Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/44/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu K. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v Košiciach, Moyzesova 48, zastúpeného JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Nerudova 6, proti žalovanému K. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom X. H., F. XX, zastúpeného Advokátska kancelária MARIÁN VOJČÍK s.r.o., so sídlom v Košiciach, Jazmínova 1, IČO: 52 280 799, o zaplatenie 19.916,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 4. novembra 2020 č.k. - 391 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 4. novembra 2020 č.k. - 391 zamietol žalobu (výrok I/) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II/).

2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 19.916,35 eur s 0,5 % mesačným úrokom z omeškania od 9.9.2010 do zaplatenia s tvrdením, že v zastúpení G.. A.. E. O. poskytol žalovanému dňa 8.9.2009 pôžičku v sume 19.916,35 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote do jedného roka odo dňa podpísania zmluvy, žalovaný prevzatie požičanej sumy potvrdil podpisom na listine obsahujúcej dojednania zmluvných strán o pôžičke, avšak žalovaný si nesplnil svoju povinnosť po uplynutí dohodnutej doby požičanú sumu vrátiť, a to potom, ako jeho predchádzajúci rozsudok zo dňa 13.9.2018, ktorým súd žalobe vyhovel, zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.7.2019 rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, vytýkajúc nesprávny postup súdu, ak žalobe vyhovel bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal námietkami a argumentáciou prednesenou žalovaným na pojednávaní dňa 15.6.2018, najmä tvrdenie žalovaného, že zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009, ako aj plnomocenstvo udelené G.. E. O., J.. je neplatné, že k odovzdaniu peňazí nedošlo, že nebolo poskytnuté plnenie v zmysle tejto pôžičky, ako i že k prevzatiu finančných prostriedkov žalovaným tak, ako je uvedené v zmluve o pôžičke, nedošlo a že predložená zmluva o pôžičke predstavuje zastieraný právny úkon, ktorému nemôže byť poskytnutá právna ochrana.

3. V odôvodnení súd poukázal na tvrdenia žalobcu v priebehu sporu i obranu žalovaného, ktorý poprel reálne plnenie pôžičky zo strany žalobcu, vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, a najmä na tvrdil, že (a) zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009 je zastieraný právny úkon, aby sa vytvoril pre žalobcu titul na vyplatenie podielu jeho matky zo spoločnosti Dgroup s.r.o., ktorú mal žalovaný s matkou

žalobcu, že (b) žalovaný nemal záujem reálne si požičať akúkoľvek sumu od žalobcu, a (c) ak žalobca zaslal na účet žalovaného dňa 27.10.2003 - 5.000 USD, dňa 18.10.2004 - 20.000 USD, dňa 1.3.2005

- 10.000 USD, dňa 8.4.2005 - 10.000 USD, dňa 11.7.2005 - 5.000 USD a dňa 16.1.2006 - 3.300,- USD, išlo o peňažné prostriedky žalobcu zarobené v USA, ktoré žalobca investoval do nehnuteľností v SR tak, že ich posielal svojej matke za účelom kúpy nehnuteľností, resp. ich rekonštrukcií, žalovaný túto sumu 30.000 USD na svoju vkladnú knižku prevzal pre matku žalobcu, ktorá mala v tom čase niekoľko exekučných konaní, a takmer okamžite odovzdal matke žalobcu, a ktorý označil (d) za ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že kurz bol vypočítaný podľa kurzu komerčných bánk v roku 2006 v čase uzavretia zmluvy, lebo v roku 2006 sa nemohol použiť prepočítací kurz USD/EUR, pretože v tom čase sa na Slovensku platilo slovenskými korunami, ak by sa prepočítavala suma 30.000 USD na slovenské koruny a následne na euro, suma 30.000 USD by zodpovedala 30.993,83 EUR, pričom dňa 3.4.2006, v deň prevodu sumy bol kurz SK/USD 31.124 Sk/1USD, teda suma 30.000 USD by predstavovala 933.720,-Sk, a dňa 8.9.2009, v deň uzavretia fingovanej zmluvy o pôžičke, by suma 933.720 Sk zodpovedala 30.993,83 EUR, je teda evidentný rozdiel medzi sumou 30.993,83 eur a sumou 19.916,35 eur, a teda prevod sumy 30.000 USD na účet žalovaného nijako nesúvisí s fingovanou zmluvou o pôžičke zo dňa 8.9.2009, pričom kurzy Forex sa používajú vo sfére obrovských investícii do kupovania meny v obrovských objemoch a tieto kurzy sú iné ako sú výmenné kurzy bežných spotrebiteľov a okrem toho, pri prepočte 30.000 USD kurzom 0,685 je suma v EUR vo výške 20.550 eur, a teda evidentne iná suma, ako si žalobca nárokuje, (e) namietal platnosť splnomocnenia zo dňa 28.8.2009.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania výpoveďami sporových strán, ako aj listinnými dôkazmi zistil, že:

