Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/320/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: P.. Y. M., W. I. XX, E. H., zastúpená: Mgr. Martina Hrivnáková, narodená 11.11.1974, bytom Svätoplukova 23, Košice, proti žalovanému: MAC TV s.r.o., so sídlom v Bratislave, Brečtanová 1, IČO: 00 618 322, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 102, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 17C/273/2014-129 zo dňa 4.8.2016, takto

rozhodol:

I: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 17C/273/2014-129 zo dňa 4.8.2016 v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.

II: Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava III, rozsudkom č. k. 17C/273/2014-129 zo dňa 4.8.2016 rozhodol vo veci o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 60 000,- eur tak, že žalobe čiastočne vyhovel, keď v prvom výroku uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni v NOVINÁCH Televízie JOJ v tom istom vysielacom čase za odvysielané nepravdivé výroky, a to do 7 - tich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, v tomto znení: Televízia JOJ sa ospravedlňuje P.. Y. M. za nepravdivé informácie odvysielané v NOVINÁCH Televízie JOJ dňa 29.1.2012 o 19.30 hod. a 13.8.2012 o 19.30 hod., za odvysielanie jej mena a priezviska, a to záberom obrazu na dvere jej ambulancie v súvislosti s nepravdivými informáciami o tom, že brala úplatky od pacientov. Druhým výrokom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000,- eur. Tretím výrokom žalobu v zostávajúcej časti zamietol a štvrtým výrokom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa uplatnila s tvrdením, že žalovaný ju dňa 29.1.2012 o 19,30 hodine odvysielaním reportáže so zábermi ambulancie všeobecného lekára pre dospelých v Zdravotnom stredisku na S. J. Č.. XXX v Jelšave nepravdivo obvinil z prijímania úplatkov. Žalovaný v predmetnej reportáži uviedol, že lekárku, ktorá brala úplatky za PN a údajne pichala ľuďom vodu, vyšetruje polícia. Žalovaný v tejto správe uvádza branie úplatku ako hotový fakt, pretože slovo údajne sa vzťahuje iba na časť vety. Rovnako tvrdenie redaktorky, že podľa ich informácií pacienti dávali žalobkyni peniaze celé roky, mohlo vyvolať u diváka presvedčenie, že žalovaný disponuje nezvratnými a overenými informáciami, že žalobkyňa ako lekárka už roky vyberala od pacientov úplatky a jej nekalé praktiky vyšli najavo až teraz. Žalovaný dal v tejto správe veľký priestor vyjadreniam subjektívne zaujatým osobám rómskeho pôvodu, s ktorými žalobkyňa ako lekárka neprichádzala do kontaktu, z dôvodu, že nie sú jej pacientmi. Okrem iných boli

