrdení žalobkyne o priebehu ukončovania pracovného pomeru, t. j., že na základe vyjadrenia žalovaného došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou z tzv. organizačných dôvodov, žalobkyni bolo uvedené, že sa stala nadbytočnou vzhľadom na ekonomickú situáciu žalovaného. K prípadným dôkazom, kde žalovaný popieral, že by bol v takej ekonomickej situácii, aby bol nútený prepúšťať zamestnancov, súd uvádza nasledovné: V danom prípade podľa názoru súdu je irelevantné, či žalobca skutočne bol v situácii, kedy by bol nútený pre zabezpečenie efektívnosti práce znižovať stavy zamestnancov alebo nie. Pre súd je rozhodujúce, že tieto okolnosti boli zo strany žalovaného uvedené žalobkyni pri ukončení pracovného pomeru ako dôvod ukončenia pracovného pomeru, iný dôvod ukončenia pracovného pomeru tvrdený žalovaným preukázaný v konaní nebol. Pri hodnotení platnosti alebo neplatnosti napadnutej dohody je potom skutočný hospodársky stav žalovaného ku dňu ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou irelevantný.
22. Súd sa však v ďalšom zaoberal, či súdom ustálený skutkový stav má za následok neplatnosť napadnutej Dohody o ukončení pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru znamená ukončenie pracovného pomeru súhlasom oboch účastníkov pracovného pomeru. To znamená, že Dohoda o skončení pracovného pomeru musí obsahovať dve podstatné náležitosti a to je vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho ukončenia. Ak niektorá z týchto podstatných náležitostí chýba, dohoda je neplatná. Nemožno preto hovoriť o dohode, ak by sa úmysel zamestnanca a zamestnávateľa skončiť pracovný pomer nezhodoval. Je nesporné, že predmetná dohoda obsahovala určitý dátum ukončenia pracovného pomeru a to dňa 18. 06. 2018. Žalobkyňa tvrdila, že z jej strany nebola daná vôľa ukončiť pracovný pomer u žalovaného, ale predmetnú dohodu podpísala pod vplyvom okolností, ktoré jej uvádzal žalovaný, a ktorý považuje za obchádzanie zákona alebo rozpor s dobrými mravmi. Súd preto posudzoval neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Aplikovateľnosť Občianskeho zákonníka na pracovno-právne vzťahy je daná ustanovením § 1 ods.4 Zákonníka práce, ktoré je potrebné vykladať tým spôsobom, že ustanovenia Občianskeho zákonníka nemožno použiť iba v tom prípade, ak ten, ktorý problém výslovne priamo rieši Zákonník práce a naopak. To znamená, že aj v pracovno-právnych vzťahoch sa súd musí zaoberať aj dôvodmi všeobecnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka. Ako dôvod obchádzania zákona žalovaná označila postup žalovaného, ktorý neuviedol v Dohode o skončení pracovného pomeru v súlade s § 60 ods.2 Zákonníka práce, že sa pracovný pomer končí dohodou z dôvodov podľa § 63 ods.1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, pričom k ukončeniu pracovného pomeru dohodou na základe vyjadrenia zamestnávateľa malo z dôvodu organizačných zmien a išlo o nadbytočnosť zamestnancov. K tomuto dôvodu súd uvádza, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka súd použije len v tom prípade, ak Zákonník práce výslovne nerieši tú, ktorú otázku vo svojich ustanoveniach. Tak ako správne poukázal právny zástupca žalovaného, na daný prípad je možné aplikovať § 17 Zákonníka práce. Dohoda o ukončení pracovného pomeru má mať písomnú formu, v ktorej má byť písomnou formou označený aj dôvod ukončenia pracovného pomeru z tzv. organizačných dôvodov. V § 17 Zákonníka práce sa však výslovne uvádza, že právny úkon, ktorý sa neurobil predpísanou formou, považuje za neplatný len v tom prípade, ak to priamo Zákonník práce alebo iný osobitný predpis ustanovuje. V § 60 Zákonníka práce, ani v inom ustanovení, nedodržanie písomnej formy Dohody o ukončení pracovného pomeru sa nepostihuje neplatnosťou právneho úkonu. To znamená, že Zákonník práce obsahuje špeciálnu úpravu na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 40 OZ), kedy nedodržanie predpísanej formy nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Tento úmysel zákonodarcu potom nemožno obísť všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu uvažovanej z hľadiska obchádzania zákona. Rovnako tak obdobné konanie nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi sa v občiansko-právnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania sa, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zariadenia, a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem. Otázka dobrých mravov prichádza do úvahy v tom prípade, ak právny predpis neposkytuje dostatočnú ochranu účastníkovi právneho vzťahu, o čo v danom prípade sa nejedná. Preto použitie ustanovení Občianskeho zákonníka § 39 o dôvodoch neplatnosti právneho úkonu pre obchádzanie zákona alebo rozpor s dobrými mravmi pre tento prípad použiteľný nie je. Preto súd hodnotí, že z tohto dôvodu nemožno vysloviť neplatnosť Dohody o ukončení pracovného pomeru. V ďalšom, pokiaľ sa žalobkyňa domáhala neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že jej vôľa pri napadnutom právnom úkone nebola daná a z tohto dôvodu je neplatná, súd uvádza. Dohoda o skončení pracovného pomeru ako každý právny úkon musí spĺňať základné náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods.1 OZ, inak je neplatná. To znamená, že právny úkon musí byť určitý, zrozumiteľný, slobodný a vážny. Po vyhodnotení predloženej Dohody o ukončení pracovného pomeru je nepochybné, že daný právny úkon je určitý a zrozumiteľný, to znamená, že z obsahu tohto úkonu je zrejmé pre obe zmluvné strany, čo predmetný úkon vyjadruje, to znamená ukončenie pracovného pomeru na základe vzájomnej dohody k dojednanému dátumu. Z výsluchu oboch zmluvných strán vyplynulo, že vedeli o tom, že podpisujú práve Dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa výslovne uviedla, že si listinu prečítala a bolo jej zrejmé, že sa jedná o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Ďalšou náležitosťou právneho úkonu je, že právny úkon musí byť vykonaný slobodne. O slobodný právny úkon nejde v prvom rade v tom prípade, ak bol vykonaný v dôsledku priameho fyzického donútenia, čo v tomto prípade tvrdené nebolo a ani preukázané. O slobodný právny úkon nejde ani v tom prípade, ak je právny úkon vykonaný v dôsledku psychického donútenia, či nátlaku, najmä bezprávnej vyhrážky. To znamená, že uvedená vyhrážka musí byť protiprávna a je ňou vynútené niečo, čo týmto spôsobom vynútené byť nesmie. V prejednávanej veci taktiež žalobkyňa netvrdila a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa žalovaný voči nej dopustil psychického donútenia, t. j. bezprávnej vyhrážky, t.j. právny úkon bol urobený slobodne. A napokon právny úkon je vykonaný vážne, ak konajúca osoba svojim prejavom chce spôsobiť právne následky, ktorý s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú. Pokiaľ právny úkon nie je urobený vážne, takýto prejav vôle je absolútne neplatný. Žalobkyňa tvrdila, že v skutočnosti nemala záujem o ukončenie pracovného pomeru, ale na základe tvrdení žalovaného o tom, že nie je práca, a že má teda podpísať Dohodu o skončení pracovného pomeru, predmetnú dohodu aj podpísala. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa si bola vedomá toho, že v prípade podpisu Dohody o ukončení pracovného pomeru dôjde k dojednanému dátumu, t. j. k 18. 06. 2018 k ukončeniu jej pracovného pomeru u žalovaného. Pokiaľ teda súhlasila s predmetnou dohodou a ju podpísala, jej prejav vôle tzv. vôľa prejavená bola totožná s vôľou smerujúcou ku konaniu tzv. vôľou prejavovacou, to znamená, že bola výsledkom jej vlastného slobodného rozhodnutia. Pokiaľ však uvedená vôľa žalobkyne, výsledkom ktorej bol podpis napadnutej dohody, bol ovplyvnená posúdením okolností uvádzaných žalovaným ako zamestnávateľom, uvedenú okolnosť nemožno hodnotiť ako nedostatok náležitostí vôle podľa § 37 Občianskeho zákonníka, ale len v zmysle vyhodnotenia skutočností, ktoré boli pre uskutočnenie právneho úkonu pre žalobkyňu rozhodujúce, t. j. v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka. Z uvedeného súd uzatvára, že predmetný právny úkon v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka nehodnotí ako neplatný právny úkon.
