Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Csp-238-2020.pdf
PDF · 114.87 KB
Case nature
Area
Subarea
14Csp/238/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobcu: I. D., T.. XX.X.XXXX, H. R. XXX/X, D. Š., právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie 1 200 EUR takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 200 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 10.12.2020 domáhala od žalovaného zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 200 EUR. Žalobu odôvodnila tým, že v jej prospech ako spotrebiteľa bolo právoplatne skončené konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 29C/200/2016, kde žalovaným bol žalovaný v tomto konaní ako veriteľ zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 29C/200/2016-226 zo dňa 10.05.2017, právoplatným dňa 14.05.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/82/2017-298 zo dňa 05.04.2018 súd učil, že dohody o zrážkach zo mzdy k zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.02.2015, zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.02.2015, zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2014 a k zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.08.2007 sú neplatné a priznal žalobkyni sumu vo výške 4 949,80 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Dôvodmi pre ktoré súd vyhovel žalobe spotrebiteľa vo vyššie špecifikovanom konaní bolo najmä to, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona 258/2001 Z. z. a č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetných rozhodnutiach. Vzhľadom na tieto skutočnosti a na nižšie citované ustanovenie zákona vznikol žalobcovi ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha. K otázke, kedy je možné hovoriť o splnení podmienok na vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa citoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, z ktorého dôvodil, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského
rozsudku ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky a pod. V prejednávanom prípade je táto podmienka splnená právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/200/2016-226 zo dňa 10.05.2017, ktorým súd učil, že dohody o zrážkach zo mzdy k vyššie špecifikovaným zmluvám o revolvingovom úvere sú neplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.949,80 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil jeho primeranosťou ako jediným kritériom pre posúdenie jeho výšky.
2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú a priznal mu náhradu trov konania. Mal za to, že neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Účelom predmetného ustanovenia podľa žalovaného bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní. Poukázal na rozsudok KS Trenčín sp. zn. 19Co/110/2019. Mal za to, že z podstaty finančného zadosťučinenia, ktoré je v civilnom práve používané na viacerých miestach vyplýva, že ide o satisfakciu za imateriálnu ujmu, pričom § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa nejaví byť žiadnou výnimkou v tom, aby priznával satisfakciu bez osvedčenia ujmy. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Považoval ju excesívnu a zjavne neprimeranú aj s ohľadom na tvrdenia, ktoré sa uvádzajú v podanej žalobe. Primeraním k sumám bolestného považoval požiadavku žalobkyne za neprimeranú. Poukázal tiež na to, že ak by bol nárok žalobkyne dôvodný, tak by bolo prirodzené, že by ho uplatnila skôr, aby sa realizoval práve satisfakčný účinok zadosťučinenia. Uplynutím viac ako 3 rokov od vydania rozhodnutia 29C/200/2016-226 pred podaním žaloby je podľa žalovaného zrejmé, že nejestvujú dôvody pre priznanie žalovanej sumy. Žalovaný tiež poprel tvrdenie, že finančné zadosťučinenie má sankčnú a odradzujúcu povahu. Nemá ani jednu z nič. Navyše, žalovaný nie je so žalobkyňou v žiadnom zmluvnom vzťahu. Záverom poukázal na to, že primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť aj bez toho, aby mu muselo predchádzať iné rozhodnutie a „úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa“ môže byť vo vzťahu k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia aj prejudiciálnou otázkou. Vzhľadom na uvedené žalovaný vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku čo do základu i výšky a tiež namietal premlčanie uplatňovania skutkových tvrdení cit. „zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už na počiatku ich zmluvného vzťahu a toto vyústilo do ďalších zbytočných a časovo aj psychicky náročných konaní pred všeobecným súdom“.
