Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_28Sa-2-2020.pdf
PDF · 175.46 KB
Case nature
Area
Subarea
28Sa/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcu: G.. B. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, XXX XX A., proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, so sídlom Žellova 2, 829 24 Bratislava, za účasti: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. s. XXXXX/XXXX/XXX, č. k.: PV XXX/XXXXX/XXXX, č. z.: XXXXX/XXXX zo dňa 04.11.2019, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku s a z a m i e t a.
Žaloba s a z a m i e t a.
Žalovaný a ďalší účastník n e m a j ú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou domáhal, aby správny súd do doby právoplatného skončenia súdneho konania sp. zn. 12Sa/6/2017 a sp. zn. 28Sa/17/2019 pozastavil právoplatnosť rozhodnutia žalovaného č. s. XXXXX/XXXX/XXX, č. k.: PV XXX/XXXXX/XXXX, č. z.: XXXXX/XXXX zo dňa 04.11.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol námietky žalobcu a potvrdil výkaz nedoplatkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. (ďalej aj VšZP, a.s.) č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.05.2019 (ďalej aj „výkaz nedoplatkov“), ktorým bol žalobcovi predpísaný nedoplatok na poistnom z ročného zúčtovania poistného za rok 2018 v sume 127,68 Eur. Zároveň sa žalobca domáhal, aby správny súd na rovnaký čas nariadil žalovanému pozastaviť právoplatnosť budúcich výkazov nedoplatkov. Pokiaľ by správny súd nesúhlasil s pozastavením platnosti, žiadal žalobca, aby sa správny súd obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky a prerušil konanie z dôvodu nesúladu zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 580/2004 Z.z.“) s Listinou základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“). Na výzvu súdu žalobca doplnil správnu žalobu petitom požadujúcim zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Administratívne konanie
2. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. (ďalej aj „VšZP, a.s.“) po vykonaní ročného zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie za rok 2018 vydala pod č. XXXXXXXXXX dňa 23.05.2019 výkaz nedoplatkov, ktorým žalobcovi uložila povinnosť zaplatiť nedoplatok na poistnom vyplývajúci z ročného zúčtovania poistného za rok
2018 v sume 127,68 Eur v lehote 45 dní od nadobudnutia právoplatnosti výkazu nedoplatkov na určené číslo účtu.
3. Žalobca doručil VšZP, a.s. „Odvolanie voči neprevzatému fiktívnemu „výkazu nedoplatkov“, alebo ročnému zúčtovaniu“, v ktorom odkázal na svoje podanie („Stanovisko“) zo dňa 22.05.2018, majúce byť považované za jeho opravný prostriedok proti výkazu nedoplatkov. Zdôraznil, že zmluvný vzťah medzi VšZP, a.s. a ním nie je uzatvorený právoplatne, je to násilný akt uzatvorený len zo strany VšZP, a.s. s podporou zákona č. 580/2004 Z.z., ktorý porušuje žalobcove základné práva a slobody garantované Listinou.
4. V podaní zo dňa 22.05.2019 žalobca okrem iného uviedol: „Oznamujem vám už desiaty rok za sebou, že odmietam akékoľvek služby zdravotníctva i zdravotných poisťovní. Nie som nikoho otrok, aby som musel komukoľvek povinne slúžiť ako „platič“. Akceptujem, že až do splatenia všetkých dlhov nebudem mať nárok na žiadnu „bezplatnú zdravotnú starostlivosť“. Som si toho plne vedomý a chcem umrieť bez vašej starostlivosti o moje zdravie. Za celé spomínané obdobie od roku 2009 môj príjem nepresiahol „nezdaniteľný základ“ a niekedy ani životné minimum, takže sa nemám z čoho podieľať na solidárnych príspevkoch pre bezplatné verejné zdravotníctvo. Upozorňujem vás, že nemáte právo porušovať moje základné práva a slobody uvedené v ústavnom zákone č. 23/1991 - Listina základných práv a slobôd (Listina). Vo vzťahu k vami uvádzanej výzve, aby som vám oznámil „platiteľa poistného“ vás upozorňujem, že už samotný pojem „platiteľ“ je podstatné meno, ktoré jasne poukazuje na vykonávanie činnosti prevodu financií, čo je jasným znakom toho, že musím vykonávať finančné služby vo váš prospech, pričom si samozrejme najskôr musím vami požadované finančné služby niekde zadovážiť. Ja však odmietam povinne slúžiť vo váš prospech, pokiaľ moje finančné možnosti ledva stačia na pokrytie mojich vlastných potrieb a vyživovaných detí, a toto moje rozhodnutie je chránené čl. 9 ods. 1 Listiny. ...Svoje zdravie si chránim taktiež v zmysle svojho prirodzeného ľudského práva na ochranu zdravia, ktoré je zakotvené aj v Listine v čl. 31 v prvej vete. „Každý má právo na ochranu zdravia.“ Táto veta jasne umožňuje každému človeku na území SR, aby si mohol chrániť vlastné zdravie. Túto ochranu môže logicky vykonávať sám, alebo môže požiadať o pomoc iného, vrátane oficiálnych zdravotných služieb. Druhá veta čl. 31 Listiny hovorí, že len „občania“ majú aj právo na bezplatné zdravotné služby, ktoré sú im poskytované na základe „verejného zdravotného poistenia“. Ak by sa však toto právo aplikovalo povinne, predurčuje sa človeku spôsob „ochrany zdravia“ na predurčené zdravotné služby a postupy, ktoré prepláca zdravotná poisťovňa. Ja však tieto služby odmietam od roku 2004 a neplatím za ne od roku 2009. Ak mi vnucujete predurčené zdravotné služby, nezákonne tým obmedzujete aj moje právo na „vlastnú ochranu zdravia.“ Navyše od 01.01.2019 nevykonávam žiadnu „stálu“ zárobkovú činnosť, aby som preukázal nehumánnosť existujúceho „zdravotno-sociálneho systému“, ktorý ste si vyladili na vlastné potreby mafiánskeho okrádania ľudí a verejných zdrojov. Ja si preto tiež dovoľujem upozorniť vás, že pokiaľ vy nebudete opätovne rešpektovať moje prirodzené základné práva a slobody, začnem aj ja zverejňovať mená všetkých porušovateľov mojich základných práv od roku 2009, odkedy som prestal platiť za vaše neúčinné zdravotné služby, lebo ste neboli schopní zabezpečiť zdravie mne a mojim deťom, čím som následne musel opustiť prácu a začal sa starať o naše zdravie sám, pričom som si odvtedy nezarobil toľko, aby som mal dosť peňazí pre naše vlastné potreby a zároveň pre platenie vami kalkulovaných fiktívnych „výkazov nedoplatkov“, a odkedy ma trvalo vystavujete psychickému, zákonne-nezákonnému ekonomicko-súdnickému nátlaku exekúcií ohrozujúcich moju fyzickú existenciu. Dovoľujem si vás upozorniť, že v rovnakom duchu čelíte mojej žalobe 12Sa/6/2017 na KS v Trenčíne. ...V uvedenej žalobe sú uvedené všetky podstatné zákonné argumenty o porušovaní mojich prirodzených základných ľudských práv, ktorého sa trvalo dopúšťate od roku 2009 v úzkej súčinnosti s ÚDZS, sudcami SR, exekútormi, a bohvie akou ďalšou bandou zbohatlíkov, ktorí si nárokujú na pohodlný a zabezpečený život s čo najtučnejším bankovým kontom na úkor masy zotročených „platičov“. ...Všetky podstatné zákonné a faktické dôvody sú v spomínanej žalobe, nemienim ich viac opakovať. Keď vystavíte „výkaz nedoplatkov“, považujte tento list automaticky aj za námietky voči nemu, a pošlite ho s týmto listom na ÚDZS - TN. ÚDZS týmto oznamujem, že jeho vopred známy - 10 rokov opakovaný - „výmer“ vopred odmietam a nech tento list považuje hneď za moje odvolanie voči nemu a pošle ho na nadradený orgán ÚDZS BA. Keď ÚDZS vydá definitívne stanovisko, voči ktorému nebude možné odvolanie, oznamujem mu, že jeho „rozhodnutie“ pošlem na KS TN, aby ho preskúmal - už ako tretiu žalobu voči ÚDZS a VŠZP a.s. Žiadna „sociálna diktatúra“ tu nie je uzákonená, práve naopak, štát sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Podstatou tohto zriadenia sú nezrušiteľné „ľudské práva“, ktoré nemôže obchádzať nikto, ani parlament, ani sudcovia a žiadne úrady a tobôž „obchodná spoločnosť“ - teda aj „vy“. Verím,
že každý za svoje neľudské činy - navyše prezentované ako „sociálne“, či „humánne“ zožne spravodlivú „odmenu“.“
5. VšZP, a.s. so svojím stanoviskom posúdila podania žalobcu ako námietky proti platobnému výmeru a spolu so svojím stanoviskom námietky predložila na rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
6. Zástupca predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou rozhodnutím č. s. XXXXX/XXXX/ XXX, č. k.: PV XXX/XXXXX/XXXX, č. z.: XXXXX/XXXX zo dňa 04.11.2019 námietky žalobcu zamietol a výkaz nedoplatkov č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.05.2019 vydaný VšZP, a.s. podľa § 77a ods. 6 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z.z.“) potvrdil.
7. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že nakoľko žalobca bol v spornom období od 01.01.2018 do 31.12.2018 držiteľom živnostenského oprávnenia (živnostenský list vydaný Okresným úradom v Prievidzi, č. živnostenského registra XXX-XXXX, deň vzniku oprávnenia 22.05.2001), vznikla mu za uvedené obdobie odvodová povinnosť ako osobe samostatne zárobkovo činnej (SZČO), ktorá nemala pozastavenú živnosť. Povinnosť platenia odvodov pre SZČO vyplýva priamo zo zákona č. 580/2004 Z.z. K námietkam žalobcu, ktorých podstatou je odmietnutie poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorú si nenárokuje, žalovaný uviedol, že podľa čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky možno ukladať povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len ustanovený cieľ. Z čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37, ods. 4, čl. 38 až 45 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V Ústave Slovenskej republiky sa v čl. 40 definuje, že „každý má právo na ochranu zdravia“. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Z uvedeného ustanovenia podľa žalovaného vyplýva, že pre občana má byť bezplatnosť zdravotnej starostlivosti realizovaná na základe poistenia (zdravotného). Bez poistenia občan nemá nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, t.j. hradenú zdravotnou starostlivosťou.
8. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že skutočnosť, že v Ústave Slovenskej republiky nie je priamo upravené povinné verejné zdravotné poistenie, neznamená, že takúto povinnosť nesmie fyzickej osobe uložiť zákon. Z obsahu námietok žalobcu vyplýva, že keď odmietne zdravotnú starostlivosť, nebude sa na neho vzťahovať povinné verejné zdravotné poistenie. Zdravotná starostlivosť je zvýšenie kvality života občana, predĺženie života a zdravého vývoja. Zdravotná starostlivosť zabezpečuje prevenciu, liečbu, ošetrovateľskú starostlivosť a iné, čo vyplýva zo zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“). Každý občan má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zdravotnej starostlivosti ustanovenou osobitným predpisom. Verejné zdravotné poistenie vzniká a zaniká okamihom splnenia skutočností uvedených v zákone č. 580/2004 Z.z. Aj keď žalobca odmietne zdravotnú starostlivosť, resp. zdravotnícke služby, je povinný byť zúčastnený na verejnom zdravotnom poistení, pričom v ustanovení § 3 zákona č. 580/2004 Z.z. sú vymedzené osoby povinne verejne zdravotne poistené. Ide teda o povinné a nie o dobrovoľné zdravotné poistenie, založené na solidárnom princípe. Ustanovenie § 5 citovaného zákona stanovilo zánik verejného zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal, že by nemal byť povinne zdravotne poistený na území Slovenskej republiky a že by takého verejné zdravotné poistenie u neho zaniklo, má povinnosť platiť poistné na verejné zdravotné poistenie ako SZČO podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z. a podľa § 24 písm. a) citovaného zákona, nakoľko povinnosť platiť preddavky na poistné na verejné zdravotné poistenie včas a v správnej výške mu vyplýva priamo zo zákona č. 580/2004 Z.z. Zákon zároveň umožňuje osobe SZČO, ktorá nemá príjem, určiť si vymeriavací základ sama, avšak súčasne pre neho určuje minimálny vymeriavací základ (§ 13 ods. 9, 10, 12 zákona č. 580/2004 Z.z.) a
minimálnu výšku preddavku na poistné (§ 16 ods. 2 a 8 zákona č. 580/2004 Z.z.), ktoré platia pre všetky osoby uvedené v § 11 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. bez výnimky.
9. Podľa žalovaného systém verejného zdravotného poistenia je povinný sociálnopoistný systém, založený na všeobecnej (generálnej) solidarite poistencov tohto systému. Povinné zdravotné poistenie zabezpečuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti každému občanovi, pričom princípy solidarity sa môžu uplatňovať len pokiaľ sú všetci do tohto systému povinne zapojení. Každý je povinne zdravotne poistený, a to bez ohľadu na jeho postoj k systéme zdravotného poistenia, na jeho vierovyznanie alebo svetonázor, ktoré sú síce plne rešpektované, avšak nemajú vplyv na povinnosť byť zúčastnený na verejnom zdravotnom poistení, na základe čoho nie je možné platiteľa poistného z tohto systému vylúčiť.
10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že VšZP, a.s. pri vykonaní ročného zúčtovania poistného za rok 2018 vychádzala u žalobcu zo spoľahlivo zistených údajov, ktoré sa opierali o jeho daňové priznanie za rok 2018 získané od Finančnej správy Slovenskej republiky. Ročné zúčtovanie poistného za rok 2018 bolo vykonané podľa § 19 zákona č. 580/2004 Z.z. v spojení s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 159/2018 Z.z. Žalovaný na str. 10-11 napadnutého rozhodnutia podrobne opísal spôsob určenia (výpočtu) poistného na zdravotné poistenie, ktoré bol (resp. stále je) žalobca povinný zaplatiť za rok 2018 z titulu statusu SZČO. Výsledkom ročného zúčtovania poistného za rok 2018 je nedoplatok vo výške 766,08 Eur. Žalobcovi bol zohľadnený nedoplatok na preddavkoch na poistné vo výške 638,40 Eur, keď žalovaný pripomenul, že o preddavkoch už bolo rozhodnuté iným rozhodnutím. Na základe toho bola od výsledku ročného zúčtovania za rok 2018 (766,08 Eur) odpočítaná suma 638,40 Eur, t.j. preddavky na poistné za obdobie od 01/2018 do 10/2018. Výsledný nedoplatok, ktorý je žalobca povinný uhradiť, je vo výške 127,68 Eur.
