Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/309/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobkyne T. E., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. X. D. XXX/XX, XXX XX N. E., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 663,50 Eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Csp/156/2017-123 z 18. apríla 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 663,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 25. 02. 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok), p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 18. 04. 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 663,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 25. 02. 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Ďalej určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov dlžníka) č. XXXXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 18. 03. 2015 je neplatná (II. výrok). Súd prvej inštancie zrušil uznesenie č. k. 3Csp/156/2017-66 zo dňa 07. 09. 2017, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie spočívajúce v povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy (III. výrok). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (IV. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 663,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 20. 02. 2017 do zaplatenia. Návrhom zo dňa 10. 08. 2017 žalobkyňa požiadala o rozšírenie návrhu v znení, že dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov dlžníka) č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 18. 03. 2015 je neplatná. Súd prvej inštancie mal preukázané, žalobkyňa dňa 18. 03. 2015 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ,,Zmluva o úvere“), ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Predmetom Zmluvy o úvere bolo poskytnutie účelového spotrebiteľského úveru. Na základe uvedenej zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.500,- Eur s uvedením úrokovej sadzby vo výške 17,77 %, RPMN 26,13 %, výškou splátky 53,08 Eur, počtom splátok 36 a celkovou čiastkou splatnou dlžníkom 2.060,88 Eur. V rovnaký deň uzatvorili zmluvné strany aj Dohodu o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ,,dohoda“), na základe ktorej mal žalovaný poskytovať služby a žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť

odplatu mesačne vo výške 2,53 % zo schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru. Žalovaná doposiaľ zaplatila sumu 2 013,50 Eur, reálne jej bolo poskytnutých 1 350,- Eur. Z titulu bezdôvodného obohatenia si uplatnila sumu vo výške rozdielu 663,50 Eur. Po uvedení zákonných ustanovení § 39, 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úverch“ resp. ,,ZoSÚ“ event. ,,z. č. 129/2010 Z. z.“), okresný súd konštatoval:,,... žalovaný poskytol žalobkyni revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Súd má však preukázané, že k žiadnemu doplneniu nedošlo a poskytnutá suma bola vyplatená jednorazovo. Žalovaný bol od uzatvorenia zmluvy so žalobkyňou v postavení dodávateľa a žalobkyňa v postavení spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva, teda zmluva medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadá pod ochranu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd mal preukázané, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač, teda spotrebiteľ buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Za takého stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Súd poukazuje na to, že posudzovaná úverová zmluva svojim rozsahom, štruktúrou je štandardnou adhéznou zmluvou, pre ktorú je typický neprehľadný text napísaný miniatúrnym, ťažko čitateľným písmom, s odkazom na úverové zmluvné podmienky tvoriace nedeliteľnú súčasť v rozsahu 7 strán obdobne napísané nečitateľným písmom. Podľa názoru súdu zmluva uzatvorená medzi účastníkmi obsahuje viaceré zmluvné podmienky, ktoré sú neprimerané. Z hľadiska menšej informovanosti je odporca v znevýhodnenom postavení oproti navrhovateľovi a používanie tejto podmienky umožňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane odporcu. Svoje dokazovanie súd zameral najmä na súlad predloženej zmluvy s ustanoveniami zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch (platného v čase uzatvorenia zmluvy). Súd považuje za preukázané, že žalovaný a žalobkyňa dňa 16. 03. 2015 vyplnili časť zmluvy - body 1 až 5. Časť zmluvy (bod 6 ) označený ako Údaje o schválenom úvere revolvingového typu v EUR bol vyplnený dodatočne, čo je zrejmé už z textu v zátvorke, kde je uvedené nevypĺňajte a rovnako je táto skutočnosť zrejmá z rozdielneho typu písma použitého v bode 6. Navrhovateľ tak vyplnil túto časť sám bez aktívnej spoluúčasti odporcu, odporca sa s textom tejto časti zmluvy oboznámil až po jej doručení. Vzhľadom ku skutočnosti, že všetky podstatné náležitosti zmluvy sú obsiahnuté práve v bode 6 ( rozdielne ako v bode 5 ) súd považuje za nevyhnutné, aby sa pri ich dohodovaní odporca aktívne zúčastnil, keďže zmluva je dvojstranný právny úkon. V tomto konkrétnom prípade tak podľa názoru súdu nebolo. O obsahu zmluvy so všetkými podstatnými náležitosťami sa odporca oboznámil až doručením Oznámenia o schválení úveru. Podľa obsahu súd považuje uzatvorenú zmluvu len za žiadosť o poskytnutie úveru. Túto žiadosť žalovaný potvrdil svojim podpisom dňa 18. 03. 2015. Keďže žalovaný pozmenil parametre úveru (hodnota RPMN), súd považoval konanie žalovaného za odmietnutie návrhu žalobcu podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnou zmluvou o úvere je až zmluva s vyplnenou časťou 6, tú však žalobkyňa nepodpísala. Podľa názoru súdu tak uzatvorená zmluva nemá písomnú formu, hoci v zmysle ust. § 9 ods. 1 z.č. 129/2010 ju mať musí. Súd síce súhlasí, že RPMN sa určuje ku dňu poskytnutia úveru, ale vzhľadom ku skutočnosti, že veriteľ ešte presne nevedel kedy ho poskytne, táto hodnota v žiadosti ani byť nemusela, pretože pre priemerného spotrebiteľa je to hodnota, ktorú nevie posúdiť a sám by ju ani nevedel vypočítať a uviesť. Keďže ju však v uniformnom tlačive žalovaný uviedol, musel súd postupovať tak ako uviedol. V uzatvorenej úverovej zmluve chýbajú podľa názoru súdu aj podstatné náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z.. Zmluva s prílohami obsahuje tri druhy RPMN s rozdielnymi hodnotami. Konkrétne ide o RPMN úveru, kde v bode 5 zmluvy (uvedená ako predpokladaná ) je uvedená hodnota 27,03%, v bode 6 a Oznámení 26,13% , priemerná RPMN je všade uvedená v hodnote 34,42%, predpokladaná RPMN po revolvingu je v bode 5 v hodnote 27,03% a v bode 6 a v Oznámení 26,13%. Tieto údaje sú podľa názoru súdu nejasné a nezrozumiteľné pre bežného občana a sú tak v rozpore so zákonnou povinnosťou uviesť RPMN v predmetnej úverovej zmluve vo forme, ktorá musí byť uvedená nepochybným a zrozumiteľným spôsobom. Z uvedených dôvodov súd túto zmluvu považuje za zmluvu, kde RPMN uvedená nie je ( § 9 ods. 2 písm. k) z. č. 129/2010 Z. z.). Pokiaľ ide o ostatné náležitosti, tak súd konštatuje, že v zmluve sa nachádzajú. Dohodnutú úrokovú sadzbu 17,77% ročne súd nepovažuje za rozpornú s dobrými mravmi.je síce pravda, ako uvádza žalobkyňa, že priemerná úroková sadzba obchodných bánk v sledovanom období a pri podobných úveroch bola 10%, súd však musí zohľadniť

