Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/353/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobkyne R. R., nar. XX.X.XXXX, bytom Q., J. V. X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29 proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 3.224,86 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23.2.2017 č.k. 17C 190/2015-148 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku do sumy 817,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 817,11 eur od 30.5.2014 do zaplatenia.

V prevyšujúcom vyhovujúcom výroku rozsudok m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 49,24 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 3.031,45 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 3.031,45 eur od 30.5.2014 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t o l a žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 88%.

3. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 3.224,86 % spolu s úrokom z omeškania, ktorého sa domáhala na základe tvrdenia, že so žalovanou uzavrela dňa 22.2.2006 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol zo strany žalovanej poskytnutý úver vo výške 464,71 eur. Ako dlžníčka zaplatila žalovanej z titulu vrátenia tohto úveru prostredníctvom zrážok vykonávaných v rámci exekúcie vedenej Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 40Er 1150/2007 sumu 3.593,97 eur a dobrovoľne uhradila žalovanej navyše sumu 95,60 eur. Z dôvodu absencie obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pre rozpor dohody o odplate so zákonom a dobrými mravmi mala za to, že táto zmluva je v časti jej odplatnosti neplatnou a bezúročnou a na základe toho považuje rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru 464,71 eur a sumou, ktorú žalovanej zaplatila vo výške 3.593,97 eur ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej vo výške 3.224,86 eur.

4. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania obsahom spisu rovnakého súdu sp.zn. 40 Er 1150/2007 vo veci vykonania exekúcie oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej R. R. o vymoženie 30.460 Sk s prísl. vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom pod sp.zn. EX 137/2007 zistil, že exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 5348/06, ktorým bola žalovaná R. R. zaviazaná zaplatiť žalobcovi 20.460 Sk s 0,25%

úrokom z omeškania denne zo sumy 20.160 Sk od 25.5.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6.317 Sk. Podľa doručenky rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zaslaný povinnej bol vrátený s poznámkou, že si adresát neprevzal zásielku v odbernej lehote.

5. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 16CoE/271/2013-64 sa na strane 4 konštatuje, že 11.10.2013 bola súdu doručená písomná odpoveď oprávneného, v ktorej opätovne uviedol, že jeho pohľadávka bola uhradená v celom rozsahu platbou zo dňa 13.11.2012. Uznesením Okresného súdu Košice I sp.zn. 40Er/1150/2007-72 zo dňa 22.10.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.5.2016 sp.zn. 16CoE/218/2015-97 bola exekúcia zastavená z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok nebol povinnej riadne doručený, teda nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, preto nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno viesť exekúciu proti povinnej.

6. Kópiou poštového ústrižku mal súd za preukázané zaplatenie sumy 2.880 Sk (95,60 eur) dňa 31.3.2006 na účet žalovanej 20198990/6500.

7. Podľa výtlačku elektronickej komunikácie zo dňa 14.5.2014 súdny exekútor Cirbes odpovedal na žiadosť právneho zástupcu žalobcu, že v právnej veci EX 137/2007 povinnej R. R. bolo vymožených pre oprávneného 3.593,97 eur.

8. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zisťoval, či právny dôvod plnenia žalobkyne v rozsahu 3.593,97 eur (prostredníctvom zrážok v rámci exekúcie vedenej Okresným súdom Košice I sp. zn.: 40 Er/1150/2007) a vo výške 95,60 eur (dobrovoľnou úhradou na účet žalovanej) spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Bol toho názoru, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je typickou spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na právnu povahu účastníkov konania, kde žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ vo vzťahu ku službe t. j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb, a žalobca vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu, teda v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Aj keď podrobnejšia právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 1.4.2004 (zákonom č. 150/2004 Z. z.) a to so spätnou účinnosťou na spotrebiteľské vzťahy skôr uzatvorené (čo vyplýva z ust. § 879f , jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Súd v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. vzhľadom na jej predmet a povahu (a bez ohľadu na určenie typov zmlúv, ktoré podľa § 52 Obč. zák. v znení zák. č.150/2004 Z.z. majú povahu spotrebiteľských zmlúv, ktoré vymedzenie nebolo v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov, pričom až následnou zmenou ust. § 52 Obč. zák., že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, účinnou od 1.1.2008, došlo v súlade s nadnárodnou právnou úpravou k vymedzeniu spotrebiteľských zmlúv bez ohľadu na právnu formu, ak sa uzatvárajú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Aj vzhľadom na to bol novelou č. 102/2014 Z.z., účinnou od 13.6.2014, § 52 ods. 2 doplnený vetou: „ Uviedol, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Na vzťahy založené spotrebiteľskou zmluvou sú normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (1. ZoSÚ, 2. a 3. Obch.Z) tak panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné

ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch.Z sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu. K tvrdeniu žalovanej, že predmetné zmluva nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže nešlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby ani o tovar či službu a keďže žalobkyňa neuhrádzala celkové náklady spojené s úverom, ale iba časť týchto nákladov, súd dodáva, že spotrebiteľským úverom sa v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch rozumie aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v inej právnej forme, pričom zákon výslovne uvádza, že zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (to je tá iná právna forma) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z predmetnej zmluvy nevyplýva, že dlžník neuhrádza celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nič na tom nemení skutočnosť, že úver nebol poskytnutý na nákup konkrétneho tovaru alebo služby, teda tieto nemohli byť v zmluve špecifikované spolu s identifikáciou u predávajúceho a vlastníka. Súd má však za to, že bez ohľadu na tvrdenie žalobcu ohľadne chybného vzorca na výpočet RPMN v zákone ročná percentuálna miera nákladov mala byť v zmluve uvedená, ak veriteľ požadoval od dlžníka úver či poplatky. A keďže v predmetnej zmluve RPMN chýba, podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy sa považuje predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov, preto mala žalobkyňa žalovanej povinnosť vrátiť iba poskytnutú istinu úveru, t.j. 464,71 eur. Navyše dojednaný poplatok je vzhľadom na jeho výšku v rozpore s dobrými mravmi, keďže podľa výpočtov súdu by RPMN vychádzala okolo 316,48%, čiže podstatnou mierou prekračovala obvyklé priemerné úrokové miery z nových spotrebiteľských úverov obchodných bánk pre domácnosti (13,77%), teda výška poplatku je v rozpore s dobrými mravmi. Uzavrel, že aj z tohto dôvodu je predmetná zmluva v časti týkajúcej sa poplatku absolútne neplatná (§ 3 ods. 1 a § 39 . Z uvedeného je zrejmé, že právny dôvod plnenia žalobkyne spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe pokiaľ ide o úhradu istiny 464,71 eur, ale aj prislúchajúcich zákonných úrokov z omeškania v celkovej výške 193,41 eur (dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania s tou-ktorou splátkou až do úplného splatenia istiny, t.j. 7% z 58,09 eur od 21.3.2006 do 31.3.2006, kedy žalobkyňa uhradila 95,60 eur 7% z 20,58 eur od 21.4.2006 do 13.11.2012, kedy žalobkyňa podľa tvrdenia oprávnenej v exekučnom konaní uhradila jej pohľadávku v celom rozsahu, 7% z 58,09 eur od 21.5.2006 do 13.11.2012, 8% z 58,09 eur od 21.6.2006 do 13.11.2012, 8% z 58,09 eur od 21.7.2006 do 13.11.2012, 9% z 58,09 eur od 21.8.2006 do 13.11.2012, 9% z 58,09 eur od 21.9.2006 do 13.11.2012, 9,5% z 58,09 eur od 21.10.2006 do 13.11.2012), keďže žalobkyňa bola v omeškaní s úhradou istiny, ktorú podľa predmetnej zmluvy mala uhrádzať v dojednaných splátkach. Preto pokiaľ žalobkyňa uhradila žalovanej celkovo 3.689,57 eur, sumu 3.031,45 eur uhradila žalovanej bez právneho dôvodu, preto je povinná ju žalobkyni vydať.

9. K námietke premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže byť premlčaný, keďže podľa tvrdenia žalovanej v exekučnom konaní jej pohľadávka bola uhradená platbou zo dňa 13.11.2012 a žaloba bola podaná 28.7.2014 z čoho vyvodil záver, že nedošlo k uplynutiu 2-ročnej subjektívnej ani 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. S poukazom na omeškanie žalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia priznal žalobkyni aj úrok z omeškania od 30.5.2014. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a žalobkyni priznal náhradu trov konania v pomere je úspechu v konaní vo výške 88%.

10. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p., teda na tvrdení, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil rozsudok a v dôvodoch sa nevyporiadal s argumentáciou žalovanej iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne, čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie taktiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje existencia veci rozsúdenej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas celého konania. Túto prekážku vytvorilo rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 9.11.2006 pod číslom SR 5348/06, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Na svoje tvrdenie k tejto otázke označila viacero rozhodnutí všeobecných súdov tak Slovenskej ako aj Českej republiky ako aj rozhodnutia ESDV (Európskeho súdneho dvora). Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ohľadne rozhodcovskej doložky uviedla, že v čase jej uzatvorenia nebol účinný žiadny právny predpis, ktorý by zakazoval, prípadne obmedzoval použitie rozhodcovskej

doložky. Táto bola nesporne dohodnutá medzi účastníkmi ako tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Už z tohto pohľadu zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V odvolaní ďalej uviedla, že sa pridržiava svojich vyjadrení v tom, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Má za to, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy budú spravovať. V tomto prípade došlo k dohode, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa preto uzavrela v zmysle § 497 a násl. Obchodného zákonníka. Ďalej má za to, že povinnosť uvádzať RPMN je veľmi relativizovaná z dôvodu, že do 31.12.2007 zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval chybný vzorec na jej výpočet. Okrem toho zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie účinnej od 1.1.2008. K otázke premlčania uviedol, že aj keď naďalej zotrváva na svojom názore, že v prípade žalobkyne sa nejedná o bezdôvodné obohatenie, má za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal aj s dôvodnosťou námietky premlčania. Zotrváva na tom, že nárok žalobkyne sa stal premlčaným v subjektívnej premlčacej lehote v rozsahu 2407,75 eur dňa 13.7.2014. Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr nasledujúcim dňom odo dňa 13.7.2012, teda od zaplatenia splátky v sume 116,47 eur a uplynula dňa 13.7.2014. Od tohto dňa mala žalobkyňa vedomosť o bezdôvodnom obohatení, keďže žalovanej uhrádzala sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili úroky a poplatky.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a žalobkyni priznať náhradu trov konania. V svojom vyjadrení zaujala stanovisko k otázke subjektívnej premlčacej lehoty. Je toho názoru, že subjektívna premlčacia lehota žalobkyni v tejto veci neuplynula. Žalovaný nijako neodôvodnil a nepreukázal na základe akých skutočností dospel k záveru, že od doby kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto sa na jej úkor obohatil do doby uplatnenia si jeho práva na súde uplynula subjektívna lehota dvoch rokov. Pri posudzovaní kedy začala žalobkyni plynúť subjektívna premlčacia lehota je potrebné vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa splnila úver bez ohľadu na skutočnosť, či skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti poplatkov úrokov. Žalovaný nijako nepreukázal, aby sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia pred dňom udelenia plnomocenstva právnemu zástupcovi, ktorý ju o vzniku bezdôvodného obohatenia informoval. Nepreukázal, aby sa žalobkyňa dozvedela o bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvy, teda o vzniku bezdôvodného obohatenia v čase zaplatenia poslednej splátky a o vzniku bezdôvodného obohatenia dňa 13.7.2012. Má za to, že správanie žalobkyne by bolo nelogické, ak by už v čase jej platieb si bola vedomá toho, že na ňu žalovaný nemá nárok. Má za to, že žalobkyňa nadobudla reálnu vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil od svojho právneho zástupcu až 12.5.2014.

12. Odvolací súd na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 21.11.2018 preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 C.s.p., zopakoval dokazovanie oboznámením sa správou od Exekútorského úradu JUDr. Petra Cirbesa zo dňa 25.10.2018 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie pokiaľ sa týka základu nároku vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 C.s.p., vec aj správne čo do základu právne posúdil. Pri ustaľovaní výšky nároku sa však dopustil nesprávneho právneho záveru pri hodnotení dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania a v dôsledku toho aj nesprávne ustálil dôvodnosť nároku žalobkyne čo do výšky.

13. S poukazom na odvolacie námietky žalovanej považuje odvolací súd k dôvodom prvoinštančného rozsudku za potrebné dodať, že tieto námietky nepovažuje za dôvodné v časti, pokiaľ žalovaná namietala prekážku konania v prejednávanej veci s poukazom na prekážku res iudicata, ktorou mal byť stály rozhodcovský rozsudok spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp.zn. SR 5348/06. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že tento rozhodcovský rozsudok bol predmetom posudzovania v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn 40Er 1150/2007 a to v rozsudku zo dňa 22.12.2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 16Coe 218/2015-97 účastníkmi ktorého boli rovnakí účastníci v postavení oprávneného a povinného. Označený rozhodcovský rozsudok, ktorý tvoril exekučný titul pre vykonávanie exekúcie exekučný súd vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul s poukazom na to, že tento nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť, keďže nebol riadne doručený povinnej - terajšej žalobkyni. Odvolací súd má za to, že takéto hodnotenie exekučného súdu medzi rovnakými účastníkmi konania je záväzný aj pre terajšie

konanie a uvedenú spornú otázku nemohol už súd prvej inštancie hodnotiť inak. S poukazom na tento záver považuje odvolací súd za správne právne posúdenie nároku žalobkyne ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, že uvedené finančné prostriedky žalovaná získala na základe vykonanej exekúcie.

