Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoCsp-39-2020.pdf
PDF · 150.25 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/39/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: M. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, XXX XX H., proti žalovanému: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02, IČO: 31 340 890, zastúpenému obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o určenie neplatnosti zmluvných odplát a určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8Csp/179/2017-124 zo dňa 03. februára 2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8Csp/179/2017-124 zo dňa 03. februára 2020 vo výrokoch I. a III. zrušuje a vec v tomto rozsahu vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8Csp/179/2017-124 zo dňa 03. februára 2020 vo výroku II. zostáva nedotknutý.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že zmluva o úvere dostupná pôžička zo dňa 23.12.2013 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) Napokon vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.). 2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 30.08.2017 domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti zmluvných odplát a určenia, že zmluva č. 1341895144 zo dňa 23.12.2013 je bezúročná a bez poplatkov. Súčasne navrhol, aby bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. 3. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril spotrebiteľský úver č. 13418951144 dňa 23.12.2013. Konanie žalovaného považoval od počiatku za klamlivé a zavádzajúce. Žalovaný napriek jeho zákonnej povinnosti mu odmietol vydať pre kontrolu prehľadné a pravdivé finančné údaje a doklady ako dôkazy jeho konania, odvolávajúc sa na ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov Doteraz sprístupnené informácie zo strany žalovaného sú neúplné a zmätočné. Z dôvodu dôkaznej núdze navrhol, aby súd prvej inštancie obstaral od žalovaného dôkaz, aby predložil každú jednotlivú zmluvu uzavretú žalobcom, bez ohľadu na to, či je aktívna alebo ukončená s prehľadom rozporu istiny, čerpanej čiastky, celkovej čiastky vyplatenej žalobcom žalovanému a aktuálny kumulatívny zostatok pohľadávok. 4. Žalovaný sa k veci samej písomne vyjadril podaním zo dňa 28.11.2017 tak, že žaloba je vadná a navrhol ju zamietnuť, nakoľko sa žalobca domáha, že súd má určiť aktuálny právny stav. Vo vzťahu k zmluve o úvere č. 1341895144 zo dňa 23.12.2013 uviedol, že zmluva bola uzavretá riadne a obsahovala všetky zákonom určené náležitosti. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi úver v sume 700,- Eur s výškou mesačnej splátky 21,- eur, čo však žalobca neuhrádzal a do omeškania
sa dostal so splátkou splatnou za mesiac jún 2014. Žalovaný nevidel dôvod, prečo by mala byť zmluva neplatná. Rovnako bol žalovaný toho názoru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o odplate. 5. Žalobca doručil dňa 12.02.2018 vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, v ktorom poukazoval na neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky žalovaného, ktoré bližšie nekonkretizoval a iba všeobecne citoval ustanovenia zákonov upravujúcich spotrebiteľské právo. 6. Následne žalovaný doručil súdu zmluvu o úvere dostupná pôžička zo dňa 23.12.2013 a žiadosť o úver zo dňa 23.12.2013. Vo vyjadrení žalovaný poukázal na to, že vyjadrenie žalobcu je formulárové a stretáva sa s ním opakovane. K úveru poznamenal, že žalobca žiadal žalovaného o poskytnutie úveru v sume 1.000,- eur, pričom po zisťovaní bonity žalobcu mu poskytol úver iba v sume 700,- eur. V závere žiadal žalobu zamietnuť. 7. V podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 21.06.2019 žalobca zotrval na tom, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov a akú sumu je povinný zaplatiť žalobcovi reálne uhradiť. Tvrdil, že finančné nároky žalovaného sú bez právneho titulu a teda takýmto konaním sa bezdôvodne obohacuje. Zmluva s uvedenými zmluvnými podmienkami je absolútne neplatná. 8. Po výzve na odstránenie vád podania žalobca v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 18.10.2019 uviedol, že zvažuje námietku zaujatosti súdu, nakoľko je súd povinný ex offo skúmať neprijateľné zmluvné podmienky a náležitosti spotrebiteľských a zmlúv a opätovne iba vo všeobecnej rovine citoval ustanovenia zákonov vo vzťahu k úprave spotrebiteľských zmlúv. Ďalej namietal, že žalovaný úmyselne koná a formuluje do svojich zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a je nesporné, že ich obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. 9. Po predbežnom právnom posúdení súdu prvej inštancie žalovaný na pojednávaní dňa 03.02.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že zmluva o úvere má správne uvedený údaj o RPMN ako aj celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný uhradiť, pretože sa domnieva, že súd prvej inštancie nezahrnul do súčinu splátok výšku poplatku za poskytnutie úveru a tiež nezohľadnil, že súčasťou splátky je poistenie, ktoré nebolo pre uzatvorenie zmluvy nevyhnutné, ako aj poplatok za poskytnutie úveru. 10. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 a 4, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), g), h) a i), § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere a § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení, ďalej uviedol, že v danom prípade bol daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe, a to s ohľadom na ust. § 137 zákona č. 129/2010 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Predmetná zmluva o úvere bola typickou spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nutné aplikovať ustanovenia OZ v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona 129/2010 Z. z. účinného od 01.01.2018 vyplýva, že naliehavý právny záujem na podanej žalobe je daný práve na základe tohto ustanovenia v spojení s ust. § 137 písm. c) a d) CSP. Nakoľko ide o procesnú úpravu, je možné ju aplikovať aj na žaloby podané pred účinnosťou tejto novely zákona, ktorá je účinná v čase rozhodovania súdu. 11. Na podklade dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 23.12.2013 požiadal žalobca žalovaného o poskytnutie úveru v sume 700,- eur. Žalobca po prehodnotení žiadosti poskytol žalovanému úver v sume 700,- eur. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca žiadal o poskytnutie úveru v sume 1.000,- eur z predložených listín nevyplývalo. Aj keď súd posúdil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako zmluvu o úvere, teda absolútny obchod v zmysle ust. § 261 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), zároveň predmetnú zmluvu vyhodnotil ako typovú spotrebiteľskú zmluvu. Základnou črtou typizovaných spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Právny vzťah medzi stranami sporu túto charakteristiku spĺňa, pretože zmluva bola vyhotovená ako formulár a jej súčasťou boli bez akýchkoľvek pochybností obchodné podmienky, či cenník, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je pritom nepochybné, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca v čase uzavretia zmluvy nekonal v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. Súd prvej inštancie danú vec posúdil a predmetnú zmluvu vyhodnotil súčasne aj v súlade so špeciálnou úpravou spotrebiteľského úveru obsiahnutou v zákone č. 129/2010 Z. z., ako aj s ohľadom na ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách obsiahnuté v OZ. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatný typ zmluvy, ale ide o druh zmluvy, pre ktorú právne predpisy (nielen OZ) stanovujú osobitné podmienky a určujú jej náležitosti. Ust. § 54 ods. 1 prvá veta OZ prikazuje aplikovať ustanovenia OZ na práva a povinnosti zo spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ sú pre spotrebiteľa priaznivejšie než príslušné ustanovenia
ObZ. Inými slovami ObZ možno v prípade spotrebiteľskej zmluvy aplikovať iba tam, kde nenarazí na obmedzenia vyplývajúce z OZ. Aj ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.05.2014), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015). Zo zmluvy ďalej vyplynulo, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že žalovaný ako veriteľ poskytne dlžníkovi 700,- eur na dobu splácania 6 rokov, ktorý veriteľ vyplatí na účet uvedený v zmluve. Poskytnutie úveru bolo medzi stranami nesporné. Splácanie úveru bolo dohodnuté k 25. dňu v mesiaci, výška mesačnej splátky bola určená na 23,62 eur, počet splátok 72, výška úrokovej sadzby 29,50 %, RPMN banky 33,84 %, priemerná RPMN 25,84 %, s dátumom prvej splátky dňa 25.01.2014 a konečnej splatnosti úveru dňa 25.12.2019, celková výška nákladov 787,12 eur. 12. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že súd je z úradnej moci povinný skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Uvedené vyplýva zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, avšak súd nemôže nahrádzať prejav vôle žalobcu spočívajúci v tom, čo vlastne žiada v konaní svojou žalobou dosiahnuť. Žalobca zmätočne od počiatku menil navrhovaný petit rozsudku, pričom je možné iba zo samotnej žaloby odvodiť, čoho sa žalobca domáha. V ďalších podaniach navrhovaný petit rozsudku znel na predloženie listín žalovaným, a tak súd prvej inštancie uvedené posúdil podľa jeho obsahu a tak uvedené vyhodnotil nie ako návrh na rozhodnutie vo veci (navrhovaný výrok rozsudku - petit), ale návrh na vykonanie dôkazu. Navyše podania žalobcu predstavovali akýsi kompilát, v ktorom žalobca udával skopírované nielen znenia právnych predpisov, ale aj samotné vyjadrenia k predmetu sporu. Navyše vo všetkých podaniach udával viac-menej všeobecné konštatovania, z ktorých nebolo zrejmé, aký súvis majú s podanou žalobou a prejednávanou vecou, keďže malo ísť o posúdenie neprijateľných zmluvných podmienok a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere zo dňa 23.12.2013. Žalobca, napriek tomu, že je slabšou stranou sporu
- spotrebiteľom, bol pánom sporu a mal povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ani v prípade spotrebiteľského sporu, túto aktivitu žalobcu nemôže a nesmie nahrádzať. Preto iba všeobecné konštatovania nenapomáhajú objasniť podstatu žaloby, a tak sa súd prvej inštancie mohol iba „domnievať“, čoho sa reálne žalobca v spore domáha. Zo zrozumiteľný a zreteľný súd prvej inštancie považoval iba nárok žalobcu na určenie, či je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov. Preto sa zaoberal prednostne týmto navrhovaným petitom. Argumentácia žalobcu o neprijateľnosti odplaty a neplatnosti zmluvných podmienok bola v prejednávanej veci nejasná, nezrozumiteľná a navrhovaný petit materiálne nevykonateľný. 13. Súd prvej inštancie sa tak zaoberal tým, či zmluva o úvere zo dňa 23.12.2013 mala náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. V prípade spotrebiteľských zmlúv súd musí ex offo skúmať, či zmluvy o spotrebiteľskom úvere majú všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 129/2010 Z. z., pričom následkom absencie niektorých zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 z. z.). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva neobsahuje minimálne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; pričom sa uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. V danom prípade bolo v zmluve uvedené, že suma nákladov úveru je 787,12 eur, pričom jej pripočítaním k sume poskytnutého úveru, by mal spotrebiteľ dospieť k celkovej čiastke, ktorú je povinný titulom úveru uhradiť. V prejednávanej veci bol poskytnutý úver vo výške 700,- eur, a tak celková čiastka úveru predstavuje 1.487,12 eur. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že tento údaj uvedený v zmluve bol nesprávny, nakoľko súčtom splátok je zrejmé, že celková čiastka úveru predstavuje sumu 1.700,64 eur (72 splátok x 23,62 eur). Žalovaný na pojednávaní tvrdil, že bolo nesprávne do výšky splátky započítať aj poistenie, ktoré sa nezapočítava do RPMN, pretože nebolo pre uzavretie zmluvy nevyhnutné. Súd prvej inštancie konštatoval, že ani táto argumentácia žalovaného neobstojí, keďže aj v prípade, že by suma poistného nebola zahrnutá ako súčasť splátky (mesačné poistné v sume 2,62 eur), tak by výška splátky predstavovala 21,- eur a pri súčine výšky splátky a počte splátok (72 x 21,- eur) by bolo treba dospieť k celkovej sume nákladov vo výške 1.512,- eur, t. j. ani táto suma nebola z obsahu náležitosti zmluvy zrejmá (zo zmluvy vyplýva suma 1.487,12 eur). Napriek tomu sa však súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalovaného, že poistné nemožno započítavať do celkových nákladov úveru, pretože poistenie nebolo povinné pri uzavretí zmluvy. Toto svoje tvrdenie však žalovaný nepreukázal a súd prvej inštancie mal za to, že v zmysle ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. tvorí súčasť celkových nákladov, ktoré
musel spotrebiteľ titulom zmluvy o úvere zaplatiť. Rovnako žalovaný tvrdil, že pri predbežnom právnom posúdení súd prvej inštancie nezohľadnil výšku poplatku za poskytnutie úveru, no jej výšku z obsahu zmluvy nevedel uviesť a poukázal na Sadzobník poplatkov žalovaného zverejnený na jeho webovom sídle. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného súd prvej inštancie poznamenal, že nie je prípustné, aby spotrebiteľ z vlastnej iniciatívy vyhľadával v sadzobníku poplatkov, aký poplatok sa na jeho zmluvný vzťah vzťahuje. Bol toho názoru, že výška poplatku s odkazom na sadzobník predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola individuálne dojednaná, a tak je v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ neplatná. Uvedené nič nemení na tom, že v zmluve je chybne uvedený údaj aj o ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 33,84 %, nakoľko pri výške úveru 700,- eur, počte splátok 72 a sume splátky 23,62 Eura, predstavuje RPMN 41,94 %. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že zmluva neobsahuje zákonom požadované údaje podľa ust. § 9 ods. 2 psím. j) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, ako to vyžaduje zákon v ust. § 2 ods. g), h) a i). Na základe uvedeného predmetnú zmluvu vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov, a to v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a v tejto časti žalobe vyhovel. 14. V súvislosti s konštatovaním, že zmluva o úvere zo dňa 23.12.2013 je bezúročná a bez poplatkov, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že s týmto konštatovaním bola spojená aj skutočnosť, že v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti takejto zmluvy má veriteľ, .t. j. žalovaný nárok iba na vrátenie čistej istiny úveru, t. j. bez príslušných úrokov a poplatkov. Uvedené možno charakterizovať aj tým, čo žalobca mieni pod pojmom odplata, a tak súd prvej inštancie zároveň otázku posúdenia zmluvnej odplaty v jej obsahovej podstate vyhodnocoval ako prejudiciálnu (predbežnú) otázku, a preto na určení neplatnosti zmluvnej odplaty nebol daný naliehavý právny záujem. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol. 15. Citujúc ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zároveň rozhodol o náhrade trov konania. Keďže bol žalobca úspešný len v jednom z dvoch nárokov, rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. 16. Proti rozsudku, čo do jeho výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta. Súčasne navrhol priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 17. Žalovaný namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý napadnutý rozsudok nedoručoval substitučne splnomocnenému advokátovi žalovaného, a to napriek skutočnosti, že súdu prvej inštancie bolo už na prvom uskutočnenom pojednávaní dňa 23.09.2019 riadne preukázané, že na celé súdne konanie bolo udelené substitučné splnomocnenie advokátskej kancelárii ATTORNEYS GROUP s.r.o.. 18. Súd prvej inštancie ďalej nepostupoval správne, keď žalovanej sporovej strane nedoručoval vyjadrenie žalobcu zo dňa 17.10.2019 doručené súdu prvej inštancie dňa 18.10.2019. Predmetným vyjadrením žalobca reagoval na výzvu konajúceho súdu na odstránenie vád žaloby, a teda sa jedná o kľúčové podanie žalobcu z hľadiska posúdenia, či dovtedy prítomné vady žaloby boli alebo neboli žalobcom odstránené, čoho sa vlastne žalobca domáha a z akého dôvodu, teda či súd prvej inštancie bude ďalej vo veci konať a vykonávať dokazovanie alebo či žalobu žalobcu z uvedených dôvodov zamietne. Predmetné podanie žalobcu bolo žalovanému dané na pojednávaní dňa 03.02.2020, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol, len k nahliadnutiu a následne mu bolo doručené až dňa 05.02.2020. V dôsledku takéhoto postupu súdu prvej inštancie nemal žalovaný dostatočný a primeraný časový priestor na oboznámenie sa s obsahom podania žalobcu, jeho skutkovú i právnu analýzu a zaujatie kvalifikovaného stanoviska k nemu. 19. K podaniu žalovaného zo dňa 17.10.2019 žalovaný zaujal v odvolaní stanovisko, že ani tvrdenia vyjadrené v predmetnom podaní nič nezmenili na absolútnej zmätočnosti, neurčitosti a nevykonateľnosti žalobcom navrhovaných žalobných petitov. Vo vecnej rovine žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na žalobou uplatnenom určení, pričom poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Trnave. 