Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-29-2022.pdf
PDF · 141.8 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/29/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej, členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka a v právnej veci žalobcu: K., s.r.o., so sídlom G. XX/XX, XXX XX K. nad E. - G., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.100294264/2022 zo dňa 14.02.2022 a č. 100295215/2022 zo dňa 14.02.2022, takto
rozhodol:
Správny súd z r u š u j e rozhodnutia:
- Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100294264/2022 zo dňa 14. februára 2022 a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, č. 102227180/2021 zo dňa 10. novembra 2021
- Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100295215/2022 zo dňa 14. februára 2022 a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, č. 102225088/2021 zo dňa 10. novembra 2021 a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Dňa 14.04.2022 bola súdu (ďalej aj „správny súd“) doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.100294264/2022 zo dňa 14.02.2022 a rozhodnutia č. 100295215/2022 zo dňa 14.02.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“), č. 102227180/2021 zo dňa 10.11.2021 a č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutia“), ktorými správca dane priznal žalobcovi úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") za zdaňovacie obdobie: a) september 2014 vo výške 843,10 EUR zo sumy vráteného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac september 2014 vo (rozhodnutie č. 102227180/2021 zo dňa 10.11.2021) výške 23.233,87 EUR, b) november 2014 vo výške 1.675,40 EUR zo sumy vráteného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac november 2014 vo výške 19.469,76 EUR (rozhodnutie č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021), v oboch prípadoch podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
2. Žalobca sa petitom správnej žaloby domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutí z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ako aj zrušenia prvostupňových rozhodnutí a vrátenia veci správnym orgánom na ďalšie konanie, za súčasného uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trovy konania.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že a) dňa 25.10.2014 podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie september 2014, v ktorom si uplatňoval vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 23.233,87 EUR, po b) dňa 22.12.2014 podal žalobca daňové priznanie za zdaňovacie obdobie november 2014, v ktorom si uplatňoval vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 19.469,76 EUR. Nadmerné odpočty boli žalobcovi vyplatené v plnej výške dňa 24.11.2017 (september 2014) a dňa 20.05.2021 (november 2014). Žalobca uviedol, že správca dane žiadosť o priznanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2014 a november 2014 uznal iba čiastočne a to formou rozhodnutí Daňového úradu Trenčín č. 102227180/2021 zo dňa 10.11.2021 a č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021, na základe ktorých správca dane uznal žalobcovi nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu vo výške 1,5%, čo zodpovedá v mesiaci september 2014 úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 843,10 EUR a v mesiaci november 2014 úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 1.675,40 EUR.
4. Žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 79 ods. 1 a 6 a 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH, ako aj na ustanovenie § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku. Odkázal na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ vydaného v spojených veciach C-13/18 a C-126/18, kde sa okrem iného uvádza, že pri neexistencii právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmä úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov (jednoduché úroky alebo zložené úroky). Tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie. Uvedené podmienky musia okrem toho rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právom Únie neviedli k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. Súdny dvor EÚ konštatoval, že právo Únie a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi Členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov.
5. Žalobca vyjadril právny názor, že musia byť uplatnené základné zásady práva EÚ, ktorými sú zásada proporcionality, zásada ekvivalencie a zásada efektivity. Poukázal na to, že Súdny dvor EÚ ustálil, že prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch. Poukázal na rozhodnutie C-120/14, v ktorom Súdny dvor EU okrem iného konštatoval, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo Únie, preto prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Žalobca opakovane uvádzal, že zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právom Únie neviedli k tomu, aby bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupnosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súm dane. S poukazom na uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ mal žalobca za to, že ustanovenie § 79a ods. 2 veta prvá zákona o DPH týkajúce sa výšky úrokovej sadzby nemožno aplikovať. Podľa žalobcu priznaním úroku vo výške 10% ročne z časti zadržaného
nadmerného odpočtu by boli naplnené podmienky požadované judikatúrou Súdneho dvora EÚ a eurokonformným výkladom čl. 183 prvého odseku Smernice o DPH. Žalobca ročnú úrokovú sadzbu vo výške 10 % ročne odôvodňoval odkazom na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý ustanovuje, že správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, pričom pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Žalobca mal za to, že slovenský právny poriadok pri výpočte úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu umožňuje aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý zodpovedá zásadám efektivity a ekvivalencie a takým podmienkam, ktorými je možné kompenzovať hospodársku záťaž zo zadržaných súm dane. Naopak, ustanovenie § 79a ods. 2 veta prvá zákona o DPH je v rozpore s právom Únie a možno konštatovať, že novela zákona o DPH, ktorou bolo ustanovenie § 79a doplnené do uvedeného predpisu s účinnosťou od 01.01.2017, nie je dostatočné. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. Tieto závery vyplývajú z rozhodnutia Súdneho dvora EU vo veci Simmenthal 106/7 zo dňa 09.03.1978, bod 17. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. V závere svojej žaloby žalobca uviedol, že v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane došlo k omylu v písaní, ked' požadoval priznanie 15 % mesačného úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu.
6. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2020 sp. zn. 8Sžfk/48/2019, v ktorom súd skonštatoval, že daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-13/18 a C-126/18 zo dňa 23.04.2020, v ktorom sa konštatuje, že právo Únie, a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej dane z pridanej hodnoty (DPH) zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Záverom žalobca uviedol, že na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že postupom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu prišlo k podstatnému porušeniu ustanovení pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia,
nakoľko žalovaný spolu s prvostupňovým správnym orgánom pri rozhodovaní o subjektívnych právach žalobcu rozhodli v rozpore so všeobecnými zásadami daňového poriadku, ust. § 79 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 7 daňového poriadku, ako aj s rozhodovacou praxou SD EÚ vo veci C-107/10 a C-120/15, rozsudkom NS SR, sp. zn. 8Sžf/115/2013, rozsudkom NS SR, sp. zn. 5Sžf/17/2016, rozsudkom NS SR, sp. zn. 5Sžfk/33/2017, nálezom ÚS SR č. ÚS 91/2016 zo dňa 17.05.2016 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/9/2021 zo dňa 24.02.2022.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v napadnutých rozhodnutiach. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval správne, keď priznal žalovanému úrok v sume 843,10 EUR zo zadržiavaného nadmerného odpočtu v sume 23 233,87 EUR v období od 25.06.2015 do 24.11.2017 vrátane, podľa § 79a zákona o DPH, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a súdov SR, ako aj s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Ďalej uviedol, že do že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 ods. 3 daňového poriadku bola (a je) zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016, čo je aj prípad platiteľa. Žalovaný uviedol, že v súlade s eurokonformným výkladom aplikoval právo tak, že žalobcovi boli priznané úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu. Žalovaný mal za to, že Smernica o DPH priamo neurčuje dĺžku trvania všeobecnej lehoty na vrátenie DPH, neurčuje ani výšku kompenzácie, ktorá patrí daňovému subjektu, u ktorého bola uskutočnená daňová kontrola, a teda mu bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a ani čas za ktorý sa kompenzácia má tomuto subjektu zaplatiť. Techniku a detaily tejto úpravy úniové právo zverilo členským štátom, ktorým v tomto smere ponechalo určitú voľnosť, pričom podľa ustálenej judikatúry platí všeobecné pravidlo, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (viď rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00).
8. Žalovaný mal za to, že nebolo v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii, ani v rozpore s princípmi právneho štátu, kedy zákonodarca osobitným ustanovením (§ 79a zákona o DPH) upravil výšku kompenzácie, obdobie, za ktoré daňovému subjektu, u ktorého bola uskutočnená daňová kontrola a bol mu vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr. Nesúhlasil so žalobcom, že v intenciách § 79a zákona o DPH upravený štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta (minimálne vo výške 1,5 %) počítaný zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane, by bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Taktiež takáto zákonná úprava nie je v rozpore so Smernicou o DPH, neprieči sa ani cieľom tejto smernice, pričom nemožno dospieť ani k takému možnému záveru, že by sa predmetná zákonná úprava nepohybovala v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ Smernicou o DPH. Podľa žalovaného priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca, by bola neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Žalovaný vyjadril právny názor, že pokiaľ je všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH, pričom jej dĺžka rovnako nebola vopred predpísaná smernicou, ale bola ponechaná na určenie členským štátom, potom i úprava § 79a zákona o DPH ustanovujúca platenie úrokov z omeškania z pozdržanej sumy nadmerného odpočtu v jasných a reálnych intenciách nemôže byť považovaná za rozpornú s týmto článkom Smernice o DPH. Žalovaný mal za to, že v žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti potrebné pre prijatie záveru v danej veci, dostatočne zistil skutkový stav, pričom podkladom pre vydanie rozhodnutia bolo prvostupňové rozhodnutie správcu dane a predložený administratívny spis, vyhodnotením ktorých rozhodol žalovaný o zákonnom postupe správcu dane, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, ako aj s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Za nedôvodnú označil žalovaný tiež námietku
žalobcu, že sa nezaoberal v rámci odvolania všetkými jeho dôvodmi. Žalovaný nekonkretizoval, ktorými konkrétnymi dôvodmi sa nemal žalovaný zaoberať, žalovaný má však za to, že sa vysporiadal dostatočne so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.
9. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na žalobe a jej dôvodoch. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 (Enel Marica Iztok 3 AD), v ktorom je uvedená odpoveď Súdneho dvora EÚ na položenú prejudiciálnu otázku k výkladu článku 183 smernice 2006/122. Podľa tohto rozsudku posudzovaný článok 183 sa má vykladať z hľadiska zásady daňovej neutrality v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Podľa tohto rozsudku Súdneho dvora EÚ úroky z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu plynúcej po skončení daňovej kontroly stanovenej vnútroštátnym právom, ale ich výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre potvrdil povinnosť aplikácie všeobecných komunitárnych právnych zásad ako prameňov komunitárneho práva vnútroštátnymi orgánmi, najmä súdnymi orgánmi a všetkými orgánmi verejnej moci. Žalobca mal za to, že výška úrokovej sadzby zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu mala dosahovať úroveň, ktorá by zodpovedala sadzbe, za ktorú by si mohol daňový subjekt požičať sumu finančných prostriedkov zadržiavanú v súvislosti s výkonom daňovej kontroly.
10. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcu zotrval na záveroch uvedených v rozhodnutí a vyjadrení.
11. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného podľa § 177 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), nakoľko o nariadenie pojednávania nežiadala žiadna zo strán a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť.
12. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného č.100294264/2022 zo dňa 14.02.2022 a rozhodnutia č. 100295215/2022 zo dňa 14.02.2022, potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 102227180/2021 zo dňa 10.11.2021 a č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021, ktorými boli žalobcovi priznané úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu vo výške 1,5% ročne. Spornou otázkou v konaní je, či žalovaný a prvostupňový správny orgán správne určili sadzbu použitú pri výpočte úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, a teda či aktuálna právna úprava formulovaná v ustanovení § 79a ods. 2 zákona o DPH odporuje právu EÚ, predovšetkým zásadám efektivity, ekvivalencie a daňovej neutrality. Spornou skutočnosťou nebolo začatie daňových kontrol.
13. Z administratívnych spisov pre potreby súdneho prieskumu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín určil rozhodnutím č. 100519681/2021 zo dňa 01.04.2021 rozdiel v sume nadmerného odpočtu za mesiac november 2014 vo výške 0,00 eur, keď priznal žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet v sume 19.469,76 EUR. Žalobcovi bola suma 19.469,76 eur vrátená dňa 20.05.2021. Daňový úrad Trenčín určil rozhodnutím č. 102225055/2017 zo dňa 20.10.2017 rozdiel v sume nadmerného odpočtu za mesiac september 2014 vo výške 0,00 EUR, keď priznal žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet v sume 23.233,87 EUR. Nadmerný odpočet bol vyplatený dňa 24.11.2017.
