Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoCsp-23-2023.pdf
PDF · 186.3 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/23/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX C., obaja právne zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 2Csp/16/2022-193 zo dňa 23.9.2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku I., II., III. a V.
II. P r i z n á v a žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 24.09.2014, uzavretej medzi žalobcami v 1. a v 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom, je bezúročný a bez poplatkov. Výrokom II. zaviazal žalovaného vydať žalobcom v 1. a v 2. rade bezdôvodné obohatenie vo výške 38,54 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 38,54 eur, odo dňa 13.05.2022 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. určil, že zmluvná podmienka
- Poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu: 114,00 Eur, uvedená v bode 6. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 24.09.2014, uzavretej medzi žalobcami v 1. a v 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom, je neprijateľná. Výrokom IV. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. I., bod 7.1. Dohody o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX, zo dňa 24.09.2014 k Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 24.09.2014 uzatvorená medzi žalobcami v 1. a v 2. rade ako dlžníkmi a žalovaným ako veriteľom, v znení: "Zákazník sa zaväzuje, že za uzavretie Dohody zaplatí mesačne Poskytovateľovi odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných splátkach, ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v Oznámení Veriteľa o schválení úveru dlžníkovi.", je neprijateľná. Výrokom V. rozhodol, že žalobcovia v 1. a v 2. rade majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1 a 5, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a
4, § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a podľa § 137 písm. d) a § 298 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.
3. Konštatoval, že medzi žalobcom v 1. rade ako dlžníkom a žalobkyňou v 2. rade ako spoludlžníkom a žalovaným ako veriteľom bol založený záväzkový vzťah, a to zmluvou o poskytnutí revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2014, na základe ktorej bol žalobcom reálne poskytnutý úver vo výške 1.026,00 Eur (1.140,00 Eur - poplatok 114,00 Eur) pri splatnosti úveru 42 mesiacov, výške mesačnej splátky úveru v sume 36,04 Eur, s ročnou úrokovou sadzbou úveru 18,07 %, RPMN úveru 25,77 %, pri priemernej hodnote RPMN za úver 44,06 %. Celková čiastka, ktorú mali žalobcovia žalovanému zaplatiť predstavovala 1.628,68 Eur. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že dňa 22.09.2014 žalobca v 1. rade ako zákazník a žalobkyňa v 2. rade ako spoludlžník 1 podpísali Dohodu o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX, ktorá bola uzavretá jej prijatím zo strany žalovaného dňa 24.09.2014. Predmetom tejto dohody bola úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej zmluve o revolvingovom úvere, ktoré podľa znenia dohody boli doplnkové, dobrovoľné, bez toho, aby boli podmienkou alebo predpokladom uzavretia akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom a zákazníkom. Súd prvej inštancie mal súčasne preukázané, že za uzavretie dohody sa spotrebiteľ zaviazal zaplatiť mesačne žalovanému odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané z oznámenia o schválení úveru, že žalovaný v ňom uviedol aj termín splatnosti prvej splátky dňa 01.11.2014 a termín splatnosti poslednej splátky dňa 01.04.2018. Z tohto oznámenia mal preukázané aj to, že splátka podľa Dohody o poskytnutí služby (mesačne) bola 26,27 Eur, výška celkovej platby na úhradu (mesačná splátka úveru + splátka podľa Dohody o poskytnutí služby) bola 62,31 Eur a poplatok za poskytnutie úveru predstavoval 114,00 Eur. Toto oznámenie už nemá podobu zmluvy, dohody, ale ide o jednostranné oznámenie žalovaného vo vzťahu k žalobcom. Z dokladu o vklade hotovosti na účet mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovia vkladom na účet žalovaného v E., F., dňa 26.11.2015 pod VS: XXXXXXXXXX uhradili žalovanému sumu 1.064,54, čo znamená, že nad sumu poskytnutého úveru 1.026,00 Eur žalobcovia splatili žalovanému sumu 38,54 Eur. Celková výška úveru bola ponížená o poplatok za poskytnutú službu v zmysle Dohody o poskytovaní služieb v sume 114,00 Eur.
4. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Subjektívnu premlčaciu dobu je potrebné odvíjať od toho, kedy sa žalobcovia skutočne dozvedeli o bezdôvodnom obohatení. Súd prvej inštancie mal preukázané, že o bezdôvodnom obohatení sa žalobcovia preukázateľne dozvedeli po 16.09.2021, keď združeniu zaslali na posúdenie zmluvu. Žalovaný v tejto súvislosti namietal, že žalobcovia mali vedomosť o nedostatkoch v zmluve už v roku 2017. K tomu predložil súdu listinný dôkaz (č. l. 62), na ktorom je uvedené, že žalovanému zasiela osoba A. B. doklady, ktoré dáva na súd v Bardejove, pričom podľa udania žalovaného mu tento list bol doručený dňa 16.01.2017, čo vyplýva z dátumu vyhotoveného pečiatkou. K tomu žalovaný pripojil aj plné moci (č. l. 62-63) vystavené žalobcami pre JUDr. Igora Šafranka. Poukazujúc na uvedené žalovaný namietal pravdivosť prehlásenia združenia zo dňa 03.03.2022. Z listinných dôkazov predložených žalovaným mal súd prvej inštancie preukázané len to, že žalobca v 1. rade mal v januári 2017 zaslať nejaké doklady na tunajší súd a mal to oznámiť žalovanému. Súd prvej inštancie nemal preukázané, aby prílohou tohto listu boli aj predložené plné moci. Ak by aj žalobca v 1. rade uvedené plné moci, ktoré boli podpísané ním a žalobkyňou v 2. rade a ktorými mali splnomocniť JUDr. Igora Šafranka na svoje zastupovanie, žalovanému v roku 2017 predložil, tak tieto nepreukazujú tvrdenia uvádzané žalovaným. Totiž uvedené plné moci okrem podpisov žalobcov v 1. a 2. rade neobsahujú uvedenie dátumu splnomocnenia a prijatia plnomocenstva a aj keď obsahujú označenie advokáta, neobsahujú jeho podpis potvrdzujúci prijatie plnomocenstva. Ak na splnomocneniach absentuje podpis advokáta potvrdzujúci prijatie plnomocenstva, ako aj dátum tohto prijatia, nemožno z toho vyvodiť, že G. H. I. poskytol žalobcom v 1. a 2. rade v roku 2017 právne služby a informoval ich o nedostatkoch v zmluve o revolvingovom úvere tak, ako to tvrdil žalovaný. Jeho tvrdenia ostávajú len v rovine dohadov. Z tohto pohľadu tak súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a uzavrel, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného preukázateľne dozvedeli po 16.09.2021 a vzhľadom na to, že žalobu podali na súd dňa 17.03.2022, podali ju v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (k tomu obdobne poukázal na body 13., 14., 15. a 16. odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021). Občiansky zákonník rozlišuje dve dĺžky objektívnych premlčacích dôb, pričom ich aplikácia na ten-ktorý prípad je podmienená charakterom získania bezdôvodného obohatenia, teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné
obohatenie vzniklo úmyselne alebo neúmyselne. Občiansky zákonník však vôbec nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod úmyselným alebo neúmyselným konaním, preto z hľadiska právnej teórie je potrebné vychádzať z právnej úpravy úmyselného a neúmyselného zavinenia, ktoré sú definované v Trestnom zákone. O priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria. Dôležitým pre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej premlčacej doby je tak posúdenie charakteru vzniku, resp. získania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný ako dlhoročný podnikateľ v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov je povinný koncipovať zmluvné dojednania v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Z § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch jednoznačne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj údaj o dobe trvania zmluvy, údaj o RPMN a predpokladoch použitých pre výpočet RPMN. Neuvedenie týchto náležitostí v zmluve zákon č. 129/2010 Z. z. podľa § 11 ods. 1 psím. b) a d) spája s účinkami bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Ak teda žalovaný uvedené predpoklady v zmluve neuviedol, vedel a bol s tým uzrozumený, že od žalobcov môže požadovať len plnenie zodpovedajúce výške poskytnutého úveru. Žalovaný musel mať vedomosť o existencii právnej normy, ktorá pojednáva o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, pretože uverejnením právneho predpisu v Zbierke zákonov sa prezumuje, že táto skutočnosť sa stane známa všetkým, ktorých sa týka, o to viac podnikateľa, ktorý na základe tejto právnej normy postupuje pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti. Z konania žalovaného mimo rozumných pochybností vyplýva minimálne nepriamy úmysel bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcov. Z toho plynie záver, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné jej plynutie odvíjať od momentu, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na to, že žalobcom bol poskytnutý úver na základe zmluvy zo dňa 24.09.2014, pričom dňa 26.11.2015 plnili nad sumu poskytnutého úveru, ako aj s poukazom na to, že žaloba bola na súd podaná dňa 17.03.2022, je na mieste konštatovať, že žalobcovia podali žalobu aj v rámci 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá by uplynula najskôr v novembri 2025. Preto nárok žalobcov nie je premlčaný.
5. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu nespĺňa konkrétne náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a j). Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať údaj o dobe trvania zmluvy. V zmluve je uvedený údaj o výške splátky, počte splátok a periodicite splátok. Absentuje údaj o dobe trvania zmluvy. Uvedenie údaja o termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 24.09.2014 nie je postačujúce, pretože predmetné oznámenie predstavuje jednostranné oznámenie žalovaného ako veriteľa, o ktorom nie je zrejmé, kedy sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcov (k tomu súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 13.11.2018). Ak sa v tejto súvislosti žalovaný odvolával na všeobecné zmluvné dojednania, takýto argument neobstojí, a to s poukazom na zistenie, že zmluvné dojednania sú individuálne nedojednané a formulované všeobecne bez uvedenia konkrétnych kritérií. V zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve o revolvingovom úvere nie je uvedený údaj o splatnosti prvej splátky, ani poslednej splátky. Pritom jedným z predpokladov, ktoré sa použijú pri výpočte RPMN, je aj doba splácania úveru. V zmluve je uvedený len počet splátok 42. Zo zmluvy však nevyplýva kedy nastáva splatnosť prvej splátky, a teda od ktorého okamihu má spotrebiteľ počítať dobu splácania úveru. V konaní bolo preukázané, že doba splácania úveru nadobudla pre žalobcov ako spotrebiteľov zreteľné kontúry až Oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2014. V danom prípade ide o samostatný dokument, ktorý zjavne prináleží k spotrebiteľskej zmluve. Je podpísaný žalovaným a v tomto ohľade je z neho zjavný dátum vyhotovenia. Nevyplýva z neho skutočnosť, kedy sa žalobcovia s jeho obsahom oboznámili, keďže zmluvu podpísali dňa 22.09.2014. Nie je zrejmé či a kedy sa uvedená listina dostala do dispozičnej sféry žalobcov. V zmluve je uvedená RPMN v nesprávnej výške. Totiž tá podľa zmluvy predstavuje 25,77 % ročne. Žalobcovia však uviedli, že úver by nezískali, ak by neuzavreli aj dohodu o poskytovaní služieb. Za túto doplnkovú službu mali zaplatiť 26,27 Eur mesačne, čo spolu s mesačnou splátkou uvedenou v zmluve vo výške 36,04
Eur predstavuje spolu 62,31 Eur. Pri mesačnej splátke v celkovej výške 62,31 Eur a počte splátok 42 predstavuje celková čiastka 2.617,02 Eur a RPMN 86,45 %. Podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch do celkových nákladov spotrebiteľa patria všetky náklady vrátane nákladov na doplnkové služby, ak podmienkou získania úveru je uzavretie dohody o poskytnutí takejto služby, k čomu v danom prípade podľa tvrdení žalobcov došlo. Keďže RPMN je uvedená v zmluve v nižšom rozsahu, je jednoznačne uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo znamená, že veriteľ - žalovaný spotrebiteľa mylne informoval o výhodnejšom úvere, než mu v skutočnosti poskytol. Vzhľadom na to, že zmluva nemá všetky náležitosti predpísané zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a j) a tiež obsahuje nesprávne uvedenú výšku RPMN v neprospech spotrebiteľa, súd prvej inštancie s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil úver poskytnutý na základe takejto zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný mal na základe tejto zmluvy nárok len na rozdiel medzi tým, čo žalobcom skutočne poskytol v podobe úveru po odpočítaní toho, čo mu žalobcovia titulom splátok uhradili. Žalobcovia v danej veci čerpali reálne úver v sume 1.026,00 Eur (1.140,00 Eur - 114,00 Eur) a uhradili sumu 1.064,54 Eur. Žalobcovia teda žalovanému zaplatili o sumu 38,54 Eur viac, ako mu patrilo, a preto žalovaný s poukazom na § 451 Občianskeho zákonníka je povinný zaplatiť žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia sumu 38,54 Eur s prísl. Žalobcovia si uplatnili úrok z omeškania od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 11.05.2022, a teda žalobcovia ňou vyzvali žalovaného na plnenie, pričom v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka mal žalovaný plniť dňa 12.05.2022. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil, dňom 13.05.2022 sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu, a preto súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 38,54 Eur od 13.05.2022 do zaplatenia. Výška úroku z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keďže základná úroková sadzba ECB k 13.05.2022 predstavovala 0,00 %, čo pri navýšení o 5 percentuálnych bodov predstavuje 5,00 % ročne.
6. Žalobcovia požadovali aj určenie neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v bode 6 zmluvy (vo vzťahu k poplatku vo výške 114,00 Eur) a v článku I., bod 7.1. Dohody o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2014. Uvedené zmluvné podmienky sú súčasťou formulárovej zmluvy, resp. dohody, ktorú žalovaný ako veriteľ predkladal v rozhodnom období neurčitému množstvu klientov. Je nepochybné, že žalobcovia v 1. a 2. rade zmluvné podmienky individuálne nevyjednali. Bolo na žalovanom, aby preukázal, že zmluvné podmienky so žalobcami individuálne dohodol. Súd zastáva názor, že taká okolnosť v konaní preukázaná nebola. Pritom základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. V súvislosti so zmluvnou podmienkou týkajúcou sa poplatku za poskytnutie úveru vo výške 114,00 Eur a obsiahnutú v bode 6. zmluvy súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 24.04.2018, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o určení neprijateľnosti totožnej zmluvnej podmienky s odlišnou výškou poplatku za poskytnutie úveru. V označenom rozhodnutí odvolací súd okrem iného konštatoval, že odplatu za poskytnutie úveru v danom prípade tvoria úroky ako cena za úver, a preto nemôže obstáť poplatok za poskytnutie úveru ako ďalšie plnenie toho istého charakteru a účelu, len pod iným názvom. Zaplatením tohto poplatku sa žalobcom nedostalo zo strany žalovaného žiadne reálne a osožné plnenie, pretože ako súd uviedol, cenou za úver boli dojednané úroky. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú v čl. I., bod 7.1. Dohody o poskytovaní služieb číslo XXXXXXXXXX zo dňa 24.09.2022, túto podpísali obaja žalobcovia, pričom dodali, že bez uzavretia tejto dohody by úver neboli získali. Na základe dohody sa žalobca v 1. rade zaviazal, že za jej uzavretie zaplatí žalovanému mesačne odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi vyplýva, že výška odplaty predstavovala 26,27 Eur mesačne. Dohoda o poskytovaní služieb je zmluvnou podmienkou, ktorá nebola individuálne dojednaná. Žalovaný v tejto súvislosti namietal, že žalobca využil doplnkovú službu, na základe čoho mu bol povolený odklad splatnosti splátok č. 4., 5., 6. Od samotného vzniku úverového vzťahu a počnúc splatnosťou prvej splátky žalovaný ako veriteľ inkasoval za službu, ktorá v čase uzavretia zmluvy mohla, ale aj nemusela byť využitá. Nič na tom nemení ani fakt, že žalobcovia uvedenú službu neskôr využili, pretože v čase vzniku zmluvného vzťahu bolo využitie služby zo strany spotrebiteľa otázne, možné a predpokladané, nie však určité. Zmluvná podmienka tak spôsobuje značnú materiálnu disproporciu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorý od začiatku platí za službu, ktorá mu môže byť v budúcnosti poskytnutá. Individuálnosť dohody o poskytovaní služieb nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že žalobcovia dohodu podpísali osobitne na samostatnom tlačive. Totiž dohoda má podobu formulára s vopred predtlačeným textom, do ktorého sa vpisujú konkrétne údaje
konkrétneho spotrebiteľa. Táto dohoda nemôže byť vylúčená zo súdnej kontroly. Ide o akcesorickú dohodu nadväzujúcu na spotrebiteľskú zmluvu o úvere. Spätosť oboch predmetných zmlúv je daná tým, že v prípade neuzavretia zmluvy o úvere by bolo bezpredmetné uzatvárať dohodu o poskytovaní služieb, keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť žalobcov plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach, a bolo by tak bezpredmetné dojednávať možnosť odkladu splatnosti splátok úveru. Dohoda o poskytovaní služieb preto podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho zákonníka, keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia. Vzhľadom aj na vyjadrenie žalobcov, ktorí uviedli, že dohodu museli podpísať, ak chceli získať úver, dohoda nebola individuálne dojednaná. Žalovaný nepreukázal, aby si žalobcovia vymienili uzavretie tejto dohody, z čoho plynie záver, že dohoda individuálne dojednaná nebola. Navyše v čase vzniku zmluvného vzťahu nepredstavovala pre žalobcov ako spotrebiteľov žiadny benefit, keďže zaplatili za v tom čase neexistujúce protiplnenie zo strany veriteľa. Predmetná dohoda o poskytovaní služieb je tak s ohľadom na jej koncepciu, ako aj samotnú výšku odplaty, dojednaná v neprospech spotrebiteľov, a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
7. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní v plnom rozsahu úspešní, preto majú voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
8. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I., II., III. a V., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že rozsudok je odôvodnený nepreskúmateľnými a právne nedôvodnými závermi, súd prvej inštancie sa v podstatnej miere ani procesnou obranou žalovanej strany nezaoberal. Súd prvej inštancie vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru uviedol, že za tento poplatok nedostali žalobcovia žiadne plnenie, pretože cenou za úver boli dojednané úroky. Odôvodnenie rozsudku nedáva žiadnu odpoveď na tvrdenia žalovaného, že: - Súdny dvor EÚ vo veci C-621/17 uviedol, že „Článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm“, - Národná banka Slovenska uvedený poplatok posúdila ako vecne prípustný a neporušujúci práva spotrebiteľa, - zákon č. 129/2010 Z.z. v otázke poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom teda zaviedol výslovnú úpravu toho, aké poplatky pri spotrebiteľskom úvere sú ex lege zakázané. Z vývoja právnej úpravy je zrejmé, že išlo o regulatívnu úpravu. Ak by poplatok za uzavretie zmluvy bol neprijateľný, logicky by bol zakázaný. Súčasne zákon logicky predpokladá, že úrok nie je jedinou odplatou resp. platbou, ktorú spotrebiteľ má platiť v súvislosti s úverom. Z odôvodnenia rozsudku sa nedá vyabstrahovať, ako súd vyhodnotil fakty plynúce nielen zo zákona č. 129/2010 Z.z., ale aj z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ (ktorá, ako sa podľa odôvodnenia rozsudku zdá - viď bod 60. - našla v rozhodovaní súdu v tejto veci miesto práve a výhradne len vtedy, ak jej použitie bolo na prospech spotrebiteľa.
9. Záver súdu o bezúročnosti úveru vyjadrený vo forme samostatného výroku je procesne neprípustný a tento záver je aj vecne nesprávnym. Podanou žalobou sa navrhovalo vydať rozhodnutie o bezúročnosti úveru a o vydaní bezdôvodného obohatenia. Medzi takto navrhovanými výrokmi je tak nesporne vzťah rozhodnutia o predbežnej otázke a veci samej. Predbežné otázky nie sú predmetom samostatných výrokov. Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia. Ani zákon č. 279/2017 Z.z. nezakotvil všeobecne použiteľné a procesne neobmedzené právo domáhať sa určenia neplatnosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy. To účelom uvedeného zákona nebolo. Predmetná novela neznamená negáciu všetkých procesných podmienok prípustnosti určovacej žaloby s výnimkou jednej - umožniť podanie žaloby o určenie neplatnosti úverovej zmluvy v osobitnom zákone preto, aby bola splnená procesná podmienka prípustnosti takejto určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. Preto žaloba v časti, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia bezúročnosti úveru, bola procesne neprípustná.
10. Súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal aj s listinami vyprodukovanými a predloženými žalobcami v roku 2017, kedy žalobca 1/ písomne oznamoval podanie žaloby na súd a súčasne aj ním a žalobcom 2/ podpísaného splnomocnenia. Úsudok súdu o tom, že splnomocnenia nie sú datované a teda ich predloženie nemá žiadnu spojitosť s konaním a námietkou premlčania je nesprávny, pretože ak boli predložené spolu s písomnosťou v roku 2017 a žalovanému boli zo strany žalobcu 1/ doručené 16.01. 2017, tak pochopiteľne nevznikli po tomto dátume ich doručenia. Rovnako úsudok súdu o tom, že na splnomocnení nie je podpis advokáta je nesprávny, pretože takýto podpis potrebný nie je k tomu, aby splnomocnenie ako jednostranný úkon, žalobcovia uvedené splnomocnenia predsa neudelili v roku 2022, ale skôr ako 16.01. 2017. Keďže ide o predtlače, tak si ich zjavne sami ani nevyrobili. Tvrdenie žalobcov odkazujúce na prehlásenie z 3.3. 2022 je preto aj v kontexte vyššie uvedených skutkových okolností nepravdivé. Nakoľko žalobcovia prezentovali udelenie plnej moci už v roku 2017 tomu istému právnemu zástupcovi, spolu s informáciou o podaní žaloby, potom už v danom čase vedeli o skutočnostiach, ktoré tvrdia v žalobe. Tieto skutočnosti súd nesprávne zhodnotil a predčasne a neúplne vyhodnotil námietku premlčania žalovaných nárokov pre uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty.
11. Súd prvej inštancie sa nezaoberal námietkou žalovaného voči tzv. potvrdeniu vystaveného „Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS“. Po procesnej stránke predstavuje dané potvrdenie listinu vydanú súkromnou osobou, o ktorej pravdivosti neplatí žiadna prezumpcia správnosti a pravdivosti. Žalovaný pravdivosť listiny spochybnil nielen obsahom konkrétneho rozhodnutia Krajského súdu Prešov (napríklad rozsudok č.k. XXX/XXX/XXXX) ale aj tým, že je krajne nevierohodné to, aby mali žalobcovia požiadať o „posúdenie“ v roku 2022, hoci z iného dôkazu - ich oznámenia z roku 2017 vyplýva, že podávajú žalobu na súd. V rámci konania nebol predložený žiadny dôkaz preukazujúci pravdivosť potvrdenia súkromného subjektu pod označením HOOS. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku o objektívnej premlčacej dobe. Podľa súdu mal žalovaný vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, dobe trvania zmluvy a predpokladoch použitých pre výpočet RPMN. Záver súdu nemá oporu v dokazovaní, pretože zmluva o revolvingovom úvere obsahuje údaj o RPMN, údaj o dobe trvania zmluvy a aj údaj o predpokladoch použitých pre výpočet RPMN. Súd prvej inštancie sa procesnou obranou žalovaného ohľadne uvedených náležitostí ani nezaoberal a teda žiadnym spôsobom, ktorý by bol preskúmateľný a overiteľný. Pritom ak by súd prvej inštancie vôbec skúmal, ako sú splnené ním vymedzené kritériá posudzovania úmyslu získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k tej - ktorej náležitosti, potom v žiadnom prípade by nemohol zo svojho posúdenia v roku 2022 vyvodiť záver, že dňa 24.09.2014 žalovaný konal v úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Ak súd prvej inštancie zvolil takéto posudzovanie, potom z neznámeho dôvodu v napádanom rozsudku neuviedol jediný príklad toho, že uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN či doby trvania v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere bolo právoplatne posúdené ako nesprávne. Nedá sa totiž tvrdiť na základe posúdenia z roku 2022, že dňa 24.09.2014 žalovaný konal v nepriamom úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Posúdenie námietky premlčania súdom prvej inštancie je preto nesprávnym, v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore s právnymi predpismi. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne.
12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Vyjadrili nesúhlas s argumentáciou žalovaného o nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal všetkými právne významnými námietkami žalovaného v konaní. V napadnutom rozsudku súd prihliadal na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všetkých strán sporu, pričom svoje rozhodnutie logicky a vecne veľmi podrobne odôvodnil. Samotná skutočnosť, že právne závery učinené v rozhodnutí súdu nekorešpondujú predstavám strany sporu ešte nemôže založiť arbitrárnosť a objektívnu nepresvedčivosť rozsudku.
13. Vo vzťahu k namietanej neprípustnosti určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vo výroku rozsudku žalobcovia uviedli, že by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že od 01.01.2018 sa môže spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, keď to ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z. výslovne umožňuje, a to práve s odkazom na § 137 CSP. Ak ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z., v platnom znení, práve s odkazom na § 137 CSP, umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy žalobou, tak v zmysle zásady, že vo väčšom je obsiahnuté menšie, ak sa spotrebiteľ môže domáhať žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak sa môže domáhať žalobou aj určenia neplatnosti ktorejkoľvek neplatnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, t.j. neplatnosti čo do úrokov a poplatkov, ako aj neprijateľnosti zmluvnej podmienky, lebo určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo neprijateľnosti zmluvnej podmienky, je taktiež určením neplatnosti zmluvy.
14. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru žalovaný opomína ťažiskovú argumentáciu, a to posúdenie predmetného poplatku skrz ustanovenie § 53 ods. 4, písm. t) OZ, v zmysle ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Je mylná predstava žalovaného, pokiaľ zamietnutie žaloby v časti o určenie neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru opiera o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/2017 z 03.10.2019. V tomto konaní pred SD EÚ sa posudzovalo maďarské spotrebiteľské právo, ktoré nie je zhodné so slovenským spotrebiteľským právom. Smernica Rady 93/13/EHS nevyžaduje plnú harmonizáciu, preto § 53 ods. 4, písm. t) OZ nie je v rozpore so Smernicou, a preto ani rozsudok SD EÚ C-621/17 nijakým spôsobom neruší slovenskú právnu úpravu obsiahnutú v § 53 ods. 4, písm. t) OZ a naviac, ak ustanovenie § 53 ods. 4, písm. t) OZ, ani nie je v žiadnom rozpore s rozsudkom SD EÚ vo veci C-621/17, ale je s ním v zhode, nakoľko § 53 ods. 4, písm. t) OZ ani podrobnú ani žiadnu špecifikáciu všetkých služieb poskytnutých ako protihodnotu dotknutých poplatkov, nevyžaduje. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ predstavuje tzv. čierny zoznam neprijateľných zmluvných podmienok a lex specialis k odseku 1, pričom vypočítava zmluvné klauzuly, ktoré budú vždy a za každých okolností považované za neprijateľné. Špecifikum čierneho zoznamu spočíva v tom, že po jeho ustanovení zákonodarcom nemusí súd ďalej vykonávať test neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle § 53 ods. 4, písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Dodávateľ nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je dodávateľ povinný podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi aj bez takejto zmluvy. Je neoprávnená požiadavka, aby spotrebiteľ platil za niečo, čo je pre banku zákonná povinnosť. Nedôvodnosť takýchto poplatkov spočíva v tom, že dodávateľom poskytované služby, spojené s úverom sú jeho povinnosťou, vyplývajúcou z právnych predpisov a z povinnosti náležitej odbornej starostlivosti a bez spracovania úverov a ich správy by vôbec nemohol žalovaný úvery poskytovať a už vôbec by si nemohol plniť povinnosti, ktoré mu ukladajú účtovné, daňové a odvodové povinnosti. Dodali, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t/ OZ bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z. z., s účinnosťou od 13.06.2015, s prechodnými ustanoveniami podľa § 879p OZ, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t/ OZ sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.
15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobcovia nepreukázali pravosť listiny Prehlásenia združenia HOOS zo dňa 03.03.2022, táto argumentácia žalovaného je absurdná. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sa jedná o nepravú alebo nepravdivú listinu, znáša procesnú povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Tvrdenia žalovaného o tom, že už v roku 2017 žalobcovia mali mať vedomosť o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vzniku bezdôvodného obohatenia nie sú ničím preukázané, ale predstavujú iba nepreukázané domnienky žalovaného, ktoré sa snaží v odvolaní súdu interpretovať ako pravdivé. Žalovaným uvedená argumentácia a skutkový stav popísaný v jeho odvolaní absolútne nezodpovedá záverom z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom. Všetky tvrdenia žalovaného sú buď výsledkom nesprávne pochopeného skutkového stavu, alebo ide o zavádzajúcu a demagogickú snahu žalovaného predniesť vlastné tvrdenia, ktoré však nezodpovedajú objektívnej realite. Na Združenie HOOS sa žalobcovia obrátili s prosbou o pomoc riešiť ich nepriaznivú situáciu. Zo strany žalovaného boli neustále atakovaní s výzvami na úhradu dlhu. Keďže so všetkými listinami potrebnými pre posúdenie ich úverového vzťahu nedisponovali, bolo im povedané, že je nutné ich najprv zabezpečiť. Z Prehlásenia Združenia HOOS vyplýva, že až po doručení úverovej zmluvy a všetkej potrebnej dokumentácie Združeniu dňa 16.09.2021, ich Združenie informovalo o ich nárokoch z úverového vzťahu. Pokiaľ sa jedná o akési listy zaslané žalovanému, tak práve týmto ho žiadali, aby potrebnú dokumentáciu vydal a zaslal. Teda, až keď malo Združenie HOOS všetky potrebné listiny, boli zo strany Združenia informovaní, že ide o zmluvu bezúročnú a bez poplatkov, že táto obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a najmä, že úver preplatili. Navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnuté výroky I., II., III. a V. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
16. V následnom vyjadrení v reakcii na vyjadrenie žalobcov žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru nedal žiadnu odpoveď minimálne na tieto tvrdenia žalovaného,
že: - Súdny dvor EÚ vo veci C-621/17 uviedol, že „Článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm“, - Národná banka Slovenska uvedený poplatok posúdila ako vecne prípustný a neporušujúci práva spotrebiteľa, a že - zákon č. 129/2010 Z.z. v otázke poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom teda zaviedol výslovnú úpravu toho, aké poplatky pri spotrebiteľskom úvere sú ex lege zakázané. Z vývoja právnej úpravy je zrejmé, že išlo o regulatívnu úpravu. Ak by poplatok za uzavretie zmluvy bol neprijateľný, logicky by bol zakázaný. Súčasne zákon logicky predpokladá, že úrok nie je jedinou odplatou resp. platbou, ktorú spotrebiteľ má platiť v súvislosti s úverom. Z prijatej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca poplatok za uzavretie zmluvy nepovažoval za poskytnutie úveru za problematický a neprípustný. V rámci pomerne podrobnej a rozsiahlej úpravy poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom by aj v zmysle teórie racionálneho zákonodarcu bolo prirodzené a očakávateľné, že by sa zakázal aj sporovaný poplatok, ak by bol považovaný za problematický a neprípustný. Prijatím zákona č. 132/2013 Z.z. sa vytvorila ucelená úprava poplatkov voči bankám, stavebným sporiteľniam a iným poskytovateľom úverov, a zároveň aj jej obsah bol vymedzený pomerne presne (nezakazujú sa poplatky ako také, ale len presne určené). Procesná obrana žalovaného spĺňala všetky kritériá vymedzené v rozhodovacej praxi Ústavného súdu vo vzťahu k článku 46 Ústavy SR na to, aby sa s ňou súd zaoberal a vecne sa s ňou vysporiadal. Z odôvodnenia rozsudku sa nedá vyabstrahovať, ako súd vyhodnotil fakty plynúce nielen zo zákona č. 129/2010 Z.z., ale aj z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ.
17. K neprípustnosti výroku o bezúročnosti žalovaný uviedol, že pre procesnú prípustnosť daného výroku neboli splnené zákonné podmienky podľa § 214 ods. 2 CSP. Civilný sporový poriadok umožňuje v konaní o žalobe na plnenie rozhodnúť určovacím výrokom len o predbežnej otázke a len za podmienky uvedenej v § 214 ods. 2. Táto podmienka splnená nebola.
18. K tvrdeniam o poplatku za poskytnutie úveru ako neprijateľnej podmienke Súdny dvor EÚ vo veci C-621/17 uviedol, že Článok 4 ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm.
19. K tvrdeniam o tom, že žalobcovia nemali vedomosť o bezdôvodnom obohatení poukázal žalovaný na to, že dané tvrdenia sú v rozpore s vlastnými listinami žalobcov. Súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal aj s listinami vyprodukovanými a predloženými žalobcami v roku 2017, kedy žalobca 1/ písomne oznamoval podanie žaloby na súd a súčasne aj ním a žalobcom 2/ podpísaného splnomocnenia. Úsudok súdu o tom, že splnomocnenia nie sú datované a teda ich predloženie nemá žiadnu spojitosť s konaním a námietkou premlčania je nesprávny, pretože ak boli predložené spolu s písomnosťou v roku 2017 a žalovanému boli zo strany žalobcu 1/ doručené 16.01. 2017, tak pochopiteľne nevznikli po tomto dátume ich doručenia. Rovnako úsudok súdu o tom, že na splnomocnení nie je podpis advokáta je nesprávny, pretože (i) takýto podpis potrebný nie je k tomu, aby splnomocnenie ako jednostranný úkon, (ii) žalobcovia uvedené splnomocnenia predsa neudelili v roku 2022, ale skôr ako 16.01. 2017. Keďže ide o predtlače, tak si ich zjavne sami ani nevyrobili. Tvrdenie žalobcov odkazujúce na prehlásenie z 3.3. 2022 bolo aj v kontexte vyššie uvedených skutkových okolností nepravdivé resp. minimálne sporné. Nakoľko žalobcovia prezentovali udelenie plnej moci už v roku 2017 tomu istému právnemu zástupcovi, spolu s informáciou o podaní žaloby, potom už v danom čase vedeli o skutočnostiach, ktoré tvrdili v žalobe. Tieto skutočnosti súd nesprávne zhodnotil a predčasne a neúplne vyhodnotil námietku premlčania žalovaných nárokov pre uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty.
20. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcov bolo doručené na vyjadrenie žalobcom prostredníctvom ich právneho zástupcu. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.
21. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku IV. v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario, s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 22.5.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné.
22. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
26. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
27. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcami a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si žalobcovia ako spotrebitelia osobitne nevyjednali a nemali ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah.
28. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal vznesenou námietkou žalovaného o neprípustnosti žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru vo vzťahu k zároveň požadovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd poukazuje na to, že § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v závere obsahuje odkaz na poznámku pod č. 18ba), ktorá poukazuje na § 137 písm. c) a písm. d) CSP. V zmysle § 137 písm. d) CSP možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Z už spomínaného § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Odvolací súd preto námietku žalovaného v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodnú.
29. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného, ktorá sa týkala nesprávneho posúdenia premlčania.
30. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom zákon rozlišuje 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich aplikácia na ten-ktorý prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia. V prípade, ak ide o neúmyselné bezdôvodné obohatenie, je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu
dobu. V zásade však pre oba dĺžky objektívnych premlčacích dôb platí, že začínajú plynúť odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu.
31. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Súd prvej inštancie v predmetnom prípade vychádzal z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, z ktorého mal preukázané, kedy sa žalobcovia dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a tom, kto ho na ich úkor získal, a teda správne dátum uvedený v tomto prehlásení, t.j. 16.9.2021, považoval za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Vzhľadom na to, že žaloba bola doručená dňa 17.3.2022, súd prvej inštancie správne uzavrel, že žaloba bola podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. S tvrdením žalovaného, že žalobcovia mali vedomosť o bezdôvodnom obohatení už v roku 2017 sa vysporiadal súd prvej inštancie v bode 52. odôvodnenia rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, a na ktoré v podrobnostiach odkazuje, preto nepovažoval za potrebné opakovať argumentáciu súdu prvej inštancie.
32. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe v prvom rade odvolací súd poukazuje na odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021, v ktorom Súdny dvor uviedol, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Uvedené prijaté závery Súdneho dvora EÚ boli už premietnuté aj do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022 (zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2/2022 - R 15/2022). Rovnako odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/6/2020 zo dňa 30.06.2022, z ktorého vyplýva, že medzičasom bolo občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté rozhodnutie č. 13 v nasledovnom znení: „Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR na svojom zasadnutí dňa 22.06.2022 prijalo na uverejnenie rozhodnutie č. 13 podľa ktorého „Analogická aplikácia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2022, sp. zn. 7Cdo/268/2021). Dovolací súd dodáva, že analogická aplikácia spočíva v tom, že v týchto prípadoch sa neskúma zavinenie vo forme úmyslu.“ Z uvedeného tak vyplýva, že v prípade spotrebiteľských sporov súvisiacich s bezdôvodným obohatením už nie je potrebné skúmať a preukazovať úmysel veriteľa na získaní bezdôvodného obohatenia, pretože na takéto prípady sa má aplikovať priamo 10-ročná objektívna premlčacia doba. Súd prvej inštancie tak správne na predmetný prípad aplikoval 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo plnením dňa 26.11.2015. Objektívna 10-ročná premlčacia doba by tak uplynula dňa 26.11.2025, a keďže žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 17.3.2022, bola podaná aj v rámci objektívnej premlčacej doby.
33. Následne odvolací súd preskúmal postup a závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpopolatkovosti poskytnutého úveru žalobcom.
34. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, a taktiež určenia, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne skúmal, či predmetná Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje zákonom požadované náležitosti. Nakoľko mal súd prvej inštancie za to, že predmetná Zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) a j) ZoSÚ výrokom I. napadnutého rozhodnutia určil, že spotrebiteľský úver, poskytnutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 24.9.2014 je bezúročný a bez poplatkov.
35. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Medzi nimi pod písm. f) je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pod písm. j) je uvedená ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miere nákladov.
36. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmluve chýba obsahová náležitosť vyplývajúca z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, teda údaj o dobe trvania zmluvy. V zmluve je uvedený údaj o výške splátky, počte splátok, periodicite splátok, avšak chýba údaj o dobe trvania zmluvy. Údaj o termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru nebol postačujúci, keďže predmetná listina predstavuje len jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi. V tejto listine, ktorú žalobcovia ako dlžníci nepodpísali, nedošlo k dvojstrannému prejavu vôle, a teda ani k zmluvnému konsenzu o obligatórnych náležitostiach podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ. V čase podpisu zmluvy žalobcovia ako spotrebitelia nemohli mať vedomosť o dobe trvania zmluvy, vzhľadom na odlišný dátum podpisu zmluvy a dátum oznámenia veriteľa, obsahujúci údaje o dátume splatnosti prvej a poslednej splátky úveru. Žalobcovia tak nemali možnosť dodatočne ovplyvniť údaje obsiahnuté v jednostrannom právnom úkone veriteľa a absencia tejto obsahovej náležitosti mala za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Oznámenie veriteľa nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, vzhľadom na chýbajúci zmluvný konsenzus veriteľa i dlžníka. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to údaj o dobe trvania zmluvy.
37. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru videl tiež v absencii všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ). K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej zmluve nie je uvedený údaj o splatnosti prvej splátky, ani poslednej splátky. Pritom jedným z predpokladov, ktoré sa použijú pri výpočte RPMN, je aj doba splácania úveru. V zmluve je uvedený len počet splátok 42. Zo zmluvy však nevyplýva kedy nastáva splatnosť prvej splátky, a teda od ktorého okamihu má spotrebiteľ počítať dobu splácania úveru. Preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov aj z tohto dôvodu.
38. Na zdôraznenie správnosti záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru odvolací súd dopĺňa, že z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že žalobcovia žiadali o poskytnutie revolvingového úveru za určitých konkrétnych podmienok uvedených v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, pričom žalobcami bola žiadosť podpísaná dňa 22.9.2014. Žalovaný však schválil úver s podmienkami špecifikovanými v bode 6. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom ním bola uvedená zmluva podpísaná až dňa 24.9.2014.
39. Predmetný bod 6. tohto formulára obsahuje údaje o žalovaným schválenom revolvingovom úvere, kde je na rozdiel od žiadosti uvedená RPMN za úver v inej výške, ako bolo požadované žalobcami. Predpokladaná RPMN za úver je v časti bodu 5. uvedená vo výške 26,15 % a v časti 6. je uvedená vo výške 25,77 %. V oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 24.9.2014 je RPMN taktiež uvedená vo výške 25,77 %.
40. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný a určitý. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a konštatuje, že žalobcom bol predostretý nový návrh na uzavretie zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a to bez toho, aby žalobcami došlo k prijatiu tohto nového návrhu. Ak žalovaný mal v úmysle poskytnúť žalobcom úver na základe podmienok iných ako boli uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov čl. 6 zmluvy označeného ako „Údaje o schválenom revolvingovom úvere“.
42. Odvolací súd uvádza, že proces uzatvárania zmlúv je možné rozdeliť na fázu návrhu a na fázu jeho akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy.
43. Ak teda žalovaný v časti 6. Údaje o schválenom revolvingovom úvere uviedol iné údaje ako údaje uvedené v časti 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový návrh, ktorý mali žalobcovia prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj. V žiadosti žalovanej bol údaj týkajúci sa RPMN vo výške 26,15 %, pričom v zmysle údajov o schválení úveru žalobcom RPMN predstavovala výšku 25,77 %. Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh (už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN a výšku RPMN po poskytnutí revolvingu) na uzavretie zmluvy predostrel žalobcom za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobcov s takýmto novým návrhom. K písomnému prijatiu nového návrhu zo strany žalobcov nedošlo, preto nemožno konštatovať platné dojednanie údaja o RPMN v spotrebiteľskej zmluve a hľadí sa na neho, akoby ani neexistoval. Ak teda zmluva neobsahuje údaj o RPMN, ako jeden z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, potom možno konštatovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.
44. Žalovaný mal právo na vrátenie finančných prostriedkov iba čo do sumy 1.026,- Eur. Žalobcovia uhradili za účelom splatenia úveru sumu 1.064,54 Eur. Rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a vrátenou sumou predstavuje 38,54 Eur ako to správne zistil súd prvej inštancie a správne zaviazal žalovaného vydať žalobcom toto bezdôvodné obohatenie. Správne odôvodnil súd prvej inštancie i výšku úroku z omeškania 5 % ročne zo sumy 38,54 Eur i termín 13.5.2022 kedy sa druhým dňom po doručení žaloby žalovaný dostal do omeškania s úhradou peňažného záväzku.
45. Vo vzťahu k napadnutému výroku III. o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky - poplatku za poskytnutie úveru, odvolací súd uvádza, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku sa považuje aj taká podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej podmienky tak napĺňa nielen neprimeraná podmienka, ale i podmienka, ktorá je neurčitá a neprimeraná, či podmienka, ktorá je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia podľa ktorého bola dojednaná. Odvolací súd poukazuje na to, že dojednanie o poplatku za poskytnutie úveru bolo zo strany žalovaného predformulované v zmluve a žalobcovia jeho znenie nemohli nijako ovplyvniť, preto táto podmienka nebola so žalobcami ako spotrebiteľmi individuálne dojednaná (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a preto podlieha súdnemu prieskumu. Vzhľadom na to, že táto zmluvná podmienka bola už v iných konaniach vyhlásená za neplatnú a ide o podmienku, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Žalovaný ako dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.
46. Vo vzťahu k poplatku za uzatvorenie zmluvy je potrebné poukázať na ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením § 879p Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.
47. Poplatok by mal korešpondovať nejakému predmetu plnenia. Žalovaný bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť poplatok 114,- eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Odvolací súd sa plne stotožnil a osvojuje si argumentáciu Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.mája 2011 (17 U 192/10), v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene“. Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.
48. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby so spotrebiteľom uzatvoril zmluvu, ktorá v prípade spotrebiteľského úveru musela mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu, čo je zrejmé z ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol spotrebiteľom poskytovať úvery a spotrebitelia sú za poskytnuté úvery povinní zaplatiť odmenu. Samotné spoplatnenie úkonu uzatvorenia zmluvy v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ ide o dojednanie poplatku za poskytnutie úveru vo výške 114 eur (10 % z výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktoré si veriteľ hneď zrazí z poskytnutej čiastky), k tomuto odvolací súd uvádza, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Dojednanie poplatku za poskytnutie úveru je neprijateľné s poukazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže spotrebiteľovi zaň nie je poskytnuté zo strany veriteľa žiadne protiplnenie. V danom prípade odplatu za poskytnutie úveru predstavuje dojednaný úrok ako cena úveru, a preto nemôže obstáť poplatok ani ako ďalšie plnenie toho istého charakteru a účelu, len pod iným názvom. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou navyše predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie dodávateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Z neprijateľnej zmluvnej podmienky žalovanému nevznikol nárok na plnenie voči žalobcom, keďže neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
49. Súd prvej inštancie správne rozhodol v napadnutej časti, teda vo výroku I., II. a III., ale aj v súvisiacom výroku V. o trovách konania. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v napadnutej časti okrem výroku IV.
50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešným žalobcom vo vzťahu k neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške odvolacích trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.
51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).