20. V konaní tiež nebol podľa žalovaného preukázaný súdom prvej inštancie tvrdený skutkový stav, čo malo za následok nesprávnu aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., keď súd prvej inštancie nevykonal žiaden dôkaz, na základe ktorého by mohol byť zákonným spôsobom konštatovaný odôvodnený záver vyplývajúci z vykonaného dokazovania, že pre absenciu resp. nesprávnosti náležitosti uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, prípadne s nesprávne uvádzanou výškou RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že zmluva obsahuje zjavne nesprávny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru, resp. celkovej výške nákladov spotrebiteľského úveru len v dôsledku toho, že táto suma nezodpovedá súčinu dohodnutého počtu a výšky splátok, žalovaný nepovažoval za správne
ani zákonné. Zákon č. 129/2010 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení neurčuje, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, má byť v zmluve uvedená na základe výpočtu súčinom dohodnutého počtu a výšky splátok. Dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, je násobok počtu splátok s ich výškou, ale podľa ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V danom prípade súd prvej inštancie pri svojej úvahe o (ne)správnosti výšky údaju o celkovej výške spotrebiteľského úveru žiadnym spôsobom neskúmal skutočný spôsob výpočtu tohto údaju a teda nemohol relevantne dospieť k záveru o jeho nesprávnosti. Hlavne pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom nezohľadnil započítanie výšky možného poplatku za poskytnutie úveru vyplývajúceho zo Sadzobníka poplatkov. Rovnako tak súd prvej inštancie neprihliadal aj na možnú skutočnosť, že žalovanému interný systém nemusí umožňovať dohodnúť so žalobcom mesačné splátky v sume na desatinné čísla, z čoho vyplýva, že mesačné splátky môžu byť zaokrúhlené smerom nahor. Predmetné zaokrúhlenie by potom spôsobilo, že výška poslednej (skutočnej) splátky by nebola v sume totožnej s ostatnými splátkami úveru, ale v sume nižšej, pričom súd prvej inštancie vôbec neskúmal prehľad (rozpis) splátkového kalendára, ktorý mohol uvádzať v dôsledku uvedeného poslednú (skutočnú) splátku úveru v nižšej výške ako ostatné. 21. Za nedôvodné a nepreukázané považoval žalovaný tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že priemerný spotrebiteľ nedokáže určiť, koľko (akú sumu) má celkovo veriteľovi v súvislosti s konkrétnym zmluvným vzťahom zaplatiť - priemerný spotrebiteľ aj s priemerným vzdelaním si totiž vie odpočítať predmetné dva údaje, t. j. celkovú výšku potrebnú zaplatiť a výšku úveru, ktorá mu bola poskytnutá. Do pozornosti v súvislosti s otázkou výšky nákladov spotrebiteľského odvolateľ spomenul rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, rozhodnutie Ústavného súdu SR spis. zn. PL ÚS 11/2016 či rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 43Co/2/2019. Vo vzťahu k otázke (ne)správne určenej výšky RPMN žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmý postup súdu prvej inštancie pri vypočítavaní RPMN, keď spôsob výpočtu neuviedol. Zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalobca (spotrebiteľ) dobrovoľne požiadal o poistenie úveru, pričom nedobrovoľnosť uzatvorenia poistenia nebola preukázaná a súd prvej inštancie žiadnym spôsobom v odôvodnení napádaného rozsudku neuviedol, ako dospel k záveru o tom, že predmetné poistenie nebolo dobrovoľné. Zároveň žalovaný dodal s poukazom na ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., že náklady spojené s poistením v danom zmluvnom vzťahu nespadajú do celkových nákladov spojených s úverom. 22. Žalovaný napokon namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil ním namietané skutočnosti. V súvislosti s pojmom „priemerný spotrebiteľ“ poukázal žalovaný na úvahy uvedené v rozhodnutí Ústavného súdu SR spis. zn. PL. ÚS 11/2016 a iné, pričom prezentoval názor, že je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť - takýto prístup by bol zneužitím práva. 23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na názore o absencii niektorých náležitostí v dotknutej spotrebiteľskej zmluve. Podľa neho má v danom prípade naliehavý právny záujem na „súdnu ochranu ohrozeného spotrebiteľa“ v zmysle Ústavy SR, zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj iných právnych noriem obsahujúcich úpravu spotrebiteľských právnych úkonov. 24. Žalovaný odvolaciu repliku k vyjadreniu žalobcu nepodal. 25. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do jeho výrokov I. a III., bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) - žalovaným ako stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, teda v napadnutých výrokoch, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 ods. 1 a 2 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP vo výroku I., ako aj v závislom výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutom výroku II. zostal týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý. 26. Odvolací súd považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie mu nedoručil podanie žalobcu zo dňa 17.10.2019, pričom mu len umožnil do tohto podania nahliadnuť na pojednávaní dňa 03.02.2020, aby sa mohol s týmto podaním oboznámiť. Dotknutým podaním pritom žalobca reagoval na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád žaloby. Žalovanému tak do uskutočnenia pojednávania dňa 03.02.2020, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej, nebolo zrejmé, či dovtedy prítomné vady žaloby boli žalobcom odstránené, teda či súd prvej inštancie bude ďalej vo veci konať a vykonávať dokazovanie alebo žalobu z dôvodu jej zmätočnosti, neurčitosti a