Argumentácia žalobcu
11. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil, že nenamieta „vecnú správnosť uvedenú vo výkazoch VšZP, a.s. a žalovaného. Jednoznačne však namietam porušenie mojich základných práv a slobôd uvedených v Listine základných práv a slobôd - ústavný zákon č. 23/1991, a preto považujem vydané rozhodnutie za nezákonné a neprávoplatné, lebo v zmysle § 2 Listiny sú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ratifikované a vyhlásené Českou a Slovenskou federatívnou republikou, sú na jej území všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonmi. Tiež v zmysle § 6 Listiny mali byť všetky zákony upravené do súladu s Listinou do 31.12.1991 a týmto dňom stratili účinnosť všetky ustanovenia nesúladné s Listinou. Preto ak je zákon č. 580/2004, alebo jeho časti, nesúladný so Listinou, nemôžu byť takéto ustanovenia účinné. Všetky moje argumenty uvedené v prebiehajúcich konaniach ostávajú v platnosti aj v tejto žalobe s tým malým rozdielom, že sa zmenili dátumy a sumy výkazov. Porušovanie mojich základných práv sa však vôbec nezmenilo, naopak, prebieha kontinuálne desať rokov. Za predmetné obdobie podľa rozhodnutia a výkazu som nedosiahol taký príjem, ktorý by mi umožňoval platiť solidárne zdravotné odvody podľa fiktívne vypočítaných nárokov žalovaného a VšZP a.s. z „minimálneho vymeriavacieho základu“, lebo som taký nemal, teda ich výpočet nie je urobený z reálne zarobených prostriedkov so zohľadnením práva ponechať si so zarobených prostriedkov sumy potrebné na zabezpečenie základných životných potrieb tak ako ich uvádza napríklad
- „nezdaniteľný základ na daňovníka“, alebo životné minimum na dospelú osobu a dve vyživované deti. Žiaden zákon ma nemôže nútiť a ani ma nenúti, aby som si zarobil toľko finančných prostriedkov, aby som „povinné zdr. odvody“ mohol zaplatiť, kvôli povinnému uplatneniu svojho „práva na bezplatné zdravotné služby“. ...V tejto žalobe ide o to isté ako v minulých - prebiehajúcich konaniach, teda o nezákonnosť nedoplatkov voči VšZP a.s. z dôvodu porušovania mojich ZPS Listiny. Táto podstata mojich námietok je stále rovnaká od roku 2009 a ostáva rovnaká aj teraz. Podstata je v tom, že som v danom období nezarobil z vlastnej činnosti ani sumu prevyšujúcu nezdaniteľný základ a dokonca sa približuje len sume životného minima pre mňa a dve vyživované deti. Postup VšZP a.s. a žalovaného preto považujem za porušovanie mojich ľudských práv. Môj reálny príjem, v porovnaní s garantovaným životným minimom, však bol iba cca polovičný pričom si sám svojim hospodárením zabezpečujem časť potravín, nakoľko sa sám starám o svoje zdravie a výživu, lebo oficiálnu starostlivosť o zdravie, ale aj potraviny a stravovacie zariadenia považujem za zdraviu škodlivé. Ako môže teda odo mňa žalovaný zákonne žiadať platiť akési solidárne platby, ak zároveň mňa - absolútne nesolidárne - vystavuje podmienkam nezlučiteľným so životom, ak mi zoberie časť peňazí, vytvára na mňa psychický tlak exekúciami čomu sa musím brániť už desať rokov, aby som neprišiel aj o samotnú pôdu, nevyhnutne
potrebný (starý) malotraktor, auto, vlečku či strechu nad hlavou, čím mi znemožní zabezpečovať si zdravie a výživu samostatne, teda opäť závažne zasahuje do mojich najzákladnejších prirodzených práv na samotný život, výživu ale aj ochranu vlastného zdravia, na ktorú má každý právo, pričom ochrana vlastného zdravia neznamená len to, že môžem navštíviť zdravotné zariadenia, ale najmä to, že zdravie mám právo chrániť si sám, tak ako uznám za vhodné ja sám a nikto nemá právo vnucovať mi akékoľvek sociálne benefity, lebo štát sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, teda sa jeho konanie nemôže viazať ani na žiadnu formu „sociálnej diktatúry“, ale v prvom rade musí garantovať absolútnu nedotknuteľnosť základných práv a slobôd, ktoré sú nezrušiteľné, okrem prípadov, ktoré definuje samotná Listina vo svojich ustanoveniach pre konkrétne situácie a prípady. ...Vzhľadom k identickému problému nerešpektovania mojich ĽP Listiny (ú.z. č. 23/1991) a existencii súdneho sporu v principiálne rovnakej veci žiadam súd, aby pozastavil platnosť predmetného rozhodnutia žalovaného do doby právoplatného skončenia principiálne rovnakého sporu a tohto sporu. Aby som nemusel viesť každý rok rovnaké spory o principiálne rovnakej veci, o čo som žiadal aj žalovaného, ale ten moje žiadosti nevyhovel a postupuje vo vymáhaní „nedoplatkov“ aj keď nemá právnu istotu vo veci porušovania/ neporušovania mojich základných ľudských práv a slobôd garantovaných Listinou, žiadam súd, aby vydal rozhodnutie, ktorým vo všeobecnosti zaviaže žalovaného, aby upravil svoju rozhodovaciu prax vo veci vydávania rozhodnutí o nedoplatkoch na zdravotnom poistení voči mne tak, že pokiaľ bude existovať neukončený právny spor o právoplatnosti nedoplatkov vzhľadom k porušovaniu ZPS Listiny, bude viazaný pozastaviť právoplatnosť výkazov nedoplatkov do doby, kým nebude principiálne rovnaký predchádzajúci súdny spor právoplatne ukončený a on bude mať právnu istotu, že neporušuje moje základné práva a slobody. ...To, že som bol vedený ako SZČO považujem len za nevyhnutnú podmienku na oficiálne získavanie prostriedkov na vlastnú existenciu, čo je len jedno zo základných a prirodzených ľudských práv - čl. 26 ods. 3 Listiny, čo je taktiež uvedené v prebiehajúcom súdnom spore. Bez registrácie by som mohol byť obvinený z „nepovoleného podnikania“ - resp. nezákonného získavania finančných prostriedkov - z nezákonných príjmov pri hotovostnej platbe (treba mať registračnú pokladnicu) atď. Súdu prikladám pamäťové médium s konečným rozhodnutím žalovaného, predchádzajúcu komunikáciu neviem nájsť, ale pripájam doklady z prebiehajúceho súdneho sporu č. 12Sa/6/2017, a č. 28Sa/17/2019.“
Argumentácia žalovaného
12. K správne žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. K žalobným námietkam, ktoré sú u žalobcu stále rovnaké, uviedol, že sa pridržiava odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom na tieto námietky reagoval. Zástupca predsedu úradu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s § 77a zákona č. 581/2004 Z. z. a v súlade so správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, a má všetky náležitosti ako ich stanovuje § 46 a § 47 správneho poriadku. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti žalovaný vyjadruje svoje jednoznačné stanovisko, že jeho rozhodnutie je po právnej, skutkovej, ako i formálnej stránke správne, je v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, je vydané na to príslušným orgánom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a obsahuje predpísané náležitosti.
Argumentácia ďalšieho účastníka (VšZP, a.s.)
13. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník - VšZP, a.s., keď okrem iného uviedol: „Žalobca bol v rozhodujúcom období, t.j. od 01.01.2018 do 31.12.2018, za ktoré sa vykonávalo ročné zúčtovanie zdravotného poistenia, evidovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba. Zákonodarca v zákone č. 580/2004 Z. z. stanovil povinnosť platiť odvod na verejné zdravotné poistenie u SZČO bez rozdielu, pričom stanovil výšku minimálneho základu vo výške 50 % z priemernej mzdy a sadzbe poistného vo výške 14%. Zákon č. 580/2004 Z. z. neobsahuje ustanovenia, ako je to v prípade zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, kde má daňovník nárok na uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka, ktorý si odpočíta od čiastkového základu dane z príjmov zo závislej činnosti a z príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo ich úhrnu, teda z tzv. aktívne vykonávanej práce, a to v závislosti od vykázaného základu dane. Nezdaniteľná časť základu dane predstavuje sumu, ktorá nepodlieha dani z príjmu a o ktorú si môže fyzická osoba (daňovník) znížiť svoj základ dane pri splnení určitých zákonom stanovených podmienok. Zákon č. 580/2004 Z. z. rovnako neobsahuje ustanovenia, ako je to v prípade zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý viaže povinnosť byť povinne
sociálne poistný len v prípade, že príjem SZČO podľa § 3 ods. 1 písm. b) a § 3 ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5. Zákon č. 580/2004 Z. z. určil minimálny vymeriavací základ pre SZČO vo výške 50 % z priemernej mzdy, a to aj v prípade, že SZČO tento príjem za rozhodujúce obdobie nedosiahla.“
Konanie vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 12Sa/6/2017
14. V konaní vedenom pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 12Sa/6/2017, na ktoré žalobca opakovane poukazoval v rámci svojej argumentácie a žiadal aj argumentáciu z tohto konania zohľadniť, odkazujúc na ňu, sa žalobca domáhal preskúmania
- rozhodnutia žalovaného č.s. XXXXX/XXXX/XXX, č.k. PV XXX/XXXXX/XXXX/R, č.z. 126849/2016, potvrdzujúceho platobný výmer č. F. zo dňa 08.02.2016, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť preddavky na verejné zdravotné poistenie podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z. má povinnosť zaplatiť preddavky na poistné na verejné zdravotné poistenie za obdobie od 01.09.2015 do 31.12.2015 v sume 230,72 Eur podľa § 16 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z.
- rozhodnutia žalovaného č.s. XXXXX/XXXX/XXX, č.k. PV XXX/XXXXX/XXXX/R, č.z.XXXXXX/XXXX, potvrdzujúceho platobný výmer č. PV XXX/XXXXX/XXXX zo dňa 10.11.2015, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť preddavky na verejné zdravotné poistenie podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z. za obdobie od 18.03.2015 do 31.08.2015 v sume 314,42 Eur podľa § 16 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z.
15. Žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní zo skutočnosti, že v roku 2015 mal žalobca postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, keď bol živnostníkom. S poukazom na uvedené mu vznikla odvodová povinnosť a v zmysle § 16 ods. 8 písm. b) zákona č. 580/2004 Z.z. povinnosť platiť preddavky určené v jeho prípade z minimálneho vymeriavacieho základu.
16. Žalobca v správnej žalobe prejednávanej pod sp. zn. 12Sa/6/2017 namietal zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí. Konkrétne mal za to, že rozhodnutia žalovaného a jeho pobočky porušujú jeho základné práva a slobody, ktoré sú mu garantované Listinou základných práv a slobôd (ďalej len Listina) a to čl. 9 ods. 1, z ktorého vyplýva zákaz nútenej práce a služby. Poukázal na to, že výnimky z tohto zákazu sú stanovené v odseku 2 tohto článku, pričom uložená povinnosť nespadá ani pod jednu z týchto výnimiek. Zdôraznil, že nie je vo výkone trestu, vo výkone vojenskej ani náhradnej služby, nevyskytla sa ani žiadna mimoriadna udalosť. Iné obmedzovanie tohto práva garantovaného v čl. 9 ods. 1 neumožňuje ani článok 4 Listiny, na ktorý sa pravidelne odvoláva žalovaný, pričom jeho znenie skracuje o posledných osem slov, čím mu prisudzuje úplne iný význam a zmysel. Zmysel článku pritom vyplýva zo všetkých jeho odsekov a nielen z niektorých. Žalobca ďalej uviedol, že aj keď sú všetkým občanom nariadené "povinné
- zdanlivo solidárne - odvody", čo vyzerá ako rovnocenné obmedzenie ľudských práv, je takýto postup v rozpore s odsekom 1 článku 4 ako aj článkom 9 Listiny. Úpravou medzí základných práv a slobôd sa nerozumie prijatie zákona v akomkoľvek prípade a za akýmkoľvek účelom. K takejto úprave môže dochádzať len v prípadoch, kde to Listina výslovne povoľuje, teda tam kde Listina jasne definuje možnosť úpravy konkrétneho práva, resp. kde špecifikuje potrebu prijatia zákona upravujúceho podrobnosti k aplikácii Listinného práva. Avšak tam, kde Listina udeľuje jasné právo, musí byť toto právo rešpektované bez prijatia upresňujúceho zákona. V tomto ohľade poukázal aj na znenie čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že sa nedovoláva svojho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky a ani práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Naopak, ponuku zdravotníckych služieb poskytovanú na základe poistenia v plnom rozsahu odmieta a zakazuje poskytovateľom vykonávať v jeho prospech akúkoľvek zdravotnú starostlivosť a službu, akceptuje, aby mu žiadna zdravotná služba nebola poskytnutá bezplatne. Žalobca mal za to, že na rešpektovanie jeho základného ľudského práva o zákaze nútenej služby nie je potrebný žiadny právny predpis. Naopak zákony sú potrebné iba na definovanie obmedzení tohto práva, pričom k obmedzovaniu tohto práva môže dochádzať len v prípadoch definovaných v ods. 2 písm. a), b), c) d) Listiny, a v žiadnych iných prípadoch. Pričom k uvedeným prípadom obmedzovania tohto práva sa musí postupovať podľa zákonov prijatých na tieto konkrétne prípady. Jeho prípad nezodpovedá žiadnej z uvedených možností podľa písmen a), b), c), d), podľa ktorých by mohlo dochádzať k obmedzeniu jeho práva, a preto trval na tom, že je povinnosť žalovaného toto jeho právo rešpektovať bez akýchkoľvek podmienok. Namietal porušenie čl. 4 Listiny, ktorý žalovaný vykladá účelovo, pričom jeho chápanie úplne neguje opodstatnenosť existencie samotných ľudských práv. Zdôraznil, že povinnosti smú byť ukladané len pri