odvysielané znevažujúce neoverené tvrdenia rómskych občianok, ako: "po 50,- eur, lebo ja som videla ne raz ne dva, ona berie veľa 20,- eur, ona je hnus doktorka, čím viacej má, tým ešte viacej chce. Zobrala ich verejne na chorú na celý mesiac, ľudia to využívajú, lebo vedia, že berie peniaze, nechcú chodiť do roboty, no tak dajú peniaze." Následne dňa 13.8.2012 žalovaný v NOVINÁCH Televízie JOJ o 19.30 hodine odvysielal reportáž redaktorky B. W. - „Úplatky pre lekárov. Kto ich nechce, má mať odznak, " kde redaktorka v rámci vysielania komentovala túto reportáž slovami „ dúfajme, že tých, ktorí sa prihlásia na tento web v krátkom čase bude viac, ako aj tých, ktorí už obvineniu z prijímania úplatkov čelia. Napríklad len v tomto roku si svoj príjem o niekoľko tisícok eur navýšila obvodná lekárka z Jelšavy, od pacientovi brala peniaze za vypísanie receptov, či práceneschopnosti." Týmto konaním mal žalovaný zasiahnuť do ochrany osobnosti žalobkyne, pretože nerešpektoval prezumpciu neviny, neobjektívnymi informáciami ovplyvňoval verejnú mienku v jej neprospech, zverejnil celé jej meno, a bez jej súhlasu aj jej osobu. Za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti si žalobkyňa uplatnila zadosťučinenie v nepeňažnom aj peňažnom plnení. Morálne zadosťučinenie malo spočívať v zverejnení ospravedlnenia a peňažné plnenie v náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 60. 000,- eur, pretože odvysielaná reportáž, tým že bola odvysielaná televíziou mala širokú publicitu.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že odvysielané informácie neboli pravdivé. Konštatoval, že uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VII/2 Gv 44/11-14, zo dňa 19.4.2012, bolo vyhovené sťažnosti žalobkyne proti vzneseniu obvinenia pre zločin prijímania úplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 1 Trestného zákona a predmetné uznesenie bolo zrušené. Proti tomuto uzneseniu nebola prípustná sťažnosť a celé trestné konanie sa skončilo dňom 19.4.2012. Prvá reportáž bola odvysielaná dňa 29.1.2012 o 19.30 hod. v rámci hlavnej spravodajskej relácie žalovaného NOVINY Televízie JOJ, v čase, kedy prebiehalo na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 10.1.2012 voči žalobkyni trestné konanie. Zábery v predmetnej reportáži boli nasnímané tak, že bolo vidieť vstup do zdravotného strediska na S. J. Č.. XXX Q. U., informačnú tabuľu - Ambulancia praktického lekára, kde meno žalobkyne bolo síce prekryté, ale pri ďalšom zábere na vstupné dvere do ambulancie bolo jej meno a priezvisko jasne viditeľné, pričom žalovaný použil bez jej súhlasu aj záber na osobu žalobkyne vo dverách ambulancie. Z citovaného uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry vyplýva, že z vyšetrovateľom zadovážených dôkazov nemožno s dostatočnou určitosťou ani len hypoteticky tvrdiť, že by bol v ambulancii žalobkyne vystavený preukaz o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti neoprávnene. Žiaden takýto dôkaz produkovaný nebol, naopak, z vyjadrenia žalobkyne, ako aj z príslušných listinných dôkazov vyplýva, že pacienti sa pred vystavením preukazu podrobili lekárskym vyšetreniam odborných lekárov alebo vyšetreniu u žalobkyne. Zo žiadnych zadovážených obrazovo - zvukových záznamov nevyplýva podmienenie vystavenia preukazu pacientov platbou v prospech žalobkyne. Preto neexistuje príčinná súvislosť medzi prijatím peňazí žalobkyňou a vystavením preukazu pacientom. Tvrdenie vyšetrovateľa v uznesení o vznesení obvinenia, že sa v peniazoch, ktorá prevzala žalobkyňa od pacientov, jednalo o úplatok v súvislosti s vydaním preukazov, je len domnienkou nemajúcou oporu vo vykonaných dôkazoch. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vykonaným dokazovaním, už na úrovni trestného konania, bolo preukázané, že žalobkyňa od nikoho neprijala úplatok, naopak, všetky prijaté peniaze v jej lekárskej ambulancii boli poplatkami za vystavenie preukazu o dočasnej pracovnej neschopnosti po náležitom lekárskom vyšetrení alebo poplatkom za uprednostnenie vyšetrenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal skutkové tvrdenia odvysielané v predmetných reportážach. Súd prvej inštancie vykonal v súdenej veci test proporcionality medzi výkonom práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti zodpovedaním otázok KTO, O KOM, ČO, KEDY a AKO uverejnil napadnutú informáciu. Otázku o kom zodpovedal tak, že žalobkyňa, síce nie je osobou známou na celom Slovensku, ale v regióne Jelšava, Rožňava, Košice a v odborných lekárskych kruhoch známa je. V odpovedi na otázku kto kritizuje uviedol, že v danom prípade ide o televíziu, médium prístupné najširšiemu okruhu divákov, a automaticky vychádzal z toho, že príspevky mali širokú popularitu. K otázke čo je kritizované, teda pri skúmaní objektu a formy uviedol, že prvá reportáž zo dňa 29.1.2012 sa týkala priamo žalobkyne, boli v nej uvedené zábery na jej pracovisko, jej dvere s menovkou a vypočuté na ulici dve osoby rómskeho pôvodu, z ktorých ani jedna nebola pacientkou žalobkyne a ktoré sa na adresu žalobkyne vyjadrovali veľmi hanlivo. Okrem iného uvádzali, že svojim pacientom pichá vodu. V rámci druhého príspevku v NOVINÁCH dňa 13.8.2012 bola použitá zmienka o žalobkyni v kontexte príspevku „Úplatky pre lekárov, kto ich nechce, má mať odznak", tým spôsobom, že bola spomenutá ako lekárka z Jelšavy, ktorá si o niekoľko tisícok Eur navýšila svoje príjmy, pretože od pacientov vyberala peniaze za vypísanie receptov alebo práceneschopnosti. V odpovedi na otázku kde je kritizované súd prvej inštancie uviedol, že miesto zverejnenia sporných výrokov je tiež kritériom

posudzovania, pričom vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Predmetné reportáže boli súčasťou hlavného televízneho spravodajstva TV JOJ s celoštátnou pôsobnosťou v hlavnom vysielacom čase o 19.30 hodine a preto vychádzal z toho, že mali širokú publicitu. Otázku kedy je kritizované zodpovedal súd prvej inštancie tým, že téma prvej reportáže dňa 29.1.2012 bola prezentovaná v čase prebiehajúceho vyšetrovania, nebola v nej rešpektovaná zásada prezumpcie neviny, keď bolo zverejnené celé meno žalobkyne, súčasťou reportáže bol záber na jej osobu bez jej súhlasu. Druhá reportáž, bola odvysielaná v rámci televízneho spravodajského programu TV JOJ NOVINY dňa 13.8.2012 už po ukončení trestného konania dňom 19.4.2012, napriek tomu žalovaný použil na adresu žalobkyne výroky - hodnotiace úsudky, kde o nej hovoril ako o lekárke z Jelšavy, ktorá si o niekoľko tisícok eur navýšila svoje príjmy, pretože od pacientov vyberala peniaze za vypísanie receptov alebo práceneschopnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie spôsob kritiky žalobkyne v reportáži zo dňa 29.1.2012 nerešpektoval zásadu prezumpcie neviny a zaradením vyjadrení dvoch náhodne okoloidúcich obyvateliek Jelšavy, bez toho, aby bolo zisťované, či respondentky majú so žalobkyňou ako lekárkou osobnú skúsenosť, či sú jej pacientkami, boli ich hanlivé vyjadrenia na adresu žalobkyne bez ďalšieho odvysielané a týmto konštatovaním súd prvej inštancie zodpovedal otázku ako je kritizované.

4. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa článku 19 odsek 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústavy Slovenskej republiky, podľa ustanovení § 11, § 12 , § 13 odseky 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že odvysielaním reportáží v dňoch 29.1.2012 a 13.8.2012 boli o žalobkyni zverejnené nepravdivé informácie, čím žalovaný zasiahol do jej zákonom chránených osobnostných práv. Uviedol, že v rámci odvysielaného príspevku odzneli vyjadrenia tretích osôb, od ktorých žalovaný čerpal informácie pre jeho spracovanie, a hoci je nesporné, že na žalovanom ležalo dôkazné bremeno, aby preukázal pravdivosť tvrdených skutočností, toto neuniesol a relevantne sa nevyjadril ani k jednej zo žalobkyňou tvrdených porušení jej práva na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie preto neuznal procesnú obranu žalovaného, spočívajúcu v námietke, že v rámci príspevkov neuviedol žiadnu nepravdivú skutočnosť vo vzťahu k žalobkyni a formulácie v jednotlivých vetách mali polemický charakter, ktorý bol určený slovnými formuláciami, ako napríklad: a údajne; je podozrivá; pacienti tvrdia; mala sa; mala nechať; vraj; mala robiť. Jeho obrana považoval za teoretickú a zovšeobecňujúcu, keď z kontextu obsahu reportáže vytiahol slovesá, ktoré v príspevku použil bez zamerania sa na podstatné fakty, pravdivosť ktorých mal v konaní preukázať. Súd prvej inštancie obranu žalovaného vyhodnotil tak, že v súdenej veci neuniesol dôkazné bremeno. S prihliadnutím na všetky súvislosti, odvysielanie reportáží v rámci hlavnej spravodajskej relácii TV JOJ NOVINY s celoštátnou pôsobnosťou, pričom príspevok zo dňa 19.1.2012 bol uvedený vôbec ako prvý, čo svedčí o jeho dôležitosti, ako aj s prihliadnutím na ich účel, okolnosti, za ktorých boli príspevky natočené

- informácie získavané od náhodných okoloidúcich, nie od pacientov žalobkyne, dospel súd prvej inštancie k záveru, že označené reportáže boli spôsobilé zasiahnuť a zasiahli do chránených práv žalobkyne, a preto žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal k povinnosti uverejnenia ospravedlnenia. Vzhľadom na to, že nepravdivé informácie voči žalobkyni boli odvysielané v televízii ako médiu s celoštátnou pôsobnosťou, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nie je postačujúce zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, najmä preto, že dôstojnosť žalobkyne bola znížená v značnej miere, a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyhodnotil tiež ako dôvodný. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa zníženie dôstojnosti preukázala nielen vo svojej výpovedi, ale aj svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov, ktorí potvrdili, že označené reportáže boli predmetom diskusie, žalobkyňu negatívne zasiahli, aj tým, že obsahoval rozhovory s dvomi obyvateľkami Jelšavy, čím vyvolávali zdanie pravdivosti. Žalovaný sa síce bráni tým, že sa mu nepodarilo získať vyjadrenie žalobkyne, avšak ničím nepreukázal, že by žalobkyňu relevantne - t. j. vopred a s pripravenými otázkami, kontaktoval. Rovnako už pripravený príspevok žalobkyňa neautorizovala, hoci v ňom bol záber na jej meno, priezvisko a jej osobu, žalovaný v konaní v konaní nepreukázal, že by si vôbec súhlas na uverejnenie týchto záberov od žalobkyne pýtal. Výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie určil s prihliadnutím na vyššie uvedené, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zohľadnil pritom satisfakčnú funkciu priznanej peňažnej istiny, ktorá má zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu možno priznať aj vyššiu sumu, napríklad vtedy, ak pôvodca neoprávneného zásahu mal úmysel, či dokonca zlý úmysel škandalizovať alebo ohovoriť určitú osobu. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci dospel k záveru, že predmetnými reportážami bola povesť žalobkyne ako lekárky v meste Jelšava výrazným spôsobom znížená, reportáže mali tendenciu spôsobiť škandál, najmä v poradí druhá reportáž

zo dňa 13.8.2012, kedy trestné konanie bolo už 4 mesiace skončené a žalovaný nepreukázal, prečo nevychádzal z aktuálneho stavu ukončeného trestného konania, ale práve naopak, žalobkyňu nazval lekárkou z Jelšavy, ktorá si svoj príjem v tomto roku 2012 navýšila o niekoľko tisícok eur bez akejkoľvek relevancie vo vzťahu ku skutočnosti. Poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá náhradu nemajetkovej ujmy hodnotí primeranosťou utrpenej ujmy na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.Moldavsko, Steel a Moris v. Spojené kráľovstvo). Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa pociťovala spôsobenú ujmu ako závažnú, priam paralyzujúcu jej doterajší spôsob života, ktorý výrazne zasiahol do jej spoločenského života (stráni sa ľudí), profesionálneho života ako lekárky (odliv asi 200 pacientov, vyhýbanie sa profesijným konferenciám), zdravotný stav (napríklad lekárska správa neurologičky P.. T. P., zo dňa 13.5.2015, č. 1. 33), udalosť sa stala vo veku žalobkyne 61 rokov, čo súd prvej inštancie rovnako zohľadnil, pretože v tomto veku už nebude žalobkyňa profesijné pôsobiť tak dlho, aby mala čas sa s tým aj profesijne vyrovnať v porovnaní so situáciou, ak by sa tento zásah udial na začiatku jej profesijného života, nie v jej preddôchodkovom veku. Súd prvej inštancie preto za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálil sumu 30.000,- eur, ktorú žalobkyni priznal a v zostávajúcej časti návrh zamietol.

