Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-143-2018.pdf
PDF · 85.86 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/143/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom: Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: G. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. P. XXX, zastúpenej spoločnosťou SLAMKA & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, o zaplatenie 8.859,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č. k. 2Csp/24/2017-188 zo dňa 5. marca 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ako aj vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.
Vo výroku, ktorým súd konanie v časti zastavil, odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok nedotknutý.
Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd konanie v časti sumy 100 eur zastavil, žalobu vo zvyšku zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2) Mal preukázané, že medzi stranami konania vznikol zmluvný vzťah, podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom je nesporné, že ide o poskytnutie spotrebiteľského úveru, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenie § 52 a nasl. OZ. Súd preskúmal zmluvu a zistil, že táto neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2010 Z. z., a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a z tohto dôvodu vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov. Zároveň vyhodnotil dohodu o splatnosti úveru (pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť) ako neplatnú, a preto postupoval pri posudzovaní začiatku premlčania z ust. § 563 OZ. V zmysle uvedeného premlčacia doba začala plynúť 24. 02. 2010, uplynula dňa 24. 02. 2013 a preto je nárok žalobcu premlčaný. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby súd rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prihliadnuc k obsahu Zmluvy žalobca zastával názor, že uvedená Zmluva spĺňa všetky náležitosti uvádzané v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ bol v zmysle požiadavky zákona o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne informovaný o tom kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy. Zo Zmluvy je zrejmé, že žalovanému bol poskytnutý úver v sume 8.600,- eur, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po
129,62 eur, v celkovom počte 120 splátok splatných od 15. 04. 2010 do 15. 02. 2020. V Zmluve je ďalej uvedené, že úroková sadzba je vo výške 12,80 % ročne, poplatok za správu úveru je v sume 1,99 eur/mesačne, ročná percentuálna miera nákladov je vo výške 14,88 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov je vo výške 14,92 %. Podľa názoru žalobcu je v Zmluve teda obsiahnutá výška, počet a termíny splátok (129,62 eur, 120 splátok v termínoch od 15. 04. 2010 do 15. 02. 2020). V sume splátky je obsiahnutý aj úrok a poplatky, ktoré sú špecifikované v Zmluve, preto sa vyššie uvedené údaje týkajú aj týchto položiek splátky. Nie je zrejmé, v čom bola podľa názoru okresného súdu Zmluva v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. prečo podľa názoru okresného súdu Zmluva neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Pokiaľ mal okresný súd za to, že táto zákonná náležitosť je splnená len v prípade, ak by súčasťou Zmluvy bola amortizačná tabuľka s presným rozpisom, aká časť splátky pripadá na istinu, aká na úrok a aká na poplatky, žalobca poukazuje na to, že takýto súdny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve ZoSÚ. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukazuje aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 09. 11. 2016 vo veci C 42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Je zrejmé, že Zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a z uvedeného dôvodu je posúdenie otázky premlčania zo strany okresného súdu neaplikovateľné. Žalobca považuje odôvodnenie okresného súdu pri posudzovaní premlčania za nepreskúmateľné. Právne posúdenie okresného súdu, v zmysle ktorého si veriteľ prvý krát na okresnom súde mohol svoje sporné právo uplatniť najneskôr od 24. 02. 2010 a od tohto termínu tak začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu, nemá žiadnu oporu v zákone. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko v predmetnej veci bolo dohodnuté plnenie v splátkach, a teda aj v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka mal okresný súd pri posudzovaní premlčania na vec aplikovať ust. § 103 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného má žalobca za to, že nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný, a to ani v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku.
4) Žalovaná sa vo vyjadrení stotožnila s názorom súdu prvej inštancie, a to tak pokiaľ išlo o absenciu náležitostí predloženej Zmluvy, ako aj premlčania nároku žalobcu.
5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, ako aj vo výroku o trovách podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým konanie v časti zastavil, ponechal rozhodnutie nedotknuté.
6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
7) Odvolateľ mal za to, že zmluva o úvere mala náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch. S takýmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, kedy absencia týchto náležitostí síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V predloženej zmluve absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorú pripravoval žalobca, musí znášať následky nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované § 4 ods. 2 písm. i), je zrejmé, že gramaticky výklad jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd
za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i) sankciu v tom zmysle, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru. 8) Pokiaľ išlo o rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15 a výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. 9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. 10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“. 11) Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z., resp. v tomto prípade ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.
12) Ďalej namietal žalobca nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, pokiaľ išlo o otázku premlčania nároku. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnil, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na túto časť rozhodnutia kladené. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. 13) V danom prípade súd konštatoval neplatnosť dohody o splatnosti dlhu, t. j. pokiaľ nebola platne dohodnutá splatnosť, neprichádzalo do úvahy počítať premlčanie jednotlivých splátok a potom splatného úveru, ale ako správne uviedol súd prvej inštancie, bolo nutné postupovať v zmysle ust § 563 OZ. V zmysle tohto ustanovenia mohol veriteľ (pri konštatovanej neplatnosti dohody o splatnosti dlhu, ktorú žalobca nijakým spôsobom nevyvrátil) požiadať o vrátenie úveru už nasledujúci deň po uzavretí zmluvy, t. j. aj premlčacia lehota začína plynúť práve týmto dňom ako konštatoval súd prvej inštancie. Následne za takto vyhodnotenej situácie dospel súd prvej inštancie k správnym záverom, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
14) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaná mala v odvolacom konaní úspech, má aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
15) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).