zachovaní základných práv a slobôd. Znenie článku 4 Listiny znamená, že medze jeho práva podľa článku 9 ods. 1 Listiny môžu byť upravené výlučne v prípadoch definovaných Listinou v odseku 2, a len k týmto prípadom musia byť prijaté zákony, ktoré definujú jasné medze obmedzenia tohto práva. V iných prípadoch nesmie byť základné právo garantované listinou obmedzované. Rozhodnutia žalovaného porušujú tento princíp, a obmedzujú jeho právo spôsobom, ktorý Listina nepovoľuje. Z tohto dôvodu sú rozhodnutia žalovaného nezákonné. Taktiež bolo namietané porušenie práva podľa čl. 26 ods. 3 Listiny, podľa ktorého má každý právo získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou. Systém a právna úprava zdravotných odvodov vôbec nijako nerešpektuje toto právo, neumožňuje žalobcovi ponechať si prostriedky na existenciu ním zarobených peňazí, ale bez akéhokoľvek rešpektu na zabezpečenie jeho výživy a holej existencie môžu byť od neho vymáhané peniaze len na základe toho, že žije a snaží sa zabezpečovať si prostriedky na život. Systém zdravotných odvodov a žalovaný ako výkonný orgán nerešpektujú v tejto súvislosti žiadne potreby človeka, žiadne hranice životného minima, žiadne hranice nezdaniteľnej časti vychádzajúcej zo životného minima. Povinnosť platenia zdravotných odvodov je postavená nad všetky právne normy o základných právach a slobodách. Dokonca môže človeka aj priviesť k smrti vyhladovaním, pričom toto nehumánne konanie je odôvodnené farizejským, humánne sa tváriacim záujmom v prospech zabezpečovania zdravia. Žalobca sa domnieval, že systém zdravotných odvodov likviduje jeho holú existenciu tým, že z dôvodu exekúcií môže prísť aj o strechu nad hlavou, čo rozhodne nepovažuje za niečo, čo je v záujme jeho zdravia. Nedovoláva sa toho, aby ho štát hmotne zabezpečoval, ale aby mu ponechal to, na čo má právo z vlastnej práce, a až potom, po odrátaní nákladov na základné životné potreby mu ukladal povinnosť solidárneho participovania na verejnom zdravotnom poisťovacom systéme. Avšak aj tento princíp je deformovaný, lebo sa nejedná o verejný poisťovací systém, ale systém súkromných zdravotných poisťovní, ktoré si "garantovanými platbami od povinných platiteľov" vytvárajú a rozdeľujú zisky, ale samotné zdravotné služby a zdravotné zariadenia sa neustále zadlžujú, pričom tento dlh nevykrývajú zdravotné poisťovne, ale prenášajú sa na ľudí, platiteľov daní do štátneho rozpočtu. Trval na tom, že právo žalovaného vymáhať od neho povinné odvody môže existovať až potom, keď mu z jeho zarobených finančných prostriedkov ostane suma na zabezpečenie jeho základných životných potrieb, na čo má právo v zmysle Listiny. Žalovaný podľa neho nepreukázal, že finančné ekonomické ukazovatele žalobcu umožňovali uhradiť jeho nároky bez poškodenia jeho práva na zabezpečenie svojich základných životných potrieb a výživy, vrátane prostriedkov na výchovu jeho detí. Naopak sám uvádza v oboch rozhodnutiach údaje z jeho daňových priznaní, na ktorých je žalobcov základ dane nulový. Namietal výšku „solidárnej sumy“. V konečnom dôsledku žalobca namietal aj porušenie čl. 1 Listiny, keď ľudia sa narodením stávajú povinnými platcami odvodov pre obchodné spoločnosti vykonávajúce služby zdravotného poistenia. S tým súvisí aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Listiny. Na rozdiel napríklad od dane z príjmov platenie zdravotných odvodov, tento princíp vôbec nerešpektuje a núti človeka povinne platiť z nereálneho príjmu. Záverom skonštatoval, že nikto nemusí byť povinným tvorcom kapitálu pre iného - ani pre štát, a už vôbec nie pre akúkoľvek obchodnú spoločnosť, ktorej nároky voči žalobcovi žalovaný obhajuje. Z vyššie uvedených dôvodov sa žalobca stavia na odpor voči princípu, ktorý žalovaný zastáva vo svojich rozhodnutiach za účelom uplatnenia jeho prirodzených práv.
17. Krajský súd v Trenčíne o veci rozhodol rozsudkom č.k. 12Sa/6/2017-105 zo dňa 10.12.2018, ktorým správnu žalobu zamietol a zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania, nemajúc za splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. V odôvodnení rozsudku uviedol správny súd okrem iného nasledovné: „Správny súd konštatuje, že systém verejného zdravotného poistenia v zmysle zákona 580/2004 Z.z. predstavuje hlavný zdroj financovania zdravotníckej starostlivosti poskytovanej poskytovateľmi zdravotných služieb v Slovenskej republike. Garantom fungovania tohto systému je štát, ktorý tak realizuje najmä svoj záväzok, ktorý pre neho vyplýva z článku 31 Listiny, ktorý mu ukladá zaistiť svojim občanom bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe verejného zdravotného poistenia a každému zaručiť právo na ochranu zdravia. Verejné zdravotné poistenie je založené na princípe solidarity. Účasť na systéme verejného zdravotného poistenia vyplýva priamo zo zákona, ktorý stanovuje okruh osôb, ktoré sa na ňom zúčastňujú, ako aj podmienky vzniku a zániku tejto účasti na verejnom zdravotnom poistení. Po dobu svojej účasti na tomto systéme má osoba právo bezplatne čerpať zdravotnú starostlivosť, ktorá je z nej hradená. Podstatou zdravotného poistenia je sústredenie finančných prostriedkov pravidelným prispievaním do fondu zdravotného poistenia (platenie poistného) a v prípade náhodilej sociálnej udalosti (choroby, úrazu) sa z tohto fondu realizuje úhrada nákladov zdravotnej starostlivosti. Toto riešenie vzniklo na princípe vzájomnosti a solidarity, keďže fyzická osoba nie je schopná sama pokryť náročnejšie liečenie vlastnými prostriedkami. Princíp vzájomnosti rieši uspokojovanie potrieb jednotlivcov pomocou veľkého počtu jednotlivcov, ktorí pociťujú rovnaké potreby.
Preto štát stanovuje zdravotné poistenie ako všeobecné, teda povinné pre všetkých obyvateľov štátu. Verejné zdravotné poistenie je teda obligatórne poistenie, ktorého podmienky sú upravené zákonom. Povinné zdravotné poistenie majú všetky európske krajiny a väčšina vyspelých neeurópskych zemí. Zdravotné poistenie umožňuje oprávneným osobám poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ktorá je hradená z prostriedkov tohto poistenia. Ako už bolo uvedené vyššie, jeho podstatou je sústredenie finančných prostriedkov pravidelným prispievaným do fondu zdravotného poistenia. Je potrebné zdôrazniť, že štát je subjektom zodpovedným za zaistenie a naplnenie práva na ochranu zdravia, a preto je na ňom, aby za týmto účelom prijal adekvátne opatrenia. Uvedené okrem iného štát realizuje aj vytváraním podmienok pre širokú dostupnosť lekárskej starostlivosti. Primárnou povinnosťou štátu je pritom prijať zodpovedajúcu legislatívnu úpravu, ktorá stanoví a vytvorí nevyhnutný legislatívny rámec pre zaistenie práva na ochranu zdravia v praxi. Súčasťou pozitívnych povinností štátu vyplývajúcich pre štát z čl.31 vety prvej Listiny je i zaistenie fungujúceho systému ochrany zdravia dostupného každému. Prístup ku zdravotnej starostlivosti musí byť založený na princípe rovnosti, bez toho, aby dochádzalo k neoprávnenej diskriminácii. Právo na ochranu zdravia je súčasťou tzv. sociálnych práv, ktoré sa neodvodzujú iba od postulátu ochrany ľudskej dôstojnosti, ale ich základom je solidarita obyvateľstva. Človek je prirodzene súčasťou spoločnosti ako skupiny osôb a solidarita v rámci týchto skupín je podstatnou hodnotou pre fungovanie spoločnosti. Prosperujúca spoločnosť nemôže fungovať bez viery svojich príslušníkov v možnosť sociálnej priestupnosti. Určitá miera kohézie je základom bezpečného pocitu z verejného priestoru pre všetkých a má tak priamu väzbu na mieru slobody všetkých obyvateľov. Záväzky štátu zo sociálnych práv sú teda odvodzované z povahy vzťahu medzi daným jednotlivcom a štátom.
