Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_21Csp-276-2017.pdf
PDF · 107.11 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/276/2017
Rozhodnutie
Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci žalobcu: Ing. B. V., I. O. W. XXX/X, S., K.. XX.XX.XXXX, právne zastúpený JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom ul. Mieru 312, 029 01 Námestovo proti žalovanému: AFG s.r.o. so sídlom Dlžiny 122/40, 039 01 Turčianske Teplice, IČO: 36 383 422, právne zastúpený JUDr. Vladimírom Menichom, advokátom so sídlom ul. R. Viesta 75, 036 01 Martin, v konaní o zaplatenie 9 000 € s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9 000 € a úrok z omeškania 5,05% ročne z tejto sumy od 01.07.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou, ktorá bola doručená dňa 22.12.2017, žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť dlh zo zmluvy o pôžičke vo výške 9 000 €. Žalobca si uplatnil aj právo na zaplatenie úroku z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy 9 000 € od 01.07.2015 do zaplatenia.
2. Súd vo veci rozhodol vydaním platobného rozkazu, voči ktorému žalovaný podal odpor. Žalovanú pohľadávku žalovaný nepoprel. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré strana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Žalovaný sa bránil tým, že žalovaná pohľadávka zanikla tým, že žalovaný vykonal dňa 28.11.2017 jednostranný zápočet svojej pohľadávky na náhradu škody vo výške 21 500 € voči žalovanej pohľadávke, v dôsledku čoho táto zanikla a to ku dňu 28.11.2017. Žalovaný tvrdil, že žalobca vykonával od roku 1999 u žalovaného funkciu výkonného riaditeľa a v rámci výkonu svojej funkcie bol povinný v roku 2015 zabezpečiť pre žalovaného kontrolu úžitkovosti hospodárskych zvierat, ktorá vyplýva z platných medzinárodných pravidiel doplnených vyhláškou č. 18 Ministerstva pôdohospodárstva zo dňa 15.12.2000. V uvedenom roku žalovaný túto kontrolu úžitkovosti zvierat nezabezpečil aj napriek tomu, že v minulosti tak robil. Týmto konaním spôsobil žalovanému škodu a to podľa § 178 Zákonníka práce, ktorá vznikla žalovanému tým, že bez vykonanej kontroly úžitkovosti hospodárskych zvierat mu vznikla pri predaji teľných jalovíc škoda. Výšku škody si žalovaný dal určiť odborným znaleckým posudkom, ktorý vypracoval znalec Ing. Igor Nemčok.
3. Žalobca sa k podanému odporu vyjadril podaním zo dňa 03.05.2018,v ktorom uviedol, že pohľadávku žalovaného voči žalobcovi, ktorá vznikla z pracovnoprávneho vzťahu, nie je možné započítať. Žalobca namietal aj premlčanie nároku na zaplatenie škody, ktorá vznikla porušením pracovnoprávnych predpisov, vo výške 21 500 €, pretože o škode sa žalovaný dozvedel už zo znaleckého posudku zo dňa 02.07.2015. Žalobca si nárok na započítanie neuplatnil v subjektívnej dvojročnej lehote a to podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu k premlčaniu nároku došlo uplynutím dvojročnej lehoty najneskôr ku dňu 03.07.2017. K jednostrannému zápočtu pohľadávok došlo podaním žalovaného zo dňa 28.11.2017 v čase, keď už táto pohľadávka bola premlčaná. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka započítanie premlčaných pohľadávok nie je možné. Žalobca namietal aj neplatnosť tohto započítania, pretože nespĺňa zákonom predpísané náležitosti ustanovenia § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Žalobca poprel aj existenciu pohľadávky žalovaného na náhradu škody vo výške 21 500 €, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalobca porušil pracovnoprávne predpisy. Žalovaný riadnym spôsobom nepreukázal ani dôvod, ani výšku škody. Poukázal na to, že vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu predpokladá preukázanie protiprávneho úkonu žalobcu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, ako aj zavinenie zamestnanca. Žalovaný nepreukázal ani to, či ku škode došlo pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Žalobca poukázal aj na to, že podľa § 186 ods. 2 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá len do výšky štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým bola škoda spôsobená. Uplatnená škoda však túto hranicu podstatne prevyšuje. Žalobca poukázal aj na to, že zo znaleckého posudku vyplýva len škoda, ktorá by mohla žalobcovi vzniknúť. Skutočný vznik škody však žalovaný nepreukázal. Z podania žalobcu vyplýva, že žalovaný sa o škode dozvedel zo znaleckého posudku už dňa 02.07.2015 a podľa neho sa tento nárok premlčal dňom 03.07.2017. Žalobca argumentoval aj tým, že žalovaný nepreukázal žiadnou evidenciou, koľko kusov hovädzieho dobytka v roku 2015 skutočne predal, za akú cenu ich predal a či sa jednalo o jalovice plemenné, alebo chovné. Žalobca poukázal ja na to, že v rovine nepodložených tvrdení ostali aj vyjadrenia žalovaného, že za škodu zodpovedá žalobca.