nevykonateľnosti jej petitu zamietne. Žalovaný tak namietal, že v dôsledku tohto nesprávneho postupu súdu prvej inštancie nemal dostatočný a primeraný časový priestor na oboznámenie sa s obsahom dotknutého podania žalobcu, jeho skutkovú a právnu analýzu a zaujatie kvalifikovaného stanoviska k nemu. 27. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa pôvodne žalobou zo dňa 25.08.2017, doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.08.2017, domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že zmluvné odplaty dojednané v zmluve č. 1341895144 zo dňa 23.12.2013 medzi žalobcom a žalovaným sú neplatné a súčasne že žalobca je povinný uhradiť žalovanému poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, teda len sumu, ktorá mu bola poskytnutá zo zmluvy č. 1341895144 zo dňa 23.12.2013 namiesto pôvodne žalobcovi stanovených odplát za poskytnutý spotrebiteľský úver. Pokiaľ ide o opis rozhodujúcich skutočností (ako náležitosti žaloby podľa ust. § 132 ods. 1 CSP), žalobca uviedol, že považuje konanie žalovaného od prvého kontaktu s ním za zmätočné, klamlivé a zavádzajúce. Žalobca namietal, že žalovaný mu aj napriek jeho zákonnej povinnosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. odmieta sprístupniť pre kontrolu prehľadné pravdivé finančné údaje a doklady ako dôkazy jeho konania. V uvedenom kontexte žalobca navrhoval, aby žalovanému bola uložená povinnosť predložiť určité listiny, na podklade ktorých by následne upresnil aj formuláciu odôvodnenia svojej žaloby a jej žalobných petitov. Na odôvodnenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení žalobca uviedol, že týmto sa má dosiahnuť odstránenie spornosti práva a vytvoriť základe pre právny vzťah strán sporu. Bez tohto určenia by jeho právo, osobitne ako slabšej strany, bolo ohrozené a právne neisté. Napokon žalobca namietal, že ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky žalovaného, ktorý ako veriteľ vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu, pričom vo všeobecnosti uviedol, že neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 28. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 10.11.2017 (viď doručenka na č. l. 19 spisu) spolu s výzvou podľa ust. § 167 ods. 2 CSP na vyjadrenie k nej. 29. Následne žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 27.11.2017 podanie zo dňa 23.11.2017 označené ako „návrh na zmenu žalobného návrhu“, v ktorého petite žiadal, aby súd uložil žalobcovi povinnosť predložiť kópiu celej zmluvnej dokumentácie za každú jednotlivú zmluvu, ktorá bola v minulosti podpísaná žalobcom, bez rozdielu, či je zmluva ešte aktívna alebo už ukončená a k tomu údaje: 1. o čerpanej čiastke, 2. o celkovej čiastke žalobcom vykonaných plnení v prospech žalovaného, 3. o aktuálnom kumulatívnom zostatku pohľadávok, t. j. o neuhradenom zostatku istiny, úrokov a poplatkov; to všetko prehľadne zosumarizovať ako samostatné položky. Uvedené podanie odôvodnil tým, že mu žalovaný odmieta poskytnúť informácie priamo súvisiace s popísanými zmluvami a s ich plnením s dôrazom na istinu. Žalobca zároveň uviedol, že sleduje cieľ, aby v súlade s ust. § 137 CSP následne predložil odôvodnenie žaloby vo veci samej s dôrazom na konkrétne neprijateľné podmienky, s popisom stavu žalovaným evidovanej finančnej istiny a formuláciu presných žalobných návrhov. K tomuto podaniu žalobca predložil fotokópiu výzvy žalovaného zo dňa 23.06.2017 na splatenie dlžnej časti úveru zo zmluvy o úvere č. 1341895144 zo dňa 23.12.2013 a fotokópiu predžalobnej výzvy žalovaného zo dňa 31.07.2017, návratky žalovaného na uznanie dlhu a oznámenia žalovaného zo dňa 27.09.2017 o podaní žaloby na zaplatenie sumy 626,62 eur s príslušenstvom. Toto podanie však žalobcovi súdom prvej inštancie doručené nebolo. 30. Žalobca v ďalšom doručil dňa 12.02.2018 súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 09.02.2018 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 21.11.2017 k jeho žalobe, pričom v tomto podaní namietal tvrdenie žalovaného, že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Žalobca namietal, že v predmetnej zmluve absentujú náležitosti v súlade s Ústavou SR a s OZ a zákonmi č. 250/2007 Z. z. a č. 129/2010 Z. z. Súčasne namietal, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a konanie žalovaného vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky. V ďalšom rozsiahlo žalobca citoval z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ako aj ustanovení OZ o neplatnosti právnych úkonov (§ 37ods. 1 a § 39) a o bezdôvodnom obohatení (§ 457), pričom mal za to, že nároky žalovaného sú preukázateľne bez právneho titulu a sú bezdôvodným obohatením sa žalovaného vo finančný neprospech žalobcu. Zmluvu považoval z dôvodu neprijateľných podmienok za absolútne neplatnú. Zároveň žiadal v rámci dokazovania uložiť žalobcovi povinnosť predložiť opis zmluvnej dokumentácie medzi stranami a stručné vyčíslenie amortizačného finančného rozporu istiny za predmetnú zmluvu a údaje: 1. o čerpanej čiastke, 2. o celkovej čiastke žalobcom vykonaných plnení v prospech žalovaného, 3. o aktuálnom kumulatívnom zostatku pohľadávok, t. j. o neuhradenom zostatku istiny, úrokov a poplatkov. Toto podanie bolo žalovanému doručené dňa 19.02.2018 (viď doručenka na č. l. 47 spisu) spolu s výzvou podľa ust. § 167 ods. 4 CSP na vyjadrenie k nemu. 31. Žalovaný spolu s vyjadrením doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.03.2018 predložil zmluvu o úvere dostupná pôžička uzavretú medzi stranami dňa 23.12.2013 a žiadosť žalobcu o úver dostupná
