Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-263-2017.pdf
PDF · 210.89 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/263/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v sporovej veci žalobcov: 1/ Z. X., X.. XX.XX.XXXX, L. E. XX, L., 2/ J. X., X.. XX.XX.XXXX, L. R. XXX, Y. F., obaja zastúpení: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. marca 2017 č.k. 52C 437/2015-171 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcom 1/ a 2/ p o t v r d z u j e.
V rozsahu zamietnutia žaloby v časti týkajúcej sa nároku žalobcov na zverejnenie všetkých výrokov právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného v rozsahu maximálne 800 eur v časti inzercie v rámčeku a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom preddavok 800 eur napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcom 1/ a 2/ v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti tak, že na adresu bydliska žalobkyne 1/ zašle doporučený list podpísaný jeho štatutárnym zástupcom v znení, že váženej rodine X. pracovníci Univerzitnej nemocnice Bratislava svojím nekonaním zasiahli do ich práva na pochovanie dieťaťa, za čo sa im touto cestou hlboko ospravedlňujú, taktiež mu uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur a žalobcovi 2/ vo výške 5.000 eur obom v lehote 3 dni od jeho právoplatnosti. Vo zvyšku žalobu zamietol. Obom žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcov, ktorou sa proti žalovanému domáhali uložiť žalovanému povinnosť ospravedlniť sa za neoprávnený zásah do ich práva na súkromie, a to spôsobom, že na ich adresu zašle doporučene list podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného, a to v znení uvedenom v žalobnom petite (a vo výroku napadnutého rozhodnutia). Zároveň sa domáhali aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur žalobkyni 1/ a 10.000,- eur žalobcovi 2/. Domáhali sa tiež priznania práva zverejniť všetky výroky právoplatného rozhodnutia súdu v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného v rozsahu maximálne 800,- eur v časti inzercia v rámčeku a uloženia povinnosti žalovanému toto právo strpieť a zaplatiť im preddavok 800,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Domáhali sa tiež náhrady trov konania.
3. Svoju žalobu skutkovo odôvodnili tým, že dňa 25.12.2014 bola žalobkyňa 1/ prijatá na Gynekologicko- pôrodnícku kliniku LFUK na indukciu potratu. Nakoľko žalobcovia mali informáciu o úmrtí ich dieťaťa už v čase pred vykonaním tohto zákroku, mali záujem svoje dieťa riadne pochovať. O tejto skutočnosti upovedomili zdravotnícky personál žalovaného, pričom lekári im potvrdili, že zabezpečenie tela ich dieťaťa na účel pochovania nie je problém. Žalobcovia svoju požiadavku opakovane vyjadrili aj bezprostredne po pôrode. Personál žalovaného však podľa nich nevykonal žiadne administratívne úkony za účelom zabezpečenia tela ich dieťaťa. Deň po pôrode zisťovali, akým spôsobom im budú pozostatky dieťaťa vydané. Personál žalovaného zistil, že neboli zabezpečené žiadne úkony potrebné pre zabezpečenie odovzdania pozostatkov dieťaťa a pozostatky ich dieťaťa sú v spaľovni a nie je možné im pozostatky vydať. Žalobcovia podali voči nekonaniu personálu žalovaného sťažnosť. Žalovaný vo svojej odpovedi priznal svoje pochybenie ohľadom nezabezpečenia potrebných úkonov na vydanie pozostatkov dieťaťa. Na základe uvedeného žalobcovia vyzvali žalovaného na poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia a náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do ich súkromia. Pre žalobcov bolo nenarodenie ich dieťaťa nečakanou stratou, s ktorou sa v dôsledku odňatia možnosti pochovať ho vyrovnávajú mimoriadne ťažko, taktiež s ohľadom na to, že telo ich mŕtveho dieťaťa skončilo v spaľovni spolu s biologickým odpadom. Podľa nich nesprávnym postupom personálu žalovaného boli ukrátení o moment rozlúčky s ich vytúženým dieťaťom, ktorý je nevyhnutný v procese vnútorného uzdravenia z tejto bolestnej skúsenosti. Žalobkyňa 1/ podľa žaloby v dôsledku tejto skutočnosti trpí ťažkou psychickou traumou, ktorá si vyžaduje ambulantné liečenie v starostlivosti psychológa a psychiatra, pričom obaja žalobcovia prežívajú pocity úzkosti, smútku a skľúčenosti. Uviedli, že postupom žalovaného došlo navždy k ochudobneniu ich životov o možnosť zájsť za svojím dieťaťom na cintorín. Nevykonanie úkonov na zabezpečenie ich možnosti pochovať svoje dieťa žalovaným spôsobilo podľa nich neoprávnený zásah do práva na rešpektovanie ich súkromia, vrátane práva rozhodnúť o osude pozostatkov ich potomka.
4. Podľa písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe bola žalobkyňa 1/ dňa 25.12.2014 prijatá na I. gynekologicko-pôrodnícku kliniku LF UK a UNB v Nemocnici Sv. Cyrila a Metoda. Personál žalovaného poučil žalobkyňu 1/ o nutnej indukcií potratu a nutnosti hospitalizácie. Dňa 29.12.2014 bol vykonaný potrat. Dňa 30.12.2014 bola ukončená hospitalizácia a žalobkyňa 1/ bola prepustená z nemocnice. Dňa 05.08.2015 mu bola doručená výzva na mimosúdne vyrovnanie, v ktorej si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- eur, t.j. o 10 000,- eur menej, než si uplatňujú v žalobe. Žalovaný si vyžiadala dokumentáciu žalobkyne 1/ z dôvodu jej sťažnosti od svojho Odboru kontroly, sťažností a v súčinnosti s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý sťažnosť žalobkyne 1/ vybavoval. Podľa žalovaného v spise s dokumentáciou žalobkyne 1/ sa nenachádzali všetky vyjadrenia lekárov uvedených žalobkyňou 1/ v predmetnej sťažnosti, ani sociálnej sestry, ale len vyjadrenie lekárky H.. H. G. zo dňa 23.03.2015, ktorá prišla do styku so žalobkyňou 1/ dňa 30.12.2014, teda deň po potrate. Žalovaný uviedol, že odpoveď na sťažnosť žalobkyne 1/ vybavená vedúcou jeho odboru kontroly vychádzala z nedostatočne zistených informácií, z nesprávneho posúdenia celej záležitosti, a teda z nesprávneho skutkového stavu, keď uvedené malo vyplývať z vyjadrení dotknutých lekárov, sociálnej sestry, zdravotnej dokumentácie žalobkyne 1/ a zo skutočnosti, že patologické oddelenie, ktoré vykonáva vydávanie telesných pozostatkov, spadá pod iný subjekt, a to Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Bolo vykonané opakované šetrenie sťažnosti žalobkyne 1/, na základe ktorého sa dospelo k odlišným zisteniam. Zo strany odboru kontroly žalovaného bola žalobkyni zaslaná Odpoveď na sťažnosť - Oprava zo dňa 22.02.2016. Podľa vyjadrenia žalovaného v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ sa nenachádza písomná žiadosť o pochovanie plodu. H.. G. zistila, že žalobkyňa 1/ nepodala písomnú žiadosť o pochovanie plodu, preto kontaktovala oddelenie patologickej anatómie a súdneho lekárstva, oddelenie histopatológie a ústav súdneho lekárstva ÚDZS, kde ju informovali, že plod sa tam nenachádza, je už v spaľovni, a preto ho nie je možné vydať. Podľa neskoršieho zistenia bola táto informácia nesprávna. Uvedená skutočnosť bola oznámená žalobkyni 1/ a aj sociálnej sestre H.. F., ktorá o tom vykonala zápis vo forme sociálneho konzília dňa 30.12.2014. Žalobkyni 1/ bolo odporučené, aby sa po odovzdaní prepúšťacej správy predsa len išla opýtať na stav plodu na oddelenie anatomickej patológie, pričom žalobcovia tak neurobili. Žalovaný mal za to, že zavinenie celej situácie spôsobilo pracovisko ÚDZS poskytnutím nesprávnych informácií. Mal za to, že nezmaril vydanie pozostatkov plodu, nakoľko ho nemal ani k dispozícií. V prípade, že by žalobcovia išli na ÚDZS ešte dňa 30.12.2015, t.j. v deň prepustenia žalobkyne 1/ z nemocnice, pravdepodobne by im bol plod vydaný, nakoľko z pitevného protokolu, ktorý bol žalobcom vydaný ÚDZS, vyplýva, že pitva bola vykonaná až dňa 31.12.2015. Podľa vyjadrenia žalovaný poskytuje zdravotnú starostlivosť pacientom, t.j. živým bytostiam/plodom a ÚDZS vykonáva pitvy, výkony prehliadok mŕtvych, laboratórno- vyšetrovacie metódy, má teda na starosti telá/plody po úmrtí. Namietol preto svoju pasívnu legitimáciu v spore. K nemajetkovej ujme uviedol, že pre jeho zodpovednosť za vzniknutú nemajetkovú ujmu musia byť splnené tri základné zodpovednostné predpoklady, a to protiprávne konanie škodcu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou. Mal za to, že nezavinil nepochovanie plodu žalobcov.
5. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci právne ju posúdiac podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 11 OZ, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, ďalej podľa ust. § 1 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve (v znení účinnom k 29.12.2014), § 3 ods. 8 uvedeného zákona, § 4 ods. 1 písm. f) uvedeného zákona a § 5 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, taktiež podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, s poukazom na čl. 2 odborného usmernenia o manipulácii s ľudskými pozostatkami č. 05101-4/2006- OZS zo dňa 27.3.2006, ktoré vydalo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky podľa § 45 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 350/2005 Z.z. a so zreteľom na ods. 1 a 2 článku 2 CSP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobcovia na základe vyjadrenia žalovaného k svojej sťažnosti zo dňa 09.03.2015 žiadali žalovaného, aby na adresu žalobcov zaslal list s ospravedlnením, ako aj uhradil žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,- eur. Podľa odpovede žalovaného zo dňa 25.05.2015 na sťažnosť, že v dôsledku nesprávneho postupu zamestnancov UNB došlo k zabráneniu v práve na pochovanie mŕtvo narodeného dieťaťa, s tým, že k pochybeniu došlo na jeho strane. Podľa Odpovede žalovaného na sťažnosť - OPRAVA zo dňa 22.02.2016 bolo zistené, že pri pôvodnom šetrení sťažnosti žalobkyne 1/ neboli žalovaným zohľadnené všetky okolnosti prípadu, čo malo mať za následok nesprávne konštatovanie záverov šetrenej sťažnosti. Žalovaný v tejto oprave konštatoval, že nebolo preukázané podanie žiadosti žalobcov o pochovanie plodu vo forme písomnej tak, ako to vyžaduje ustanovenie zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a teda nedošlo k administratívnemu pochybeniu jeho zdravotníckeho personálu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť žalobkyne 1/ hodnotil v celom rozsahu ako neopodstatnenú.
