Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Saz/2/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: W. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan F. A., toho času sa zdržujúci v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves, zastúpeného Mgr. Vierou Orichovou, advokátkou so sídlom kancelárie v Nitre, Hollého 10, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o neudelení azylu a súčasne neposkytnutí doplnkovej ochrany č. ČAS: MU- PO-134-28/2021-Ž zo dňa 05.11.2021, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad č. ČAS: MU- PO-134-28/2021-Ž (ID osoby: 076650) zo dňa 05.11.2021 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi W. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. A., bez dokladu totožnosti, toho času umiestený v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca podal prostredníctvom právnej zástupkyne elektronickým podaním doručeným súdu dňa 09.12.2021 správnu žalobu vo veci azylu podľa a nasl. , ktorou žiadal, aby správny súd preskúmal zákonnosť postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-134-28/2021-Ž (ID osoby: 076650) zo dňa 05.11.2021, ktorým žalobcovi nebol poskytnutý azyl a súčasne ani doplnková ochrana.

2. Označeným rozhodnutím č.: ČAS: MU-PO-134-28/2021-Ž (ID osoby: 076650) zo dňa 05.11.2021 (v ďalšom texte aj: „preskúmavané rozhodnutie“) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, v konaní podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o azyle“) podľa zákona o azyle neudelilo žiadateľovi, t.j. žalobcovi v tomto konaní W. I., nar. XX.XX.XXXX azyl a súčasne podľa a zákona o azyle žalobcovi neposkytlo ani doplnkovú ochranu.

3. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky a následnom zadržaní policajnou hliadkou pred pracovníkmi oddelenia Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z ekonomických dôvodov, čo odôvodnil tým, že na Slovensku chce zostať žiť a pracovať. So žalobcom bol dňa 22.06.2021 vykonaný vstupný pohovor a následne dňa 27.07.2021 aj doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie, nebol nikdy trestne stíhaný, väznený a so štátnymi orgánmi nemal žiadne problémy. O udelenie azylu požiadal z dôvodu, že je homosexuál a hľadá krajinu, ktorá by akceptovala jeho orientáciu. Spresnil, že ako 16-ročný sa so svojou orientáciou priznal kamarátovi, ktorý to povedal

bratovi žalobcu, a ten sa s tým zdôveril jeho rodičom. Rodičia s ním najprv prestali komunikovať, neskôr pristúpili slovné vyhrážky a žiadali od neho, aby sa oženil s dievčaťom, pretože sa chceli vyhnúť hanbe v rodine. O jeho sexuálnej orientácii sa dozvedeli aj susedia, ktorí ho odsudzovali a slovne sa mu vyhrážali. Práve z týchto dôvodov sa z domu odsťahoval na internát pre študentov, kde absolvoval odborné vzdelanie. Na internáte býval približne 5 rokov, kde ho navštívil aj jeho otec s bratom O., ktorí ho opätovne presviedčali, aby sa oženil. Mal vzťah s priateľom W., ktorý trval asi pol roka, ale keďže nechcel skrývať svoju sexuálnu orientáciu a v krajine pôvodu pre ňu nenašiel pochopenie, rozhodol sa, že z Maroka odíde. Uskutočnil to v roku 2020, keď sa cítil už dostatočne zrelým a mal aj dostatok finančných prostriedkov na cestu. Ďalej uviedol, že z domovskej krajiny odišiel legálne, za použitia platného cestovného pasu, ktorý však správnemu orgánu nepredložil, pretože ho nechal u známeho v Turecku. Aj napriek skutočnosti, že žalobca v konaní nepredložil žiadne doklady totožnosti potvrdzujúce jeho identitu, správny orgán jeho identitu v priebehu správneho konania žiadnym spôsobom nespochybnil. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z pohovorov so žiadateľom je zrejmé, že tento v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, odsúdený alebo väznený, z čoho možno vyvodiť objektívny záver, že tam zo strany štátnych orgánov nečelil žiadnej forme prenasledovania. Napriek tomu krajinu pôvodu opustil z dôvodu sexuálnej orientácie, pretože tlak zo strany jeho rodiny, aby sa oženil s dievčaťom bol veľký a nedokázal mu čeliť. Keďže dôvodom odchodu žalobcu z domovskej krajiny bola iná sexuálna orientácia, žalovaný skúmal, či žalobcu ako osobu odlišnej sexuálnej orientácie možno zaradiť do sociálnej skupiny. Zároveň skúmal, či v jeho prípade bola reálna existencia odôvodneného strachu z prenasledovania, smerujúceho voči nemu ako príslušníkovi sociálnej skupiny zo strany štátnych orgánov domovskej krajiny, prípadne zo strany niektorých zložiek obyvateľstva, ktoré nerešpektujú normy stanovené v zákonoch dotknutej krajiny, pričom štátne orgány vedome takéto konanie tolerujú a odmietajú, resp. nie sú schopné zabezpečiť pred takýmto konaním jednotlivcovi účinnú ochranu. S poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sžo KS 60/06 z 27.02.2007 žalovaný uzavrel, že žalobca pre svoju sexuálnu orientáciu môže byť zaradený do sociálnej skupiny v zmysle príslušných ustanovení zákona o azyle. Žalovaný žiadnym spôsobom sexuálnu orientáciu žalobcu v ďalšom konaní nespochybnil, avšak zdôraznil, že v priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že kvôli sexuálnej orientácii mal okrem rodičov nejaké problémy aj s inými subjektmi, či už štátnymi alebo neštátnymi. Odvolal sa aj na samotnú výpoveď žalobcu, podľa ktorej sám seba považuje za homosexuála, svoju sexuálnu orientáciu v Maroku navonok neprezentoval, a okrem jediného vzťahu spoločnosť mužov ani nevyhľadával. Problémy s rodičmi žalovaný hodnotil ako osobného charakteru spadajúce výlučne do kategórie problémov so súkromnými osobami. Napriek vyhrážkam a nátlaku rodičov tieto podľa žalovaného nemožno považovať za tak závažného charakteru, že by mu bránili naďalej zotrvať v krajine pôvodu. Podľa žalovaného tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že po odhalení jeho sexuálnej orientácie ešte päť rokov žil v Maroku, a to bez toho, že by jeho bezpečnosť bola niekým bezprostredne ohrozená. Migračný úrad v tej súvislosti poukázal na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19.08.2008, podľa ktorých problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. V ďalšom sa preto zaoberal dostupnosťou vnútroštátnej ochrany, teda aké možnosti v prípade žalobcu existovali za situácie, že sa mu rodičia vyhrážali opísaným spôsobom. Poukázal na správu Dánskej imigračnej služby zo septembra 2019 o situácii v Marockom kráľovstve, ktorá podľa žalovaného v podstate potvrdzuje informácie poskytnuté žalobcom o tom, že ak svoju sexuálnu orientáciu navonok žiadnym spôsobom neprejavoval, v podstate kvôli tomu okrem vlastnej rodiny nemal s nikým žiadne problémy. Zdôraznil, že platného v Maroku na jednej strane zakazuje homosexuálne činy, avšak nie samotnú homosexuálnu identitu alebo prejav ako taký. Homosexualita je ako taká síce v Maroku trestným činom, ale štát ju vo všeobecnosti stíha iba vtedy, keď sa takáto osoba verejne prezentuje na verejnosti, a takúto osobu nahlásia polícii tretie osoby, čo však nie je prípad žalobcu. Aj keby bol kvôli svojej sexuálnej orientácii v krajine pôvodu žalobca nejakým spôsobom stíhaný, v takomto prípade sú tresty veľmi mierne a v žiadnom prípade tak nenapĺňajú kritéria prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu, ako aj všetkých relevantných informácií žalovaný dospel k záveru, že napriek odlišnej sexuálnej orientácii žalobcu nebolo preukázané, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, a z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, teda aby boli naplnené predpoklady špecifikované v alebo b) zákona o azyle. Z týchto podstatných dôvodov žalovaný žalobcovi azyl neudelil. U žalobcu neboli naplnené ani predpoklady na udelenie azylu

v zmysle § 10 zákona o azyle, t.j. za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

4. Za situácie, že žalobcovi azyl udelený nebol, v zmysle § 13a zákona o azyle správny orgán skúmal, či u žalobcu nie sú splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Konštatoval, že Maroko síce vo svojom trestnom zákonníku ponechalo trest smrti, avšak krajina od roku 1993 popravy de facto nevykonáva. Okrem toho sa žalobca v krajine pôvodu nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu hrozila takáto forma trestu. Aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplynulo, že v krajine pôvodu nebol vystavený mučeniu, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Neuviedol ani žiadne skutočnosti, pre ktoré by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mali byť zo strany marockých štátnych orgánov voči nemu uplatnené takéto neprimerané opatrenia. Zároveň konštatoval, že takýmto praktikám žalobca nečelil ani zo strany neštátnych aktérov. Nie je preto dôvodný predpoklad, že by k takémuto konaniu mohlo dôjsť aj v prípade jeho nedobrovoľného návratu. Naviac marocká zakazuje diskrimináciu na základe pohlavia a tiež „ poškodzovanie fyzickej alebo morálnej integrity akejkoľvek osoby za akýchkoľvek okolností a akýmikoľvek súkromnými alebo verejnými osobami. Nikto nesmie pod nejakou zámienkou spôsobiť kruté, neľudské, ponižujúce zaobchádzanie alebo zaobchádzanie poškodzujúce dôstojnosť (čl. 22).“ Žalovaný hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania taktiež vylúčil. Z dostupných informácii bezpečnostnej a politickej situácie v Maroku zároveň uzavrel, že táto krajina je dlhodobo bezpečná a stabilizovaná, neprebieha tam v súčasnej dobe žiaden vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt takého rozmeru, že by pre žalobcu v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu alebo vážne bezprávie. Maroko je demokratickou krajinou, ktorá ústavne zaručuje svojim občanom všetky základné demokratické práva, a podľa zahraničných pozorovateľov tieto práva sú v praxi aj dodržiavané. Aj na základe uvedenej skutočnosti niektoré štáty Európskej únie zaradili Maroko na zoznam bezpečných krajín pôvodu. Žalovaný vyslovil názor, že v prípade návratu žalobcu do domovskej krajiny nebolo preukázané, že by mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle, preto Migračný úrad žalobcovi doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky neposkytol. Žalobca nesplnil ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v zmysle zákona o azyle, t.j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadnych rodinných príslušníkov.

5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí k stanovisku právnej zástupkyne žalobcu v priebehu správneho konania, v ktorom poukázal na sexuálnu orientáciu žalobcu, ako aj na to, že žalobca spĺňa podmienky na udelenie azylu definované v § 8 zákona o azyle, pretože u žalobcu existuje hrozba prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu, či už zo strany štátu, väčšinovej spoločnosti, ale aj rodiny, uviedol, že žalobca nespáchal v krajine pôvodu žiaden trestný čin a samotná homosexualita, resp. jeho sexuálna orientácia ešte sama osebe nemusí byť v zmysle marockého trestným činom, pokiaľ sa takáto osoba neprejavuje navonok alebo nespácha v súvislosti so svojou orientáciou iný trestný čin. Rozhodnutie žalobcu byť diskrétny nepramení podľa žalovaného s najväčšou pravdepodobnosťou zo strachu z prenasledovania, ale skôr z dôvodu vyhnúť sa spoločenskému nesúhlasu. Netoleranciu marockej spoločnosti k homosexuálom nemožno v žiadnom prípade podľa žalovaného považovať za prenasledovanie, a s takouto formou netolerancie a nesúhlasu sa bežne stretávajú ľudia inej sexuálnej orientácie v hociktorej demokratickej krajine. Žalovaný nesúhlasil ani s vyjadrením právnej zástupkyne žalobcu, že v prípade, ak by sa žalobca stal objektom prenasledovania zo strany neštátneho subjektu - spoločnosti alebo rodiny, tak štátne orgány mu ochranu nezabezpečia, pretože podľa platného v Maroku bude takáto útočiaca osoba stíhaná ako páchateľ trestného činu. Vzhľadom na to, že žalobca nesplnil podmienky na udelenie azylu ustanovené v , zákona o azyle, Migračný úrad mu azyl na území Slovenskej republiky neudelil a zároveň mu podľa zákona o azyle neposkytol ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky.

6. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, teda uplatnil zrušovacie dôvody uvedené v a .

7. V správnej žalobe ďalej uviedol, že požiadal slovenské štátne orgány o udelenie medzinárodnej ochrany dňa 01.06.2021 a vo vstupnom pohovore dňa 22.06.2021 uviedol:

„....pochádza z mesta F. v Maroku. O azyl požiadal z dôvodu, že je homosexuál a hľadá krajinu, ktorá bude rešpektovať jeho sexuálnu orientáciu. Keď jeho rodičia zistili že je homosexuál, prestali s ním komunikovať a tlačili na neho, aby sa oženil. Z domu preto odišiel, keď mal 16 rokov a býval na internáte pre študentov, kde absolvoval odborné vzdelávanie. Mal jedného priateľa, s ktorým mal vzťah. Volal sa W. a mal 20 rokov. Inú známosť nemal. O jeho sexuálnej orientácii vedela rodina a aj susedia, ktorí po ňom hádzali kamene, nadávali mu a pozerali na neho pohŕdavo. Stalo sa to opakovane. Uviedol, že ihneď ako bol dostatočne zrelý a mal prostriedky, tak z krajiny pôvodu odišiel, pretože sa nechce stále skrývať a svoju sexuálnu orientáciu chce priznať. Vie, že v Maroku by nikdy nebol akceptovaný. V doplňujúcom pohovore konanom dňa 16.8.2021 upresnil, že jeho rodičia sa dozvedeli o jeho homosexuálnej orientácii keď mal približne 16 rokov. Slovne sa mu vyhrážali, najmä otec ale aj matka a súrodenci, že buď sa ožení alebo ho zabijú. Trvalo to asi rok. Niekedy v roku 2016 odišiel bývať a žiť na internát a domov sa odvtedy nevrátil. Internát sa volal F. a nachádzal sa v meste F.. S otcom a bratom sa odvtedy stretol iba raz, keď prišli za ním na internát a presviedčali ho, že to čo robí, nie je správne a má sa oženiť. Uviedol, že keď mal asi 12 rokov si uvedomil, že nemá záujem o dievčenskú spoločnosť a všímal si chlapcov. Jeho záľubou bolo kreslenie, k športu vzťah nemal. O svojej sexuálnej orientácii prvý krát povedal svojmu susedovi - kamarátovi, ktorý však nemal pre to pochopenie a povedal to bratovi žiadateľa, ktorý to povedal rodičom. Dozvedeli sa o tom aj susedia a obyvatelia sídliska, kde býval, ktorí potom kričali na neho vulgarizmy a nadávky - že je zviera a nevie rozoznať, čo je správne a nesprávne. K fyzickému útoku nedošlo. V živote mal len jeden vzťah, na internáte. Bol to však tajný vzťah, pretože neprichádzalo do úvahy, aby sa verejne hlásili k tomu, že sú pár. Keďže vzťah museli tajiť a nemali budúcnosť, tak sa rozišli. Odvtedy žiaden vzťah nemal. Uviedol, že kontakty sa nadväzujú veľmi ťažko keď musí tajiť svoju orientáciu. Nemá záujem zoznamovať sa cez sociálne siete, pretože vzťah by musel vždy tajiť a tak by to nemalo pre neho zmysel. Pred tým, ako sa rodičia dozvedeli o tom, že je homosexuál, sa v jeho rodine o homosexualite veľmi nehovorili - bola to tabu téma a rodičia to odsudzovali. Uviedol, že spoločnosť v Maroko odsudzuje inak orientovaných ľudí. Neexistujú žiadne kaviarne alebo miesta, kde sa homosexuáli stretávajú. Spoločnosť homosexuálov veľmi odsudzuje. Nevie o nikom v Maroku, kto by sa verejne hlásil k homosexualite.“

8. Žalobca argumentoval, že zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal správny orgán, je v rozpore s administratívnym spisom, ako aj s informáciami o jeho domovskej krajine, ktoré správny orgán založil do spisu a s informáciami, ktoré založil do spisu žalobca a je aj v rozpore s jeho výpoveďou. V pohovore poukázal na nátlak zo strany rodiny na svadbu so ženou, a túto skutočnosť zdôraznil v napadnutom rozhodnutí aj žalovaný. Žalovaný však neuviedol, že tento nátlak (ku ktorému by za rovnakých okolností mohlo dôjsť v akejkoľvek krajine), bol vystupňovaný až do takej miery, že rodičia sa mu vyhrážali smrťou, ak sa neožení. Od roku 2016 sa následne stretol s otcom a s bratom iba raz, a tí sa ho snažili znova donútiť, aby sa oženil. K nátlaku a vyhrážkam zo strany rodiny sa pridali aj verbálne útoky na ulici, že je zviera, nadávky a rôzne vulgarizmy, ako aj hádzanie kameňov. Bol preto voči nemu spáchaný hrubý a nebezpečný nátlak a vyhrážky zo strany rodiny. Tento nátlak je potrebné posúdiť najmä s ohľadom na platnú legislatívu a agresivitu spoločnosti namierenú voči homosexuálom. V tej súvislosti žalobca poukázal na ust. platného v Marockom kráľovstve, ako aj nasledujúce a , ktoré okrem homosexuality stíhajú aj sexuálne vzťahy mimo manželstva a cudzoložstvo. Aj keď zákon trestá homosexuálne činy, a nie homosexuálnu identitu alebo prejav, môže byť podľa žalobcu použitý aj na obvinenie ľudí, ktorí sa obliekajú spôsobmi, ktoré sa považujú za nevhodné a narušujú verejný poriadok. Zároveň uvedené slúži aj ako základ preto, aby bolo udávanie podozrivých homosexuálnych praktík považované za občiansku povinnosť. V roku 2018 podľa žalobcu bolo stíhaných za homosexualitu v Maroku 170 osôb a v roku 2017 197 osôb. Antidiskriminačné zákony nie sú uplatňované na ochranu LGBT osôb (výslovne sa uvádza nezákonné ukončenie zamestnania) a ník nekriminalizuje nenávistné činy. Existuje preto zjavná diskriminácia na základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity v zamestnaní, v bývaní a v zdravotnej starostlivosti. Uvedené skutočnosti pritom priamo vyplývajú z informácií k protizákonnosti sexuálnych aktivít osôb rovnakého pohlavia a antidiskriminačná legislatíva, ktoré sú súčasťou podkladov správneho orgánu pre preskúmavané rozhodnutie. Zároveň z nich vyplýva, že homosexuálni muži, ktorí odhalia svoju identitu, sú obťažovaní a vyhrážajú sa im smrťou. Identita osôb na zoznamovacej aplikácii bola bez ich súhlasu v Maroku odhalená a viedlo to k ich napadnutiu a ohrozovaniu (tzv. „odhaľovacia kampaň“ alebo „outing kampaň“ v apríli 2020). Zároveň facebooková skupina v T. vyzvala priamo k lynčovaniu LGBT sexuálnych pracovníkov. LGBT občianska spoločnosť na to reagovala výzvou k solidarite a spustila petíciu požadujúcu elimináciu trestných činov kriminalizujúcich LGBTI komunitu. Organizácie bojujúce za práva týchto osôb však pôsobia väčšinou v utajení a aktivity vykonávajú

iba prostredníctvom sociálnych sietí. Skupina LGBT nemôže svoje práva v Maroku uplatňovať na verejnosti. V týchto podkladov sa pritom uvádzajú iba dve verejne známe osoby, ktoré sa prihlásili k homosexuálnej orientácii - marocký spisovateľ T. K., ktorý odišiel do zahraničného exilu a marocký herec T. E., ktorý bol obťažovaný, urážaný a zbitý. Marockí LGBT občania čelia spoločenskej marginalizácií a sú zraniteľnou skupinou. Sú vystavení fyzickému násiliu (vniknutie do domov, útoky, ponižovanie, vystavovanie nahých a natáčanie videa), ako aj sociálnemu násiliu (reakcia vo verejnej a súkromnej sfére od susedov, zamestnávateľov - napr. prepustenie zo zamestnania, prenajímateľov - skončenie nájmu, rodiny - vysťahovanie, nútené manželstvo, uväznenie v domácnosti, psychický tlak). Najzraniteľnejšiou skupinou sú homosexuálni muži, ktorí sú vnímaní ako zženštilí… Pred homofóbiou sú relatívne chránení bohatí ľudia, finančne nezávislí od svojej rodiny. Najviac sú však násiliu vystavení ľudia zo strednej a robotníckej triedy, s menšou ekonomickou slobodou, najmä mladí dospelí. Tieto osoby naviac čelia aj obťažovaniu zo strany polície. Z uvedených podkladov preto priamo vyplýva, že aj keď sa Maroko nachádza v zozname bezpečných krajín niektorých členských štátov EU, z pohľadu bezpečnosti existujú výnimky, napr. pre LGBT komunitu. Podľa žalobcu tieto informácie správny orgán vôbec nevzal do úvahy pri hodnotení skutkového stavu a z rozsiahlej Polytematickej správy si správny orgán vybral iba veľmi stručnú konštatáciu, na ktorej založil skutkové zistenia, že polícia v Maroku chráni obete v prípade verejných útokov na homosexuálov. Správny orgán sa však vôbec nezamyslel nad celkovým kontextom informácie, ktorú prezentoval, podľa ktorej aj týmto osobám hrozilo extrémne nebezpečenstvo zo strany davu. Ak homosexuálne orientovaný človek nežije celý život v celibáte, tak v priebehu života určite spácha aj tzv. homosexuálny čin a bude mu za to hroziť sankcia. Žalobca v pohovore opísal, že v Maroku mal intímny vzťah s mužom, a teda aj „homosexuálny čin“, ktorý je v zmysle platného v Maroku trestným činom. Možno preto predpokladať, že aj v budúcnosti bude mať ďalšie vzťahy a bude páchať ďalšie trestné homosexuálne činy, za ktoré by mu hrozila sankcia vo forme trestu odňatia slobody. Žalobca nesúhlasil ani so záverom správneho orgánu, že problémy žalobcu sú bežné, a ide o bežné situácie, ku ktorým dochádza kdekoľvek v demokratickom svete, pretože v žiadnom prípade nie je bežné v demokratickom svete násilné vnikanie do domov domnelých homosexuálov, násilné heterosexuálne manželstvá, domáce väznenie homosexuálov, násilie podnecujúca rétorika zo strany verejných činiteľov, nemožnosť získať ochranu zo strany polície, inštitucionalizované násilie zo strany štátu a kriminalizácia inej sexuálnej orientácie. V demokratickom svete podľa žalobcu sa stávajú bežnými registrované partnerstvá homosexuálnych párov a zrovnoprávnenie ich partnerských a rodičovských práv.

9. Žalobca ďalej v žalobe kategoricky nesúhlasil so záverom, že v prípade potrestania v domovskej krajine by mu hrozil iba mierny trest, ktorý by nespĺňal kritéria prenasledovania. Hrozba akéhokoľvek trestu odňatia slobody, a to aj iba niekoľko mesačného, z dôvodu homosexuálneho činu je podľa žalobcu prenasledovaním podľa zákona o azyle, pretože zbavenie človeka osobnej slobody iba kvôli jeho sexuálnej orientácii je v každom prípade porušením jeho základných ľudských práv. Zároveň sa žalobca odvolal na čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každé zaobchádzanie alebo trestanie, ktoré je ponižujúce alebo neľudské predstavuje porušenie tohto Dohovoru. Vo výkone trestu odňatia slobody, hoci aj na krátke obdobie by bol vystavený reálnej hrozbe násilia, a to najmä sexuálneho násilia. Opakovane zdôraznil, že v Maroku nechce žiť v pretvárke, k čomu by bol donútený, ak by sa vrátil do domovskej krajiny, a to z obavy odhalenia svojej skutočnej identity a sexuálnej orientácie. Celý život by prežil v strachu, aby mu nebolo ublížené. Chce mať normálny a otvorený partnerský vzťah, v domovskej krajine by ho nikdy nikto neakceptoval a nemohol by tak viesť slobodný a plnohodnotný život. Práve z uvedených dôvodov zástupkyňa žalobcu uzavrela, že u žalobcu sú splnené podmienky na udelenie azylu definované v § 8 zákona o azyle, pretože v krajine pôvodu mu z vyššie uvedených dôvodov hrozí prenasledovanie v podobe psychického násilia, fyzického násilia a diskriminačných zákonných ustanovení kriminalizujúcich homosexualitu. Hrozba prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu existuje aj zo strany štátu, väčšinovej spoločnosti, aj rodiny. Ak by sa stal objektom prenasledovania zo strany neštátneho subjektu (spoločnosti alebo rodiny), tak za súčasnej situácie štátne orgány mu ochranu nezabezpečia, práve naopak, podľa bude stíhaný ako páchateľ trestného činu. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že okrem podmienok na udelenie azylu zároveň spĺňa aj podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany, pretože v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí aj vážne bezprávie v podobe neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.12.2021 k správnej žalobe považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, a preto žiadal správnu žalobu zamietnuť. Zdôraznil, že žalobca

požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z ekonomických dôvodov, pretože by chcel na Slovensku žiť a pracovať. Neskôr v priebehu azylového konania vypovedal o svojej homosexuálnej orientácii a o ťažkostiach, ktorým musel z tohto dôvodu údajne čeliť. Na otázku, či má nejaké problémy v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou v Maroku uviedol, že na neho „rodičia tlačili“, aby sa oženil, „aby nebola hanba v rodine“. Od roku 2016 až do odchodu z krajiny pôvodu v roku 2020 vraj žil prevažne na internáte, aby nemusel tráviť čas s rodinou, ktorá to nevedela prijať. Počas druhého, doplňujúceho pohovoru, ktorý sa konal na Migračnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 22.07.2021 sa vyjadril, že nevie ako postupujú štátne orgány v prípade, keď sa dozvedia o tom, že niekto je inej sexuálnej orientácie, ale podľa jeho názoru homosexuálov „netrestajú, iba ich napomínajú“. Vychádzajúc z týchto vyhlásení žalobcu, ktoré potom na položené otázky bližšie konkretizoval, žalovaný vo svetle informácií o krajine jeho pôvodu vyhodnotil aj jeho žiadosť o udelenie azylu. Z uskutočnených pohovorov vyplynulo, že žalobca výslovne hľadá krajinu, ktorá bude homosexualitu považovať za normálnu vec, pretože jeho rodina a celková spoločnosť v Maroku ju neakceptuje. Jeho obavy spočívajú predovšetkým v tom, že v Maroku nie je dostatok spoločenskej akceptácie inej sexuálnej orientácie. Žalobca sa neobával trestného stíhania zo strany štátu a neobával sa ani ohrozenia svojho života, či zdravia pre svoju sexuálnu orientáciu. Nechcel žiť v prostredí, kde jeho rodičia považovali za hanbu to, že je homosexuál a susedia preto na neho pokrikovali. Ako riešenie si zvolil život mimo svojho bydliska, kde ho nikto v tomto smere už neobťažoval, pretože svoju orientáciu nezverejňoval. I napriek tomu, že príslušníci jeho rodiny, ako aj susedia vedeli o jeho inej sexuálnej orientácii, vo vzťahu k žalobcovi zo strany štátu k žiadnym postihom nedošlo. V tej súvislosti poukázal žalovaný na rozhodovaciu prax podporenú ustálenou judikatúrou vyjadrenou napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorej: „Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia“. Vychádzajúc z tejto premisy podľa žalovaného sa tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu o uväznení a prenasledovaní štátnymi orgánmi jej klienta javia ako také, ktoré nezodpovedajú skutočným obavám. S nedostatkom spoločenskej akceptácie, keď homosexualita nebude považovaná za „normálnu vec“ sa žalobca pravdepodobne stretne aj na území Slovenskej republiky a môže zažiť určité nepríjemnosti a ťažkosti aj v tejto spoločnosti, ak ju bude demonštrovať naoko. Žalobca tak nevyjadril ani len subjektívny strach pred prenasledovaním v krajine pôvodu v zmysle zákona o azyle, preto nemožno konštatovať prítomnosť obáv z prenasledovania ani z objektívnych dôvodov. Postoj žalobcovej rodiny, ako aj správanie sa susedov k žalobcovi však nedosahovali takej intenzity a takého rozsahu, aby správny orgán mohol konštatovať, že ide o prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Nedošlo tak k porušovaniu základných ľudských práv, t.j. k prenasledovaniu žalobcu v intenzite, aká je požadovaná zákonom o azyle. Tento záver správny orgán odôvodnil aj tým, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom fyzicky ublížené a štátne orgány, ani nikto z rodiny, či susedov ho v tomto zmysle neobťažoval. Po jeho odchode z domu ho jeho rodina len raz (za 4 roky) prišla navštíviť a pokúšali sa ho presvedčiť, aby sa oženil. Odvtedy ho nikto viac z tohto dôvodu nekontaktoval. Žalobca neprežíva ani žiadne psychické, ani fyzické následky ako dôsledok udalosti, ktoré prežil v krajine pôvodu pred odchodom z nej, a ani po príchode na Slovensko takýmto spôsobom netrpel. V závere písomného vyjadrenia žalovaný odkázal aj na informácie o krajine pôvodu žalobcu citované v preskúmavanom rozhodnutí, podľa ktorých i napriek kriminalizovaniu homosexuality v legislatíve a jej spoločensky nedostatočnej akceptácie v Maroku, v súčasnosti v tomto smere dochádza k zlepšovaniu situácie. Zároveň sa odvolal na liberálne prostredie v mestách a na univerzitách, kde môžu osoby LGBT slobodnejšie vyjadrovať svoju rodovú identitu.

11. Žalobca v replike zo dňa 12.01.2022 k vyjadrenie žalovaného trval na žalobných dôvodoch uplatnených v správnej žalobe a ďalej uviedol: „Žalovaný opäť veľmi nesprávne interpretuje výpoveď žalobcu k dôvodom žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany a bagatelizuje skutočné existujúce problémy a najmä prežité traumy, ktorými v krajine pôvodu prešiel. Žalobca vo výpovedi opísal, že čelil dlhotrvajúcim vyhrážkam zo strany otca, matky a súrodencov, že buď sa ožení alebo ho zabijú. Vyhrážky boli dôvodom, pre ktorý odišiel z domu a už sa tam nikdy nevrátil. Napriek tomu, že s rodinou nechcel mať nič spoločné, títo si ho na novej adrese vyhľadali a nútili k sobášu so ženou. Opísané skúsenosti žalobcu nie sú obyčajnými nezhodami v rodine, ako ich prezentuje žalovaný. Ide o vyhrážky smrťou zo stranu najbližších príbuzných, ktoré je potrebné vnímať jednak v súvislosti s platnými zákonmi, trestajúcimi homosexuálne činy trestom odňatia slobody a jednak v súvislosti s celospoločenskou náladou, ktorá je voči homosexuálom silne odsudzujúca. K

uvedenému sa žalobca bližšie vyjadril v žalobe a aj v priebehu správneho konania. Informácie o krajine pôvodu potvrdzujúce tieto skutočnosti sú súčasťou administratívneho spisu. Žalobca v pohovoroch uviedol, že mal reálne problémy s každým, kto vedel o jeho sexuálnej orientácii - mal problémy s rodinou, ktorá sa mu vyhrážala smrťou a ktorej sa v dôsledku toho úplne odcudzil, ako aj so susedmi z rodného mesta, ktorí vedeli, že je homosexuál. S inými súkromnými osobami ani štátnymi orgánmi problémy nemal, pretože ich mať nemohol, keďže svoju orientáciu skrýval. Na túto skutočnosť poukázal v pohovoroch viackrát, uviedol aj, že vypočúvaný kvôli sexuálnej orientácii nebol, pretože sa verejne nepriznával k tomu, že je homosexuál. Žalobca uviedol, že jediný vzťah, ktorý v živote mal, musel tajiť, stretávali sa vždy tajne, aby nikto nič nezistil, pretože v marockej spoločnosti nie je možné prejaviť sa, lebo 99 % ľudí homosexuálov odsudzuje a nepozná nijakú známu osobu, ktorá by sa verejne hlásila k homosexualite. To, že žalobca nemá vedomosť o legislatíve penalizujúcej homosexuálne činy, nemá nijaký vplyv na to, že takáto legislatíva v Maroku je prijatá a že sa uplatňuje, o čom vypovedajú informácie o krajine pôvodu. Žalobca viackrát uviedol, že orientáciu tajil a nikde sa k nej verejne nepriznal, pričom zároveň uviedol, že takýto život pre neho nemá zmysel.“

12. Ďalej poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-199/12 až C-201/12 zo 07.11.2013, ktoré sa týkajú prenasledovania z dôvodu sexuálnej orientácie a po citácii právnych názorov vyplývajúcich z tohto rozsudku ich aplikovaním na preskúmavanú vec tvrdil nasledovné: „V Maroku tvoria homosexuáli sociálnu skupinu, pretože zdieľajú prirodzenú charakteristiku, ktorá sa nemôže zmeniť a zároveň tu existuje trestnoprávna legislatíva, ktorá sa týka špecificky homosexuálnych osôb, čím tieto osoby predstavujú osobitnú skupinu, ktorá je okolitou spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Na základe zisteného skutkového stavu patrí žalobca do tejto sociálnej skupiny. Trest odňatia slobody ukladaný a uplatňovaný podľa platnej marockej legislatívy, ktorá trestá homosexuálne činy, predstavuje čin prenasledovania v zmysle článku 9 ods. 1 smernice Rady 2004/83 ES, pretože takýto trest porušuje článok 8 EDĽP, ktorému zodpovedá článok 7 Charty, a predstavuje potrestanie, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné, v zmysle článku 9 ods. 2 písm. c) smernice Rady 2004/83 ES ako aj v zmysle § 2 písm. d) bod 4. zákona o azyle. Nie je možné požadovať od členov sociálnej skupiny homosexuálnou orientáciou, aby skrývali túto orientáciu, pretože je to v rozpore so samotným uznaním charakteristiky, ktorá je taká základná pre identitu, že dotknuté osoby by nemali byť nútené, aby sa jej zriekli. Nie je teda možné očakávať, že žiadateľ o azyl s cieľom predísť prenasledovaniu skryje vo svojej krajine pôvodu svoju homosexualitu. Hoci žalobca svoju orientáciu dlhodobo skrýval pred rodinou aj pred spoločnosťou, nie je možné od neho očakávať, že bude svoju orientáciu skrývať celoživotne z dôvodu obavy z prenasledovania.“

13. Žalovaný v duplike zo dňa 26.01.2022 k replike žalobcu vo vzťahu k poukázaniu na právne závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-199/12 až C-201/12, na ktoré sa odvolala právna zástupkyňa žalobcu uviedol, že daný prípad nie je vhodný použiť ako analógiu s prípadom žalobcu, pretože , ktorý platí v Maroku, síce kriminalizuje homosexuálne činy, avšak kriminalizuje aj sexuálne vzťahy medzi slobodnými osobami a trestá aj cudzoložstvo, a to podobnými trestami. Nie je teda namierený proti homosexuálne správajúcim sa osobám, a postihuje aj heterosexuálov nedodržiavajúcich morálne pravidlá aktuálne právne zadefinované v marockej spoločnosti. Okrem toho predmetný rozsudok Súdneho dvora predpokladá aj to, aby bola legislatíva postihujúca homosexuálne správanie aj aplikovaná v praxi. S poukazom na informácie o krajine pôvodu z Polytematickej správy zo dňa 12.12.2020 žalovaný zdôraznil: „Vo väčších mestách a napríklad na univerzitách je liberálnejšie prostredie, kde osoby LGBTI môžu slobodnejšie vyjadrovať svoju identitu. Tiež v prípade finančne nezávislých osôb „i keď ich polícia zatkne, pravdepodobne bude možné ich prepustiť bez ďalších sankcií“. Z výpovede žalobcu tiež vyplýva, a to považujeme za kľúčové, že žalobca sa neobával trestného stíhania zo strany štátu. Žalobca sa neobával ohrozenia svojho života či zdravia pre svoju sexuálnu orientáciu. Žalobca nechcel žiť v prostredí, kde jeho rodičia považovali za hanbu to, že je homosexuál a susedia na neho preto vykrikovali. Ako riešenie si zvolil život mimo svojho rodiska, kde ho nikto v tomto smere už neobťažoval. I napriek tomu, že u jeho rodiny a susedov sa o nej vedelo, nedošlo vo vzťahu k žalobcovi k nijakým postihom zo strany štátu. Aplikujúc citovaný rozsudok na prípad žalobcu možno konštatovať, že napriek tomu, že spoločnosť v mieste jeho bydliska vedela, že je homosexuál, žalobca nebol za túto svoju orientáciu nijakým spôsobom sankcionovaný štátnymi orgánmi (ani neštátnymi subjektmi), a teda môžeme konštatovať, že ani vo vzťahu k nemu n e d o š l o k aplikácií legislatívy, ktorá kriminalizuje aj homosexuálne sexuálne správanie.“

14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, posudzujúc správnu žalobu podľa a nasl. - ( ), za dodržania zákonných podmienok upravených v ust. , , , a , vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania procesným postupom podľa a , tak, že žalobe vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil.

15. Podľa a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

16. Podľa , ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa .

17. Podľa , ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v alebo .

18. Podľa , ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa alebo udelený azyl. 19. Podľa , ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa , ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v alebo .

21. Podľa , prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v , . konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

22. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

23. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

24. Podľa a , ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase

rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

25. Podľa o správnom konaní (Správny poriadok), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

26. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je rozhodnutie žalovaného sp. zn. ČAS: MU- PO-134-28/2021-Ž (ID osoby: 076650) zo dňa 05.11.2021, ktorým žalovaný podľa neudelil žalobcovi W. I., nar. XX.XX.XXXX azyl a súčasne podľa a mu neposkytol doplnkovú ochranu.

27. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v a jeho udelenie je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení , t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

28. Z obsahu súdneho, ako aj administratívneho spisu vyplýva, že žalobca Vyhlásenie cudzinca, ktorým požiadal o udelenie azylu č. PPZ-HCP-SO21-63-007/2021-AZ zo dňa 01.06.2021 odôvodnil ekonomickými dôvodmi, a tým, že chce ostať žiť a pracovať na Slovensku, do Maroka sa vrátiť nechce. V zápisnici o podaní vysvetlenia z toho istého dňa uviedol, že z Maroka vycestoval sám letecky na platný cestovný doklad v januári 2020 do Turecka, následne odišiel do Grécka a pokračoval autobusom do Albánska, kde prekročil hranicu mimo hraničný prechod. Odtiaľ cez Rumunsko a Maďarsko sa dostal až na územie Slovenskej republiky. Jeho cieľová krajina bolo Švajčiarsko, kde má bratranca a v Nemecku má strýka. Aj tu potvrdil ekonomický dôvod žiadosti o azyl, s tým, že o azyl v žiadnom inom členskom štáte Európskej únie nežiadal. Neskôr, v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 31.05.2021 doplnil, že v Belgicku má známych a tvrdil, že domovskú krajinu opustil z ekonomických dôvodov, pretože doma nemal prácu, a ani žiadne peniaze a chcel by začať nový život v Belgicku. V domovskej krajine nie je ohrozený jeho život, ale v dôvodu zlej ekonomickej situácie je život neznesiteľný a každý tam má existenčné problémy. Nebol prenasledovaný za svoje vierovyznanie, ani za svoju národnosť, ale pochádza z chudobnej rodiny a nemá žiadnu šancu viesť normálny život, alebo založiť si rodinu. V dotazníku žiadateľa o udelenie azylu pri vstupnom pohovore žalobca dňa 22.06.2021 zmenil dôvod žiadosti o udelenie azylu, keď uviedol, že o azyl sa rozhodol požiadať hlavne preto, že je homosexuál a hľadá krajinu, ktorá túto orientáciu akceptuje ako normálnu vec, pretože v jeho domovskej krajine to tak nie je. Zároveň uviedol, že jeho rodičia s jeho sexuálnou orientáciou nesúhlasia, prestali s ním komunikovať a nútili ho, aby sa oženil. V roku 2016 sa preto od rodiny odsťahoval a žil na internáte pre študentov, kde absolvoval aj odborné vzdelanie. Pre jeho sexuálnu orientáciu susedia na neho pozerali pohŕdavo, vynadali mu a dokonca na ulici po ňom aj hádzali kamene. Na otázku, prečo dňa 01.06.2021 žiadal o azyl z ekonomických dôvodov, vysvetlil, že mal obavy sa priznať k svojej sexuálnej orientácii. V zápisnici z ústneho pojednávania so žiadateľom o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky v prvostupňovom správnom konaní zo dňa 27.07.2021 č. ČAS: MU- PO-134-21/2021-Ž (ID osoby: 076650) žalobca potvrdil vyššie uvedené skutočnosti a doplnil, že napriek tlaku rodiny, ako aj spoločenskému tlaku, aby sa oženil, nad tým nikdy neuvažoval, pretože by to vzhľadom na jeho sexuálnu orientáciu bolo proti jeho vôli. V domovskej krajine svoju orientáciu tajil, z dôvodu, že jeho rodičia inú orientáciu striktne odsudzovali a táto téma je v Maroku aj silne tabuizovaná. Nemá vedomosť o tom, ako postupujú štátne orgány v prípade, keď sa dozvedia o tom, že niekto je inej sexuálnej orientácie, podľa jeho názoru však tieto osoby nie sú trestané, iba ich napomínajú. Nepozná ani žiadnu právnu normu, na základe ktorej by bola homosexualita v Maroku trestná.

29. V zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR je otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení zásadná a pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil

všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, či spochybňujú (viď. rozsudok Nejvyššího správniho soudu ČR zo dňa 21.12.2005 č. j. -57). Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať (rozsudok z 09.04.2013).

30. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pre rozhodnutie nepovažoval za podstatný rozpor pôvodného odôvodnenia žiadosti o azyl ekonomickými dôvodmi s neskôr uvedeným odôvodnením hrozby prenasledovania v domovskej krajine pre inú sexuálnu orientáciu, ale podstatným pre zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie azylu a súčasne neudelenie doplnkovej ochrany bolo, že napriek žalobcovej odlišnej sexuálnej orientácii nebolo preukázané, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. že by zo strany rodiny alebo iných aktérov čelil takým závažným útokom, že by jeho pobyt v krajine pôvodu bol neznesiteľný, a že by bol nútený Maroko opustiť. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zároveň vyplýva, že žalovaný žiadnym spôsobom inú sexuálnu orientáciu žalobcu nespochybňuje a pre potreby azylového konania žalobcu zaraďuje do sociálnej skupiny inak sexuálne orientovaných osôb.

31. Vzhľadom na tieto závery žalovaného, ako aj uplatnené žalobné dôvody vyplývajúce z podanej správnej žaloby bolo preto úlohou súdu posúdiť, či žalovaný správne vyhodnotil nesplnenie hmotnoprávnych podmienok u žalobcu pre priznanie azylu podľa a zároveň nesplnenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle .

32. Správny súd poukazuje na to, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného - Polytematickej správy o krajine pôvodu - Maroko, vydanej Migračným úradom MV SR, odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce (č.l. 77 a nasl. administratívneho spisu) posledná správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv za rok 2020 v Maroku opätovne uvádza, že : „zákon kriminalizuje konsenzuálne sexuálne aktivity rovnakého pohlavia, s maximálnym trestom odňatia slobody na 3 roky za jeho porušenie“. Správa ďalej pokračuje : „Podľa správy generálneho prokurátora vydanej v roku 2019 stíhal štát za sexuálne aktivity rovnakého pohlavia v roku 2019 - 122 osôb. Média a verejnosť adresujú otázky sexuality, sexuálnej orientácie a rodovej identity otvorenejšie ako v predchádzajúcich rokoch“. Z obdobnej správy, pripojenej v administratívnom spise na č.l. 22 a nasl. vyplýva, že: „V apríli 2020 v Maroku homosexuálni muži čelia vyhrážkam, útokom a pod. po tom, ako sa 13.04. 2020 spustila kampaň s názvom „outing“ v Maroku. V jej rámci si jednotlivci vytvorili falošné účty na zoznamovacích aplikáciách určených pre zoznamovanie osôb rovnakého pohlavia a následne rozposielali na sociálnych sieťach fotografie mužov, ktorí tieto aplikácie používali, pričom tieto fotografie zverejňovali s urážkami a hrozbami proti homosexuálnym mužom a ich vnímanej sexuálnej orientácii.... Homosexualita predstavuje v Maroku trestný čin, ale štát ho vo všeobecnosti stíhajú iba vtedy, keď ho nahlásia polícii tretie osoby“. Cituje sa aj stanovisko Human Right Watch (HRW) zo správy zverejnenej dňa 27.04. 2020: „Maroko by malo zrušiť čl. 489, ktorý kriminalizuje vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia a zaviesť právne predpisy na ochranu ľudí pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. Povinnosťou marockej vlády je chrániť ľudí pred týmto typom homofóbneho obťažovania a pred všetkými formami diskriminácie. Homofóbia je nebezpečná a prosperuje, keď vláda kriminalizuje správanie osôb rovnakého pohlavia a nezabezpečí pre LGBT ľudí ochranu ich práv na súkromie a rovnaké zaobchádzanie“. Napokon z Polytematickej správy o Maroku na č.l. 18 a nasl. administratívneho spisu vyplýva, že: „dánska imigračná služba (DIS) v správe zaoberajúcej sa obeťami obchodovania s ľuďmi z októbra 2019 stručne konštatuje, že situácia LGBT osôb v marockej spoločnosti je zložitá. Organizácie bojujúce za práva LGBT osôb väčšinou pôsobia v utajení a väčšina aktivistov a činnosti sa vykonáva prostredníctvom sociálnych sietí mimo oficiálneho systému. Skupina osôb LGBT je izolovaná a nemôže uplatňovať svoje práva na verejnosti“. V septembri 2019 DIS publikovala detailnú správu o situácii osôb LGBT v Maroku a ich situácia z hľadiska právnej úpravy v krajine je zahrnutá nasledovne: „ Maroka zostáva kategoricky pokiaľ ide o kriminalizáciu homosexuálnych činov; podľa čl. 489 je homosexuálny čin trestným činom, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky a pokutu od 200 do 1000 marockých dirhamov (20-100 EUR). ..... zakazuje homosexuálne činy a nie homosexuálnu identitu alebo prejav ako taký. .... Niekoľko zdrojov sa zhodlo na tom, že marockí občania LGBT orientácie čelia spoločenskej marginalizácii ; sú zraniteľnou skupinou, pretože sú vystavení ďalšiemu riziku spoločenského odmietnutia a agresie vo verejnej sfére v porovnaní s heterosexuálnymi Maročanmi...... Sociálne násilie zahŕňa rôzne reakcie ľudí vo verejnej i súkromnej

sfére a pochádza od susedov, zamestnávateľov a vlastníkov majetku a blízkych rodinných príslušníkov, najmä zo strany otca ako hlavy rodiny … reakciou zamestnávateľa by mohlo byť, že osoba, ktorá bola odhalená ako homosexuál, by bola prepustená zo svojej práce... rôzne podskupiny LGBT osôb sú vystavené rôznym rizikám...... Ľudia pochádzajúci zo strednej alebo robotníckej triedy sú s väčšou pravdepodobnosťou vystavení násiliu zo strany skupín alebo jednotlivcov vo verejnej sfére. Ľudia s menšou ekonomickou slobodou, najmä mladí dospelí, ktorí sú finančne závislí od podpory svojej rodiny, sú zraniteľní stratou zamestnania alebo vysťahovaním z domu, ktoré by mohlo nasledovať po ich odhalení z homosexuality. Je preto pravdepodobné, že sa budú snažiť utajiť akúkoľvek sexuálnu orientáciu, ktorá sa neriadi spoločensky prijateľnými normami.... Je takmer nemožné, aby osoba LGBT, ktorá sa bojí o svoju bezpečnosť, získala účinnú ochranu zo strany polície. Osoba sa radšej vyhne podaniu na miestnej policajnej stanici zo strachu, že bude zatknutá pre homosexualitu alebo sa stretne so stereotypnými otázkami a predsudkami.“

33. Z uvedeného nesporne vyplýva, že komunita LGBT ako sociálna skupina osôb v Maroku nemá zaručené rovnaké práva ako heterosexuálna väčšina obyvateľstva. Aj keď iná sexuálna orientácia v zmysle homosexuálnej identity v Maroku nie je trestne stíhaná, zákon zakazuje homosexuálne činy, medzi ktoré je možné podľa názoru súdu zaradiť akýkoľvek prejav inej sexuálnej orientácie na verejnosti. V marockej spoločnosti je zároveň znížená ochrana tejto sociálnej skupiny proti násiliu (sociálnemu, rodovému a pod.), ktorá je zároveň stigmatizovaná pre jej iné sexuálne zameranie oproti majoritnej časti obyvateľstva. Správny súd tak zastáva názor, že žalobcovi v domovskej krajine pre jeho príslušnosť k špecifickej sociálnej skupine hrozí prenasledovanie, a to nielen zo strany štátu, ale aj zo strany spoluobčanov, prípadne zamestnávateľa, a tiež v neposlednom rade aj zo strany príbuzných. Žalobca nemá v domovskej krajine garantované právo sa obrátiť na štátne orgány so žiadosťou o ochranu, pretože v takom prípade mu hrozí reálne riziko trestného stíhania, ako aj trestného postihu. Prejav homosexuálnej identity (v demokratickej spoločnosti bežne akceptovaný) tak žalobcu v jeho domovskej krajine vystavuje reálnej hrozbe vážneho bezprávia, proti ktorému nemá záruky ochrany zo strany štátnych orgánov.

34. Správny súd preto zastáva názor, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak zo správnych skutkových zistení dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre udelenie azylu, resp. pre udelenie doplnkovej ochrany a preto súd postupom podľa rozhodnutie žalovaného zrušil.

35. O trovách konania správny súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným uznesením procesným postupom podľa . Neúspešnému žalovanému náhrada trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.