3. Žalobkyňa v replike zotrvala na podanej žalobe. S argumentáciou žalovaného nesúhlasila, považovala ju za zavádzajúcu a nezohľadňujúcu aktuálnu právnu úpravu ani rozhodovaciu prax. Preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplývajú z podanej žaloby a predovšetkým príloh, najmä rozsudku tunajšieho súdu č.k. 29C/200/2016-226 zo dňa 10.5.2017, ktorým je jasne deklarované porušenie práv spotrebiteľa nesprávnym a protizákonným postupom žalovaného priamo v kontraktačnom procese, ako aj v čase trvania zmluvného vzťahu. Za zavádzajúce označila tvrdenie žalovaného, že primerané finančné zadosťučinenie je možné uplatniť výlučne v súvislosti s reklamačným procesom, a to s poukazom na rozhodovaciu prax súdov. Poukázala tiež na to, že zákon špecifikuje porušenie akých práv a povinností sa nárok na primerané finančné zadosťučinenie dotýka, nakoľko uvedené je koncipované len vo vzťahu k právam spotrebiteľa podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitných zákonoch, ktoré tieto práva zakotvujú, ako aj povinností veriteľa, ktoré sú s uvedenými právami vo vzájomnom vzťahu. Teda nejde o akékoľvek práva, či akékoľvek porušenie ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale práva spotrebiteľa a povinnosti veriteľa. Kľúčová podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti na súde dáva tomuto nároku osobitný charakter, nakoľko spotrebiteľovi tento nárok nevznikne ak najprv úspešne neuplatní porušenie svojich práv. Žalovaný mohol vzniku nároku zabrániť uzatvorením mimosúdnej dohody so spotrebiteľom v pôvodnom konaní, čím by zabránil naplneniu tejto základnej podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Rozsudok tunajšieho súdu č.k. 29C/200/2016-226 zo dňa 10.05.2017 deklaroval porušenie žalobcovho práva žalovaným a v merite veci rozhodol o jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä ustanovenia § 4 a nasl. zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (keď veriteľ nedodržal ani len podmienku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a ustanovenia§ 40, § 43c, § 44, § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Až predmetným rozhodnutím bola žalobkyni poskytnutá ochrana pred nesprávnym postupom žalovaného, ktorý mal pôvod už v samotnom počiatku zmluvného vzťahu. Krajský súd v Prešove potom v Rozsudku vydaným pod sp. zn. 13Co/82/2017 zo dňa 05.04.2018 deklaroval aj porušenie práv spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami, ktoré boli veriteľom uplatnené v podobe neplatných dohôd o zrážkach
zo mzdy, ktorými neprimeraným spôsobom zasiahol do práv spotrebiteľa, do jeho majetkovej stability, ktorú výrazným spôsobom narušil. Žalobkyňa tiež ešte poukázala aj na to, že žalovaný si nesplnil povinnosť v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie o obligatórnych náležitostiach zmluvy, keď spotrebiteľa neinformoval o riadnych obligatórnych náležitostiach zmluvy, keďže tieto boli v zmluve uvedené nesprávne, alebo úplne absentovali. Žalobkyňa ďalej konštatovala, že žalovaný sa dopustil viacerých porušení samotným postupom v kontraktačnom procese, keď spotrebiteľa neinformoval, keď spotrebiteľa zavádzal o skutočných náležitostiach zmluvy, keď nekonal s odbornou starostlivosťou, keď zneužil slabšie postavenie spotrebiteľa, keď spotrebiteľovi predkladal neprijateľné zmluvné podmienky, keď do zmluvy vstupoval po podpise spotrebiteľa, keď nekoncipoval zmluvu v súlade s predpismi na ochranu spotrebiteľa, či keď sa snažil od spotrebiteľa vylákať plnenie na ktoré nemal nárok, resp. keď spotrebiteľovi neposkytol dojednanú výšku úveru, ale túto ponížil o neprijateľné poplatky. Týmto postupom sa zároveň dopustil aj porušenia ustanovení o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Uvedené skutočnosti boli skúmané súdom v pôvodných konaniach, ktorý rozhodol v prospech spotrebiteľa, spôsobom, ktorým sa snažil spotrebiteľovi poskytnúť ochranu pred postupom žalovaného. Snaha žalovaného o opomenutie vyššie uvedených skutočností, ktoré jasne deklarujú porušenie práv spotrebiteľa preto v prejednávanom prípade nemá svoje opodstatnenie. 