5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj a nárok na náhradu trov konania priznal žalobkyni, ako úspešnej strane tohto súdneho sporu.

6. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti tomuto rozsudku odvolanie. Namietal, že na základe jednoznačného obsahu vykonaných dôkazov (predovšetkým audiovizuálneho záznamu inkriminovaných reportáží a ich prepisu a Uzneseniu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenské republiky z 19.4.2012) súd prvej inštancie nesprávne skutkovo v danej veci uzavrel, že žalovaný odvysielal nepravdivé skutkové tvrdenia o osobe žalobkyne; a že následne vec nesprávne právne vec posúdil, keď uzavrel, že jednotlivé výroky vo vzťahu k žalobkyni odvysielané v inkriminovaných reportážach boli skutkové tvrdenia; že záber na meno a priezvisko a osobu žalobkyne bolo zverejnenie neoprávnené; že potreba obmedzenia práva žalovaného na slobodu prejavu prevážila nad obmedzením práv na ochranu osobnosti žalobcu, a že obmedzenie práva na slobodu prejavu bolo vykonané v súlade ustanovením článku 26 ods. 4 Ústavy SR a článku 10 ods. 2 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd. Žalovaný poukázal na to, že k ohrozeniu, respektíve zásahu do osobnostných práv žalobcu, malo dôjsť pri výkone práva žalovanej na slobodu prejavu a namieta, že hodnotenie obsahu televízneho vysielania pre účely posúdenia rovnováhy medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti musí zo strany súdu vychádzať z vyhodnotenia nie len jednotlivých výrokov, ktoré sú sporné, ale aj z celkového kontextu, v ktorom boli výroky uvedené, ako aj z komplexného posúdenia inkriminovanej reportáže ako celku. Konkrétne formulácie sporných výrokov, formulácie ostatných výrokov uvedených v reportážach, ich kontext ako aj celkové komplexné posúdenie vedie podľa názoru žalovaného k záveru, že bežnému divákovi nebola sprostredkovaná informácia o vine žalobkyne, ale naopak len pravdivá informácia o tom, že voči žalobkyni sa vedie trestné stíhanie na popisovanom skutkovom základe a že je podozrivá zo spáchania trestného činu prijímania úplatku, prípadne iných skutkov, na základe ktorých môže dôjsť k rozšíreniu obvinenia. Z celkového kontextu prvej reportáže (29.1.2012) a najmä použitých formulácií „vyšetruje" „podozrivá", „vedie trestné konanie", „obvinil" „vyšetrovacie úkony pokračujú", „v priebehu vyšetrovania", „k preklasifikovaniu skutku, prípadne k rozšíreniu obvinenia" bez pochybností vyplýva, že bežný divák bol jednoznačne informovaný o tom, že žalobkyňa sa nachádza v postavení podozrivej (obvinenej) osoby a zo žiadnej z popisovaných skutočností nebolo bežnému divákovi z hľadiska kontextu reportáže podsúvané (oznámené), že žalobkyňa sa popisovaných skutočností aj reálne dopustila. Žalovaný sa tak vo vzťahu k prvej reportáži nedopustil zásahu do prezumpcie neviny a ani neuviedol nepravdivú informáciu o osobe žalobkyne, ale len uviedol pravdivú informáciu, ktorá bola potvrdená orgánom policajného zboru. Z celkového kontextu druhej reportáže (13.8.2012) a najmä použitej formulácie „od pacientov vyberala peniaze za vypísanie receptov, či práceneschopnosť" uvedenej v kritickom kontexte „prilepšovania" si príjmov, bola bežnému divákovi sprostredkovaná informácia o tom, že takáto forma „prilepšenia" nebola zákonná. Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že informácie v druhej reportáži vychádzali z dostatočného skutkového základu v podobe Uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry z 19. apríla 2012, v ktorom je konštatované, že ...„z doterajšieho dokazovania vyplýva, že si P.. Y. M. od niektorých pacientov neoprávnene účtovala platby za vystavenie preukazu o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré

nemôžu byť spoplatnené (...) Tieto platby, (...) by mohli byť predmetom trestného stíhania len za splnenia ďalších predpokladov." Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si naozaj „prilepšila" príjem tým, že od pacientov vyberala peniaze za vypísanie práceneschopnosti, čiže spôsobom, ktorý bol protizákonný. Protizákonnosť potvrdil prokurátor v uznesení Generálnej prokuratúry toto uznesenie, ako orgánu verejnej moci tvorilo dostatočný skutkový základ pre formulovanie hodnotiacich úsudkov uvedených v druhej reportáži. Žalovaný poukázal na to, že výroky, ktoré v reportáži použil mali polemický charakter (vyjadrenia - ... údajne pichala ľuďom vodu, ... jej údajné nekalé praktiky, ... obvodná lekárka mala vyberať peniaze,...či práceneschopnosti sa mali pohybovať, ... lekárka mala nechať za poplatok, ... práce neschopných pacientov bolo údajne v ambulancii už priveľa,... lekárka vraj neostala léno úplatkoch, podvody mala robiť...), a preto ich nie je možné považovať ani za skutkové tvrdenia ani za hodnotiace úsudky a svojou povahou nie sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Polemický charakter výroku nemožno považovať za uvádzanie faktov, pretože pri polemike dochádza k uvádzaniu niektorej alebo viacerých možností (alternatív), ako mohlo v skutočnosti dôjsť k priebehu udalostí a ponecháva až na ďalšie skúmanie (dokazovanie) overenie správnosti takejto polemiky. Z uvedených dôvodov žalovaný tvrdí, že nebol povinný znášať dôkazné bremeno preukazovania pravdivosti uvádzaných polemických tvrdení a tieto neboli spôsobilé vyvolať meritórne uvažovanie o zásahu do osobnostných práv žalobkyne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010 a rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní sporov týkajúcich sa ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Žalovaný uviedol, že v posudzovanej veci bol vysielateľom televíznej programovej služby s názvom „JOJ" s celoštátnou pôsobnosťou, v ktorej bola inkriminovaná reportáž odvysielaná. Je „nositeľom" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, respektíve masmédiám, ktorú bol prvoinštančný súd povinný primeraným spôsobom zohľadniť, ten však toto kritérium vyhodnotil v jeho neprospech. Reportáž sa týkala žalobkyne, na ktorú sa kládli z titulu jej povolania, poskytovania zdravotnej starostlivosti vyššie morálne a etické predpoklady, ktorých (možné) porušovanie bolo možné podrobiť zvýšenej kritike verejnosti. Popisované aktivity žalobkyne nemali navyše súkromný charakter, ale boli vykonávané počas výkonu povolania, čím rozšírili priestor na kritiku osoby žalobkyne, ktorú bola žalobkyňa povinná znášať. Žalovaný zdôraznil, že kľúčovým poslaním masmédií je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Hoci činnosť (výkon povolania) všeobecného lekára nie je činnosťou štátneho orgánu, tak nepochybne súvisí so záujmom verejnosti na dodržiavaní zákonných a etických pravidiel pri jej výkone. Možné prijímanie úplatkov, „umelé" predlžovanie PN, neúmerne vysoký počet PN, či nezákonné vyberanie poplatkov za úkony lekára tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom všeobecný lekár musí byť pri výkone svojho povolania vzorom pre ostatných občanov a kladú sa na neho zvýšené nároky ohľadom dodržiavania etických zásad ako je tomu u bežných osôb. Preto žalovaný tvrdí, že informácia spochybňujúca etickosť a zákonnosť postupu žalobkyne ako všeobecného lekára pri výkone povolania, je v súlade s verejným záujmom a je predmetom verejného záujmu a to obzvlášť v prípade, ak predmetná informácia vychádza zo skutkového základu potvrdeného orgánom verejnej moci (policajný zbor), pri ktorom nemajú médiá povinnosť preverovať jeho pravdivosť. Podľa názoru žalovaného, vo vzťahu k miere kritiky, ktorú bola žalobkyňa povinná znášať, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Téma odvysielanej reportáže sa viazala na konkrétnu udalosť, v konkrétnom čase, v ktorom bolo vhodné a aktuálne reportáž odvysielať a zároveň v čase kedy reálne existovalo podozrenie voči žalovanej z protiprávneho konania. V posudzovanej veci išlo o verejnú kritiku uvedením informácie o podozrení (a existencii vyšetrovania) zo spáchania protiprávneho konania vo vzťahu k žalobkyni, doplnené prostredníctvom polemických výrokov, ktoré vychádzali zo skutkového základu v podobe vyjadrení respondentov, posudkového lekára, orgánov policajného zboru a Generálnej prokuratúry. Žalovaný uviedol, že kritika spočívajúca v uvedení informácie, na základe ktorej bežný divák mohol jednoznačne určiť, že žalobkyňa je v postavení osoby podozrivej zo spáchania protiprávneho konania bola pravdivá, vecná a vychádzala z dostatočného skutkového základu a tvrdí, že si pri zbere informácií zabezpečil dostatočný skutkový základ na to, aby mohol vysloviť oprávnenú kritiku o podozrení z nezákonného postupu žalobkyne a polemickom