18. Predmetom konania je rozhodovanie o povinnosti žalobcu zaplatiť preddavky na povinné zdravotné poistenie za obdobie od 18.03.2015- 31.08.2015 a od 01.09.2015 do 31.12.2015. Žalobca vo svojej podstate nenamieta, že v zmysle zákona 580/2004 Z.z. na neho dopadá povinnosť zaplatiť preddavky na povinné poistenie tak, ako mu bolo uložené. Medzi účastníkmi nie je sporné, že v roku 2015 bol žalobca živnostníkom a zo zákona bol povinný platiť odvody, v jeho prípade v minimálnej výške 57,68 eura mesačne. Žalobca vo svojej podstate namieta celý systém verejného zdravotného poistenia tak, ako je stanovený zákonom č. 580/2004 Z.z., a to okrem jeho povinnej účasti na tomto poistení, jeho povinnosti platiť preddavky na toto poistenie aj určenie minimálneho vymeriavacieho základu, ktoré nezohľadňujú právo jednotlivca na život, na užívanie svojho zárobku. Jeho námietky smerujú k ústavnosti tých zákonných ustanovení, ktoré mu takúto povinnosť stanovujú. Má za to, že sú týmto zákonom porušované jeho práva, ktoré sú mu garantované Listinou práv a slobôd a to konkrétne v čl. 1, čl. 9 a z týchto dôvodov žiadal, aby správny súd prerušil konanie za účelom podania návrhu na posúdenie ich súladnosti s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca teda tvrdí, že žalobou napadnuté rozhodnutie vychádza z právnej úpravy, ktorá je v rozpore s Listinou práv a slobôd, a ktorá porušuje práva, ktoré mu Listina garantuje, a to najmä jeho právo na dôstojnosť, právo na to, aby nebol podrobený nútenej práci a službe. Práva, ktorých ochrany sa dovoláva sú v zmysle Listiny základnými ľudskými právami. Naproti tomu systém verejného zdravotníctva, ktorého súčasťou je aj koncepcia platenia preddavkov na poistné, je výsledkom realizácie sociálneho práva v zmysle čl. 31 Listiny. Správny súd poukazuje na to, že priamo Listina v uvedenom článku stanovuje, že realizácia tohto sociálneho práva sa zabezpečí prostredníctvom verejného poistenia. Listina teda sama stanovuje pre štát povinnosť realizovať prostredníctvom verejného zdravotného poistenia právo na ochranu zdravia, ktoré garantuje. Je potrebné opakovane zdôrazniť, že štát je subjektom zodpovedným za zaistenie a naplnenie práva na ochranu zdravia a preto je na ňom, aby za týmto účelom prijal adekvátne opatrenia. Uvedené okrem iného štát realizuje aj vytváraním podmienok pre širokú dostupnosť lekárskej starostlivosti. Primárnou povinnosťou štátu je pritom prijatie zodpovedajúcej legislatívnej úpravy, ktorá stanoví a vytvorí nevyhnutný legislatívny rámec pre zaistenie práva na ochranu zdravia v praxi. Súčasťou pozitívnych povinností štátu vyplývajúcich pre štát z čl.31 Listiny je i zaistenie fungujúceho systému ochrany zdravia dostupného každému. Prístup ku zdravotnej starostlivosti musí byť založený na princípe rovnosti, bez toho, aby dochádzalo k neoprávnenej diskriminácii. Ako už bolo uvedené, právo na ochranu zdravia je súčasťou tzv. sociálnych práv, ktoré sa neodvodzujú iba od postulátu ochrany ľudskej dôstojnosti, ale ich základom je solidarita obyvateľstva. Človek je prirodzene súčasťou spoločnosti ako skupiny osôb a solidarita v rámci týchto skupín je podstatnou hodnotou pre fungovanie spoločnosti. Z uvedenej solidarity je potom odvodená povinná účasť na verejnom zdravotnom poistení, s ktorou priamo súvisí povinnosť platiť preddavky na toto poistenie. Samotné platenie preddavkov teda predstavuje verejnoprávnu povinnosť. Pričom je však potrebné zobrať na zreteľ, že preddavky na poistné sú iba zálohovo odvádzané finančné čiastky poistného za príslušný kalendárny mesiac, ktoré sa (za určitých
zákonom stanovených podmienok) zúčtujú v ročnom zúčtovaní poistného. Poistné potom predstavuje celoročnú čiastku, zúčtovanú v rámci ročného zúčtovania poistného, ktorá závisí predovšetkým od výšky skutočného príjmu (vymeriavacieho základu), dosiahnutého platiteľom poistného za rozhodujúce obdobie, ktorým je príslušný kalendárny rok, v ktorom sa poistné platilo vo forme preddavkov na poistné. Samotná potreba platenia preddavkov vychádza so zabezpečenia priebežného toku finančných prostriedkov do systému zdravotného poistenia tak, aby bol zabezpečený jeho riadny chod a mohlo byť zabezpečené poskytovanie zdravotnej starostlivosti a naplnenie pozitívneho záväzku štátu, ktorý pre neho vyplýva z ust. čl. 31 Listiny ako aj práva osôb v zmysle uvedeného článku. Povinnosť platiť preddavok ako aj platiť poistné pritom v zásade dopadá na osoby v produktívnom veku, ktoré majú príjem, resp. sú spôsobilé ho dosiahnuť. Systém je teda nastavený tak, aby táto povinnosť zaťažila najmä uvedenú skupinu obyvateľstva, do ktorej patrí aj žalobca. Takýto postup nie je v rozpore s inými právami, ktoré sú žalobcovi garantované Listinou, vo všeobecnosti neohrozuje právo na ľudskú dôstojnosť, naopak práve z tohto práva pramení právo na ochranu zdravia.
19. Platenie poistného, resp. preddavkov nepredstavuje podľa správneho súdu ani vykonávanie nútenej služby v zmysle čl. 9 Listiny, a to najmä z dôvodu, že realizácia akejkoľvek platby sa vo všeobecnosti nepovažuje za službu. Ak má žalobca za to, že by mal byť systém nastavený tak, aby viac zohľadňoval potreby poistenca v zmysle zachovania jeho finančných prostriedkov, ktoré získa svojou pracovnou, resp. podnikateľskou činnosťou, tak je potrebné uviesť, že pri zachovaní potrebnej solidarity ako aj logickej požiadavky, aby povinnosť prispievania do systému verejného zdravotníctva dopadala najmä na osoby v produktívnom veku, zohľadňuje uvedená verejnoprávna povinnosť ekonomické možnosti tej
- ktorej povinnej osoby. K uvedenému dochádza najmä tým, že sa výška konkrétnej sumy poistného, resp. preddavkov odvíja od príjmu tej - ktorej osoby, od vymeriavacieho základu. Pokiaľ ide o stanovenie minimálneho vymeriavacieho základu pre SZČO, tak ten v rozhodnom období vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom SR v rozhodnom období. Je teda naviazaný na vývoj priemerných zárobkov, ktoré reflektujú ekonomickú a sociálnu situáciu v krajine. Do konca roku 2009 bol pritom naviazaný na minimálnu mzdu. K zmene došlo zákonom č. 108/2009 Z.z., pričom z dôvodnej správy k tomuto zákonu vyplýva, že k uvedenému došlo na základe spoločenského konsenzu. Správny súd pritom poukazuje na to, že akékoľvek verejnoprávne povinné peňažité plnenie nemôže mať vo svojich dôsledkoch konfiškačné dopady vo vzťahu k majetkovej podstate jednotlivca. Existenciu takéhoto značného disproporčného až konfiškačného charakteru pritom nie je možné skúmať vždy individuálne, teda v každom individuálnom prípade. Nie je teda vecou súdu a ani žalovaného skúmať konkrétnu finančnú situáciu žalobcu a dopad platenie preddavkov práve na jeho osobu. Pokiaľ ide o zákonom stanovený minimálny vymeriavací základ pre SZČO a následné stanovenie minimálneho poistného resp. preddavkov, tak podľa názoru správneho súdu nemá takéto zákonom uložené plnenie likvidačný charakter, resp. nie je značne disproporciálne. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že uloženie povinnosti platiť sumu necelých 60 eur mesačne /rok 2015/ ekonomicky aktívnej osobe vykonávajúcej podnikateľskú činnosť, nepredstavuje takýto výrazne disproporčný zásah do práva jednotlivca na majetok. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že zamestnanci prispievajú vo všeobecnosti do systému vyššími odvodmi. V porovnaní s nimi sa SZČO podieľajú v menšej miere na solidárnom financovaní zdravotníctva, pričom nárok na zdravotnú starostlivosť je univerzálny, teda poskytovaný v rovnakom rozsahu pre SZČO ako aj zamestnancov. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že žalobca na základe vlastného rozhodnutia odmieta zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe verejného poistenia, na ktorom je zo zákona účastný.
