Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-9-2021.pdf
PDF · 114.5 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členiek senátu Mgr. Silvie Tisovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: ČS-KA Mazorník, s.r.o., so sídlom Somolického 1874/62, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 45 905 991, zastúpený spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101686334/2020 zo dňa 05.11.2020, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101686334/2020 zo dňa 05.11.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad Žilina rozhodnutím č. 101183562/2020 zo dňa 15.07.2020 priznal žalobcovi postupom podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej „zákon o DPH“) úrok z nadmerného odpočtu DPH v sume 4.435,50 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 102.746,08 eur. Konštatoval, že priznaný úrok bude zaplatený do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu alebo použitý podľa § 79 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej „daňový poriadok“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nadmerný odpočet bol žalobcovi priznaný protokolom z daňovej kontroly č. 101130369/2020 zo dňa 06.07.2020 v celkovej sume 102.746,08 eur, pričom tento bol použitý v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a 7 v nadväznosti na ustanovenie § 55 ods. 6 daňového poriadku na úhradu daňových nedoplatkov s dátumom úhrady dňa 10.07.2020. Použitie nadmerného odpočtu bolo daňovému subjektu oznámené listami zo dňa 14.07.2020. Vzhľadom na to, že od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2016 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu, pričom odkázal na ustanovenie § 79a ods. 1, 2 a 3 zákona o DPH. Výška úroku z nadmerného odpočtu bola vypočítaná percentom zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 102.746,08 eur za každý deň zadržania nadmerného odpočtu až do dňa jeho vrátenia (preúčtovania) vrátane. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, t. j. 25.08.2017. Dňom vrátenia nadmerného odpočtu je deň 10.07.2020. Ďalej prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia v podrobnostiach poukázal na výpočet priznaného úroku z nadmerného odpočtu a konštatoval, že dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, z ktorého dôvodu pri výpočte jeho výšky sa použila ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %.
Žalovaný rozhodnutím č. 101686334/2020 zo dňa 05.11.2020 potvrdil žalobcom napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na námietky žalobcu, ktorý poukazoval na to, že mu správca dane zadržiaval nadmerné odpočty za viaceré zdaňovacie obdobia, následkom čoho bol za účelom zabezpečenia prevádzkového kapitálu, svojho cash flow nútený uzatvoriť Zmluvu o pôžičke zo dňa 21.07.2016 s veriteľom Silver Creek Capital, s. r. o. vo výške 600.000,- eur, a táto dlžná suma je v zmysle uzatvorenej zmluvy úročená sadzbou vo výške 15 % mesačne. Správca dane priznal odvolateľovi úrok z časti zadržiavaného nadmerného odpočtu, ktorého výšku počítal odo dňa 25.05.2017 vrátane do 22.07.2020, pričom pri výpočte použil ročnú úrokovú sadzbu vo výške 1,5 %. Žalobca v odvolacom konaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu argumentoval odkazom na Smernicu Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a tiež poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-13/18 a C-126/18. Mal za to, že ustanovenie § 79a zákona o DPH nie je možné v jeho prípade aplikovať, pretože je v rozpore so smernicou o DPH a tiež judikatúrou Európskeho súdneho dvora, a to v zmysle zásady bezprostrednosti práva Únie a v zmysle zásady zabezpečenia úplného účinku práva Únie. V zmysle uvedeného žalobca žiadal, aby mu bol priznaný úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 15 % mesačne. Žalovaný ako odvolací orgán konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 79a ods. 3 zákona o DPH, keď rozhodol o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2016 vydaním rozhodnutia č. 101183562/2020 zo dňa 15.07.2020. Odkázal na skutočnosť, že v súlade s čl. 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 bolo do zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2017 doplnené ustanovenie § 79a. Odvolací orgán mal teda za to, že správca dane bol povinný vychádzať zo znenia uvedeného ustanovenia, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou SR, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto správca dane nie je oprávnený priznávať úrok v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Novelizáciou zákona o DPH od 01.01.2017 bola odstránená absencia vnútroštátnej právnej úpravy náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet. Pokiaľ žalobca ako odvolateľ odkazoval na obsah rozsudku Európskeho súdneho dvora, žalovaný mal za to, že išlo o všeobecné tvrdenia. Pokiaľ si aj žalobca požičal finančné prostriedky úročené úrokom vo výške 15 % mesačne, čo predstavuje ročnú úrokovú sadzbu 180 %, nie je povinnosťou štátu kompenzovať takéto nesprávne rozhodnutie daňového subjektu.