vyjadrení spôsobu akým mohlo k nezákonnému postupu zo strany žalobkyne dôjsť. Žalobkyňa bola povinná takto formulovanú kritiku znášať. Uviedol, že nepriaznivý následok nemohol byť spôsobený odvysielaním sporných reportáží, nakoľko neporušil žiadnu právnu povinnosť a za následok spôsobený pravdivosťou odvysielaných informácií vo vzťahu k vedeniu trestného stíhania a vyberania poplatkov v rozpore so zákonom, zodpovedá výlučne žalobkyňa samotná. Preto žalovaný tvrdí, že nijakým spôsobom nezasiahol do osobnostných práv žalobkyne, keďže ako nositeľ slobody prejavu, na ktorú sa vzťahuje privilegované postavenie sprostredkoval verejnosti informácie o verejne známej osobe, ktorá musí znášať vyššiu mieru kritiky, o činnosti, ktorá je legitímnym predmetom verejného záujmu, v aktuálnom čase, spôsobom (polemickými výrokmi a hodnotiacimi úsudkami), ktorý požíva zvýšenú mieru ochrany; a na základe podkladov od orgánu verejnej moci, potvrdzujúcich uvádzané kritické informácie. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje so skutkovými zisteniami, ako aj právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Poukázala na to, že žalovaný v odvysielanej reportáži v NOVINÁCH Televízie JOJ dňa 29.1.2012 o 19:30 hodine, so zábermi ambulancie P.. Y. M., ambulancia všeobecného lekára pre dospelých zdravotného strediska na ulici S. Č.. XXX Q. U. nepravdivo žalobkyňu obvinil z prijímania úplatkov, keď uviedol „ Lekárku, ktorá brala úplatky za PN a údajne pichala ľuďom vodu, vyšetruje polícia. V tejto správe sa uvádza branie úplatku ako hotový fakt. Tak isto tvrdenie „ podľa našich informácií jej pacienti dávali peniaze celé roky“ vyvoláva u diváka presvedčenie, že žalovaný disponuje nezvratnými a overenými informáciami, že žalobkyňa už roky vyberá od pacientov úplatky, a že jej nekalé praktiky vyšli najavo až teraz. Žalovaný dal v tejto správe veľký priestor vyjadreniam subjektívne zaujatým osobám rómskeho pôvodu, s ktorými žalobkyňa ako lekárka neprichádzala do kontaktu, nakoľko nie sú pacienti žalobkyne. Z napadnutého príspevku, vyplýva, že žalovaný odvysielal znevažujúce neoverené tvrdenia rómskych občianok, o ktorých žalovaný v príspevku uviedol, že sú pacientkami žalobkyne, takto: po 50 eur, lebo ja som videla neraz ne dva, ona bere veľa 20 eur, ona je hnus doktorka , čím viacej má, tým ešte viacej chce. Zobrala ich verejne na chorú na celý mesiac, ľudia to využívajú, lebo vedia, že berie peniaze a nechcú chodiť do roboty, no tak dajú peniaze. V správe sa ďalej zdôrazňuje, že žalobkyňa pacientom pichala vodu namiesto očkovacej látky a taktiež je uvedené, že robila podvody s očkovacími látkami, čo je vážne obvinenie z hľadiska lekárskej etiky: Jej pacienti dokonca tvrdia, že im namiesto očkovacej látky pichala do tiel čistú vodu. Toto obvinenie žalovaný podporil tvrdením vyššie uvedenej občianky v podobe, citujem: „ Tak vodu pichala, tak každý to vie, čo ona robí, čo vystrája.“ Žalobkyňa namieta, že žalovaný neoprávnene o nej tvrdil, že berie úplatky, pretože ide o nedokázané tvrdenie, ktoré sa následne po prešetrení orgánmi činnými v trestnom konaní preukázalo ako nepravdivé. Je nepochybné, že divák vnímal túto informáciu žalovanej v úvode správy ako dokázaný fakt. Uviedla, že túto časť odvysielanej vety treba posudzovať z hľadiska porušenia práv žalobkyne osobitne. Podľa názoru žalobkyne žalovaný zneužil reportážnu licenciu na zverejnenie vykonštruovanej „ horúcej“ správy na zvýšenie sledovanosti svojho komerčného média. Žalovaný takto šíril nepravdivé a neoprávnené tvrdenia, keď konal v rozpore s oprávneným záujmom žalobkyne s ohľadom na ochranu jej osobnej integrity v súvislosti s prezumpciou neviny a pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa brala úplatky za poskytovanie PN a pichala pacientom namiesto očkovacej látky vodu, tak tieto informácie neboli hodnotiaceho charakteru, nešlo o polemické formulácie, ale boli to skutkové tvrdenia. Z Uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn.: VII/2 Gv 44/11-14 zo dňa 19.4.2012-06-13, vyplynulo, že ani v jednom prípade nebolo preukázané, že žalobkyňa brala od pacientov úplatky a práceneschopnosť pacientov bola vždy jednoznačne zdokumentovaná odbornými posudkami špecialistov, teda nebola ani v jednom prípade umelo predlžovaná. Tým na úrovni trestného konania bolo preukázané, že od nikoho neprijala úplatok. Žalobkyňa tvrdí, že vyššie uvedenými skutočnosťami (preukázanými dôkazmi a výsluchmi svedkov počas konania ) boli splnené predpoklady na vznik občianskoprávnej sankcie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď v súdenej veci bola preukázaná existencia zásahu zo strany žalovaného, ktorý vyvolal ujmu žalobkyne spočívajúcu v porušení práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne boli porušené práva na ochranu osobnosti žalobkyne a to: dobré meno, vážnosť, dôstojnosť, občianska česť, ľudská dôstojnosť a postavenie žalobkyne ako občana a ako lekára. Zo strany žalovaného išlo o neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu a bola preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nepravdivé tvrdenia žalovaný úmyselne šíril televíznym vysielaním - hromadným informačným prostriedkom, v televízii s celoštátnym pôsobením, v hlavnom spravodajskom vysielaní v nedeľu večer a ako prvú reportáž. Žalobkyňa zdôraznila, že takéhoto konania sa žalovaný dopustil dvakrát po sebe v krátkom časovom rozpätí, teda opakovane, čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť

žalobkyne v spoločnosti. S následkami konania žalovaného sa žalobkyňa stretáva dodnes, ide o negatívne reakcie od pacientov od kolegov, dokonca musí čeliť anonymným udaniam na svoju osobu v súvislosti so zverejnenými tvrdeniami žalovaného. Poukázala na to, že žalovaný počas konania nepreukázal pravdivosť tvrdení odvysielaných v predmetných reportážach, jeho vyjadrenia boli len všeobecného charakteru a teda vo veci neuniesol dôkazné bremeno.

8. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 , a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods. 2).

10. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

11. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.

12. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

13. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

14. Podľa § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Medzi základné hodnoty ľudskej osobnosti nepochybne patria ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť a patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

16. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.

17. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, no tiež uverejnením pravdivých tvrdení, ktoré majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamujúco a majú znevažujúci účinok, a rovnako aj údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé o sebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti.

18. V prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv spôsobeného uverejnením nepravdivých difamujúcich údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby vzniká v súlade s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka dotknutej osobe právo domáhať sa ochrany spôsobom a za podmienok z tohto ustanovenia vyplývajúcich.

19. Predmetom sporu v súdenej veci je žaloba o ochranu osobnosti, ktorú v zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka uplatnila žalobkyňa voči žalovanému, keď za neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne považovala vyjadrenia v reportáži odvysielanej žalovaným v NOVINÁCH Televízie JOJ dňa 29.1.2012 v hlavnom vysielacom čase o 19,30 hodine s uverejnením aj jej podobizne a tiež v reportáži odvysielanej žalovaným v NOVINÁCH Televízie JOJ dňa 13.8.2012 tiež v hlavnom vysielacom čase o 19,30 hodine. Odvysielanie týchto reportáži žalovaným medzi stranami konania nebolo sporné, spornou nebola ani okolnosť, že osobou označenou ako lekárka z Jelšavy je žalobkyňa a spornou nebola ani skutočnosť, že žalobkyňa sa skutku, pre ktorý vznikla dňa 29.1.2012 odvysielaná reportáž (prijímanie úplatku), nedopustila. Žalovaný v odvolaní namieta nesprávnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie a nesprávnosť právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, aj keď musí prisvedčiť tvrdeniu žalovanému, že aj osoba lekára, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť, patrí do kategórie osôb vykonávajúcich činnosť vo verejnom záujme, a môže byť preto objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú širšie ako u osôb súkromných. Úplatok je oficiálne definovaný ako vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Prijímanie úplatku je protispoločenským a protiprávnym javom vo verejnom aj súkromnom sektore, a je verejným záujmom odhaľovať takéto konanie aj spravodajskou činnosťou. So zreteľom na túto okolnosť žalovanému prináležalo legitímne právo informovať verejnosť o téme korupcie v zdravotníctve. V súdenej veci preto došlo k stretu slobody prejavu k predmetu verejného záujmu s právom ochrany povesti žalobkyne. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.

21. Žalovaný v odvolaní predložil analýzu inkriminovaných reportáží, a z jeho pohľadu vysvetľuje prečo nemožno konštatovať, že v danej veci šlo o neprimeraný zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne. Tvrdí, že vyhodnotením celého obsahu reportáží je potrebné dospieť k záveru, že nimi len informoval o trestnom konaní žalobkyne v súvislosti s prijímaním úplatku, plne rešpektujúc jej prezumpciu neviny, keď v reportáži informácie o žalobkyni prednášal polemickým spôsobom. K tejto analýze odvolací súd uvádza, že predmetné reportáže boli určené širokej verejnosti a bežný divák televíznej stanice JOJ ich konzumuje nielen prostredníctvom hovoreného slova, ale aj jeho obrazového