6. Pri rozhodovaní vychádzal i z písomného vyjadrenia H.. H. G. zo dňa 23.3.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/, že do kontaktu s ňou prišla po prvýkrát na rannej vizite dňa 30.12.2014, kde žalobkyňa 1/ vyslovila požiadavku, že chce plod pochovať a dopytovala sa na postup jeho získania pre pohrebnú službu. V zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ nebola jej písomná žiadosť, preto kontaktovala sociálnu sestru, ktorá jej priniesla tlačivo k žiadosti na pochovanie plodu. Telefonicky dopytovala patologicko - anatomické oddelenie na Antolskej 11 v Bratislave, kde jej oznámili, že plod bol už v spaľovni, pričom túto informáciu podala žalobkyni 1/ a taktiež jej poradila, aby sa na uvedené oddelenie išla osobne informovať o stave plodu, čo žalobkyňa neurobila. Po dvoch mesiacoch ju žalobcovia vyhľadali a oznámili jej, že z pitevnej správy ich mŕtveho dieťaťa vyplýva, že pitva bola vykonaná až 31.12.2014 a teda im poskytla nepravdivú informáciu o stave plodu. Má za to, že ak by sa žalobkyňa 1/ osobne dopytovala na oddelení patologicko
- anatomickom, tak, ako jej radila, neprišlo by k tejto situácii. Osobne nemala dôvod znemožniť žalobkyni 1/ pochovať plod.
7. Tiež vychádzal z písomného vyjadrenia H.. K. R., J.. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/, že dňa 25.12.2014 bol ako pohotovostný lekár privolaný H.. C. F., J.. k príjmu žalobkyne 1/ ohľadne potvrdenia diagnózy mŕtveho plodu a určenia indukcie potratu. Podľa vyjadrenia počas celého jeho kontaktu so žalobkyňou 1/ nebola vyslovená požiadavka na pochovanie plodu po jeho potratení. Anamnéza pacientky sa podrobne zaznamenáva a v prípade, že by táto požiadavka pri prijatí bola vyslovená, nebol by problém požiadavku zdokumentovať, preto považuje tvrdenie žalobkyne 1/ o tom, že požiadala pochovať potratený plod po ukončení tehotenstva v čase príjmu, za nepravdivé.
8. Podľa písomného vyjadrenia H.. C. F. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ táto žalobkyňu 1/ prvýkrát vyšetrila počas ústavnej pohotovostnej služby dňa 25.12.2014. Pri ultrazvukovom vyšetrení bolo diagnostikované intrauterinné odumretie plodu. Následne bol privolaný pohotovostný lekár služby H.. K. R., J.. k potvrdeniu diagnózy. Pacientka bola poučená o nutnosti hospitalizácie. Počas príjmu a komunikácie s pacientkou pacientka žiadosť na pochovanie plodu nespomínala. Celá anamnéza a žiadosti pacientok sa podrobne zapisujú do dokumentácie. Keby ju žalobkyňa 1/ informovala o žiadosti pochovať plod, nevidela by problém so zápisom danej skutočnosti do zdravotnej dokumentácie, preto tvrdenie žalobkyne 1/, o tom, že počas príjmu žiadala pochovanie plodu po indukcii potratu je podľa nej nepravdivé.
9. Tiež poukázal na písomné vyjadrenie H.. B. F. zo dňa 07.09.2015 k sťažnosti žalobkyne 1/ že so žalobkyňou 1/ prišla do kontaktu pri službe dňa 29.12.2014. Pohotovostným a atestovaným lekárom bol G.. H.. H. F., M.., ktorý bol privolaný na pôrodnú sálu a bol prítomný počas celého potratu ako atestovaný lekár. Počas potratu prebiehala diskusia medzi žalobcami o tom, že by chceli plod pochovať, avšak jednoznačná požiadavka nebola vyslovená a nebola predložená písomná žiadosť o pochovanie potrateného plodu podľa zákona o pohrebníctve č. 131/2010 Z.z.. V rámci diskusie žalobcov informovala o pomerne vysokých nákladoch súvisiacich so zabezpečením pohrebu, s tým, že keď sa definitívne rozhodnú o pochovaní plodu, nech sa podrobne informujú na Súdnolekárskom pracovisku ÚDZS a patologickej anatómii, na Antolskej 11 v Bratislave, kde sa však nedostavili.
10.Vychádzal i z písomnej odpovede H.. U. F. zo dňa 29.09.2015 na sťažnosť žalobkyne 1/, že u žalobkyne 1/ bolo dňa 30.12.2014 zadané sociálne konzílium H.. G., kde bolo uvedené, že pacientka žiada pochovať plod, ktorý bol potratený dňa 29.12.2014. V jej prítomnosti uvedená lekárka telefonicky kontaktovala patologicko-anatomické oddelenie, kde jej poskytli informáciu, že potratený plod je spálený. Táto skutočnosť bola oznámená žalobcom. Na základe sociálneho riešenia sa u žalobkyne 1/ informovala, či bola z jej strany podaná žiadosť o pochovanie potrateného plodu na gynekologicko - pôrodníckom oddelení, pričom táto uviedla, že daná žiadosť z jej strany nebola podaná.
11. Podľa obsahu sťažnosti žalobkyne 1/ zo dňa 09.03.2015 bola dňa 25.12.2014 prijatá do nemocnice na oddelenie gynekológie, kde po štyroch dňoch od prijatia prebehol samotný potrat, t.j. dňa 29.12.2014. Dňa 30.12.2014 sa pri prepúšťaní z nemocnice informovala u H.. G., ako si pohrebná služba vypýta pozostatky dieťaťa, ktorá následne privolala sociálnu sestru a informovala žalobcov, že je potrebné spísať žiadosť, avšak v tomto prípade to nie je možné, nakoľko dieťa už bolo v spaľovni. Podľa sťažnosti sa H.. F. ospravedlňovala, že nevedela, že má nemocnica žalobcom dať tlačivá na vyplnenie žiadosti. Po dvoch mesiacoch z výsledkov pitvy zistili, že pitva prebehla dňa 31.12.2014, t.j. nasledujúci deň, ako sa na dieťa informovali, keď ešte cca 7 dní bolo v chladiacom boxe. H.. G. jej podala zlú informáciu, čím ju uviedla do omylu a pri osobnom konfrontovaní si chybu nepriznala. Na základe uvedeného žiadala o prešetrenie, kto žalobcov uviedol do omylu, keďže H.. G. sa odvolávala na oddelenie patológie.
12. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na doplňujúce vyjadrenie právneho zástupcu žalobcov 1/ a 2/, že bolo podľa neho porušené právo žalobcov na súkromie, ktorého obsahom je aj stránka rodinného života človeka, ktorú nemožno od neho oddeliť, pričom pochovanie rodinného príslušníka je súčasťou našej kultúry. Postup žalovaného, ktorý znemožnil sériou úkonov pochovanie rodinného príslušníka žalobcov, označil za zásah do práv žalobcov. K námietke žalovaného, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu, argumentoval, že vo vzťahu k nemu sa žalobcovia domáhajú svojho nároku za nezabezpečenie administratívneho postupu, ktorý mal zabezpečiť a umožniť pochovanie plodu, keď netvrdia, že žalovaný mal tento plod vydať. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného preukazuje podľa neho aj to, že je štátnou príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý vydal odborné usmernenie č. 05101/4/2006-OZS z 27.03.2006 publikované vo vestníku Ministerstva zdravotníctva 01.02.2006, ročník 54, v čiastke 24 - 27. V tomto usmernení zriaďovateľ uvádza podrobný postup pracovísk ministerstva pri zabezpečení nároku na pochovanie plodu, ktoré je uvedené v článku 2 odborného usmernenia. Žalovaný v zmysle tohto usmernenia nepostupoval. Odpoveď na sťažnosť - Oprava zo dňa 22.02.2016 považuje za účelový krok žalovaného s cieľom sťažiť žalobcom preukazovanie ich nároku. Oprava bola urobená až po podaní žaloby na súd. Poukázal na vyjadrenie H.. G., že plod je spálený, čo potvrdila aj sociálna sestra. Po tomto oznámení neboli žalobcovia v psychickom stave, v ktorom by mohli zisťovať na patológii a overovať si správnosť resp. nesprávnosť poskytnutej informácie zo strany H.. G.. Ďalej uviedol, že napriek vedomosti pracovníkov žalovaného o potrebe poskytnúť súčinnosť pri spísaní žiadosti žalobcom, títo súčinnosť neposkytli, čím zmarili ich právo na pochovanie plodu. Povinnosť vyplniť na základe ústnej žiadosti rodiča príslušný formulár, ktorý zabezpečí, aby mohlo dôjsť k pochovaniu potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu, má v zmysle výkladu § 3 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z.z. gynekologicko-pôrodnícke pracovisko (jeho pracovníci), a to v spolupráci s rodičom, a to aj po vykonaní pitvy (ak plod už nie je u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti). Iný výklad uvedeného ustanovenia by podľa neho bezdôvodne zasiahol do ústavou garantovaných práv žalobcov.
Je podľa neho zrejmé, že písomný formulár je potrebný pre administratívne potreby interného vybavenia záležitosti v rámci interných procesov pri nakladaní s ľudskými pozostatkami u poskytovateľa a nie je podmienkou (povinnosťou - obmedzením) pre uplatnenie práva na pochovanie ako súčasti práva na súkromie a rodinný život žalobcov. Ďalej uviedol, že zákon ukladá povinnosť zaznamenávať do zdravotnej dokumentácie pacienta údaje týkajúce sa rozsahu poskytnutia zdravotnej starostlivosti, resp. služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, keď žalobkyňa 1/ ako prijímateľ zdravotnej starostlivosti nemá absolútne žiadne právo a ani možnosť do svojej zdravotnej dokumentácie zapisovať akékoľvek údaje (vrátane údajov súvisiacich so žiadosťou o pochovanie plodu svojho dieťaťa).
