Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)Rozsudok_11Co-215-2017.pdf
PDF · 116.81 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/215/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom 61 Avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 59866 Villeneuve-d´Ascq, Francúzsko, zapísaná v Registri obchodu a spoločností Lille Metropole pod číslom 325 307 106, proti žalovanej: Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/Xa, Z., o zaplatenie 717,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, zo dňa 25. apríla 2017, sp.zn. 16Csp/72/2016-35, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 331,22 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu konania.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 a 5, § 4 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, vecne súd dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 717,64 eur, pozostávajúcej z istiny 658,67 eur, úroku za poskytnutie úveru 50,37 eur, poplatkov z omeškania so splácaním úveru 8,60 eur a žiadal aj trovy konania. Súd dokazovaním zistil, že dňa 4. 3. 2014 uzavreli strany sporu Zmluvu o revolvingovom úvere č. 90024075, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému revolvingový úver vo výške úverového rámca v sume 2000 eur prostredníctvom úverovej karty. Žalobca a žalovaný sa v zmysle zmluvy dohodli na prvom čerpaní úveru za účelom nákupu tovaru alebo služieb vo výške 1914 eur. Žalovaný sa zaviazal úver splácať splátkami vo výške 68,40 eur, ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 18 %, RPMN v čase podpisu zmluvy bola 18 %. Celková čiastka splatná spotrebiteľom mala byť podľa zmluvy 2462,40 eur. Žalovaná čerpala podľa predloženého rozpisu 1914 eur, uhradila podľa rozpisu čiastku 1582,78 eur. Žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie sumy 717,64 eur listom zo dňa 19. 5. 2016, čím došlo k zosplatneniu úveru v lehote 3 dní od odoslania výzvy. Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čoho následkom je, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) tohto zákona sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom súd uviedol, že pokiaľ zákon vyžaduje, aby každá zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov, potom niet dôvodu, prečo by uvedené údaje nemala obsahovať i zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, keď pre tento typ úveru zákon nestanovuje žiadne výnimky a odchýlky. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie toho, aká časť každej splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky osobitne), preto nemôže stačiť, ak je v zmluve uvedená len celková výška splátky 68,40 eur. Nakoľko v danom prípade táto náležitosť obsiahnutá nebola, treba v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, čiže žalobca má právo požadovať od žalovanej len reálne poskytnuté plnenie. Zo žalobcom poskytnutého úveru 1914 eur už žalovaná čiastku 1582,78 eur uhradila, preto súd zaviazal žalovanú na doplatenie zvyšnej časti 331,22 eur. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP, keď žalobca bol úspešný v rozsahu 46%, pomer úspechu a neúspechu strán bol približne rovnaký a teda súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v časti zamietnutia žaloby a v časti náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie namietal z dôvodu, že v spore ide o nárok zo Zmluvy o úvere uzavretej dňa 4.3.2014, ktorá bola uzatvorená ako spotrebiteľská zmluva podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zatiaľ čo súd prvej inštancie aplikoval na vec ustanovenia zákona č. 258/2001, hoci uvedený zákon bol účinný len do 10.6.2010. Súd v odôvodnení posudzoval náležitosti zmluvy podľa právneho predpisu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy neplatný a neúčinný, pričom bol povinný posudzovať zmluvu a jej náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Namietal tiež nejasnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keď v odseku 8 napr. cituje niektoré ustanovenia zákona a náležitosť, ktorú považuje za absentujúcu, zvýrazňuje tučným písmom a zároveň v nasledujúcom odseku 9 uvádza, že v zmluve absentuje povinná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona. Zákon č. 258/2001 Z.z. pritom neobsahuje povinné náležitosti v ustanovení § 9, ale v § 4, čo je zrejmé aj z odseku 8 odôvodnenia rozhodnutia. Takéto odôvodnenie nespĺňa podmienky ustanovené v § 220 ods. 1 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd posudzoval vzťah podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a následne v odôvodnení absentujúcej časti uvádza ustanovenie, ktoré daný zákon vôbec neobsahuje a takéto rozhodnutie je potom nejasné. Žalobca v odvolaní tiež namietal posúdenie zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov, poukazoval na prvú stranu zmluvy, kde v časti úver je jasne, zrozumiteľne a číselne určená výška splátok (68,40 eur), počet splátok (36), termín splátok (vždy k 15. dňu v mesiaci), úrokov (18%) ako aj RPMN (18%). Zároveň poukazoval na skutočnosť, že ide o úver revolvingový, pričom podľa článku 1.3.2 VOP: „je revolvingový spotrebiteľský úver, ktorý veriteľ poskytuje klientovi formou poskytnutia návratných peňažných prostriedkov v eurách, na priebežné opakované čerpanie klientom, za účelom financovania jeho potrieb a to až do výšky disponibilného úverového limitu dohodnutého v zmluve o úvere. Pri prvom čerpaní možno úver použiť iba na financovanie nákupu tovaru a/alebo služieb, od zmluvného partnera veriteľa, ktorý ponúka možnosť úhrady kúpnej ceny za tovar prostredníctvom úveru - tzv. zmluva o úvere na nákup tovaru. Vzhľadom na to je takto poskytnutý úver účelovo určený na nákup tovaru u obchodníka. Pokiaľ klient uzavrel s veriteľom zmluvu o bezúčelovom úvere, po uskutočnení prvého čerpania úveru a po splnení podmienok stanovených vo VOP veriteľ poskytne klientovi ďalšie čerpanie úveru neúčelovým spôsobom (t.j. na akýkoľvek účel)“. Odvolateľ poukázal tiež na názor Krajského súdu v Trnave vyslovený skutkovo a právne v obdobnej veci sp.zn. 23Co/717/2014, zo dňa 7.10.2015, ktorý bol toho názoru, že vzhľadom na špecifický charakter revolvingového úveru umožňujúcemu podľa vôle spotrebiteľa čerpať v budúcnosti vo vopred neurčitom čase vopred neurčité čiastky úveru pri nemožnosti predvídať ich reálne splácanie, prakticky vôbec nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy stanoviť konečnú splatnosť, ročnú úrokovú sadzbu v rôznych obdobiach jej čerpania, ani výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ani RPM, čo sú všetko skutočnosti závislé od v čase uzatvorenia zmluvy neurčitých veličín, ktoré môžu nastať až v budúcnosti. Obdobný názor zaujal aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci 15Co/81/2011, v ktorom uviedol, že ak by bol záver okresného súdu pravdivý, nastala by absurdná situácia, že by všetky revolvingové úvery museli byť bezúročné a bez poplatkov, nakoľko pri revolvingovom úvere nikdy nemožno určiť počet splátok, ani dobu splácania úveru. Odvolateľ teda uzatvára, že pre špecifiká revolvingovej zmluvy nie je možné vopred určiť výšku a počet splátok opakovane čerpaného úveru z dôvodu, že ani sám dlžník pri prvom čerpaní v čase uzavretia zmluvy nevie, či v budúcnosti bude na základe revolvingovej zmluvy čerpať ďalšie finančné prostriedky, ak áno, v akom rozsahu a aká výška splátky, počet a termíny budú z tohto dôvodu dojednané. Zmluva a VOP ustanovili základný modus určenia výšky splátok a práva a povinnosti z toho vyplývajúce, preto žalovaný mal povinnosť platiť minimálne mesačné splátky, s ktorých výškou, počtom a termínom bol oboznámený. Žalobca preto považuje záver súdu o bezúročnosti úveru za príliš formalistický, čím žalobcovi odoprel právo na zaplatenie poskytnutého úveru spolu s úrokom a poplatkami spojenými s jeho poskytnutím. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že tvrdenia žalobcu sú nepravdivé. Nie je pravdou, že išlo o revolvingový úver, nie je tiež pravdou, že si požičala 2.000 eur s možnosťou dočerpávania prostriedkov do výšky úverového rámca. V skutočnosti si žalovaná zobrala prístroje na splátky tak, že cena prístroja bola pevne stanovená, nebola možnosť dočerpávania ďalších prostriedkov a nebola možnosť odkladu splátok, ani keď u nej nastala zlá životná situácia (strata práce, narodenie dieťaťa, ďalšie tehotenstvo, príjem 200 eur mesačne a pod.). V tom čase už mala istú sumu splatenú, cca 850 eur a napriek tomu nemala žiadnu možnosť dočerpania úveru do výšky úverového rámca ako tvrdí žalobca. Práve naopak, po omeškaní čo i len pár dní jej žalobca vyvolával a hrubým spôsobom na ňu útočil, vyvolával neprimeraný nátlak, hoci bola tehotná a bojovala o holú existenciu. V uvedenom prípade si jednoducho úverom zobrala vec na splátky a nikdy jej úverový rámec nebol ponúknutý.
5. Žalobca v odvolacej replike považoval tvrdenia žalovanej za účelové, nakoľko VOP v článku 1.3.2 jasne, zrozumiteľne vysvetľujú, aký úver je predmetom zmluvy a žalobca ani jeho právny zástupca nemá dôvod klamať, nakoľko všetky skutočnosti uvedené v žalobe a jeho vyjadreniach sú podložené listinnými dôkazmi. Žalovaná si je vedomé, že jej boli poskytnuté finančné prostriedky a to nijakým spôsobom nerozporovala. V uvedenom prípade žalobca uzatvoril úverovú zmluvu prostredníctvom predávajúceho Wellstar Slovakia, s.r.o., a obchodná zástupkyňa tejto spoločnosti uzavrela predmetnú úverovú zmluvu so žalovanou. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov na nákup tovaru u predajcu Wellstar Slovakia, s.r.o. V zmysle uvedeného žalovaná podpísala zmluvu o úvere so žalobcom a žalobca previedol finančné prostriedky za zakúpený tovar na účet obchodníka, pričom žalovaná zostala zaviazaná žalobcovi v zmysle podpísanej úverovej zmluvy. Ide teda o dva rôzne právne úkony: uzatvorenie kúpnej zmluvy a uzatvorenie úverovej zmluvy, pričom žalovaná je žalobcovi zaviazaná len z uzatvorenej úverovej zmluvy. V prípade, ak žalovaná nerozumela podmienkam vzťahujúcim sa k uzatvoreniu úveru, mohla sa informovať a žiadať o vysvetlenie tak u predajcu, ako aj u žalobcu. Žalobca nemôže každému povoliť odklad splátok, alebo čakať na zlepšenie finančnej situácie, pretože ako obchodná spoločnosť by bol v mínuse, prípadne by zanikol. Žalovaná mohla súdu zdokladovať svoju situáciu a požiadať o úhradu dlhu v mesačných splátkach. Z uvedených dôvodov považoval svoj nárok za preukázaný a pridržiaval sa predchádzajúcich vyjadrení.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 16CsP/72/2016 je určenie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 717,22 eur eur titulom nedoplatku z revolvingového úveru poskytnutého žalovanej žalobcom, na základe zmluvy č. 90024075 zo dňa 25.04.2017. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v časti prevyšujúcej sumu 331,22 eur zamietnutá z dôvodu posúdenia predmetného úveru ako bezúročného a bez poplatkov.
8. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a dospel k správnemu záveru, že predmetná úverová zmluva neobsahuje podstatnú náležitosť podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, s absenciou ktorej zákon spája ten následok, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
9. Úvodom odvolací súd uvádza, že dôvodná bola tá časť odvolania, v ktorej žalobca poukazoval na nejasnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd musel dať žalobcovi v tomto smere za pravdu, nakoľko súd prvej inštancie na jednej strane citoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., ale zároveň ďalej uvádzal, že v zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, hoci citovaný zákon v skutočnosti takéto ustanovenie ani neobsahuje. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd síce správne posúdil predmetnú revolvingovú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, citoval však ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( vrátane § 4 ods. 2, obsahujúceho výpočet osobitných náležitostí, ktoré musí mať zmluva o spotrebiteľskom úvere), pričom ale svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru oprel o absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona, čo je ustanovenie obsiahnuté v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Práve posledne citovaný zákon bol účinný v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy a podľa tohto zákona aj bolo namieste tento zmluvný vzťah posudzovať. Výsledkom uvedených postupov súdu prvej inštancie je potom nie celkom jasné a určité odôvodnenie rozsudku, nespĺňajúce požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP.
10. Treba preto súhlasiť s námietkou odvolateľa, že prvoinštančný súd svojím nesprávnym postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže však tento nedostatok bolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd tak urobil a nejasnosti odôvodnenia rozsudku odstránil citáciou správnych hmotnoprávnych noriem, ktoré pravdepodobne okresný súd len nedopatrením zamenil citovaním už neplatného zákona. Odvolací súd mal za to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je inak vecne správne, pričom ako celkom nepochybne vyplýva z bodu 9 jeho odôvodnenia, úvahy súdu celkom jednoznačne smerovali k posúdeniu úveru ako bezúročného a bezpoplatkového z dôvodu absencie jednej z podstatných náležitostí úverovej zmluvy, ktorou je uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. a tento záver je aj podľa názoru odvolacieho súdu správny.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu sú pohľadávky žalobcu zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 90024075, uzavretej medzi ním ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom dňa 04.03.2014, s dohodnutým úverovým rámcom 2.000,- eur. Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca žalovanej dňa 07.03.2014 čerpanie vo výške 1.914,- eur tak, že za ňu uhradil kúpnu cenu tovaru ( čo bola jediná suma, ktorú žalovaná za celé obdobie úverového vzťahu prečerpala) a žalovaná sa zaviazala splácať úver v mesačných splátkach po 68,40 eur najneskôr k 15. dňu v mesiaci, zároveň bola dohodnutá úroková sadzba ku dňu podpisu zmluvy vo výške 18% a výška RPMN 18%, pričom žalovaná uhradila do podania žaloby sumu 1.582,78 eur. Žalovaná nesplácala dohodnutý úver riadne a včas, čím porušila svoje povinnosti, žalobca jej zaslal predžalobnú upomienku, ale márne, preto si žalobou uplatnil voči žalovanej dlžnú sumu 717,64 eur pozostávajúcu z istiny, úroku za poskytnutie úveru a „poplatkov“ z omeškania.
12. Nebolo sporné, že predmetná úverová zmluva má spotrebiteľský charakter, keď žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a bola v pozícii spotrebiteľa. Z formy a obsahu zmluvy, je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, pričom na predmetný zmluvný vzťah je treba aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka <. ako to urobil okresný súd, a tiež zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
13. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
14. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
15. Podľa § 11ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
16. V preskúmavanej veci odvolateľ bol toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ dospel k záveru, že bolo potrebné v zmluve uviesť explicitne výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď takýto záver je príliš formalistický, ide tu totiž o revolvingový úver, ktorý je špecifický svojím charakterom, umožňujúcim spotrebiteľovi priebežné opakované čerpanie prostriedkov až do výšky disponibilného úverového limitu a pre špecifiká takejto zmluvy nie je možné vopred určiť výšku a počet splátok opakovane čerpaného úveru. Odvolací súd sa s názorom žalobcu nestotožnil a záver prvoinštančného súdu o absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2, písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považoval za správny.
17. V texte zmluvy, ktorý žalovaná podpísala, sa nachádza informácia o výške poskytnutého úverového limitu ( 2.000,- eur), čiastke čerpania úveru ( 1.914,- eur), ročnej úrokovej sadzbe 18%, RPMN 18%, splatnosti 1. splátky ( 15.04.2014), počte mesačných splátok ( 36) a výške splátky ( 68,40 eur). Preskúmaním predloženej zmluvy o úvere aj odvolací súd dospel k záveru, že táto neobsahuje obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, ktorá absencia vyvoláva následok, aký správne vyvodil prvoinštančný súd a síce, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Podľa uvedeného znenia sa totiž ustanovuje ako povinná náležitosť zmluvy výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V texte zmluvy uvedené údaje absentujú, hoci z ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno vyvodiť, že na revolvingový úver by uvedené ustanovenie nebolo treba vzťahovať. V danom prípade navyše žalovaná uzavrela úverovú zmluvu za účelom kúpy tovaru ( vychádzajúc z okolností za akých k uzavretiu úverovej zmluvy došlo) a nič nebránilo veriteľovi, ktorý už v čase uzavretia zmluvy vedel a do zmluvy zapracoval čiastku prvého čerpania úveru v sume 1.914,- eur, aby zapracoval aj všetky ostatné náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., vrátane § 9 ods. 2 písm. k). 18. Odvolací súd pripomína, že predmetná obligatórna náležitosť predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má význam, aby bol jasný údaj, jednak z čoho splátka pozostáva, ďalej či splátka obsahuje aj poplatky, či neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, či ide o amortizované splácanie alebo bez amortizácie alebo údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej splátke istina ) a pod . 19. Uvedené zákonné ustanovenie predstavuje transpozíciu ustanovení Smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS) do slovenského právneho poriadku. Text § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Slovenský zákon jednoznačne ide nad rámec Smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že Smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je však priamy účinok Smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu Smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
20. Vychádzajúc z uvedeného, nemožno ignorovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom úvere a ani eurokomformným výkladom nemožno prelomiť jasné a zrozumiteľné ustanovenie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prípade neuvedenia špecifikácie splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v tomto ustanovení a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v rozhodujúcom čase platný a účinný.
21. Dôvodne preto prvoinštančný súd v predmetnej veci uzavrel, že zmluva nespĺňa náležitosti ustanovené v § 9 ods. 2 ZoSÚ, keďže absentuje údaj podľa písm. k/ a treba ho preto považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, na čom nič nemení skutočnosť, že súd prvej inštancie zrejme iba nedopatrením, neuviedol číslo správneho zákona.
22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP, ako aj v časti náhrady trov konania ako vecne správny potvrdil s tým, že výrok prvý rozsudku odvolaním nebol dotknutý a nadobudol právoplatnosť.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).