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a to podaním zo dňa 11.05.2018, v ktorom uviedol, že povinnosť zabezpečiť konto úžitkovosti hospodárskych zvierat vyplýva z Vyhlášky č. 18 Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2000. Žalovaný poukázal na to, že rozsah a výška škody bola predmetom odborného znaleckého posúdenia a vyplýva zo znaleckého posudku č. 1/2015 zo dňa 02.07.2015. Podľa tohto posudku bola škoda vyčíslená vo výške 21 500 €. Týmto podaním žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 135a a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého bol žalobca ako konateľ spoločnosti AFG, s.r.o., povinný svoju pôsobnosť vykonávať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. S odbornou starostlivosťou je povinný postupovať bez ohľadu na to, či plní povinnosti uložené zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo valným zhromaždením. Žalovaný uviedol, že zodpovednosť žalobcu za škodu nevyplýva len z ustanovení zákonníka práce, ale vyplýva aj z jeho povinnosti konateľa spoločnosti. Z týchto dôvodov žalovaný považoval jednostranný zápočet pohľadávok zo dňa 28.11.2017, ktorým započítal svoju pohľadávku na náhradu škody voči žalovanej pohľadávke, za oprávnený a v dôsledku tohto započítania žalovaná pohľadávka zanikla.
5. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právnych zástupcov žalovaných strán, vypočutím štatutárneho zástupcu žalovaného, listinami založenými v spise a zistil:
Na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2012 poskytol žalobca spoločnosti STS - mechanizácia, s.r.o. pôžičku vo výške 9 000 €. Zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 02.06.2015, uzavretou medzi pôvodným dlžníkom STS - mechanizácia, s.r.o. preberajúcim dlžníkom AFG, a.s. (žalovaný) a veriteľom H.. B. V. (žalobca) prevzal žalovaný od spoločnosti STS - mechanizácia, s.r.o. dlh zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.02.2012 vo výške 9 000 € voči veriteľovi H.. B. V.. Zmluvné strany sa dohodli na tom, že preberajúci dlžník zaplatí veriteľovi dlh z pôžičky do 30.06.2015. Zmluva bola uzatvorená dňa 02.06.2015. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému bola sporovými stranami odsúhlasená dňa 02.01.2017, o čom bol vyhotovený aj zápis (čl. spisu 80). Odsúhlasenie spornej pohľadávky vyplýva aj z jednostranného započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 28.11.2017, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi. V tomto podaní bola potvrdená aj splatnosť pohľadávky a to do 30.06.2015.
Žalobca vyzval žalovaného a to podaním zo dňa 12.10.2012 a následne aj podaním zo dňa 15.11.2017, aby dlh vo výške 9 000 € zaplatil. Žalovaný pohľadávku nezaplatil a podaním zo dňa 28.11.2017 jednostranne započítal svoju pohľadávku vo výške 21 500 €, ktorá mu mala vzniknúť z titulu práva na náhradu škody, ktorú mu spôsobil zavineným konaním žalobca ako výkonný riaditeľ spoločnosti AFG, s.r.o. v roku 2015 tým, že nezabezpečil pre neho kontrolu úžitkovosti hospodárskych zvierat aj napriek tomu, že ho k tejto povinnosti zaväzovala platná legislatíva. V tomto podaní žalovaný uviedol, že škoda bola spôsobená pri predaji teľných jalovíc a výška škody bola stanovená znaleckým posudkom č. 1/2015, ktorý bol vypracovaný dňa 02.07.2015 súdnym znalcom H.. H. K.. Svoju pohľadávku na náhradu škody vo výške 21 500 € žalovaný započítal voči pohľadávke žalobcu voči nemu vo výške 9 000 €, ktorá je predmetom sporu. K započítaniu pohľadávok došlo okamihom, keď sa tieto pohľadávky stretli a to dňom 20.11.2017.