4.1. dňa 28.8.2009 žalobca splnomocnil G.. A.. E. O., J.. na zastupovanie vo veciach: a/ majetkových, záväzkových a na všetky právne úkony, na ktoré je predloženie plnej moci potrebné b/ preberanie listín, písomných zásielok, vrátane doporučených zásielok do vlastných rúk a k zastupovaniu jeho osoby pred všetkými štátnymi a súdnymi orgánmi v SR; splnomocnenie sa vzťahuje voči všetkým fyzickým a právnickým osobám, štátnym orgánom a inštitúciám a je časovo neobmedzené (z plnomocenstva zo dňa 28.8.2009),

4.2. dňa 8.9.2009 bola medzi žalobcom ako veriteľom, zastúpeným splnomocnencom G.. A.. E. O., J.. a žalovaným ako dlžníkom písomne uzavretá zmluva o pôžičke, podľa čl. 2.1 ktorej veriteľ na základe zmluvy o pôžičke poskytol dlžníkovi finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť v hotovosti v lehote do 1 roka odo dňa podpísania zmluvy, podľa čl.2.2 dlžník podpisom na zmluve potvrdil, že pred podpisom tejto zmluvy prevzal finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a v ktorej čl.4.2 zmluvy zmluvné strany prehlásili, že sa na tomto právnom úkone dohodli slobodne, vážne a nie za nápadne nevýhodných podmienok, obsah zmluvy si prečítali a súhlas s jej obsahom potvrdzujú svojimi vlastnoručnými podpismi,

4.3. žalobca poukázal sumu 30.000 USD na základe príkazu v Citibank World Headquarters, Park Avenue, New York, na účet žalovaného vedeného v Tatra Banka, a.s. (z potvrdenia Citibank zo dňa 31.3.2006),

4.4. podľa výpisu z účtu žalovaného vedeného v Tatra banke, a.s. bola z príkazu žalobcu: (a) dňa 27.10.2003 pripísaná úhrada zo zahraničia vo výške 5.000 USD, dňa 29.10.2003 vybratá suma 2.6864,75 USD a dňa 3.11.2003 suma 2.135,03 USD, (b) dňa 18.10.2004 pripísaná suma 20.000 USD, dňa 21.10.2004 vybratá suma 3.000 USD, dňa 22.10.2004 suma 3.000 USD a dňa 25.10.2004 suma 14.000,-USD, (c) dňa 1.3.2005 pripísaná suma 10.000 USD, dňa 4.3.2005 vybratá suma 3.500 USD a dňa 7.3.2004 suma 6.500 USD, (d) dňa 8.4.2005 pripísaná suma 10.000 USD, dňa 9.4.2005 vybratá suma 6.300 USD a dňa 11.4.2005 suma 3.700 USD, (e) dňa 11.7.2005 pripísaná suma 5.000 USD, ktorá bola dňa 12.7.2005 vybratá, (f) dňa 16.1.2006 pripísaná suma 3.300 USD a zároveň vybratá suma 3.000 USD, (g) dňa 1.2.2005 bola vybratá suma 302 USD, (h) dňa 3.4.2006 bola pripísaná suma 30.000 USD a dňa 4.4.2006 vybratá suma 3.000 USD a dňa 5.4.2006 suma 27.000 USD,

(g) dňa 18.12.2007 bola pripísaná suma 10.000 USD, ktorá bola dňa 19.12.2007 vybratá (z potvrdenia banky zo dňa 9.10.2018),

4.5. podľa výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 6.4.2006 matka žalobcu prevzala od žalovaného sumu 30.000 USD.