Žalobca podal v zákonnej lehote proti rozhodnutiu žalovaného žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 101686334/2020 zo dňa 05.11.2020 a súčasne zrušenia rozhodnutia Daňového úradu Žilina č. 101183562/2020 zo dňa 15.07.2020, pričom zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Žalobca poukázal na priebeh konania na prvostupňovom správnom orgáne, pričom zdôraznil, že správca dane mu zadržiaval nadmerné odpočty za viaceré zdaňovacie obdobia, následkom čoho bol za účelom zabezpečenia prevádzkového kapitálu a svojho cash flow nútený uzatvoriť Zmluvu o pôžičke zo dňa 21.07.2016 s veriteľom Silver Creek Capital, s. r. o. vo výške 600.000,- eur, pričom táto dlžná suma je v zmysle uzatvorenej zmluvy úročená sadzbou vo výške 15 % mesačne. Daňový úrad Žilina však žalobcovi priznal ročný úrok z časti zadržiavaného nadmerného odpočtu, a to vo výške 1,5 % za obdobie od 25.08.2017 do 10.07.2020. Žalobca odkázal na znenie ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH, ako aj na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku. Odkázal na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ vydaného v spojených veciach C-13/18 a C-126/18, kde sa okrem iného uvádza, že pri neexistencii právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov (jednoduché úroky alebo zložené úroky). Tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie. Uvedené podmienky musia okrem toho rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právom Únie neviedli k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. Súdny dvor EÚ konštatoval, že právo Únie a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že
bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa doplnenia zákona o DPH o ustanovenie § 79a žalobca uviedol, že daná regulácia bola doplnená do slovenskej právnej úpravy v reakcii na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorý v rozhodnutiach C-107/10, C-431/12 a C-120/15 uviedol, že musia byť uplatnené základné zásady práva EÚ, ktorými sú zásada proporcionality, zásada ekvivalencie a zásada efektivity. Zároveň Súdny dvor EÚ ustálil, že prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch. V rozhodnutí C-120/14 Súdny dvor EÚ okrem iného konštatoval, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo Únie, preto prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Žalobca opakovane uvádzal, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právom Únie neviedli k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. S poukazom na uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ mal žalobca za to, že ustanovenie § 79a ods. 2 veta prvá zákona o DPH týkajúce sa výšky úrokovej sadzby nemožno aplikovať. Právny názor žalobcu o priznaní úroku vo výške 15 % ročne z časti zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 126.053,57 eur preto vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ a s poukazom na uvedenú judikatúru ho nemožno ignorovať. Výšku 15 % úrokovej sadzby ročne žalobca odôvodňoval tým, že bol za účelom zabezpečenia prevádzkového kapitálu a svojho cash flow nútený uzatvoriť zmluvu o pôžičke vo výške 600.000,- eur, pričom táto suma je v zmysle zmluvy úročená sadzbou vo výške 15 % mesačne. V prípade, ak by sa súd nestotožnil s touto výškou úrokovej sadzby, žalobca žiadal pri výpočte úroku použiť aspoň ročnú úrokovú sadzbu vo výške 10 % ročne, pričom túto odôvodňoval odkazom na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý ustanovuje, že správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, pričom pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Žalobca mal za to, že slovenský právny poriadok pri výpočte úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu umožňuje aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý zodpovedá zásadám efektivity a ekvivalencie a takým podmienkam, ktorými je možné kompenzovať hospodársku záťaž zo zadržaných súm dane. Naopak, ustanovenie § 79a ods. 2 veta prvá zákona o DPH je v rozpore s právom Únie a možno konštatovať, že novela zákona o DPH, ktorou bolo ustanovenie § 79a doplnené do uvedeného predpisu s účinnosťou od 01.01.2017, nie je dostatočné. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. Tieto závery vyplývajú z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal 106/7 zo dňa 09.03.1978, bod 17. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. V závere svojej žaloby žalobca uviedol, že v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane došlo k omylu v písaní, keď požadoval priznanie 15 % mesačného úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu.
Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Poukázal na skutkové okolnosti prípadu a zároveň zopakoval argumentáciu žalobcu formulovanú v správnej žalobe. Mal za to, že v posudzovanej veci bol správca dane povinný vychádzať zo znenia ustanovenia § 79a zákona o DPH, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj Ústavou SR, ktorá v čl. 2 ods. 2 zakotvuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto nemohol správca dane priznať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Ustanovenie § 79a zákona o DPH reagovalo na judikatúru Súdneho dvora EÚ formulovanú v rozsudkoch C-107/10, C-431/12 a C-120/15, v ktorých Súdny dvor EÚ uviedol, že musia byť uplatnené základné zásady práva EÚ, ktorými sú zásada proporcionality, zásada ekvivalencie a zásada efektivity. Ďalej uviedol, že samotné uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podaním daňového priznania neznamená, že túto sumu nadmerného odpočtu je štát povinný vrátiť automaticky bez toho, aby mal možnosť uplatnený nárok skontrolovať. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie tohto nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu závisí od výsledku kontroly. Počas výkonu kontroly nemôže platiteľ dane dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, preto za toto obdobie zadržania finančných prostriedkov je platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Žalovaný zopakoval, že pokiaľ by žalobcovi bol priznaný úrok vo výške 15 % mesačne, čo predstavuje 180 % ročne, nie je povinnosťou štátu kompenzovať rozhodnutie daňového subjektu požičať si finančné prostriedky s uvedenou úrokovou sadzbou.
Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného dal do pozornosti čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Žalobca teda zdôraznil princíp prednosti komunitárneho práva pred právnym poriadkom Slovenskej republiky, ktorý vyplýva priamo z Ústavy SR. V zmysle uvedeného preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že daňové orgány sú povinné postupovať v súlade s daňovými zákonmi, ale aj s Ústavou SR, keďže vzhľadom na znenie čl. 7 ods. 2 Ústavy SR rozhodol žalovaný v rozpore s ustanoveniami Ústavy SR. Ďalej žalobca zopakoval argumenty, ktoré už prezentoval v podanej žalobe.
Krajský súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 107 ods. 2 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť žalovanému podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Spornou otázkou, na základe ktorej vymedzil žalobca svoju žalobnú požiadavku, bola aktuálna právna úprava formulovaná v ustanovení § 79a ods. 2 zákona o DPH, ktoré podľa názoru žalobcu odporuje právu EÚ, predovšetkým zásadám efektivity, ekvivalencie a daňovej neutrality, pričom žiadal, aby správny súd pri výpočte z úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku. V súvislosti s námietkami rozporu vnútroštátnej úpravy argumentoval odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vydané v spojených veciach č. C-13/18 a C-126/18.
Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.
Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte
úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
Nadmerný odpočet vzniká, ak výška odpočítateľnej dane prevyšuje daň na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie. Uplatnením nároku na nadmerný odpočet vzniká povinnosť štátu túto sumu zaplatiť platiteľovi dane. Samotné uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podaním daňového priznania však neznamená, že túto sumu nadmerného odpočtu je štát povinný vrátiť automaticky bez toho, aby mal možnosť uplatnený nárok skontrolovať.
Podľa daňového poriadku kontrola môže trvať najviac jeden rok (v stanovených prípadoch ju možno predĺžiť). Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie tohto nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly.
Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu), a to od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH do dňa jeho vrátenia vrátane. Výška úroku predstavuje v zmysle aktuálnej právnej úpravy dvojnásobok základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok z nadmerného odpočtu počíta, minimálne vo výške 1,5 % pre prípad, ak v danom kalendárnom roku bude dvojnásobok základnej sadzby ECB nižší ako 1,5 %.
Výklad článku 183 Smernice Rady bol realizovaný rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-107/10 zo dňa 12.05.2011, podľa ktorého článok 183 Smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania, zo sumy ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice Rady v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery.
Výkladom článku 183 Smernice Rady vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave Slovenskej republiky stanovujúcej výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH sa zaoberal Súdny dvor EÚ aj v uznesení zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15 (Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice)
a dospel k záveru, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Zo staršej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj z rozhodnutia C-120/215 Kovozber vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, ale sú povinné k uvedenej problematike pristupovať v súlade s únijným právom, tak ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor tiež konštatoval, že členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko.
Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 28.05.2020 sp. zn. 8Sžfk/48/2019 konštatoval, že daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane.
V už spomínanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-13/18 a C-126/18 zo dňa 23.04.2020 (teda veľmi aktuálnom) sa konštatuje, že právo Únie, a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej dane z pridanej hodnoty (DPH) zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov.
Prezentovaný vývoj judikatúry Súdneho dvora EÚ zjavne ukazuje na nutnosť minimalizovania finančnej záťaže, ktorej je vystavený daňový subjekt v dôsledku zadržiavania finančných prostriedkov v súvislosti s daňovou kontrolou. Nástroje pre dosiahnutie tohto cieľa sú vo všeobecnosti regulované príslušným ustanovením smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorého výklad prijatý Súdnym dvorom EÚ má prednosť pred vnútroštátnou úpravou, ako na to správne poukázal žalobca (napokon uvedený princíp viedol po rozhodnutí vo veci Kovozber k zmene vnútroštátnej úpravy).
V posudzovanej veci prijal žalovaný záver o nutnosti aplikácie vnútroštátnej úpravy odkazujúc na princíp zákonnosti, čo viedlo k neakceptovaniu argumentov žalobcu. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ výška úrokovej sadzby zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu mala dosahovať úroveň, ktorá by zodpovedala sadzbe, za ktorú by si mohol daňový subjekt požičať sumu finančných prostriedkov zadržiavanú v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Aktuálna úprava, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní
žalovaný, je úpravou, ktorá odporuje záverom prijatým Súdnym dvorom EÚ, a preto ju nebolo možné vo veci použiť. Zároveň treba podotknúť, že posudzovaná právna otázka majúca svoj základ v práve EÚ, je otázkou vyriešenou (tzv. acte éclairé), a preto nebolo dôvodné obrátiť sa predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ majú prednosť aj pred judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
Krajský súd na základe uvedených úvah dospel k presvedčeniu, že žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ aplikoval výlučne vnútroštátnu úpravu bez reflektovania európskej judikatúry, ktorú treba uprednostniť. V dôsledku uvedeného správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný posúdi nárok žalobcu v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-13/18 a C-126/18 zo dňa 23.04.2020.
O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.