zvýšené riziko u klientov, ktorí sú nepriechodní v bankách. Pokiaľ sa táto úroková sadzba zdala žalobkyni vysoká nikto jej nebránil požiadať o úver v banke. Súd u nebankových subjektov akceptuje dvojnásobok priemernej hodnoty, t.z. 20%. Podľa názoru žalobkyne zmluva neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k) z.č. 129/2010 Z.z.). Súd si je vedomý, že napriek nie celkom jasnému výkladu zákona, súdna prax v zásade požadovala rozdelenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Že výklad nebol úplne jednoznačný preukazuje aj podanie Súdnemu dvoru priamo z prostredia justície. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvoru z 09. 11. 2016 v spore Home Credit, a.s.- C. spotrebiteľ musí vedieť kedy je splátka splatná, nemusí byť určený konkrétny dátum, musí byť určiteľný, identifikovateľný (čl.10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48) a zmluva nemusí spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny (čl.10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48). Termín konečnej splatnosti sa nachádza v oznámení - 01. 04. 2018. V súlade s citovaným rozhodnutím nie je nutné aby všetky náležitosti boli priamo v zmluve, môžu byť aj v iných dokumentoch, s ktorými sa strany oboznámili. Súd má preukázané, že Oznámenie bolo prílohou žaloby, žalobkyňa tak mala doklad vo svojej sfére. Pokiaľ ide o nesprávne uvedenú výšku priemernej RPMN, s tou sa súd nezaoberal, pretože v zmluve uvedená je a s jej nesprávnosťou zákon nespája žiadne sankcie. Žalovaný dojednaním poplatku za službu fakticky zvýšil odplatu od spotrebiteľov. Žalovaný tak simuluje poplatkom úrokovú mieru, ktorá by pri dosiahnutí plánovaného výťažku musela byť vysoká, čo by bolo ihneď viditeľné, pre spotrebiteľa zrozumiteľné a súd by takúto úrokovú mieru označil za rozpornú s dobrými mravmi. Mesačný poplatok vo výške 64,36% k splátke úveru považuje súd za poplatok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi nielen z dôvodu jeho výšky, ale aj z hľadiska vzájomného plnenia. Spotrebiteľ má za poplatok nárok na služby uvedené v dohode. Za neprijateľné a nemorálne považuje súd, že spotrebiteľ má platiť dopredu za niečo, čo ešte nedostal a v konečnom dôsledku ani dostať nemusí, pretože pokiaľ bude riadne splácať ani služby nevyužije, resp. v minimálnej miere. Súd považuje dohodu o poskytovaní služieb za súčasť zmluvy o úvere aj keď formálne je samostatná. Napriek jej formálnej samostatnosti je pri jej posudzovaní potrebné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Súd tak dohodu o poskytovaní služieb považuje za vynútenú zmluvu. Poplatok nebol dohodnutý individuálne, vpisovaná do dohody bola len jeho výška. Poplatok spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na strane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu je v zmluve uvedená RPMN v nesprávnej výške. Podľa názoru súdu je zrejmé, že zmluva o úvere a dohoda o poskytovaní služieb sú vzájomne podmienené a sú vzájomne závisle, preto by sa odplata za túto službu mala započítať do celkovej RPMN. Keďže súd má preukázané, že žalovaný nezahrnul do výpočtu RPMN aj odplatu vyplývajúcu z dohody o poskytovaní služieb, ktorú zahrnúť mal, rovnako ako nezohľadnil poplatok za úver vo výške 150 Eur, dospel súd k názoru, že uvedená RPMN v zmluve je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Preto v súlade s § 11 ods. 1 písm. d) z. č. 129/2010 Z .z. je uzatvorená zmluva bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaný tak nemá nárok na zapla tenie úrokov a poplatkov Z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 z. č. 129/2010 Z. z., neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona a hodnota RPMN je uvedená v neprospech spotrebiteľa, preto zo zreteľom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a), b) a d) cit. zákona č. 258/2001 Z. z., súd považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.“ Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni z titulu úveru sumu 1 350,-Eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila sumu 2 013,50 Eur. Keďže poskytnutý úver je považovaný za úver bez úrokov a poplatkov, má veriteľ(žalovaný) právo len na vrátenie poskytnutej sumy, ktorú žalobkyňa vrátila, dokonca zaplatila viac ako si požičala. Žalovaný tak prevzal plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, 2 a žalobkyňa má nárok na vrátenie sumy 663,50 Eur (2013,50-1350). Pretože žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni vyhotovenia odpovede na predžalobnú výzvu, to znamená od 25. 02. 2017. Podľa názoru prvoinšzančného súdu, dohoda o zrážkach so mzdy, rovnako ako zmluva o úvere, nebola uzatvorená individuálne, bola uzatvorená súčasne so Zmluvou o úvere a v skutočnosti bola podmienkou poskytnutia úveru. Dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie vyhlásil dohodu o zrážkach zo mzdy za neplatnú bol ten, že dohoda o zrážkach zo mzdy musí byť uzavretá písomne. Žalobkyňa podpísala Dohodu o zrážkach zo mzdy dňa 16. 03. 2015 a žalovaný až 18. 03. 2015, pričom vpísal do bodu V. sumu 87,24. Súd prvej inštancie Dohodu o zrážkach zo mzdy nepovažoval Dohodu o zrážkach zo mzdy ani len za návrh, pretože v čase keď ho žalobkyňa podpisovala neobsahoval výšku zrážky. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa súhlasila so znením dohody po jeho dopísaní. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd nepovažoval Dohodu o zrážkach zo mzdy za dohodu, ktorá bola uzatvorená