4.6. žalovaný a neb. matka žalobcu boli spoločníkmi spoločnosti Dgroup, s.r.o., vklad oboch do spoločnosti bol rovnaký (100.000 Sk), ktorá vznikla dňa 22.7.2002 a zanikla dňa 21.10.2010 ex offo výmazom (z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č. 13401/V), pričom podľa súvahy spoločnosti Dgroup, s.r.o. za rok 2008 táto disponovala tovarom v hodnote 3.879.000 Sk,

4.7. žalobca vlastníkom bytov č. 13, 14 a 15, Podtatranského 2, Košice titulom zmluvy o vstavbe bytov v dome V 2767/03 (z listu vlastníctva č. XXXXX, kat. územie Košice I zo dňa 13.3.2006), kolaudačnými rozhodnutiami zo dňa 10.8.2007 č. MK-07/206478-03/ I /KRA bolo žalobcovi povolené užívanie časti stavby „Vstavba obytného podkrovia, Podtatranského 2, Košice - bytu č. 15“ a zo dňa 1.3.2006, č. VaŽP -003/KRA bytu č. 14, byt č. 14 bol nájomnou zmluvou zo 6.1.2006 prenajatý spoločnosti LEOPARDEE SLOVENSKO s.r.o.,

4.8. voči t.č. nebohej matke žalobcu boli vedené viaceré exekučné konania v prospech oprávneného LIGRUS - stolárska a stavebná výroba, s.r.o. pre vymoženie sumy 182.937,- Sk s prísl. (, Okresný súd Košice I) a sumy 14.890,-Sk s prísl. (, Okresný súd Košice I) a v prospech Sociálnej poisťovne (, Okresný súd Košice I), ako aj konanie Ex 1164/2005 a daňová exekúcia daňovým úradom Košice I,

4.9. podľa Spot Exchange Rates v roku 2009 bol kurz USD/EUR cca 1:0,7, v septembri 2009 cca 0,685.

5. Po právnom posúdení veci podľa , , poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , súd dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny úkon.

5.1. Uzavrel, že na podklade zmluvy zo dňa 8.9.2009 a ani na základe prípadnej inej zmluvy o pôžičke nebolo preukázané reálne poskytnutie finančných prostriedkov 19.916,35 eur žalovanému, čo je nevyhnutné pre uzavretie zmluvy o pôžičke ako tzv. reálneho kontraktu, a žalobca nepreukázal, že došlo ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky a ani tvrdenie, že išlo o tzv. privatívnu nováciu záväzku podľa a , lebo z obsahu zmluvy nevyplýva, že ide o zmenu pôvodného záväzku a ani súvis zaslanej sumy 30.000 USD a sumy uvedenej v zmluve 19.916,35 eur. Vychádzajúc z úsudku, že v splnomocnení zo dňa 28.8.2009 neabsentuje rozsah splnomocnenia a splnomocnenie je v súlade s , dôvodil, že dňa 8.9.2009 došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom, zastúpeným jeho otcom a žalovaným, predmetom ktorej malo byť požičanie sumy 19.916,35 eur žalovanému, ktorá obsahuje vyhlásenie, že peňažné prostriedky prevzal žalovaný pred podpisom zmluvy (čl.2.2), odovzdanie požičanej sumy žalobca dokladoval výpisom z účtu o zaslaní sumy 30.000 USD žalovanému a nebolo sporné, že uvedená suma bola zaslaná žalovanému, avšak suma 30.000 USD nezodpovedá žalovanej a v písomnej zmluve uvedenej sume 19.916,35 eur, ale išlo o jednu z platieb, ktoré na účet žalovaného zasielal v priebehu rokov 2003 - 2007 žalobca, ktorý nepreukázal prepočet zaslanej sumy 30.000 USD na sumu 19.916,35 eur žiadnym z ním uvádzaným spôsobom, t.j. žalobca nepreukázal, že išlo o výmenný kurz komerčných bánk v roku 2006, ani o konverzný kurz v septembri 2009 a ani o Forex kurz v septembri 2009, lebo pri žiadnom z výpočtov nezodpovedá suma 30.000 USD sume 19.916,35 eur.