6. Vykonaným dokazovaním a to najmä zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 02.06.2015 žalobca preukázal, že má voči žalovanému pohľadávku zo zmluvy o pôžičke vo výške 9 000 €. Túto pohľadávku žalovaný, ako aj jeho právny predchodca STS mechanizácia, s.r.o. opakovane uznali. Žalovaný uplatnenú pohľadávku vo výške 9 000 € počas súdneho sporu nepoprel a aj z tohto dôvodu ju považuje súd za nespornú (§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku)
7. Ďalej sa súd zaoberal len obranou žalovaného, ktorý tvrdil, že žalovaná pohľadávka zanikla jej započítaním, ktoré vykonal dňa 28.11.2017.
Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Podľa § 581 ods. 1 Občianskeho zákonníka započítanie nie je prípustné proti pohľadávke na náhradu škody spôsobenej na zdraví, iba žeby išlo o vzájomnú pohľadávku na náhradu škody toho istého druhu.
Podľa § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemôžeme domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.
Prejav vôle smerujúci k započítaniu musí byť dostatočne určitý (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t.j. musí z neho vyplývať, akej pohľadávky sa týka a v akej výške tieto pohľadávky započítaním zanikajú. Podmienkou účinnosti započítacieho prejavu vôle je preukázaná existencia započítavanej pohľadávky.
V danom prípade započítavaná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi, ktorá bola spôsobená žalobcom porušením pracovnoprávnych predpisov, judikovaná nebola a preto súd jej existenciu predbežne posudzoval. Súd považoval za logické, aby sa posúdením pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu zaoberal kauzálne miestne príslušný Okresný súd v Ružomberku. Podľa § 147 Civilného sporového poriadku však súd návrh žalovaného na započítanie svojej pohľadávky na náhradu škody voči svojmu zamestnancovi - žalovanému nemohol posúdiť ako vzájomnú žalobu, ale len ako procesnú obranu žalovaného. Z tohto dôvodu súd nemohol vylúčiť návrh žalovaného na náhradu škody na samostatné konanie.
Podľa § 147 ods. 2 Civilného sporového poriadku vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.
Podľa § 147 ods. 4 Civilného sporového poriadku vzájomnú žalobu môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak nie sú splnené podmienky na spojenie veci.
Žalovaný nárok o zaplatenie sumy 9 000 € bol preukázaný a nebol sporný. Vzhľadom na uplatnenú obranu žalovaného súd nemohol pri rozhodovaní o tomto nároku postupovať bez zbytočných prieťahov a hospodárne (článok 17 základných princípov Civilného sporového poriadku). Oproti uznanej a nespornej pohľadávke bola v rámci procesnej obrany uplatnená pohľadávka na náhradu škody z pracovnoprávnych vzťahov a dokazovanie tohto nároku je pomerne zložité.
Podľa článku 5 základných princípov Civilného sporového poriadku zjavné zneužitie práva nepoužíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva, alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie, alebo bránenie práva, alebo vedú k neodôvodneným prieťahom v konaní.
Je nepochybné, že pokiaľ žalobca uplatnil v rozpore s citovaným ustanovením voči nespornej a uznanej pohľadávke na zaplatenie 9 000 € svoju pohľadávku z pracovnoprávnych sporov na náhradu škody, ktorej dokazovanie je vzhľadom na predložené písomné dôkazy zložité a spor o zaplatenie 9 000 € môže neúnosne predĺžiť. S veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o bezúspešné uplatňovanie tohto práva. Okrem toho na konanie o individuálnych pracovných sporoch je kauzálne príslušný Okresný súd v Ružomberku. Z týchto dôvodov súd na obranu žalovaného, v rámci ktorej započítaval svoju pohľadávku z pracovnoprávnych vzťahov voči žalovanej pohľadávke na zaplatenie 9 000 €, neprihliadol. Súd prihliadol aj na to, že započítanie pohľadávok z pracovnoprávnych sporov je neprípustné a aj z tohto dôvodu by obrana žalovaného bola neúspešná.
Počas súdneho sporu žalobca svoju obranu zmenil a svoj nárok na náhradu škody kvalifikoval ako nárok z obchodnoprávneho vzťahu a tvrdil, že za škodu zodpovedá žalovaný podľa § 135a Obchodného zákonníka ako konateľ spoločnosti. Uplatnenie nároku na náhradu škody podľa obchodnoprávnych predpisov je rovnako zložité, ako uplatnenie práva na náhradu škody podľa pracovnoprávnych predpisov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto nárok na náhradu škody by bol zrejme neúspešný a predovšetkým by viedol k neodôvodneným prieťahom v konaní. Viazanie uznaného a nesporného nároku na uplatnenie nároku na náhradu škody je aj v rozpore so základným princípom uvedeným v článku 17 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd má postupovať v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a má predchádzať zbytočným prieťahom a konať hospodárne.
Pokiaľ by žalobca podal osobitnú žalobu o náhradu škody spôsobenej konateľom spoločnosti, rozhodoval by podľa rozvrhu práce Okresného súdu Martin na rok 2018 v tejto veci iný sudca, ktorý je špecializovaný na obchodnoprávnu agendu. Konajúci sudca nemá potrebnú prax v odbore obchodné právo a aj táto skutočnosť môže viesť k prieťahom v konaní.
Súd je toho názoru, že posudzovanie procesnej obrany žalovaného o započítaní nároku na náhradu škody, ktorú spôsobil žalobca ako konateľ, by viedlo k neodôvodneným prieťahom v súdnom konaní a preto súd na túto obranu v súlade so základným princípom vyjadreným v článku 5 Civilného sporového poriadku neprihliadol.
8. Pre úplnosť súd však zhrnul doterajšie výsledky dokazovania a zaujal vo veci procesnej obrany žalovaného právny názor.
Z podaní žalovaného vyplýva, že žalobca uplatnil voči žalovanému právo na náhradu škody na základe § 178 Zákonníka práce nesplnením prevenčnej povinnosti.
Podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a k poškodeniu jeho majetku, alebo k jeho zničeniu a ani k bezdôvodnému obohateniu.
Podľa § 178 ods. 2 Zákonníka práce ak hrozí škoda, zamestnanec je povinný na ňu upozorniť vedúceho zamestnanca. Ak je na odvrátenie škody hroziacej zamestnávateľovi neodkladne potrebný zákrok, je povinný zakročiť. Túto povinnosť nemá, ak mu v tom bránia dôležité okolnosti, alebo ak by tým vystavil vážnemu ohrozeniu seba, alebo ostatných zamestnancov, alebo blízke osoby. Ak zamestnanec zistí, že nemá vytvorené potrebné pracovné podmienky, je povinný oznámiť to vedúcemu zamestnancovi.
Žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody pre nesplnenie preventívnej a zakročovacej povinnosti zamestnancov, ktorá je špecifikovaná v citovanom ustanovení Zákonníka práce. Že sa jedná o existenciu pracovnoprávneho vzťahu, bolo preukázané menovacím dekrétom zo dňa 01.12.1999, ktorým bol žalobca menovaný do funkcie riaditeľa spoločnosti AFG, s.r.o. V menovacom dekréte sa konštatuje, že podmienky výkonu funkcie, ako aj platové záležitosti budú dohodnuté v osobitnej zmluve. V nadväznosti na menovací dekrét sporové strany uzatvorili dňa 01.12.2010 pracovnú zmluvu, podľa ktorej žalobca H.. B. V. vykonával funkciu riaditeľa spoločnosti. Ako riaditeľ spoločnosti žalobca uzatváral aj obchodné zmluvy. V mene žalovaného žalobca uzatvoril dňa 02.01.2008 s Plemenárskymi službami Slovenskej republiky, š.p. aj Zmluvu č. XXXXXXXXXX na vykonávanie kontroly úžitkovosti prvého stupňa hovädzieho dobytka. Podľa tejto zmluvy bol dodávateľ služieb povinný vykonávať kontroly úžitkovosti prvého stupňa u hovädzieho dobytka v chove odberateľa u počtu zvierat a v cenách uvedených v jednotlivých prílohách, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Žalovaný túto zmluvu ako dôkaz predložil a predložil aj prílohy k týmto zmluvám. Tento dôkaz predložil žalovaný až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 04.12.2018.
Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v zákonníku uvedený taxatívne. Iným spôsobom práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov sú takými pohľadávkami, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. Pokiaľ žalobca uplatnil jednostranným právnym úkonom zo dňa 28.11.2017 započítanie svojej pohľadávky, ktorá vznikla z pracovnoprávnych vzťahov, započítanie takejto pohľadávky nie je možné a v dôsledku tohto započítania žalovaná pohľadávka nezanikla.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 04.12.2018, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, žalovaný predložil dodatok č. 1 k jednostrannému zápočtu vzájomných pohľadávok zo dňa 28.11.2017. Podľa tohto podania žalobca už nezapočítaval voči žalovanej pohľadávke pohľadávku, ktorú spôsobil žalobca vo funkcii riaditeľa spoločnosti porušením svojej prevenčnej a zakročovacej povinnosti (§ 178 Zákonníka práce), ale porušením svojej povinnosti konateľa spoločnosti. Predpokladom na započítanie pohľadávky je jej existencia. Žalovaný existenciu svojej pohľadávky na náhradu škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti žalovaného ako konateľa spoločnosti, nepreukázal a v podrobnostiach ani netvrdil. Obsah dodatku č. 1, ktorým sa mení jednostranné započítanie pohľadávok, je nejasné. Z doplneného jednostranného zápočtu, ktoré je datované 30.12.2018 a bolo súdu a prostredníctvom súdu aj právnemu zástupcovi žalovaného doručené na pojednávaní dňa 04.12.2018, nevyplýva, či žalobca započítava svoju pohľadávku voči žalobcovi na základe zodpovednosti z pracovnoprávneho vzťahu, alebo na základe jeho zodpovednosti ako konateľa spoločnosti, ktorá vyplýva z obchodného práva. Podmienky pre vznik zodpovednosti podľa zákonníka práce sú podstatne iné, ako podmienky pre zodpovednosť konateľa za škodu vyplývajúce z obchodného zákonníka. Zodpovednosť žalobcu ako zamestnanca vyplýva z ustanovenia § 178 Zákonníka práce a zodpovednosť konateľa vyplýva z ustanovení § 135a Obchodného zákonníka.
Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia a zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách.
Podľa § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
Uvedené ustanovenie je potrebné aplikovať v spojení s ustanovením § 373 a nasl. Obchodného zákonníka s primeraným použitím ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Za týchto okolností súd nepovažuje právne úkony o jednostrannom započítaní pohľadávok žalovaného na náhradu škody voči žalovanej pohľadávke za spôsobilé vyvolať zánik žalovanej pohľadávky. Jednostranné započítania pohľadávok žalobcu zo dňa 28.11.2017 a zo dňa 30.12.2018 neobsahujú tvrdenia, ani špecifikáciu ohľadne uplatnených nárokov na náhradu škody či už podľa pracovnoprávnych predpisov, alebo podľa podľa ustanovení obchodného práva.
Z obsahu znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca, vyplýva, že znalec vyčíslil len škodu, ktorá by mohla prípadne v budúcnosti vzniknúť. Podľa znalca sa jalovice, u ktorých nebola vykonaná kontrola ich úžitkovosti, nazývajú chovné. V čase vypracovania znaleckého posudku ich mal žalovaný 137. Jalovice, u ktorých bola vykonaná kontrola úžitkovosti, mal žalobca v evidencii 241 a tieto znalec nazýva teľné. Ku dňu vypracovania posudku mal podľa znalca žalovaný evidovaných 378 kusov jalovíc. Podľa súdneho znalca teľné jalovice s vykonaním kontroly úžitkovosti sa predávajú za 1 500 € a teľné jalovice bez vykonanej kontroly úžitkovosti sa predávajú za 1 000 €.
Faktúrou č. XXXXXX, vystavenou dňa 19.06.2015, žalovaný preukázal, že odpredal 94 kusov hovädzieho dobytka po 1 050 € za jeden kus. Táto skutočnosť vyplýva aj z fotokópie kúpnej zmluvy, podľa ktorej žalovaný predal 94 kusov teľných jalovíc za celkovú sumu 98 700 €. Či sa jednalo o teľné jalovice s vykonanou kontrolou úžitkovosti, alebo bez nej, z týchto písomností nevyplýva.
Pre priznanie práva na náhradu škody je potrebné preukázať vznik škody, nielen potenciálnu možnosť vzniku škody. O výške predajnej ceny rozhoduje pomer ponuky a dopytu na trhu. Výšku ceny tovaru ovplyvňujú aj iné faktory, napríklad aj aktuálna ekonomická situácia predajcu a pod. Pre priznanie práva na náhradu škody je potrebné konkretizovať a preukázať aj porušenie právnej povinnosti a popísať splnenie všetkých zákonných predpokladov pre priznanie tohto návrhu a to či už podľa pracovnoprávnych predpisov, alebo podľa predpisov obchodného práva.
V zmenenom podaní o započítaní pohľadávok zo dňa 30.12.2018 žalovaný uplatňuje právo na náhradu škody nie na základe pracovnoprávnych predpisov, ale na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú konateľom spoločnosti. V podaní sa len všeobecne konštatuje, že za vykonávanie kontroly úžitkovosti zvierat zodpovedá konateľ spoločnosti, t.j. žalobca. V tejto súvislosti sa žalobca odvoláva na znalecký posudok a na zmluvu zo dňa 02.01.2008 s dodávateľom služieb a to Plemenárskymi službami Slovenskej republiky, š.p. Touto zmluvou bolo zabezpečené pre žalovaného vykonávanie kontroly úžitkovosti prvého stupňa u hovädzieho dobytka v chovoch odberateľa. Či zmluvný dodávateľ svoje záväzky zo zmluvy neplnil a prečo ich neplnil, sa nevie. Keby záväzky zo zmluvy neplnil, mohol by niesť za to zodpovednosť voči žalovanému.
Výpisom z obchodného registra bolo preukázané, že v čase, keď mala škoda vzniknúť, spoločnosť zastupovali dvaja konatelia. Aj keď zodpovednosť konateľov je spoločná a nerozdielna, bolo žiadúce, aby sa zodpovednosť konateľov za vznik škody riadnym spôsobom špecifikovala a konkretizovala. Z týchto dôvodov sa žalobca voči započítaniu pohľadávok nemohol brániť ani poukázaním na liberačné dôvody uvedené v § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že nárok žalovaného uplatnený v rámci procesnej obrany, nie je nárokom na náhradu skutočnej škody, ale mohol by byť nárokom na náhradu ušlého zisku. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nestalo sa tak v dôsledku škodovej udalosti. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo tým, že u neho nedôjde k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný chod veci dalo očakávať.
Započítacia námietka žalovaného voči žalovanej pohľadávke obsiahnutá v jednostrannom započítaní zo dňa 28.11.2018 a následne aj v podaní zo dňa 30.12.2018 (doručené súdu na pojednávaní dňa 04.12.2018) nebola dostatočne jasná a zrozumiteľná a nebolo jednoznačné, či žalobca žiada započítať pohľadávku žalovaného voči žalobcovi z pracovnoprávnych vzťahov, alebo z obchodnoprávneho vzťahu. Okrem tvrdenia, že žalobca je zodpovedný za nevykonanie kontroly úžitkovosti zvierat, započítacie prejavy žalovaného neobsahujú tvrdenia, ktoré by odôvodňovali vznik práva na náhradu škody. Právo na náhradu škody predajom 94 kusov hovädzieho dobytka žalobca preukázal faktúrou a kúpnou zmluvou, z ktorých však nie je jasné, či sa jedná o zvieratá s vykonanou kontrolou úžitkovosti, alebo bez nej. Z týchto dôvodov k zániku žalovanej pohľadávky vo výške 9 000 € jednostranným započítaním pohľadávky žalovaného na náhradu škody nedošlo a žalovaná pohľadávka nezanikla.
9. V súlade so základnými princípmi Civilného sporového poriadku vyjadrenými v článku 5 a článku 17, súd procesnú obranu žalovaného o započítaní svojej pohľadávky na náhradu škody odmietol a to najmä preto, že konanie o tejto obrane by viedlo k neodôvodneným prieťahom v konaní a to na úkor žalobcu, ktorého žalovaná pohľadávka nebola sporná a bola preukázaná. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku, súd žalovaného zaviazal, aby žalobcovi zaplatil dlžnú sumu 9 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
10. Súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úroku z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy 9 000 € od 01.07.2015 do zaplatenia. V Zmluve o prevzatí dlhu zo dňa 02.06.2015 sa zmluvné strany dohodli, že preberajúci dlžník a to spoločnosť AFG, a.s. (žalovaný) zaplatí veriteľovi a to H.. B. V. sumu 9 000 € v lehote do 30.06.2015. Nasledujúceho dňa, teda 01.07.2015 sa žalovaný dostal do omeškania a preto si žalobca oprávnene uplatnil voči nemu nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania od uvedeného dátumu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).
11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal uplatnenú náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.