pôžička zo dňa 23.12.2013, pričom v podaní namietal, že jemu doručené podanie žalobcu je len všeobecného charakteru, ako mu je doručované aj v iných prípadoch, nepredkladá žiadnu konkrétnu argumentáciu. V ďalšom sa žalovaný vyjadroval k zmluvnému vzťahu založenému predloženou zmluvou o úvere dostupná pôžička uzavretou medzi stranami dňa 23.12.2013. 32. Žalobca v reakcii zo dňa 19.06.2019 na podanie žalovaného uvedené v predošlom odseku, doručenej súdu prvej inštancie dňa 21.06.2019, zdôraznil, že chce mať vyriešenú otázku, či poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda akú sumu je, resp. bol povinný za poskytnutý úver prvotnému veriteľovi / žalovanému (v podaní je zjavne chybne uvedené „žalobcovi“) uhradiť. Po opätovnej argumentácii všeobecného charakteru žalobca ďalej v podaní uviedol, že finančné nároky žalovaného sú preukázateľne bez právneho titulu a sú bezdôvodným obohatením žalovaného vo finančný neprospech žalobcu. Zmluva s preukázanými podmienkami je absolútne neplatná. Žalovaný napokon žiadal, aby súd prvej inštancie z úradnej povinnosti podrobil zmluvnú dokumentáciu medzi stranami súdnej kontrole, pričom v tomto kontexte zopakoval svoj dôkazný návrh z predošlého podania. Toto podanie bolo doručené žalovanému dňa 25.06.2019 (viď doručenka na č. l. 79 spisu). 33. Na nariadenom pojednávaní dňa 23.09.2019, na ktoré sa žalobca nedostavil, konajúci súd bez otvorenia pojednávania a prejednania veci za prítomnosti zástupcu žalovaného konštatoval, že žaloba je neurčitá, žalobca v každom podaní žiadal vydať rozhodnutie v inom znení, a preto je nutné odstraňovať vady žaloby. Z tohto dôvodu tak pojednávanie bez ďalšieho súd prvej inštancie odročil na neurčito. 34. Následne súd prvej inštancie uznesením č. k. 8Csp/179/2017-87 zo dňa 26.09.2019 vyzval s odkazom na ust. § 129 ods. 1 CSP žalobcu, aby upravil znenie žalobného návrhu tak, aby bol presný, určitý, zrozumiteľný a materiálne vykonateľný, pričom musí byť z neho zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáha voči žalovanému, je potrebné presne určiť, čo konkrétne žalobca žiada, ako má súd konkrétne vo veci rozhodnúť, a preto je potrebné, aby jednoznačne uviedol, čoho sa žalobou domáha, keďže formuloval žalobný návrh vo svojich podaniach doručených súdu 27.11.2017, 12.02.2018 a 21.06.2019 odlišne od svojho pôvodného žalobného návrhu uvedeného v texte žaloby doručenej súdu dňa 30.08.2017. Uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 11.10.202019 (viď doručenka na č. l. 91 spisu). 35. Žalobca na uznesenie súdu prvej inštancie reagoval podaním zo dňa 17.10.2019, doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.10.2019), v ktorom k veci konkrétne uviedol, že má za to, že je povinnosťou súdu v spotrebiteľských sporoch z úradnej povinnosti sa ako s predbežnou otázkou zaoberať s neprijateľnosťou jednotlivých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, čo aj od súdu očakáva. Žalobca len vo všeobecnej rovine namietal, že žalovaný ako veriteľ formuluje vo svojich zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi neprijateľné zmluvné podmienky a jeho konanie má znaky nekalých obchodných praktík. Opätovne zdôraznil, že chcel mať vyriešenú otázku, či poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda akú sumu je, resp. bol povinný za poskytnutý úver veriteľovi uhradiť. V tomto kontexte tvrdil, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorej zmluvné dojednania nie sú výsledkom spoločného dohodovacieho konania oboch strán, jej text nie je obsahovo rovnovážny v právach a povinnostiach zmluvných strán za rešpektovania princípu zmluvnej autonómie, obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a žalobca bol zo strany žalovaného oklamaný. V ďalšom žalobca uviedol, že očakáva od súdu, aby opísaný skutkový stav podriadil pod ust. § 298 CSP, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 39, § 39a, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 53, § 53d a § 54 ods. 1 a 2 OZ. Žalobca znova namietal, že v predmetnej zmluve absentujú náležitosti v súlade s Ústavou SR a s OZ a zákonmi č. 250/2007 Z. z. a č. 129/2010 Z. z. Súčasne žalobca všeobecne uviedol, že žalovaný v zmluve neuviedol žiadne upresnenia, čo sa týka poplatkov a sankcií (zmluvná pokuta). V petite podania žalobca navrhoval, aby súd z úradnej moci a povinnosti podrobil predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a žalobcom súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu, určil a vyhlásil zmluvné podmienky veriteľa za neprijateľné a za nekalé obchodné praktiky vo výroku rozhodnutia. Žalobca napokon z hľadiska dokazovania žiadal, aby súd vyžiadal od žalovaného všetky dôkazy o tom, aké komplexné informácie mal o ňom ako veriteľ k dispozícii pri zisťovaní a overovaní jeho schopnosti splácať úver, vyžiadal originál splnomocnenia veriteľa k podpisu predmetnej zmluvy splnomocnencom uvedeným v zmluve a súčasne zopakoval návrhy uvedené už v predošlých podaniach. 36. Posledné zmienené podanie žalobcu zo dňa 17.10.2019 žalovanému preukázateľne doručené nebolo, pričom z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 03.02.2020 (čomu korešponduje aj zvukový záznam z pojednávania, § 98 ods. 1 CSP) vyplýva, že zástupcovi žalovaného bolo uvedené podanie dané len k nahliadnutiu v rovnopise žurnalizovanom v súdnom spise na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 03.02.2020, ktoré sa konalo v neprítomnosti žalobcu, s odôvodnením, že ďalším rovnopisom súd prvej inštancie nedisponuje. Odvolací súd konštatuje, že v časti rovnopisov súdneho spisu sa však ďalší rovnopis podania žalobcu nachádza, pričom zároveň z č. l. 94 spisu vyplýva, že toto
podanie žalobca doručil v dvoch rovnopisoch. Zástupcovi žalobcu bol ponechaný čas (cca päť a pol minúty) na oboznámenie sa s týmto podaním priamo na pojednávaní bez prerušenia pojednávania (viď opätovne zvukový záznam z pojednávania). Z obsahu zápisnice ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil žalobcu, že zo žaloby žalobcu a jeho podaní vyplýva, že sa žalobca domáhal určenia, že predmetná zmluva o úvere je bez úrokov a poplatkov a že zmluvné podmienky a odplaty v predmetnej zmluve sú neplatné. Naďalej mal však za to, že podania žalobcu sú nezrozumiteľné, formulované a kopírované z iných podaní. Súčasne uviedol, že sa bude v konaní zaoberať zmluvou o úvere dostupná pôžička uzavretou medzi stranami dňa 23.12.2013 a predbežne dospel k záveru, že bude posudzovať namietanú zmluvu z hľadiska jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. znení účinnom v čase jej uzavretia. Ďalšie žalobou uplatnené určenie neplatnosti zmluvných odplát považuje za prejudiciálnu otázku na účely posúdenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy o úvere a ostatné nároky považuje za nezrozumiteľné, nejasné, zmätočné a nevykonateľné. 37. Odvolací súd vzhľadom na vyššie popísaný priebeh konania pred súdom prvej inštancie mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie je potrebné vidieť v skutočnosti, že súd prvej inštancie posúdiac na nariadenom pojednávaní dňa 23.09.2019 žalobu žalobcu ako neurčitú, následne na pojednávaní dňa 03.02.2020 prejednal žalobu v spojení s podaním žalobcu zo dňa 17.10.2019 v časti o určenie, že predmetná úverová zmluva je bez úrokov a poplatkov, ako žalobu bez vád, a to bez toho, aby podanie žalobcu zo dňa 17.10.2019 žalovanému doručil a umožnil sa mu k tomuto v spojení s predchádzajúcimi podaniami (aj s opätovne nedoručeným podaním žalobcu zo dňa 23.11.2017) procesne korektným spôsobom v zmysle ust. § 167 ods. 2 CSP písomne vyjadriť s tým, že ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovanému je tak potrebné dať za pravdu v tom, že do momentu pojednávania nemal vedomosť, či žalobca odstránil vady žaloby, o akom predmete konania a či vôbec súd prvej inštancie bude konať a následný procesný postup súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 03.02.2020 tak bol pre žalovaného nepredvídateľný. Skutočnosť, že žalovaný bol na pojednávaní dňa 03.02.2020 nahliadnutím do spisu oboznámený s obsahom podania žalobcu zo dňa 17.10.2019 a následný postup súdu prvej inštancie podľa ust. § 181 ods. 2 CSP neboli podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé odstrániť popísaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a v konečnom dôsledku zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces, akcentujúc skutočnosť, že k vyhláseniu rozsudku došlo práve na tomto pojednávaní. Ani následné doručenie podania žalobcu zo dňa 17.10.2019 žalovanému dňa 05.02.2020, t. j. po vyhlásení napadnutého rozsudku, nemôže nič na už uvedenom zmeniť. Žalovanému tak bola upretá možnosť prípravy potrebnej a účinnej obrany v spore na pojednávaní, keď mu ani v lehote podľa ust. § 178 ods. 2 CSP nebolo doručené podanie žalobcu zo dňa 17.10.2019, ktorým naposledy vymedzil svoje nároky, ktoré si v konaní uplatňoval. 38. V nadväznosti na doposiaľ uvedené, konštatujúc naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd, už bez ďalšieho zaoberania sa dôvodnosťou ostatných odvolacích námietok žalovaného, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ako v závislom výroku III. o náhrade trov konania, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keďže nedostatok v procesnom postupe nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom a vec v uvedenom rozsahu podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutom výroku II. zostal týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý. 39. Za účelom ďalšieho konania na súde prvej inštancie a jeho nového rozhodnutia sa však odvolací súd považoval za potrebné vysporiadať aj s niektorými ďalšími odvolacími námietkami žalovaného. 40. K námietke absencie určitého a vykonateľného petitu žaloby považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že s náležitosťami žaloby (§ 132 CSP) úzko súvisí aj procesná požiadavka na presnosť, určitosť a zrozumiteľnosť petitu žaloby (žalobného návrhu), čo sleduje práve ten cieľ, aby súd presne vedel, o čom má konať a rozhodnúť a aby rozhodnutie súdu, do výroku ktorého bol prevzatý petit žaloby, bolo vykonateľné, teda aby vôbec mohli nastať žalujúcou stranou zamýšľané účinky. Naplnenie tejto požiadavky však nie je možné posudzovať výlučne len z petitu žaloby, ale potrebné je prihliadať na žalobu ako celok, teda aj na jej skutkové vymedzenie (opis rozhodujúcich skutočností). Odvolací súd je toho názoru, že z obsahu žaloby v spojení s následnými podaniami žalobcu (vrátane podania zo dňa 17.10.2019) je možné identifikovať, že žalobca sa domáhal v danom prípade určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na podklade zmluvy o úvere dostupná pôžička uzavretej
