Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-43-2018.pdf
PDF · 104.95 KB
No categories available
3Cob/43/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: V. J. - R., H. J. Č. XXX/XX, XXX XX V., A.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Pavol Hovan, advokát so sídlom M. Gorkého 8, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 47 233 419, proti žalovanému: O. Š. - R., H. J. H. XXX XX H. XX, A.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Mária Orinčáková, advokátka so sídlom Levočská 79, 080 01 Prešov, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 14.400,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXCbXX/XXXX-XXX zo dňa 22.02.2018, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v tej napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o náhradu za užívanie hospodárskych budov od 28.5.2004 do 25.2.2008.
Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov rozhodol tak, že: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 552,95 eur s 9% úrokmi z omeškania ročne od 20.12.2009 do zaplatenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78 %, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
IV. P r i z n á v a štátu voči žalobcovi nárok na 89 % a voči žalovanému na 11 % náhradu trov konania, o ktorých výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.02.2010 domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia z titulu užívania hospodárskych budov vo výške obvyklého nájomného za obdobie od 28.5.2004 do 15.5.2008, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že „na základe kúpnej zmluvy zo dňa 3.5.2004 je žalobca vlastníkom hosp. budov š.č XX, XX. XX. XX. R. X. J..Č.. XXX. XXX, XXX C. XXX. B. X. Z.Y. XXX, k.ú. Mošurov. Pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcu bol užívateľom týchto žalovaný, ktorý za ich užívanie platil i nájomné. Po nadobudnutí predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu v máji 2004 žalovaný v užívaní budov pokračoval, avšak za užívanie budov už neplatil. Po ústnej komunikácii žalobcu a žalovaného bol daný zo strany žalovaného prísľub k vyprataniu z nehnuteľností do niekoľkých týždňov. Tento však budovy opustil až v máji 2008. Žalovaný užíval budovy za účelom chovu dobytka, ošípaných. Od doby kedy bolo
zjavné, že žalovaný svoj prísľub k vyprataniu budov dobrovoľne nesplní, prebiehala sprvu ústna a neskôr už i písomná komunikácia. Užívanie nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu, akejkoľvek dohody so žalobcom, okrem iného, spôsobilo v dôsledku chovu dobytka, ošípaných a ich registrácie na žalovaného v registri Centrálnej evidencii hospodárskych zvierat Štátneho plemenárskeho ústavu SR žalobcovi ďalšie prieky, vyvolávajúce škodu, keďže tento následne nemohol svoj vlastný majetok užívať a nahlásiť do evidencie chov vlastných zvierat, keďže k jeho registrácii by muselo dôjsť k odhláseniu zvierat zo strany žalovaného. Žalovaný bol písomne k vyprataniu a odstráneniu nezákonného stavu vyzývaný jednak samotným žalobcom listom zo dňa 10.9.2007 a k vydaniu bezdôvodného obohatenia prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu listom zo dňa 3.12.2009. Žalovaný na výzvy nereagoval. O uvedených skutočnostiach bola vyhotovená i zápisnica z konfrontácií, kde žalovaný potvrdzuje, že k užívaniu nehnuteľností došlo, prevzal výzvu na vypratanie, došlo ku kontrolám zo strany Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Prešov a ďalšie skutočnosti. Nie sú pravdivé tvrdenia žalovaného, aby bolo dohodnuté akékoľvek užívanie budov žalobcu a už vôbec nie za „stráženie“ ako uvádza žalovaný. Toto tvrdenie je celkom nelogické, keďže žalobca a žalovaný sú si konkurenciou v oblasti podnikania s dobytkom, ošípanými, a žalobca nadobudol kúpnou zmluvou uvedené budovy za účelom ďalšieho podnikania a nie bezodplatného dania do užívania svojej najbližšej konkurencii. Žalovaný sám k vyšetrovaciemu spisu PZ UJKP Prešov S.-XXX/X-S.-J.-XXXX vypovedal, že mu správca konkurznej podstaty oznámil, že končí medzi nimi uzatvorená zmluva“. Na pojednávaní konanom dňa 2.10.2012 žalobca upravil žalobný návrh tak, že žiadal, aby súd zaviazal z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného na zaplatenie sumy 14.400 eur s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 20.12.2009 do zaplatenia. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 2.4.2012 namietal, že sa ústne dohodli, že hospodársku budovu - maštaľ - bude užívať dovtedy, kým ju nebude potrebovať žalobca. O nájomnom sa dohodli, že ho nebude platiť, pretože tým, že bude žalovaný v objekte, bude na celý hospodársky dvor dohliadať, strážiť ho, aby nedošlo k jeho devastovaniu a rozkradnutiu. V areáli hospodárskeho dvora je postavených niekoľko budov, z ktorých bola v užívaní iba tá jedna maštaľ, ktorú užíval žalovaný. Ostatné budovy boli prázdne, nikým nevyužívané. Žalobca nikdy tento svoj majetok neužíval. Predmetné stavby, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu boli postavené na pozemkoch, ktoré nie sú v jeho vlastníctve. Tieto pozemky má v prenájme žalovaný a platí aj daň z nehnuteľnosti, čiže pri ich ústnej dohode mali účastníci na zreteli aj túto skutočnosť. Za pozemky, na ktorých stoja budovy žalobcu, žalobca neplatil nájom žalovanému ani ich vlastníkom. Vzniesol námietku premlčania.
3. Prevedeným dokazovaním súd zistil, že žalovaný skutočne predmetné nehnuteľnosti užíval so súhlasom žalobcu pričom žalobca od neho nájom nežiadal za tzv. stráženie, ale od 13.09.2007 je evidentné, že došlo písomnou výzvou adresovanou žalobcom žalovanému k ukončeniu tejto dohody, preto dôvodný je nárok žalobcu iba za čas od 13.09.2007 do 15.05.2008, do ktorého času žiada vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie hospodárskeho dvora.
4. Ohľadom výšky obvyklého nájmu dôkazné bremeno bolo jednoznačne na žalobcovi a dôkazná núdza žalobcu v tomto smere bola evidentná, avšak bolo potrebné ustáliť nejakú výšku obvyklého nájmu a žalovaný vznášal len námietky a neprekladal žiadne listinné dôkazy, ktorými by bol odôvodňoval nejaké iné zistenia už len s prihliadnutím na to, že popieral nárok samotný.
5. Poukázal na obsah prvej písomnej výzvy, ktorou žalobca vyzval žalovaného na vypratanie farmy Mošurov kde uvádza, že ho opätovne žiada o okamžité vypratanie farmy a na nápravu 3 roky trvajúceho nezákonného stavu a zároveň ho upozorňuje, že nezodpovedá za škody, ktoré mu pretrvávajúcim nezákonným stavom môžu vzniknúť. Touto výzvou žalobca reaguje iba na skutočnosť, že žalovaný nepodal žiadosť o zmenu vlastníka farmy v centrálnej evidencie zvierat. Nezmieňuje sa vôbec o užívaní hospodárskych budov ani o prípadných nárokoch z titulu bezdôvodného užívania týchto budov. Pokiaľ by tomu tak bolo iste by to v tejto listine aj uviedol. V tomto smere sa nevyjadruje ani vo výzve na vypratanie z 20.11.2007 ani vo výzve z 27.09.2007. Súd neuveril námietke žalovaného, že užíval iba jednu maštaľ a nie celý hospodársky dvor vzhľadom na počty hospodárskych zvierat, ktoré v tom čase na farme boli. Pokiaľ žalovaný mal prístup k celému hospodárskemu dvoru, užíval hospodárske budovy ako celok a nemožno teda prijať jeho obranu. Navyše ak sám tvrdil, že po ukončení nájomnej zmluvy so správcom konkurznej podstaty zostal na hospodárskom dvore tak ako dovtedy s hospodárskymi zvieratami. Vzhľadom na to, že žalovaný sa vypratal z hospodárskeho dvora 15.5.2008, resp. 20.5.2008, avšak žaloba samotná bola podaná až 25.2.2010, skoro 2 roky po vyprataní a týmto okolnostiam sa orgány činné v trestnom konaní v rámci vyšetrovania trestnej veci nezaoberali, súd prijal taký skutkový stav, ktorý vo svojej výpovedi v trestnom konaní dňa 18.9.2008 priznal samotný žalovaný, keď uviedol,
že v čase kedy sa stal žalobca vlastníkom hospodárskeho dvora, mal na predmetnom hospodárskom dvore ustajnené hospodárske zvieratá v počte 20 ks ošípaných a 1 ks hovädzieho dobytka. Z tohto dôvodu teda je zrejmé, že hospodársky dvor užíval ako celok a pokiaľ predmetné hospodárske budovy tvorili predmet tohto nájmu, nemožno inak než prijať, že užíval obidve hospodárske budovy, ktoré v tom čase boli spôsobilé na užívanie tak, ako ich užíval predtým ako v čase, keď mal nájomnú zmluvu so správcom konkurznej podstaty. Na výšku bezdôvodného obohatenia, teda obvyklú cenu nájomného, súd mal k dispozícii dva znalecké posudky a to A.. H. R. C. A.. H. D., pričom obaja sa zhodli na tom, že je možno viacero prístupov k ustáleniu obvyklej výšky nájmu v danom prípade vzhľadom na to, že je dôkazná núdza ohľadom získavania konkrétnych nájomných zmlúv, z ktorých by sa dala stanoviť, aká bola obvyklá cena nájmu v danom regióne v danom období. Z tohto dôvodu, keďže bolo potrebné nejako ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia a výšku obvyklého nájmu a žalobca predložil po znaleckom posudku A.. H. R., znalecký posudok A.. H.C. D., voči ktorému síce žalovaná strana vzniesla námietky, avšak nie takého charakteru, ktoré by podstatným spôsobom podľa názoru súdu spochybňovali znalcom ustálenú výšku nájmu za m2 á deň vo výške 5,1 eura spolu s DPH, priklonil sa k týmto zisteniam, a tak ustaľuje nasledovne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia:
- Tento patrí žalobcovi za čas od 13.9.2007 do 15.5.2008, teda za 246 dní užívania.
- Pri prvej hospodárskej budove súd dospel k výpočtu bezdôvodného obohatenia nasledovne: 5,1 eur x 246 dní x 846,29 m2 = 1 061,75 eura.
- Pri druhej hospodárskej budove súd dospel k výpočtu bezdôvodného obohatenia nasledovne: 5,1 eur x 246 dní x 391,55 m2 = 491,20 eura,
- Celkom 1.552,95 eura, toto je podľa názoru súdu vzhľadom na zistené okolnosti a vzhľadom na to, že ako žalobca, tak aj žalovaný mali v istých častiach dôkazné bremeno, ktoré sčasti uniesli a sčasti neuniesli a vzhľadom na to, že bezdôvodné obohatenie sa týkalo času od mája 2004 do mája 2008, avšak žaloba bola podaná až vo februári 2010 a súd prihliadol k premlčaniu vznesenému žalovaným, teda že žalobcovi patria prípadné nároky len od 25.2.2006, ustaľuje výšku bezdôvodného obohatenia na 1.552,95 eura. Keďže žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou z 3.12.2009 a žiada úroky z omeškania vo výške 9 % ročne v zmysle § 365 Obchodného zákonníka, súd priznal úroky z omeškania v tejto výške, keďže sú v súlade s výškou úrokov z omeškania v zmysle vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. V prevyšujúcej časti súd teda žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP. Keďže žalobca mal úspech v časti predstavujúcej 11 % a neúspech v časti 89 %, je evidentné, že prevažný úspech vo veci mal žalovaný a to vo výške 78 %, (rozdiel medzi 89 % úspešnosťou žalovaného a 11 % úspešnosťou žalobcu), preto má žalovaný voči žalobcovi nárok na 78 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Keďže vznikli trovy konania aj štátu vyplatením svedočného a znalečného, vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu, bolo potrebné rozhodnúť aj o týchto trovách analogicky a súd priznal štátu voči žalobcovi nárok na 89 % náhradu trov konania a voči žalovanému na 11 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal obdobie, za ktoré súd priznal žalobcovi nárok na bezdôvodné obohatenie t.j., že mu vznikol nárok na bezdôvodné obohatenie za obdobie 246 dní užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovaným. Poukázal na to, že súd počas konania niekoľko krát zopakoval a vyhlásil, že skutočnosti zistené z vykonaných výsluchov a dokazovania nesvedčia o pravdivosti tvrdenia žalovaného o akejsi dohode medzi žalobcom a žalovaným o užívaní a strážení, respektíve, že takáto dohoda nebola vykonanými dôkazmi žalovaným preukázaná. Z toho dôvodu aj pristúpil k vykonaniu dokazovania ustanovením súdneho znalca za účelom zistenia výšky bezdôvodného obohatenia žalovaným na úkor žalobcu. Zmena postoja súdu je pre žalobcu prekvapivá z toho dôvodu, že súd oprel svoje závery o predmetnej uvádzanej dohode o výpoveď žalovaného a o osobu A.. B. a A.. L., ktoré boli vykonané pred uvedeným vyhlásením súdu, aj keď mu nie je zrejmé, o akú časť výpovede svedka L. súd opiera tvrdenie, že tento potvrdil existenciu dohody medzi žalobcom a žalovaným, lebo tento svedok takúto dohodu pri svojom výsluchu ani len nespomenul. Trval na tom, že od 29.05.2004 žalovaný užíval nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Z prevedeného dokazovania nevyplynulo, že došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Medzi žalobcom a žalovaným po nadobudnutí nehnuteľnosti žalobcom došlo k uzatvoreniu zmluvy o dočasnom užívaní nehnuteľnosti žalovaným na dobu určitú t.j. na dobu najviac dvoch mesiacov do doby, kým sa matice ustajnené v predmetných nehnuteľnostiach neoprasia. Za takéto dočasné a v súlade s etickými mravnými zásadami umožnené užívanie nehnuteľnosti nežiadal odplatu a takéto zmluvné dojednanie je na základe jeho obsahu nutné subsumovať pod ustanovenie zmluvy o výpožičke podľa § 659 OZ. Je otázne z akého dôvodu súd potom, ako počas pojednávania
zopakoval, že žalovaným tvrdená dohoda nebola žalovaným v konaní preukázaná, toto svoje stanovisko bez upozornenia žalobcu zmenil a prisvedčil tvrdeniu žalovaného o jej existencii, pričom tento svoj záver oprel v podstate o vyjadrenia žalovaného a svedkov, ktorí podľa svojich tvrdení nikdy pri uzatváraní takejto dohody neboli. O tejto sa mali dozvedieť iba z vyjadrení žalovaného a na svojich ničím nepodložených domnienkach. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, z akého dôvodu súd neuveril tvrdeniam žalobcu, ale prisvedčil tvrdeniam žalovaného. To, že žalobca neuplatnil svoje práva skôr nemôže spôsobovať a neoslabuje výpovednú hodnotu jeho tvrdení a tvrdení svedkov, ktoré jeho tvrdenia dosvedčujú. Plynutie času v danom prípade znevýhodnilo žalobcu v tom, že tým, že neuplatnil svoje právo skôr, došlo z časti k premlčaniu jeho nároku. V žiadnom prípade nie je možné z ďalšieho ustáliť, že tým, že si jednotlivé svoje práva v reálnom čase neuplatnil preukázateľným alebo iným spôsobom, súhlasil s neoprávneným zásahom do svojich práv resp. ho schvaľoval. Ďalej namietal spôsob výpočtu, keď súd nesprávne určil počet dní bezdôvodného užívania nehnuteľnosti žalovaným. Trval na tom, že žalovaný bezdôvodne užíval nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu odo dňa kedy došlo k zániku jeho nájomnej zmluvy so správcom konkurznej podstaty t.j. od 28.05.2004 do 15.05.2008 teda za uvedené obdobie došlo zo strany žalovaného v súlade so závermi znaleckého posudku znalca H. D. k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu a to výške 25.062,54 eur. Žalovaný vznesením námietky premlčania namietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku za obdobie od 28.05.2004 do 25.02.2006 a teda ak mal súd za to, že vznesená námietka premlčania bola správne uplatnená, jeho nárok za obdobie od 25.02.2006 do 15.05.2008 premlčaný nie je. Súd mu mal teda priznať nárok na úhradu sumy voči žalovanému vo výške 14.010,78 eur, ktorá suma bola vypočítaná ako súčin celkovej rozlohy maštale a kravína, ktorá predstavuje sumu 1.237,84 m2 a sumy obvyklého nájmu ustáleného znalcom vo výške 5,10 eur /m2/rok čo predstavuje sumu 6.312,98 eur ročne, rozdielov sumy 6.312,98 eur a počtu dní v roku t.j. 365 pre účely určenia výšky všeobecnej ceny nájmu za 1 deň čo predstavuje 17,30 eur/deň, a súčin počtu dní užívania nehnuteľnosti žalovaným bez právneho dôvodu za obdobie od 25.02.2006 do 15.05.2008 čo predstavuje celkový počet dní 810 a výšky všeobecnej ceny nájmu za 1 deň t.j. 17,30 eur čo predstavuje sumu 14.010,78 eur. Ďalej poukázal na to, že suma uvedená v rozsudku vo výške 1.552,95 eur žiadnym spôsobom nekorešponduje s výškou všeobecnej ceny nájmu stanovenej znalcom (5,10 eur/m2/rok) s celkovou rozlohou užívaných nehnuteľností žalovaným t.j. 1.237,84 m2 a počtom dní neoprávneného užívania ustálených súdom t.j. 246 dní za obdobie od 13.09.2007 do 15.05.2008. Nie je mu zrejmé, akým spôsobom súd postupoval pri výpočte a na základe akých matematických úkonov dospel k výsledku 1.552,95 eur. Trval na tom, že ak by prichádzala do úvahy súdom určená doba bezdôvodného obohatenia 246 dní, aj v takomto prípade pri správnom postupe výpočtu tak ako je uvedený vyššie mal súd vo výroku rozsudku zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.255,80 eur. Namietal, že rozsudok súdu, jeho odôvodnenie a závery súdu nekorešpondujú s dôkazmi vykonanými v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsudok a jeho odôvodnenie je prekvapivý a vo svojej podstate arbitrárny. Trval na tom, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu dohody o nájme medzi ním a žalobcom, pričom táto povinnosť tvrdenia a preukázania tvrdenia zaťažovala v konaní výlučne žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 14.010,78 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 20.12.2009 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu 100 % alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie netrpí skutkovými vadami. Súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a tak aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pripustil vykonanie všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov. Poukázal na to, že aj žalobcom navrhnutí svedkovia A.. Z. L., A.. O. B. C. E.. E. S. potvrdili skutočnosti, či už nevyhnutnú potrebu stráženia objektu pred rozkradnutím a devastáciou rómami alebo, že mali vedomosť o dohode medzi sporovými stranami. Žalobca nespochybnil výpoveď ním navrhnutých svedkov a súd hodnotil tieto výpovede ako pravdivé ako ako hodnoverný zdroj. Záver, ktorý urobil súd vo vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie vykazuje jeho logický myšlienkový postup a zhodu s priebehom konania. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že z odvolania nevyplýva akú právnu vadu má napadnuté rozhodnutie. Ak žalobca vo svojom odvolaní uvádza novú skutočnosť a to zmluvu o výpožičke medzi sporovými stranami takáto skutočnosť, argumentácia nebola žalobcom v priebehu konania uplatňovaná. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 312,95 eur.
8. K vyjadreniu žalovaného predložil žalobca písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že nemá sa ako brániť klamlivým tvrdeniam žalovaného, ktoré sú potvrdzované hmlistými svedeckými výpoveďami z počutia od žalovaného a nepodložené žiadnym priamym dôkazom. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania zmluvného vzťahu so žalobcom.
9. V ďalšom písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že ak sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie hospodárskej budovy od 28.05.2004 do 15.05.2008 žalobou zo dňa 25.02.2010, žalovaný nemohol predvídať, že niekedy v roku 2010 ho bude žalobca žalovať na súde, aby si mohol „pripraviť svedkov“ tým, že bude hovoriť, že má so žalobcom uzavretú ústnu dohodu o užívaní a už vôbec nemohol vedieť akých svedkov žalobca navrhne na podporu svojej žaloby. Žalobcoví svedkovia A.. Z. L., A.. O. B., E.. E. S. potvrdili skutočnosti, či už nevyhnutnú potrebu stráženia objektu pred rozkradnutím a devastáciou rómami, alebo že mali vedomosť o dohode medzi sporovými stranami. Na toto poukazoval už vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.04.2012. Na svoju obranu ďalej uviedol, že platil za uvedené obdobie daň z nehnuteľnosti.
10. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 378 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho zamietavej časti zrušiť podľa § 389 ods. 1 CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Závery súdu prvej inštancie o nedostatkoch náležitosti úverovej zmluvy nie sú správne.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdi relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením toho, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky A.. Ú. XX/XX). Neprichádza do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie. Ak súd prvej inštancie počas konania prejudikoval, že uzavretie zmluvy, tak ako to prezentuje žalovaný je nepravdepodobné a nepreukázané a následne zmenil názor, bolo jeho povinnosťou o tom strany sporu informovať a zabrániť tak vydaniu prekvapivého rozhodnutia. Ak tak nepostupoval, svojím procesným postupom znemožnil sporovým stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Keďže tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že je nesporné, že nárok žalobcu za obdobie od 28.05.2004 do 25.02.2006 je premlčaný a preto správne postupoval súd prvej inštancie ak v tejto časti žalobu zamietol. V ostatnej časti však rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný. Nie je zrejmé akým spôsobom súd dospel k výpočtu výšky priznanej sumy 1.552,95 eur, pretože výpočet uvedený v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v bode 58 sa javí odvolaciemu súdu ako nesprávny. Za nepreskúmateľnú považuje odvolací súd aj tú časť odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný istý čas skutočne predmetné nehnuteľnosti užíval so súhlasom žalobcu, ale žalobca od neho nájom nežiadal za tzv. stráženie a že nárok žalobcu je dôvodný iba za čas od 13.09.2007 do 15.05.2008, teda od času keď žalobca písomnou výzvou adresovanou žalovanému tohto vyzval k ukončeniu tejto dohody. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so žalobným návrhom, keď sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 14.400,- eur s 9 % úrokmi z omeškania od 20.12.2009 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného a zo žaloby vyplýva, že sa domáhal zaplatenia 300,- eur za 48 mesiacov. Súd prvej inštancie neodôvodnil zamietavú časť žaloby, ktorou zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, čo sa týka žalovanej sumy.
13. Vzhľadom na uvedené súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o náhradu za užívanie hospodárskych budov za obdobie od 28.05.2004 do 25.02.2016 (§ 387 CSP), v ktorej je nárok žalobcu premlčaný. Vo zvyšujúcej napadnutej časti o zamietnutí žaloby a vo výrokoch o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu, že procesný postup súdu, následkom ktorého je jeho prekvapivosť a pre nepreskúmateľnosť rozsudku došlo k odňatiu práva na spravodlivý proces a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
14. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť žalobný návrh, opätovne sa vysporiadať s prevedeným dokazovaním, upriamiť pozornosť na unesenie dôkazného bremena tak na strane žalobcu ako aj na starne žalovaného, pozornosť venovať správnemu výpočtu výšky priznaného bezdôvodného obohatenia, vysporiadať sa s výškou uplatneného nároku žalobcu zmenenou v odvolaní, posúdiť, či sa jedna o zmenu žaloby alebo o iný procesný návrh a vo veci opätovne rozhodnúť a vydať nové rozhodnutie.
15. Úlohou súdu prvej inštancie bude v novom konaní rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania.
16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).