14. Za čiastočne dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovanej s poukazom na nejasnosť a nepreskúmateľnosť dôvodov prvoinštančného rozsudku, ktorými sa tento vyporiadaval s otázkou premlčania nároku žalobkyne. Tento totiž z neznámych dôvodov za rozhodujúci dátum začatia plynutia premlčacej lehoty označil dátum 13.11.2012 s poukazom na to, že uvedeného dňa bola pohľadávka uhradená platbou. Takýto záver je totiž v zrejmom rozpore so skutočnosťou, že žalovaná získala plnenie na základe exekúcie a to zrážkami zo mzdy žalobkyne v období od 14.6.2010 do 12.11.2012. Súd prvej inštancie sa navyše nevyporiadal s otázkou objasnenia kedy začala plynúť objektívna a kedy subjektívna premlčacia lehota pre vydanie bezdôvodného obohatenia.

15. Podľa ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

16. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

17. Týmito ustanoveniami je osobitne upravená otázka premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia je 2 roky a začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie o tom, že došlo k obohateniu na jeho úkor a kto sa na jeho úkor obohatil. K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe žalôb podaných spotrebiteľmi sa vyjadril Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí sp.zn. 3Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018. V tomto rozhodnutí najvyšší súd odkázal na svoje rozhodnutie sp.zn. 1 Cdo 67/2011, v zmysle ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalobkyne dňa 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zák.. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od začiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.

18. Odvolací súd stotožňujúc sa s týmto právnym záverom má za to, že pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nie je právne významné kedy sa žalobkyňa od svojho právneho zástupcu dozvedela informácie potrebné pre právnu kvalifikáciu jej nároku. Má za to, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť pre žalobkyňu osobitne od okamihu vykonania každej zrážky v rámci exekúcie potom, čo bola z jej strany už uhradená samotná istina úveru. Vychádzajúc zo zistenia, že žaloba bola na súde prvej inštancie podaná dňa 28.7.2014 je potrebné považovať za premlčané všetky úhrady, ktoré boli vykonané v období pred 28.7.2012. Keďže z obsahu spisu ani z hodnotenia súdu prvej inštancie v jeho rozsudku nebol zrejmý priebeh výkonu všetkých zrážok v rámci exekučného konania, považoval odvolací súd za potrebné zopakovať dôkaz oboznámením sa s priebehom vykonávania zrážok v rámci tohto exekučného konania a zo správy Exekútorského úradu JUDr. Petra Cirbesa zo dňa 25.10.2018 zistil, že zrážky boli vykonávané zo mzdy žalobkyne od 14.6.2010, pričom suma predstavujúca samotnú istinu úveru vo výške 464,71 eur bola žalovanej uhradená zrážkou zo dňa 13.9.2010 a všetky zrážky

vykonané po tomto dátume predstavujú už bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Z tejto správy vyplýva, že za obdobie kedy nárok žalobkyne nie je premlčaný (v období 2 rokov pred podaním žaloby) boli tejto vykonané zrážky v období od 3.9.2012 do 12.11.2012 v celkovej sume 817,11 eur). V takomto rozsahu teda považuje odvolací súd nárok žalobkyne za nepremlčaný a preto vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie do tejto sumy vrátane úroku z omeškania z nej potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p.. V prevyšujúcom rozsahu považuje nárok žalobkyne za premlčaný a preto v tejto časti vyhovujúci výrok zmenil a žalobu zamietol.

19. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p.. Keďže odvolací súd čiastočne menil prvoinštančný rozsudok vo veci samej, rozhodoval nanovo aj o trovách konania na súde prvej inštancie a jeho rozhodnutie vychádza z pomeru úspechu účastníkov v konaní. Predmetom konania bol peňažný nárok vo výške 3.224,86 eur, keďže žalobe bolo vyhovené do sumy 817,86 eur, predstavuje to úspech žalobkyne 25,36%. Na druhej strane úspech žalovanej predstavuje 74,64 % a teda výsledný pomer úspech žalovanej je 49,24% (74,64 - 25,36). O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie v osobitnom rozhodnutí.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).