Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9CoCsp-47-2023.pdf
PDF · 97.04 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/47/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. C. XXX/X, D. zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava, o zaplatenie 900,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23. marca 2023 č.k. 40Csp/201/2021-187
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby.
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a o trovách konania.
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,00 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobkyni náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%. Vychádzal z rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23.2.2017 č.k. 17C/190/2015-148, ktorý nadobudol právoplatnosť 14.12.2022 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 1Co/353/2017 zo dňa 10.11.2022, ktorým rozhodnutím bola priznaná žalobkyni suma 3.031,45 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia po zistení, že spotrebiteľská zmluva o úvere uzavretá medzi žalobkyňou v postavení spotrebiteľky a žalovaným ako dodávateľom je v časti dohodnutej odplaty neplatná, a pre a absenciu podstatných náležitostí sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V uvedených rozhodnutiach súdy konštatovali, že zmluva uzatvorená so žalobkyňou neobsahuje údaj o hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), ktorá hodnota pri zohľadnení rozsahu poskytnutého úveru, podmienok jeho splácania, by podľa zistení súdu predstavovala až 416,48% ročne, teda prekračovala primeranú odplatu, keď priemerné úrokové miery z nových spotrebiteľských úverov obchodných bánk pre domácnosti v čase uzavretia zmluvy boli na úrovni 13,77%. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že rozsudkom Okresného súdu Košice I bola právoplatne vyriešená predbežná otázka predpokladaná hypotézou právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., teda že konaním žalovaného boli porušené práva žalobkyne-spotrebiteľky, ktoré porušenie zakladá jej nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Zdôraznil, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia naplňuje požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany práv spotrebiteľa vo vzťahu k dodávateľovi a je ho možné chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom, a svojim úspechom môže priniesť benefit aj pre ostatných spotrebiteľoch z dôvodu existencie predpokladu, že
dodávateľ sa už voči ďalším spotrebiteľom takéhoto konania nedopustí resp. nie v takej intenzite. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 127/2017 uzavrel, že pre vznik práva na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa nevyžaduje vznik ujmy. Považoval za nepochybné, že v danej veci hrozila žalobkyni majetková ujma, lebo žalobca sa už na základe rozhodcovského rozsudku vychádzajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá nebola uzavretá v súlade so zákonom, domáhal uspokojenia svojho nároku v exekúcii. Pri hodnotení primeranosti žiadaného peňažného plnenia uviedol, že určenie tejto sumy je na úvahe súdu, pri ktorej sa berie na zreteľ miera závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa, dĺžka trvania závadného stavu, intenzita porušenia povinností veriteľa, satisfakčná a sankčná funkcia zadosťučinenia. Prihliadajúc na vyššie uvedené kritériá i nesporný psychický diskomfort na strane žalobkyne vyvolaný obavami o jej osobnú majetkovú situáciu a plynúci aj zo súdnych konaní, v ktorých bola nútená sa brániť proti postupu veriteľa, súd považoval za adekvátnu mieru finančného zadosťučinenia sumu 500,00 eur v pomere k žalobkyňou žiadaných 900,00 eur. V prevyšujúcom rozsahu nárok zamietol majúc za to, že tento nezodpovedal princípom spravodlivosti a jednalo by sa s ohľadom na okolnosti prípadu za neprimerané finančné plnenie. Pri rozhodnutí o náhrade trov postupoval podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) zvažujúc princípy spravodlivého konania v zmysle čl. 2 ods. 1 CSP. Pretože žaloba bola čo do právneho základu opodstatnená a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, považoval súd žalobkyňu za plne procesne úspešnú sporovú stranu, s odôvodnením, že nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou stranu sporu predvídaním výsledku úvahy súdu, na ktorej okolnosti spočívalo rozhodnutie vo veci.
2. Rozsudok v celom jeho rozsahu napadol odvolaním žalovaný tvrdiac existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h), preto sa domáhal zrušenia rozsudku a jeho vrátenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Priznaný nárok nepovažoval za opodstatnený, čo do základu a výšky, tvrdiac neexistenciu relevantného dôvodu na takéto odškodnenie spotrebiteľa, lebo samotná žalobkyňa ako dlžník prvá porušila svoje povinnosti pri plnení záväzkov. Zastával názor, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy len v prípade, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak, a nakoľko výška finančného zadosťučinenia nie je upravená osobitným predpisom, je dôvodná aplikácia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (OZ), v zmysle ktorého súd určí náhradu nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odkázal tiež na ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom, ktoré v ods. 7 Smernice vyžadujú pri ich uplatňovaní brať do úvahy okolnosti jednotlivého prípadu pri zohľadnení reakcií priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, v kontexte sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov. Za podstatné považoval, že žalobkyňa podpisom zmluvy v rámci kontraktačného postupu vyjadrila súhlas s obsahom zmluvy, ktorý až následne začala spochybňovať, preto jeho konanie ako veriteľa, vyplývajúce z platne uzavretej zmluvy nemohlo mať v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie majetku. Zastával názor, že finančné zadosťučinenie bolo priznané len na základe všeobecných konštatácií o porušení práva, keď nebolo tvrdené ani zistené, aby si nesplnil svoju poučovaciu povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľke –žalobkyni, neboli zohľadnené konkrétne okolnosti prípadu, pričom zjavné zneužitie práva nemôže požívať právnu ochranu. Zopakoval predpoklady, za ktorých je možné priznať finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, a požadoval, aby bolo zohľadnené, že nijakým spôsobom nenútil vstúpiť žalobkyňu do právneho vzťahu, a že inštitút finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Priznanú výšku finančného zadosťučinenia považoval za neprimeranú a nespravodlivú, uvádzajúc, že nárok na primerané zadosťučinenie je viazaný na splnenie objektívnych podmienok, a jeho výška má byť rovnaká v prípadoch, ktoré sa v skutkových okolnostiach zhodujú a podstatný odklon je možný, len ak bude súdom riadne a presvedčivo zdôvodnený.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že argumentácia žalovaného sa zhoduje s jeho procesnou obranou na súde prvej inštancie, na ktorú súd v odôvodnení riadne reagoval, ním požadovaná aplikácia a výklad právnych noriem upravujúcich práva spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je účelový, smerujúci k použitiu takých kritérií odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktoré plynú z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, či ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré s daným prípadom nesúvisia. Jediným predpokladom pre aplikáciu § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je úspešné uplatnenie práv a povinností na súde spotrebiteľom. Nesúhlasila s názorom, že by jej nepatril nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
keďže uvedené rozhodnutie, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie, nie je formou sankcie, ale uvedením spotrebiteľského vzťahu do súladu s právom. Nepovažovala za správny názor žalovaného vyplývajúci z jeho úvah o potrebe vzniku ujmy na strane spotrebiteľa, keďže takáto podmienka predpokladom uplatnenia nároku nie je, k čomu odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 127/2017. Ona pri uzatváraní zmluvy nekonala ľahostajne ako sa to snaží navodiť žalovaný, a k týmto tvrdeniam neprodukoval v konaní ani žiadne dôkazy, je to naopak žalovaný, ktorý mal ľahostajný prístup k porušovaniu práv spotrebiteľa, keďže s klientmi opakovane uzatvára množstvo zmlúv nespĺňajúcich zákonné podmienky. Zdôraznila, že primerané finančné zadosťučinenie jej bolo priznané len v sume 500,00 eur, čo v pomere k výške bezdôvodného obohatenia 3.224,86 eur, ktoré vzniklo na strane žalobcu predstavuje len 15%, a suma priznaného primeraného finančného zadosťučinenia zodpovedá aj rozhodovacej praxi iných krajských súdov, z ktorých citovala. Napadnutý rozsudok preto naplňuje princíp právnej istoty, zodpovedá rozhodovacej praxi súdov a rešpektuje názor najvyšších súdnych autorít. Navrhovala rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
4. Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa jeho procesnou prípustnosťou. Jednou z podmienok je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté. Na podanie odvolania je tak oprávnená len osoba, ktorej môže byť rozhodnutím súdu spôsobená ujma na právach. Žalovaný podal odvolanie aj proti zamietavému výroku rozhodnutia v spojitosti, s ktorým mu nevzniká ani vzniknúť nemôže žiadna ujma, keďže súd rozhodol v súlade s jeho procesným postojom v konaní. Odvolanie voči výroku zamietavému, ktorý má povahu výroku vyhovujúceho záujmu sporovej strany je procesne neprípustné a v tomto rozsahu bolo preto odmietnuté v zhode s § 386 písm. b/ CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
5. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie nie je nedôvodné. Žiadny zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený, preto odvolací súd potvrdil ako vecne správny vyhovujúci výrok rozsudku v spojení so súvisiacim výrokom o náhrade trov zmysle § 387 ods. 1 CSP.
6. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. júna 2024 v pojednávacej miestnosti č.dv. 210 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
7. Argumentácia žalovaného bola založená na námietkach, na ktoré už poskytol odpoveď súd prvej inštancie v odôvodnení, ktoré odvolací súd neopakuje (§ 387 ods. 2 CSP), a na zdôraznenie správnosti dodáva: Ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa predstavuje lex specialis v pomere k občianskoprávnej úprave v zmysle § 13 OZ majúcej povahu lex generalis, ktorého použitia sa dovolával žalovaný, keď osobitná právna úprava má pri aplikácii ňou normovaných právnych vzťahov prednosť pred všeobecnými ustanoveniami OZ. Aj keď ide o právnu normu s relatívne neurčitou právnou hypotézou, je zrejmé, že zákon vyjmúc podmienku, že v konaní pred súdom bolo zistené porušenie práva spotrebiteľa, nevyžaduje žiadne ďalšie náležitosti, zdôrazňujúc tak povinnosť profesionálne zdatných dodávateľských subjektov dodržiavať zákonom im uložené povinnosti a nezneužívať svoje dominantné postavenie vo vzťahu so spotrebiteľom vo svoj prospech spôsobom priečiacim sa zákonu, či etickým pravidlám a právnym zásadám spoločnosťou dlhodobo uznávaných. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záveru, že žalobkyňa splnila podmienku vyžadovanú vyššie citovaným zákonným ustanovením, teda úspešné uplatnenie porušenia svojich práv, a rovnako správne uzavrel, že pre priznanie finančného zadosťučinenia nie sú zákonom stanovené žiadne osobitné podmienky. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Žaloba, ktorou sa oprávnená osoba domáha primeraného finančného zadosťučinenia sa nazýva žalobou satisfakčnou, pretože primerané zadosťučinenie je nástrojom satisfakcie, ktorej úlohou je vyrovnať narušenú rovnováhu v postavení toho,
kto právo spotrebiteľa porušil a dotknutej osoby-spotrebiteľa. Okrem satisfakčnej funkcie má primerané finančné zadosťučinenie aj sankčnú povahu, pretože predstavuje pre toho, kto právo spotrebiteľa porušil finančnú ujmu zodpovedajúcu sume, ktorú musí titulom primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi zaplatiť. Je nesporné, že v konaní Okresného súdu Košice I sp.zn. 17C/190/2015 bolo konštatované závažné porušenie práv žalobkyne, teda porušenie povinnosti žalovaného, spočívajúce v predložení takej zmluvy žalobkyni, ktorá obsahovala neplatné dojednanie o požadovanej odplate, a v ktorej absentovali zákonom vymedzené náležitosti umožňujúce spotrebiteľovi posúdiť primeranosť žiadanej odplaty v pomere k iným úverom. Takéto konanie spadá pod pojem nekalej obchodnej praktiky, za ktorú sa v zmysle § 7 zákona č. 250/2007 Z.z. považuje také jednanie veriteľa, ktoré je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy.
8. Aj v situácii, ak Okresný súd Košice I sp.zn. 17C/190/2015 poskytol vo vyššie zmienenom konaní žalobkyni ako spotrebiteľke ochranu jej práv priznajúc jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nezbavuje to dodávateľa – žalovaného zodpovednosti za jeho konanie v rozpore so zákonom, keď v okolnostiach prejednávanej veci ako ich vymedzil súd prvej inštancie (charakter porušených práv žalobkyne a tomu zodpovedajúcich povinností veriteľa, trvanie zásahu, nutnosť obrany žalobkyne v konaní pred súdom a v exekučnom konaní po vydaní rozhodcovského rozsudku), možno hodnotiť ako adekvátne a primerané priznanie finančného zadosťučinenia v rozsahu súdom ustanovených 500,00 eur. Priznané finančné zadosťučinenie adekvátne vyvažuje aj osobnú zodpovednosť žalobkyne za rozhodnutie získavať finančné prostriedky cestou neúmerného zadlžovania. Tým je naplnená sankčná, satisfakčná a pre budúcnosť odradzujúca funkcia priznaného primeraného finančného zadosťučinenia tak, aby dodávateľ bol motivovaný snahou o úpravu zmluvných podmienok v súlade so zákonnou úpravou. Už len samotný charakter porušených práv si vyžaduje odškodnenie spotrebiteľa, keď práve a len v dôsledku konania žalovaného, ktorý predložil žalobkyni zmluvu bez obsahovej náležitosti, bez ktorej priemerne rozumovo vyspelá osoba nemala možnosť zodpovedajúco vyhodnotiť (ne)výhodnosť finančného produktu, nesie žalovaný zodpovednosť za ujmu žalobkyni spôsobenú tým, že bola nútená brániť svoje práva. Zákonu zodpovedajúcim spôsobom rozhodol súd aj o náhrade vzniknutých trov, preto jeho rozhodnutie bolo vo vyhovujúcom výroku včítane nároku na náhradu trov ako vecne správne potvrdené.
9. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď procesne neúspešnému odvolateľovi nevznikol nárok na náhradu trov a tieto je povinný v celom rozsahu nahradiť procesne úspešnej žalobkyni.
10. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).