14. Prvostupňový správny orgán na žiadosť žalobcu rozhodol o priznaní úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu rozhodnutím č. 102227180/2021 zo dňa 10.11.2021 vo výške 843,10 EUR (september 2014) a rozhodnutím č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021 vo výške 1.675,40 EUR (november 2014), pričom pri výpočte použil úrokovú sadzbu 1,5% ročne. Rozhodnutia odôvodnil tým, že priznáva daňovému subjektu na základe jeho žiadosti úrok z nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september a november 2014 vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
15. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutými rozhodnutiami č č.100294264/2022 zo dňa 14.02.2022 a č. 100295215/2022 zo dňa 14.02.2022 rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalovaný uviedol odvolacie námietky tvrdené žalobcom, stručne zopakoval správcom dane zistený skutkový stav, následne sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami uvedenými zo strany žalobcu v podanom odvolaní. Žalovaný mal za to, že správca dane vydanými rozhodnutiami č. 102227180/2021 a č. 102225088/2021 zo dňa 10.11.2021 a aplikáciou ustanovenia § 79a zákona o DPH rešpektoval judikatúru Najvyššieho súdu SR v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ, preto námietku daňového subjektu, že v týchto prípadoch nie je možné aplikovať § 79a zákona o DPH, nakoľko je v rozpore so smernicou o DPH a Rozsudkom SD EÚ v spojených veciach C-13/18 a C-126/18 Sole- Mizo Zrt. a Dalmandi Mezôgazdasági Zrt. proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága (ktorý sa zaoberal okrem iného aj primeranosťou úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu) nie je dôvodná. Žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/75/2017 zo dňa 27. júna 2019, sp. zn.1Sžfk/24/2018 zo dňa 30. júla 2019, v ktorých bola prijatá aplikácia ustanovenia § 79a zákona o DPH. K aplikácii tohto ustanovenia sa prikláňa aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17. apríla 2019, ktorý v bodoch 24 a 25 odôvodnenia uvádza, že "problém pre správcu dane a žalovaného teda spôsobuje nedokonalá legislatíva vzťahujúca sa na prípady, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Úloha (resp. povinnosť) je teraz na zákonodarcovi, pretože tieto prípady nemožno ignorovať s poukazom na judikatúru SD EÚ. Poukázal aj na v rozhodnutí vyjadrený právny záver, že čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, kasačný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu o použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. Novela zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal". V nadväznosti na uvedené posúdil ako nedôvodnú aj námietku platiteľa spočívajúca v ním vyčíslenom úroku pri ročnej úrokovej sadzbe 10 % p.a. Žalovaný mal za to, že správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne jeho práva, práve naopak dbal na zachovávanie jeho práv a právom chránených záujmov. Žalovaný ďalej v rozhodnutí uviedol, že žalobca nesprávne namietal aj obdobie, počas ktorého mu mal byť vyplatený úrok za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet, a to od 25.11.2014 do 24.11.2017, resp. od 24.01.2015 do 20.05.2021. Podľa žalovaného v súlade s § 79a ods. 2 zákona o DPH, úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo 5 do dňa jeho vrátenia. V tomto prípade teda ako správne uvádza správca dane v rozhodnutí, počiatočný deň nároku na úrok je 25.06.2015 a nie 25.11.2014, resp. 25.08.2015 nie 22.01.2015. Žalovaný dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutia sú jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, ako aj s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Podľa žalovaného rozhodnutia obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti, odôvodnenie, v ktorom správca dane uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ako aj použitie predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane pri rozhodovaní chránil záujmy štátu, pričom dostatočne pri tom dbal aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu.
16. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo
ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.
17. Podľa § 79a ods, 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
18. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2. je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
19. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/1 12/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
20. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 21. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania, po zohľadnení vyjadrení účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) vzhľadom na nižšie uvedené.
22. Správny súd konštatuje tak ako uviedol vyššie, že spornou otázkou je, či postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý vypočítal úroky za zadržaný nadmerný odpočet podľa § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH je správny, alebo je potrebné pri aplikovaní európskeho práva a judikatúry postupovať pri výpočte úrokov iným spôsobom. Je dôležité si uvedomiť, že nadmerný odpočet vzniká, ak výška odpočítateľnej dane prevyšuje daň na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie. Uplatnením nároku na nadmerný odpočet vzniká povinnosť štátu túto sumu zaplatiť platiteľovi dane. Sumu nadmerného odpočtu nie je štát povinný vrátiť automaticky bez toho, aby mal možnosť uplatnený nárok skontrolovať. Podľa daňového poriadku kontrola môže trvať najviac jeden rok (v stanovených prípadoch ju možno predĺžiť). Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie tohto nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od
výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu), a to od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH do dňa jeho vrátenia vrátane. Výška úroku predstavuje v zmysle aktuálnej právnej úpravy dvojnásobok základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok z nadmerného odpočtu počíta, minimálne vo výške 1,5 % pre prípad, ak v danom kalendárnom roku bude dvojnásobok základnej sadzby ECB nižší ako 1,5 %.
23. Správny súd má za to, že výklad článku 183 Smernice Rady bol realizovaný rozsudkom Súdneho dvora EU C- 107/10 zo dňa 12.05.2011, podľa ktorého článok 183 Smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania, zo sumy ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice Rady v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Výkladom článku 183 Smernice Rady vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave Slovenskej republiky stanovujúcej výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH sa zaoberal Súdny dvor EÚ aj v uznesení zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15 (Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice) a dospel k záveru, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Zo staršej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ako aj z rozhodnutia C-120/215 Kovozber vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, ale sú povinné k uvedenej problematike pristupovať v súlade s únijnym právom, tak ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Súdny dvor tiež konštatoval, že členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko.
24. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2020 sp. zn. 8Sžfk/48/2019, v ktorom bol vyjadrený právny názor, že: „daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patri platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane“, s ktorým sa správny súd plne stotožňuje. Je potrebné si uvedomiť, že zadržanie prostriedkov z nadmerného odpočtu (ktoré nebolo oprávnené), predstavuje zásadný zásah do podnikateľskej činnosti žalobcu, kedy tomuto bola odňatá možnosť nakladať so svojím majetkom. Následne takýto postup
musí byť sanovaný navrátením veci do pôvodného stavu, tak aby postup zo strany správnych orgánov nepredstavoval neprimeraný zásah do práv žalobcu.
25. Správny súd ďalej poukazuje na to, že v už spomínanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-13/18 a C-126/18 zo dňa 23.04.2020 (teda veľmi aktuálnom) sa konštatuje, že právo Únie, a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej dane z pridanej hodnoty (DPH) zadržaného týmto členským Štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie, uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za požičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume, a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov. Prezentovaný vývoj judikatúry Súdneho dvora EÚ zjavne ukazuje na nutnosť minimalizovania finančnej záťaže, ktorej je vystavený daňový subjekt v dôsledku zadržiavania finančných prostriedkov v súvislosti s daňovou kontrolou. Nástroje pre dosiahnutie tohto cieľa sú vo všeobecnosti regulované príslušným ustanovením smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorého výklad prijatý Súdnym dvorom EU má prednosť pred vnútroštátnou úpravou, ako na to správne poukázal žalobca (napokon uvedený princíp viedol po rozhodnutí vo veci Kovozber k zmene vnútroštátnej úpravy).
26. Správny súd konštatuje, že žalovaný aplikoval vnútroštátne predpisy odkazujúc na princíp zákonnosti, čo viedlo k neakceptovaniu argumentov žalobcu. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ výška úrokovej sadzby zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu mala dosahovať úroveň, ktorá by zodpovedala sadzbe, za ktorú by si mohol daňový subjekt požičať sumu finančných prostriedkov zadržiavanú v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Aktuálna úprava, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní žalovaný, je úpravou, ktorá odporuje záverom prijatým Súdnym dvorom EÚ, a preto ju nebolo možné vo veci použiť. Zároveň treba podotknúť, že posudzovaná právna otázka majúca svoj základ v práve EÚ, je otázkou vyriešenou (tzv. acte éclairé), a preto nebolo dôvodné obrátiť sa predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ majú prednosť aj pred judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
27. Krajský súd na základe uvedených úvah dospel k presvedčeniu, že žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ aplikoval výlučne vnútroštátnu úpravu bez reflektovania európskej judikatúry, ktorú treba uprednostniť, V dôsledku uvedeného správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný posúdi nárok žalobcu v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v spojenej veci C-13/18 a C-126/18 zo dňa 23.04.2020.
28. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
29. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a v konaní celkom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.
30. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
- na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
- účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom
- rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
- v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
- vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
- nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
- patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
- rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
- sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
- nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
- podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.