13. Pri rozhodovaní vychádzal z obsahu výpovede žalobkyne 1/, že dňa 25.12.2014 prišla do nemocnice na Antolskú, pretože doma nepočula srdcové ozvy plodu, kde ju prijali H.. R. a H.. F., ktorí urobili sono plodu a potvrdili úmrtie. H.. R. odišiel a H.. F.V. spísala prijímaciu správu, pričom jej povedala, že chce dieťatko po odrodení pochovať, načo H.. F. povedala, že sa to dorieši potom. Dňa 29.12.2014 porodila, kde pri pôrode bola H.. F., a aj H.. F.. H.. F. zopakovala, že chce dať dieťa pochovať, táto uviedla, že to nebude problém. Na druhý deň povedala H.. G., že žiadali pochovať plod a opýtala sa, aký je postup pri zabezpečení pohrebnej služby. H.. G. privolala sociálnu sestru, ktorá doniesla žiadosť, ktorú bolo treba vypísať. Informovali ju však o tom, že medzitým volali na patológiu, kde uviedli, že telo tam už nie je a nachádza sa v spaľovni. preto je zbytočné vypisovať žiadosť. Uvedené už riešila s H.. F., ktorá bola privolaná a ospravedlnila sa jej, že nevedela, že bolo potrebné vypísať žiadosť. Na patológii sa osobne žalobcovia stretli s patológom, ktorý vykonal pitvu ich dieťaťa a zistili, že k nej došlo po termíne, kedy boli pracovníkmi žalovaného informovaní, že telo ich dieťaťa je v spaľovni. Patológ im odporučil, že môžu podať sťažnosť na nemocnicu alebo na úrad. Nakoľko žalobkyňa 1/ komunikovala s nemocnicou, podala sťažnosť na nemocnicu. Podľa obsahu výpovede žalobcu 2/ dňa 25.12.2014 bola žalobkyňa 1/ (jeho manželka) prijatá na oddelení H.. F. C. H.. R.F., J.., ktorý tam už potom nebol. S H.. F. sa rozprávali o tom, čo sa stalo a už vtedy jej tlmočili žiadosť, že chcú svoje dieťa pochovať. Uviedla im, že to nie je žiadny problém. Po štyroch dňoch, dňa 29.12.2014 sa uskutočnil pôrod ich dieťaťa, pri ktorom bola celý čas prítomná H.. F., bol tam aj ďalší lekár, ale nebol tam celý čas. Opätovne žalobcovia poznamenali, že chcú dieťa pochovať. Po potrate sa rozprával s H.. F., že chcú ich dieťa pochovať, ktorá spomenula, že budú nejaké zvýšené náklady v tejto súvislosti, pričom poznamenala, že to zariadi. Dňa 30.12.2014 prepustili žalobkyňu 1/ z nemocnice. H.. G., ktorej sa žalobcovia pýtali ma spôsob vyžiadania telíčka ich dieťaťa pohrebnou službou, si zavolala sociálnu sestru a oznámila im, že dieťa je už v spaľovni. Následne bola zavolaná H.. F., ktorá sa žalobcom aj pred H.. G. a sociálnou sestrou ospravedlnila, s tým, že nevedela, že im má dať žiadosť a podobne. Neskôr vysvitlo, že dňa 29.12.2014 tam ani sociálna sestra nebola, nemal by danú situáciu kto riešiť a ani im dať predmetnú žiadosť a papiere. Boli radi, že idú preč z nemocnice, nie že ešte mali ísť na pitevňu. Navyše dostali informáciu, že telíčko je v spaľovni. Zo strany pracovníkov žalovaného túto informáciu nijako neriešili, ani neoverovali, či je telíčko spálené, alebo nie. Po dvoch mesiacoch sa žalobcovia dopátrali od doktora na patológií, že až dňa 30.12.2014 bola vykonaná pitva a až následne bolo telo spálené. Po týchto udalostiach sa zhoršil jeho zdravotný stav, hoci nevyhľadal psychiatrickú pomoc.
14. Žalovaný v priebehu konania opätovne namietol nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Poukázal na sťažnosť žalobkyne 1/ zo dňa 09.03.2015, ktorej obsahom je skutočnosť, že bola uvedená do omylu a žiada prešetriť, kto ju uviedol do omylu. Poukázal na ustanovenie § 3 Zákona o pohrebníctve, kde žiadateľ o vydanie tela môže písomne požiadať o toto vydanie, pričom písomná forma je v zmysle uvedeného ustanovenia obligatórna a žiadosť mala byť adresovaná žalovanému. Žalobkyňa 1/ teda nebola uvedená do omylu žalovaným. Omyl a poskytnutie nesprávnej informácie spôsobil odlišný subjekt od žalovaného, keď informácia bola z patológie, ktorá spadá pod ÚDZS. Z dôvodu, že žalobcovia (rodičia) písomne nepožiadali o pochovanie plodu, nesplnili si zákonný predpoklad na zabezpečenie pochovania plodu. Opakovanú ústnu žiadosť žalobcov žalovaný nepovažoval za postačujúcu na spustenie informačného procesu vedúceho k zabezpečeniu práva žalobcov pochovať predčasne odňatý alebo potratený ľudský plod.
15. Súd prvej inštancie vypočul svedka H.. K. R., J.., ktorý nebol informovaný o skutočnosti, že žalobkyňa 1/ chce pochovať svoje dieťa, ani o jej žiadosti. Podľa svedka v prípade, že je takáto žiadosť zo strany pacienta lekárovi daná, táto skutočnosť sa zapíše do zdravotnej dokumentácie pacienta a vypíše sa formulárové tlačivo, ktoré je k dispozícií na oddelení. Jedna kópia tlačiva ostáva na oddelení, jedna sa vydá žiadateľovi a ďalšie ide s ostatkami na patológiu. Keď sa presúvajú pozostatky mŕtveho plodu na patológiu, postupuje sa nasledovne: Vypíše sa tzv. histológia alebo žiadanka o histologické vyšetrenie, ktorú vyplní lekár, podpíše a opečiatkuje, a ak je požiadavka na pochovanie, je dobré ju do tejto histológie uviesť, pričom podľa svedka na to neexistuje žiadny predpis na oddelení. Pri vznesení tejto požiadavky je najlepšie formulár vyplniť hneď, pričom všetky údaje vie pacient vypísať sám. Táto žiadosť musí mať písomnú formu. Podľa jeho názoru plod na pochovanie vydáva patológia, pričom zo strany rodiča je potrebná písomná žiadosť, o čom je pacient poučený.
16. Z výpovede svedkyne H.. C. F. súd prvej inštancie zistil, že dňa 25.12.2014 prijímala žalobkyňu 1/, pričom nebola informovaná, žeby žalobkyňa 1/ vzniesla požiadavku o pochovanie plodu. Bola iba na ambulancii, pri diagnostikovaní a počas príjmu. Uviedla, že v prípade, že pacient vznesie ústnu žiadosť o pochovanie plodu, na oddelení poučia pacienta o tom, že musí podať písomnú žiadosť, ktorá je verejne dostupná. Na oddelení však dostupná nie je, preto je nutné zavolať sociálnu sestru. Táto ústna požiadavka pacienta o pochovanie plodu sa samozrejme poznamenáva do zdravotnej dokumentácie pacienta. Do zdravotnej dokumentácie môže zapisovať údaje pacienta lekár a sestra.
17. Z výpovede svedkyne H.. B. F. zistil, že bola prítomná počas pôrodu plodu žalobcov, ktorí sa nezáväzne rozprávali o možnosti pochovania plodu. Jednoznačnú, definitívnu požiadavku podľa jej názoru nevzniesli. Aj napriek tejto skutočnosti ich poučila o tom, že keď sa rozhodnú, majú to ísť riešiť na patológiu. V prípade, keby ústnu požiadavku na pochovanie plodu vzniesla žalobkyňa 1/ na oddelení, poučili by ju o tom, že je potrebné dať písomnú žiadosť a zaznamenala by sa táto skutočnosť v zdravotnej dokumentácií pacientky. Označila za nepravdivé tvrdenie žalobcov, že dňa 29.12.2014 vzniesli ústnu požiadavku na pochovanie dieťaťa. Poprela tvrdenie žalobcov, že sa im ospravedlnila za to, že nemala vedomosť o povinnosti dať žalobcom niečo vypísať, podpísať a zavolať sociálnu sestru. Jej rozhovor so žalobcami o možnosti pochovania dieťaťa považovala za nezáväzný a preto nebol zaznamenaný do zdravotnej dokumentácie. Potvrdila, že bola privolaná na druhý deň k pacientke za účelom ozrejmenia situácie, kedy už bola zrejmá a jednoznačná požiadavka žalobkyne 1/ na pochovanie ostatkov plodu. Nepoučila ju o možnosti podania písomnej žiadosti, nakoľko situácia bola už vyhrotená. V prípade, že pacientka vznesie túto požiadavku a nemá vyplnenú písomnú žiadosť, lekár, ktorý vedie pôrod, alebo je ošetrujúcim lekárom alebo je prítomný pri vznesení tejto žiadosti, pomôže pacientke vyplniť žiadosť. V danom prípade písomná žiadosť nebola súčasťou dokumentácie, pričom keby bola podaná, bola by súčasťou dokumentácie.
18. Z výpovede svedkyne H.. H. G. zistil, že žalobkyňa 1/ bola jej pacientka. Po vizite jej pacientka predložila požiadavku, že chce plod pochovať. Po rozhodnutí vedúceho oddelenia H.. E. zadala sociálne konzílium, nakoľko je to štandardný postup. Po príchode sociálnej sestry poučili pacientku o potrebe písomnej žiadosti, pričom uviedla, že spolu s ňou jej ju pomôžu vyplniť. Sociálna sestra ju však poučila, že je potrebné predovšetkým zistiť, kde sú pozostatky plodu. Preto sa kontaktovala s patológiou a upovedomila pacientku, že telo nie je možné vydať, na základe čoho ona odmietla vypísať žiadosť o pochovanie plodu. Tieto informácie nezaznamenala do zdravotnej dokumentácie, pretože informovala vedúceho oddelenia a aj preto, že to bolo v sociálnom konzíliu. Ďalej uviedla, že pri odovzdávaní plodu na patológiu sa zrealizuje žiadosť o histopatologické vyšetrenie. V prípade, že je vypísaná žiadosť o pochovanie plodu, je povinný lekár ju tam pripojiť. Písomná žiadosť sa podáva 4x v zmysle vestníka a pripája sa na patológiu. Nemajú žiadnu povinnosť poučovať pacienta o tom, že jedine oni ako oddelenie môžu túto žiadosť pripojiť k telu, keď ho odosielajú na patológiu. Nikdy nebola prítomná pritom, žeby sa H.. F. ospravedlnila žalobkyni 1/, alebo sa vyjadrila v tom zmysle, že nevedela, že jej má dať nejakú žiadosť. Opakovane volala na patológiu, kde jej bolo povedané, že ak sa plod v evidencií nenachádza, bol pravdepodobne spálený. Túto informáciu spolu s tým, že sa má ísť informovať na patológiu, podala pacientke. Až o dva mesiace prišli žalobcovia do nemocnice, pričom sa bezprostredne po pôrode neboli informovať na patológii o stave tela ich dieťaťa, nakoľko boli v citovom rozpoložení. Podľa jej názoru, keby šla pacientka na patológiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bol by jej vydaný plod 30.12.2014.
19. Vychádzal zo svedeckej výpovede U. F., že k žiadosti o sociálne konzílium bolo uvedené, že rodička žiadala o sociálne poradenstvo ohľadne pochovania potrateného plodu dňa 29.12.2014. Predmetné zadanie lekára je súčasťou sociálneho konzília. Výsledok sociálneho konzília je písomný a zakladá sa do chorobopisu. Zadanie na sociálne konzílium sa nezakladá do zdravotnej dokumentácie. Keď prišla na oddelenie, bola sama s H.. G. a spýtala sa jej, kde sa nachádza plod. Doktorka uviedla, že plod nie je možné pochovať, nakoľko bol spálený. Na základe uvedeného prišla k záveru, že nie je potrebne vypisovať písomnú žiadosť o pochovanie a táto žiadosť nebola vypísaná. Keď prišla na izbu, pýtala sa pacientky, či má vypísanú žiadosť. Uviedli, že nevedeli, že majú mať vypísanú písomnú žiadosť. Na základe vyžiadania ju poskytujú pacientom, ale tu už to nebolo potrebné na základe informácie, že telo nie je možné vydať.