23. Súd sa napokon zaoberal otázkou neplatnosti napadnutej dohody v zmysle ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, t. j., či žalobkyňa konala v omyle, ktorý by bol dôvodom pre vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Základným predpokladom použitia § 49a Občianskeho zákonníka je to, že omyl sa musí týkať takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo tohto omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. To znamená, že sa jedná o omyl podstatný. Zároveň je však potrebné splniť kumulatívne ďalšiu podmienku a to subjektívnu stránku druhého účastníka právneho úkonu, t. j., že druhý účastník právneho úkonu tento omyl vyvolal alebo aspoň o ňom musel objektívne posúdené vedieť. Omyl teda možno vyvolať aj z nedbanlivosti, resp. z neopatrnosti, ale aj úmyselne. Ak by bolo preukázané, že bol omyl vyvolaný úmyselne, právny úkon je neplatný bez ohľadu na to, či ide o omyl podstatný alebo omyl nepodstatný. Súd preto skúmal, či v tomto prípade je preukázaná existencia omylu, či tento omyl vyvolal alebo o ňom objektívne žalovaný musel vedieť, a či tento omyl bol vyvolaný zo strany žalovaného úmyselne. Žalobkyňa vo svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že ako dôvod pre Dohodu o ukončení pracovného pomeru jej žalovaný uviedol, že nie je práca. Z jej výpovede vyplynulo, že to bola pre ňu podstatná informácia, na základe ktorej sa rozhodovala, či predmetnú dohodu podpíše. Uvažovala tak, že ak by v danom momente dohodu nepodpísala, mohla by mať problémy napr. na úrade práce, kedy by sa nemohla zaevidovať, nemohla by si hľadať nové zamestnanie napriek tomu, že súčasný zamestnávateľ pre ňu prácu nemá, čím by hrozilo, že by prišla o príjem zo zamestnania. Keďže bola v pozícii, že je samoživiteľkou maloletého dieťaťa a príjem z práce je pre ňu nevyhnutný zdroj obživy a zabezpečenia starostlivosti o dcéru, rozhodla sa predmetnú dohodu podpísať. To znamená, že uvedená okolnosť, podľa názoru súdu, bola podstatná pre rozhodnutie žalobkyne, či pristúpi k uzavretiu Dohody o ukončení pracovného pomeru a práve z tohto dôvodu sa rozhodla pristúpiť k podpísaniu Dohody o ukončení pracovného pomeru. Okolnosti uvádzané žalobkyňou, že bola v časovej tiesni, súd hodnotil len ako vedľajšie okolnosti, ktoré nemali vplyv na posúdenie prípadnej platnosti právneho úkonu alebo rozhodovania sa žalobkyne. Aj z výpovedí svedkyne Q. vyplynulo, že pokiaľ si vyžiadala lehotu na rozmyslenie, táto jej zo strany žalovaného poskytnutá bola, preto súd konštatuje, že vplyv časovej tiesne uvádzaný žalobkyňou nebol rozhodujúci v tomto prípade. Môže sa síce jednať o situáciu, kedy zamestnanec subjektívne pociťuje sled popísaných krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, nejde však o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle konajúceho, v tomto prípade žalovanej. Súd preto v tejto časti uzatvára, že skutková okolnosť, kedy žalovaný tvrdil žalobkyni, že je potrebné ukončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu, že „nie je práca“, je takou okolnosťou, ktorá bola pre žalobkyňu rozhodujúca, aby pristúpila k právnemu úkonu Dohody o ukončení pracovného pomeru, ktorá je predmetom sporu. Súd v ďalšom skúmal, či druhý účastník dohody omyl vyvolal, prípadne o ňom objektívne vedieť musel. Žalovaný v konaní tvrdil, že u neho neboli dôvody na organizačné zmeny, ani na prepúšťanie zamestnancov z dôvodu nepriaznivej hospodárskej situácie spoločnosti. Hoci žalovaný uvádzal, že dôvodom ukončenia pracovného pomeru oznámené žalobkyni bola jej vlastná vôľa potom, čo na návrh zamestnávateľa o zlepšenie výkonnosti alebo ukončenie pracovného pomeru si vybrala práve ukončenie pracovného pomeru, súd však uvádza, že tieto skutkové tvrdenia žalovaného súd nemal preukázané a preto vychádzal zo skutkového tvrdenia žalobkyne, že pri rozviazaní pracovného pomeru príslušní zamestnanci žalovaného poverení ukončovaním pracovného pomeru so žalobkyňou tejto uviedli ako dôvod organizačné dôvody. Z uvedeného potom nepochybne vyplýva, že minimálne vo forme vedomej nedbanlivosti žalovaný o tejto skutočnosti vedel. To znamená, že ak žalovaný predostrel dôvod jeho návrhu na ukončenie