písomne. Súd prvej inštancie zrušil uznesenie o neodkladnom opatrení v zmysle ustanovenia § 335 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 CSP. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech preto jej súd priznal plnú náhradu trov konania. Ďalej konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do jeho II. a IV. výroku, žalovaný podal včas (v zákonnej lehote) odvolanie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a žalobu zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie v napádanom rozsudku vychádzal zo záveru, že medzi sporovými stranami nebola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, pretože sa jej účastníci nedohodli na RPMN, keďže návrh na uzavretie zmluvy a jeho prijatie obsahujú odlišné hodnoty tohto údaju. Po právnej stránke potom konajúci súd odkázal na ustanovenie § 44 ods. 2 a uviedol, že nedošlo k vzniku zmluvy. Uviedol, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, na základe akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Podľa jeho názoru vzhľadom na špecifickosť tohto údaju, spôsob jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet, že takýto formalistický prístup súdu prvej inštancie je minimálne predčasný. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé pri údajoch ako adresa a označenie kontrolného orgánu, ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj určuje Ministerstvo financií SR). Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či v prípade RPMN ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Mal za to, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva, a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému záveru. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom.

Ak by on neurčil údaj RPMN schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako údajne „navrhla“ žalobkyňa v oboch zmluvných vzťahoch a v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Z rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že žalobkyňa vlastne navrhla údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/839/2016 z 29. 06. 2016. Uviedol, že RPMN nepredstavuje predmet záväzku; je to iba informácia určená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k vzniku zmluvy z dôvodu, že zmluvné strany sa nedohodli na hodnote RPMN, potom tento záver súdu je vecne nesprávny. Z definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom platnej v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere medzi sporovými stranami vyplýva, že musí ísť o náklady spojené so zmluvou o úvere (a nie akékoľvek náklady uplatňované na základe právneho úkonu či zmluvného dojednania, ktoré sa považuje za neplatné). Záver súdu prvej inštancie o nesprávnosti