3.1. Čo sa týka námietky žalovaného vo vzťahu k povahe primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým sa má nahrádzať imateriálna ujma, tak žalobkyňa poukázala na to, že § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neurčuje povinnosť spotrebiteľa odôvodňovať výšku primeraného finančného zadosťučinenia, či preukazovať ujmu, pričom od tohto kritéria zákonodarca upustil novelou citovaného ustanovenia s účinnosťou od 10.6.2013. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, v zmysle ktorého pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde a inštitút ujmy bol z komplexu podmienok vypustený. Mala tiež za to, že na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou k dátumu právoplatnosti rozhodnutia v základnom konaní. 3.2. V ďalšom texte repliky žalobkyňa odôvodnila primeranosť uplatnenej výšky primeraného finančného zadosťučinenia s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu - neprijateľné zmluvné podmienky v podobe dohôd o zrážkach zo mzdy a bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, čím bola ohrozená majetková stabilita žalobkyne. Keďže bezdôvodné obohatenie, resp. sumy, ktoré sa žalovaný snažil od spotrebiteľa získať, dosahovali podstatne vyššiu sumu, tak uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá nepredstavuje ani 25 % zo sumy bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne, považovala žalobkyňa za primeranú. 3.3. Za absurdné považovala tvrdenie žalovaného o tom, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie v tak horibilnej výške mal byť uplatnený skôr. Časový aspekt uplatnenia nároku je možné skúmať a posudzovať iba v intenciách premlčania či preklúzie a nemá vplyv na výšku samotného nároku. Vznesenú námietku premlčania považovala pritom žalobkyňa za nekvalifikovanú a neopierajúcu sa o žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by podporovalo jej legitímne uplatnenie. Poukázala na to, že žalovaný v námietke premlčania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti z ktorých by bolo zrejmé, na základe čoho je možné nepochybne dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade malo dôjsť k podaniu žaloby zo strany žalobcu po uplynutí premlčacej doby, keď túto ani bližšie nešpecifikuje ani neodôvodňuje. Okrem toho, že žalovaný v predmetnom konaní svoju námietku premlčania riadne neodôvodnil, túto navyše ani nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v prípade tejto skutočnosti spočíva práve na jeho strane. V tejto súvislosti citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/353/2014 a sp. zn. 4Obo/145/2007, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/198/2014, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/38/2015-17 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1960/1999. Podľa žalobkyne začiatok plynutia premlčacej doby sa viaže na právoplatnosť rozhodnutia v základnom konaní, a teda premlčacia lehota začala plynúť dňom 14.5.2018, a to tiež s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/56/2019 zo dňa 11.6.2019. Žalobkyňa tiež poukázala na plynutie premlčacej doby s poukazom na právnu úpravu prijatú v súvislosti s predchádzaním šíreniu COVID-19, pričom mala za to, že premlčacia doba mohla uplynúť v základnej lehote najskôr dňom 18.6.2021, a tak vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súde dňa 10.12.2020, tak nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol uplatnený včas. 3.4. Záverom konštatovala, že celá obrana žalovaného je zovšeobecnená, bezpredmetná a jeho názory sú niekoľkokrát opakované a predstavujú skôr len akýsi názor - pocit nesúhlasu s pre neho prísnou
právnou normou. Poukázala ešte raz na splnenie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a citovala rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/127/2013-105 zo dňa 26.03.2015, rozsudok Okresného súdu Prešove č.k. 9Csp/138/2020-51 zo dňa 19.10.2020, rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16Csp/79/2020-147 zo dňa 26.11.2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 16Csp/85/2020-78 zo dňa 10.12.2020.
4. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že žalovaný nevzniesol kvalifikovanú námietku premlčania, nekonkretizovala. Mal za to, že dostatočne upresnil, prečo namieta premlčanie a s ohľadom na aké skutočnosti považuje premlčaciu dobu za uplynutú. Bola to žalobkyňa, ktorá uplatňovanie finančného zadosťučinenia odôvodnila rozsudkom č.k. 29C/200/2016-226, resp. počiatkom zmluvných vzťahov so žalovaným. Ak teda žalobkyňa odôvodnila uplatnenie nároku počiatkom zmluvných vzťahov, potom už v čase začatia konania sp. zn. 29C/200/2016 mohla svoj nárok uplatniť a premlčacia doba uplynula v roku 2019. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa neupresnila žiadnu skutočnosť, podľa ktorej by sa premlčacia doba mala počítať od právoplatnosti rozsudku sp. zn. 29C/200/2016. Mal taktiež za to, že žalobkyňa neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodnila sumu uplatneného finančného zadosťučinenia ako primeranú. Podľa žalovaného primerané finančné zadosťučinenie nemá nič spoločné s výškou nároku, ktorý bol uplatňovaný v konaní sp. zn. 29C/200/2016 a žalobkyňa nekonkretizovala skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať satisfakčný účinok zodpovedajúci sume 1 200 EUR.
5. Súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 8.3.2022, ktorého sa žalovaný, ani jeho právny zástupca nezúčastnili, svoju neúčasť ospravedlnili a súhlasili s prejednaním a rozhodnutím vo veci v ich neprítomnosti. Predmetné pojednávanie tak súd v súlade s § 180 CSP vykonal v neprítomnosti žalobkyne (táto nebola na pojednávanie ani osobitne predvolávaná), žalovaného a jeho právneho zástupcu.
6. Na pojednávaní dňa 8.3.2022 právny zástupca žalobkyne v mene žalobkyne zotrval na podanej žalobe a ich doterajších vyjadreniach.
7. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, ktoré strany súdu predložili alebo označili ako dôkazy (predžalobná výzva na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 4.12.2020, e-mailová komunikácia, ktorou bola zaslaná predžalobná výzva na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29C/200/2016 - 226 zo dňa 10.5.2017, dopĺňací rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 29C/200/2016 - 246 zo dňa 23.6.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/82/2017 - 298 zo dňa 5.4.2018, doložka právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku v základnom konaní, doložka právoplatnosti a vykonateľnosti k dopĺňaciemu rozsudku, doložka právoplatnosti a vykonateľnosti k rozsudku v odvolacom konaní), oboznámil sa s obsahom ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:
8. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 29C/200/2016-226 zo dňa 10.5.2017, právoplatným dňa 14.05.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 13Co/82/2017-298 zo dňa 5.4.2018 súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4 949,80 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania ročne od 15.6.2016 do zaplatenia (I. výrok), určil, že dohody o zrážkach zo mzdy k zmluvám o revolvingových úveroch č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.2.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 12.2.2015, č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.12.2014, č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.8.2007 sú neplatné (II. sž V. výrok) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (VI. výrok). Dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 29C/200/2016-246, právoplatným rovnako v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu dňa 14.5.2018, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia predmetného rozsudku v základnom konaní vyplýva, že súd mal za to, že zmluva o revolvingovom úver č. XXXXXXXXXX je neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, keď absentovalo písomné dojednanie strán o RPMN, pričom v dôsledku toho, že sa zmluva považovala za bezúročnú a bez poplatkov došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne v rozsahu 4 949,80 EUR. Vo vzťahu k ostatným zmluvám o revolvingových úveroch súd rovnako konštatoval absenciu platnej dohody o výške RPMN, keďže táto bola iná v návrhu na uzatvorenie zmlúv zo strany žalobkyne a iná v akceptácii žalovaného. Súčasne tiež dospel k záverom o neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy k predmetným úverovým zmluvám pre ich neurčitosť, resp. v
prípade dohody o zrážkach zo mzdy k zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX pre neplatnosť celej zmluvy o úvere.
9. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledujúcej právnej úpravy:
10. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=pj5f6mjzheyf6mzxgi> o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
11. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=pj5f6mjzheyf6mzxgi> o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
12. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),
- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti zodpovedá.
14. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“
15. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie preto rešpektuje uvedené právne závery vyšších súdnych autorít a plne na nich odkazuje.
