Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Cb-46-2018.pdf
PDF · 215.68 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cb/46/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: FV power plant 5 s.r.o., so sídlom Lazovná 53, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 643 075, zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SLIVKA & LEČKOVÁ, s.r.o., so sídlom Turčianska 16, 821 09 Bratislava, IČO: 35 913 754, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zast. AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 800 589, o zaplatenie 6.907,44 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd návrh právneho zástupcu žalovaného na prerušenie konania zamieta.
Súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 18.995,46 Eur za obdobie od 28.12.2017 do 25.04.2018 a zo sumy 12.088,02 Eur od 09.04.2018 do 10.10.2018 zastavuje.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 18.995,46 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 6.907,44 Eur od 26.04.2018 do zaplatenia a zo sumy 12.088,02 Eur od 11.10.2018 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Dňa 02.03.2018 bola Okresnému súdu Žilina doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy v celkovej 6.907,44 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom elektriny. Žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 6.907,44 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu za 02/2014-05/2014 a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzatvorenej zmluvy sú s poukazom na nález ÚS SR Pl ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu.
2. Následne podaním zo dňa 27.09.2018 žalobca zmenil žalobu tak, že žiadal zaplatiť sumu 18.995,46 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne od 28.12.2017. Súd pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 08.10.2018. Následne žalobca zobral žalobu v časti úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 18.995,46 Eur za obdobie od 28.12.2017 do 25.04.2018 a zo sumy 12.088,02 Eur od 09.04.2018 do 10.10.2018, späť. Žalovaný s daným späťvzatím súhlasil.
3. Podľa § 145 ods.2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
4. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu súd konanie v danej časti v súlade s § 145 CSP zastavil.
5. Právny zástupca žalovaného navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia dovolacieho konania v obdbobnej veci.
6. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
7. Podľa uvdenia žalovaného bolo podané dovolanie voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline sp.zn. XXCob/XX/XXXX, o ktorom má súd vedieť zo svoje súdnej praxe a keďže má za to, že NS SR poskytne odpoveď na otázku, ktorá je spornou aj v tomto konaní, požadoval prerušiť konanie. Súd zo súdnej praxe nemá automaticky ako vedieť, že bolo podané dovolanie v tej ktorej veci, a to bez ohľadu na to, či ide o konanie v senáte tohto istého sudcu, a to vzhľadom na množstvo vecí v jednotlivých senátoch a vzhľadom na to, že opravné prostriedky v inom konaní podané nie sú predmetom tohto konania. Daný spis nebol ani dôvod k danej veci pripojiť. Súd teda nemal nepochybne zistené, či skutočne bolo podané dovolanie v tej veci, žalovaný to nepreukázal, avšak napriek tomu súd posúdil, že nie je dôvod prerušiť konanie z dôvodu prebiehajúceho dovolania v inom konaní, aj keď by malo ísť o obdobné konanie, avšak žalobcom je iný subjekt. Pokiaľ v dovolacom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať vplyv aj pre toto konanie, nakoľko by sa mala riešiť otázka, ktorá sa rieši aj v tomto konaní, súd opätovne zdôrazňuje, že ide o dovolacie konanie iného konania a už predsa ÚS SR v rámci zjednocujúceho stanoviska zaoberal sa účinkami rozhodnutí ÚS SR a vyslovil aj záver, ktorý súd v tomto konaní aplikuje a pravdepodbone bol aplikovnaý aj v tom inom konaní. Súd má za to, že prerušenie konania by iba neefektívne predĺžilo konanie, čím by došlo k porušeniu zásady rýchlosti konania a zároveň prípadné prerušenie by tak bolo iba alibistickým postupom súdu, čo však v zmysle zásad civilného procesu nie je prípustné a došlo by tak k zbytočným prieťahom v konaní. Súd je povinný vysporiadať sa so všetkými právnymi otázkami v tom konkrétnom konaní a nie čakať alibisticky, ako sa rozhodne v inom konaní. Súd s poukazom na uvdené skutočnosti návrh na prerušenie zamietol.
8. Súd vykonal dokazovanie, na základe ktorého mal zistený nasledovný skutkový stav:
9. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného v zariadení na výrobu elektriny. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.
10. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu 18.995,46 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu za obdobie 02/2014-12/2014. Žalovaný to pred súdom nenamietal, dokonca to výslovne potvrdil.
11. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe § 26 ods.23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. ÚRSO, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a to napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť daného ustanovenia nie je v súlade s Ústavou SR. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Platby za tieto služby, vzhľadom na neexistenciu uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, nemajú právny dôvod. Žalobca so žalovaným neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (zmluvný typ je upravený ustanovením § 26 ods.2 zákona o energetike), na základe ktorej by sa zaviazal zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Preto má za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 18.995,46 Eur. Má za to, že žalovaný ničím nepreukázal, že zo strany žalobcu dochádza k využívaniu distribučnej sústavy takým spôsobom, že by boli naplnené podstatné náležitosti § 26 ods.5 cit.zák., teda nejaké faktické využívanie sústavy podľa zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
12. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
13. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
14. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
15. Žalovaný trval na tom, že pre žalobcu zabezpečuje požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečuje mu prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíva, nakoľko tým, že elektrinu dodáva, dochádza z jeho strany k využívaniu distribučnej sústavy a zákon nikde nestanovuje, že zmluva o prístupe musí byť v písomnej forme a medzi žalobcom a žalovaným bola preukázateľne dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita, čo vyplýva z toho, že žalobca má so žalovaným uzavretú Zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, pričom samotné pripojenie do distribučnej sústavy je povinným a nutným predpokladom využívania a dodávky elektriny do distribučnej sústavy. Žalobca má zabezpečenú maximálnu rezervovanú kapacitu (MRK) vo výške stanovenej v zmluve o pripojení. Žalovaný musí v distribučnej sústave rezervovať dostatočnú kapacitu, aby bolo zo strany žalobcu kedykoľvek možné dodávať elektrinu v rozsahu MRK. Nakoľko žalobca prístup do sústavy využíva, je povinný za prístup hradiť platbu vo výške určenej platnými právnymi predpismi. Žalobcovi boli účtované platby za prístup do distribučnej sústavy a bez takého prístupu nie je oprávnený dodávať elektrinu.
16. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). /V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny./ Dňa 22.06.2016 Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil že taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej časti citovaného ustanovenia).
17. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v
časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený.
18. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
19. Podľa bodu 21.5 nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadruje o tejto zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. ÚS SR sa vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie.
20. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.
21. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).
22. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I.ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“
23. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný.
24. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, teda nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.
25. Pokiaľ ide o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL. ÚS 17/2014-132, súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98
zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované. Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.
26. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS 60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra 2006).
27. Pokiaľ žalovaný tvrdil opak, súd sa s tým s poukazom na závery ÚS SR nemôže stotožniť. Žalovaný predložil súdu aj Stanovisko katedry ústavného práva J. P. W. v W. W., a to podaním zo dňa 08.11.2018, teda po replike a duplike, čo je v rozpore s koncentračnou zásadou s poukazom na § 153 CSP. Zároveň však súd zdôrazňuje aj to, že dané „stanovisko“ nie je listinným dôkazom, je to len vyslovený názor 3.subjektu, ktorý nie je ani ústavným súdom, a súd nie je viazaný takým názorom. Pokiaľ žalovaný daným stanoviskom poukazuje na účinky nálezov ÚS SR a uvádza nejaké právne závery, súd musí v tejto súvislosti zdôrazniť na zásadu „iura novit curia“ a nejaká také stanovisko nemôže poučovať, či prikazovať súdu postup pri aplikácii právnych predpisov, súd sám posudzuje právne otázky, pričom ÚS SR sa jednoznačne vyjadril v zjednocujúcom stanovisku k účinkom. Predložené stanovisko tak považuje za bezpredmetné a irelevantné a súd naň neprihliadal. Dané stanovisko nemožno považovať za dôkazný prostriedok. S otázkou účinkov nálezu ÚS SR sa vysporiadal vyššie uvedeným spôsobom v súlade s konštatovaním ÚS SR.
28. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).
29. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhradil v celkovej výške 18.995,46 Eur, a to na základe faktúr, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným.
30. Žalobca zotrval na tom, že so žalovaným má uzavretú iba zmluvu o pripojení, čo znamená, že žalovaný umožňuje žalobcovi fyzické pripojenie do distribučnej siete a zabezpečuje mu potrebnú kapacitu na pripojenie do distribučnej siete a v zmysle platnej právnej úpravy o podpore výroby vlastnej energie, obnoviteľných zdrojov energie má žalobca vlastne právo na to, aby žalovaný odoberal od žalobcu vyrobenú energiu, pričom žalovaný má túto povinnosť s tým, že žalobca nepotrebuje prístup do distribučnej siete, ale prístup je neoddeliteľne spätý s distribúciou a žalobca nedistribuuje energie,
odovzdáva ju len na rozhraní distribučnej siete žalovanému, ktorý vlastne preberá túto energiu, čiže vlastne žiadna zmluva o prístupe ani distribúcii nikdy uzavretá nebola a žalobca prístup do distribučnej siete nepotrebuje. Preto neexistuje právny základ na to, aby žalovaný vyberal platby za prístup. Žalobca trval na tom, že na strane žalovaného neexistoval žiaden zmluvný, ani zákonný právny dôvod. Medzi stranami konania nebola uzavretá žiadna zmluva, ktorá by žalovaného oprávňovala na uplatnenie platieb za prístup do distribučnej sústavy.
31. Súd mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli Zmluvu o pripojení, pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje na prechodné ustanovenie - § 96 ods.10 zák.č. 251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má zákonom garantovanú kapacitu rezervovanú.