RPMN by preto nemohol obstáť ani vtedy, ak by súčasťou celkových nákladov spojených s úverom (a teda súčasťou výpočtu RPMN) mali byť náklady podľa dohody o poskytnutí služby, keďže tú súd prvej inštancie označuje za neplatný úkon. Konštatoval, že každá zo súdom prvej inštancie označených „druhov“ RPMN je presne označená, a to ako „RPMN po schválení úveru“, „priemerná RPMN“ či „predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu“. Samotné údaje teda nie sú prezentované ako jedna „RPMN“, ale vždy sa uvádza či ide o RPMN úveru, či ide o priemernú RPMN a pod. Uvádzanie RPMN schváleného úveru vyžaduje zákon. To platí aj o priemernej RPMN, ktorú zákon požaduje uvádzať do zmluvy. Rovnako zo zákona vyplýva, že ak sa poskytuje na základe zmluvy niekoľko úverov, potom sa uvádza RPMN pochopiteľne ku každému úveru. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadne uvádzania RPMN a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Mal za to, že súd prvej inštancie o tom istom údaji uvádza rôzne, vzájomne nezlučiteľné závery. Ako prvý dôvod sa uvádza, že nedošlo k vzniku zmluvy z dôvodu rozdielnych údajov (rozdielnosť je len v RPMN). Logickým dôsledkom by teda malo byť, že ak nedošlo k vzniku zmluvy, potom nejestvujúca zmluva ani RPMN neobsahuje. Zároveň však okresný súd uviedol, že zmluva (ktorá podľa skoršieho odôvodnenia nevznikla) zároveň neobsahuje údaj o RPMN, lebo obsahuje až tri druhy tohto údaju. Tento záver a jeho podstata sa však vylučuje so záverom o neuzavretí zmluvy, a tiež s tým, že nedošlo k dohode o RPMN. A napokon tretí dôvod uvedený súdom prvej inštancie, a to nesprávnosť RPMN z dôvodu, že do jej výpočtu neboli zahrnuté náklady na doplnkovú službu, popiera každý z predošlých súdom uvádzaných záverov. Poukázal na to, že Ústavný súd SR opakovane v rozhodovacej činnosti (napríklad I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08) uvádza: ,,Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na ustanovenie § 9 v spojení s ustanovením § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedla, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o úvere nemá písomnú formu a taktiež vtedy, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Podľa jej názoru je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne, riadne odôvodnené, súd prvej inštancie aplikoval správnu právnu úpravy a mala za to, že odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov okresného súdu. Keďže žalovaný pozmenil parametre úveru (hodnotu RPMN), považovala konanie žalovaného za odmietnutie jej podľa ustanovenia § 44 ods. 2 OZ. Skutočnou Zmluvou o úvere je až zmluva s vyplnenou časťou 6, tú však ona nepodpísala. Podľa názoru prvoinštančného súdu uzatvorená zmluva nemá písomnú formu, hoci ju v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch musí mať. Súd prvej inštancie len poukázal na to, že údaje o RPMN sú nejasné a nezrozumiteľné pre bežného občana a sú tak v rozpore so zákonnou povinnosťou uviesť RPMN v Zmluve o úvere vo forme, ktorá musí byť uvedená nepochybným a zrozumiteľným spôsobom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu, pričom dodatky, výhrady obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí v návrhu uzavretie zmluvy sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). V danom prípade nedošlo k vzniku zmluvy pre rozdielne výšky RPMN, pretože RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a pri jej zmene ide o nový návrh. Podľa Občianskeho zákonníka na uzavretie zmluvy sú nevyhnutné dva adresované jednostranné právne úkony ktoré sú úplne obsahovo zhodné. Uviedla, že v Zmluve o úvere bola dohodnutá celková výška spotrebiteľského úveru, ktorú žalovaný krátil o sumu poplatku za poskytnutie spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov. Záver prvoinštančného súdu o tom, že RPMN bola uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, je správny. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené

s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (viď výklad Súdneho dvora vo veci C-377/14 z 02. 04. 2016).

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 , vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. 5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní. 8. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom z dôvodu, že Zmluva o revolvingovom úvere v rozpore so zákonom nemá písomnú formu.

9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

10. Zmluva je dvojstranný úkon, ktorý vzniká na základe dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle dvoch strán. Pri uzatváraní zmlúv platí zmluvná voľnosť. Zmluvná voľnosť sa týka jednak možnosti výberu určitého typu zmluvy a jednak tvorby obsahu. To znamená, že účastníci si tvoria obsah zmluvy sami. Obsah zmluvy však nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pretože by takéto dojednania boli neplatné. Spravidla stačí k uzavretiu zmluvy konsenz oboch účastníkov zmluvy. Tak je to u tzv. konsenzuálnych zmlúv (u vôľových úkonov). Niektoré zmluvy sú však v Občianskom zákonníku konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy. 11. Návrhom na uzavretie zmluvy (oferta) v zmysle § 43a rozumieme prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je adresovaný jednej alebo viacerým určitým (individuálne určeným) osobám a prejav ktorého je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Pre posúdenia okamihu vzniku zmluvy, resp. vôbec jej uzavretie, je veľmi dôležitý právny úkon prijatia návrhu zmluvy. Prijatím návrhu je včas urobený prejav vôle osoby, ktorej bol návrh určený, že súhlasí s návrhom zmluvy bez výhrad dodatkov obmedzení alebo iných zmien. Takýto úkon je účinný a vyvoláva právne následky okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s návrhom (a s jeho obsahom) dôjde navrhovateľovi. To je zároveň okamih, kedy možno hovoriť o tom, že zmluva bola uzavretá. Z uvedeného vyplýva aby právny úkon prijatia návrhu sa stal perfektným: a/ musí byť urobený osobou, ktorej bol určený (oprávnenou konať za druhého účastníka zmluvy), b/ musí byť urobený včas, c/ nesmie obsahovať žiadne doplnky, obmedzenia, resp. výhrady či iné zmeny, d/ musí byť účinný a musí dôjsť navrhovateľovi. Zákon požaduje aktívne konanie subjektu. Mlčanie alebo nečinnosť sami osebe neznamenajú prijatie návrhu. Pokiaľ by jedna z uvedených podmienok (a/ - d/) nebola splnená, nemohlo by dôjsť k uzavretiu