5.2. Majúc za preukázané, že neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených niekoľko exekučných konaní, dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť, pritom v roku 2008, predchádzajúcom jej smrti, mala spoločnosť Dgroup, s.r.o. ktorej bola spoločníkom, hodnotu skladových zásob vo výške 3.879.000,- Sk, súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalovaného, že zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavovala zábezpeku pre vyplatenie obchodného podielu žalobcovi po neb. matke žalobcu, ktorá počas svojho života z dôvodu exekučných konaní vedených na majetok matky žalobcu nemala vedený účet a peniaze posielané žalobcom z USA boli preto posielané na účet žalovaného a takmer okamžite po pripísaní vybraté a odovzdané matke žalobcu, pričom dňa 3.4.2006 na účet žalovaného zaslaná žalobcom suma 30.000 USD, bola odovzdaná matke žalobcu podľa potvrdenia zo dňa 6.4.2006,

ktorého pravosť sa žalobca v spore namietal neúspešne, lebo na preukázanie uvedených tvrdení nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz.

5.3. V skutkových okolnostiach veci súd vyhodnotil zmluvu zo dňa 8.9.2009 za simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom nie je platný ani disimulovaný, zastieraný právny úkon, pretože nebolo zistené uzavretie iného právneho úkonu so všetkými zákonnými náležitosťami ( ).

5.4. Zo záveru, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola žalovanému požičaná suma 30.000 USD, súd vyvodil, že poukázanie tejto sumy na účet žalovaného mohlo byť bezdôvodným obohatením v zmysle . Žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku súd prvej inštancie posúdil podľa 100 ods. 1 veta prvá a tretia, a .

5.5. Zo zistenia, že suma 30.000 USD zaslaná žalovanému na účet dňa 3.4.2006, súd vyvodil, že počnúc dňom nasledujúcim začala plynúť lehota pre uplatnenie práva žalobcom, ktorý vedel, komu túto sumu posielal, a teda kto by sa týmto mal na jeho úkor bezdôvodne obohatiť a uzavrel, že lehota na podanie žaloby uplynula dňa 4.4.2008 a keďže žaloba podaná dňa 13.9.2011, bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty, a preto premlčané právo v nemožno súdom priznať. Dodal, že ak by aj mala byť suma 30.000 USD poskytnutá titulom zmluvy o pôžičke (čo v konaní nebolo preukázané), aj v tomto prípade je nárok uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty pre uplatnenie práva na súde, ktorá - ak mala byť podľa žalobcu pôžička vrátená do jedného roka od jej poskytnutia t.j. do 3.4.2007, začala plynúť dňa 4.4.2007 a uplynula dňa 4.4.2010.

6. Odkazom na bod 24 a 29 odôvodnenia rozsudku a záver, že zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009 je simulovaný právny úkon, ktorý je neplatný, súd nepovažoval za potrebné vykonať v konaní dôkaz navrhnutý žalovaným - vypočutie notára prejednávajúceho dedičstvo po nebohej matke žalobcu za účelom ozrejmenia, na základe čoho notár v rámci prejednávania dedičstva skonštatoval nemajetnosť nebohej matky žalobcu, keď mala obchodný podiel v spoločnosti Dgroup s.r.o., ktorý bol bonitný, s odôvodnením, že vykonanie navrhovaného dôkazu považoval za nadbytočné a nehospodárne, lebo súd mal na podklade iných dôkazov skutkový stav veci za dostatočne ustálený.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa a nezistiac žiadne okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ), priznal procesne úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že podľa o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa , , a , t.j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 19.916,35 eur s 0,5 % mesačným úrokom z omeškania od 9.9.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, prípadne ak dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu rozhodnutia, vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

8.1. Žalobca namietol správnosť záveru súdu prvej inštancie, ak vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že dňa 8.9.2009 došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom, predmetom ktorej malo byť požičanie sumy 19.916,35 eur žalovanému, ktorá zmluva obsahuje vyhlásenie, že peňažné prostriedky prevzal žalovaný pred podpisom zmluvy, uzavrel, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom a nie je platný ani disimulovaný, zastieraný právny úkon, pretože nebolo zistené uzavretie iného právneho úkonu so všetkými zákonnými náležitosťami ( ). Uzavrúc, že žalovanému neboli poskytnuté iné finančné prostriedky než suma 30.000 USD, a to bankovým prevodom na účet žalovaného dňa 3.4.2006, a ak išlo o bezdôvodne zaslanú platbu, počnúc dňom nasledujúcim, začala plynúť lehota pre premlčanie práva, lehota na podanie žaloby uplynula dňa 4.4.2008 a keďže žaloba podaná dňa 13.9.2011, je zrejmé, že bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty.