16. V predmetnej veci bolo nesporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podliehajúca právnej úprave o spotrebiteľských zmluvách. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným v tomto konaní bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných
predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd v prvom rade konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru, žalobkyňa vystupuje ako spotrebiteľ a žalovaný ako dodávateľ a na predmetné spotrebiteľské vzťahy medzi stranami sporu sa vzťahuje úprava zakotvená v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
17. Obrana žalovaného v tomto konaní sa zakladala na nenaplnenia podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd po vykonanom dokazovaní s poukazom na uvedené ustanovenia však dospel k záveru, že dikcia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená, keďže žalobkyňa ako spotrebiteľka na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonmi o spotrebiteľských úveroch, a tak má právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa zodpovedá. Súd má za to, že v danom prípade je z rozsudku v základnom konaní zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa tým, že pri uzatváraní zmlúv o revolvingových úveroch nedodržal svoju povinnosť uvádzať v zmluvách povinné náležitosti v zmysle zákonnej úpravy účinnej v čase uzatvárania tej-ktorej zmluvy, zároveň zakomponoval do zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX aj dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola neplatná a tiež uzatváral so žalobkyňou ako spotrebiteľkou neplatné dohody o zrážkach zo mzdy, voči ktorým sa žalobkyňa musela/ mohla následne brániť žalobou na súde. Z rozsudku v základnom konaní je taktiež zrejmé, že žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil o 4 949,80 EUR, a to práve na základe jeho nekalých obchodných praktík pri uzatváraní zmluvy. Konaním žalovaného ako dodávateľa tak dokonca došlo k zásahom do majetkovej sféry žalobkyne ako spotrebiteľky, ktorá bola minimálne po dobu do právoplatného rozhodnutia súdu v neistote ohľadom svojich nárokov a neoprávnene ukrátená o svoj majetok, ktorým nemohla disponovať.
18. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli v tomto konaní riadne preukázané. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Čo sa týka žalovaným namietaného neosvedčenia vzniknutej ujmy, tu si súd dovolí iba stroho konštatovať, že predmetné ustanovenie nevyžaduje vznik ujmy a jej preukázanie v konaní. Ako už súd citoval vyššie rozhodnutie najvyššieho súdu (viď bod 14. odôvodnenia), nie je stanovená podmienka, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj na právne závery, ku ktorým súd použitím uvedených právnych noriem dospel, súd priznal žalobkyni nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému, pričom sa stotožnil s výškou uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia. Súd sa totiž domnieva, že priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri výške určenia primeraného finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 200 EUR považuje za primerané, spĺňajúce jednak funkciu satisfakcie pre žalobkyňu a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc podľa názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že bezdôvodným obohatením na strane žalovaného a existenciou neplatnej zmluvy o revolvingovom úvere a tiež neplatných dohôd o zrážkach zo mzdy k zmluvám o revolvingových úveroch vyvolal žalovaný u žalobkyne ako spotrebiteľky stav právnej neistoty, ktorý žalobkyňa mohl/musela riešiť podanou žalobou, pričom na strane žalobkyne bol preukázaný aj závažný zásah do jej majetkovej sféry, keď sa žalovaný obohatil na úkor žalobkyne o sumu 4 949,80 EUR. Požadovaná výška primerané finančného zadosťučinenia vzhľadom na rozsahu zásahu do majetkovej sféry žalobkyne sa súdu javí prinajmenšom primeraný.
20. Súd ešte zdôrazňuje aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov, avšak
stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohatenia sa pre spotrebiteľa.
21. Záverom súd konštatuje, že žalovaným vznesenú námietku premlčania považoval za nedôvodnú, nakoľko tak, ako uviedla žalobkyňa, všeobecná trojročná premlčacia doba v danom prípade aj podľa názoru súdu začína plynúť až právoplatnosťou rozhodnutia v základnom konaní, kedy sa splnil predpoklad v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spočívajúci v úspešnom uplatnení porušenia práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa na súde. Premlčacia lehota tak začala plynúť až dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, ktorým žalobkyňa úspešne uplatnila alebo bránila právo, pričom už aj bez ohľadu na prerušenia plynutia premlčacej doby v súvislosti s opatreniami na zamedzenie šírenia choroby COVID-19 bola žaloba o primerané finančné zadosťučinenie podaná dňa 10.12.2020 s ohľadom na právoplatnosť rozsudku v základnom konaní dňa 14.5.2018 podaná včas.
22. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola plne úspešná v konaní, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.