zmluvy. Je veľmi dôležité, aby akceptant, ktorý prijíma návrh neurobil vo svojom prejave zmeny, doplnky, dodatky, obmedzenia alebo výhrady. Takýto prejav by sa považoval za odmietnutie návrhu, a zároveň by to bol nový návrh, resp. protinávrh. K uzavretiu zmluvy by v danom prípade mohlo dôjsť iba vtedy, ak by pôvodný navrhovateľ (teraz ako akceptant) prijal nový návrh, ktorý mu zaslal pôvodný akceptant (teraz navrhovateľ) podľa presne určených pravidiel na prijatie návrhu. Aby bola zmluva uzavretá, musí byť úplná zhoda oboch strán v otázke obsahu zmluvy. 12. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že údaje o požadovanom revolvingovom úvere (bod 5. žiadosti) sú odlišné od údajov o schválenom revolvingovom úvere (bod 6. žiadosti), a to konkrétne v údaji týkajúcom sa RPMN za úver (v bode 5 je uvedená hodnota 27,03 % a v bode 6 hodnota 26,13 %).

13. Podľa názoru odvolacieho súdu zmeniť výšku RPMN úveru bez toho, aby to neznamenalo odmietnutie návrhu akceptantom (žalobkyňou) a zároveň aby to nebol nový návrh, resp. protinávrh, nie je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 možné. Údaje o schválenom úvere žalovaným v čase, kedy zmluvu o revolvingovom úvere podpisovala žalobkyňa, totiž neboli obsahom zmluvy, preto ich žalobkyňa nemohla písomne akceptovať. 14. Ako bolo uvedené, zmenené údaje, ktoré boli obsahom bodu 6. Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluvy o revolvingovom úvere smerované žalovaným žalobkyni, predstavovali nový návrh na uzatvorenie zmluvy a v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa takýto návrh akceptovala. 15. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že Zmluva o revolvingovom úvere v rozpore so zákonom nemá písomnú formu, hoci v zmysle kogentného ustanovenia § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.. 16. Pretože prvoinštančný súd posúdil spotrebiteľský úver v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov, postupoval v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedený dôvod odvolací súd považuje ďalšie závery prvoinštančného súdu uvedené v odôvodnení rozhodnutia, ohľadne absencie ďalších obligatórnych náležitostí, v dôsledku ktorých by bolo potrebné úver považovať za bez úrokov a bez poplatkov, za nadbytočné.

17. Okresný súd správne posúdil nárok žalobkyne v zmysle ustanovení § 451 a nasl. o bezdôvodnom obohatení, prihliadol na výšku reálne žalobkyni odovzdanej sumy žalobcom - 1350,- Eur a skutočnosť, že žalovaná žalobcovi zaplatila sumu 2013,50 Eur, preto povinnosťou žalovaného bolo vydať majetkový prospech získaný od žalobkyne bez právneho dôvodu vo výške 663,50 Eur vrátane jeho príslušenstva.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný podľa ustanovenia § 379, § 380 CSP. Nakoľko žalovaný výšku úroku z omeškania, resp. dobu omeškania nenamietal, preto sa odvolací súd s priznaným úrokom z omeškania nezaoberal. 19. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 vrátane závislého výroku o trovách konania (IV. výrok), ktorý v zmysle aplikovanej zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 považuje taktiež za správny.

21. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (II., III. výrok) zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 . 22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto jej podľa vyššie uvedených ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 23. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .