Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-274-2018.pdf
PDF · 130.98 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/274/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne P. B., D., G. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. Ivicou Štiglitzovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Rožňava, Šafárikova 8, IČO: 42 324 017, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1 526,04 €, s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 8Csp/99/2016-28 zo 16.3.2017 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku I. a vo výroku III. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni istinu 1 526,04 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Konanie o zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania z uvedenej sumy od 7.12.2016 do zaplatenia zastavuje. III. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu - 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, čím ju odôvodnila (doslovne reprodukoval takmer celý jej obsah), čo žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe namietal a žiadal (na čo tiež poukázal a akú námietku zároveň vzniesol), čo žalobkyňa na pojednávaní uviedla (na čo poukázala), vymenoval dôkazné listiny, ktoré sú súčasťou spisu, s ktorými sa ďalej oboznámil a zistil nasledovný skutkový stav, konkrétne, čo zistil z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I a zo Zmluvy o revolvingovom úvere č.8500001507 (ďalej len Zmluva), uzavretej 29.11.2010 na základe žiadosti žalobkyne o poskytnutie revolvingového úveru medzi žalovaným ako veriteľom a ňou ako dlžníkom. Ďalej, citujúc znenie § 52 ods.1 O. z.,§ 1 ods.2 prvá veta,§ 2 písm. a),b),§ 9 ods.1,ods.2 písm. f),i),§ 11 ods.1 písm. a) zák.č.129/10 z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, platného ku dňu uzavretia Zmluvy,§ 39,§ 100,§ 107 ods.1,2,§ 451 O. z.,§ 497 Obch. zák.,§ 19 písm. d) a § 186 ods.2 prvá veta CSP, uviedol: Na základe zákonných cit. ust. a vykonaného dokazovania má za preukázané, že žalobkyňa ako dlžníčka uzavrela so žalovaným ako veriteľom 29.11.2010 Zmluvu, na základe ktorej jej schválil úver vo výške 1 500 € s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 70,01 %. Priemerná RPMN za úver bola dohodnutá vo výške 44,57 %, RPMN za úver bola dohodnutá vo výške 70,31 %. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) bola dohodnutá vo výške 2 769,60 €. Poskytnutá čiastka revolvingu bola dohodnutá vo výške 747,79 €, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu bola dohodnutá vo výške 61,55 %, ročná úroková sadzba revolvingu bola dohodnutá vo výške 68,10 % a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania nebola dohodnutá. Celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (úver + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) bola dohodnutá vo výške 1 661,76 €. Žalobkyňa sa zaviazala splácať predmetný úver 30 mesačnými splátkami vo výške 92,32 €, splatnými vždy do 28. dňa v mesiaci. Predmetná zmluva je štandardnou spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a n. O. z., pretože bola uzatvorená medzi žalovaným ako právnickou osobou konajúcou v rámci predmetu svojho podnikania a žalobkyňou ako fyzickou osobou - spotrebiteľkou, ktorá pri jej uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. v rámci výkonu svojho zamestnania alebo povolania. Základnou črtou každej spotrebiteľskej zmluvy je, že sa na ňu subsidiárne vzťahuje O. z. bez ohľadu na to, či bola pôvodne uzavretá podľa Obch. zák. alebo O. z. Na túto zmluvu sa ako špeciálny právny predpis vzťahuje aj Zák.č.129/10 o spotrebiteľských úveroch. Vo všeobecnosti pre zmluvu o úvere platí, že je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Pre zmluvu o úvere Obch. zák. nestanovuje žiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú určenie subjektov (veriteľa a dlžníka) a určenie poskytovaných peňažných prostriedkov, čo do čiastky a meny. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, naopak musí byť pod následkom neplatnosti uzatvorená v písomnej forme, pričom oproti zmluve o úvere podľa Obch. zák., musí obsahovať popri všeobecných náležitostiach zmluvy o úvere aj iné náležitosti uvedené v Zák. o spotrebiteľských úveroch. Ich neuvedenie má rôzne právne následky v závislosti od jednotlivých náležitostí a od následného správania sa zmluvných strán. Veriteľ je povinný požadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany dohodli alebo, ktorú stanovil dlžník, inak bez zbytočného odkladu po doručení žiadosti. Povinnosťou veriteľa je prijať vrátené prostriedky a to i pred dohodnutou lehotou. Dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa všeobecných ust. Obch. zák., alebo ak je to pre spotrebiteľa priaznivejšie, podľa ust. O. z. V prvom rade je potrebné uviesť, že „bezúročnosť“ a „bezpoplatkovosť“ (úvodzovky súd) úveru nesúvisí s platnosťou úverovej zmluvy. Je len dôsledkom toho, že v platnej úverovej zmluve nie sú uvedené zák. požadované náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a/-k/,r/ a y/ Zák.