20. Ďalej správny súd konštatuje, že pre zásahy do práva na ochranu majetku sa vo všeobecnosti vyžaduje existencia určitého legitímneho cieľa, resp. podľa čl. 1 protokolu k Dohovoru, existenciu verejného záujmu. V danom prípade je bez pochybností takýmto legitímnym cieľom realizácia sociálneho práva garantovaného Listinou, a to práva na ochranu zdravia tak, ako bolo uvedené vyššie. Z pohľadu rozhodovacej praxe ESĽP majú členské štáty pri vymedzení takéhoto záujmu ako dôvodu pre zásah do práva na ochranu majetku široký priestor pre uváženie, resp. je možné konštatovať, že ESĽP je pri preskúmavaní splnenia podmienky existencie verejného záujmu veľmi zdržanlivý. Nespochybňuje, že zákonodarca disponuje voľnosťou pri rozhodovaní o ekonomickej a sociálnej politike. ESĽP tak rešpektuje spôsob, akým zákonodarca vymedzuje verejný záujem, okrem prípadov keď rozhodnutie “zjavne postráda racionálny základ”. V prípade účasti žalobcu na povinnom verejnom zdravotnom poistení, ktorého súčasťou je aj platenie preddavkov, je takýmto legitímnym cieľom zabezpečenie fungovania systému verejného zdravotníctva založeného na solidarite tak, aby bola každému zabezpečená a sprístupnená adekvátna zdravotná starostlivosť. Rozsah zdravotnej
starostlivosti pritom nie je závislý na výške odvodu tej - ktorej poistenej osoby, ale je univerzálny pre všetky zúčastnené osoby, bez ohľadu na výšku odvodu. Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti uzavrel, že v oblasti tzv. politických otázok, ktoré zahŕňajú aj problematiku daní a odvodov, ústavné súdy v rámci svojho prieskumu zasahujú len celkom výnimočne, a to predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, resp. predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou. Je zrejmé, že otázka nastavenia systému verejného zdravotného poistenia je otázkou politického a spoločenského konsenzu, pri ktorom je teda takýto prieskum ústavnosti obmedzený. Ak žalobca namietal, že ide o systém, ktorý ľudí zotročuje a je spôsobilý ich vyhladovať k smrti, tak správny súd opakovane uvádza, že povinná účasť na tomto poistení vychádza zo solidarity, ktorá je vo fungujúcej spoločnosti základom jej existencie a umožňuje zhromaždiť a sústrediť finančné prostriedky, z ktorých je potom jednotlivcom hradená adekvátna zdravotná starostlivosť, a to v rovnakej miere bez ohľadu na výšku odvodu, ktorú reálne zaplatili. Takýmto spôsobom je potom efektívne realizované ich právo na zdravie a občanom na dostupnú zdravotnú starostlivosť. Zaplatenie minimálneho preddavku v sume 57,68 eura mesačne pritom ekonomicky aktívnej osobe nemôže spôsobiť takú ujmu, ktorá by jej spôsobila absolútnu nemožnosť uspokojiť svoje základné potreby.“
21. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalobcom rozhodoval o veci Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/38/2019 zo dňa 27.07.2020 kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol, stotožnil sa s právnymi závermi Krajského súdu v Trenčíne, pričom reagujúc na kasačné námietky žalobcu uviedol nasledovné: „Kasačný súd neuznal námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že konanie neprerušil a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Kasačný súd pripomína, že prerušiť konanie podľa druhej vety ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP (predtým § 109 ods. 1 písm. b) OSP) možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania (R 53/1999). Krajský súd v odôvodnení rozsudku vysvetlil (viď body 20-31), prečo nepovažuje právnu úpravu zákona č. 580/2004 Z.z. za v rozpore s právami, ktoré priznáva ústava a Listina základných práv a slobôd. K rovnakému záveru ohľadom ústavnosti sťažovateľom uvádzaných ustanovení zákona č. 580/2004 Z.z. dospel aj kasačný súd. Ustanovenie čl. 40 Ústavy sa spája s úpravou čl. 51 ods. 1 Ústavy zakladajúcou ústavný pozitívny záväzok Slovenskej republiky. Ústavný súd výslovne potvrdil existenciu tohto pozitívneho záväzku: „Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia (PL. ÚS 10/2013. Nález z 10. decembra 2014). To znamená, že orgány verejnej moci v Slovenskej republike zaťažuje ústavná povinnosť pripravovať a prijímať zákony, ktoré zabezpečia reálnu dostupnosť bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia. Takýmto zákonom je práve zákon č. 580/2004 Z.z., ktorého protiústavnosť sťažovateľ namieta. Verejné zdravotné poistenie, ako už bolo viackrát uvedené, je tvorené z poistného odvádzaného na základe solidárneho princípu. Z takto zhromaždených prostriedkov je potom všetkým poisteným jednotlivcom hradená adekvátna zdravotná starostlivosť, a to v rovnakej miere bez ohľadu na výšku odvodu, ktorou reálne prispeli. Prostredníctvom verejného zdravotného poistenia sa realizuje právo všetkých občanov v zmysle čl. 40 Ústavy. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy“. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd poukazuje na oprávnenie správnych súdov odstraňovať nedostatky zákonnej úpravy, teda vypĺňať tzv. pravé či nepravé medzery v práve. Aby mohlo byť využité toto oprávnenie, musí však existovať medzera v práve, ktorú treba výkladom vyplniť. Súd nie je oprávnený odmietnuť aplikovať jasné a vnútorne nerozporné ustanovenie zákona. Takýmto spôsobom by došlo k porušeniu trojdelenia štátnej moci a všeobecný súd by sa stal de facto negatívnym zákonodarcom, čo je v právnom štáte neprípustné. Správny súd nie je oprávnený udeľovať jednotlivcom výnimky z povinnosti platiť poistné na zdravotné poistenie v rozpore s platnou právnou úpravou, či znižovať odvodové zaťaženie vyplývajúce zo zákona. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že súd by mal nariadiť ukončenie exekučných konaní z dôvodu premlčania, kasačný súd uvádza, že predmetom konania je
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku. Kasačný súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je oprávnený nariaďovať zastavenie exekúcie.“
Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom
22. Podľa čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
24. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. zdravotné poistenie je a) povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom verejného zdravotného poistenia (ďalej len "poistenec") za podmienok ustanovených týmto zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (ďalej len "zdravotná starostlivosť") v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, b) individuálne zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom individuálneho zdravotného poistenia zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve podľa osobitného predpisu.
25. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. poistenec na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je povinne verejne zdravotne poistená podľa tohto zákona (ďalej len „verejne zdravotne poistená“).
26. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. na účely tohto zákona je povinný platiť poistné a) zamestnanec, b) samostatne zárobkovo činná osoba, c) zamestnávateľ, d) štát, e) platiteľ dividend.
27. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a ktorá je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie zárobkovej činnosti podľa § 10b ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, alebo má príjem z tejto činnosti.
28. Podľa § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z. sadzba poistného je pre samostatne zárobkovo činnú osobu 14% z vymeriavacieho základu; ak je samostatne zárobkovo činná osoba osobou so zdravotným postihnutím, sadzba poistného je 7% z vymeriavacieho základu.
29. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. vymeriavací základ samostatne zárobkovo činnej osoby je vo výške podielu základu dane z príjmov fyzických osôb zo zárobkovej činnosti podľa § 10b ods. 1 písm. b) dosiahnutého v rozhodujúcom období, ktorý nie je znížený o zaplatené poistné na povinné verejné zdravotné poistenie, poistné na povinné nemocenské poistenie, poistné na povinné dôchodkové poistenie a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré sa platia spolu s poistným na povinné dôchodkové poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby, a koeficientu 1,486.
30. Podľa § 13 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. vymeriavací základ je najmenej úhrn minimálnych základov podľa odsekov 10 a 11 za všetky kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ poistného povinnosť platiť poistné.
31. Podľa § 13 ods. 10 zákona č. 580/2004 Z.z. na účely tohto zákona sa pojmom minimálny základ samostatne zárobkovo činnej osoby a poistenca podľa § 11 ods. 2 rozumie 50% z priemernej mesačnej mzdy.
32. Podľa § 14 zákona č. 580/2004 Z.z. rozhodujúce obdobie na určenie vymeriavacieho základu ( § 13) je kalendárny rok, v ktorom sa platí poistné.
33. Podľa § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 580/2004 Z.z. povinnosť platiť poistné vzniká dňom, od ktorého je poistenec samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 11 ods. 4.
34. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. poistné sa platí preddavkami na poistné (§ 16) a zúčtováva sa v ročnom zúčtovaní poistného (§ 19).
35. Keďže medzi účastníkmi konania nebola spornou metodológia, akou sa správne orgány s využitím databáz Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a pravidiel štatistických analýz a matematiky pomocou príslušných ustanovení zákona č. 580/2004 Z.z. a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 159/2018 Z.z. o podrobnostiach o vykazovaní preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie a o ročnom zúčtovaní poistného dopracovali k výške nedoplatku na poistnom na verejné zdravotné poistenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby roku 2018 (žalobca na str. 1 žaloby uvádza: „nenamietam vecnú správnosť uvedenú vo výkazoch VšZP, a.s. a žalovaného...“), správny súd sa pri citácii príslušných právnych predpisov obmedzil iba na tie ustanovenia, ktoré deklarujú obligatórnosť zdravotného poistenia v podmienkach Slovenskej republiky. Taktiež nebol medzi účastníkmi sporný právny status žalobcu v roku 2018, t.j. že žalobca aj v období od 01.01.2018 do 31.12.2018 bol držiteľom živnostenského oprávnenia (živnostenský list vydaný Okresným úradom v Prievidzi, č. živnostenského registra XXX-XXXX, deň vzniku oprávnenia 22.05.2001).
36. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v intenciách žalobných námietok, po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom a po prejednaní veci na pojednávaní za účasti ďalšieho účastníka a za účasti žalobcu, dospel správny súd k záveru, že podstata sporu (pokiaľ ide o obsah a charakter žalobných námietok) je okrem veci prejednávanej pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 28Sa/17/2019 totožná aj s tou, aká bola riešená vo veci prejednávanej pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 12Sa/6/2017, ku ktorej zaujal právny názor aj kasačný súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/38/2019 zo dňa 27.07.2020, t.j. či má alebo nemá žalobca povinnosť platiť poistné na verejné zdravotné poistenie s poukazom na základné práva a slobody deklarované v Listine základných práv a slobôd za situácie, keď reálne príjmy žalobcu nedosahujú výšku minimálneho vymeriavacieho základu a keď sa opakovanými deklaráciami adresovanými príslušným orgánom (VšZP, a.s. a žalovaný) žalobca zrieka svojho práva na poskytovanie mu zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia. Keďže sa správny súd plne stotožňuje s právnym názorom, ktorý bol vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 12Sa/6/2017-105 zo dňa 10.12.2018 (body 20. až 31.), už raz v tomto rozsudku citovanom v bodoch 17. až 20., ako aj s právnym názorom kasačného súdu (viď už raz citovaný právny názor v bode č. 21 tohto rozsudku), v plnom rozsahu na tieto logicky vysvetlené a presvedčivo zdôvodnené právne názory odkazuje, pričom zdôrazňuje, že účasť na systéme verejného zdravotného poistenia vyplýva priamo zo zákona. Zákon č. 580/2004 Z.z., ktorého dotknuté ustanovenia, aplikované zdravotnou poisťovňou a žalovaným v prejednávanej veci, doposiaľ neboli označené ako nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky ani s Listinou základných práv a slobôd, stanovuje okruh osôb, ktoré sa na ňom zúčastňujú, ako aj podmienky vzniku a zániku tejto účasti. Správny súd nenašiel zákonný dôvod, pre ktorý by správne orgány nemali považovať žalobcu - aj po celý rok 2018 samostatne zárobkovo činnú osobu - za subjekt podliehajúci povinnej účasti na zdravotnom poistení. Ak žalobca na viacerých miestach argumentuje o atribútoch neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti a nezrušiteľnosti základných práv a slobôd, potom nadväzujúc na takto ním argumentačne pootvorené dvere možno postulovať, že právo na prístup k zdravotnej starostlivosti prostredníctvom povinného zdravotného poistenia je tiež nescudziteľné a neodňateľné, z čoho okrem iného vyplýva právna neúčinnosť akejkoľvek vôľovej deklarácie povinne poistenej osoby vyhlasujúcej, že sa zrieka poskytovania jej úkonov zdravotnej starostlivosti.
37. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. Pokiaľ ide o jednotlivé časti petitu zo str. 7 správnej žaloby, správny súd uvádza, že nemohol pozastaviť právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko mu takáto právomoc nepatrí. Okrem toho veci vedené pod sp. zn. 12Sa/6/2017 a 28Sa/17/2019 sú aktuálne pred Krajským súdom v Trenčíne vedené ako právoplatne skončené, t.j. ani kedy správny súd mal právomoc pozastavovať právoplatnosť administratívnych rozhodnutí, výrok by bol nevykonateľný. O návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe správny súd rozhodol uznesením č.k. 28Sa/2/2020-21 zo dňa 10.06.2020, v ktorom aj vysvetlil dôvody, pre ktoré návrhu žalobcu nevyhovel. Požiadavka na pozastavenie právoplatnosti, alebo na odklad vykonateľnosti budúcich výkazov nedoplatkov na
zdravotnom poistení je neurčitá a nevykonateľná, nakoľko je možné o nej rozhodovať len (až) vtedy, ak existuje nejaké rozhodnutie, ktoré je právoplatné a vykonateľné, čo však nie je splnené pri kategórii „budúcich výkazov“. K časti petitu požadujúcemu prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku (ak správny súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu), správny súd uvádza, že nezistil splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov, nakoľko sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o rozpornosti zákona č. 580/2004 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky. Tu správny súd opätovne odkazuje na bod 21. tohto rozsudku, v ktorom je citovaný právny názor kasačného súdu k problematike možného nesúladu zákona č. 580/2004 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky, s ktorého obsahom je správny súd v názorom súlade. K doplňujúcemu petitu požadujúcemu zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, vychádzajúce k ústavne konformnej a interpretačnej korektnej aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 580/2004 Z.z. Žalovaný vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci v rozsahu potrebnom na zákonné rozhodnutie a na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne normy.
38. O trovách konania vo vzťahu k žalovanému správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich priznanie nepožadoval. Vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi správny súd rozhodol o trovách konania podľa ustanovenia § 169 SSP, v zmysle ktorého má ďalší účastník právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Keďže správny súd ďalšiemu účastníkovi žiadne povinnosti subsumovateľné pod ustanovenie § 169 SSP neukladal, nevzniklo mu ani právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.