8.2. Zdôraznil, že dňa 3.4.2006 boli žalobcom na účet žalovaného nesporne poukázané finančné prostriedky vo výške 30.000 USD a nesporné bolo, že dňa 8.9.2009 bola písomne uzavretá zmluva o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom, zastúpeným splnomocnencom G.. A.. E. O., J.. a žalovaným ako dlžníkom, podľa čl. 2.1 ktorej veriteľ na základe zmluvy o pôžičke poskytol dlžníkovi finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť v hotovosti v lehote do 1 roka odo dňa podpísania zmluvy, v čl.2.2 dlžník podpisom na zmluve potvrdil, že pred podpisom tejto zmluvy prevzal finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a v čl.4.2 zmluvy zmluvné strany prehlásili, že sa na tomto právnom úkone dohodli slobodne, vážne a nie za nápadne nevýhodných podmienok, obsah zmluvy si prečítali a súhlas s jej obsahom potvrdzujú svojimi vlastnoručnými podpismi. Tvrdil, že ak žalovaný prevzatie peňazí poprel, pre právny záver, či bola medzi sporovými stranami platne uzatvorená zmluva o pôžičke, bolo podstatné zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky, avšak pokiaľ žalovaný predmetnú zmluvu podpísal a svoj podpis na zmluve úradne overil, nemal dôvod potvrdzovať prevzatie požičanej sumy aj iným spôsobom, a preto ak žalovaný zmluvu podpísal, podpísal tým aj prevzatie peňazí - kvitanciu obsiahnutú v článku 2.2 zmluvy a v konaní preukázaný opak nebol, žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho prevzatia požičanej sumy a jeho nárok na vrátenie pôžičky je daný.

8.3. Poukazom na znenie , , a a nasl. , rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , žalobca akcentoval, že žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že v danom prípade sa nejednalo o pôžičku, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí a bolo povinnosťou žalovaného vyvrátiť „listinný dôkaz predložený žalobcom, ktorý nasvedčuje tomu, že mu finančné prostriedky boli titulom zmluvy o pôžičke odovzdané“. Tvrdil pritom, že definičným znakom zmluvy o pôžičke nie je určenie doby, do akej majú byť finančné prostriedky dlžníkovi odovzdané, že žalovaný nemal ani pristúpiť k podpisu zmluvy a svoj podpis na právnom úkone nechať osvedčiť notárom ak nemal vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke so žalobcom, nevyužil možnosť domáhať sa súdnou cestou určenia jej neplatnosti, hoci k dátumu podania žaloby podľa skutkových hypotéz prednesených žalovaným mu malo a mohlo byť zrejmé, že dedičské konanie po nebohej spoločníčke B. O. bolo zastavené pre nemajetnosť a spoločnosť dňom 20.10.2010 bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Podľa názoru žalobcu za skutkového stavu, kedy došlo k podpisu zmluvy o pôžičke zo strany dlžníka, odporuje pravidlám logického myslenia bez ďalšieho uveriť obrane žalovaného, že predmet pôžičky neprevzal, naviac by bolo úplne nelogické, aby svoj podpis na zmluve overil pred notárom. Žalobca opäť za nereálne, nelogické, úplne odporujúce princípu rozumnosti označil hypotézy a fikcie žalovaného o dohode, ktorá mala byť uzatvorená po smrti matky žalobcu a ktorou sa mala zastierať vôľa žalovaného dať žalobcovi finančné prostriedky vysporiadaním obchodného podielu, pričom na účelovosť tohto tvrdenia je možné zreteľne usudzovať najmä z toho, že matka žalobcu mala dvoch neopomenuteľných dedičov okrem žalobcu aj syna Jána, a že vôbec nebolo potrebné zastierať akýkoľvek úkon alebo dohodu, ak by mal žalovaný záujem nadobudnúť obchodný podiel matky žalobcu, mohol využiť iné právne inštitúty a ak dedičské konanie po nebohej matke žalobcu a súčasne spoločníčke žalovaného právoplatne skončilo dňom 25.3.2009 z dôvodu nemajetnosti, čo zahŕňalo aj jej podiel v obchodnej spoločnosti Dgroup, s.r.o., a nebol dôvod, prečo by žalovaný podpisoval zmluvu o údajnom vyrovnaní z obchodného podielu na uvedenej spoločnosti 6 mesiacov potom, ako sa s týmto podielom nedalo disponovať. Dodal, že ak žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke obsahujúcu kvitanciu o prevzatí finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky s výslovným uvedením, že predmet pôžičky mu bol odovzdaný pred jej podpisom, nie je možné právne uzatvoriť, že zmluva o pôžičke nie je platná pre simuláciu iného (nepomenovaného) právneho úkonu, pretože okamih vzniku zmluvy o pôžičke je totožný s okamihom včasného prijatia návrhu, ktorý je totožný s okamihom, kedy žalovanému boli pripísané finančné prostriedky na účet.

8.4. Podľa názoru žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie nedostatočne zdôvodnený, najmä nezrozumiteľný a nepreskúmateľný je rozsudok v časti záveru súdu o neplatnosti zmluvy o pôžičke, lebo presvedčivú odpoveď a právne posúdenie neplatnosti zmluvy okolnosti vo svojom súhrne nedávajú a súd prvej inštancie vnútornou apologetikou dospel k nesprávnemu záveru, že uveril obrane žalovaného že zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavovala zábezpeku pre vyplatenie obchodného podielu žalobcovi, keďže neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených niekoľko exekučných konaní, dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť, pritom v roku 2008, predchádzajúcom jej smrti, mala spoločnosť Dgroup, s.r.o. ktorej bola spoločníkom, hodnotu skladových zásob vo výške 3.879.000,-Sk, tvrdiac pritom, že dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť nebohej B. O. v marci 2009 viac

ako 6 mesiacov pred podpísaním zmluvy o pôžičke zo dňa 8.9.2009 a súd nespochybnil, že žalovaný obdŕžal od žalobcu sumu 30.000.- USD titulom pôžičky.

8.5. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že neposudzoval listinu zo dňa 8.9.2009 označenú ako zmluva o pôžičke ako tzv. dlžobný úpis, ktorý môže byť dlžníkom vydaný, resp. podpísaný aj po uzavretí zmluvy, a môžu byť s ním spojené aj účinky uznania dlhu. Poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. dodal, že existencia dlžobného úpisu uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tejto výške prechádza z veriteľa na dlžníka.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny, riadne odôvodnený, zákonný a spravodlivý, a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Označil odvolanie žalobcu za nedôvodné a za správny záver súdu prvej inštancie, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom, a že platba 30.000 USD bola bezdôvodne zaslanou platbou, a žalobca uplatnil nárok na jej vrátenie po uplynutí premlčacej doby. Podčiarkol, že súd zohľadnil všetky vykonané dôkazy samostatne a v ich vzájomných súvislostiach, dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne uzavrel, že suma 30.000 USD nebola žalovanému zaslaná z titulu poskytnutia pôžičky.

9.1. Zopakoval, že zmluva o pôžičke znie na menu euro, peňažné prostriedky boli prevedené v mene USD, a žalobca nepreukázal, ako prepočítal sumu 30.000 USD na 19.916,35 eur, ani sa nevyjadril k pokladničnému dokladu zo dňa 6.4.2006, ktorého originál predložil žalovaný na pojednávaní, ktorý jasne preukazuje, že sumu 30.000 USD, ktorú žalobca previedol na účet vkladnej knižky žalovaného dňa 3.4.2006, žalovaný z vkladnej knižky vybral (v dvoch splátkach: 3.000 USD dňa 4.4.2006 a 27.000 USD dňa 5.4.2006) a tieto sumy odovzdal matke žalobcu, čo potvrdila podpísaním pokladničného dokladu dňa 6.4.2006, a taktiež žalobca nepreukázal, prečo žalovaný nebol vyzvaný notárom prejednávajúcim dedičstvo po neb. matke žalobcu na uvedenie hodnoty obchodného podielu, ktorého hodnota v tom čase bola na základe tovarových zásob ohodnotená na sumu cca 1.200.000, - Sk, teda 19.916,35 eur. Vyjadril súhlas s tvrdením žalobcu v odvolaní, že podstatným bolo zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky. Tvrdil, že žalovaný preukázal, že mu žiadna suma titulom pôžičky nebola odovzdaná v hotovosti, ani prevedená na jeho účet, že suma 30.000 USD nebola poukázaná žalovanému ako pôžička, ale ako peňažné prostriedky určené matke žalobcu, ktorá v tom čase dlhovala nemalé peňažné prostriedky niekoľkým subjektom.

9.2. Akcentoval, že žalobca až po cca 6 rokov trvania sporu zmenil pôvodné tvrdenie o pôžičke 19.916,35 eur na tvrdenie o poskytnutí pôžičky 30.000 USD bezhotovostným prevodom, pričom ani nepreukázal, akým kurzom prepočítal sumu 30.000 USD na 19.916,35 eur. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v prípade listiny zo dňa 8.9.2009 išlo o tzv. dlžobný úpis“ žalovaný označil za nóvum v konaní, ktoré je v rámci odvolacieho konania neprípustné.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario v rozsahu danom a a z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

11. Žalobca vo svojom odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v priebehu konania na súde prvej inštancie (s výnimkou tvrdenia o tzv. dlžobnom úpise, prednesenom žalobcom prvá krát v odvolacom konaní), s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní v danom spore a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku o zamietnutí žaloby. K zmene skutkového stavu ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo. Odvolací súd preto poukazuje na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, ako i na vecne správne a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku vo veci samej, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje ( ), a preto len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že napadnutému rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,

že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z a nasl. , alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak súd zamietol žalobu žalobcu vychádzajúc zo záveru, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola žalovanému požičaná suma 19.916,35 eur, vyhodnotiac zmluvu zo dňa 8.9.2009, označenú ako zmluva o pôžičke, ako simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom rovnako, ako aj disimulovaný (zastieraný právny úkon), že nebolo preukázané ani uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola žalovanému požičaná suma 30.000 USD a že poukázanie tejto sumy (30.000 USD) na účet žalovaného mohlo byť bezdôvodným obohatením v zmysle , ktoré žalovanému pre úspešne vznesenú námietku premlčania nemožno priznať.

13. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

14. Aj pre zmluvu o pôžičke je nevyhnutným predpokladom zhodná vôľa oboch strán (konsenzus), ale až odovzdaním veci dlžníkovi sa stáva právnym vzťahom z pôžičky. Zmluva o pôžičke je totiž zmluvou reálnou, čo znamená, že nevzniká iba dohodou strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním (slovami zákona „prenechaním“) predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému pri peňažnej pôžičke môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Inak povedané, kým nedošlo k odovzdaniu peňazí či na bezhotovostný prevod dohodnutej sumy, nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.

15. Žalobcovi je potrebné prisvedčiť v jeho názore potiaľ, že pre právny záver, či bola medzi sporovými stranami platne uzatvorená zmluva o pôžičke, bolo podstatné zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky.

16. Nemožno však priznať relevanciu jeho tvrdeniu v odvolaní, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho prevzatia požičanej sumy a jeho nárok na vrátenie pôžičky zo zmluvy zo dňa 8.9.2009 je daný, pretože žalovaný predmetnú zmluvu podpísal a podpísal aj kvitanciu o prevzatí finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky s výslovným uvedením, že predmet pôžičky mu bol odovzdaný pred jej podpisom, obsiahnutú v článku 2.2 zmluvy, a v konaní preukázaný opak nebol, lebo žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že v danom prípade sa nejednalo o pôžičku, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí.

16. Z hypotézy hmotnoprávneho ustanovenia , ktoré vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalujúceho veriteľa vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak neunesie žalujúci veriteľ bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel zaoberať pravdivosťou všetkých tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a týmto smerom vykonávať dokazovanie.

17. Z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vyšiel správne z predpokladu, že veriteľ, ktorý sa súdne domáha voči dlžníkovi vrátenia peňazí, musí v intenciách ustanovenia splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) nielen o tom, že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť v dohodnutej dobe vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich) a v okolnostiach súdnej veci súd správne uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal, že žalovanému dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník predmet pôžičky riadne a včas nevrátil, a že v tomto smere v spore neuniesol na ňom ležiace dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola

preukázaná buď pre nečinnosť strany sporu, a to v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ustanovením alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani o tom, žeby táto skutočnosť bola nepravdivá, keďže každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v sporovom súdnom konaní domáha.