medzi stranami dňa 23.12.2013 (teda nie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, ako to nesprávne terminologicky uviedol súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku), a to jednak z dôvodu, že zmluva neobsahovala všetky náležitosti v zmysle zákona, ako aj z dôvodu neprijateľnosti zmluvných podmienok, pričom žiadal tieto vady posúdiť ex officio súdom prvej inštancie. Zároveň žiadal, aby žalovaný dokladoval, akým spôsobom overil jeho schopnosť splácať poskytnutý úver. Žalobu žalobcu tak je v tejto časti potrebné považovať za prejednateľnú a umožňujúcu súdu prvej inštancie o nej rozhodnúť. 41. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru absentoval naliehavý právny záujem, ani s touto sa odvolací súd nestotožnil. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je vo svojej podstate žalobou o určenie, že tu nie je právo veriteľa na úroky a poplatky z poskytnutého spotrebiteľského úveru. Otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa ust. § 137 písm. c) CSP skúma procesný súd v čase svojho rozhodovania, inak povedané naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať (musí byť daný) nie v momente podania žaloby na súde, ale v čase rozhodovania súdu o nej, a to vzhľadom na ust. § 217 ods. 1 veta prvá CSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku bolo už účinné (a tak je tomu aj v súčasnosti) ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 279/2017 Z. z. účinnom od 01.01.2018, z ktorého vyplýva ex lege naliehavý právny záujem na žalobcom požadovanom určení. Z tohto dôvodu potom žalobcu ani nezaťažovalo bremeno tvrdenia či preukazovania naliehavého právneho záujmu. Nebol správny ani argument žalovaného, že na daný spor nemožno uvedené ustanovenie aplikovať, a to preto, že uvedené ustanovenie má procesnoprávny charakter, a teda je (na rozdiel od hmotnoprávnych noriem) plne aplikovateľné účinnosťou tejto právnej úpravy aj na už podané žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Tomu zodpovedá aj skutočnosť, že novela zákona č. 129/2010 Z. z. vykonaná zákonom č. 279/2017 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia. Ak žalovaný podoprel svoju odvolaciu námietku odkazmi na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako aj iných krajských súdov, odvolací súd k tejto časti odvolacej argumentácie žalovaného zdôrazňuje, že citovaná judikatúra je v súdenom prípade nepoužiteľná, keďže vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy danej ust. § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinnej do 30.06.2016. Navyše v tomto čase nebolo súčasťou právneho poriadku zmienené ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. Odvolací súd tak dospel k záveru o procesnej prípustnosti žaloby žalobcu v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. 42. Súd prvej inštancie tak v ďalšom konaní vo vzťahu k podaniu žalobcu zo dňa 17.10.2019 vykoná úkony podľa ust. § 167 CSP. Následne na pojednávaní prejedná spor v zostatku merita veci (určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru), vykoná dôkazy produkované stranami sporu, ako aj dôkazy zabezpečené v zmysle ust. § 295 CSP, ktoré bude považovať za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Po vyvodení skutkových zistení, vec opätovne právne posúdi a nanovo rozhodne. Pritom bude podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní a pri novom rozhodnutí ako predmet sporu skúmať otázku (prípadnej) bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1, ako aj ods. 2 v spojení s ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere. Pritom sa vysporiada s argumentáciou produkovanou žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Dôsledne sa tiež vysporiada s otázkou dôkazného bremena, pričom bude vychádzať z toho, že dôkazné bremeno na preukázanie určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba výhodnejšie postavenie v spore s tým, že dôkazné bremeno sa v prípade tvrdenia negatívnej skutočnosti (teda, že sa niečo nestalo, resp. že niečo neexistuje) presúva na druhú stranu sporu, ktorá ak namieta opak, musí tento preukázať (teda že sa niečo stalo, resp. že niečo existuje). Pokiaľ ide o otázku, či poistenie schopnosti splácať úver bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru, resp. jeho získania za ponúkaných podmienok [§ 2 písm. g zákona č. 129/2010 Z. z.], súd prvej inštancie bude vychádzať z vykonaných dôkazov (odvolací súd upriamuje jeho pozornosť najmä na obsah žiadosti žalobcu o úver dostupná pôžička zo dňa 23.12.2019) a súčasne z toho, že v tomto prípade nemožno zaťažiť žalovaného dôkazným bremenom na podklade ust. § 53 ods. 3 OZ, keďže toto ustanovenie sa týka len preukazovania individuálnosti dojednania zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Taktiež sa bude zaoberať otázkou, či v danom prípade bol žalobca povinný zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a pokiaľ áno, v akej výške a súčasne, či bol tento poplatok zahrnutý do celkovej čiastky, ktorú mal žalobca ako spotrebiteľ zaplatiť a či bol aj predpokladom pre výpočet RPMN, ktorý musí byť uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere [§ 9 ods.
2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy]. V tomto kontexte bude tiež skúmať, či prípadne nedošlo k podhodnoteniu RPMN s následkom podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy(k tomu rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger a Helena Radlingerová proti Finway a.s. zo dňa 21.04.2016). 43. V novom rozhodnutí tiež súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).