č.129/10 Z. z. a nemá predpísanú písomnú formu alebo je v nej nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Prijatie plnenia z takejto úverovej zmluvy nie je bezdôvodným obohatením. Na druhej strane však prijatie plnenia nad tento rámec (teda prijatie plnenia prevyšujúceho istinu úveru) už možno považovať za bezdôvodné obohatenie, resp. získanie majetkového prospechu bez právneho dôvodu. Keďže žalobkyňa v žalobe mala za to, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, skúmal, či Zmluva má všetky zák. požadované náležitosti. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba 70,01 %. Na internetovej stránke NBS možno zistiť úrokové sadzby podobných úverov poskytovaných obchodnými bankami v rovnakom období ako je uzavretá Zmluva. Podľa prehľadu priemerných úrokových mier zo spotrebiteľských úverov poskytovaných pre domácnosti v období 10/11 (Zmluva uzavretá 29.11.2010) na obdobie od 1 do 5 rokov (Zmluva uzavretá na 30 mesiacov) bola úroková sadzba vo výške 14,64 %, čo znamená, že dohodnutá úroková sadzba je viac ako päťnásobne vyššia. Preto nemá pochybnosti o tom, že úroková sadzba úveru vo výške 70,01 % je neprimeraná odplata za úver. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 O. z., teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vždy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie NS SR 1MCdo 1/2009 z 31.7.2009). Neplatnosť dojednania úrokov v Zmluve nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy ako celku a to z dôvodu oddeliteľnosti časti dojednania o úrokoch od ostatného obsahu zmluvy. Preto potom považoval zmluvu za neplatnú iba v časti týkajúcej sa dohodnutej výšky úrokovej sadzby úveru. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe uviedla, že Zmluva neobsahuje zák. požadované náležitosti, má za to, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. f/ Zák.č.129/10 Z. z. a to termín konečnej splatnosti úveru. V Zmluve je splatnosť úveru uvedená ako „30 mesiacov“ a splatnosť splátok „28. deň v mesiaci“ (úvodzovky súd), čo nie je dostačujúce, vzhľadom na požiadavku zákonodarcu, aby termín konečnej splatnosti bol uvedený ako kompletný časový údaj. Významom tejto náležitosti zmluvy je, aby spotrebiteľ už bol pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti (splácať istinu, úroky a poplatky) vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru jedným časovým údajom, ktorý bude predstavovať konečnú splatnosť úveru. Nestačí dedukcia z toho, že splátky sú splatné vždy do 28. dňa v mesiaci a že ich celkový počet má byť 30 splátok. Zák. o spotrebiteľských úveroch „hovorí“ jednoznačne o jednej z náležitostí zmluvy - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, teda musí ísť o jeden konkrétny dátum, inak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť, že v zmluve majú byť uvedené len údaje, z ktorých sa dá konečná splatnosť zistiť, resp. vypočítať, ale takto to v zák. uvedené nie je. Údaj - dátum konečnej splatnosti v Zmluve absentuje. Navyše z údajov uvedených v Zmluve, bez uvedenia dátumu splatnosti prvej splátky, ani nie je možné dospieť k dátumu konečnej splatnosti úveru. Preto potom mal za to, že Zmluva neobsahuje dátum konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na uvedené, s poukazom na § 11 ods.1 písm. a/,b/ Zák.č.129/10 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia Zmluvy, „dospel“, že úver poskytnutý na základe Zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov. Keďže neuvedenie povinnej náležitosti zmluvy a to dátumu konečnej splatnosti úveru a tiež uvedenie výšky úrokov z úveru v rozpore s § 39 sami o sebe majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, už sa ďalej nezaoberal všetkou argumentáciou strán sporu ohľadne náležitostí Zmluvy, ktorá by už nemala vplyv na jeho záver týkajúci sa toho, že predmetný úver je potrebné považovať za bez úrokov a bez poplatkov. Pre úplnosť ešte uvádza, že pokiaľ dospel k záveru, že v časti dohodnutého úroku z omeškania je zmluva absolútne neplatná má za to, že akoby táto povinná náležitosť zmluvy ani nebola dohodnutá, čo tiež má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Má na základe zisteného skutkového stavu za preukázané, že žalobkyňa čerpala úver v celkovej výške 1 246,55 €, nie 1 500 €, pretože podľa čl.8 ods.8.1. zmluvných „dojenaní“ žalovaný zrejme započítal voči dohodnutej výške poplatok za službu odložených splátok (1 500 - 253,44 = 1 246,55). Vzhľadom na to, že žalobkyni na základe uvedenej právnej argumentácie vznikla povinnosť vrátiť istinu úveru bez úrokov a bez poplatkov, t.j. 1 246,55 €, pričom preukázateľne zaplatila žalovanému na predmetný úver 2 772,60 € uvádza, že žaloba žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná. Na strane žalovaného vznikla povinnosť, podľa § 451 ods.1 O. z. vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu. Podľa § 456 O. z. musí žalovaný predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal, teda žalobkyni. Vzhľadom na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného poukazuje na § 107 ods.1,2 O. z. Žalovaný v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Ak neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú cenu úveru a poskytol žalobkyni úver s nesprávnou výškou RPMN, hodnotil jeho obranu ako nepresvedčivú. Pokiaľ používal nesprávne údaje na zistenie ceny úveru, konal tak vedome a teda sa vedome obohacoval na úkor žalobkyne. Podľa jeho názoru objektívna premlčacia doba je v danom prípade 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považoval za úmyselné. Zmluva bola uzavretá 29.11.2010 a žaloba bola podaná 7.12. 2016, tzn., že bola podaná pred uplynutím objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty. V danom prípade mala žalobkyňa vo veci plný úspech, preto jej - podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP (ich znenie citoval) priznal náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 3. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie [spresnené podaním z 9.5.2018 (č.l.61), došlým súdu 10.5.2018] proti Výroku I a proti Výroku III, v zákonnej lehote nasledovné odvolanie a uviedol: Odvolanie proti rozsudku súdu podáva z dôvodov podľa: - § 365 ods.1 písm. d) CSP pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; - § 365 ods.1 písm. f) CSP nakoľko súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; - § 365 ods.1 písm. g) a § 366 ods.2 písm. c) CSP, nakoľko zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo - § 365 ods.1 písm. h) CSP nakoľko rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy. I. Ako základnú skutočnosť, pre ktorú podáva odvolanie je postup a záver súdu ohľadne vznesenej námietky premlčania. Podľa odôvodnenia napádaného rozsudku (bod 34) súd vychádzal z toho, že mal poskytnúť úver s nesprávnou RPMN a neobhájiteľne skryť vysokú cenu úveru. Na základe toho potom podľa súdu sa vedome obohacoval na úkor žalobcu a preto vychádzal z 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty. V konaní pred súdom nebol vykonaný žiadny dôkaz, na základe ktorého súd dospel k skutkovým záverom, ktorými odôvodňuje vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania a jej neuznanie. Súd takéto dôkazy v rozsudku ani neoznačuje, v dôsledku čoho sa záver o 10 ročnej premlčacej lehote sa nedá spojiť ani so žiadnou právnou normou. Súčasne z rozsudku nie je zrejmé ani to, či v súdom označených skutkových okolnostiach ide o taký zákonný prípad, pri ktorom je možné hovoriť o získaní bezdôvodného obohatenia, pri ktorom platí 10 ročná objektívna premlčacia lehota. Súd v napádanom rozsudku neuvádza žiadne právne posúdenie, teda také skutočnosti, ktoré by dostatočne zrozumiteľne a jednoznačne zdôvodnili postup podľa určitej právnej normy. Na základe uvedeného tvrdí, že súd predčasne, neúplne a nepresvedčivo zdôvodnil svoj záver o 10 ročnej premlčacej lehote. Na odôvodnenie neoznačil žiadny zákonný dôkaz, súdom uvádzané dôvody (nesprávna RPMN) nie je podložená žiadnym dôkazom a rovnako tak ani skrývanie ceny úveru (napokon, súd túto cenu v podobe úrokovej sadzby uvádza v bode 28 odôvodnenia rozsudku ako skutočnosť, ktorá mu bola zrejmá priamo zo zmluvy, a nemusel po nej zložito zisťovať). II. Rozhodnutie o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi 1 526,04 € odôvodnil súd neplatnosťou dohody o úrokoch (bod 28 odôvodnenia rozsudku) a ďalej bezúročnosťou úveru. Neplatnosť dohody o úrokoch súd odôvodnil porovnaním založeným na priemernej úrokovej sadzbe bánk zverejňovanej NBS. Postup súdu považuje za nezákonný, pretože nie je založený na použití príslušnej právnej normy. Základná úprava regulácie výšky úrokov pre úverovú zmluvu bola v čase uzavretia zmluvy uvedená v § 502 Obch. zák. (jeho znenie cituje). Z uvedeného vyplýva, že argument súdu zneplatňujúci dojednanie o úroku ako také je nielen nedôvodný, ale v rozpore s ust. zák. Uvedené zákonné ust. teda reguluje otázku platnosti dohody o úrokoch a právne dôsledky spojené s tým, ak je dohodnutý úrok vyšší než určuje zák. Pre určenie, aká výška úroku je prípustná je rozhodujúce ust. podľa § 53 ods.6 O. z. a cituje, čo podľa neho k 29.11.2010 (cituje jeho znenie). Záver súdu je v rozpore s § 53 ods.6 O. z., ako aj s § 502 ods.2 Obch. zák. Ak je totiž určitá otázka riešená v právnom poriadku osobitným ust., potom aplikácia všeobecného ust. (použiteľného pre prípad absencie konkrétnej, špeciálnej úpravy) je vylúčená. To platí aj pre otázku posudzovania výšky odplaty, ktorá bola v čase uzatvárania zmluvy regulovaná osobitnou právnou úpravou (lex specialis) a nie na základe všeobecnej regulácie (lex generalis). Súd odkazuje na priemerné úrokové sadzby bánk, čo je postup odporujúci nielen § 53 ods.6 O. z., ale zároveň postup, ktorý nemá oporu v žiadnom zák. Ani závery súdu o bezúročnosti úveru - podľa neho - nie sú správne. Vo vyjadrení poukázal na konkrétne dôvody a skutočnosti, ktoré podporujú ním prezentované stanovisko o tom, že uvedený údaj zmluva obsahuje. Súd na túto jeho procesnú obranu nereflektoval. Z čl.4. ods.4.6. zmluvných dojednaní vyplýva: Uver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude Dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Udaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom nielen zo spomenutého splátkového kalendára, ale aj z Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (ktoré bolo súdu predložené spolu so zmluvou a ktoré tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, viď čl.7 ods.7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti úveru obsahuje. Cituje, čo ohľadne údaju o konečnej splatnosti úveru [t.j. náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z.] sa v rozhodnutí KS Prešov l3Co/111/2014 uvádza. Dôvod, pre ktorý súd na uvedené neprihliadal z rozsudku nevyplýva. Povinnosťou súdu síce nie je sa stotožniť s tvrdením sporovej strany, ale jeho povinnosťou je tvrdenie strany sporu vyhodnotiť. Vo veci sa vyjadril a uplatnil konkrétne vecné argumenty, ktorými sa však súd vôbec nezaoberal a preto jeho záver o bezúročnosti je minimálne predčasným. III. Preto navrhuje zrušiť napádaný rozsudok v celom rozsahu a žalobu zamietnuť, eventuálne vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Uplatňuje si nárok na náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok platený na základe podaného odvolania. 4. K uvedenému odvolaniu žalobkyňa zaslala súdu toto vyjadrenie: Je toho názoru, že súd zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu jej tvrdení aj žalovanej a vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam. Uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaná spolu s odvolaním z 9.5.2017 nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátila tvrdenia a dôkazy uvedené v žalobe. V konaní pred súdom boli produkované také dôkazy z jej strany, z ktorých súd ustálil dôvodnosť jej nároku. Má preto za to, že právne a vecné argumenty žalovanej uvedené v jej odvolaní sa sú účelové a neopodstatnené, a to z nasledovných dôvodov: K námietke premlčania: Má za to, že súd dospel k správnemu záveru, že danom prípade je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu - uvedené podrobne vysvetlil v bodoch 33. a 34. napadnutého rozhodnutia, v ktorých svoj názor oprel o skutkové zistenie na základe preštudovania zmluvy, a to nesprávne uvedenú výšku RPMN a tiež neprimerane vysokú cenu úveru, z čoho jednoznačne vyplýva úmysel žalovanej (ktorá ako subjekt dlhé roky pôsobiaci na finančnom trhu by mala mať vedomosť o zákonných náležitostiach spotrebiteľských zmlúv o úvere) sa obohatiť na úkor dlžníka ( jej - žalobkyne). Zároveň dodáva, že v danom prípade je - podľa jej názoru - možná aj aplikácia 2 - ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela až po porade so svojou právnou zástupkyňou, a teda v čase udelenia plnomocenstva, takže do podania predmetnej žaloby neprestala plynúť ani táto premlčacia lehota. K neplatnosti dohody o úrokoch: Stotožňuje sa s odôvodnením súdu, že teda dohoda o výške úrokov odporuje dobrým mravom z dôvodu, že výška úrokov je neprimerane vysoká. K bezúročnosti úveru: Pokiaľ žalovaná v odvolaní tvrdí, že zmluva obsahuje termín o konečnej splatnosti úveru, lebo tento - podľa jej názoru - vyplýva zo splátkového kalendára a tiež z Oznámenia veriteľa o schválení úveru, stotožňuje sa s názorom súdu, že tento údaj vo forme v akej ho vyžaduje zák. „p“ spotrebiteľských úveroch v zmluve chýba. V zmysle ust. zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorých ust. zakotvujú túto povinnosť a aj tú skutočnosť, že táto náležitosť musí byť uvedená priamo v texte zmluvy, a teda súd správne usúdil, že nie je postačujúca žiadna iná forma tohto údaju ak v nej nie je konkrétne uvedený termín konečnej splatnosti úveru. Okrem spomenutej „absencii“ podstatnej náležitosti zmluvy táto nie je jedinou, ktorá v zmysle uvedeného zák. chýba alebo je nepostačujúca a z týchto dôvodov zmluva „by“ v zmysle cit. zák. „je“ bez úročná a bez poplatkov. Má teda na základe uvedeného za to, že súd vec právne posúdil a postupoval správne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V prípade úspechu v odvolacom konaní navrhuje priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške celkom 80,21 € (ak 1 ÚPP = 71,37 € + 8,84 € titulom RP) za podané vyjadrenie. Uvedenú sumu si účtuje v zmysle ust. vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. V zmysle uvedených skutočností navrhuje rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdiť a zaviazal žalovanú k náhrade trov právneho zast. v odvolacom konaní vo výške 80,21 €. 5. Rozsudok vo výroku II., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom konaní preskúmavaný. 6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 CSP a zistil, že pokiaľ ide o výroky I. III. napadnutého rozsudku, nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), preto ho podľa § 389 ods.1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods.1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 7. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 8. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou inou vadou postihnuté, preto uvedený odvolací dôvod nie je daný. 9. Rovnako tak nie je daný ani odvolací dôvod upravený v § 365 ods.1 písm. g) CSP lebo v odvolaní sa neuvádza [§ 365 ods.1 písm. g) a § 366 písm. c) CSP] aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú prípustné. 10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 12. Zo skutočností uvedených v odvolaní jednoznačne vyplýva, že obidva tieto uplatnené odvolacie dôvody sú dané, lebo súd použil správne právne predpisy, ale ich nesprávne vyložil a na daný skutkový stav ich nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 13. § 107 O. z. ustanovuje kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je 2 ročná a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, a ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa povahy získania bezdôvodného obohatenia. V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez úmyselného konania, jej dĺžka je 3 roky a ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil O. z. jej dĺžku v rozsahu 10 rokov. Aj plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú od seba závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, príp. aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti od subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor; podľa § 107 ods.2 O. z. plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986). 14. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z tr. práva hmotného. Zavinenie je založené na 2 zložkách, a to vedomostnej a vôľovej. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v § 15 Tr. zák., podľa ktorého, tr. čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zák. porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zák. alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Preto v prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať vedomostnú zložku (či vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel konať protizákonne). Právna teória tr. práva rozoznáva 2 formy úmyselného zavinenia, a to úmysel priamy a úmysel nepriamy. 15. Priamym úmyslom (dolus directus) sa podľa § 15 písm. a) Tr. zák. rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (tr.) zák. porušiť alebo ohroziť záujem chránený tr. zák. Vedomostná zložka však nie je v tomto ust. upravená výslovne (ako pri nepriamom úmysle). Uvedené ust. ale predpokladá, že ak chcel páchateľ porušiť alebo ohroziť chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Iná situácia však nastáva pri nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ vie (vedomostná zložka), že svojím konaním ohrozí záujem chránený tr. zák. avšak pre prípad, že sa tak stane, je s tým uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť alebo porušiť, ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať. 16. Z občianskoprávneho hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení uvažovať o páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Tr. zák. Analogicky tu však ide o úmyselné získanie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý v tomto prípade predstavuje úmyselné bezdôvodné obohatenie jedného subjektu na úkor druhého subjektu. 17. V prejednávanej veci súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval, že v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov a vzhľadom na uvedenú skutočnosť je povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi, že ak neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú cenu úveru a poskytol žalobkyni úver s nesprávnou výškou RPMN, že pokiaľ používal nesprávne údaje na zistenie ceny úveru, konal tak vedome a teda sa vedome obohacoval na úkor žalobkyne a, že - podľa jeho názoru - objektívna premlčacia doba je v danom prípade 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považoval za úmyselné. 18. Samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať úmysel (priamy alebo nepriamy) nebankového subjektu (veriteľa). Je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia, aplikujúc analógiu podľa tr. práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3 ročnú alebo 10 ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods.2 O. z. Iná situácia nastáva, napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná 3 ročná objektívna lehota. 19. V prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zák. predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zák. sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou, čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto bez ďalšieho za následok neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia. 20. Samotná skutočnosť, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa, vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa [bližšie, napr. Uznesenie 1Cdo 238/2017 z 18.10.2018 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR)]. 21. Právny názor žalobkyne, že je možná aj aplikácia 2 ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela až po porade so svojou právnou zástupkyňou, a teda v čase udelenia plnomocenstva, takže do podania predmetnej žaloby neprestala plynúť ani táto premlčacia lehota, je nesprávny. 22. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napr. o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Rozhodujúce pritom je to, že zák.č.129/10 Z. z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je v danom prípade žalobcom spotrebiteľ práva neznalý, bolo by neprimeranou ochranou jeho práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa od svojho zástupcu dozvedel, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Tzn., že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 O. z.), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie (Rozsudok NS SR 1Cdo 67/2011 z 1.5.2013, uverejnený v Zo súdnej praxe č.3/2013 pod publikačným č.22/2013, Rozsudok NS SR 5Cdo 121/2009 z 23.2.2011 - ASPI, Uznesenie NS SR 3Cdo 169/2017 z 10.1.2018 - web stránka NS SR). 23. Zák.č.129/10 Z. z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia (2.4.2010) platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. 24. Tvrdenie žalobkyne, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až po porade so svojou zástupkyňou a teda v čase udelenia plnomocenstva (23.3.2016) treba považovať za zjavne účelové, lebo sa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu už dňom, v ktorom zaplatila sumy prevyšujúce istinu, ktoré nebola povinná zaplatiť.
25. Ak sa súd dopustil omylu v právnom posúdení pre chybné použitie právnej normy alebo pre jej chybnú interpretáciu a z tohto dôvodu súčasne nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu a nie je povinnosťou odvolacieho súdu takýto komplexne chybný postup naprávať. 26. Súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto musel byť napadnutý rozsudok zrušený a vec musela mu byť vrátená na ďalšie konanie, v ktorom súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.3 CSP), vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, opätovne posúdi jej opodstatnenosť a vo veci opätovne rozhodne. 27. Podanie žalovanej z 9.5.2018 (č.l.61), došlé súdu 10.5.2018, nie je rozšírením rozsahu , v akom sa rozhodnutie napáda, ale iba odstránením chyby v písaní v odvolaní, čo je evidentné z obsahu odvolania. 28. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods.1 CSP).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.