18. Vecnú správnosť napadnutého rozsudku sa žalobcovi v odvolaní nepodarilo spochybniť ani odvolacou námietkou založenou bez ďalšieho na bližšie nekonkretizovanom tvrdení, že bolo povinnosťou žalovaného vyvrátiť „listinný dôkaz predložený žalobcom, ktorý nasvedčuje tomu, že mu finančné prostriedky boli titulom zmluvy o pôžičke odovzdané“ a že „okamih vzniku zmluvy o pôžičke je totožný s okamihom včasného prijatia návrhu, ktorý je totožný s okamihom, kedy žalovanému boli pripísané finančné prostriedky na účet“, a preto „nie je možné právne uzatvoriť, že zmluva o pôžičke nie je platná pre simuláciu iného (nepomenovaného) právneho úkonu“.

19. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že z predložených dôkazov nebol skutkový stav riadne zistený a že vykonané dôkazy neboli riadne vyhodnotené, nemožno mu dať za pravdu.

20. Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne plynie, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, ak súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Či je tento záver správny, je otázkou posúdenia správnosti právneho posúdenia.

21. Ak žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo nesprávne, pretože je výsledkom nesprávneho zhodnotenia vykonaného dokazovania a v nadväznosti na to, aj neúplného zistenia skutkového stavu veci, zapríčineného nesprávnym vyhodnotením skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, ani túto námietku nemožno považovať za dôvodnú.

22. Z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je obsiahnutá v Základných princípov , podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu totiž hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, ako aj , podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (odsek 1), vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (odsek 2). Hodnotenie dôkazov a závery o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne.

23. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne pochybenie (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo) vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané.

24. Ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, a že najmä nezrozumiteľný a nepreskúmateľný je rozsudok v časti záveru súdu o neplatnosti zmluvy o pôžičke, lebo presvedčivú odpoveď a právne posúdenie neplatnosti zmluvy „okolnosti vo svojom súhrne“ nedávajú a súd prvej inštancie vnútornou apologetikou dospel k nesprávne uveril obrane žalovaného že zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavovala zábezpeku pre

vyplatenie obchodného podielu žalobcovi, keďže neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených niekoľko exekučných konaní.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že je rozhodnutie súdu prvej inštancie je náležite odôvodnené a preskúmateľné aj z hľadiska identifikácie rámca, v ktorom sa voľná úvaha súdu pohybovala a nemožno konštatovať rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a vyvodenými skutkovými a právnymi závermi a nemožno uzavrieť, že by súd prekročil hranice dané zásadou voľného hodného hodnotenia dôkazov, ak usúdil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom, a prípadný nárok na vrátenie platby 30.000 USD žalobca uplatnil po uplynutí premlčacej doby (správnosť tohto záveru súdu žalobca v odvolaní nespochybňuje).

26. Preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení neodchýlil od ich znenia, nepoprel ich účel a význam, ak svoj záver o zamietnutí žaloby založil na úsudku, že žalobca n žalobca nepreukázal, že došlo ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky a ani tvrdenie, že išlo o tzv. privatívnu nováciu záväzku podľa a , lebo z obsahu zmluvy nevyplýva, že ide o zmenu pôvodného záväzku a ani súvis zaslanej sumy 30.000 USD a sumy uvedenej v zmluve 19.916,35 eur.

27. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a sp. zn. ).

28. Pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že neposudzoval listinu zo dňa 8.9.2009 označenú ako zmluva o pôžičke ako tzv. dlžobný úpis, k tejto odvolacej námietke odvolací súd prihliadnuť nemohol. Odvolací súd je na tomto mieste v zhode so žalovaným v jeho názore vo vyjadrení k odvolaniu, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v prípade listiny zo dňa 8.9.2009 išlo o tzv. dlžobný úpis“ predstavuje nóvum, ktoré je v rámci odvolacieho konania neprípustné.

29. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa , vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

30. Podľa v spojení s a odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).