20. Tiež vychádzal z výpovede svedkyne G.. J.. H. Y., J.., MHA, MPH, že prvú písomnú odpoveď na sťažnosť žalobcov vypracovala p. K., pričom ona ju iba podpisovala z pozície štatutárneho zástupcu. V tom čase žiadne šetrenia nerobila. Pokiaľ ide o písomnú odpoveď na sťažnosť s názvom „oprava,“ jej text pripravovala sama a aj ju podpísala. Trvá na tom, čo uviedla v tejto odpovedi. Pri prvom šetrení doktorka K. vychádzala len z jedného vyjadrenia lekára, teda neboli zohľadnené všetky vyjadrenia.
21. Z výpovede svedkyne H.. F. A. zistil, že pozná žalobcov krátko. Žalobkyňa 1/ bola jej spolupacientka v nemocnici, jej manžela videla len vtedy, keď prišiel po ňu. Spolu so žalobkyňou 1/ ležali na izbe dňa 30.12.2014. Žalobkyňa 1/ jej vravela, že si chce dieťatko pochovať. Následne prišla nejaká pani doktorka, ktorej sa žalobkyňa 1/ pýtala, kde je bábätko, nakoľko ho chce pochovať. Bola jej poskytnutá informácia, že je to biologický materiál a išlo do spaľovne. Na to žalobkyňa 1/ uviedla, že aj pri pôrode vravela, že si ho chce pochovať. Na základe uvedeného sa jej doktorka ospravedlňovala, že jej je ľúto, čo sa stalo. Pani doktorka povedala, že na pochovanie plodu je potrebné vyplniť žiadosť. Žalobkyňa 1/ uviedla, že nevedela o povinnosti vyplniť nejaké papiere.
22. Z výpovede svedka O. R.- otca žalobkyne 1/ a svokra žalobcu 2/ zistil, že bol navštíviť svoju dcéru v nemocnici po jej prijatí, pôrod mali vyvolať až o 4 dní. Bola z toho samozrejme veľmi smutná, pričom ho informovala o tom, že chcú s manželom dieťatko pochovať a túto skutočnosť oznámili lekárke, ktorá mala službu a je to vybavené. Následne už v nemocnici nebol a ďalej mu všetko referoval žalobca 2/. Dozvedel sa o nemožnosti pochovania, nakoľko nemocnica dala telo spopolniť.
23. Súd prvej inštancie následne poukázal na obsah záverečnej reči právneho zástupcu žalobcov, podľa ktorého vykonaným dokazovaním v spore preukázali, že žalovaný svojim postupom porušil ustanovenia zákona o pohrebníctve, ako aj odborné usmernenie MZ SR o manipulácii s telesnými pozostatkami. V konaní mal za preukázané, že žalobcovia opakovane ústne žiadali pracovníkov žalovaného o pochovanie plodu, napriek tomu nebola táto žiadosť riadne zaznamenaná v zdravotnej dokumentácii žalobkyne 1/ a zo strany pracovníkov žalovaného nebol zabezpečený žiadny ďalší nevyhnutný administratívny postup za účelom vybavenia tejto žiadosti, pričom považujú ústnu žiadosť, ktorá bola nepochybne vznesená, za plne postačujúcu na zabezpečenie riadneho postupu smerujúceho k pochovaniu plodu. Z výpovedi svedkov, ako aj z celého postupu žalovaného, podľa neho vyplýva, že jej pracovníci nemali žiadnu vedomosť o tom, ako majú v danom prípade postupovať, preto ich postup bol úplne rozporný. Taktiež poukázal na postup a výpoveď sociálnej sestry, ktorá neposkytla potrebnú súčinnosť pacientke, ale lekárovi. Pacientku nepoučila o tom, že je potrebné podať písomnú žiadosť a možno ju podať na oddelení, keďže to nepovažovala za potrebné z dôvodu spálenia plodu. Nejednotný postup pracovníkov žalovaného sa podľa neho prejavil aj v tom, že až po tomto prípade boli zabezpečené školenia na usmernenie pracovníkov. Mal za to, že postupom žalovaného jednoznačne došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to do práva na rodinný život a súkromie, pričom v dôsledku neumožnenia pochovania mŕtveho plodu je tento zásah podľa jeho názoru takej intenzity, že okrem ospravedlnenia je adekvátne finančné zadosťučinenie v žalovanej výške.
24. Tiež poukázal na obsah záverečnej reči povereného zástupcu žalovaného, že pre určenie jeho zodpovednosti za vzniknutú nemajetkovú ujmu musia byť splnené tri základné zodpovednostné predpoklady, a to protiprávne konanie škodcu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou. Namietal existenciu jeho protiprávneho konania, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi relevantným konaním žalovaného a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobcov. Pre vznik zodpovednosti žalovaného neboli podľa neho naplnené dve podmienky, a to neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti a nemajetkovou ujmou na osobnosti. Žalovaný podľa neho neporušil žiadne právne povinnosti, keď personál žalovaného nemá povinnosť poúčať alebo edukovať rodičov (žalobcov) o možnosti pochovať potratený plod, pričom je to výlučne v gescií a v zodpovednosti rodičov ako ich výhradné právo. Žalobcovia písomne nepožiadali o pochovanie plodu a personálu jednoznačne nevyslovili do dňa vykonania potratu, t.j. do 29.12.2014 ani ústnu požiadavku, že chcú plod pochovať. Z vykonaného dokazovania podľa neho vyplýva, že ústna požiadavka žalobkyne 1/ o pochovanie plodu bola vyslovená až dňa 30.12.2014, t.j. deň po potrate, pričom v tom čase sa plod nachádzal na úplne odlišnom právnom subjekte, a to na ÚDZS na patologickom oddelení. Žalovaný podľa neho nezmaril vydanie pozostatkov plodu, nakoľko ho nemal ani k dispozícií, takže ho nemohol ani vydať. Ak by sa žalobcovia išli informovať priamo na ÚDZS, ako im to odporučila H.. G., bolo by im umožnené zo strany ÚDZS vydanie plodu za účelom pochovania. Žalobcovia sa neboli informovať. Trval na námietke týkajúcej sa jeho pasívnej vecnej legitimácie. Uviedol, že včasná žiadosť o pochovanie plodu (ani písomná, ani ústna) nebola zo strany žalobcov preukázaná. Namietal aj výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy, keďže pri výzve na mimosúdne vyriešenie prípadu si žalobcovia najskôr uplatňovali sumu vo výške 20 000,- eur, ktorú s podaním žaloby zvýšili na 30 000,- eur. Podľa názoru žalovaného nemajetková ujma pre žalobcov vznikla najmä z faktu potratu, teda tým, že prišli o svoje dieťa vo vyššej fáze tehotenstva, avšak nie z dôvodu, že nemajú pochovaný plod.
25. Po takomto ustálení skutkového stavu súd prvej inštancie právne argumentoval, že Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti, keď podmienkou pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti je preukázanie, že došlo k zásahu neoprávnenému a že tento zásah bol objektívne spôsobilý porušiť alebo aspoň ohroziť fyzickú alebo mravnú integritu osobnosti oprávneného, pričom obe tieto podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany a povinnosti subjektu zásahu znášať sankcie.
26. V prvom rade sa vysporiadaval s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko tá bola z jeho strany v priebehu konania spochybňovaná a vyhodnotil ju za esenciálnu pre posúdenie dôvodnosti žaloby, resp. prípadného úspechu či neúspechu žalobcov v spore. Právne posúdil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v konaní je daná, nakoľko neopravený zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorý v žalobe označili žalobcovia, spočíval v neposkytnutí súčinnosti pri zabezpečení administrácie žiadosti o pochovanie narodeného plodu. Konštatoval, že táto povinnosť vyplýva žalovanému z vyššie citovaného Odborného usmernenia MZ SR, t.j. jeho zriaďovateľa, pričom zohľadnil, že svoje pochybenie uznal aj sám žalovaný, ktorý vo svojej odpovedi na sťažnosť žalobkyne 1/ zo dňa 25.05.2015 uznal sťažnosť žalobkyne 1/ za opodstatnenú a potvrdil pochybenie na svojej strane. V zhode so žalobcami následné konanie zo strany žalovaného spočívajúce vo vykonaní opravy odpovede na sťažnosť považoval za účelové, nakoľko žalovaný už v tom čase mal vedomosť o vedení súdneho konania. Zo svedeckých výpovedí vyhodnotil za preukázané, že zamestnanci žalovaného boli informovaní o zámere žalobcov dieťa pochovať, avšak nikto z nich nijakým spôsobom žalobcom súčinnosť s vypĺňaním žiadosti neposkytol. Neopomenul, že žalobcovia nijakým spôsobom nespochybňujú ani nerozporujú, že nepodali príslušnú písomnú žiadosť, avšak poukázal na to, že žalobcovia neoprávnenosť zásahu do ich osobnostných práv dôvodia neposkytnutím súčinnosti, poskytnutím nepravdivých informácií a rozporným postupom jednotlivých zamestnancov žalovaného. S uvedeným názorom žalobcov sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil, pričom poukázal najmä na svedeckú výpoveď sociálnej sestry svedkyne U. F., ktorá uviedla, že hoci vedela o tom, že žalobkyňa 1/ má záujem o pochovanie narodeného plodu, písomnú žiadosť s ňou nespísala, nakoľko jej bola podaná informácia, že plod je už spálený a preto to nepovažovala za potrebné. Vychádzal z toho, že lekárka H.. F. uviedla, že po vznesení požiadavky o pochovanie plodu na oddelení nepoučila žalobkyňu 1/ o možnosti podať písomnú žiadosť, lebo situácia bola vyhrotená. Poukázal pritom na výpovede svedkov (H.. R., H.. F.,) podľa ktorých po vznesení požiadavky na pochovanie plodu na oddelení túto zaznamenajú v zdravotnej dokumentácii a poučia pacienta, že musí podať písomnú žiadosť. Súd prvej inštancie konštatoval, že keby zamestnanci žalovaného postupovali podľa zákona a spísali by so žalovanou 1/ písomnú žiadosť, a to aj 30.12.2014, (kedy ani žalovaný nepopiera, že bola požiadavka na pochovanie plodu vznesená), zabránilo by sa následnému spáleniu plodu. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne hospitalizovanej so žalobkyňou 1/ na izbe, ktorá potvrdila žalobcami tvrdené skutočnosti, a to vznesenie požiadavky na pochovanie plodu, ako aj skutočnosť, že lekárka sa ospravedlnila.
27. Súd prvej inštancie mal v prejednávanej veci za irelevantné, či sa táto informácia neskôr ukázala ako nepravdivá, majúc za kľúčovú skutočnosť, že napriek tomu, že zamestnankyňa žalovaného bola informovaná o vôli žalobcov narodený plod pochovať, neposkytla im súčinnosť v súlade s Odborným usmernením MZ SR vydaným v zmysle zákona o zdravotnej starostlivosti, pričom vyhodnotil, že žalovaný navyše ani nijakým iným spôsobom s výnimkou výpovedí svedkov, s prihliadnutím na to, že išlo o svedkov so žalovaným v pracovnom pomere, nepreukázal poskytnutie takejto informácie zo strany patológie.
28. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný v spore argumentoval potrebou podania písomnej žiadosti žalobcov o pochovanie plodu v zmysle zákona o pohrebníctve, mal za to, že práve konanie pracovníkov žalovaného (konkrétne sociálnej sestry a prítomnej lekárky) túto možnosť priamo zmarilo, t.j. vyplnenie a podanie tejto písomnej žiadosti, keď sociálna sestra sama vo svojej výpovedi uviedla, že tlačivo žalobkyni 1/ nedala, lebo to nepovažovala za potrebné, vzhľadom na informáciu od H.. G. získanú z patológie. Vyslovil názor, že týmto svojím konaním jednoznačne porušili Odborné usmernenie vydané MZ SR v zmysle zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré boli zamestnanci žalovaného povinní plne rešpektovať. Konštatoval, že pracovníci žalovaného neposkytli súčinnosť pri administrácii žiadosti žalobcov 1/ a 2/ o pochovanie plodu.
29. Dospel preto k záveru o preukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore. Poukázal na to, že v prejednávanej veci je nevyhnutne potrebné akcentovať základné etické a morálne hodnoty spoločnosti, subsumované pod zákonom chránené právo na ochranu osobnosti vyjadrené v § 11 a nasl. OZ, keď takouto hodnotou je ochrana práva na dôstojné pochovanie telesných pozostatkov najbližšej osoby, akou dieťa bez pochybností je. Mal za to, že nie len z povahy právnych predpisov a Odborného usmernenia, ale aj zo základných princípov dobrých mravov ako ustálených etických a hodnotových pravidiel rešpektovaných v spoločnosti vyplýva povinnosť žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia poskytnúť pacientke (žalobkyni) za takýchto dramatických okolností základnú a kvalifikovanú pomoc spočívajúcu v súčinnosti pri realizácii jej práva na dôstojné pochovanie telesných pozostatkov jej dieťaťa. Vyjadril názor, že žalovaný ako odborné zdravotnícke zariadenie si má byť už zo svojej podstaty a poslania plne vedomý duševného rozpoloženia matky po diagnostikovanej nutnosti vyvolania pôrodu mŕtveho dieťaťa (in utero), preto v takomto prípade nemožno poskytnutie zdravotnej starostlivosti zúžiť len na plne erudované odborné vykonanie samotného pôrodu, ako úkonu zachraňujúceho život matky, ale je nutné ju chápať aj ako nevyhnutnú emočnú podporu v stave úzkosti a smútku rodičov nad stratou očakávaného potomka. Posúdil, že za takejto situácie rodičov (najmä však žalobkyne 1/ - matky ako pacientky žalovaného) nemožno očakávať, že matka alebo rodičia sa bezprostredne po vyvolanom pôrode (v dôsledku narodenia mŕtveho plodu) odosobnia od prirodzeného citlivého emočného a duševného rozpoloženia a začnú sa bezprostredne venovať administratívne vyžadovanému (predpokladanému) postupu pre pochovanie pozostatkov dieťaťa.
30. Súd prvej inštancie poukázal na výpovede svedkov (zdravotných pracovníkov z radov lekárov a zdravotných sestier) a vyhodnotil, že z nich zhodne vyplýva, že žiadosť o vydanie plodu z pitevne a jeho pochovanie môže k žiadosti o histologické vyšetrenie plodu pripojiť len samotné zdravotnícke zariadenie (teda nie pacient), pričom sa vyžaduje bezprostredné konanie (bez zbytočného odkladu) vzhľadom na biologický charakter „materiálu“ (ostatkov plodu).
31. Za takýchto okolností preto za základnú morálnu povinnosť zdravotníckeho zariadenia označil poskytnutie pacientke (matke) resp. rodičom kvalifikovaej pomoci vo forme riadneho informovania o práve pochovať mŕtvo narodené dieťa a v administratívnom postupe spočívajúcom vo vyplnení písomnej žiadosti, ktorú má zdravotnícke zariadenie k dispozícii. Považoval za nemožné zákonne alebo morálne predpokladať, že matka spracúvajúca zážitok nutnosti pôrodu mŕtveho plodu nastúpi do zdravotného zariadenia s plnou odbornou pripravenosťou na budúci administratívny postup pri jeho pochovaní a bude sa sama ihneď a plnou odbornou pripravenosťou dožadovať príslušných tlačív za účelom ich vyplnenia a očakávanie takéhoto prístupu a postupu nemožno podľa súdu prvej inštancie opodstatnene vyžadovať ani vo vzťahu k otcovi dieťaťa (žalobcovi 2/).
32. Podľa záverov súdu prvej inštancie obrana žalovaného, že pacientka resp. rodičia (žalobcovia) nežiadali a nevyplnili tlačivo na vydanie a pochovanie mŕtveho plodu preto za takýchto okolností vyznieva nielen účelovo, ale aj cynicky, v priamom rozpore s dobrými mravmi a Odborným usmernením vydaným pre žalovaného ako zdravotnícke zariadenie. Súd prvej inštancie ju preto považoval za právne neobhájiteľnú. Z jeho pohľadu mal za neobhájiteľné, aby zdravotný personál (lekári a zdravotné sestry) na jednej strane vo výpovediach uviedli, že síce počuli „nezáväzný rozhovor rodičov“ o snahe pochovať mŕtvy plod, ale z neznámeho dôvodu mu bližšie nevenovali pozornosť, a na druhej strane síce pacientku zbežne informovali o možnosti pochovať dieťa, ale vzhľadom na „neoverenú“ informáciu z patológie získanú od bližšie neoznačeného zamestnanca patológie o spálení plodu usúdili, že vyplnenie tejto žiadosti a jej predloženie pacientke - žalobkyni 1/ už vlastne nie je potrebné. Právne uzavrel, že takémuto konaniu žalovaného nie možné poskytnúť právnu ochranu pod zámienkou, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá riadne, v nutnom rozsahu a že žalovaný nemá povinnosť byť súčinný v administrácii zabezpečenia možnosti pohrebu plodu. Naopak takýto postoj žalovaného ako vysoko kvalifikovaného zdravotného zariadenia dôrazne odmietol ako konanie neetické v rozpore s dobrými mravmi, napĺňajúce znaky porušenia práva na ochranu osobnosti.
33. Za účelom naplnenia výchovnej funkcie súdneho rozhodnutia uviedol, že povolanie zdravotnej sestry a lekára je poslaním slúžiacim ochrane zdravia a záchrane životov človeka, ako jedinečnej ľudskej bytosti a nemôže sa zúžiť len na vykonanie nevyhnutných invazívnych alebo neinvazívnych liečebných úkonov bez rešpektovania duševnej stránky človeka a s ňou spojenej prípadnej nutnej pomoci pri zabezpečení realizácie práva na pochovanie mŕtveho plodu. Na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v priamej príčinnej súvislosti s neposkytnutím nevyhnutnej súčinnosti žalovaným, na ktorú bol riadne vybavený, pretože o potrebe jej poskytnutia a jej administrácii mal dostatočné vedomosti a vzhľadom na zdravotné a duševné rozpoloženie žalobcov 1/ a 2/, ako aj Odborné usmernenie vydané práve pre postup žalovaného, nebolo možné pochybovať o dôvodnosti poskytnutia tejto súčinnosti, ako aj že došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov 1/ a 2/ spočívajúceho v práve na dôstojné pochovanie pozostatkov mŕtveho dieťaťa.
34. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie zameral na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov na uplatňovanú nemajetkovú ujmu. Konštatoval, že k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, pričom tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie sa musí predovšetkým vychádzať tak z celkovej povahy, ako aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí sa prihliadnuť napr. k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a šírke vzniknutej nemajetkovej ujmy a podobne). Morálne aj relutárne zadosťučinenie sledujú cieľ primerane, to znamená sledujú ho s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, čo znamená relatívne sanovať nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti konkrétnej fyzickej osoby.
35. Argumenotval, že peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 OZ môže súd priznať svojim rozhodnutím v prípade, ak sú splnené dve kumulatívne podmienky: a) morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce, b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. K zníženiu dôstojnosti alebo k zníženiu vážnosti by malo dôjsť v spoločnosti, teda treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú vyvolal zásah v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal otázkou, či došlo k naplneniu vyššie uvedených troch prvkov nevyhnutných na vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu a to: a) existencia protiprávneho zásahu, b) vznik nemajetkovej ujmy a c) kauzálny nexus medzi protiprávnym zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Mal za nepochybne preukázané, že (ne)konaním žalovaného bolo porušené právo žalobcov na ochranu súkromia, keď postup žalovaného, ktorý príčinne súvisí so vznikom zásahu do osobnostných práv žalobcov a vznikom nemajetkovej ujmy, nebol podľa súdu prvej inštancie lege artis a fakticky znemožnil pochovanie narodeného plodu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že týmto bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov, pričom tento zásah ešte znásobil ich primárnu stratu, ktorou bol fakt, že sa ich dieťa narodilo mŕtve, čo však nie je predmetom konania a žalobcovia toto ani nepripisujú postupu žalovaného, keď namietajú iba nesúladný a rozporný postup žalovaného, ktorý spôsobil, že sa žalobcovia s telom ich narodeného plodu nemohli dôstojne a spôsobom podľa vlastného uváženia rozlúčiť. Súd prvej inštancie nespochybnil, že v porovnaní s narodením nemŕtveho plodu ide o menšiu hodnotu a menšiu stratu, avšak vyjadril názor, že napriek tomu ide taktiež o zásah vážny a najmä nenapraviteľný. Po zvážení intenzity zásahu, jeho závažnosti, všetkých okolností, ktoré k nemu viedli, ako aj všetkých ostatných relevantných skutočností mal za to, že samotné morálne zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia je v prejednávanom prípade nepostačujúce, nakoľko podľa súdu prvej inštancie niet pochýb o tom, že zásah do osobnostných práv žalobcov vyvolal vo sfére ich osobného života vážne následky a ešte znásobil ich primárnu traumu z narodenia mŕtveho plodu.
36. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie o prípadnom priznaní a výške náhrady za nemajetkovú ujmu je plne v jeho decíznej právomoci, avšak v tomto smere zohľadnil zásady, na ktorých je budovaný nový procesný kódex CSP, a to najmä princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Vzal preto do úvahy rozsudok Krajského súdu Bratislava (ďalej iba ako „krajský súd“) sp.zn.:2Co/67/2012 zo dňa 28.08.2013, ktorý označil za skutkovo aj právne do veľkej miery podobný prejednávanému prípadu. Takisto zohľadnil pôvodnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú sa žalobcovia snažili od žalovaného uplatniť mimosúdne. Súd prvej inštancie teda podľa svojho uváženia ustálil, že na dosiahnutie spravodlivého usporiadania pomerov medzi sporovými stranami je nevyhnutné žalobkyni 1/ priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur a žalobcovi 2/ priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur. Primerane znížil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy oproti vyššie špecifikovanému rozsudku krajského súdu, nakoľko napriek relatívne značnej skutkovej aj právnej podobnosti prípadov, v prípade prejednávanom krajským súdom sa žalobkyni narodilo živé dieťa, ktoré po krátkom čase zomrelo, pričom vyhodnotil, že ujma žalobcov v tomto konaní je nižšia, nakoľko ich dieťa sa narodilo mŕtve.