pracovného pomeru žalobkyni a to organizačný dôvod, musel si byť vedomý následkov, t. j., že ak žalovaná príjme jeho návrh z uvedených dôvodov, dôjde k ukončenia pracovného pomeru. Hoci žalovaný pred súdom tvrdil, že neexistoval u neho organizačný dôvod, nakoľko hospodárska situácia firmy si to nevyžadovala, súd uvádza, že vedome túto informáciu ako dôvod ukončenia pracovného pomeru žalovaný žalobkyni uviedol. Pokiaľ ale žalovaný tvrdí, že v danom čase sa nejednalo o takú hospodársku situáciu spoločnosti, ktorá by si vyžadovala prepustenie zamestnancov, vedome tým vyvolal u žalobkyni omyl v rozhodujúcej skutočnosti, ktorá ju viedla k podpísaniu Dohody o rozviazaní pracovného pomeru, preto súd uzatvára, že sú splnené podmienky pre naplnenie použitia ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, to znamená, že žalobkyňa podpísala slobodne a vážne Dohodu o ukončení pracovného pomeru, bola uzrozumená s tým, že podpisom dohody dôjde k ukončeniu jej pracovného pomeru u žalovaného k dojednanému dátumu 18. 06. 2018, konala však v omyle vyvolanom žalovaným. Keďže sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka, znamená to, že tejto neplatnosti sa treba dovolať. Súd len poukazuje, že je tu rozdiel od absolútnej neplatnosti právneho úkonu napr. v zmysle § 37 alebo § 39 Občianskeho zákonníka, na ktorú súd prihliada ex offo a v prípade tam splnený podmienok platí, že právny úkon je neplatný od počiatku ex tunc, to znamená, akoby právny úkon vôbec nebol urobený. Na rozdiel od tohto prípadu relatívna neplatnosť právneho úkonu znamená, že právny úkon sa považuje za platný, kým sa neplatnosti dotknutý účastník nedovolá. Dovolanie neplatnosti právneho úkonu znamená jednostranný právny úkon, ktorý musí byť adresovaný druhému účastníkovi právneho úkonu. V danom prípade žalobkyňa preukázala, že výzvou zo dňa 26. 07. 2018 adresovanú žalovanému, sa dovolala neplatnosti právneho úkonu okrem iného aj z dôvodov, že bola uvedená žalovaným do omylu. Konateľ žalovaného vo svojom výsluchu síce uviedol na dotaz súdu, či mu žalobkyňa oznámila skutočnosť, že ukončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnaní, že on o tom nevie, žalobkyňa však dostatočne preukázala predloženým písomným vyjadrením spolu s podacím lístkom, že predmetné vyjadrenie bolo žalovanému odoslané a teda, že sa mohlo dostať do jeho dispozičnej sféry. Ak by aj žalovaný takéto posúdenie neuznával, uvedené pre žalovaného vyplynulo z doručenia žaloby spolu s prílohami, čo mu bolo doručené dňa 03. 09. 2018, preukázané objektívne doručenkou v súdnom spise, čím táto podmienka sa považuje za splnenú. V takom prípade nastáva situácia neplatnosti právneho úkonu, ktorú účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Súd preto uzatvára, že má preukázané splnené všetky zákonné predpoklady neplatného právneho úkonu z dôvodu omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, ako aj okolnosť, že sa jej žalobkyňa dovolala v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, že napadnutá Dohoda o ukončení pracovného pomeru zo dňa 18. 06. 2018 je neplatná.
24. Súd na zdôraznenie svojich záverov uvádza, že pracovno-právne predpisy ako aj teória zdôrazňujú ochrannú funkciu pracovného práva a to ochranu slabšej strany (zamestnanec), ktorá je základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom a práve pri ukončovaní pracovného pomeru je potrebné rešpektovať platné ustanovenia Zákonníka práce, ako aj iných právnych predpisov, ktoré chránia zamestnanca za účelom umožnenia preklenúť mu nepriaznivú situáciu spôsobenú stratou zamestnania. Uvedené je vyjadrené aj článkom II Zákonníka práce, podľa ktorého nik nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu. Žalovaný takto nepostupoval pri rozväzovaní pracovného pomeru so žalobkyňou, preto súd má zato, že žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne.
25. Keďže o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 262 ods.1 C. s. p. súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v tomto prípade sa jedná len o čiastočný rozsudok. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí o veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.