- pokiaľ žalovaný subsumuje zmluvu o prístupe pod zmluvu o pripojení, nemožno s tým v žiadnom prípade súhlasiť, nakoľko zmluva o pripojení je len zmluvou o pripojení a neobsahuje v sebe žiadnu inú zmluvu. Predmet zmluvy je riadne špecifikovaný v súlade s § 269 ods.2 Obchodného zákonníka.
32. Súdu bola predložená aj Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny, ktorá je však uzavretá medzi žalobcom ako odberateľom a spol. SSE, a.s. ako dodávateľom, teda s iným subjektom, než je žalovaný a zároveň daná zmluva nie je zmluvou o prístupe v zmysle zákonných ustanovení.
33. Súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalobca uhradil poplatok za prístup vo výške 18.995,46 Eur, hoci žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Súd dané platby, resp. fakturáciu za prístup, považuje za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe neústavného právneho predpisu a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Cenové rozhodnutie je len cenníkom, ktorý zaväzuje žalovaného. Nestanovuje povinnosť platiť platbu za prístup. Jeho účelom je len konkretizovať výpočet platby za prístup tak, aby žalovaný vedel stanoviť, v akej výške si túto platbu môže v určitých prípadoch účtovať. Uvedené je zrejmé aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR - samotná výška platby sa určuje podľa tarify za distribúciu elektriny schválenej pre príslušného prevádzkovateľa cenovým rozhodnutím regulačného úradu. Jediným účastníkom tohto cenového konania je prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy. Žalobca nie je účastníkom toho konania. Cenové rozhodnutie však nie je právnym základom pre vyberanie platby za prístup, čo vyplýva aj z rozhodnutia ÚS SR, či rozh. NS SR č. 4/2016. Právnym základom pre platbu je len uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Teda cenové rozhodnutie upravuje výšku platby pre výrobcov, ktorí uzavreli osobitnú zmluvu a neupravuje povinnosť platiť platbu za prístup. Platba za prístup je oprávnená len v prípade uzavretia zmluvy o prístupe podľa § 26 ods.5 zákona o energetike a prístupom sa rozumie využívanie distribučnej sústavy na dodávku elektriny. (totožné konštatovanie aj v rozhodnutia OS Košice I., č.k. 30Cb/41/2017, 30Cb/80/2017, 32Cb/149/2016, 26Cb/56/2017, 31Cb/10/2016, či rozhodnutia OS Žilina) Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 18.995,46 Eur.
34. Súd mal preukázané, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúry s uvedením - za distribučnú službu. Tieto platby boli riadne uhradené na základe vystavených faktúr za 02/2014-12/2014, a to v celkovej sume 18.995,46 Eur. Žalovaný uvedené nerozporoval, nespochybňoval, dokonca pred súdom vyhlásil, že uvedené nenamieta. Teda dané skutočnosti medzi stranami neboli sporné s poukazom na § 151 CSP.
335 Súd poukazuje na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel. Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku toho je nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať platby od žalobcu. Ak žalovaný poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva
je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že zo Zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a Zmluvu o prístupe do DS nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení.
36. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v citovanom ustanovení je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná kapacita tak, ako sa vyžaduje pre prístup.
37. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.
38. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Výrobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu.
39. Súd má za to, že žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný, nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.
40. Žalovaný trval na tom, že zo strany žalovaného aj žalobcu je poskytovaná služba prístupu. Poukázal na technicko-odborné posúdenie, pričom predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pokiaľ žalovaný predložil aj schému, odpoveď na otázku, čo je „prístup“, na čo slúži a ako si možno danú službu dohodnúť, je daná v zákone a nie v predloženej schéme. Nie je prípustné miešať technické a právne
otázky a vyhýbať sa záväznej právnej úprave. Za prístup nemožno označovať všetko, čo možno „skryť“ za neurčitý a z kontextu vytrhnutý pojem „využívanie distribučnej sústavy“.
41. Zároveň žalovaný predložil Znalecký posudok č. XX/XXXX vo veci posúdenia využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny. Posudok bol vypracovaný a predložený za účinnosti CSP, napriek tomu neobsahuje náležitosti súkromného znaleckého posudku v zmysle § 209 CSP, keďže neobsahuje znaleckú doložku podľa § 209 ods.1 CSP, preto nemožno daný posudok považovať akoby išlo o posudok súdom ustanoveného znalca. Podľa záverov znaleckého posudku výrobca využíva distribučnú sústavu a jej kapacitu. Súd poukazuje na to, že znalecký posudok je vypracovaný vo všeobecnej rovine, nevyjadruje sa konkrétne k žalobcovi. Zároveň súd poukazuje, že prílohou znaleckého posudku je práve Zmluva o pripojení, ktorú však nemožno zamieňať so Zmluvou o prístupe. Žalobca mal rezervovanú kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení, avšak nejde o prístup v zmysle Zmluvy o prístupe s poukazom na rozhodnutie ÚS SR. Znalec v posudku sa vyjadroval k technickým otázkam, ale podstatou tohto sporu je otázka právna vzhľadom aj na konštatovanie ÚS SR, podľa ktorého požadovať poplatok za prístup je možné len pri existencii zmluvného vzťahu, a to zmluvou o prístupe a v danom prípade zmluva o prístupe nebola uzavretá. Žalobca správne poukázal na to, že v predloženom znaleckom posudku znalcovi boli položené otázky právne, avšak vzhľadom na zásadu iura novit curia nemá sa znalec k tomu vyjadrovať. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ znalec uviedol, že výrobca využíva distribučnú sústavu a kapacitu, toto vyplýva zo samotnej Zmluvy o pripojení, v rámci ktorej bola aj rezervovaná kapacita. Zmluvu o prístupe však nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení, je nutné rozlišovať prístup a pripojenie a taktiež kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení.
- predložený znalecký posudok nemožno akceptovať ako relevantný dôkaz, ani ako znalecký posudok. (l.č. 250)
42. Žalovaný navrhol vykonať výsluch znalca, teda osoby, ktorá vyhotovila znalecký posudok č. XX/ XXXX, avšak taká osoba nie je znalcom ustanoveným súdom. Zároveň nie je možné takú osobu vypočuť ako svedka, keďže svedok sa nevyjadruje k odborným skutočnostiam, ale iba čo videl, počul,... Súd však navrhovaný dôkaz nevykonal a teda nevypočul daný subjekt z dôvodu, že vykonanie takého dôkazu považuje za nehospodárne a neefektívne, keďže znalec by sa mal podľa žalovaného vyjadriť k skutočnostiam uvedeným v znaleckom posudku a vysvetliť ich. Súd má za to, že znalecký posudok má byť tak vypracovaný, aby z neho boli zrejmé a ľahko vyvoditeľné závery a zároveň nie je potrebné, aby znalec duplicitne zopakoval svoje názory a závery uvedené v posudku. Taktiež znalec sa nevyjadruje k otázkam právnym.
- súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný predložil znalecký posudok, ktorý sa týka výrobcov vo všeobecnej rovine bez konkrétneho uvedenia výrobu a teda nie vo vzťahu k žalobcovi, a žalobca mal vedomosť, že súd taký znalecký posudok už v iných konaniach neakceptoval, napriek tomu nepredložil súdu relevantný súkromný znalecký posudok.
43. Súd považuje za primárne zdôrazniť legislatívne rozlíšenie inštitútu pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy. Pripojenie výrobcu do distribučnej sústavy /§ 2 písm. a/ bod 11 zákona č. 251/2012 Z.z. je spojené so zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy, ktorá je poznaným a legislatívne zadefinovaným zmluvným typom podľa § 26 ods. 3 zák. č. 251/2012 Z.z., podľa ktorého: Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne v dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. V praktickej i skutkovej rovine /čo medzi stranami nebolo v konaní sporné/ na základe zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným žalobca ako výrobca elektriny v mieste pripojenia, teda v tzv. odovzdávacom mieste, ktoré sa nachádza na hranici distribučnej sústavy, kde má žalobca ako výrobca elektriny na distribučnú sieť napojené svoje technologické zariadenie na výrobu elektriny, odovzdáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Táto zmluva medzi stranami bola riadne uzatvorená. Z jej písomného vyhotovenia vyplýva komplex práv a povinností, ktoré tvoria obsah tohto právneho úkonu. Žalovaný mal na základe tejto zmluvy zabezpečiť pre žalobcu a umožniť mu ako výrobcovi elektriny pripojenie jeho zariadenia do distribučnej sústavy. V prílohe č. 1 zmluvy o pripojení je uvedená maximálna rezervovaná kapacita, teda maximálny objem elektriny, ktorú môže žalobca ako výrobca elektriny do distribučnej sústavy dodať. Maximálna rezervovaná kapacita je spojená so zmluvou o pripojení a ide o odlišný inštitút ako je rezervovaná distribučná kapacita dojednávaná v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny podľa § 26 ods. 5 cit.zákona. Žalobca sa na základe tejto zmluvy zaviazal žalovanému zaplatiť pripojovací poplatok. V súvislosti s touto zmluvou o pripojení došlo k realizácii technických úkonov, ktoré súvisia so samotným fyzickým napojením technologického zariadenia žalobcu na výrobu elektriny na distribučnú sústavu. Z obsahu zmluvy o pripojení v jej písomnom vyhotovení a ani z jej legislatívnej definície, ktorá vyplýva z kogentnej právnej úpravy podľa § 26 ods. 3 Zákona o energetike, nevyplýva záväzok žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy zabezpečovať na základe tejto zmluvy pre žalobcu ako výrobcu elektriny, čo súd zdôrazňuje, prístup do distribučnej sústavy. Oproti uvedenému zmluva o prístupe nachádza svoju úpravu v § 26 ods. 5 Zákona o energetike ako zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a o distribúcii elektriny, pričom z kogentnej legislatívnej definície tohto zmluvného typu vyplýva, že sa ňou prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy, ako aj prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Z takéhoto legislatívneho zadefinovania obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vyplýva vymedzenie obsahu tohto právneho úkonu, teda konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán a v nadväznosti na to skutočnosť, že zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa realizuje prístup do distribučnej sústavy v zmysle jeho definície podľa § 2 písm. a/ bod 12.2 Zákona o energetike, podľa ktorého prístupom do sústavy sa na účely Zákona o energetike všeobecne rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Tento prístup je vzhľadom na zákonné vymedzenie obsahu zmluvného typu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, len prostredníctvom ktorej zmluvy sa realizuje, vždy spojený s prepravou, teda s distribúciou elektriny pre účastníka trhu s elektrinou ako zmluvným záväzkom žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy, pričom samotný inštitút distribúcie, teda prepravy elektriny je zadefinovaný v úprave § 2 písm. b/ bod 4 Zákona o energetike, podľa ktorého sa na účely Zákona o energetike rozumie v elektroenergetike distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účely jej prepravy odberateľom elektriny. Pokiaľ teda žalovaný vychádzal v rámci svojej procesnej obrany z výkladu pojmu prístup bez jeho spojenia so samotnou distribúciou elektriny /v zmysle § 26 ods. 5 Zákona č. 251/2012 Z.z. s distribúciou elektriny pre účastníka trhu s elektrinou v rozsahu množstva výkonovo obmedzeného výškou rezervovanej kapacity/, nie je možné so žalovaným súhlasiť a konštatovať existenciu Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy za súčasnej absencie dojednania distribúcie, teda prepravy elektriny vyrobenej žalobcom, pre žalobcu ako výrobcu žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uvedený záver súdu je plne v súlade i so závermi Nálezu Ústavného súdu SR, podľa odseku 21.1 odôvodnenia ktorého: „Ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy /t.j. právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu/, nemá zmluvne dohodnutý“. Žalovaný opomínal v uvedenej časti odôvodnenia Nálezu práve Ústavným súdom SR vymedzený účel „vpúšťania“ elektriny do distribučnej sústavy žalobcom ako výrobcom elektriny na účely jej prenosu, a teda distribúcie k odberateľom, teda k iným účastníkom trhu s elektrinou. Distribúcia elektriny vyrobenej žalobcom a dodanej do distribučnej sústavy prevádzkovanej žalovaným pre iných účastníkov trhu s elektrinou je neoddeliteľne v zmysle citovaných legislatívnych definícií zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a samotnej distribúcie elektriny v zmysle citovaných právnych predpisov spojená s inštitútom prístupu do distribučnej sústavy realizovaným výlučne na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. Práve uvedená podrobná zákonná úprava, či už zmluvných typov zmluvy o pripojení, zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo inštitútov pripojenia, prístupu a distribúcie pre regulovanú oblasť energetiky, vylučuje priestor pre modifikáciu či už obsahových náležitostí definovaných zmluvných typov alebo samotného vymedzenia inštitútu prístupu alebo pripojenia do distribučnej sústavy, na základe zmluvnej vôle účastníkov trhu s elektrinou. V nadväznosti na to nie je možné pri takejto nespornej skutkovej okolnosti uzatvorenie Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, ktorá by bola spôsobilým právnym dôvodom pre uplatnenie poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi ako výrobcovi elektriny za relevantné obdobie, skonštatovať. V danom prípade sa nejedná o dva odlišné zmluvné typy, ale o jednu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, v ustanovení § 27 ods. 1
písm. b) zákona o energetike označenú legislatívnou skratkou. Uvedené potvrdzuje odôvodnenie Nálezu podľa odseku 21.5, v zmysle ktorého Ústavný súd SR viaže povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby /ceny/ za prístup do distribučnej sústavy z hľadiska vzniku na úpravu podľa § 26 ods. 5 práve v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zák. o energetike na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, a o bez rozlíšenia zmlúv podľa § 26 ods. 5 a § 27 ods. 1 písm. b) zák. o energetike. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nevyplýva ani z iných zmluvných vzťahov, účastníkom ktorých bol žalobca, a na existenciu ktorých zmluvných vzťahov žalovaný v konaní poukazoval. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že úprava § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii viaže povinnosť platiť poplatok G-komponent na subjekt výrobcu elektriny, teda subjekt v statuse výrobcu. Pokiaľ i žalobca vstúpil na trhu s elektrinou do iných právnych vzťahov, na ktoré poukazoval žalovaný v konaní, išlo o právne vzťahy, v ktorých vystupoval jednak ako odberateľ / Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny/ alebo o vzťahy s tretími subjektmi, ktoré nemôžu založiť záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, platiť poplatok G-komponent /Zmluva o dodávke a distribúcii uzatvorená medzi žalobcom a subjektom Stredoslovenská energetika, a.s./. V súhrne ku všetkým predloženým zmluvám považuje súd za významné zdôrazniť obsah práv a povinností, ktoré sú vymedzené v ich písomnom vyhotovení a tvoria teda obsah týchto právnych úkonov. Vo vzťahu k žiadnej z týchto zmlúv však nie je možné skonštatovať dojednanie prístupu do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným v zmysle jeho zákonnej definície, tak ako je konštatované vyššie /§ 2 písm. a/ bod 12.2 zákona č. 251/2012 Z.z. v spojení s úpravou inštitútu distribúcie elektriny podľa § 2 písm. b/ bod 4 zákona o energetike/. Uvedený záver platí i pre zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy č. Q uzatvorenú medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako odberateľom zo dňa 25.2.2010. Uvedené súd dodáva vzhľadom na úpravu § 96 ods. 8 zákona č. 251/2012 Z.z., podľa ktorého zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona, všetko vzhľadom na nespornú a preukázanú skutkovú okolnosť uzatvorenia zmluvy o dodávke a distribúcii elektriny medzi žalobcom ako odberateľom a Stredoslovenskou energetikou, a.s. zo dňa 22.12.2010. Pokiaľ žalobca na základe preukázaných zmluvných vzťahov platil platby za prístup do distribučnej sústavy ako odberateľ, nemohlo na základe toho dôjsť pri konštatovanej absencii preukázania uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy k bezdôvodnému obohateniu žalobcu na úkor žalovaného, v nadväznosti na čo súd obranu žalovaného v tejto časti hodnotí ako nedôvodnú. Napokon vo vzťahu k zmluve o výkupe elektriny na krytie strát súd vo vyššie uvedenom kontexte dodáva, že i túto zmluvu uzatvoril žalobca ako predávajúci s tretím subjektom Stredoslovenskou energetikou, a.s. ako subjektom povereným na výkup elektriny podľa § 4 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 309/2009 Z.z. Statusy zmluvných strán tejto zmluvy vylučujú záver o oprávnenosti a dôvodnosti uplatnenia poplatku G-komponent žalovaným voči žalobcovi v relevantnej dobe na základe tejto zmluvy z dôvodu obsahu tejto zmluvy podľa článku IV. bod 2, od ktorého dojednania žalovaný vyvodzoval faktickú existenciu zmluvného vzťahu Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Samotný obsah tohto zmluvného článku, a to ani v spojení so skutočnosťou využitia podpory vo forme odberu elektriny vyrobenej žalobcom z obnoviteľného zdroja v zariadení žalobcu pripojenom na distribučnú sústavu prevádzkovanú žalovaným, a to za cenu elektriny na krytie strát, skutočnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe k distribučnej sústave a distribúcii elektriny nepreukazujú.
44. Súd zdôrazňuje, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je samostatný zmluvný typ podľa § 26 ods. 5. zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany distribučných spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými ústnymi alebo nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. Táto zmluva má tri povinné obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS SR jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods. 5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať. Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. /Je nepochybné, že žiadny výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorý má právo na podporu, minimálne do r. 2016 nevyužíval žiadnu distribučnú službu v zmysle toho, že by žiadal prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, aby prepravil tú elektrickú energiu ku koncovému odberateľovi. A nerobil to preto, pretože mal garantovanú cenu na straty. Tá cena na straty v kombinácii s cenou podpory, s cenou doplatku, mu vždy dávala garantovanú cenu na 15 rokov. Takže to nedávalo pre neho žiadny ekonomický zmysel. Teda jediné, čo výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov robili, bolo, že dodávali a odovzdávali v odovzdávacom mieste na začiatku sústavy, odovzdávali prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy tú vyrobenú elektrickú energiu a prevádzkovateľ je povinný ju prevziať a zaplatiť za ňu. Čiže oni mali odber garantovaný a nebol dôvod využívať a nikto ju ani nevyužíval tú distribučnú službu./ Je nespochybniteľné, že v prípade, ak nie je uzatvorená medzi účastníkmi písomná zmluva podľa § 26 ods. 5 cit.zák., ani žiadna iná (inominátna, ústna a už vôbec nie zmluva o pripojení), tak v takomto prípade táto platba nemala byť nikdy uplatňovaná. To jednoznačne vyplýva z nálezu ústavného súdu a akýkoľvek iný výklad je v priamom rozpore s týmto nálezom ústavného súdu a je výkladom účelovým a tendenčným.
45. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou uzatvorené.
46. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. To je jej činnosť a vykonáva prenos od výrobcu k niekomu inému. Žalobca už niekoľko rokov funguje na trhu, je teda pripojený, pričom všetko platil odberateľ a hoci v právnej úprave, či v zmluvnom vzťahu sa nič nezmenilo, od januára 2014 žalovaný začal účtovať poplatok za prístup s odôvodnením, že URSO vydalo cenové rozhodnutie a zaviedol poplatok za G-komponent a neskôr, že to nie je poplatok, ale cena za nejakú službu. Avšak medzi súkromnými osobami pokiaľ je záväzkový vzťah, tak musí záväzok vyplývať z nejakého zmluvného vzťahu a od roku 2011 sa nič nezmenilo, žiadna zmluva nová sa neuzatvorila, napriek tomu sa od januára 2014 začal účtovať daný poplatok, hoci neexistuje zmluvný podklad pre takýto záväzok. Ak ÚS SR konštatoval vo svojom rozhodnutí, že URSO nemalo právo takýto poplatok zaviesť a pokiaľ by to aj nebol poplatok, ale nejaká cena za služby, tak musí to z niečoho vyplývať, ale URSO nemôže robiť samostatne nejaké úvahy. Žalobca potvrdil, že zmluvný vzťah má so žalovaným, ale nie o prístupe a platná právna úprava toto rozlišuje. Nie je možné subsumovať nejakú inú zmluvu pod zmluvu o prístupe a naopak.
47. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy, ako aj z predloženej schémy. Žalobca dané tvrdenie popiera. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.
48. Vzhľadom na uvedené súd opätovne poukazuje na bod 1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. /Súd poznamenáva, že aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval
zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny)./
49. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala pojem prístup a vyžadovala, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným, obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k § 2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup.“ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho, že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení, nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o pripojení.
50. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom, ktorým nie je žalobca. Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa žalovaný snaží preukázať využívanie prístupu a umožnenie prístupe a teda existenciu zmluvy o prístupe tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný. Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ a opak jeho tvrdenia nebol preukázaný, ako ani vôľa žalobcu uzavrieť takú zmluvu. Súd nemal preukázaný žiadny úmysel žalobcu prejaviť vôľu smerujúcu uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 266 Obchodného zákonníka.
51. Podľa § 151 ods.1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
52. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, a preto uhradený poplatok za prístup je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi.
Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.
53. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, či grafy, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza, posúdenie nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr za doplatok. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval, ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.
54. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňovala od 01.01.2014, pričom platba za prístup bola možná len na základe zmluvného záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o prístupe.
55. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
56. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
57. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
58. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.
59. Súd mal za potreby vyjadriť sa aj k účinkom rozhodnutia ÚS SR. ÚS SR jednoznačne vyslovil účinky svojho rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie a prístup do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade obnoviteľných zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a poskytovanie doplatku nie sú v zákone viazané na prístup, ale len na pripojenie) Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, že iba v tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, uzavretá nebola.
60. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť, nepreukázal ani to, že zmluva o pripojení obsahuje náležitosti zmluvy o prístupe a ani zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom.
61. Keďže žalobca sa domáha vrátenia už uhradenej platby za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznať jeho nároky opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo Zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, ako ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k úhrade, je povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia C. Q. uC.o v F., jedná sa o technické vyjadrenie, o technické posúdenie, avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli opodstatnené ani platby, a preto je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.
62. Súd opakovane poukazuje na to, že toho času je tu záväzný nález ÚS SR, ktorý uvádza, že bez zmluvy podľa § 26 ods. 5 je táto platba požadovaná žalovaným neoprávnená a pokiaľ ide o prístup, nejde o prístup, ktorý bol fakturovaný žalovaným na základe zmluvy o prístupe do DS a to z dôvodov vyššie uvedených. Keby sa pripustila argumentácia žalovaného, tak by nález ÚS SR nemal žiaden význam, lebo všetci výrobcovia sú do distribučnej sústavy pripojení, takže potom by sa netýkal nikoho, pričom ÚS SR rozlišoval medzi subjektmi, ktoré tú zmluvu majú, a ktoré nemajú. Prístup musí mať každý výrobca v odovzdávacom mieste a to bolo zabezpečené práve zmluvou o pripojení. Avšak nejde o prístup do distribučnej sústavy, ktorá je predmetom konania, pretože podstatou zmluvy o prístupe je iný záväzok, než v zmluve o pripojení. Podstatné je to, že je tam záväzok žalovaného umožniť prepravu elektrickej energie ku koncovému užívateľovi, ale nikdy takýto záväzok nebol dohodnutý, ani nikdy oň žalobca nemal žiadny záujem.
63. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd záverom zdôrazňuje, že nemal preukázaný prístup, za ktorý boli žalobcovi vystavené faktúry, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak je nesporné, že nejde o prístup do DS tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah medzi stranami ohľadom prístupu do DS. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený a žalovaný je povinný vrátiť poskytnuté plnenie.
- zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a zmluva o pripojení sú 2 rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet.
- hoci Súdny dvor poskytol výklad pojmov prístup a pripojenie obsiahnutých Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/ES z 26.06.2003, avšak toto rozhodnutie neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, a to či medzi stranami existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy.
64. Súd má za to, že je potrebné opätovne poukázať na zákon č. 656/2004 Z.z., že podľa tejto zákonnej úpravy právo prístupu do distribučnej sústavy bolo výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Bolo na žalovanom preukázať oprávnenosť účtovaných platieb za prístup do distribučnej sústavy, ktoré uhradil žalobca, t.j. mal dôkazné bremeno predložiť dôkaz o existencii zmluvy o prístupe, k čomu nedošlo, a preto absenciu takejto zmluvy nemožno nahrádzať tak, ako sa toho domáhal žalovaný odvodzovaním prístupu žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, predovšetkým neopodstatneným výkladom ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z., prípadne tvrdením o využívaní kapacity distribučnej sústavy žalobcom, predkladaním technicko-odborného posudzovania, odbornej analýzy, keď uvedené je odvádzaním od podstatnej skutočnosti, že žalovaný na oprávnenosť účtovania bol povinný preukázať, že mal so žalobcom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktoré uzavretie so žalobcom sa mu nepodarilo preukázať v žiadnej forme, naviac, ak takéto uzavretie zmluvy popieral žalobca. Je potrebné zvýrazniť, ak Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom vyjadril protiústavnosť postupu konania v prípade účtovania platby za prístup do distribučnej sústavy bez uzavretej zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, tak takto vyslovenej protiústavnosti je podľa názoru krajského súdu vo vyvolanom súdnom spore nevyhnutné poskytnúť súdnu ochranu, resp. rešpektovať túto vyslovenú protiústavnosť, čo sa premietlo do potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu. Ak žalovaný nemal so žalobcom uzavretú platnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tak potom účtované platby za takýto prístup do distribučnej sústavy, ktoré boli uhrádzané zo strany žalobcu, k ich úhrade došlo na základe Ústavným súdom SR vyslovenej neústavnosti vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutých ustanoveniach, pri ktorej takto vyslovenej neústavnosti bolo nevyhnutné konštatovať, že platby zrealizované žalobcom nemajú právny základ a ani ústavnoprávny rámec.
65. Žalovaný trval na výsluchu znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok, za účelom vyjadrenia sa k skutočnostiam, ktoré boli predmetom znaleckého posudku, súd však z vyššie uvedených dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal. Zároveň požadoval výsluch p. E. za účelom preukázania faktického využívania distribučnej sústavy, avšak súd aj tento návrh posúdil za neefektívny a nehospodárny, nakoľko daná osoba je zamestnancom žalovaného, nie je teda znalcom, teda osobou odborne spôsobilou vyjadrovať sa k technickým otázkam a zároveň súd z vyššie uvedených skutočností pohľadom otázky využívania distribučnej sústavy posúdil, že výsluch takej osoby nemá vplyv na rozhodnutie v danej veci. Žalovaný na iných dôkazoch netrval.
66. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 18.995,46 Eur, a to zo sumy 6.907,44 Eur od 26.04.2018 a zo sumy 12.088,02 Eur od 11.10.2018.
67. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
68. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.
69. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Pri výške súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
70. Súd nemal preukázanú výzvu na zaplatenie, avšak žaloba podľa ustálenej súdnej praxe sa považuje za výzvu. Žaloba, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 6.907,44 Eur, bola žalovanému doručená dňa 25.04.2018, preto žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením danej sumy od nasledujúceho dňa, t.j. od 26.04.2018. Zo sumy 12.088,02 Eur žalobca požadoval úroky z omeškania od 11.10.2018 z dôvodu, že uznesenie zo dňa 08.10.2018 o pripustení zmeny bolo žalovanému doručené dňa 10.10.2018. Súd však poukazuje na to, že uznesenie, ktorým bola pripustená zmena n - o zaplatenie sumy 12.088,02 Eur, zo dňa 13.09.2018, bolo žalovanému doručené dňa 14.09.2018, avšak súd je viazaný žalobou, ktorú nemôže prekročiť, preto pokiaľ žalobca požadoval úroky z omeškania zo sumy 12.088,02 Eur od 11.01.2018, súd priznal úroky z danej sumy až od požadovaného dátumu. Na základe uvedeného súd priznal úroky z omeškania tak, ako to vyplýva z výrokovej časti, a to aj v uplatnenej výške, ktorú súd posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval v zmysle ustanovení CSP.
71. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
72. Podľa § 256 CSP
(1) Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. (2) Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
73. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
74. Podľa čl. 4 CSP
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
75. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
76. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, keďže žalobca bol úspešný v celom rozsahu, čo sa týka istiny. Jeho neúspech bol iba v zastavenej časti, keďže žalobca procesne zavinil zastavenie v danej časti, avšak tá sa týkala iba časti príslušenstva - úrokov z omeškania za časovo krátke obdobie, teda neúspech žalobcu spočíva iba v príslušenstve /v úrokoch z omeškania/, teda v nepatrnej výške, preto nebol dôvod určovať nárok podľa pomeru úspechu a neúspechu, a to s poukazom na čl. 4 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
77. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP) Podľa § 365 CSP 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).