37. Čo sa týka uplatneného nároku žalobcov na publikáciu príslušného rozhodnutia vo veci samej v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného súd prvej inštancie zaujal názor, že priznané morálne a peňažné zadosťučinenie je adekvátne a plne postačuje na pokrytie vzniknutej ujmy žalobcov, preto žalobu v tejto časti zamietol. Konštatoval, že nesporne hlboká a trvalá ujma žalobcov z nemožnosti pochovať dieťa nebola nijako mediálna ani inak zverejňovaná v tlači, resp. iným masovo-komunikačným prostriedkom a bola nesporne len vecou strán sporu, prípadne osôb blízkych žalobcom (najbližší príbuzní a známi), keď tomuto spôsobu vzniku ujmy musí podľa súdu prvej inštancie zodpovedať aj spôsob ospravedlnenia. V tomto smere tiež konštatoval, že žalobcovia sú oprávnení s dikciou právoplatného rozhodnutia a textom písomného ospravedlnenia oboznámiť osoby, u ktorých to považujú za vhodné, pričom vyjadril názor, že prípadným ďalším zverejňovaním prejednávaného sporu by sa dôsledky neoprávneného zásahu v emočnej sfére žalobcov iba zvyšovali. Takisto poznamenal, že predmetný zásah možno zo strany žalovaného považovať za ojedinelý prípad, pričom žalovaný poskytol aj potrebné kroky na zamedzenie výskytu obdobných situácií. Z uvedených dôvodov nárok žalobcov na publikáciu rozhodnutia v tlači na náklady žalovaného zamietol.
38. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že v konaní o náhradu nemajetkovej úspešným žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď vyhodnotil, že ich úspech spočíval v tom, že im bola nemajetková ujma priznaná, pričom priznaná výška nemajetkovej ujmy závisí len od úvahy súdu.
39. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania podal riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho v ním napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu v celosti zamietnuť. Zhrnul skutkový stav veci, podľa ktorého žalobkyňa 1/ bola dňa 25.12.2014 prijatá na Gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK na indukciu potratu, dňa 29.12.2014 bola indukcia potratu vykonaná, dňa 30.12.2014 žalobcovia vzniesli ústnu požiadavku na vydanie potrateného plodu za účelom jeho pochovania, zamestnanci žalovaného kontaktovali Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou za účelom jeho vydania, zamestnanec ústavu informoval zamestnancov žalovaného, že plod sa nachádza v spaľovni. Mal za to, že žalobcovia nepreukázali existenciu obligatórnych znakov jeho zodpovednosti za škodu. Poukázal na znenie ust. § 3 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení neskorších predpisov, podľa ktorého rodič potrateného alebo predčasne odobratého plodu musí písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie, pričom písomnú žiadosť žalobcovia nepodali, ale až dňa 30.12.2014 vyslovili ústnu požiadavku na jeho vydanie, kedy sa plod nachádzal na pracovisku Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vyslovil, že relevantný zákon mu neukladá žiadne povinnosti týkajúce sa poučenia žalobcov a poskytnutia súčinnosti v súvislosti s podaním žiadosti, preto neporušil žiadne povinnosti ani v komisívnom a ani v omisívnom zmysle. Nedokonalosť zákonného ustanovenia mu nemôže byť na ťarchu. Poukázal na to, že takáto poučovacia povinnosť zamestnancov zdravotníckeho zariadenia bola do právneho poriadku zavedená až zákonom č. 317/2016 Z.z. účinným od 29.04.2017. Protiprávnosť jeho konania teda podľa nich žalobcovia nepreukázali. Rovnako podľa neho nepreukázali príčinnú súvislosť medzi jeho tvrdeným protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou, keď nepreukázali, že príčinou ich ujmy je práve nemožnosť pochovania ich plodu. Vyjadril názor, že ujma u žalobcov vznikla tým, že prišli o dieťa, avšak bez zavinenia žalovaného. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal mierou, v ktorej nemožnosť pochovania plodu ujmu žalobcom spôsobila. Nesúhlasil s hodnotením dôkazov súdu prvej inštancie, že žalobkyňa opakovane ústne žiadala o vydanie plodu, keď pripustil, že žalobkyňa 1/ ústne o jeho vydanie požiadala až v čase, keď sa nachádzal u iného subjektu. Namietal tiež porušenie Odborného usmernenia o manipulácii s inými ľudskými pozostatkami vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR dňa 27.03.2006 č. 05101-4/2006-OZS, nakoľko bezprostredne po vznesení ústnej požiadavky žalobcov o vydanie plodu jeho zamestnanci vykonali úkony smerujúce k jeho vydaniu, avšak plod už bol v spaľovni. Vytkol žalobkyni, že ak bola hospitalizovaná po dobu 5 dní, na žiadosť o vydanie tak dlho čakala. Ak by o vydanie plodu požiadala včas, bolo by jej vyhovené. Zaujal názor, že nevykonanie úkonu, ktorý zákon subjektu neukladá, nemôže byť považované za porušenie zákona. Zopakoval, že žalobcovia mu písomnú žiadosť nepredložili a nepožiadali o poskytnutie súčinnosti pri vydávaní plodu. V čase vznesenia ústnej požiadavky plod nebolo možné vydať ani v prípade podania písomnej žiadosti. Poukázal na svedeckú výpoveď H.. G., podľa ktorej bolo žalobkyni dňa 30.12.2014 navrhnuté, aby vyplnila žiadosť o vydanie plodu, čo však žalobkyňa 1/ odmietla vzhľadom na informáciu, že vydanie plodu už nie je možné. Namietal hodnotenie výsluchu svedkyne A., ktorá so žalobkyňou ležala na spoločnej izbe dňa 30.12.2014, t.j. v čase podľa neho irelevantnom, nakoľko rozhodujúce skutočnosti nastali pred týmto dňom. Ak svedkyňa vypovedala, že počula ospravedlňovanie sa lekárky vo vzťahu k žalobkyni 1/, išlo podľa neho len o prejav ľútosti nad situáciou. Ohradil sa proti záveru súdu prvej inštancie o tom, že si nesplnil svoju zákonnú a morálnu povinnosť, keď definitívny pokyn na vydanie plodu nebol daný. Žalovaný si nie je vedomý akéhokoľvek porušenia zákonnej a ani morálnej povinnosti svojich zamestnancov. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie prekročil svoje právomoci, keď neskúmal, či došlo k porušeniu zákona, ale suploval zákonodarcu a sám určil, že žalovaný porušil povinnosti, ktoré však nie sú žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom uložené. V odvolaní tiež namietol správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keď žalobcovia boli podľa neho úspešní len v rozsahu 50%.
40. Proti zamietajúcej časti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobcovia a žiadali ho v nimi napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne zmeniť a ich žalobe vyhovieť v celosti. Mali za nesporné, že pri určení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu súd vychádza zo svojej úvahy, keď kritériami má byť jednak jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, avšak aj správanie žalovaného a jeho postoj a prístup k odškodneniu ujmy. Ide o princíp primeranosti a úvahy súdu, a pri určení výšky náhrady majú mať jasnú štruktúru a musia byť vedené kritériami zadanými zákonom a zásadou spravodlivého usporiadania veci. Závažnosť im vzniknutej ujmy mali za jednoznačnú. Vyjadrili názor, že k jej vzniku došlo v súvislosti s nekonaním zamestnancov žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia, a to s nekonaním povinností uložených im zákonom. Priznanie nižšej než žalovanej výšky náhrady by bolo podľa nich dôvodné len za predpokladu, že by sa žalovaný k situácii postavil zodpovedne (ako pri prvej odpovedi na ich sťažnosť), čím by ich ochránil pred negatívnymi emóciami. Poukázali na zásadu právnej istoty, v zmysle ktorej mali za irelevantné, že plod sa narodil mŕtvy. Nemožno potom porovnávať ani žalovanú situáciu so situáciou, kedy žalobkyňa 1/ podstúpila umelé prerušenie tehotenstva a uvedené poukazovanie žalovaného na tieto skutočnosti označili za nemorálne, nakoľko k interrupcii došlo za odlišných životných okolností. Súdu prvej inštancie vytkli, že nevyhodnotil dokazovaním zistenú skutočnosť, že žalobkyňa 1/ je v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného v liečebnej starostlivosti psychológa a psychiatra, nakoľko z nemožnosťou navštíviť dieťa na cintoríne sa nedokáže vyrovnať. Poukázali na správanie sa žalovaného, ktorý sa ani len nepokúsil následky svojho neoprávneného zásahu aspoň zmierniť, hoci nezabezpečil administratívny postup po podaní žiadosti o vydanie plodu. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalovaný počas súdneho konania alibisticky opravil svoju predchádzajúcu odpoveď na ich sťažnosť, čo hodnotili ako prostriedok procesnej obrany neetický a v rozpore s dobrými mravmi. Vyjadrili názor, že v preskúmavanom rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje výrok o nároku na zverejnenie súdnych výrokov v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného. S odôvodnením rozsudku v tejto časti sa nestotožnili, keď relevantná téma bola medializovaná prostredníctvom TV Markíza dňa 07.03.2015, kde žalovaný informoval, že rodič musí podať písomnú žiadosť o vydanie plodu na pochovanie. Mali za žiaduce, aby aj iní rodičia boli informovaní o postupe v obdobných prípadoch, aby sa vyhli psychickej traume, o to viac po legislatívnej zmene zákona o pohrebníctve, kde je informačná povinnosť zamestnancov žalovaného zákonom upravená. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že medializáciou veci by došlo k zvýšeniu neoprávneného zásahu do ich emočnej sféry, keď o uvedené rozhodnutie žiadajú z vlastnej iniciatívy. Zverejnenie výrokov súdu by teda nevnímali negatívne.
41. Na odvolanie žalovaného sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.06.2017, v ktorom uviedli, že neposkytnutie súčinnosti priznáva aj žalovaný, pričom sa bráni len nedokonalosťou zákona, ktorá však podľa nich bola odstránená výkladom Ministerstva zdravotníctva SR. Príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom žalovaného a vznikom ich ujmy videli v nemožnosti pochovať ich plod. Stotožnili sa s ďalším hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, keď podľa nich žalovaný nepreukázal splnenie jeho zákonných a morálnych povinností, pričom námietky žalovaného k hodnoteniu výsledkov dokazovania súdom nemôžu znamenať porušenie jeho práv. K odvolacej námietke žalovaného k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania uviedli, že úvaha súdu pri rozhodovaní nemôže znamenať určitý neúspech v súdnom konaní. Mali za to, že ohľadom základu sporu, ktorým je existencia neoprávneného zásahu žalovaného, boli plne úspešní.