podania. Aj keď žalovaný skutočne reportáž komentuje polemickými výrokmi, je potrebné tieto hodnotiť v kontexte celej koncepcie reportáže. Odvysielanie správy o žalobkyni dňa 29.1.2012 žalovaný uviedol informáciou o lekárke, ktorá brala úplatky za PN, teda slovným spojením „brala“, čím správu predniesol ako hotovú skutočnosť. Z obsahu reportáže vyplýva, že pokiaľ aj v nich žalovaný použil voči žalobkyni polemizujúce výrazové prostriedky, uviedol nimi obrazový vstup osôb do reportáží, ktoré nedovolené konanie prisudzované žalobkyni prednášali ako skutočnosť. Výpovede týchto osôb žalovaný v reportáži zaradil do časti nasledujúcej po úvode, v ktorom predniesol, že žalobkyňa je podozrivá z brania úplatkov a že jej pacienti dokonca tvrdia, že im namiesto očkovacej látky pichala vodu. Použitie slovného spojenia „dokonca“ evokuje u prijímateľa tejto správy informáciu, že skutok brania úplatku a manipulácie s očkovacou látkou tvrdia pacienti žalobkyne, čo je znásobené nasledujúcimi výpoveďami dvoch označených respondentiek. V reportáží predniesol tvrdenie, že má informácie o tom, že jej pacienti dávali peniaze celé roky, čím u diváka mohol vzbudiť dojem vierohodnosti podanej informácie. V závere reportáže z 29.1.2012 žalovaný predložil divákovi vyjadrenie polície o tom, že žalobkyňu ako obvinenú vyšetruje Úrad boja proti korupcii, čo je informácia síce pravdivá, ale po odvysielaní predchádzajúceho deja, nadobúda hodnotu správy vyvolávajúcej u diváka dojem pravdivosti podkladov, ktoré mu žalovaný už skôr v reportáži predložil. Z dokazovania vo veci vyplynulo, že respondentky z reportáže pacientkami žalobkyne neboli. Preto, pokiaľ žalovaný v reportáži prezentoval správy, že disponuje informáciami od pacientov žalobkyne , o jej nedovolenom konaní a pokiaľ tieto informácie ešte aj podporil obrazovým vyjadrením osôb, ktorými u diváka vzbudil dojem, že sú pacientkami žalobkyne, ale súčasne v konaní nepreukázal, že sa opieral o pravdivý skutkový základ, respektíve, že existovali rozumné dôvody pre spoliehanie sa na pravdivosť ich výpovedí, súd prvej inštancie správne zodpovedal zásadnú otázku pre posúdenie predmetného sporu, a to že reportážou z 29.1.2012, ktorú posúdil v celom jej kontexte, sa žalovaný dopustil konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv žalobkyne.

22. Rovnako je tento záver súdu prvej inštancie správny aj vo vzťahu k informácii odvysielanej v reportáži dňa 13.8.2012. Žalovaný vyslovene informáciu o žalobkyni v tejto reportáži sformulovanú do viet: „Tak napríklad len v tomto roku si svoj príjem o niekoľko tisíc Eur navýšila obvodná lekárka z Jelšavy. Od pacientov vyberala peniaze za vypisovanie receptov či práceneschopnosti “, naviazal na predchádzajúcu vetu „Dúfajme teda, že tí ktorí sa prihlásia na tento web v krátkom čase bude viac, ako tých , ktorí obvineniam z prijímania úplatkov už čelia.“ Žalovaný teda peniaze, ktoré mala vyberať žalobkyňa definoval v kontexte predchádzajúcej vety ako úplatky, s dôrazom na to, že za takéto konanie je voči nej vedené trestné stíhanie. Žalovaný však v tomto svojom prejave neuviedol pravdivé skutkové okolnosti. Trestné stíhanie voči žalovanej bolo dňom 19.4.2012 skončené a žalovaný informáciu zjavne predniesol bez toho, aby si overil vývoj skutkového deja. V tejto súvislosti je nedôvodnou argumentácia žalovaného, že v závere uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2Gv 44/11 - 14 zo dňa 19.4.2012, ktorým bolo zrušené uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči žalobkyni, je konštatované, že žalobkyňa neoprávnene účtovala platby za vystavenie preukazu o dočasnej práceneschopnosti, pretože takéto konanie žalobkyne nebolo orgánmi činnými v trestnom konaní kvalifikované ako branie úplatkov od pacientov, teda nezodpovedá obsahu správy tak, ako ju žalovaný predniesol v reportáži zo dňa 13.8.2012.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že uvedené reportáže, boli podané spôsobom, ktorý už prekračuje prípustnú mieru spravodajskej a autorskej licencie, pričom nebola zachovaná proporcionalita celospoločenského významu a zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 256/07 <http://merit.slv.cz/IV.US256/07>), všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Sloboda prejavu a právo na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1,2 Ústavy SR musia v niektorých prípadoch ustúpiť, ustúpiť musia aj v prípade, keď takýmto spôsobom bude zasiahnuté neprimerane do základného práva na ochranu osobnosti, ktoré je tiež garantované Ústavou SR čl. 10, a ktoré uplatnila žalobkyňa v zmysle ustanovení § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/> Aj keď informácie uverejnené v reportáži dňa 29.1.2012 vychádzali v tom čase z existujúceho trestného konania vedeného voči žalobkyni, spôsob akým boli zverejnené, nemožno považovať za oprávnený. To isté platí aj voči nepravdivým informáciám o žalobkyni odvysielaným v reportáži dňa 13.8.2012. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný, ktorý je televíziou s celoštátnou pôsobnosťou, informácie o žalobkyni podal tak, že najmä v lokálnom prostredí pôsobenia žalobkyne, mohli vo verejnosti vyvolať množstvo nepriaznivých úsudkov o bezúhonnosti a občianskej cti žalobkyne, a preto sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej

veci sa javí morálna satisfakcia vo forme ospravedlnenia ako nepostačujúca pre odstránenie následkov vzniknutej ujmy, a že žalobkyni patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku žalovaný v odvolaní nenamietal. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti postupom podľa § 387 odsek 1 ako vecne správny potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 .

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 .

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .