Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5CoE-6-2022.pdf
PDF · 80.84 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/6/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Eduarda Valenčina v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX Y., o vymoženie 983,19,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 15Er/439/2010 -39 zo dňa 16.08.2021, takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie o vymoženie 983,19 Eur s prísl. na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava pod sp. zn. SR 23545/10 zo dňa 02.02.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.03.2010 a vykonateľnosť dňa 04.03.2010, rozhodol tak, že výrokom I. zastavil exekúciu a výrokom II. priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9a ods. 1, § 39 ods. 4, § 243f ods. 1, 5, § 243h ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku; § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“)
3. Uviedol, že hoci znenie ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi), aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení č. k. III. ÚS 752/2016 -7 zo dňa 08.11.2016 zaujal stanovisko, že je vyvoditeľný záver súdov, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor. Uvedený postoj súdov tak prispieva k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehote na jeho vykonanie. Nakoľko v tomto konaní bol dôvod na zastavenie exekúcie aj podľa ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (návrh na vykonanie exekúcie nebol v zmysle ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej lehote priamo exekučnému súdu - exekučnému súdu bol doplnený návrh doručený po zákonnom stanovenej lehote až dňa 04.02.2016), súd už exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písni. a) Exekučného poriadku, a preto v závere len skonštatoval okolnosti doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie.
4. V zmysle ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa ust, § 39 ods. 4 Exekučného poriadku opísaním rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojiť dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú v lehote 30 dní od dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z., t.j. do 22.01.2016. Keďže oprávnený si nesplnil zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote, súd prvej inštancie podľa ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.
5. Výrok o náhrade trov exekúcie súd prvej inštancie odôvodnil v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. S prihliadnutím k tomuto zákonnému ustanoveniu, súd prvej inštancie II. výrokom rozhodol, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, keďže nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote.
6. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d) f) h) CSP. Uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu vyjadrenom v odôvodení rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnej, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinná pri uzavretí úverovej zmluvy a vystavení zmenky vyhlásila že peňažné prostriedky jej boli poskytnuté na účel povolania. Mal za to, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Dodal, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, na základe ktorej bol v exekučnom titule oprávnenému priznaný nárok, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. V závere uviedol, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená právomoc Rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu Exekučného titulu. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň požadoval úhradu trov konania, ktoré oprávnenému vznikli, vrátane odvolacieho konania.
7. K odvolaniu oprávneného sa povinná nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Podľa ust. § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
10. Podľa ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
11. Podľa ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
12. Podľa ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
13. Zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým došlo k novelizovaniu Exekučného poriadku, bol schválený dňa 15.12.2015 a vyhlásený dňa 23.12.2015, pričom účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia, teda dňa 23.12.2015.
14. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, zákonodarca stanovil oprávnenému v zmysle ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku povinnosť, podľa ktorej je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie. Táto povinnosť sa vzťahuje na každého oprávneného, ktorý si uplatňuje právo z exekučného titulu vydaného na základe zmenky, teda aj na toho, ktorý sa domnieva, že už v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol všetky skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Preto aj v predmetnom exekučnom konaní bol oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do 30 dní počítaných od 23.12.2015, teda najneskôr do 22.01.2016.
15. Zo spisu vyplýva, že oprávnený si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil a návrh na vykonanie exekúcie v stanovenej lehote (do 22.01.2016) v zmysle ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 nedoplnil.
16. Pokiaľ oprávnený namietal, že povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku mu nevznikla, pretože v danom prípade sa nejedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah, odvolací súd k námietke oprávneného uvádza, že napriek tomu, že zmluva bola uzavretá v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je nutné predmetnú zmluvu považovať za zmluvu spotrebiteľskú a právny vzťah medzi oprávneným a povinnou za spotrebiteľský. Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že oprávnený ako dodávateľ vystupoval pri uzavretí tejto zmluvy jednoznačne v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a povinná vystupovala ako spotrebiteľka, keď pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej, ani inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd mal tiež preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 1 ods. 2 písm. b), § 2 a § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníčkou podriadil právnemu režimu tohto zákona. Na základe uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinnou je spotrebiteľský.
17. Na základe uvedeného odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak exekúciu zastavil podľa ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, t.j. pre nedoplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
18. Preto podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.