42. Žalovaný vo svojej odvolacej replike realizovanej písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.07.2017 namietal svoje porušenie právnej povinnosti, keď mu zákon neukladá povinnosť informovať rodiča o potrebe podania písomnej žiadosti o vydanie plodu, pričom i vychádzajúc z Odborného usmernenia MZ SR zdôraznil, že žalobkyňa 1/ ústne o vydanie plodu požiadala až v čase, keď plod bol v spaľovni ÚDZS. V konaní poukázal na ochotu a vôľu svojich zamestnancov žalobcom pomôcť ihneď po ústnej žiadosti žalobkyne 1/ o vydanie plodu, avšak nikdy neuznal porušenie svojich povinností. Vyjadril názor, že ujmu žalobcom spôsobil samotný potrat a nie nepochovanie plodu. Argumentáciu žalobcov ohľadom negatívnej dôkaznej teórie mal za nepoužiteľnú, keď v danom prípade nejde o situáciu, že by neposkytol žalobcom súčinnosť po podaní písomnej žiadosti. Na nevydanie plodu v prípade žalobcov nemal žiaden dôvod. Tiež argumentoval neunesením dôkazného bremena žalobcami pokiaľ ide o všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za ujmu. Trval na svojej odvolacej námietke týkajúcej sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
43. Ďalšie písomné podania v rámci odvolacieho konania podané neboli.
44. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Najskôr posudzoval opodstatnenosť odvolania žalovaného proti vyhovujúcej časti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúcej sa povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcom a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v tejto časti nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav v tejto ním napadnutej časti veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti tejto časti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti nároku žalobcov na priznanie ospravedlnenia vo vzťahu k žalovanému v požadovanom znení a spôsobom špecifikovaným vo výroku napadnutého rozsudku stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti nároku žalobcov v tejto časti napadnutej žalovaným.
45. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka sú 1/ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (negatórna žaloba), 2/ návrh na odstránenie následkov (reštitučná žaloba) a 3./ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka, keď občianskoprávna ochrana je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, čo znamená, že na jej vznik nie je potrebné zavinenie toho, kto zásah spôsobil. Je teda irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, rozhodujúci je len výsledok takéhoto konania. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. Hmotnoprávnou podmienkou tejto občianskoprávnej zodpovednosti je imateriálna ujma, ktorá spočíva buď v ohrození alebo v porušení osobnostnej sféry. Postačujúce teda je, že zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa § 11 OZ najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
46. Na základe uvedeného je potrebné pripomenúť, že predmetom konania nie je nárok žalobcov na náhradu škody, ako mylne pochopil žalovaný, preto ich povinnosťou nebolo uniesť dôkazné bremeno o porušení právnej povinnosti žalovaným, ale uniesť dôkazné bremeno o jeho neoprávnenom zásahu do ich osobnostných práv. Medzi stranami sporu nebol sporný skutkový stav okrem tej skutočnosti, či žalobcovia pred vykonaním indukcie potratu dňa 29.12.2014 žiadali jednoznačne žalovaného o zabezpečenie plodu za účelom jeho pochovania. Súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že žalobcovia viacnásobne ústne vyjadrili svoj záujem o pochovanie potrateného dieťaťa a teda o vydanie plodu, ktoré skutkové ustálenie súdom prvej inštancie žalovaný rozporuje. Zároveň však súd prvej inštancie vyjadril právny názor, že aj keby sa uvedená skutková okolnosť nezakladala na pravde, nemení toto nič na závere, že žalovaný svojím omisívnym konaním spočívajúcim v neposkytnutí súčinnosti žalobcom po tom, ako jednoznačne ústne požiadali žalovaného o vydanie plodu dňa 30.12.2014, neoprávnene zasiahol do ich osobnostných práv, a s týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje.
47. V rámci konania pred súdom prvej inštancie došlo k ustáleniu jasného skutkového záveru, že žalobcovia sa s ošetrujúcou lekárkou H.. F. o možnosti pochovania plodu rozprávali, hoci menovaná lekárka vyhodnotila rozhovor ako nezáväzný. Už v tomto štádiu bolo podľa odvolacieho súdu jej povinnosťou ako zamestnanca žalovaného, ktorému bola i v relevantnom čase uložená povinnosť súčinnosti pri vydávaní plodu na pochovanie v zmysle Odborného usmernenia MZ SR č. 05101-4/2006- OZS, túto informáciu zaznamenať do zdravotnej karty žalobkyne, keďže zapisovanie údajov do zdravotnej dokumentácie je podľa § 19 ods. 2, 3 zákona č. 576/2004 Z.z. výlučne v kompetencii lekára, ktorého úlohou bolo podľa odvolacieho súdu i preventívne písomnú žiadosť o vydanie plodu do zdravotnej dokumentácie založiť, a to bezproblémovo, keďže vzor žiadosti podľa čl. 2 odborného usmernenia tvoril jeho prílohu, a pripraviť ju na podpis niektorému zo žalobcov ako rodičov mŕtveho plodu, a to pri podčiarknutí tej významnej skutočnosti, že vydanie plodu si vyžaduje operatívnosť postupu vzhľadom na to, že sa jedná o biologický materiál. Zo svedeckej výpovede samotnej H.. F. vyplynulo, že táto mylne a nesprávne informovala žalobcov, že vydanie plodu majú riešiť na patológii. Za rozhodne a nepochybne preukázané však súd prvej inštancie vyhodnotil skutkové zistenie, že žalobkyňa 1/ dňa 30.12.2014 žalovaného o vydanie plodu žiadala výslovne, hoci v ústnej podobe, z ktorého dôvodu bolo žalovaným realizované i sociálne konzílium v snahe vydanie plodu žalobkyni zabezpečiť a písomnú žiadosť o vydanie plodu rodičmi za súčinnosti žalovaného zrealizovať. Po získaní telefonickej informácie od ÚDZS bola žalobkyni odovzdaná informácia o nemožnosti vydania plodu vzhľadom na jeho pravdepodobné spálenie, ktorú informáciu napriek výslovnej žiadosti žalobkyne 1/ o jeho vydanie a napriek vedomosti žalovaného o svojej povinnosti poskytnúť žalobcom v takom prípade súčinnosť, a to vychádzajúc z právnej úpravy i po pitve plodu, túto neposkytli a pravdivosť informácie neoverili sami fyzickým dopytom a kontrolou správnosti a pravdivosti informácie na mieste jej poskytnutia. Podľa svedeckých výpovedí totiž informácia o tom, že plod je v spaľovni, bola zamestnancom žalovaného podaná len ako jedna z pravdepodobných možností, a to tak, že ak nie je plod v žiadnej z evidencií ÚDZS, je pravdepodobne v spaľovni. Pravdepodobne práve z dôvodu možnosti aj inej alternatívy H.. G. poradila žalobcom, aby si informáciu o tom, či je plod v spaľovni, išli fyzicky overiť, ktorý úkon zo strany žalovaného je potrebné vyhodnotiť ako neposkytnutie náležitej súčinnosti pri zabezpečovaní vydania plodu za účelom jeho riadneho pochovania. H.. G. pochybila, keď overiť pravdivosť poskytnutej informácie o spálení plodu posielala žalobcov, vzhľadom na zákonnú povinnosť žalovaného vydať plod aj po pitve a spálenie plodu nebolo jednoznačné. Odvolací súd poukazuje aj na obsah svedeckej výpovede U. F., že žalobkyňa 1/ žiadala o pochovanie narodeného plodu dňa 29.12.2014 a na jej nesprávny názor (resp. nevedomosť), že tlačivo k písomnej žiadosti o vydanie plodu poskytujú pacientom na základe ich vyžiadania, keď žiadosť mal vyplniť predovšetkým poskytovateľ zdravotnej starostlivosti len za spolupráce rodiča. Hodnotením vykonaného dokazovania, a to vyššie uvedených výpovedí svedkov, odvolací súd dospel k záveru, že zamestnanci žalovaného relevantné odborné usmernenie MZ SR nemali naštudované a o svojich povinnostiach z neho vyplývajúcich nemali vedomosť. Vyššie spomenuté normy vyžadovali od žalovaného aktívnu súčinnosť, preto pasivita jeho zamestnancov nemôže požívať právnu ochranu. V tomto omisívnom konaní žalovaného odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie vzhliadol neoprávnenosť a objektívnu spôsobilosť zásahu do osobnostných práv žalobcov, keď navyše nebolo možné od nich spravodlivo čakať overovanie tejto informácie fyzickou prítomnosťou na pracovisku patológie.
48. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobcovia v konaní preukázali existenciu neoprávneného zásahu žalovaného do ich osobnostných práv, keď v dôsledku tohto neoprávneného zásahu došlo k porušeniu ich práva na rodinný život, súkromie, na zachovanie spomienky na očakávané dieťa, k zásahu do psychického zdravia žalobkyne 1/ a pod.
Tým došlo k preukázaniu základu ich nároku uplatneného žalobou. Odvolaciu argumentáciu žalovaného ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú, keď podľa čl. 2 ods. 1 Odborného usmernenia o manipulácii s ľudskými pozostatkami č. 05101-4/2006-OZS zo dňa 27.03.2006, ktoré Ministerstvo zdravotníctva SR vydalo v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b/ zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti gynekologicko - pôrodnícke pracovisko, ak rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu požiada o jeho pochovanie, umožní jeho pochovanie i po vykonaní pitvy na pracoviskách úradu. Gynekolgicko - pôrodnícke pracovisko za týmto účelom vyplní v spolupráci s rodičom žiadosť o pochovanie, ktorej vzor je uvedený v prílohe. Neoprávnený zásah žalovaného spočíval práve v neposkytnutí relevantnej a legitímne očakávanej súčinnosti, keď uvedené odborné usmernenie ukladá povinnosť vyplniť žiadosť prioritne žalovanému, za spolupráce s rodičom, vzor žiadosti bol dokonca prílohou uvedeného usmernenia, pričom súčinnosť za danej situácie sa naviac i vo všeobecnosti v medziľudských vzťahoch predpokladá. Pasívna legitimácia žalovaného vyplýva i z ust. § 5 ods. 2 písm. f) zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení účinnom k 29.12.2014, podľa ktorého vydať rodičovi potratený alebo predčasne odňatý plod na jeho pochovanie je povinný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti.
49. Podľa ust. § 13 ods. 1 OZ pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv je možné domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, ktorá forma žaloby v danom príde do úvahy neprichádza, taktiež je v zásade možné domáhať sa odstránenia následkov týchto zásahov, keď v danom prípade vydanie plodu za účelom jeho pochovania aktuálne už taktiež nie je možné, preto jediným možným právnym riešením porušenia práv žalobcov je poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Za takéto zadosťučinenie v zmysle petitu žaloby žalobcovia považovali jednak morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa žalovaného listom doručeným im na adresu ich bydliska, a vo forme uverejnenia súdnych výrokov v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného. Boli však tiež tohto názoru, že takéto zadosťučinenie by vzhľadom na závažnosť ich ujmy nebolo postačujúce, preto žiadali žalovaného aj o finančnú náhradu v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ.
50. Pokiaľ ide o priznané zadosťučinenie vo forme ospravedlňujúceho sa listu na adresu bydliska žalovaných, odvolací súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie posúdil, že takáto forma zadosťučinenia je primeraná forme, spôsobu a následkom neoprávneného zásahu žalovaného a je aspoň čiastočnou náhradou a satisfakciou za porušenie ich práv vzhľadom na nemožnosť naturálnej nápravy dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného, keďže potratený plod žalobcom už aktuálne nie je možné za účelom jeho pochovania vydať. Text ospravedlnenia odvolací súd posúdil ako primeraný a spôsobilý ujmu žalobcov zmenšiť, keď napriek tomu, že v texte nie je špecifikované konkrétne nekonanie žalovaného, ktoré zásah do osobnostných práv žalobcov spôsobilo, pre žalobcov ako adresátov ospravedlnenia pocit nezrozumiteľnosti určite nevyvoláva.
51. Pokiaľ však ide o odvolanie žalovaného smerujúce proti vyhovujúcej časti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcej sa k jeho povinnosti zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-eur a žalobcovi 2/ vo výške 5.000,-eur, dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je odvolanie žalovaného dôvodné.
52. Nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s blízkou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. Ustanovenia § 11 až 16 OZ upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo rešpektujúce všestranný slobodný rozvoj osobnosti človeka, keď rodinné vzťahy patria medzi vzťahy najintímnejšie a najsúkromnejšie, v ich rámci sú vzťahy medzi manželmi, prípadne medzi rodičmi a deťmi. Integrálnou súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. Patrí sem i právo na uchovanie pamiatky po rodinnom príslušníkovi, keď je nepochybné, že v danom prípade stratili žalobcovia a celá ich rodina možnosť realizácie týchto súkromných práv vo vzťahu k vytúženému, avšak nenarodenému dieťaťu a zostali tak ochudobnení o takýto citový vzťah k rodinnému (hoci nenarodenému) príslušníkovi. Nečakanými, šokujúcimi udalosťami súvisiacimi s ich žiadaním o vydanie potrateného plodu došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov ako rodičov, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť podľa odvolacieho súdu postačujúcou, pretože porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávneného zásahu do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kedy musí dôjsť k ich zníženiu v značnej miere, pričom pri zásahu do práva na súkromie difamačný následok podmienkou nie je a v tomto prípade nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Podmienkou priznania a aj výšky náhrady nemajetkovej ujmy je i podľa odvolacieho súdu existencia závažnej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie a dopad a dôsledky, a to nie pre subjektívne pocity fyzickej osoby, ale na základe objektívneho hľadiska, ktorým je, že predmetnú ujmu by v danom čase a mieste tak vnímala každá fyzická osoba.
53. Súd prvej inštancie v danom prípade ujmu žalobcov vyhodnotil za značnú s ohľadom na jednoznačný záver, že trvanie dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného je doživotné, s ktorým právnym posúdením nároku s odvolací súd stotožňuje, keď však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tomto smere neuviedol svoje ďalšie právne posúdenie veci ohľadom konkrétnej výšky priznanej náhrady a nevyhodnotil všetky výsledky vykonaného dokazovania. Jeho právne závery v tomto smere preto zatiaľ neobstoja a sú odvolacím súdom neudržateľné. Žiadnym spôsobom nevyhodnotil dokazovaním zistenú skutočnosť a jej prípadný vplyv na rozhodnutie v danej veci, že žalobkyňa 1/ v minulosti podstúpila interrupčný zákrok, kedy o vydanie plodu za účelom jeho pochovania nežiadala. Nevyhodnotil tiež, že v zmysle listinných dôkazov - lekárskej správy J.. F.Š. - klinického psychológa a H.. R. - psychiatra, je žalobkyňa 1/ v ich starostlivosti z dôvodu straty dieťaťa, resp. odumretia plodu a z dôvodu nemožnosti ho pochovať, t.j. ide o kumuláciu zdravotných dôvodov, keď dokazovaním sa nezameral na zistenie miery jej frustrácie z dôvodu nemožnosti potratené dieťa pochovať a na cintoríne ho v ďalšom svojom živote navštevovať a mieru frustrácie z dôvodu samotnej straty očakávaného dieťaťa. Pre účely svojho rozhodnutia použil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.08.2013 sp. zn. 2Co 67/2012, ktorý však vychádza z iného skutkového základu veci, nakoľko v uvedenom konaní išlo o živo narodené dieťa, ktoré zomrelo po niekoľkých hodinách od pôrodu a jeho mŕtve telo bolo za účelom pochovania vydané neznámej osobe odlišnej od rodičov. V preskúmavanom prípade je nutné vziať do úvahy jednak tú skutočnosť, že k takémuto porušeniu povinností žalovaným nedošlo, keď jeho neoprávnený zásah spočíval len v neposkytnutí náležitej súčinnosti pri zabezpečovaní vydania pozostatkov plodu, pričom je potrebné mať na zreteli aj ust. § 7 ods. 1 OZ, podľa ktorého napríklad aj spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká až narodením, keď túto spôsobilosť má síce aj počaté dieťa, avšak len za predpokladu, ak sa narodí živé.
54. Na druhej strane však odvolací súd rovnako prisvedčil i odvolacím námietkam žalobcov proti zamietajúcej časti preskúmavaného rozsudku vzťahujúcej sa k čiastočnému zamietnutiu ich nároku na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy, a to argumentácii ohľadom opravy odpovede žalovaného na ich sťažnosť realizovanú už po začatí súdneho konania, ktorý prejav žalovaného odvolací súd vyhodnotil za prejav nárok na náhradu nemajetkovej ujmy umocňujúci a jej výšku ovplyvňujúci, ktoré skutkové zistenie pre účely rozhodnutia vo veci rozhodné však súd prvej inštancie taktiež nevyhodnotil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške primeranej peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov je tak predčasné a vzhľadom na absenciu vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie aj nepreskúmateľné. Odvolací súd teda posudzujúc i opodstatnenosť odvolania žalobcov proti zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k peňažnej náhrade za ich nemajetkovú ujmu, ktoré prejednal podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že toto je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vzhľadom na predčasnosť jeho záverov vo vzťahu k výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov v tejto časti zrušiť.
55. Vo vzťahu k časti rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutej žalobcami, týkajúcej sa zamietnutia ich žalobou uplatneného nároku na uverejnenie výrokov súdneho rozhodnutia v tlači odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie síce nesprávne ustálil, že relevantná vec nebola medializovaná, keď bola témou relácie televízie Markíza dňa 07.03.2015, avšak uvedené nesprávne ustálenie skutkového stavu súdom prvej inštancie nemá za následok jeho nesprávne rozhodnutie o tejto časti žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti tohto nároku jednak preskúmaním textu ospravedlnenia žalovaného vychádzajúc z petitu žaloby, v ktorom nie je dostatočným a nezameniteľným spôsobom špecifikované konkrétne konanie, za ktoré sa žalovaný žalobcom ospravedlňuje a preto by zverejnenie textu ospravedlnenia (a následne aj prípadnej priznanej relutárnej náhrady za nemajetkovú ujmu) nebolo pre verejnosť významné, nakoľko by verejnosť nemala vedomosť o konkrétnom neoprávnenom zásahu žalovaného vo vzťahu k žalobcom a cieľ sledovaný žalobcami by nenastal. Ak vo vzťahu k samotným žalobcom je text ospravedlnenia dostatočne zrozumiteľný a postačuje pre nich ako zadosťučinenie, je možné vyhodnotiť žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému uvedeným spôsobom sa im ospravedlniť za dôvodný, k inému záveru je však nutné dospieť vo vzťahu k verejnosti a tým aj k otázke dôvodnosti nároku na uverejnenie súdneho rozhodnutia v médiách.
56. Ďalším dôvodom pre vyhodnotenie nedôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa uplatneného nároku žalobcov na medializáciu rozsudku je skutočnosť, že relevantné práva a povinnosti súvisiace s vydaním potrateného alebo predčasne odňatého plodu za účelom jeho pochovania sú aktuálne striktnejšie upravené zákonom č. 317/2016 Z.z. účinným od 29.04.2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého ust. § 6 ods. 11 je poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti uložená zákonná povinnosť informovať rodiča potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu o nutnosti písomnej žiadosti o jeho vydanie poverenej pohrebnej službe na jeho pochovanie. Medializácia veci by preto bola neaktuálna a nekorešpondujúca s platnou zákonnou úpravou. Navyše sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že daná problematika nie je masového charakteru. Výrok súdu prvej inštancie ohľadom tejto časti nároku v preskúmavanom súdnom rozhodnutí neabsentuje, keďže je zakomponovaný do celej jeho zamietajúcej časti.
57. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa nároku žalobcov na ospravedlnenie vo vzťahu k žalovanému, ako aj v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku žalobcov na uverejnenie výrokov navrhovaného súdneho rozhodnutia v tlači s bratislavskou pôsobnosťou na náklady žalovaného a uloženia mu povinnosti zaplatiť žalobcom preddavok vo výške 800,-eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo zvyšku, t. j. v rozsahu napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur a žalobcovi 2/ náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-eur, taktiež v časti týkajúcej sa zamietnutia náhrady za nemajetkovú ujmu nad priznanú výšku 10.000,-eur vo vzťahu k žalobkyni 1/ a nad 5000,-eur vo vzťahu k žalobcovi 2/, ako aj v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o tejto časti nároku nedostatočne odôvodnil a založil tak nesprávny procesný postup takej intenzity, ktorým porušil právo strán sporu na spravodlivý proces a zároveň v dôsledku nedostatočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie v tejto časti je tak predčasné, ktoré procesné nedostatky nie je vzhľadom na dvojinštančnosť občianskeho súdneho konania účelné odstraňovať súdom odvolacím, nakoľko takýmto postupom by došlo k zabráneniu možnosti strán sporu brániť sa vysloveným argumentom súdu v rámci konania odvolacieho. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil ako výrok od konečného rozhodnutia vo veci samej závislý, keď zároveň tiež vyhodnotil odvolací argument žalovaného viažuci sa k nemu za opodstatnený, nakoľko žalobcovia doposiaľ v konaní neboli úspešní v rozsahu 100 %, keďže od úvahy súdu závisela len výška ním priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za predpokladu preukázania základu tohto nároku, pričom žaloba bola tiež zamietnutá aj v časti o priznanie nároku na uverejnenie súdneho rozhodnutia v tlači, v rozsahu ktorej boli žalobcovia neúspešní. Nemožno ale prijať taký záver, že i rozhodnutie o tejto časti žaloby záviselo od úvahy konajúceho súdu, keď kritériom pre rozhodnutie o tejto časti žaloby je unesenie dôkazného bremena žalobcami.
58. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude zákonným spôsobom vyhodnotiť všetky výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku žalobcov na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, prípadne dokazovanie v tomto smere aj doplniť a o tejto časti žaloby opätovne rozhodnúť, keď nové rozhodnutie v tejto časti veci bude musieť byť odôvodnené zákonu zodpovedajúcim spôsobom podľa ust. § 220 ods. 2 CSP za účelom dostatočnej preskúmateľnosti súdom odvolacím (ust. § 391 ods. 3 CSP)
59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).